19.07.2010 [17:00], eMuska, ze série Pani učiteľke z lásky, komentováno 7×, zobrazeno 2686×

Vyberala som si medzi ukameňovaním a dovolenkou. Po hĺbavom uvažovaní som prišla na to, že radšej obetujem dovolenku a miesto Bulharska som zvolila Taliansko. Vo Volterre ma neprijali nejako extra, chceli si ma dať na obed, no keď som Arovi prezradila, že ho moje poviedky spravia slávnym, dovolil mi z kôpky prachu pozliepať Bellu...

Edward:

Sedel som v kresle, v dome, čo sme si s Tanyou prenajali a uvažoval o filme Pred svadbou nie! Mne to moje pred svadbou nie skoro nevyšlo.
Ešteže budeme mať o chvíľu svadbu, potom sa už nebude mať na čo vyhovoriť. Ani na to predsvadobné, ani na zápal, infekciu, či AIDS. Bože, som tak šťastná, že som upírka... Uvažovala zas Tanya a točila si prameň vlasov okolo prstu. Aj ja som šťastný, že som upír, inak by som musel svoj skoro strávený obed čistiť z koberca, čo by vôbec nebolo jednoduché.
„Tanya, čo keby sme sa už vrátili? Mali by sme ísť pripraviť obrad,“ navrhol som po chvíľke ticha.
Čo? Načo ma sem potom bral, keď nič nebolo? Jej dotieravá myseľ na mňa útočila.
„Prečo nie?“ usmiala sa. To je tak blbá, alebo vážne zabudla, že čítam myšlienky? Jedine v tomto prípade mi tá prvá možnosť nevadila.
„Fajn, tak ideme baliť,“ povedal som a okamžite vybehol do izby, kým si to ešte nerozmyslí...

Ešte v ten deň som rezervoval dve letenky v prvej triede a odleteli sme domov. Celý čas sa po mne sápala a jedinou zábranou jej boli ľudia okolo, čo ju poriadne krotili, no stále nie dosť.

Vďakabohu, o pár hodín sme už pristávali v Seattly, kde bolo odstavené moje volvo. V aute bola ako tak pokojná a ja som bol šťastný za jej zlú náladu z môjho odmietania – pokojná by mala byť ešte nejaký ten čas.

Zaparkoval som pred domom, kde už čakala celá rodina a keď hovorím celá, tak celá, aj s Alice a Jazzom. Ani trochu ma neprekvapilo, že všetci objímali len mňa a moju nastávajúcu ignorovali.
„Choďte sa zložiť do vašej izby,“ usmiala sa na nás Esme a slovo našej povedala s miernym odporom. Na nevestu si asi nikdy nezvykne. Problém však je, že to niky môže byť fakt to nekonečné nikdy.

Keď som vybalil všetky veci, zišiel som dole za rodinou. Bavili sa o akejsi návšteve.
„Kto má prísť?“ spýtal som sa.
To je ten problém, nevidím kto príde, len že príde,“ moja malá veštica sa na chvíľu zahľadela do budúcnosti. Strašne mi chýbala, celé dva mesiace. Budem si s ňou musieť pohovoriť. „Už zajtra,“ prehovorila roztraseným hlasom. Nám ostatným už nebolo viac treba.

Celú noc sme boli ako na ihlách. Nikto netušil, kto príde, všetci len hádali. Alice nás okolo tretej hodiny poobedňajšej poslala na verandu čakať. Už bolo počuť rýchly beh, vzdialený ešte pár míľ. Keď zavial vietor smerom k nám a my sme ucítili tú vôňu, namieste sme stuhli a čakali, kým nám oči potvrdia toto poznanie.
Kiežby to bola pravda, honilo sa každému v hlave okrem Tanyi, ktorá ju ešte nepoznala. Už bola blízko, ešte pár metrov a uvidíme, čí nás zmysly neoklamali. Tak mi odľahlo! Chcel som lietať od šťastia, keď z krovia vystúpila Bella. Moja Bella.

Bella:

Pred ôsmimi mesiacmi

Keď Cullenovci odišli, Aro sa otočil na mňa.
„Tak čo, moja maličká? Prezradíš mi, čo si zač?“ spýtal sa slizko a mne neostávalo nič iné, než povedať mu o sebe.
Keď som svoje rozprávanie ukončila, jeho oči žiarili. Ruky mal späté a priblbo sa usmieval.
„Takže, moje milé malé poloupírčatko, zistíme, aké máš dary,“ zatlieskal si a čudovala som sa, že si aj nepodskočil. „Felix, Demetri,“ zavolal dvoch upírov, čo okamžite pribehli a podľa jeho rozkazu mali zistiť, aká moc sa vo mne skrýva.

Skúšali snáď všetko, no nič. Absolútne nič. Ani škrt. Zaviedli ma teda po mesiaci skúšania za Arom.
„Čo?“ zahromžil, až sa otriasol celý hrad. „Tak toto nie! Aby si vedela, za trest zajmeme všetkých Cullenovcov a pozabíjame ich!“ divoko gestikuloval a vo mne sa hromadila zlosť.
„Nie! To nespravíš! Sľúbil si to!“ Zvrieskla som a z môjho tela vystrelila bublina, ktorá okolo mňa utvorila akési pole ľahko červenkastej farby.
„Hm. Takže štít,“ povedal si Aro spokojne a pošúchal si bradu. „Aspoň vieme ako sa spustí.“

Celých päť mesiacov ma Volturiovci cvičili boju a ovládaniu štítu. Stala som sa nepremožiteľnou a hravo som prebila i Felixa, dokonca jednou rukou a bola som hlavnou obľúbenkyňou Ara, čo znamenalo, že som ako jediná z gardy nosila čierny plášť.

„Aro,“ oslovila som ho po nejakom čase, keď som došla do jeho pracovne.
„Moja milá Isabella, čo by si si priala? Veď vieš, že by som pre teba spravil čokoľvek,“ prihováral sa mi.
„Chcem sa vrátiť k rodine,“ vypálila som naňho. A k môjmu milovanému Edwardovi, dodala som v myšlienkach. Videla som ako stuhol a nebol schopný absolútne žiadneho pohybu. „Aro, som tvoja najsilnejšia upírka. Kedykoľvek ma budeš potrebovať, som ti k dispozícii, len ma prosím pusť domov,“ prosila som ho zúfalým hlasom.
„Ale veď ty si doma,“ zdvihol ku mne zarmútené oči. „A obľúbil som si ťa, beriem ťa ako vlastnú dcéru,“ povedal. Zarazila som sa. Toto ešte nikomu nepovedal. „Vidím, že si prekvapená, ale je to tak. Nikto z celej Volterry nie je tak dobrý, milý. Mám ťa naozaj rád a spravím všetko preto, aby si bola šťastná. Choď. Choď tam, kde ťa srdce najviac ťahá. Pozdravuj môjho priateľa Carlislea a Edwardovi povedz, že má kľúč od tvojho srdca a ak ti ublíži...“ nedoriekol a usmial sa na mňa. No nebol to pravý úsmev, vážne som mu musela prirásť k srdcu. A musím povedať, že sa tu o mňa staral vážne dobre. Dovolil mi živiť sa zvieracou krvou a nič mi – okrem mojich blízkych – nechýbalo.
„Ďakujem“ zašepkala som so slzami v očiach, postavila sa a objala ho. Zostal prekvapene stáť, no po chvíli sa i jeho ruky omotali okolo môjho pása.
„Ach, Bells, dcérenka, budeš mi chýbať,“ jeho hlasom otriasali mierne vzlyky.
„Aj ty mne, ocko,“ povedala som. Áno, bol pre mňa ako otec. Keď som mu tak povedala, jeho tvár prežiaril úsmev a ja som vedela, že už je dobre. Dal mi bozk na čelo a povedal: „Choď, dieťa moje, nenechaj čakať svoju rodinu,“ vzlykol.
„Nenechám. Ale nezabúdaj, že tu je tiež moja rodina,“ usmiala som sa, posledný raz som objala svojho otca (vôbec mi nerobilo problém ho tak volať) a vydala som sa preč.
„Nezabudni ma pozvať na svadbu!“ začula som ešte, keď som vybiehala von cez obrovskú bránu.

Nasadla som do prvého lietadla, čo mierilo do Seattlu a tam som už len utekala a dúfala, že sa ešte nepresťahovali. Celý čas som však uvažovala nad Arom. Dokonca aj sám krutý vladár dokázal milovať niekoho obyčajného, koho mal najprv zabiť.

Bežala som lesom, ktorý mi bol dobre známy a užívala si ten pocit, keď mi vietor svištiaci okolo motal vlasy. Ešte kúsok, ešte kúsok a budem pri svojej rodine. Nemohla som sa dočkať, kedy im padnem do náručia a Edwardovi vtisnem dlhý bozk. Ach, ako mi tie jeho pery chýbali. Ešte kúsok, kúsok! Už som počula tichý žblnkot potoka, čo sa vinul okolo domu.

Konečne

Vystúpila som z krovia, ktoré ma ako posledné delilo od osôb, kvôli ktorým som bola schopná obetovať život. Stáli tam, všetci. Alice, Jasper, Carlisle, Esme, Emmett, Rosalie, Edward a... a ešte niekto. So záujmom som sa dívala na upírku, čo stála v jeho náručí. Nie... nie... ako na mňa mohol zabudnúť? Ako...

Nebola som schopná slova a oni tak isto nie. Boli prekvapení, prvá sa spamätala Alice, ktorá mi padla do náručia a tuho ma stískala.
„Bella, Bella, Bella,“ opakovala stále dookola a nechcela ma pustiť.
„Alice,“ upozornil ju Jasper. Po nej ma matersky objala Esme.
„Ach, dievčatko moje, tak si nám chýbala, všetkým,“ zdôraznila posledné slovo.
„Esme,“ zašepkala som so slzami v očiach „aj vy ste mi chýbali, všetci,“ tiež som zdôraznila posledné slovo a na sekundu za zahľadela do očí Edwardovi.
„Sestrička!“ skríkol Emmett a vyhodil ma do vzduchu.
„Emmett!“ skríkla som. „Neviem ako ty, ale ja infarkt dostať môžem!“ všetci sa rozosmiali.
„Vitaj späť,“ podal mi ruku Jazz. Ja som mu však skočila do náručia, čo ho dosť prekvapilo.
„Ani nevieš, ako mi bolo smutno!“ zašepkala som a tak isto objala aj Carlislea. Jeho objatie bolo také otcovské. Donútilo ma spomenúť si na Ara.
Dobehla ku mne aj tá neznáme.
„Ahoj, vítam ťa u nás. Predpokladám, že ty si Bella, Edwardova bývalá. Je fajn poznať dievča, čo bolo predo mnou,“ šveholila.
„Ako pred tebou?“ nechápala som.
„Ty to nevieš?“ spýtala sa nechápavo. „My s Edwardom sa budeme o tri týždne brať,“ zahľadela sa niekde za mňa zasneným pohľadom. Takže on na mňa nepočkal? A ja som myslela, že... to je jedno.
„Tak poďme dnu, nebudeme tu predsa stáť,“ snažila sa situáciu zachrániť Esme a Alice ma už za ruku ťahala dnu. Keď som prešla okolo Edwarda, ani som sa naňho nepozrela – nemala som silu na to, aby som sa vyrovnala s touto ranou osudu.
„Bella, môžem sa spýtať ako si sa dostala z Volterry?“ spýtal sa Carlisle. No jasné, vedec sa v ňom nezaprie.
„Samozrejme,“ dala som sa do vysvetľovania. „Keď ste odišli, Aro chcel vedieť, kto som. Povedala som mu, že som poloupírka, no jemu to nestačilo. Chcel zo mňa vyťažiť čo najviac a predo poveril Felixa a Demetriho, aby zistili, aký mám dar. Keď po mesiaci neprišli na žiaden dar, jedine tak ja k novým a novým modrinám, zaviedli ma späť za Arom s tým, že nemám moc.“ Ozvalo sa zavrčanie. Snažila som sa ho ignorovať a pokračovala som ďalej. „Vymyslel na mňa pascu a...“
„Smiem vedieť akú?“ skočil mi do reči Carlisle. Zhlboka som sa nadýchla a odpovedala: „Povedal, že vás všetkých zabije,“ všetci po mojej odpovedi strnuli. „Až vtedy sa spustil môj dar. Mala som schopnosť štítu, ktorý sa sfarbí podľa mojich pocitov. Aro ma nechal vycvičiť. Sprvu mi to nešlo a mala som len veľké bolesti, no neskôr som sa poriadne vytrénovala a prebila som každého aj bez pomoci môjho daru.“
„To nie je možné! Mňa by si neprebila ani s darom!“ ozval sa Emmett.
„Prebila,“ uistila som ho.
„Stavíš sa? Bude zápas!“ zvýskol. Škoda, že som mu toto prianie nemohla splniť.
„Bohužiaľ nie, Emmett, vraciam sa späť do Volterry.“
„Ale ako to? Ostaň s nami!“ naliehala Esme.
„Mrzí ma to, Esme, ale nemôžem. Aro... on ma sem pustil len kvôli... kvôli...“ nadýchla som sa. „Kvôli Edwardovi. Prijal ma za vlastnú dcéru a nechcel ma vidieť nešťastnú. Musím sa vrátiť,“ snažila som sa im to nejako vysvetliť.
„Smiem sa s tebou porozprávať? Sama?“ spýtala sa z ničoho nič Alice.
„Samozrejme,“ povedala som a vybehla von z domu, tak ďaleko, aby nás nikto nepočul. Zastavila som sa až ďaleko v hlbokom tmavom lese.
„Bella,“ oslovila ma, keď dobehla za mnou...

Jasper:

Cítil som z nej tú bolesť, zúfalstvo, smútok.
Tak toto si si pos... posolil a pokorenil! Ani nechcem vidieť tvoje obličky, o pečeni nehovoriac. Poslal som Edwardovi, na čo sa mi dostalo zavrčanie. Tak mu treba! Hlupákovi! Jasne cítim, že miluje Bellu, že mu chýba a čo ja viem, čo všetko! A ten trkvas si mieni ničiť budúcnosť, čo budúcnosť! Celú večnosť!
Keď sa vráti, choď za ňou! Poslal som mu spolu so zhovievavým pohľadom. Dúfam, že ma poslúchne.

Edward:

Moja jediná a pravá láska, moja spriaznená duša na mňa hľadela šialene smutným pohľadom a mohol som za to ja. Zradil som ju. Nedokázal som zaplatiť osemmesačnú daň za najdrahší cit, za to najcennejšie na svete. Bože, ja hlupák.
Hľadel som do jej skormútenej tváre a počúval, čo všetko si vo Volterre musela vytrpieť. Toľko jej ubližovali a to len kvôli nám, kvôli mne! A ja som bol tiež dôvod, prečo sa vrátila. Prečo? Prečo som to nedokázal? Prečo som neveril? Keď s Alice odišli ani som nevnímal, že sa na mňa tisne Tanya. Moja myseľ patrila len mojej bohyni a nikomu inému. Ako ju môžem získať späť? Čo spraviť pre to, aby mi opäť dokázala veriť a vložiť do mňa dôveru?

„Edward? Miluješ ma?“ spýtala sa. Len som nemo prikývol so sklopenou hlavou a sledoval vzor prikrývky, ktorý bol odrazu neskutočne zaujímavý.
„Tak potom to stálo za to,“ usmiala sa. Nadvihla mi tvár a nežne pritisla svoje pery na moje.

Toto boli tie najkrajšie chvíle mojej existencie. Vtedy som ju ešte mal, nepatrila nijakým Volturiovcom a ja som nepatril žiadnej Tanyi.
Tak toto si si pos... posolil a pokorenil! Ani nechcem vidieť tvoje obličky, o pečeni nehovoriac. Poslal mi Jasper. Zavrčal som. Akoby som to sám nevedel...
Keď sa vráti, choď za ňou! Dobiedzal stále a teraz k tomu pridal aj zhovievavý pohľad. Konečne to však nebola zbytočná rada. Keď sa vráti, musím ju presvedčiť o pravdivosti mojich citov!

Celý čas som sedel ako na ihlách. Celú hodinu som sa nervózne mrvil, ani človek na mňa nemal.
„Edward, čo sa tak vrtíš?“ podozrievavo si ma merala Tanya.
„Vieš,“ snažil som sa jej nejako šetrne povedať, že milujem moju Bell, „ona... ona je moja spriaznená duša,“ pokúsil som sa jej to vysvetliť.
„No a?“ reagovala.
„No že spriaznená duša by sa nemala opúšťať,“ elegantne som ju chcel pustiť k vode.
„Tak to si teda spravil riadnu blbosť,“ zhodnotila moje počínanie. Ešte aj ona? Kde sa v nej berie toľká inteligencia?
„Hej, viem. Ale dá sa to ešte zachrániť,“ s nádejou som sa na ňu pozrel a dúfal, že to pochopí.
„Ako prosím ťa? Veď nemôžeš byť s ňou, keď si so mnou! To je logické! A mňa predsa neopustíš,“ prižmúrenými očami sa na mňa zahľadela.
„No...“ zaváhal som. Nechcel som jej to povedať na rovinu.
„To nespravíš!“ zvrieskla a ukázala prstom na Bellu, ktorá práve vošla do dverí spolu s Alice. „A ty mi ho nevezmeš, je iba a len môj!“ skríkla a vydupala si cestičku až do izby.

Alice sa so zvesenou hlavou posadila Jazzovi do náručia.
Vážne odchádza, nie je tu žiadna nádej, z mojej strany. Poslala mi a na konci už po mne vrieskala a prepaľovala ma pohľadom.
„Tak... ja sa asi rozlúčim,“ povedala Bella, všetkých objala, až sa zastavila predo mnou. „A tebe, Edward, prajem veľa šťastia.“ Podala mi ruku a než som stihol zareagovať bola preč.
Tak toto nie, pomyslel som si a vybehol za ňou do tmavého lesa.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

7)  Ewik (21.07.2010 11:57)

To je ale trdlo.
Těším se jak bude odprošovat, já bych mu to jen tak zadarmo neopustila

Hezký díl

5)  Eleanor (19.07.2010 21:58)

Tesim se na zehleni. On je fakt pitomec.

4)  Mili (19.07.2010 21:45)

Úžasná kapitola, to jsem zvědavá, jak to Edward vyžehlí

3)  mima19974 (19.07.2010 19:00)

Edward si to riadne pos....posolil a pokorenil....heheh

ale nenechas ich takych rozhádaných ze niee....

2)  sfinga (19.07.2010 18:27)

Edwarde, ty jsi vážně největší osel na světě.
Lebo, ako hovoria na Slovensku - si somár.
A kdyby hloupost nadnášela, nebudeš tu poletovat jako holubička, ale rovnou odletíš do vesmíru.

1)  Cam (19.07.2010 17:24)

Ale nééé, nesmí nechat Bellu odejít! Chci honem vědět, jak to bude dál

1