Sekce

Galerie

/gallery/labuťka.jpg

Snáď na dobrú noc...

„Poďme sa opiť a pomilovať,“ navrhol mi s hlavou opretou o moje rameno, ako ma zozadu objímal a hojdal na svojich kolenách dopredu a dozadu. Ja som už neplakala, na lícach som mala uschnuté slané cestičky a mala pocit, že sa mi z toho bude lúpať koža, pretože som už pár dní nepoužila krém.
„Myslíš, že sa po tom budeme cítiť lepšie?“ opýtala som sa pochybovačne a prešla dlaňou po jeho predlaktí.
„Možno. Neviem,“ priznal nakoniec. „Každopádne si to nebudeme na ďalší deň pamätať.“
Mierne som sa pousmiala.

„Milujem ťa, vieš?“ opýtala som sa ticho a oprela sa o jeho hruď, stále sa hojdajúc.
„Mhm,“ zafučal mi do kože a pobozkal ma na krk. „Aj ja teba. Najviac na svete.“
Dvihol hlavu, cez ramená mu padali moje vlasy a on spustil z môjho pása ľavú ruku, aby si ich mohol natáčať na prsty.
„Máš krásne vlasy,“ povedal ticho a stále si jeden pramienok prevaľoval v dlani. Potom do nich zaboril tvár a ja som mohla počuť, ako sa hlasno nadýchol. Trhane vydýchol a po chvíľke mlčania ticho vzlykol. Tuho som stisla viečka k sebe a zovrela jeho zápästie. Edward  vzlykal ďalej a ja som sa snažila byť jeho nemou oporou. Otočila som sa mu v objatí, teraz som na ňom sedela obkročmo a vzala jeho tvár do dlaní.
„Pozri sa na mňa,“ povedala som takmer nečujne a dlaňami mu pozotierala slzy z líc. On ku mne dvihol oči červené od plaču a ja som si bola istá, že moje vyzerali rovnako - boľavo, staro a strhane. Bol bledý a pery sa mu chveli.
Oprel si hlavu o moju hruď. Cítila som, ako sa jeho zovretie okolo mňa ešte zosilnilo a hladila ho vo vlasoch, aby bol pokojný. Tak ako ja. Teraz som už bola pokojná.
„Nesmiem o teba prísť, rozumieš? Nikdy! O teba už nie,“ zakňučal bolestne.
Nádych, výdych. Ešte prudší nádych a jeho vôňa ma pošteklila v nose.
„Rozpoviem ti príbeh, chceš? Bájku o labuti a lovcovi.“
„Rozprávaj,“ vyzval ma a myslím, že vtedy zavrel oči, ale nezaspal, aj keď by mu pár hodín oddychu veľmi dobre padlo.
„V hlbokom lese, tam, kam ľudské oko nedovidí, pokojne obmývalo korene statných vŕb jazero, do ktorého sa skláňali ich zelené listy a hladili hladinu. V tom jazere žilo mnoho rýb pokojným životom, plávali čistou vodou a šantili medzi vlnkami.
Jedného dňa dosadla na jazero krásna biela labuť. Jej perie odrážalo slnečné lúče ako zrkadlo, dlhý krk hrdo zdvíhala do výšky a každému vystavovala na obdiv svoju krásu. Všetky ryby boli nadšené z toho, že taká krása zavítala na ich jazero a rozhodla sa bývať s nimi, až vystrojili obrovskú oslavu a zabávali sa ešte tri dni a tri noci.
Keď však oslavy pomaly končili, začul zvuk fanfár mladý lovec, ktorý bol v týchto končinách po prvý raz, a preto sa zvedavo predieral krovím a nasledoval zvláštny melodický zvuk.
Vtom zbadal na jazere plávať krásnu labuť. Ešte nikdy nič podobné nevidel a zatúžil mať toľkú nádheru iba pre seba. Lenže ako ju donútiť, aby s ním išla do jeho domu?
Preto zložil z pliec pušku a zamieril. Ozval sa výstrel. Labuť splašene zamávala krídlami, po ktorých sa rozlievala karmínová krv a pomaly sa potápala ku dnu. Tak ju nemal ani lovec a ani jazero.
Všetky rybky za krásnym prisťahovalcom, ktorý chvíľu obýval ich domov, plakali a vystrojili labuti krásny pohreb. Veď bola taká nevinná...
Ale napriek tomu, že sa veľmi trápili, nemohli prestať žiť svoje životy a preto ďalej plávali, ďalej šantili medzi vlnkami a vŕby sa stále rovnako skláňali nad brehom jazera.“
Edward ku mne dvihol tvár a mučenícky zovrel pery škrípajúc zubami.
„Tá labuť bolo naše dieťa, však?“ opýtal sa po chvíľke mlčania. Nedokázala som mu odpovedať. Len som prikývla a schovala si tvár na jeho pleci.
„A náš život je jazero,“ zašepkala som polohlasne. „Voda plynie ďalej bez ohľadu na nás, či už to chceme alebo nie.“
Hladil ma po chrbte, ale nič viac nepovedal, až kým nástenné hodiny neodbili osem.
„Choď do postele,“ povedal mi a vstal spolu so mnou. „Ja pôjdem pre víno.“
„Ideme sa opiť?“
„A potom sa milovať,“ dodal.
„Myslíš, že nám to pomôže?“
„To naozaj neviem. Ale ak by nepomohlo, aj tak si to nebudeme pamätať.“

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

eMuska

11)  eMuska (01.04.2012 15:44)

Astrid, áno, bola som natoľko zvrátená, že som ich pripravila o dieťa... a tá pokuta... hm, to tiež stojí za pár písmen, uvidíme...

Twilly

10)  Twilly (01.04.2012 14:11)

Ivana!!!!!! ty si normálne na štamperlík

Astrid

9)  Astrid (01.04.2012 13:54)

Emuš, ja si vždy pri tebe pripadám, že mám dlhý kábel. Bola to krásna poviedka. Im umrelo spoločné dieťa? ja sa musím spýtať. Ja a metafory niekedy nefungujeme na rovnakej hladine... ak som to pochopila takto, tak je to veľmi smutné:'-(
A tie dialógy je v tom taká Tvoja umelecká vzdušnosť a lyrika.
Inak, Emuš, labuť je chránená, lovec by dostal pokutu minimálne 2000 euro.

Twilly

8)  Twilly (01.04.2012 13:44)

Cica a vieš, že ja s tým priam počítam?

eMuska

7)  eMuska (01.04.2012 13:33)

Twilly, ja osobne dúfam, že lepšie :D

Twilly

6)  Twilly (01.04.2012 13:25)

Ireen, no vidíš a tahle prďka jen teď dostala občanku, víš jak bude psát o 15 let?

ireen

5)  ireen (01.04.2012 13:20)

KRÁSNÉ, i když ten smutek v tom....:'-(
DÍKY!!!!!!!!!

matysekmj

4)  matysekmj (01.04.2012 11:01)

Ježiši to je smutný:'-( :'-( :'-( ,ale krásné

Carlie

3)  Carlie (01.04.2012 09:32)

Plné citu, až na dřeň :'-( Silné, realistické! Fňuk :(

HMR

2)  HMR (01.04.2012 00:41)

na dobrou noc? to jako vážně... takové smutnění krásné, eMuš, ale smutnéééééééééééééééé

Twilly

1)  Twilly (01.04.2012 00:18)

Vieš, čo je to smiech cez slzy? Asi hej, veď to si práve napíšala

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek