Sekce

Galerie

/gallery/musíš odísť.jpg

Opäť sa hlásim s jednorázovou poviedkou. Táto má možno trochu rýchlejší spád, no dúfam, že sa vám to bude aj tak páčiť a zanecháte mi nejakú vašu reakciu na to, čo si prečítate...

Jemne som sa triasla chladom a vzlykmi zároveň. Sedela som schúlená pri kamennej stene vo volterrskej kaplnke a ticho obetovala svoje modlitby Bohu. Tak som túžila, aby ma konečne vyslyšal, aby zmiernil moje trápenie, prekliate. Môj život je prekliatie. Viem, že sa tak rozprávať nesmie, no toto jediný prípad. Dnes je to sedemnásť rokov... Po lícach sa mi skotúľali ďalšie slzy. Sedemnásť rokov, čo som sa narodila do večného chladu a nemilosrdných vrážd. Dieťa, čo každý večer prebúdzal žalostný krik obetí, dieťa, ktoré sa muselo prizerať páleniu upírov, to som bola ja. A nenávidela som to.
„Isabella,“ prebral ma meravý hlas Demetriho. Nevenoval mi ani jeden jediný pohľad, len pokynul rukou, aby som ho nasledovala priamo do hlavnej sály. Vstala som a šla za ním. Kto vie, či si tu niekto vôbec spomenie na moje narodeniny.
„Drahá dcérenka,“ slizko sa usmial môj otec.
„Pane,“ predniesla som tichým hlasom a uklonila sa.
„Vieš, aký je dnes deň?“ spýtal sa. Jeho hlas bol teraz ľadový, ako ostré cencúle sa mi zarezával do srdca.
„Áno,“ zašepkala som ticho.
„Ty, čo nemáš druh, ty, jediná špina tohto sveta, si ju zabila!“ zahrmel. Do očí mi vyhŕkli slzy. Opäť mi dával za vinu matkinu smrť. „Pred sedemnástimi rokmi,“ zachripel. Opovážila som sa utrieť si mokré líca, stále som k nemu nevzhliadala. Nemala som silu. „Každopádne,“ ozval sa už o čosi milšie, „dnes máš narodeniny a ja mám pre teba dar,“ zatlieskal rukami. Do obrovských dverí vstúpil Felix a pred tri tróny predhodil upíra v otrhaných šatách. „On bude tvoj otrok, drahá dcérenka, je na to ako stavaný,“ znechutene si odfrkol. On mi dáva otroka?! Nenápadne som naňho pohliadla. Rukami sa podopieral, aby neležal na zemi, ale vyzeral vysilene a ťažko oddychoval.
„Ďakujem vám, otče,“ uklonila som sa a chcela mu pomôcť na nohy.
„Nechaj ho,“ zahrmel, „do tvojich komnát sa odplazí sám,“ jeho hlas priam štípal v ušiach samou zákernosťou. Stiahla som z neho svoje ruky a pokynula mu, aby ma nasledoval.
Keď sme boli už dostatočne ďaleko od sály, zdvihla som ho zo zeme a polovicu jeho váhy preniesla na seba.
„Moja pani,“ zašepkal, „to by ste nemali.“
„Ale mala,“ opatrne som ho odviedla až ku mne do kúpeľne. Posadila som ho do vane a začala mu mokrým uterákom umývať zašpinené telo.
„Moja pani,“ šepol znova.
„Ššš.“ Ešte stále sa mu ťažko dýchalo. Odmotávala som zdrapy látky z jeho hrude, pomaly ju oplachovala čistou vodou.

„Poď,“ pomohla som mu na nohy, keď som bola hotová a uložila ho do svojej postele.
„To nesmiem, moja pani,“ prehovoril sťažka.
„Ale smieš, potrebuješ načerpať nových síl,“ jemne som ho pohladila po čele a prstami mu prehrabla bronzové strapaté vlasy. „Oddýchni si,“ zašepkala som a prikryla ho zamatovou prikrývkou. Sama som sa potom uložila do kresla a hľadela z okna. Nakoniec som zaspala.

Prebudila som sa, až keď bola vonku tma. Cez ťažké závesy pretekal len jediný pás striebristého mesačného svitu. Uvedomila som si, že ležím na posteli.
„Ako...“ prehovorila som prekvapením. V kresle, kde som bola predtým ja, teraz sedel on, ešte stále som nevedela jeho meno.
„Preniesol som vás sem, keď ste zaspali, moja pani."
„Ako sa voláš?“ spýtala som sa.
„Som Edward, Edward Anthony Masen Cullen, k vašim službám,“ mierne sklonil hlavu. Zalapala som p dychu.
„Cullen? Ty patríš ku... ku Carlisleovi? A Esmé?“ v očiach mi zahrali iskierky.
„Áno, patril som.“
„Patril?“ zopakovala som prekvapene.
„Patril, než...“ nedokončil vetu.
„Och,“ moja ruka mi vyletela k ústam. „To ma mrzí,“ sklonila som hlavu a snažila sa nerozplakať. Pamätám sa ešte, ako u nás Carlsiel s Esmé boli. Oni jediní boli ku mne dobrí a brali ma ako vlastné dieťa.
„Nič vás nemusí mrzieť, moja pani, ukrývajú sa. Dostali len mňa,“ zadíval sa kamsi do diaľky. Podvedome som vstala a objala ho.
„Neboj sa, dobre to dopadne,“ sklonila som sa a zaborila si tvár do jeho vlasov.
„Ďakujem vám, moja pani,“ povedal.
„Nie som tvoja pani, som Bella,“ usmiala som sa.
„Bella,“ zopakoval a zahľadel sa na mňa svojimi zlatými očami.
„Tak, a teraz ti zoženieme nejaké oblečenie,“ vyšla som pred dvere.
„Jane,“ zavolala som do útrob hradu. Mladé dievča okamžite pribehlo predo mňa. „Prines mi nejaké košele a nohavice, pre neho,“ pootvorila som dvere, tak, aby dovidela na Edwarda.
„Áno,“ zamrmlala a zmizla mi z dohľadu. O pár minút už bola späť aj s kôpkami oblečenia.
„Ďakujem,“ vzala som si od nej veci. Ona si len posmešne odfrkla a zmizla. Všetko som to podala Edwardovi.
„Ani neviem, ako sa ti odvďačiť,“ sklopil pohľad. Pohladila som ho po tvári.
„Rado sa stalo. Nenechám ťa tu predsa napospas týmto beštiám, si na to až príliš dobrý.“
„Niekedy som bol ako oni,“ zamračil sa.
„Ale to je už preč,“ usmiala som sa. „Teraz sa obleč, vezmem ťa do lesa na lov,“ spustila som ruku z jeho tváre a počkala ho pred dverami do izby. O chvíľku vyšiel v dokonale padnúcej modrej košeli s vyhrnutými rukávmi až po lakte. Viedla som ho chodbami hradu a snažila sa na nič nemyslieť. Nezvykla som tadeto chodiť. „Tvár sa ublížene,“ šepla som smerom k nemu.
„Prosím?“ nechápal.
„Myslia si, že si môj otrok,“ prevrátila som očami a došla k strážam.
„Pustite ma, idem sa prejsť s mojím otrokom,“ zodvihla som pyšne hlavu a počkala, než ma pustia. „Už je to v poriadku,“ povedala som, keď sme boli bezpečne ukrytý medzi stromami. „Vezmem ťa na jedno miesto,“ vzala som ho za ruku a svojou prirodzenou rýchlosťou sa rozbehla až k malej čistinke. Páslo sa na nej pár sŕn. „Utekaj,“ popchla som ho. Netrvalo dlho a vybehol ako šelma za svojou korisťou. Sledovala som, ako ladne sa zahryzol svojej potrave do hrdla a sal tú blahodarnú tekutinu z jej tela. Keď bol už sýty, otočil sa na mňa.
„Ďakujem ti,“ povedal. Zasmiala som sa.
„Prestaň už ďakovať, veď vôbec nemáš za čo.“
„Ale mám. Nebyť teba, bol by som mŕtvy, alebo zavretý v plesnivej cele. Ty si mi pomohla. Mal som ti slúžiť, ale správaš sa ku mne ako k seberovnému. Umyla si ma, nechala si ma oddýchnuť si vo svojej posteli. To by niekto nespravil. Len ty, lebo máš dokonale veľké srdce, do ktorého si ma prichýlila.“ Toto bola najdlhšia reč, ktorú som od neho počula. S každým krokom bol ku mne bližšie, až sa naše telá dotýkali a ja som cítila tú energiu, prechádzajúcu medzi nami. Jeho tvár bola len pár centimetrov od mojej. „Viem, že by som nemal,“ zašepkal, keď bol ešte bližšie, „ale...“ nechal vetu nedokončenú visieť vo vzduchu a jemne sa dotkol mojich pier. Pritiahla som si ho k sebe ešte bližšie a bozk mu opätovala. Cítila som jemné brnenie v celom svojom tele a túžila, aby to nikdy neprestalo. Aby Edward nikdy nerozpojil naše pery z tohto sladkého bozku. Potrebovala som však dýchať, preto som sa málinko odtiahla a oprela si o neho čelo. „Na teba som čakal celé storočie,“ vydýchol.
„Ja na teba len sedemnásť rokov,“ ticho som sa zachichotala a opäť ochutnala jeho dokonalé ústa.

Na lúke sme ostali ešte celú noc. Držal ma v objatí a ja som plnými dúškami vstrebávala ten pocit. Ešte nikto ma nikdy neobjal. Bola som šťastná, že práve Edward bol ten prvý človek, upír, ktorý mi ukázal krásy dotyku.
„Mali by sme sa vrátiť, zašepkal odrazu s tvárou zaborenou v mojich vlasoch. Mlčky sme vstali a vydali sa späť do hradu. Len čo sme vošli dnu, niečo sa mi nezdalo. Došla som k recepčnej.
„Gianna, čo sa tu deje?“ spýtala som sa.
„Útočia na hrad,“ vydýchla rozklepaným hlasom.
„Kto?“ preľakla som sa.
„Rumuni.“
Vtedy mi nič viac nebolo treba. Tryskom som Edwarda ťahala k mojej izbe. Nahmatala som uvoľnenú tehlu, ktorá so škrípaním povolila, a otvorila tajnú chodbu kobkami až k lesu.
„Choď, utekaj, Edward!“
„Prosím?“ vyvalil na mňa oči.
„Nepočul si? Útočia na hrad!“ ticho som vzlykla. „Zachráň sa, prosím.“
„Bez teba neodídem,“ záporne zavrtel hlavou.
„Edward! Toto mi teraz nerob, prosím! Musíš odísť!“
„Ty to nechápeš, Bella! Ty si pre mňa všetko! Nemôžem ťa tu nechať!“ pevne ma zovrel v náručí.
„Ja sa odtiaľto dostanem, ver mi! Bež, ja pôjdem inou cestou. Stretneme sa vo Florencii,“ vydýchla som.
„Nie, ja pôjdem jedine s tebou! Pochop ma, ja nedokážem len tak odísť, bez toho, aby som vedel, či si v poriadku, živá a zdravá,“ naliehavo sa mi díval do očí. Zhlboka som sa nadýchla.
„Edward, ty ale musíš odísť,“ rozhodne som mu pohľad opätovala. „Ja som už raz útok Rumunov prežila, prežijem to znova, stretneme sa vo Florencii, a pôjdeme za Carlisleom a Esmé. Budeme mať šťastnú večnosť spolu,“ to posledné slovo som skoro ani nevyriekla. Z očí sa mi začali liať slzy.
„Sľúb mi, že tam prídeš,“ porazenecky si povzdychol Edward.
„Sľubujem. A teraz už choď. Koniec chodby je uprostred lesa,“ posledná krát som ho pobozkala.
„Počkaj,“ vyhŕkol ešte a otočil sa ku mne späť. „Toto dal môj otec matke, keď ju žiadal o ruku, dedí sa v našej rodine už od nepamäti. Teraz by mal patriť tebe,“ na prst mi nastokol zlatý prsteň. Zavzlykala som.
„Ľúbim ťa,“ vydýchla som.
„Opatruj sa, láska moja. Stretneme sa vo Florencii,“ vtisol mi bozk na rozlúčku a zmizol v tmavej chodbe. Bod nohami som cítila mierne chvenie, ako sa približovali Rumuni. Dúfala som len, že stihne ujsť.
Dovolila som si len na pár sekúnd sa zasnívať a okamžite som utekala do hradnej kaplnky. Kľakla som si pred oltár a opäť prosila Boha o milosť. Aby mi odpustil všetky moje hriechy a vzal ma do svojho Nebeského kráľovstva...


Mladý muž kráčal temnými ulicami Florencie. Bol ubytovaný v hoteli blízko hlavného námestia a vždy sa chodil prechádzať, aby našiel tú, na ktorú čakal. Dnes ostal dlhšie, ako po iné dni, hoc tu bol len krátko. Vrátil sa do hotela. Zvalil sa na posteľ, snažil sa zahnať chmúrne myšlienky. Nechcel si pripustiť, že by sa jeho láske niečo stalo. Zapol si televízor, obrazovka sa rozblikala a nakoniec svoju žiaru ustálila.
„A prejdime k dnešnému prehľadu správ,“ začala nesympatická reportérka v úzkom kostýme. „V známom talianskom meste, Volterre, došlo k tragédii. Hrad, ktorý bol už oddávna hlavnou historickou atrakciou mesta sa včera, o dvadsiatej druhej hodine zrútil. Nikto nevie, ako sa to mohlo stať. Najhoršie na tom je, že sa našla i jedna obeť. Mladú ženu zavalilo v hradnej kaplnke, nikto iný sa na mieste nenašiel...“
Chlapec prestal vnímať.
„Nie,“ vydýchol. Nemohol uveriť tomu, čo sa stalo... Jedna jediná obeť... mladá žena... Jediná osoba z Volterry, ktorá bola smrteľná... Srdce mu zovrela úzkosť.
„Nie!“ skríkol už na plné hrdlo. Nedokázal si predstaviť, že jeho láska už nie je. Že mu šťastie pretieklo pomedzi prsty ako sypký piesok... Nedokázal...

A už do konca večnosti nedokáže.

Všetko, čo mohol urobiť, bolo len zbaliť si svoje veci a ísť sa rozlúčiť.

Stál nad ruinami, zničený, s doráňaným srdcom. Vedľa neho stála jeho rodina, s ktorou sa, vďaka nej stretol.

Len vďaka nej.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Alda

14)  Alda (17.03.2011 19:01)

No, tohle bylo......... . Ani nevím jak to popsat. Děkuju moc.

Noth

13)  Noth (22.12.2010 18:13)

Hrome, ona už je středa!
eMusko, Ty mi dáváš.
Na Tvé shrnutí jsem zavítala hned začátkem "týdne" (čti: ve čtvrtek), věnovaného primárně Tvé tvorbě, ale dopracovala jsem se jen k obdivu kapitálek názvů Tvých povídek.:D
K samotnému čtení jsem se nedostala z jednoho jednuduchého důvodu - nemohla jsem si vybrat! :D
No a protože nás tlačí čas, konečně jsem se rozhoupala, rychle proletěla perexy a jakmile jsem zahlédla heslo "tragická poviedka", už to klikalo a následně jsem se ocitla zde.;)

Nyní již k povídce.
Rychlost spádu mi vyhovovala.
Chvílemi jsem sice uvažovala nad Bellinou prirodzenou rýchlosťou a jak to s ní ti poloupíři vlastně mají, ale pak doběhli na čistinku a...
... řekněme, že mi to rázem bylo fuk.
Nakonec nevím, co si mám myslet.
Normálně bych byla ráda, že jim ta barabizna konečně spadla,
teď se však ona kýžená škodolibá radost nedostavuje.
Ale nestěžuji si, koneckonců jsi nás vlastně varovala.;)

EDIT: Aro je slizák!

ambra

12)  ambra (14.11.2010 23:00)

eMuška, co mi to děláš?!?!?! Ještě v polovině jsem si říkala - to děvče je génius na nápady, všechno tak zapadalo, nic nebylo uspěchané (u upírů mi nedělá problém věřit na okamžité city), ta magická noc...
A pak takový šok?!?!?! To bolelo!!! A doopravdy!!! Což znamená jen jedno - bylo to skvěle napsané! Děkuju!

eMuska

11)  eMuska (14.11.2010 21:04)

Astrid: Ďalšia poviedka, teda až po (už mám sľúbený HE) bude o Konstantínovi! Ďakujem!

Astrid

10)  Astrid (13.11.2010 21:25)

Ahoj, akurát pri tomto píšem a naklikla som si túto tvoju jednorázovku.
http://www.youtube.com/watch?v=tjDnA8E5RNI
Ja som dnes v zlom rozpoložení a poviem Ti, táto smutná poviedka ma rozcitlivela ešte viac. Bolo to smutné a krásne, ten nečakaný koniec (!) Z Tvojích slov, eMuska cítiť tak silné emócie, to som si všimla aj v Tvojich komentoch tiež, tú naliehavosť čo ti zo srdca číši. a prenášať to do slov ti nerobí žiadne potiaže. Pekne, ladne viazaná slovenčina ani raz ma nič nevyrušilo. A aj samotný námet je dobre spracovaný.
ááá- „Viem, že by som nemal,“ zašepkal..." to bolo moc fajn. ále mal!
S tým spravodajstvom si ma dostala a ja, že to ešte bude mať dohru.:(

:p Jediné čo so mnou vždy trhne, ale to nie je tvoja vina, je slovo - meno - Demetri to je tak desné meno jak hrom, čo keby sme ho trebárs prekrstili na Konstantín:D to by som možno aj ja ho spomenula v poviedke;) Ne! počkaj ja už viem ako : Demeter:D

Nakoniec, veľmi sa Ti to podarili, dynamika, krásne volené slová a to, že na to dnes budem celý večer myslieť... Skrátka krásna vec - táto poviedka. Dik.

krista81

9)  krista81 (13.11.2010 21:06)

Moc krásně napsaný, jenom ten smutný konec
ale jinak

8)   (13.11.2010 18:05)

Jo, potěší. A moc

eMuska

7)  eMuska (13.11.2010 15:39)

Michal7:Ďakujem pekne! A ak ťa to poteší, napíšem ti nejaký happy end...:D

6)   (13.11.2010 15:24)

Psala jsi mi, že máš špatnou náladu, nebo tak. Ale jestli pokaždé, když budeš mít špatnou náladu napíšeš takhle krásnou povídku doufám, že ji budeš mít často Prosím, neber to špatně...
Konec sice, podle mého názoru, byl až moc smutný, protože já jsem rozhodně za happyendy, ale celá povídka byla nádherná
Ty to prostě umíš...

eMuska

5)  eMuska (13.11.2010 14:54)

juchúúú! Ide to!

eMuska

4)  eMuska (13.11.2010 14:50)

hm... ďakujem;)

Ree

3)  Ree (13.11.2010 14:44)

Zlatíčko, zkus to nahrát jako .jpg, ne .jpeg ;)

eMuska

2)  eMuska (13.11.2010 14:38)

Ree: jop, viem o tom, snažím sa to zachrániť...

Ree

1)  Ree (13.11.2010 14:20)

Muško, nejde ti perex ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek