Sekce

Galerie

/gallery/oreiro.jpg

Rozprávočka napravila zločin,
ohladila hrany zodraté...
...napísal v jednej zo svojich básní Milan Rúfus. Toto ale rozprávočka nie je.

Nenávidela som umývanie riadov. Vždy som si zamokrila tričko a keď som dvihla ruku, voda mi natiekla do rukávu. A predsa som teraz drhla ten hlúpy tanier tak, až som mala pocit, že chudák príde o glazúru. Bolo mi to neuveriteľne jedno. Snažila som sa ho do odkvapkávača hodiť jemne, ale aj tak spravil strašný hluk. Ako som spravila ten pohyb, periférne som si všimla obálku položenú na stole. Odrazu som mala chuť tie taniere rozbiť.
Pochytil ma pocit absolútneho šialenstva a detinskosti naraz. Proste som to chcela urobiť. Všetci to robili, aj naši, keď sa hádali. Vzala som pohár a šmarila ho o zem kúsok od seba. Roztrieštil sa na asi milión črepín, no žiadna ma nezasiahla. A znovu, znovu. Všetko, čo som mala v dreze, som vyhádzala von. Riady porozbíjané o podlahu, o stenu, všade boli veľké rozprsknuté fľaky a smiali sa mi.
Zosunula som sa na zem. Do ruky sa mi čosi zapichlo. Bol to malý úlomok. Zasyčala som bolesťou a stisla viečka. Z očí sa mi vyvalili slzy.
„Ty hlupaňa! Hlupaňa jedna!“ jačala som na celý dom. Mlátila som okolo seba, ďalšie črepy mi rozdierali ruky a nohy.
„Prečo? Zasraný život! Zasraná večnosť!“
Tvár som mala od sĺz, saponátu a slín. Otrela som sa a nechtiac si tak po líci roztiahla svoju krv. Myslím, že som vedela, čo chcem urobiť. Už nič nevrátim späť. Ale aj topiaci sa chce ešte posledný raz nadýchnuť...

...než zomrie.

*

Znovu presklené steny a čierna pohovka. Akoby sme, dohajzlu, začínali od začiatku. Ale nikdy to nebolo to isté. Rovnako vyskladané cédečká a porozkladaný nábytok. Rovnaké stromy a rovnaké myšlienky. Rovnaké lži.  Mal som toho dosť. Potreboval som vypadnúť, potreboval som, aby sa mi uľavilo, potreboval som nebyť. To by bolo asi najlepšie.
Alice vletela do izby – ani som sa nepokúšal napomenúť ju, že som jej to nedovolil – a začala po mne ziapať:
„Ako si to predstavuješ, Edward? Myslíš, že by sme ťa nechali umrieť kvôli nejakej-“
Zavrčal som. Ruky som držal zovreté do pästí a triasol sa hnevom.
„Nebudeš ju tak volať,“ precedil som po medzi zuby odvrátený od nej. „Nikto nebude,“ dodal som, vedomý si faktu, že to všetci počuli. Nenávistných poznámok na Bellu Swanovú som mal až po krk. Nahlas alebo iba v hlave, nikto nemal právo osočovať ju. Spravila dobre. Veď kto by chcel žiť s takým... s takou príšerou ako som ja?
„Poslala ťa dohája pred siedmimi rokmi. Myslím, že by si sa cez to už mohol preniesť!“
„Ty ničomu nerozumieš,“ zamrmlal som tesne pred tým, než za sebou stihla zabuchnúť dvere.

*

Výsledky vyšetrení som skrčila a zahodila ich do koša bez toho, aby som sa na ne opäť pozrela. Do hodiny mi volal Jenks. Všetko zistil.
Pozerala som sa na seba do zrkadla. Cítila som sa ako nejaký španielsky hľadač pokladov, keď som rozmýšľala, čo na mne je pekné. Čo na mne bolo pekné pred siedmimi rokmi. Teraz som vyzerala trochu viac ako žena a trochu menej ako malé ustrašené dievča. Ale stačilo to?
Zvlnila som si vlasy. Padali mi cez kostnaté ramená a zakrývali ich. Končili tesne nad prsiami. Nechala som sa ostrihať pred pár mesiacmi, pretože som cítila, že potrebujem zmenu. Nuž, teraz nastala.
Sledovala som svoje bledé nahé telo, ako silno s vlasmi kontrastovalo. Mala som stále silnejší pocit, že som vlastne škaredá. Nie výnimočná či originálna. Proste škaredá. Mohla som na sebe nájsť stovky nedokonalostí šmahom ruky. A on ich pred siedmimi rokmi svojimi dokonalými očami nevidel. Musela som sa na to spoliehať aj teraz.
Obliekla som si modré puzdrové šaty po kolená s krátkym rukávom. Chvíľu som bojovala so zipsom na chrbte. Mala som chuť znovu sa rozplakať. Chytalo sa ma zúfalstvo a hystéria. Na poslednú chvíľu som ale zaťala zuby a ovládla sa. Na scény som nemala čas. Adresu od Jenksa som si pamätala dokonale.
Odomkla som svoje malé audi a nastúpila tak, aby som si nevykrčila šaty. Svojmu nákladiačiku som dala zbohom už dávno. Potešil by sa, vždy chcel, aby som sa  viezla v niečom bezpečnejšom.
Zachechtala som sa.
Hra na osud práve začala.

*

Moja rodina bola veľmi neústupčivá. Musel som znovu nastúpiť do školy a čeliť tak ďalším a ďalším húfom dievčat, čo sa o mňa pokúšali. Vytočene som sa rozmachol a zhodil z nočného stolíka kôpku kníh. Dotrhal som ich väzby a k zemi sa tak zniesli iba stránky s príbehmi, čo boli rovnako bezduché ako moja existencia.
Všetci v obývačke spozorneli. Ale nie kvôli mne. Na lesnú cestu práve odbočilo akési auto s bijúcim srdcom.
Žiadne myšlienky.
S vytreštenými očami som ľudským tempom zišiel na prízemie. Ostal som stáť pri schodoch, dostatočne ďaleko, aby prichádzajúceho nezranil môj výbuch hnevu, ak by to nebola ona. Po toľkom čase...
Auto zastavilo. Počul som malé roztrasené kroky, ako sa blížili k verande. Dotyčný zaklopal. Carlisle šiel otvoriť. Jediný jeho ostrý nádych a zablúdená myšlienka mi ukázali, kto to je.
„Dobrý večer, Carlisle. Je Edward doma?“
Odrazu som sa nemohol ani pohnúť.
„Samozrejme, Bella. Poď ďalej.“
Otec sa uhol a ja som ju zbadal. V modrých šatách a s rumencom, akoby ma nikdy neopustila. Pripúšťam, trochu sa zmenila. Ale bola dokonalá.
„Ahoj,“ povedala zvláštne nalomeným hlasom. Ja som sa zmohol len na otvorenie úst. „Eh... Chcela by som sa s tebou porozprávať,“ pokračovala, keď som sa nemal k slovu. „Osamote, ak by to bolo možné,“ dodala a úkosom pozrela na moju rodinu. Boli prekvapení. Neprišlo im to príjemné, ale taktne vyšli z domu a rozbehli sa do lesa. Nikto jej nič nepovedal, iba Alice s Rose na ňu zazerali.
„Bela,“ vydýchol som bezmocne. „Čo tu robíš?“

*

Hľadel na mňa ako zmučený anjel. Jeho výraz a držanie tela mi dávali najavo, ako trpel. Vyhadzoval mi na oči, ako som mu ublížila.
„Mňa to tak mrzí, Edward,“ šepla som. Znovu mi bolo do plaču. „Edward, prosím, odpusť mi to. Ja som sa iba bála, že... že som pre teba tak otravne ľudská. Nechcela som... Nemyslela som... Prosím, vezmi ma späť.“
Slzy sa mi preliali cez okraj. V momente bol pri mne a zvieral v dlaniach moju tvár. Zavzlykala som, keď som opäť pocítila ten dotyk. Ako keď sa putujúci vráti po dlhej ceste domov.
„Ššš, Bella. Bells, neplač, prosím. Neplač. Myslíš to vážne?“
Keď hovoril, znel zvláštne. Tak upokojujúco. V jeho hlase som cítila malú nádej a šťastie. Takto som to chcela. Mohla som byť spokojná. Môj plán zatiaľ vychádzal do poslednej bodky.
Niekoľkokrát som prikývla a ani som sa nenazdala, už ma objímal. Silno ma zvieral a ja som mala ruky obtočené okolo jeho chrbta.
„Ľúbiš ma ešte?“ šepla som.
„Nikdy som neprestal.“
„Dobre,“ odvetila som stále pošepky. „Ani ja som neprestala.“

*

Bola tu. Stála tesne natisnutá na mňa a ja som ju iba držal a vdychoval jej vôňu.
„Je to ako sen.“
„Ja som skutočná,“ povedala tichunko a oči sa jej nádherne leskli. Váhavo zdvihla svoju pravú ruku a položila mi ju na tvár. Prehrievala moju kožu, prečesávala mi prstami vlasy. Pritiahla si ma za krk a pobozkala ma.
Toľko farieb a toľko pocitov!
Akoby som sa znovu nadýchol. Otieral som sa o jej ústa a ochutnával ju, pomaly, aby sa mi náhodou nerozplynula pod rukami.
Odtiahla sa odo mňa a chvíľu na mňa iba rozžiarene pozerala. Hladkala ma po tvári, sčesávala mi vlasy dozadu.
„Miluj sa so mnou,“ vydýchla.
„Čože?“
„Ukáž mi, že som krásna žena, Edward,“ povedala a do líc jej vystúpila červeň. Skoro sa mi z nej zatočila hlava.
„Si to najnádhernejšie stvorenie, aké som kedy za posledné storočie videl.“
Znovu som ju nežne pobozkal. Moje ruky teraz držali to najcennejšie, čo na svete existuje. A ona chcela byť moja. Napriek tomu, čo som. Napriek tomu, že som zabil. Že som jej ublížil. Že kvôli mne skoro zomrela. Chcela mi patriť, nenávratne, ako žena mužovi.
„Ľúbim ťa,“ vydýchol som odovzdane.

***

Ťapkala som mu prstami po nahej hrudi.
„Máš doráňané ruky,“ všimol si.
„Áno. Veď vieš, aká som nešikovná,“ odvetila som a položila si hlavu na miesto, kde mu kedysi bolo srdce.
„Ak by bilo, tak iba pre teba, láska,“ šepol mi Edward do vlasov a otrel sa o ne nosom.
„Moje tlčie aj za to tvoje,“ odvetila som a silnejšie ho zovrela. „Rodina sa o chvíľu vráti,“ povedala som a posadila sa s prikrývkou pritisnutou na prsiach. „Mala by som ísť.“
„Nie, Bella, teraz ma predsa nemôžeš znova opustiť!“ vystrašene sa vyhupol do sedu a jeho ruky sa po mne naťahovali. Nechala som sa spokojne objať.
„Ale ja ťa neopúšťam, Edward. Iba že nevyzerali veľmi nadšene, keď som sa zjavila medzi dverami. Príď dnes večer za mnou. Aj tak musím ísť do práce.“
„Dnes večer?“ uisťoval sa.
„Dnes večer,“ pritakala som.
Stačilo úbohých sedem rokov, aby som sa naučila dokonale klamať...
Obliekla som sa a vtisla mu ešte jeden bozk.
„Ďakujem, že si ma prijal.“
„Bella, to ja ti ďakujem, že si sa rozhodla prekonať to, čím...“
„Pšššt.“ Priložila som mu prst na ústa. „Už o tom nehovor, je to preč.“ Pousmial sa spolu s mojím prstom na ústach. „Bola to nádherná noc.“ S tým som odišla. A už som na nič nemyslela. Bolo to preč.

*

Bol som šťastný. Bol som neuveriteľne šťastný! Chcelo sa mi výskať a skákať a smiať sa... a byť znovu s ňou. Už navždy.
So širokým úsmevom som zaboril tvár do vankúša. Voňal nami. Hlúpo som sa zachechtal a pritiahol si ho bližšie k tvári. Tešil som sa ako malý chlapec a nevedel sa dočkať, než nastane večer. Musím jej ísť kúpiť nejaké kvety. Biele tulipány, alebo slnečnice, orchideje, gerbery, ruže, všetky možné kvety, ktoré uvidím. Budem si ju rozmaznávať a starať sa o ňu, nosiť ju na rukách.
V diaľke som začul, že sa moja rodina vracia. Rýchlo som vstal a obliekol som sa. Nechcel som sa sprchovať a bolo mi jedno, čo budú mať hlúpe reči alebo nie. Teda niektorí jedinci určite budú.
Keď vyšli z lesa, už som stál v obývačke. Bolo zaujímavé vidieť ich výrazy a počuť ich myšlienky. A keď ešte zacítili vôňu, ktorou som bol presýtený, ich zvedavosť nadobudla obrovské rozmery.
„Tu sa niekto bavil, kým sme boli preč,“ zahekal Emmett rozjarene. Rosalie sa na neho uškrnula.
„Akoby si si to ty neužil.“
„To som nepovedal.“ Žmurkol na ňu.
Alice prešla okolo mňa so zdvihnutým nosom do svojej izby. Jasper ju nechápavo nasledoval. Nevedel, čo s ňou je. Sledoval som ich s nadvihnutým obočím. Ani jej myšlienky mi nič neprezradili.
„Edward,“ dožadovala sa mojej pozornosti Esmé a vyčkávavo na mňa s Carlisleom upierala svoj pohľad.
„Ľúbi ma, ona ma stále miluje,“ povedal som a mama sa široko usmiala.
Vzápätí sa ale môj výraz tváre zmenil.
„Alice?!“ zakričal som. Mala víziu.
„Nič neuvidíš, malo sa to stať!“
„Alice!“ zakričal som znovu.
„Nie, neukážem ti to! Už jej aj tak nedokážeš pomôcť!“
Strhol som sa a rozbehol sa preč. To miesto som poznal. Najvyššia budova v meste. Kancelárie miestnych i zahraničných podnikateľov a právnych osôb. Chcelo sa mi plakať. Chcel som, aby mi slzy stekali po tvári a stierali dolu to miznúce šťastie a nehu.
Pri budove stál v nepravidelnom kruhu hlúčik ľudí. A pomedzi nohy sa im točili krvavé stužky.

*

Mala som nádherný výhľad. Iba moje nohy, hrana tehál a mesto, čo sa pomaly prebúdza. Usmievala som sa a myslela na to, ako som sa s Edwardom milovala. Dal mi všetko, čo som kedy chcela. Ale zdravie mi dať nemohol. Zatrpknuto som si spomenula na výsledky, ktoré som včera zahodila do koša. Dva mesiace. Mohla som si už z ľudského sveta ukradnúť iba dva krátke mesiace zatrpknutia a bezútešnosti.
Nie. Za sedem rokov som svoj názor nezmenila. Nechcela som sa stať upírkou. A nechcela som ani starnúť po Edwardovom boku a dotýkať sa ho zvráskavenými rukami, kým on bude mať stále sedemnásť.
Vtedy som mala len jedno východisko. A teraz to bolo rovnaké. Zažila som tú najkrajšiu rozlúčku so svetom a s osobnou, ktorú milujem. Ale teraz som už chcela byť iba sebecká.
Pozrela som sa na autá a drobných ľudí, čo sa ponáhľali po uliciach a spravila som svoj posledný krok do prázdna.

 

More@eMuška

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

5)  sestra Twilli (15.03.2013 21:53)

eMuska,ty ma každou svojou poviedkou dostanes.Super! :p :p

eMuska

4)  eMuska (26.02.2013 18:27)

Dievky:

ambra

3)  ambra (25.02.2013 23:52)

Když nenapíšeš "limonádka", jsem automaticky ve střehu, ale stejně jsem na konci v koncích... Jenže tak krásně, že do toho vždykcy půjdu znovu a víc než jen ráda. Jedna každá věta vybroušená dokonalost. Někdy bych chtěla vidět, jak píšeš. Řine se to ven? Nebo si vyhraješ s každou větičkou? Ne, vlastně to nepotřebuju vědět, sobecky mi stačí, že já si všechny ty tvoje "vychytávky" můžu vychutnat...

2)  martisek (17.02.2013 02:36)

Emuško, ty vždycky napíšeš něco, co mě absolutně dostane a ve výsledku i rozpláče. Možná proto vždy s trochou obavy otevírám tvoje povídky. Snad možná se v tom moje slabší masochističtější část vyžívá. Bylo to úžasné
tak jako obvykle

1)  Seb (16.02.2013 07:45)

Smutně nádherné.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse poster - Riley & Newborns