Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/necakane_dedictvo.jpg

Hola hola aloha...pokračujeme Isabellou a jej momentálne ťažkým osudom...ak mam povedať pravdu, tak zrovna jej kapitoly ma bavia omnoho viac, tak dúfam, že i vás ňou poteším ;)

XXXI.

Deja vu. Inak sa ten pocit nedal opísať. Isabella sa opäť horko ťažko preberala z mrákot. Iste, niečo bolo predsa len inak. Tento krát to opätovné pristátie vo svete reality nebolo sprevádzané kývavým pohybom koča, no bolesť hlavy a pocit malátnosti bol úplne rovnaký. Ibaže by to bolo dokonca ešte horšie.

Toto prebudenie bolo ťažšie najmä v poznaní, že sa zobúdza do zlého sna a nie z neho, akoby sa mohlo zdať. Vedela totiž presne, prečo odpadla tentokrát. Pamätala si všetko a pritom na tú hrôzu tak túžila zabudnúť. Ale poznala sa pridobre na to, aby sa uchlácholila snahou logiky naservírovať jej myšlienky o tom, že sa nič nestalo, že mala iba bujnú fantáziu.

Tento krát si bola istá, že tu logika nezaberie. Tu končí všetko, čo poznala, všetko čomu verila a ona sa zrazu ocitla v jednom z gotických románov, ktoré Alice tak zbožňovala. Upíry existujú a nech to znie akokoľvek neuveriteľne, akokoľvek bláznivo, musí tento fakt prijať a akceptovať.

Nerozumela ani za máčny máčik tomu, čo sa udialo a pritom si dokáže krok za krokom vybaviť všetky fakty, ktoré pozná. Edwardove odlišnosti, James a jeho príchod na ples, rozruch, ktorý spôsobil, únos Renesmee, fingovaný útek Jessici. Panebože... Bože, Bože môj, jej príšerná smrť v rukách tej ohnivej príšery. Ostré zuby zakusujúce sa do Jessicinej belostnej pokožky. Isabella to videla tak jasne, akoby sa to znovu odohrávalo rovno pred ňou. Všetko si pamätá do posledného detailu, ale i tak tomu vôbec nerozumie.

Prečo? Prečo sa toto všetko deje? A prečo sa to deje práve jej?

Otázok mala neúrekom, ale to čo ju najviac trápilo, čoho sa najviac bála, boli odpovede. Najmä odpoveď na otázku, mal James pravdu? Je i Edward...? Je i on... upír? Isabelle sa prudko stiahol žalúdok a telom jej prešla triaška. Odpoveď totiž poznala niekde hlboko v sebe.

Musela chvíľu toto poznanie rozdýchavať.

Zamilovala som sa do upíra.

Krv sajúcu beštiu.

Vraha.

Netvora.

Nie! Nie, nie, nie, nie...

Nemohla tomu uveriť. Neverilo v to jej srdce a ani rozum. Nepochybovala o tom, že je upírom rovnako ako James či Victória, ale nedokázala prijať fakt, že by bol rovnaký tí dvaja, ako James, či ako ten červenovlasý démon, ktorý kedysi bol Victóriou de Montrac.

Edward nebol zlý, nebol vrahom. Nebol... nemohol byť! Prosto a jednoducho to nebola pravda. Možno i toto bola iba snaha jej vedomia o to, aby sa nezbláznila, ale viera v to, že jej Edward je iný, dobrý a milujúci, bolo steblo, ktorého sa ako topiaca chytala z posledných síl. Možno bola naivná a hlúpa, no ak si chcela ešte chvíľu udržať aspoň trochu zdravého rozumu, musela veriť aspoň svojmu srdcu.

A zdravý rozum potrebovala na to, aby sa z tejto šlamastiky dostala, minimálne sa o to pokúsila a tak sa Isabella rozhodla, že dosť bolo premýšľania, treba konať a tak konečne otvorila oči.

A... uvidela, že nič nevidí. Chlad a kyslasto-hnilobný puch vo vzduchu jej dal dávno najavo, že je stále v podzemí v bludisku vínnych pivníc. Hoci, smrad, ktorý ju obklopoval, mohol svedčiť i o hnojisku. Niečo tak príšerné ešte necítila, a žalúdok sa jej často obracal.

Ako si jej oči pomaly privykali tme, začala rozoznávať aspoň približný pôdorys miestnosti v ktorej ležala na zemi, bohužiaľ, stále iba vo svojej spodničke. Zimu, ktorá ju sklepávala sa rozhodla ignorovať, teraz potrebovala riešiť väčšie problémy. Pekne od celku k drobnostiam. Toto Isabelle vždy išlo. Ak sa z toho dostane, nejaké to nachladnutie bude iba oslavou toho, že prežila.

Veľmi pomalinky sa posadila. Hneď dostala svoju hlavu znova do vzpriamenej polohy, svet, akokoľvek bol tmavý sa s ňou roztancoval.

„No, pekne, Isabella a to si sa ešte stále nepostavila!“ frflala si len tak pre seba. Myslela si, že jej to pomôže cítiť sa menej osamelo, ale ozvena, ktorá sa na ňu zosypala ju skôr viac vystrašila.

Takže, pekne sa opri o stenu a zdvihni sa. Najskôr jedna noha, potom druhá. Hovorila si, ale tento krát už iba vo svojej hlave.

Keď už konečne stála na svojich premrznutých a stuhnutých nohách, imaginárne sa potľapkala po ramene za tento malý, no dôležitý úspech. Hlava ju síce stále bolela ako čert a vzadu na temene si nahmatala veľkú hrču, ktorá jej ostala po tom, ako ju spacifikovala Jessica, ale to sa taktiež rozhodla ignorovať.

Pamätala si, že cestou sem všade videla fakle ale hlavne sem tam i lampáše. Ak by našla práve tie, mohla by sa získať svetlo. Mnoho lampášov má v sebe i kresadlo a nejaký ten zvyšok oleja by padol tiež vhod, že, Bože? Snažila sa takouto netradičnou formou prosiť vyššiu inštanciu o pomoc. Nepovažovala sa za horlivú veriacu, ale v takejto situácii človek skúša, čo sa dá.

A tak prehmatávala postupne všetky steny. Na tej, o ktorú sa zo začiatku opierala našla akurát dvere. Ťažké železné dvere a čo bolo najhoršie, boli to ťažké železné a zamknuté dvere. Dostala strach, že je tu zavretá. Doteraz ju to vlastne ani nenapadlo. Možno sa jednoducho z tadiaľto nedostane. Znenazdania ju prepadol záchvat úzkosti. Keď po chvíľku mierne ustúpil a ona sa konečne mohla znovu nadýchnuť, bola prekvapená, že to neprišlo skôr. Veď bola v zúfalej situácii, ale nechcela sa vzdať a preto si nechcela ničiť nádej. Zúfať si môže až keď vyčerpá všetky svoje možnosti a tak pokračovala v pátraní po čomkoľvek, čo by jej mohlo pomôcť.

Vedľajšia stena jej však neposkytla nič, no pri tretej bola omnoho úspešnejšia. Nahmatala na nej fakľu. Bez kresadla síce svetlo nezíska, no pevná buková rúčka jej dávala pocit, že nie je až tak neozbrojená. Nebola si istá, či by jej to pri Jamesovi pomohlo, no proti myšiam, ktoré počula v diaľke cupitať sem a tam to je určite lepšie než nič.

Štvrtá stena bola ešte zaujímavejšia. Už keď k nej pristúpila, mala pocit, že uprostred nej je tmavší oblúk a keď ju ohmatávala, zistila, že táto tmavšia časť je priechodom do vedľajšej miestnosti. V ruke bojovne uchytila svoju primitívnu zbraň a vstúpila do nej.

Táto snaha o hrdé a nebojácne entré bola okamžite zničená efektným pádom rovno na nos. Isabella sa totiž ukážkovo o niečo potkla. Keď okolo seba tľapkala rukou v snahe zistiť o čo sa to skoro prerazila, dotkla sa nejakej nohavice. Okamžite preľaknuto vykríkla, pretože v tej nohavici našla i nohu.

Keďže bola stále na zemi, nohami i rukami sa odplazila čo najďalej od tej nohy, a teda i od toho človeka, tela, alebo čo to bolo.

„Haló, je tu niekto?“ prehovorila. Odpoveď však neprišla. Možno je ten niekto v bezvedomí a držia ho tu násilím, rovnako ako mňa, pomyslela si. A možno je mŕtvy, dodala nakoniec, keď si spomenula na stuhnutosť tej končatiny.

Po chvíli sa odhodlala a priblížila sa k „nohe“ znovu. Ďalší dotyk a tie, ktoré po ňom nasledovali, jej dali jasne najavo, že muž, ktorému noha patrí, je mŕtvy. Isabella si všimla, že má oblečený dlhý jelenicový kabát, podobný, aký mal ich kočiš a dostala zlé tušenie. Na druhú stranu, svitla jej i nádej. Ak je to ten človek, ktorý ju sem s Jessicou priviezol, naposledy keď ho videla, vkladal si do úst fajku. To znamená, že by mal mať pri sebe kresadlo. A tak sa dala do prehľadávania jeho vreciek. Po chvíľke mohla osláviť svoj ďalší malý veľký úspech.

Nejaký čas trvalo kým kresadlo zapálilo vrchol dosť navlhnutej fakle, no olej, ktorým bola napustená nakoniec urobil čo mal a miestnosť sa rozžiarila v záplave blikajúceho zlatavého svetla. To, čo však toto svetlo odhalilo, bolo príšerné. Isebella sa tento krát nezmohla ani na krik. S vytreštenými očami sledovala najhorší výjav, aký si vedela predstaviť. Vlastne, ako si neskôr uvedomila, niečo také strašné si ani predstaviť nevedela.

Kočiš, ako sa vo svetle ukázalo, ležal pohodený na kraji obrovskej kopy mŕtvol v rôznych štádiách rozkladu. Boli tam desiatky tiel žien, mužov, dokonca i detí! Zväčša prostejšieho oblečenia. Rôzny pacholkovia, slúžky a na vrchole tejto pyramídy hrôzy, s očami otvorenými dokorán a ústami skrivenými do strašlivej grimasy trónilo telo Jessici Stenleyovej. Vo svojich elegantných šatách mladej dámy z vyššej spoločnosti si akoby vyslúžila toto umiestnenie na piedestále hrôzy.

Isabella sa nedokázala prestať dívať na tento morbídny výjav. Mala pocit, že si jej rozum dal prestávku a ona sa na nič nezmôže pekne dlho. Vlastne jej to ani nevadilo. Aspoň nad tým, čo videla, nemusela premýšľať. Tak takéto to je. Keď sa človek zblázni, keď presiahne hranice svojich možností a stratí zdravý rozum. Fíha, je to vcelku fajn, hovorila si.

Ktovie, ako dlho by takto stála, paralyzovaná, otrasená, keby sa nebol ozval ten krik. Uši píliaci a vlasy trhajúci vreskot, ktorý rovnako ako nečakane a náhle začal i ustal.

Isabella sa okamžite otočila po smere tohto kriku. Uvedomila si, že hľadí do dlhej, hlbokej chodby, podobnej tej, ktorou ju sem James privliekol.

Niekto tu kričí, niekto je možno ešte nažive. Bella sa chytila tejto myšlienky a okamžite sa rozbehla tým smerom. Chodba bola neskutočne dlhá a často ju križovali mnohé otvory, ktoré ale viedli iba do prázdnych miestností a skladov. Po chvíli sa Isabella začala báť, že si to všetko vymyslela, že sa jej ten krik iba zdal. Možno to ona sama kričala, keď si konečne uvedomila na čo tam vlastne hľadí. No, neľutovala, že odtiaľ odišla. Nedokázala by v tom obludáriu ostať už ani minútu. Prestala sa náhliť, spomalila krok, až nakoniec úplne zastala. Unavená fyzicky, no najmä psychicky sa oprela čelom o chladnú kamennú stenu. Hneď ako utíšila svoj dych to však začula. Stonanie. Tiché, ale jednoznačné. Niekto tu stonal. Sústredila sa a po chvíli sa vydala smerom, z ktorého tieto zvuky prichádzali.

Po pár metroch sa ocitla pred podobnými železnými dverami, aké našla v miestnosti, v ktorej sa prebrala. Tieto však boli iba privreté a z úzkej škáry cez ne do chodby prenikalo teraz už hlasnejšie stonanie.

Isabella uchopila svoju fakľu do oboch rúk a pevno ju zovrela.  Pripravila sa, nohou kopla do dverí, ktoré sa s vŕzganím otvorili a vkročila do miestnosti. Čakala ďalší strašný výjav, no tento krát ju nič hrôzostrašné nečakalo. Aspoň pri prvom pohľade.

Ocitla sa v miestnosti, kde v rohu na starom matraci ležalo dievča. Ležalo nebol správny výraz. Mladá žena, ako si Isabella uvedomila sa celá triasla, prsty kŕčovito zabárala do matraca, ktorý bol v okolí jej rúk celý rozdriapaný a krvavý. Celé telo sa jej prehýbalo v zúfalých kŕčoch, akoby mala obrovské bolesti. Keď sa k nej priblížila a kľakla si k jej lôžku, mohla si lepšie prezrieť jej tvár. Bolesť, ktorú naznačovalo telo, našla i tam. Napriek skriveným perám a zúfalej grimase si Isabella nemohla nevšimnúť jemné črty tejto dievčiny. Predstavila si vlasy, teraz spotené a ulepené, inokedy upravené do kaskád žiarivých ryšavých kučier, tváričku posiatu drobnými rozkošnými pehami, korunovanú úsmevom jemných malinových pier a presne vedela koho má pred sebou.

„Ach, Renesmee! Čo ti to urobili?“ zašepkala, pri tom ako jej odhŕňala prameň vlasov nalepený na spotenom čele.

„Mení sa.“ Ozval sa jej zrazu s poza chrbta tichý nesmelý hlas. „Mení sa na jednu z nich. Jednu z nás.“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

9)  Katka (23.02.2020 16:05)

Budeš ešte pokračovať v tejto poviedke? Je super a som zvedavá ako to skončí

Jalle

8)  Jalle (20.02.2013 13:55)

taký napínak

7)  martty555 (15.11.2012 15:41)

monikola

6)  monikola (14.11.2012 15:17)

Ďakujem holky... :) ja som naozaj rozhodnuta dokončiť obe moje poviedky, dokonca mam napady i na nove, ale vsetko pekne poporiadku...ono, len mi to obcas zivot tak vsetko poblazni, ze sa k tomu neviem dokopat... ale Nečakané dedičstvo už pomaly ale isto smeruje ku koncu, takže teraz by to už mala byť pohodlná jazda B)

julie

5)  julie (13.11.2012 21:46)

Monikolo nevěřila jsem svým očím,už jsem se bála,že tuhle povídku nikdy nedopíšeš bezva,že pokračuješ!

4)  Niki (13.11.2012 20:50)

no tak doufám, že brzy bude další kapitolka... v které už se dnad dozvíme, co se to vlastně děje a proč...

mispa

3)  mispa (13.11.2012 20:45)

2)  Jana (13.11.2012 20:37)

1)  BabčaS (13.11.2012 20:07)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek