Sekce

Galerie

/gallery/Canis_Lupus_by_photografever.jpg

Sťahovanie. Hannah ho nezvláda práve najlepšie a dáva to dosť najavo.

 

S touto kapitolou nie som úplne spokojná. Ale keď píšete v tom najväčšom teple, je to vidieť.

Zalepila som poslednú škatuľu a položila ju k ostatným štyrom pri dverách. Nebrala som si toho veľa. Iba pár vecí, bez ktorých by som nevydržala. Nemali by sme tam byť dlho. Len pár mesiacov, to vydržím.

Nábytok sa nesťahoval. Rodičia nám oznámili, že budeme bývať v Charlieho dome. Povedať, že sme bolo s Jasperom prekvapený, bolo slabé slovo. My sme ich ešte hodinu podozrievali , že si robia srandu. Ibaže nerobili a o to to bolo horšie.

My sme mali veľký dom. Priestranný, dvojposchodový, s francúzskymi oknami. Mohli sme si to dovoliť. A dedkov dom bol... malý. Asi tak, ako naša chata. Nevedela som si predstaviť, že tam budem musieť žiť. Nie je to tak, že by som si nejako extra potrpela na luxus, proste som sa bála, že v takom malom priestore budem maž klaustrofóbiu. Ocko mi ale vysvetlil, že by bolo zbytočné kupovať tam dom, keď sa nesťahujeme na stálo. Súhlasila som s ním.

Mali sme si zbaliť len tie najnutnejšie a najosobnejšie veci. Bez notebooku neprežijem, potrebujem aspoň nejaký kontakt s civilizáciou, keďže Forks je odrezané od sveta. Takže ten do krabice letel ako prvý. Nasledovala ho MP3 a niekoľko knižiek. Obaja rodičia radi čítajú a ja som to po nich zdedila. Ďalej oblečenie a nejaké drobnosti. Netrvalo mi to ani hodinu.

Odkedy som v sobotu nasadla do auta, neplakala som. Bolo to zvláštne, ale práve to posledné zbohom mi pomohlo sa väčšiny smútku zbaviť. Celé to zo mňa opadlo.

Začalo ma trápiť niečo úplne iné. Teda len prvú trištvrte hodinu. On. Myslela som na neho. Štyridsať päť minút v kuse. Potom sa mi to už proste do hlavy nezmestilo, lebo Hannah sa rozhodla naplno využiť posledný deň a pol, čo som tu. Keď videla, že po pohrebe som nejaká spokojnejšia, okamžite ma vytiahla do mesta. A na Indiána som už nemala čas ani energiu. Ale aj tak sa mi do mysle aspoň na sekundu votrel.

Jeden z hlavný dôvod, prečo som nechcela odísť bola Hannah. Moja najlepšia, aj keď šialená kamarátka. Poznali sme sa od plienok. Doslova. Mama mi rozprávala, ako to vlastne bolo. S Hannahinou mamou sa streli v nákupnom centre na WC, keď nám obom menili pampersky. Ale bez informácie, aký púder mi kupovala, by som určite prežila. Len, čo sme sa naučili chodiť a hovoriť, neubehol deň, kedy by sme sa nestretli. Proste sme boli ako sestry. Aj keď sme boli trošku... rozdielne. Čo sa týka životného štýlu, tak to sme sa naozaj nemuseli hádať, že ona má oblečenie za stopäťdesiat dolárov a ja za dva. Naše rodiny rozhodne nemali finančné problémy.

Jej rodičia majú právnickú firmu. A nie len tak nejakú, sú to jedny z najlepších právnikov na svete. Takže peniaze sa im lejú prúdom.

A ja som mala také šťastie, že som sa narodila sa do naozaj dobre zabezpečenej rodiny plnej doktorov. Môj pradedko bol doktor. Jeho syn Carlisle je doktor. Rovnako tak aj ocko, strýko a dokonca aj Jasper sníva o tom, že ním bude. Takže skoro všetci z ockovej strany. Kazíme to iba ja a teta Alice. Ona miluje módu, takže si zvolila inú cestu. A moja kariéra chirurga skončila ešte skôr ako vôbec začala. Keď som bola malá, porezala na papieri a pri pohľade na krv sa mame zložila k nohám, ako s obľubou hovorí Jazz. Takže som medicíne mohla dať zbohom.

Chcela som zdvihnúť jednu zo škatúľ a odniesť ju dole, keď sa zrazu rozrazili dvere a skoro si dali rande s mojim nosom.

„Čo to...“ dopovedať som ale nestihla, lebo sa spoza toho nástroja vraždy vyrútila osoba, nevedela som určiť aká a vrhla sa mi okolo krku. Až vtedy som si podľa blonďavých vlasov uvedomila, že to bude Hannah. Vzlykala a škrtila ma. Dúfam, že neúmyselne.

„Ness,“ vypískla priškrtene, až veľmi dobre som vedela, aký je to pocit a držala ma ešte pevnejšie.

Nechápala som, čo sa stalo. Možno za to mohlo málo kyslíka v mozgu, ale naozaj mi to nedochádzalo. Čo jej zase preletelo cez nos?

A mimochodom, ona by tu vôbec nemala byť.

„Prečo nie si v škole?“ Možno to nebolo práve to, čo by som mala povedať, ale ak jej učitelia vynadajú, že sa ulievala, hodí to na mňa. A to bolo teraz to posledné, po čom som túžila.

„To si... my- myslíš, že by... že by som sa dnes u- učila?“ Nie. Taká naivná naozaj nie som. Pretože ona sa neučí nikdy. A potom sa všetci čudujú, prečo máme rovnaké odpovede na písomkách. Už dávno som sa zmierila s tým, že to ja som tá, čo sa z nás dvoch vzdeláva.

„Ale prosím ťa. Predsa viem, že je... že, je...“ Čo vlastne je?

Hannah sa odtiahla a prísne sa mi pozrela do očí. Behom sekundy prestala vzlykať. To by potom stratilo všetku vážnosť.

„Ness, to nemôžeš myslieť vážne.“ Zatvárila som sa previnilo a trochu sa ošila.

Zavládlo ticho. No, tak toto som dobre po... kašlala. Už som sa chystala ospravedlniť a to ani neviem za čo, keď sa Hannah zatriasla brada a znovu sa mi s plačom hodila okolo krku.

Až veľmi dobre som vedela, že musím niečo urobiť. Inak sa mi tu zloží a ja budem musieť volať záchranku.

„Zle si sa vyspala?“ Dobre, priznávam, to bola blbá otázka.

„Nie. Teda vlastne áno, ale to je jedno.“

„Hm... tak ja neviem, no... Nemo zdochol?“ Hannahina zlatá rybka, ktorú miluje až tak, že ju spláchla do záchodu. Omylom, samozrejme. Ibaže tá malá sardinka má väčšiu výdrž ako sa zdá. Nikto totiž nepredpokladal, že to prežije. A ani to, že bude na svete až šesť rokov. Podľa mňa sa narodil, vyliahol alebo ako to je vlastne pri rybách, v toxickom odpade.

„Čo? Nie! A o tomto sa nežartuje,“ vyhlásila urazene a v novom záchvat plaču sa hodila na posteľ. Chcela som jej pripomenúť, aby mi neposlintala vankúš, ale radšej som to v tichosti preniesla.

„Tak potom?“

„Ty... ideš... od-...  nechcem,“ mrmlala nezrozumiteľne. Pozerala som sa na ňu a pripadala si ako z inej galaxie. To iba mne nedochádza o čom tu hovorí? No, asi áno.

Takto som si svoj posledný deň v meste naozaj nepredstavovala. Utešovať svoju kamarátku naozaj nepatrilo medzi moje obľúbené činnosti. A ešte k tomu, keď neviem... preboha!

Zrazu mi to všetko do seba zapadlo. Zabudla som dýchať. To som si to uvedomila až teraz?!

Pomaly som prišla k posteli a sadla si pri Hannah. Ona ešte stále vzlykala a prisahala by som, že sa mi vysmrkala do paplóna. Overiť som si to ale neodvážila.

„To si zrútila len kvôli tomu, že odchádzam?“ Zdvihla hlavu a vyvalila na mňa oči, ako keby som práve povedala, že mám len jedno oko.

„Len?!“ zvrieskla, „len?!“ Zavládlo ticho. A mne srdce bežalo maratón.

„Tak som to nemyslela,“ bránila som sa, aj keď zbytočne. Hannah sa naštvala. A keď sa ona naštve, niekto príde k úrazu.

„To dúfam. Lebo podľa mňa je to dosť vážne.“

„Veď aj podľa mňa,“ súhlasila som. Či presvedčivo, to neviem.

„Pred chvíľou si hovorila niečo iné.“

„To bolo dávno.“

„Minútu dozadu!“

„No ale...“

„Tebe je jedno, že odchádzaš?!“ vykríkla naštvane. A ja som sa v tej chvíli spravodlivo bála.

„Nie!“ Jasné, že mi to nebolo jedno. Bude mi tu za tým smutno, hlavne za ňou. Ale veď sa zase vrátime, takže to nejako prežijem. Ibaže som rozhodne nečakala, že to Hannah tak vezme. Ešte včera sa zdala úplne v pohode, keď ma vláčila po obchodoch. Smiala sa a kúpila všetko, čo jej prišlo pod ruku. A teraz si tu išla oči vyplakať, ako jej budem chýbať.

„Ale veď sa tak vôbec netváriš!“ kričala už trochu hystericky.

„A ako sa mám tváriť?“

„No určite nie tak ľahostajne,“ jačala a hodila po mne vankúš. Nejako sa jej to ale zapáčilo, lebo nasledoval plyšový medveď. Potom kniha a hneď za ňou topánka. S podpätkom. Ani soška psa to neprežila a roztrieštila sa o protiľahlú stenu.

Uhýbala som ako sa dalo a vedela, že určite neprežijem. Hannah dokázala byť poriadne vytočená. Keď sa naposledy takto nahnevala, Timmyho Gregoriho už nikto nikdy nevidel. Učitelia síce hovoria, že sa presťahoval na Havaj, ale nikto im na to neskočil.

Dvere sa otvorili a v nich sa objavil zvedavý Jasper. Práve vtedy po mne Hannah hodila budík, pred ktorým sme sa ledva uhli.

Jazz vytreštil očí a s rukami v obrannom geste rýchlo vycúval.

„Zbabelec!“ zakričala som a uhla sa ďalšej topánke. Tento krát to bola teniska. Vďakabohu.

Dospela som k záveru, že aj toto chcem prežiť, že bez zranení som si netrúfala povedať, musím niečo urobiť.

„Hannah! Hannah, počkaj!“

„Čo?“ Rýchlo som sa chopila príležitosti a bola rada, že vôbec vníma.

„My sa tam nesťahujeme nastálo!“ Zase chvíľa ticha. Strašne dlhá.

Hannah sa zastavila uprostred pohybu, čo bolo len dobre. Tú lampu by som už asi nerozdýchala.

„Čo?“ zopakovala. Tento krát šeptom a zarazene.

„Vrátime sa.“

„Kedy?“

„Neviem. O mesiac, dva.“ pokrčila som plecami a len sa modlila, nech zase nezačne hádzať veci.

Potvrdilo sa mi to, čo som u dávno vedela. Hannahine reakcie sa nedajú predvídať. Hádala by som, že sa zatvári previnilo a začne ma obviňovať, že som jej to mohla povedať skôr, ale ona zase rovzlykala a vrhla sa ku mne. Nechcela mi ale vraziť, asi. Namiesto toho sa mi znovu povesila na krku.

„Bože, Ness, prepáč. Ja som ti nechcela ublížiť, naozaj. Keď ti mi budeš tak chýbať. S kým sa tu budem baviť? Veď vieš, že to so mnou nikto nevydrží viac ako týždeň. S kým si urobím pyžamový večierok? A keď si zabudnem kľúče od domu, čo budem robiť? To som potom vždy chodila k tebe. Nessie, ja to tu nezvládnem.“ plakala a u mňa to už tiež hrozilo. Vo Forks nebudem nikoho poznať a nové prostredie neznášam dobre.

Vykašľala som sa na to, že musím byť silná a pustila slzy von. Tiež som Hannah objala a plakala jej do ramena.

„Budeš mi volať?“ vzlykla som.

„Jasné. A ty?“

„Dva krát denne.“

„A posielaj fotky. Chcem vidieť, ako to tam vyzerá.“

„Pošlem.“ Fňukali sme, ako keby išiel koniec sveta a sľúbili si všetky možné blbosti. Až teraz som si plne uvedomila, ako veľmi mi bude Hannah chýbať. Veď ona je ako moja druhá ruka. Navzájom sme o sebe vieme všetko. Asi.

V otvorených dverách sa objavila mama a okamžite zostala stáť. To musel byť vážne úžasný pohľad.  Ja s Hannah sa objímame a vylievame si srdce, pričom plačeme ako keby sme išli na šibenicu.

Toto vôbec nebola trápna situácia. Fakt. Keby tu bol Jasper, asi by ešte utekal pre kameru, aby sme to mali pekne zaznamenané.

„Ja len, či už si pobalená,“ informovala ma mama, prečo vlastne prišla a dávala si extra záležať, aby ma nerozrušila. Asi vedela, že to by teraz bolo viac ako ľahké.

„Jasné. Za chvíľu to odnesiem dole,“ odpovedala som chrapľavo a hlavou kývla na hromadu škatúľ.

Hannah som stále nepustila. Vlastne aj keby áno, z jej rúk by som sa nevymotala.

„Môžem poslať ocka s Jazzom.“ Ponúkla.

„Netreba. To zvládnem.“

„Fajn, ale rýchlo. Všetko okrem tvojich vecí je už v aute.“

„Vy už idete?“ zvreskla Hannah a okamžite ma pustila. Po slzách nezostala ani pamiatka.

„Áno. Ness ti to nepovedala?“ mama sa zatvárila zarazene z tej prudkej reakcie.

„Nie. Asi zabudla.“ Pozrela sa na mňa a na moje šťastie očami nevrhala blesky. To bolo dobré znamenie. Aspoň neprídem o tú sklenenú cenu za jazdu na poníkovi v ZOO. Mala som šesť a doteraz nechápem, ako mohli sklo rozdávať deťom.

Pokrčila som plecami. Mama mi ešte raz pripomenula, nech si pohnem a odišla.

Človek by povedal, že dobrá kamarátka vám ponúkne pomoc. Ibaže Hannah rozhodne nie. Krabice som do auta som znášala sama, pričom ona len zúfalo trkotala, že keby ma vo Forks šikanovali, mám zavolať a ona s rodičmi hneď dorazí. To, že to môžem povedať našim, nebrala ako rozumnú voľbu.

Auto bolo naložené, dom zamknutý. Hannah uplakaná, domov sa môže dostať akurát tak taxíkom. Rodičia trpezlivý, Jasperom záujem nulový. Takže všetko normálne. No až to, že za chvíľu prídem o ruku. Moja najlepšia kamarátka mi ju drtila silou rozzúreného rotvajlera a odmietala ma pustiť. To, že v nej pomaly ale isto strácam cit asi nepovažovala za podstatné.

Mala som na krajíčku. Psychicky aj fyzicky. Hrozilo totiž, že sa znovu zosypem a keďže som si zmyslela, že mi treba na WC už keď bolo všetko pozamkýnané, aj že mi povolí mechúr.

„Pozdravuj rodičov, dobre?“

„Spo – spoľahni sa.“

„A nezrúť sa.“

„Na to by som veľmi nestavila.“ Trochu hystericky sa zasmiala a viac mi stisla ruku. Potlačila som výkrik a v tichosti to pretrpela.

„Budeme si volať. A máme skype a facebook.“ Povzbudivo som sa usmiala a modlila sa, aby sa nezložila na chodníku.

„Twitter a ICQ.“ Úsmev mi oplatila, aj keď nevyzeral práve presvedčivo.

„Presne. Takže maj počítač zapnutý dvadsaťštyri hodín denne.“ Myslela som to viac menej zo srandy, ale ona to vzala smrteľne vážne.

Vyslobodila som si ruku, aj keď to nebolo práve ľahké a posledný krát ju objala.

„Tak ahoj,“ rozlúčila som sa.

„Ahoj,“ zavzlykala.

Prešla som k autu a nasadla. Rodičia sa tiež rozlúčili, ocko naštartoval a vyrazili sme. Ešte pred tým ako sme zašli za zatáčku som sa stihla obzrieť a uvidela Hannah, ako s telefónom pri uchu a červenými očami máva. Usmiala som sa. Smutne. Vedela som, že takú kamarátku si už nikdy nenájdem. Ani tu, ani vo Forks.

Otočila som sa a oprela sa o sedačku. Slúchatká do uší som si dávala s pocitom, že svoj starý život nechávam navždy za sebou.

***

Charlieho dom bol miniatúrny. Ešte menší, ako som si ho pamätala. Alebo to možno bolo tým, že som vyrástla, neviem. Skrátka, malá kuchyňa, obývačka, jedna kúpeľňa a dve izby. Spálňa a detská. Keď sme boli s Jasperom malý, v pohode sme sa do tej malej miestnosti zmestili. Ibaže od vtedy ubehlo veľa rokov a teraz jedna izba proste nestačí. Jazz sa rozhodol byť dobrý brat a prenechal mi ju. Povedal, že sa vyspí aj na gauči. Chvíľu som sa s ním hádala, ale nakoniec vyhral. Mala som výčitky. Veľké. Vôbec, ale vôbec sa mi nepáčilo, že on by sa nemal poriadne vyspať. Lenže sa nedal presvedčiť. To má po ockovi.

Prekvapila ma tá všetka zelená. čakala som ju, ale aj tak som zostala zarazene stáť, keď som vyšla z auta a prvé čo som uvidela bol les. A dážď. Áno, pršalo. Ani som sa nad tým nepozastavovala, tu to bolo tak bežné ako sneh na severnom pole.

Chcela som sa ísť prejsť po meste. Lenže som to nestihla. Už len povykladať veci do skríň a aspoň trochu upratať dom mi trvalo tri hodiny. Všetko bolo zaprášené a čerstvý vzduch sa sem nedostal už dobre dlhú dobu. Mama musela ísť do obchodu, lebo v chladničke nebol ani džús. Ponúkla som sa, že uvarím večeru. Síce som nevarila často, ale vedela som to. V našom starom dome sme nemali kuchára, aj keď sme si ho rozhodne mohli dovoliť. Mama stále pri hrncoch rada a tak by to bolo len zbytočné vyhadzovanie peňazí.

Až do večera ma ani nenapadlo, že zajtra ideme do školy. Dnes toho bolo tak veľa, že som na to proste nemala čas myslieť. Ibaže keď som sa o desiatej konečne zastavila, došlo mi to. A tak som si líhala rozklepaná, čo ma zajtra čaká. Myslela som, že od nervozity nezaspím. Bola som ale poriadne unavená a musela driemať už cestou z kúpeľne. To usudzujem podľa toho, že si nepamätám, ako som sa do postele vlastne dostala.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Jalle

4)  Jalle (17.02.2013 13:47)

Pilly

3)  Pilly (12.08.2012 18:27)

Pozie, teraz sa sústredím hlavne na Vráť sa, láska!, takže vlk bude musieť ešte chvíľu počkať ;)

2)  pozie (12.08.2012 17:36)

možeš pls pokračovat

Michangela

1)  Michangela (07.07.2012 17:51)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella