31.10.2012 [21:45], monikola, ze série Nečakané dedičstvo, komentováno 8×, zobrazeno 1856×

Tak milé žienky, ďalšia kapitolka je na svete, ale nezvykajte si na to :P pokúsim sa pridávať jednu týždenne a toto je iba bonus za to, že ste boli také trpezlivé a ostali mi verné i po tak dlhej prestávke :)))

tento diel je z pohľadu Jaspera ako iste ihneď pochopíte a on sa nám tu trochu zahrá na Sherlocka Holmsa

XXX.

Jasper sedel na pohovke apartmánu hotela Ritz, v ktorom sa stretli s Demetrim s Felixom a pozoroval Edwarda, tváriaceho sa ako boh pomsty. Dvaja spomínaní gardisti sedeli oproti nemu ako také dve kôpky nešťastia. S bratmi už za svoje dlhé životy čo-to zažili a rozhodne neboli trasorítky, ale gardisti vždy patrili k inej lige. Špeciálne cvičení vojaci, schopný zvládať najťažšie situácie a najzapletenejšie problémy sa krčili pred Edwardom, vyšliapavajúcim si cestičku krížom cez izbu. Boh pomsty je vlastne sračkár v porovnaní s tým, čo za výrazy strúha jeho brat, uvedomil si Jasper.

Ale chápal ho. Situácia, v ktorej sa ocitli je skutočne zlá a môže byť horšia. Cestou do Londýna to prebrali zo všetkých uhlov a obaja sú si istý, že celé toto divadlo má mať ešte druhé dejstvo. Isabellu. Obaja boli presvedčení, že to, o čo tomu sviniarovi skutočne ide, je Isabella. Na to, aby pochopil v akej zložitej situácii sa jeho brat ocitol nepotreboval ani svoj dar.

S Emmettom sa celú noc bavili o tom, čo urobil. Udeliť jej Inuiolatum bola hlúposť, ale obaja rozumeli tomu, prečo to urobil. Hnevalo ich ale, že jednal na vlastnú päsť. Vedel, že by ho od toho odhovárali. Nerobili by to preto, žeby nemali Nessie radi, to nie, práve naopak, celá táto vec ich trápi rovnako. Išlo o to, že napriek všetkým tým siláckym rečiam, on i Emmett verili... dúfali, že svojho životného partnera nájdu. Edward, s tým jeho otravným darom, už v niečo také nedúfal. Ale osud je kurva.

„Felix! Demetri! Ako...? Kedy...? Ty si... ja ťa...! Grrrr..!!!“ Vysúkal zo seba Edward.

Jasper sa rozhodol zakročiť, pretože takýmto spôsobom sa nikam nedostanú. Nevedel, čo sa presne dozvedel z ich myšlienok, no Edwardove emócie sa dostávali do bodu varu, takže to asi nebude nič dobré. Akosi tušil, že v tom je najviac namočený Demetri. Také pocity viny ešte u nikoho nezažil. Navyše ho zmáhalo snáď väčšie zúfalstvo než Edwarda a to je čo povedať. Nuž, toto bude ešte divoké tango.

„Edward, dovoľ, aby som sa toho ujal. Momentálne nám ide o čas a ty si, ehm, trochu rozrušený. Smiem ti pomôcť pred tým, než utrhneš nášmu milému gardistovi hlavu?“

Edward sa k nemu prudko otočil a z očí mu blčali blesky. Chvíľu si brata hrozivo premeriaval, no nakoniec iba zavrel oči, pár krát sa zhlboka nadýchol až nakoniec skoro nebadateľne kývol hlavou. Jasper neváhal a o pár sekúnd mal Edwarda usadeného v kresle pri krbe a pokojného ako barančeka. Nerád používal tieto triky na svojich bratov, ale momentálne im išlo o čas a nepríčetný Edward ničomu nepomôže.

„Takže chlapci, mali by ste spustiť. Ja na rozdiel od Edwarda myšlienky nečítam, takže mi pekne krásne porozprávajte, čo sa to, kurva, vlastne stalo?!“  obrátil svoju pozornosť naspäť na gardistov.

„To my vlastne ani veľmi nevieme.“ ozval sa Demetri a hlas mal podfarbený zúfalstvom. „Včerajšie ráno začínalo normálne. Bola sobota a ako každú sobotu sa Renesmee stretávala v Rosemary´s Caffe so svojimi priateľkami. Ja i Felix sme ju mali dokonale na očiach. Chvíľu na to, ako im priniesli čaj a sušienky, pristúpil k nim znovu čašník a za sebou viedol poslíčka. Ten jej predal obálku a okamžite, ako ju otvorila, pasca zaklapla.“ Demetri sa odmlčal. V očiach mu metali blesky a päste zatínal tak, až sa Jasper bál, že si prsty pretlačí na druhú stranu. „Je to moja vina. Ja to celé iba moja vina!“

Keď Felix videl, že jeho priateľ nemá silu pokračovať, ujal sa slova tento hromotĺk. „Ako vravel Demetri, pasca zaklapla. Nevieme ako, ale James vedel o tom, že Demetrimu Nessiina krv spieva a práve túto slabinu dokonalo využil. Obálka bola zapečatená a keď Renesmee pečať zlomila, porezala sa o žiletku, ktorá bola vložená do pečatného vosku. Vieš si predstaviť, čo to znamenalo. Musel som okamžite Demetriho spacifikovať a odviezť preč z dosahu vône jej jazmínovej krvi. Okamžite, ako som vedel, že sa ovláda, vrátil som sa na pôvodné stanovisko, no Nessie už so svojimi kamarátkami nebola. Nasledoval som jej pachovú stopu, ktorá bola vďaka porezanému prstu skutočne výrazná. Ani nie po dvesto metroch, pri západnom okraji Hyde parku sa mi stratila. Pár metrov od stojiska kočiarov som v kríkoch našiel jej šaty ešte chvíľu som dokázal sledovať jej slabnúcu stopu, museli ju vyzliecť a zabaliť do nejakej prašivej smradľavej handry, ale v spleti koní a drožiek som už šancu nemal. Akoby sa vyparila. Jednoducho bola fuč.“ Dokončil Felix a sústrastne potľapkal kamaráta po ramene. Demetri úplne stratil sebakontrolu, ktorá mu i tak visela na vlásku.

„Pozrite sa!! Len si ho poriadne prezrite!“ Skríkol a z vnútorného vrecka svojho kabáta vytiahol list. Obálka bola pofŕkaná drobným škvrnkami krvi a v miestnosť sa zavoňala sviežim citrónom a nežným jazmínom. Jasper v nej spoznal Nessie. „Je ich tam dvadsaťštyri. Dvadsaťštyri drobných kvapiek krvi, ktoré porazili moju pýchu a sebectvo. Som hlupák! Netvor!!! Som... Som odporná chrasta, pleseň, ktorá sa nalepila na čistotu a dobrotu a svojou zadubenosťou ju priviedla do záhuby! Som...“ posledné slová sa pretavili vo vzlyky a Demetri sa zrútil na kolená a skryl si tvár do dlaní.

„Vyčíta si to.“ ozval sa do ticha, ktoré náhle nastalo, Felix. „Myslí si, že hneď, ako zistil, že mu jeho krv spieva mal odísť a nájsť za seba náhradu, ale on...“ Felix vetu nedokončil a ani nemusel. Jasper všetko cítil. Demetri nedokázal odísť od svojho životného partnera.

Jasper sa zmietal na pomedzí hnevu a pochopenia. Zvláštna kombinácia, pomyslel si sám pre seba. Súhlasil s tým, že Demetriho slabina bola ideálnou príležitosťou pre Jamesa. Ostatne to bola Jamesova prednosť. Využiť najslabšie miesta protivníka a zosnovať vďaka nemu dokonalú sieť. Demetriho slabosťou bola Nessie. Fakt, že sa rozhodol, napriek očividným problém odolať vábeniu jej krvi, ostať v Nessiinom živote. Chrániť ju aspoň z diaľky, dokiaľ si na jej lákavú vôňu nezvykne. Ostatne mal Felixa, ktorý sa k nej mohol priblížiť kedy chcel.

Demetri sa znovu osmelil pokračovať. „Takto sme sa obaja v Nessiinom živote vyskytovali už takmer rok a ona o nás nemala tušenie. Obaja sme si mysleli, že to máme premyslené, že zvládneme všetko. No, pravdou bolo, že sme si to iba chceli myslieť. Nedokázal som Nessie opustiť, pretože som sa do nej hlboko a úprimne zamiloval a Felix mi v tom nechcel brániť. Obaja sme sa domnievali, že spievajúcu krv postupne zvládneme. Čo sa vlastne i dialo. Postupne som si na jej opojnú arómu privykal a netrvalo by dlho a dokázal by som sa k mojej krásnej ryšavke priblížiť, dvoriť sa jej. Vyjaviť jej svoje city. Priamy útok jej krvi mi však podrazil kolená. Opustili sme ju iba na pár minút. Nanajvýš ich bolo päť. Päť minút, tristo smiešne drobulinkatých sekúnd, ktoré všetko zmenili.“

Demetri si vyčítal svoju pýchu a sebectvo a Jasper s ním súhlasil. Nedokázal sa Nessie vzdať a tá nenápadná skrytá pýcha, že všetko zvládne, že prekoná svoje slabosti, zapríčinila, že si neuvedomil, že najlepšie, čo mohol pre ňu urobiť, bolo odísť. Už chápal Edwardou hnev. A bol si istý, že Edward nie je nespravodlivý, že si vyčíta niečo veľmi podobné. Taktiež sa rozhodol riešiť svoj problém s Nessie a Jamesom sám, bez účasti bratov. Nepochyboval o svojom úsudku a preto len horko ťažko premáhal svoj hnev. Ale Jasper si bol istý, že niekde hlboko vo svojom srdci muža, kľačiaceho pred ním, chápal. Ani on by nedokázal Isabellu opustiť. Odkedy sa toto žieňa objavilo v jeho živote racionálne uvažovanie akoby sa vytratilo a jeho brata zmietali vášne a emócie dovtedy nepoznané. Jasper vedel, že podobne už teraz uvažuje i on vo svojom vzťahu k Alici.

Môžu Demetriho súdiť? Majú na to vôbec právo? Keby aj áno, aký by vyriekli ortieľ? Aký väčší trest by ešte mohli tomuto mužovi udeliť, než ten, ktorý ho už postihol?

Jasper zrazu pocítil akúsi zmenu v Edwarovej emocionálnej krivke. Jeho hnev, ktorý mu umelo držal pod pokrievkou utíchal pomaly ako búrka, ktorú rozfúkavajú silné vetry. Oboje, búrka i vietor sú ničivé, no zanechávajú za sebou zvláštny pokoj. Pokoj, ktorý priniesla drobná Jasperova myšlienka na to, kto je vlastne skutočným vinníkom. Demetri nenesie vinu na tom, čo sa Renesmee stalo. I on je obeťou. Za všetko môže James so svojou čiernou dušou plnou nenávisti.

Uvoľnil Edwarda zo svojho upokojujúceho vplyvu, nebolo to viac potrebné. O chvíľu na to mu na ramene pristála bratova ruka. Pozrel sa na sebe a obaja vedeli, že túto hnevlivú smršť i následné pochopenie a odpustenie prežívali spolu.

Jasper sa poobzeral okolo seba. Videl, že Felix bez pohnutia sedí, svoju obrovskú tlapu má stále položenú na kľačiacom kamarátovi. Vyzerali ako súsošie akejsi gréckej tragédie, bez života, bez nádeje a práve to je momentálne to najhoršie, čo môžu robiť. Ich zúfalstvo sa musí pretaviť v čosi plodné, v spravodlivý hnev, v snahu o pomstu. V čokoľvek, len nech im to vženie krv do žíl, obrazne povedané. Pretože stav, v ktorom sa nachádzajú, je presne taký, aký si James želá.

„Tak dosť!“ zahučal zdaru Edward až sa súsošie pred ním poľakane strhlo. „Nielenže si bol taký hlupák, že si sa dal nalákať do Jamesovej pasce, ty sa v nej ešte trepeš ako ryba na súši a nechávaš sa jeho osídlami zväzovať viac a viac?“ povedal ďalej a Jasper pochopil, že sa znovu ujal opratí. „Demetri, spamätaj sa. A ty Felix, tiež! Ešte nič nie je stratené, to len James potrebuje, aby ste si to mysleli. Kde je ten váš povestný pokoj a rozvaha? Kde sú skúsenosti z tisícok vojen a bojov, ktoré ste pod vlajkami vládcov z Volterry prežili a doviedli do úspešných koncov. Demetri, kde je tvoja láska? Tá láska, ktorá by ťa mala posilňovať a viesť tvoje kroky smerom k záchrane Renesmee? Toto si zaslúži? Uplakanú trosku, alebo muža, ktorý sa nikdy nevzdá a v zuboch roztrhá každého, kto by jej mohol ublížiť. Ešte máme nádej. Vždy je nádej. Spamätajte sa a pomôžte nám.“

Demetri na neho upriamil doširoka otvorené oči. Očakával čokoľvek, hnev, zlosť, nenávisť, výsmech, no nikdy by nečakal takúto podporu. Jasper cítil, že znovu pocítil nádej a dokonca sa odvážil dúfať i niečo viac. Akoby sa v ňom znovu niečo rozhorelo, akoby mu z rúk a nôh spadli stokilové závažia. Uvedomil si, že skutočne padol tak hlboko, ako si James želal. Bolo to horké poznanie. Všetko, každý jeden moment, ktorý od Nessiinho zmiznutia prežil bol v réžii toho prešpekulovaného netvora. Akoby mu zatemnil mozog.

„Skurvený manipulátor!“ precedil pomedzi zuby konečne spravodlivo rozhorčený Demetri. Felix sa zhrozil, pretože si myslel, že tak oslovil Edwarda a už už sa chystal priateľa krotiť, no ten ho hneď vyviedol z omylu.

„Nie, Felix, neboj sa. Demetri je konečne znovu sám sebou a hnev, ktorý ním lomcuje ventiluje správnym smerom, smerom k Jamesovi.“

„Tak páni, keď sme si mnohé vysvetlili, čo keby sme pokračovali? Času skutočne nemáme veľa.“ ozval sa Jasper, snažiac sa skutočne všetko posúriť. Stratili už priveľa času „Edward, prosím, môžeš mi podať ten list? Zaujíma ma jeho obsah.“

Edward zdvihol obálku, ktorá sa krčila na zemi na mieste, kde pred chvíľou kľačal Demetri. Ten teraz rázoval izbou hore dole, ako ním planuli ohne hnevu a zúrivosti. Jasper si obálku prevzal a vybral z nej list. Bola to jednoduchá stránka preložená na polovicu a na nej napísaných iba pár viet.

List si prečítal niekoľko krát a na chvíľu sa pridal k pochodujúcemu Demetrimu. Vedel, prečo si Edward zobral do Londýna so sebou jeho a nie Emmetta. Vedel, že veril práve v jeho analytické a strategické myslenie a Jasper sa ho práve snažil nesklamať. Ak má niekto šancu prekuknúť Jamesov plán, musí to byť práve on.

Drahá Renesmee,

s ľútosťou ti musím oznámiť, že som vážne ochorela. Prosím ťa, aby si bola taká láskavá a vybrala sa za mnou do Rochwordu. Pri Mramorovom oblúku v Hyde Parku ťa bude čakať drožka, ktorá ťa sem odvezie. Prosím nečakaj ani minútu, čas hrá proti nám a ja ťa chcem ešte naposledy vidieť.

Milujúca matka

Niečo mu tam nesedelo... niečo nebolo v poriadku. Zastavil sa uprostred svojho pochodovania a pozrel na Felixa. „Predpokladám, že ste ten list preskúmali podrobne. Nezdalo sa Vám na ňom niečo divné?„

„Nie. Ako sme sa neskôr dozvedeli z listu, matka ju žiadala, aby ju prišla pozrieť, pretože vážne ochorela. Ostatne Victória de Montrac sa v spoločnosti neobjavila už viac ako dva mesiace. To bolo skutočne podozrivé a my sme vedeli, že jej Nessie do Rochwordu posielala mnoho listov i keď ona jej neodpísala. Nikto nerozumel tomu, prečo sa uprostred sezóny najznámejšia večierková tigrica utiahla do svojho vidieckeho sídla. To, že sa Nessie rozbehla smerom k Hyde Parku je pochopiteľné. Stratila sa mi kúsok od Mramorového oblúka a práve tam je najbližšie stanovisko pre drožky.

„A na samotnom liste, nie v jeho obsahu, vám nepripadalo nič zvláštne? Ako ste sa k nemu vôbec dostali?“ pýtal sa Jasper ďalej.

„List? Práve ten bol poslednou stopou, ktorú som získal. Našiel som ho zapadnutý v kríkoch neďaleko miesta jej zmiznutia. Musel jej vypadnúť z ruky. A ak opomenieme žiletku vo vosku, nie je na ňom nič nezvyčajné. S určitosťou viem, že je to Viktóriin rukopis.“

„Ako to vieš?“ pýtal sa neúprosne Jasper ďalej.

„Okamžite, ako som stratil Nessiinu stopu a prečítal som si nájdený list, vydal som sa do domu v Kingstone. V jej izbe som našiel korešpondenciu, ktorú viedla so svojou matkou a porovnal rukopisy. Sú skutočne identické. Ostatne, vy by ste to mali vedieť určite. Pokiaľ viem, Edward žil s Victóriou de Montrac niekoľko rokov. Je to jej písmo, nie?

„Áno, je. To je nepopierateľné.“ Povedal Jasper a list ukázal i Edwardovi, ktorý jeho slová potvrdil kývnutím hlavy. Nič nehovoril, iba sústredene počúval Jaspera. Asi sa snažil vyznať v spleti jeho myšlienok.

Jasper pokračoval: „Som si stopercentne istý, že ten dopis písala Victória. Ale hovor ďalej. Čo sa dialo potom? Vaše spomienky sú pre nás teraz veľmi dôležité. Nevynechaj nič.“

„Keď som pochopil, že vyčkávanie na slečnu v dome v Kingstone nič neprinesie, vrátil som sa urýchlene do Ritzu. Vedel som, že tu nájdem Demetriho upokojovať sa po rannom krvavom predstavení. Hneď, ako som mu oznámil, čo sa stalo, vybrali sme sa do Rochwordu. Napriek tomu, že sme si boli takmer istí, že slečnu Renesmee uniesli, išli sme sa presvedčiť o tom, či to nie je celé iba nejaké nedorozumenie a predsa len neodcestovala tam. Bola to naša jediná stopa. Londýnom sme preskákali po strechách a hneď za ním sme sa lesom vybrali až k Victoriinmu sídlu Montrac Terrace. Bohužiaľ sme tam nenašli nič a nikoho. Doslova. Letné sídlo, o ktorom sme si mysleli, že v ňom Viktória žije už  viac ako dva mesiace bolo prázdne a zazimované. Nábytok bol poprehadzovaný veľkými bielymi plachtami, krby vymetené a bolo cítiť, že sa už dlho nepoužívali. Kuchyňa bola prázdna a bez zásob. V dedine sme sa dozvedeli, že markíza dala pred dvoma mesiacmi príkaz všetko upratať a všetkých zamestnancov prepustila. Keďže si všetci o nej mysleli, že je to rozmaznaná bláznivá ženská, ktorá ma neustále divné nápady a maniere, nikomu sa to nezdalo zvláštne.“

„Prepustila všetkých? Nenechala tam úplne nikoho. Správcu, záhradníka? Čo jej skleník? Mala ho radšej než čokoľvek iné, myslím, že radšej než vlastnú dcéru. Ten by nenechala len tak napospas osudu!“ vložil sa do výsluchu Edward, ktorý ani za máčny máčik nerozumel Victóriinmu rozhodnutiu. Panstvo v Rochworde si Victóriia vždy udržovala k dispozícii, keď sa potrebovala spamätať z množstva večierkov, ktoré absolvovala, alebo keď si nabalila nového zajačika. Navyše, ak i žiadneho nemala, zamestnávala množstvo ochotných mladých sluhov. Nechápal jej náhlej pohnútke Montrac Terrace uzavrieť.

„Úplne všetkých. A navyše zakázala vstup na pozemky Montrac Terrace. A skleník? Skôr by sa to dalo nazvať pomníkom. Väčšina zelene už povysychala a tým posledným korábom už tiež mnoho času neostávalo. Dokonca i kone boli preč. Pokiaľ sme si dobre pamätali, v stajniach vždy bolo najmenej dva tucty kvalitných koní, ale teraz nikde nič. V dedine nám povedali, že ich dala presunúť do stajní Jane Marsdenovej. Ostatne, ako sa nám podarilo zistiť, Viktóriu naposledy videli pred týždňom a dvoma mesiacmi, keď odchádzala práve na bál lady Jane.“

Edward iba nechápavo krútil hlavou. Jasper vedel, že mu Victóriino správanie nesedí. Obaja ju poznali dosť dobre na to, aby vedeli, že tu niečo nehrá. Hoci Jane a jej brata vikomta Aleca, ktorí boli známi organizátori oplzlých večerov pre luxusnú spoločnosť, často navštevovala, v skutočnosti ich neznášala, čo bola asi jediná spoločná vec, ktorú s Edwardom mali. Využívala iba ich záľubu v okázalom životnom štýle, no nikdy by im nezverila svoje drahocenné kone.

„A čo pachy? Čo ste cítili, keď ste boli v Rochworde?“ pýtal sa Jasper, ktorému sa osud koní nezdal nijako dôležitý.

„No nič. Teda, cítili sme pozostatky bývalého služobníctva a náznaky Viktóriinej vône, ale boli to naozaj iba záchvevy pachov. Presvedčilo nás to, že tam naozaj nikto už mesiace nebol a že sa jedná o studenú stopu, tak sme sa vrátili do Londýna a lietali sem a tam, skúšali niečo zistiť, ale absolútne sme neboli úspešný. Mali sme v pláne dnes odcestovať do Swan Hall a všetko vám oznámiť, ale neskoro v noci nás vyhľadala Irina a povedala nám o stretnutí s Jamesom a o tom, že sa vyhráža...“ poslednú vetu nedokončil, iba skľúčene pozrel na Demetriho, ktorý práve prerazil rukou stenu do spálne.

„Ten hajzel to skutočne naplánoval dokonalo. Dokiaľ nám to Irina nepotvrdila, iba sme sa domnievali, že v tom môže mať prsty. Zamietol za sebou každú stopu.“ vrčal Demetri, ktorému diera v stene konečne rozviazala jazyk.

„To si nemyslím.“ Oponoval mu Jasper a hoci v apartmáne panovala vražedne vážna atmosféra, jemu sa na perách začal mihať náznak úsmevu. Prudko sa otočil a došiel k služobnému zvoncu a búrlivo naň zvonil. O minúta sa pri dverách ozvalo splašené klopanie. Jasper ich okamžite otvoril a od hotelového sluhu si vyžiadal všetky výtlačky Londýnskeho Timesu za posledné dva mesiace. Sľúbená štedrá odmena urobila svoje a ani nie o desať minút Jasper zvieral v rukách hŕbu novín. Netrpezlivo v nich listoval až z nich vytriedil tri výtlačky, ktoré odložil nabok. „A mám to!“ zvolal víťazoslávne.

Edward sa na neho začudovanie pozrel. „Ty si myslíš, že...?“

„Áno... áno! Edward, je to logické. A ten list je jasný dôkaz.“ Odpovedal na nevyrieknutú otázku Jasper.

„Jasper, ale to by znamenalo...“ pokračoval Edward v ich zvláštnej konverzácii.

„Ehm, mohli by ste nám objasniť, o čom sa tu rozprávate?“ ozval sa Felix. „Ušlo nám niečo?“

„Áno, ušlo. Niečo nenápadné, ale veľmi dôležité. Ten list. Myslím, že to, že ho Nessie stratila bola Jamesova osudová chyba. Jediný dôkaz, ktorý nám nepodstrčil zámerne a zároveň jediný dôkaz, ktorý vysvetľuje ostatné zvláštne okolnosti Nessiinho zmiznutia a Victoriinho správania.“ Povedal Jasper a pritom celý horel nadšením. Tá nitka, ktorej sa pred pár minútami chytil, ho úspešne vyviedla z lesa plného nástrah a falošných stôp.

Rovnako nadšený Edward vykročil k nemu, zatriasol bratovými ramenami a zvolal: „To musí byť pravda, to je fakt logické!“

„Veď to vravím! Teraz už len musíme s touto informáciou správne zaobchádzať. Čo by James docielil s tým, že by ti podsunul také falošné stopy, prečo by sa ťa snažil presvedčiť o tom, že sa Victória mení, keď už premenou dávno prešla?“

„Prosím?!“

„Ako?“ ozvalo sa naraz z úst Felixa i Demetriho.

Obaja bratia sa na gardistov pozreli, akoby si až teraz spomenuli, že tu sú. A vlastne tomu i tak bolo. Do vysvetľovania sa dal Edward a Jasper pokračoval v premýšľaní.

„Felix, Demetri, to čo ste si nevšimli súvisí s týmto listom.“ Povedal a podal im ho.

„Poznám na ňom každý milimeter, čítal som ho tisíckrát.“ Poznamenal pochybovačne Demetri.

„Nevšímaj si obálku, iba samotný list. Čo z neho presne cítiš? Aké vône na ňom priľnuli? A uvedom si, že sme uprostred jesene.“ Nabádal ho Edward.

Demetri sa zamračil, no skúsil sa nad požiadavkou zamyslieť. „Cítim z neho Victóriu. Slabo, ale to môže byť zapríčinené intenzitou vône Nesiinej krvy, Felixa, mňa a teraz i vás, ale čo to má spoločné s jeseňou?!“

„A ďalej? Všetky vône sú dôležité!“

„Puder na atrament a nejaké kvety, myslím, že sú to pivónie. A to nám ako pomôže?“

„Viac než si myslíš. Pivónie prestávajú kvitnúť niekedy koncom júna. Jediná možnosť kde ich nájsť kvitnúce i neskôr, je v skleníku v Montrac Terrace. A i to bolo možné maximálne na konci augusta, teda približne pred dvoma mesiacmi. Tento list, páni, bol napísaný už dávno, konkrétne asi v čase, keď sa Victória stiahla zo spoločnosti. Som si istý, že ju vtedy mal pod svojim vplyvom James. Nahovoril jej všelijaké báchorky... a vlastne ani nemusel. Keď jej ponúkol večný život, krásu a mladosť, určite mu tá povrchná suka všetko odkývala. Z Victórie de Montrac je upír už dávno, rozhodne sa nepremieňa v tieto dni. Neviem, prečo ju James premenil, ale to vyľudnenie sídla v Rochworde nasvedčuje príprave na premenu. Nepotrebovali svedkov. A v novinách Jasper našiel zopár neobjasnených vrážd v okolí, pričom obete boli potrhané a úplne vykrvácané a zvláštnosťou je, že v okolí tela sa nenašla takmer žiadna krv. Prečo? Pretože ju Victória vysala pri svojich prvých zbrklých kŕmeniach sa. Victória je upír už dva mesiace.“

„Presne tak.“ Podporil ho Jasper. „Pozrite sa. Prvé vraždy sa v Timesoch objavili presne pred dvoma mesiacmi. Muselo to byť iba pár dní po premene. Victória vtedy riadila ako zmyslov zbavená a James nestíhal maskovať všetky jej činy. I tak musím povedať, že mu to išlo výborne. Do novín vtedy prenikli iba dve telá. Približne pred mesiacom sa objavil článok o nevysvetliteľnom počte nezvestných. Tu už si dával pozor a obete zakopával, či inak odstraňoval.“

Ak by nebola situácia taká vážna, bol by sa Jasper i celkom dobre bavil na výrazoch tvárí týchto dvoch gardistov. Od nechápavého výrazu ich mimika prechádzala úžasne pestrou škálou, kým dospela k pochopeniu.

Ako prvý sa ozval Demetri. „Dobre, ak sa nad tým zamyslím znovu, prihliadnuc k súčasným faktom, znamená to, že Victória je už dávno premenená. Nemôže teda dôjsť niečomu takému, aby ako čerstvý novorodenec svoju dcéru v záchvate prvého hladu zabila. Dva mesiace sú dosť na to, aby dostatočne ovládala svoj smäd. Čo chce s Renesmee robiť? Myslím, že hoci sme na správnej stope, v skutočnosti nás to dostalo pred omnoho viac neznámych a premenných než pred tým a ja som v matematike nikdy dobrý nebol“

Slova sa znovu ujal Jasper. „Nevadí, preto som tu ja. Keď spočítame dva plus dva, vychádza mi stále to, že Jamesove reči o meniacom sa človeku boli z časti pravdivé. Doterajšie dôkazy nám nedovoľujú pochybovať o Victórii a o tom, že z nej upír už dávno je. To, čo budem tvrdiť teraz, je už iba domnienka. Možno sa mýlim, ale myslím si, že James dopustil, aby Nessie tiež prechádzala premenou a pritom on ju nezapríčinil. Ovládať novopremeneného upíra, docieliť, že svoju obeť nezabije... Bože môj, ten skurvisyn je fakt dobrý, to sa mu musí uznať.“

„Vy si myslíte, že Victória premenila svoju dcéru? Neverím, že by bola schopná prestať. Preboha, má len dva mesiace! Niečo iné je dokázať odolať zakusnúť sa do nej, ale ak by to už raz urobila, nevedela by prestať. Také niečo sa nemusí podariť ani niekoľkoročnému upírovi.“

„Ani nebolo treba, aby prestala sama. James jej v tom zabránil. Odtrhol ju od nej, odlákal ju na inú obeť. Existuje veľa možností.“ Odpovedal Jasper.

„Chlapi, ale nie je to príliš komplikované?“ Mrmlal si popod nos Felix.

„Felix má pravdu. Tento plán ponúka množstvo detailov, ktoré sa mohli zmeniť, James si nemohol byť istý skoro ničím. Čo keby sa ten dopis nedostal do čajovne včas? Čo keby Nessie zareagovala inak? Čo keby sme ju nestrážili obaja, ale iba Felix? Proste ten jeho plán je až príliš komplikovaný a má až príliš trhlín. Nikto, kto má zdravý rozum by do toho nešiel.“ Oponoval Demetri a znovu pri tom prešľapával perzský koberec z jednej strany izby na druhú.

„A presne v tom tkvie pravda, Demetri. Je to až príliš... až príliš bláznivý plán.“ Jasper sa posadil do kresla vedľa Edwarda a cestou zastavil pochodujúceho Demetriho a nasmeroval ho do pohovky oproti. „Ešte keď sme boli vo Volterre, rozprával som sa raz s Carlislom o Jamesovi. Osobne som ho ja, ani moji bratia nepoznali, veď od volterrských pánov, či skôr od Ara odišiel mnoho rokov pred tým, než sme sa tam objavili my. Jeho meno a najmä jeho skutky vo Volterre žijú dodnes. Jeho pasce boli skutočne geniálne a na prvý pohľad bezchybné.

Carlisle, ale spoznal, že tieto intrigy, ktoré snoval na príkaz Ara sa stali neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Prestal rozlišovať medzi realitou a falošným svetom, ktorý tvoril. Došlo u neho k akémusi božskému komplex, ktorý bol nebezpečný i pre neho samotného, nie to pre ľudí a upírov v jeho okolí. Našťastie si Aro, Carlislovou pomocou, túto skutočnosť uvedomil a James bol z Volterry vykázaný.

Toto sa stalo pred viac ako tristo rokmi. Skúste sa vžiť do jeho myslenia. Odvrhnutý nemenovaný štvrtý vládca Volterry túžiaci po pomste. Za tie roky musela táto túžba vzrásť do apokalyptických rozmerov. A navyše, tento upír sa s prehrou stretol iba pár krát. O Ara a trón ho pripravil Carlisle. O Laurenta prišiel kvôli Irine, Carlislovej priateľke a o Nessie ho pripravil Edward, Carlislov syn.

Viem, viem, že v skutočnosti to nebolo tak jednoznačné, ale presne takto to chápe on. James je v podstate zbabelec. Namiesto toho, aby sa postavil svetu a životu čelom, dokáže iba jedno. Hrať falošnú zákulisnú hru, lákať svoje obete do pascí a postaví sa im, až keď ich má bezbranných a vydaných mu na milosť. Zdajú sa vám jeho kroky príliš riskantné, príliš prekombinované, príliš šialené. Bohužiaľ, história nám ukazuje, že mnoho geniálnych plánov vzišlo z šialených myslí. A tak tu teraz máme Jamesa, ktorý v sebe roky priživoval hnev, nenávisť, frustráciu zo zlyhania, Jamesa, ktorý urobí všetko pre to, aby sa pomstil, nech sa jedná o plán akokoľvek riskantný.“

„Áno, Jasper, myslím, že máš pravdu. Vedľa Jamesa som vo Volterre žil asi dve storočia a rozhodne nerád na toto obdobie spomínam. Nikdy si nikto nemohol byť ničím istý. Každý podozrieval každého a každý každého nenávidel. Iba Aro vďaka svojmu daru dokázal poznať pravdu a ako sa neskôr ukázalo, nakoniec ani on nebol odolný voči Jamesovmu manipulátorskemu daru. To zdravé, nové ovzdušie, ktoré zavialo Volterrou sa pripisuje Carlislovi a jeho humanistickému prístupu, ale keď sa na to pozriem z druhej strany, náprava sa začala diať v čase, kedy James odišiel.“ Skôr ako Felix pokračoval, položil znovu svoju medvediu tlapu na Demetriho rameno. „Kamarát, ostatne i my dvaja sme sa nenávideli a túžili jeden druhému zakrútiť krkom z dôvodov, ktoré boli skutočne malicherné, no roky priživované Jamesovým intrigovaním a klamstvami.“

„Áno, tomu hajzlovi sa nedalo veriť ani oko v hlave.“ pritakal Demetri.

V tichu, ktoré nastalo si Edward uvedomil, že všetkým trom, Jasperovi, Felixovi i Demetrimu napadla rovnaká myšlienka. Vlastne, zľakli sa jej všetci štyria. Edward sa rozhodol vyjsť s ňou na svet.

„Dobre, páni. A ako teraz môžeme vedieť, čo má James za lubom. Čo keď i ten odhodený list je iba ďalšou pascou?“

„To nemôžme vedieť, ale myslím, že to tak nie je. Nechal ho napísať už dávno, v čase keď bola ešte Victória človekom. Keby ho písala teraz, okamžite by sme vycítili, kto je. Ale súhlasím, že nám ešte niečo uniká. Ešte nejaká informácia, ktorú mal James a my nie. Prečo rozbehol ten svoj plán. Nemohol predsa tušiť, že sa Edward zamiluje. Veď to ešte pred týždňom netušil ani samotný Edward, nie?

Ticho, ktoré nastalo po tejto Jasperovej otázke nebolo nikomu príjemné.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

8)  monikola (07.11.2012 16:18)

no ja som až do zajtra mimo svoj PC, takže sa sem hlásim len z mobilu tak ešte deň-dva počkaj
a na AS-ku a Nahuela počkaj ešte najaký ten týždeň-dva

6)  Bosorka (06.11.2012 11:36)

Ataky by to chtělo dát si opáčko z biologie - fauna a flora jižní Ameriky

5)  Bosorka (06.11.2012 11:35)

Mončííííííííííííí? Je čas, pane profesore

4)  Bosorka (01.11.2012 16:20)

Jasper, můj oblíbenec

1