Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Vyrastal som v rodine s presne definovanými morálnymi hodnotami, s presnými zásadami. Rodičia mi vštepovali úctu k životu, úctu k ľuďom. Učili ma vnímať svet ich očami. Pomaly, trpezlivo a hlavne nenásilne. Radili, no svoje názory nevnucovali. Pomáhali, no nekritizovali. Vychovali zo mňa vlastné kópie. Aspoň v zmýšľaní. Sebaovládanie mi dať nemohli. Na to ich láska nestačila.

Pohľad Anthony

Posledné mesiace bol môj život ako húsenková dráha. Raz hore, raz dole. Viedli však práve strmé klesania. Náraz na dno a prudké odrazenie, aby som sa na malý okamih vznášal v oblakoch, aby som nazrel do neba, aby som okúsil svoj súkromný raj, aby som bol s Jane.

Moja žena bola pre mňa vo Volterre záchranným kolesom, držala ma nad vodou. Len vďaka nej som prežil. Ona ma priviedla až domov. Naspäť k rodine. Obetovala pre moje šťastie všetko, čo mala a ja som zo všetkého najviac chcel, aby to nemusela ľutovať. Najlepšie nikdy. Sám sebe som sľúbil, že ju budem držať každú sekundu, ktorú na to dostanem príležitosť. Napriek tomu som ju pustil a o dva kroky som ustúpil. Pre istotu. Nechcel som byť pri nej blízko, keď vybuchne. Vedome by mi neublížila, ale pri záchvatoch zlosti býva nevyspytateľná.

„Láska, to... nie je moje,“ vykoktal som a preventívne som kmitol pohľadom ku schodisku. Nechcel som, aby bol niekto z mojej rodiny svedkom našej blížiacej sa hádky. Mohli by si jej hnev nesprávne vyložiť a to sme dnes skutočne nepotrebovali. Niektoré veci majú ostať len medzi manželmi.

Sekunda, dve, tri. Bez pohybu, bez slov. Dokonca aj bez vrčania. Jane vyzerala ako socha. Upierala zrak na zavreté dvere do mojej izby, akoby mohla vidieť aj cez ne. Vôbec to nedávalo zmysel. Nemala byť taká tichá. Mala explodovať v žiarlivostnej scéne a poriadne sa do mňa obuť.

Dala by mi tak priestor vysvetľovať a presviedčať ju, že moja izba takto skutočne nikdy nevyzerala. Preboha, veď nie som nejaký sexuálny maniak, ktorý si oblepí steny prsnatými slečnami. Taká hlúposť. To si Emmett zase dokázal vybrať. Čakal som od neho skôr komentáre na náš vekový rozdiel. Tam by som mu vedel šťavnato odvrknúť, ale takáto detinskosť mi ani vo sne nenapadla. Asi sa mám od neho ešte čo učiť.

Započúval som sa do tlkotu vlastného srdca a odrátal si desať splašených úderov. Viac som čakať nemohol. Opatrne som sa priblížil k Jane a pevne som ju objal. Psychicky som sa pripravil na poriadny štuchanec medzi rebrá, ale nič také sa nestalo. Obmotala si ruky okolo môjho krku, hlavu natlačila na moju hruď a úplne mi ochabla v náručí. Musel som ju zachytiť. Jej reakcia ma zmiatla. Chvíľu som sa nezmohol ani na slovo.

Prebral ma až rozhovor v kuchyni. Otec s mamou už šípili, že sa niečo deje a chceli ísť za nami. Brzdila ich len Alice. Ktovie, čo naša veštica zas videla. „Láska, poďme do mojej...“ Zarazil som sa. „Našej izby,“ opravil som sa. „Dáš mi minútku a všetko upracem,“ navrhol som. Chcel som sa vyhnúť konfrontácii s mojimi rodičmi. Na tú som vážne nemal náladu. Už toho bolo proste priveľa. Milujem svoju rodinu, ale v niektorých situáciách im dochádza skutočne pomaly. Vysvetľovať stále dookola niečo nevysvetliteľné by položilo asi každého.

Ja predsa neviem definovať lásku. Netuším, prečo si moje srdce vybralo práve Jane, alebo skôr mám problém pochopiť, prečo si ju nevybralo oveľa skôr. Ako to, že som sa nezamiloval už na prvý pohľad? Ako som mohol celý jeden mesiac prehliadať, aká je krásna, dobrá a nežná? Jedným slovom – dokonalá. A len moja, pripomenul som si to najdôležitejšie.

Pousmial som sa. Vlastné šťastie ma na chvíľu ohromilo. S opätovanou láskou dáva celý svet zmysel. Budúcnosť potom vyzerá krikľavo ružovo.

Medzičasom teta v kuchyni vzdala svoj márny boj a odstúpila mojim rodičom z cesty. Ostávali tak dve sekundy, kým by sa vyrútili na poschodie. Otvoril som dvere na izbe a Jane som si vyhupol do náručia. Našťastie sa vôbec nebránila. Položil som ju na posteľ, vrátil som sa ku dverám, zavrel ich a otočil kľúčom v zámke. Prekvapilo ma, že vôbec funguje. Použil som ho prvýkrát.

Zamknuté dvere u nás v dome vždy znamenali len jedno: Zákaz vstupu, prebieha intímne zbližovanie. I keď v podstate na také zistenie stačil dobrý sluch. Síce máme všetky izby odhlučnené a s Nessie sme už veľmi dávno rodičov presvedčili, že sme nahluchlí a vôbec nič nepočujeme, ale... Proste sme klamali, kúpili si ipody a naučili sa zaspávať so slúchadlami na ušiach, aby sme neprišli k úhone pri našom psychickom vývoji.

Rodičia moje gesto pochopili. Zastavili niekde v polovičke chodby. Viac som im nevenoval pozornosť. Rýchlo som obletel izbu a postŕhal všetky plagáty. Skončili na tisíc drobných kúskov. Vydýchol som si a otočil sa na Jane. Ležala schúlená do klbka na našej posteli. Pôsobila krehko a bezbranne, ale hlavne nešťastne. V momente som pochopil, že som celú našu situáciu odhadol absolútne nesprávne. Nebude žiadna scéna, žiadna hádka. Emmettov pokus o hlúpy vtip ju nenaštval, on ju zranil.

Sadol som si na posteľ a pritiahol si Jane na svoje kolená. „Nemyslel to zle,“ šepol som a odhrnul jej z tváre vlasy. Zaborila nos do môjho trička a ticho vzlykla.

„Bojím sa,“ pípla. Jemne som jej nadvihol bradu, aby mi musela pozrieť do očí. V tých jej sa strach skutočne nedal prehliadnuť. Vlastná hlúposť ma takmer položila. Tupec, nadal som si aspoň v duchu.

Veď ja som obyčajný sebec zahľadený len do seba. Tak veľmi som sa tešil domov, až som si neuvedomil, ako moja rodina zapôsobí na Jane. Ani jeden z nich jej nedal pocítiť, že je tu doma. Ani jeden ju úprimne neprijal. Neocenil jej kvality, neocenil, čo všetko pre nás spravila. S láskou vítali len mňa, moju ženu nie. Možno by boli radšej, ak by tu nebola.

„Milujem ťa,“ šepol som. Na viac som sa nezmohol. Moje slová by jej nepomohli, tie nepotrebovala. Všetko som vyjadril v objatí. Jedinom dlhom dotyku našich tiel. Poskytol som jej aspoň to málo, aby sa mohla vyplakať. I keď bez sĺz.

S každým zdrveným záchvevom jej hrudníku sa mi vlievalo do žíl stále viac adrenalínu. V takom stave som ju ešte nevidel. Bolelo ma to. Niekde pekelne hlboko v mojom vnútri. Nie je nič horšie ako utrpenie toho, koho milujete. Z celého srdca, z celej duše.

Trvalo desať minút, kým sa aspoň čiastočne upokojila. Rovnako dlhý čas vo mne rástol hnev. Nikto nebude beztrestne ubližovať mojej žene!

„Daj mi desať minút,“ požiadal som, vtisol jej bozk na líce, jemne si ju zosunul z kolien a vyskočil na nohy. K dverám som prešiel ľudskou chôdzou. Snažil som sa trochu upokojiť. Zlosť mi zastierala normálne myslenie, dokonca aj videnie. Na okamih som zauvažoval, či nie je na blízku človek. Cítil som sa ako pri love. Upír nado mnou preberal moc. Nútil ma konať pudovo. Nútil ma chrániť môj majetok, moju ženu. Pred každým.

Vyšiel som na chodbu a pozrel rovno do tváre Alice. Doteraz som jej prítomnosť nevnímal. „Čo chceš?“ vyprskol som. Bola príliš blízko. Príliš blízko pri mojej žene. Najradšej by som si okolo nej vyhradil minimálne kilometrovú zónu so zákazom približovania, zákazom ubližovania.

Miesto odpovede zdvihla do môjho zorného uhla katalógy, ktoré držala v ruke. Pretočil som očami. Koho by zaujímala nová kolekcia od Diora? Ale vlastne...

„Alice, povieš jej jedno krivé slovo a celý tvoj šatník skončí v plameňoch,“ pohrozil som jej, počkal na jej prikývnutie a až potom ju vpustil do izby. Vošla dnu, katalógy položila pred Jane a sadla si k nej na posteľ. Moju ženu viditeľne zaujala. Aj z chodby som videl, ako jej zažiarili očká.

Citeľne mi to uvoľnilo vnútro. Jej úsmev bol pre mňa ako balzam. Aspoň čiastočne ma upokojil. Doprial som si jeden hlboký nádych a zbehol som po schodoch až do kuchyne.

Všetci sedeli pri stole na svojich obvyklých miestach. Neunúvali sa ani dýchať, len na mňa zmätene pozerali. Jedine otcova tvár prezrádzala náznak poznania. Musel vidieť Jane do hlavy. Na jeho šťastie sa aspoň tváril zahanbene. Veď sa mal aj prečo. Tiež sa k nej zatiaľ extra milo nesprával.

Pohľad mi skĺzol až na Emmetta. Zahľadel som sa mu do očí a čakal, ako sa zachová. Ešte mal šancu na ospravedlnenie. Ešte som sa ovládal. „Vybalili ste sa?“ spýtal sa a žiarivo sa na mňa usmial.

Chyba! To bola absolútne nesprávna reakcia! V momente som bol u neho. Chytil som ho za lem košele a vytiahol do stoja. „Bavíš sa?“ vyprskol som. Reagovať nedostal šancu. Preletel pol miestnosti, zastavila ho až stena do obývačky. Ako skĺzaval k zemi, zanechával v nej priehlbinu nápadne pripomínajúcu odtlačok jeho tela.

Díval som sa na to s pootvorenými ústami. Akoby mi niekto zrazu otvoril oči, oblial ma studenou vodou. Ak by sa ma spýtali, mohol by som odprisahať, že som to neurobil ja. Predsa nie som taký násilný. Nemôžem byť. Kde by sa to vo mne vzalo?

Pravda však bola úplne inde. Pripomenuli mi ju dva páry rúk, ktoré ma prudko zdrapli za ramená, aby mi zabránili v ďalších neuvážených krokoch. Otočiť som sa nedokázal. Dosť som sa hanbil aj bez toho. I tak som mamu a otca spoznal bez problémov aj po dotyku. Jeden rázny, druhý váhavý. Mama mala o poznanie lepšie nacvičené, akú silu si môže dovoliť, aby mi neostala ani malá modrinka. S otcom som toľko fyzických kontaktov neabsolvoval. Preto bol taký opatrný.

Emmett vyskočil na nohy a oprášil si zo šiat omietku. „Čo som spravil?“ spýtal sa prihlúplo. Podobne sa aj zatváril. Zavrčanie som sa ani nesnažil potlačiť. Však na čo aj. Ja som sa síce zachoval absolútne nevhodne, ale on zo seba robil debila úplne zbytočne. Dokážem pochopiť jeho potrebu spríjemňovať si večnosť žartíkmi, ale každý by mal poznať, ak prekročil hranicu. Veď mi rozplakal manželku!

Otec si ma natočil k sebe a pozrel na mňa s prižmúrenými očami. Bohato to stačilo, aby upír vo mne nadobro rezignoval. Obyčajný zbabelec. Na chvíľu som sa zas cítil ako malý chlapec, ktorý ide dostať vynadané, lebo niečo rozbil. Takmer som si začal vymýšľať výhovorku. Ja by som si fakt niekedy natrieskal.

Prednáška sa však prekvapivo nekonala. „Tony, sám tomu neverím, ale Emmett to nebol,“ šepol miesto pokarhania. Obočie mi vyletelo nahor. Koho iného by niečo také napadlo? Prebehol som pohľadom zvyšok rodiny. Vylučovať ani nebolo treba. Vo Volterre nebola už len Esme, Alice a...

„Rose, prečo?“ povzdychol som si. To predsa vôbec nedávalo zmysel. Nie, že by bola práve suchár, ale... Vlastne hej. Na humor ju nikdy neužilo.

„O čo vlastne ide?“ spýtal sa Carlisle, kým mi stihla odpovedať. Esme mu sekundovala s dychtivým výrazom. Nemal som silu vysvetľovať. Zosunul som sa na najbližšiu stoličku a s prosbou v očiach pozrel na otca. Pochopil. Všetko zhrnul do pár viet.

Tentokrát sa takmer neovládla moja mama. Zaťala ruky v päsť a zazrela na Rosalie. „Zbláznila si sa?“ vyprskla. „Veď mu mohla ublížiť!“

Rose nesúhlasne pokrútila hlavou. „To by som nikdy nedovolila,“ šepla a natiahla ku mne cez stôl ruku. Musel som jej gesto odignorovať. Hneval som sa na ňu a nedokázal som to potlačiť. Stiahla sa a povzdychla si. Ďalšie slová aj svoj pohľad venovala len mne. „Ona pre teba nie je tá pravá. Raz ti v hneve ublíži. Dúfala som, že to skúsi teraz, keď som bola pripravená zasiahnuť. Aspoň by si...“

„Mlč!“ prerušil som ju. Viac som počuť nepotreboval. „To si si na nás robila nejaké svoje pokusy?“ spýtal som sa. To si fakt myslela, že Jane vybuchne a ona mi priklusá na pomoc, a dokáže tak, ako zle som si vybral?

„Chcem ti dobre. Ona si ťa nezaslúži. Musím chrániť našu rodinu,“ bojovne vystrčila bradu. Postavil som sa, dlaňami zaprel o stôl, frustrovane vydýchol a znovu sa nadýchol. Trikrát. Potreboval som sa upokojiť. Sformulovať si v hlave myšlienky. Chcel som naposledy skúsiť vysvetľovať. Mojej rodine totiž to najpodstatnejšie viditeľne stále nedochádzalo.

„Rose, pred ôsmimi rokmi som zabil troch ľudí. Čo si...“ Prebehol som všetkých pohľadom. „Čo ste potom mesiac robili?“ spýtal som sa. Očný kontakt nikto nevydržal. Nechceli to vysloviť nahlas. K tomu obdobiu sa zásadne nevracali, akoby si mysleli, že sa dá zabudnúť.

Spomienky však ostávajú navždy. Dokonalá pamäť zachováva všetky detaily.

Vyrastal som v rodine s presne definovanými morálnymi hodnotami, s presnými zásadami. Rodičia mi vštepovali úctu k životu, úctu k ľuďom. Učili ma vnímať svet ich očami. Pomaly, trpezlivo a hlavne nenásilne. Radili, no svoje názory nevnucovali. Pomáhali, no nekritizovali. Vychovali zo mňa vlastné kópie. Aspoň v zmýšľaní. Sebaovládanie mi dať nemohli. Na to ich láska nestačila.

Chceli pre mňa aj pre Nessie normálne detstvo. Mysleli si, že to pôjde, že sa budeme môcť hrať s ľudskými deťmi. Možno preto nás dedko s babkou odmalička učili, aby sme ich oslovovali menom. Vnúčatá by pri svojom vzhľade ťažko vysvetľovali.

Prvý sociálny kontakt v mojom prípade však dopadol katastrofálne. V iných deťoch som nevidel budúcich kamarátov, ale len lahodný obed. Potreba krvi prevládla. Nič iné neexistovalo. Prvýkrát, druhý aj tretí.

Izolácia pre mňa bola jediným riešením. Stretnutia s ľuďmi mi dávkovali po častiach. Len skutočne pomaly som si privykal na ich lahodné vône. Boli tak úchvatne rôznorodé a úplne všetky ma lákali. Príliš intenzívne.

Mal som osem rokov, keď som konečne nadobudol nejakú istotu. Alebo som si ju len namyslel. To ja som trval na tom, aby ma pustili von samého. Ja som naliehal. Ja som sa dokonca vyhrážal. Ja som tvrdil, že ma nemôžu donekonečna obmedzovať. Všetko Ja.

A oni povolili. Dali mi dôveru.

Veľká chyba.

V ten deň som sa stal vrahom. Zabil som troch ľudí kvôli vlastnej hlúposti. Pritom stačilo tak málo a nemuselo sa nič stať. Nemal som naliehať.

„Ešte sedem z tých bielych ruží,“ požiadal som predavačku v kvetinárstve. Na tvári jej okamžite vystúpil rumenec a ja som jej farbu veľmi rýchlo napodobnil. V duchu som si nad vlastnou reakciou povzdychol. Prvýkrát sám von a už neviem čo so sebou. Prečo ženy vo mne vzbudzujú také dosiaľ nepoznané pocity?

„Môže byť?“ spýtala sa a ukázala mi hotovú kyticu. S úsmevom som prikývol. Podarila sa jej rovnako krásna ako tie štyri predtým. Jedna pre každú ženu v našej rodine. Zaslúžia si malú odmenu za dôveru, ktorú do mňa vložili.

Bez ďalších zbytočných slov som zaplatil a vzal všetky kytice. Nechcel som priveľa hovoriť, aby som nemusel toľko dýchať. Hodina v nákupnom centre mi stačila. Na začiatok viac než dosť. Hrdlo ma už priveľmi pálilo.

Vyšiel som na ulicu a nasal do pľúc čerstvý vzduch. Konečne. Chcel som len domov. Trošku sa pochváliť. Prešiel som k otcovmu volvu. Parkoval som zbytočne ďaleko. Až v zastrčenej uličke do centra. Pre istotu. Nechcel som zastaviť priamo pri ľuďoch. Dával som si tak možnosť na útek. Ten sa, našťastie, nekonal a ja som všetko zvládol.

Odomkol som auto, položil kytice na zadné sedadlo a nastúpil za volant. Naštartoval som a zaradil spiatočku. Rád by som aj vycúval, ale priamo za mnou zastavilo terénne auto. Nechápavo som pokrútil hlavou. Všade okolo bolo predsa nespočet voľných miest. Čo je to za vola?

Povzdychol som si a začal sa hrabať v priehradke na palubnej doske, aby som si vybral nejakú dobrú hudbu. Bol som odhodlaný počkať, kým sa ten za mnou uráči preparkovať.

On to však v úmysle nemal. Miesto toho vystúpil aj so svojimi kunpánmi. Ani jeden z nich troch nevyzeral ako počestný občan. Obišli auto a zastavili pri mojich dverách. Skúsili, či sú zamknuté.

Neboli.

Môj zmätený pohľad sa stretol s ich pobavenými. Alkohol, ktorý z nich tiahol, som takmer nevnímal. Pre mňa bola zaujímavá len vôňa krvi. Krásne výrazná. Nemal som problém určiť, kto z nich mierne krváca. Díval som sa len na neho. Prestával som sa ovládať.

„Chcel by som vycúvať,“ dostal som zo seba prvé, čo ma napadlo. Potreboval som vypadnúť. Pekelne rýchlo. Zastieralo sa mi videnie.

„Pracháč, čo tak ďaleko od domova?“ zasmial sa muž najbližšie ku mne a prudko ma zdrapol za rameno. Obranné inštinkty vo mne prebudili monštrum. Upír ma nadobro ovládol. Netrvalo to ani stotinu sekundy.

Zomreli rýchlo. Jeden pekne po druhom. Všetci traja. I keď krv som si vzal len od dvoch. Také množstvo stačilo, aby som sa prebral, aby som zas začal vnímať ľudskou časťou. Tretieho muža to však nezachránilo. Väz som mu zlomil ešte predtým.

Spúšť, ktorá ostala po mojom vyčíňaní, sa nedala slovami opísať. Rovnako, ako pocity v mojom vnútri. Celý svet sa mi roztrieštil na miliardu kúskov. Pošpinil som vlastné ideály. Zradil som rodinu, zradil som seba. Zničil som všetko, v čo som veril. Zničil všetkých, ktorí verili mne.

Napriek tomu, čo sa vtedy stalo, rodina na mňa nezanevrela. Nedočkal som sa žiadnych výčitiek, žiadnych opatrení. Správali sa ku mne naďalej presne ako predtým. Milovali ma úplne rovnako. Všetci mi odpustili, len ja som si odpustiť nedokázal. Mesiac som strávil v posteli a hľadal čokoľvek, čo by moje vnútro zbavilo tej neznesiteľnej bolesti. Existovala jediná možnosť.

„Chcel som sa zabiť, prečo si to nepriznáme nahlas?“ spýtal som sa. Sklonené pohľady všetkých pri stole napovedali, že sa toho skutočne nedočkám. Do očí sa mi díval len Jasper. Jedine on nabral odvahu. V jeho tvári boli emócie všetkých. Cítil ich ako svoje vlastné.

Posadil som sa na stoličku. Doslova som sa na ňu zviezol. Nechcel som im ubližovať, nechcel som ich trápiť. Znova. No nevidel som iný spôsob, ako im otvoriť oči.

„Vo Volterre som zabil človeka. Jednu mladú ženu. Mohla mať tak tridsať rokov. Možno rodinu, možno deti,“ povedal som. Mama ku mne priskočila cez celý stôl. V objatí ma zvierala skôr ako stolička, ktorú tým prudkým pohybom zhodila, dopadla na zem.

„Musel si, nemôžeš byť bez krvi,“ šepla a pohladila ma po vlasoch. Jemne som ju od seba odtiahol.

„Mami, musel, ale len raz. Jedenkrát. Jediný. Vďaka Jane. Ona mi umožnila živiť sa zvieratami,“ pousmial som sa. Nemohol som si pomôcť. Už len tá spomienka ma napĺňala vďakou. „Zachránila mi tým život. Ja by som nemohol dva roky zabíjať ľudí. Bola by len otázka času, kedy by som sa zložil. Kedy by som radšej umrel ja sám.“

„Prosím, to nehovor!“ ohriakla ma Esme. V hlase sa jej zrkadlilo podobné zúfalstvo ako v tvári. S mojou stratou by sa nezmierila.

„Musím,“ povzdychol som si. „Musíte to konečne pochopiť. Bez Jane by som neprežil. Rovnako, ako by som tu teraz pri vás nesedel. Vy by ste tu asi tiež už nesedeli. Predsa len mám ešte sestru. Aro by ju určite zapojil do svojho plánu, ak by to so mnou nevyšlo.“

„To by sme nikdy nedovolili!“ vyprskla Rose, vyskočila na nohy a rukami si zašla do vlasov. V panike si zničila účes, ani si to neuvedomila. Vzhľad už pre ňu dávno nebol prioritou.

„O tom nepochybujem,“ prikývol som. „Ale potom...“

„Radšej by som skončila naveky v Arovej garde,“ prerušila ma. Povzdychol som si. Jedna vec je obetovať sa, druhá niesť následky.

„Rose, tebe by sa páčilo zabíjať?“ spýtal som sa. Na odpoveď som nečakal. Vedel som, aká by bola. „Pretože vo Volterre sa vegetariánstvo netoleruje. Musela by si sa živiť ľuďmi. Musela by si sa dívať, ako sa nimi živí tvoja láska, tvoj brat, tvoja sestra.“

„To nie!“ vzlykla a klesla naspäť na stoličku. „To by som nezvládla,“ dodala.

„Viem,“ šepol som. „Potom by si mala byť rada, že to nezažiješ. Aro od svojich plánov ustúpil. Ja by som len chcel, aby si si uvedomila... aby ste si všetci uvedomili, komu za to môžeme ďakovať.“

„Jane,“ vyslovila moja mama nahlas, na čo sa ostatní neodvážili. Postavil som sa a pozrel som každému do očí. Pohľadom som ich donútil aspoň prikývnuť. Naznačiť tak súhlas. Naznačiť, že ma pochopili. Viac som od nich na začiatok nepotreboval. Zaslúžili si čas, aby si utriedili myšlienky a ja som im ho musel dať.

„Budem so svojou ženou, ak by ste jej chceli niečo povedať, viete, kde nás nájdete,“ povedal som a opustil kuchyňu.

Vybehol som na druhé poschodie a prešiel až na koniec chodby. Z mojej izby nebolo počuť žiadne zvuky. Pri prezeraní oblečenia sa nerozpráva? Otvoril som dvere a hneď som to ticho pochopil. Jane aj Alice sedeli na posteli, otočené k dverám, s rukami zloženými v lone a obe sa na mňa usmievali. Určite počuli celý rozhovor v kuchyni.

„Nechám vás,“ šepla teta a zmizla skôr, ako som stihol zareagovať. Zavrel som za ňou dvere a znovu som pozrel na manželku.

„Si dokonalý,“ pípla a s nadšeným vypísknutím sa mi vrhla okolo krku. Musel som sa na jej reakcii zasmiať. Spontánna je proste neodolateľná.

„To si nemyslím,“ šepol som jej do ucha a zahrnul ho drobnými bozkami. Každá bunka v mojom tele sa tešila z jej blízkosti. Ako vždy. Naše pery sa spojili úplne automaticky. Akoby k sebe odjakživa patrili.

Netrvalo ani ďalšiu sekundu a začal som strácať v jej vôni, v jej bozkoch. S poslednými zvyškami ovládania som ju od seba odtiahol. Hoc skutočne nerád. Potreboval som s ňou prebrať našu situáciu. Nemohol som sa nechať omámiť jej perfektným telom. Raz som sa musel správať dospelo.

„Láska, môžeme bývať aj niekde inde,“ šepol som. Nemôže žiť v strachu. Nemusíme predsa ostať s mojou rodinou. Môžeme si nájsť miesto, kde budeme šťastní obaja. Ona si zaslúži len to najlepšie.

Zaváhala len na chvíľu. „Nechajme tomu voľný priebeh,“ navrhla, natiahla ku mne ruku a jemne ma pohladila po líci. Vychutnal som si jej dotyk s privretými očami. Zobudilo ma až zaklopanie na dvere. Otvoril som ich a mimovoľne som o krok ustúpil, aby som rodinu pozval dnu. Na chodbe stáli všetci okrem Nessie a Jacoba.

Jane som sa nedotýkal, no aj tak som cítil, ako sa zachvela. Divné. Naše spojenie je už na úrovni, ktorá nedáva žiadnu logiku, popiera všetky fyzikálne zákony. Okamžite som ju k sebe pritiahol, aby sa nebála, i keď som tušil, že tentokrát je jej strach zbytočný. Napriek tomu však logický.

Izba sa podozrivo scvrkla, keď do nej vstúpilo osem upírov. Nervozita v ovzduší sa dala takmer nahmatať. Vznášala sa nad našimi hlavami, prúdila v mojich žilách. Neviditeľná, no i tak nepopierateľná. Krátke ticho prerušil Carlisle.

„Jane,“ oslovil moju ženu. „Rád by som ťa oficiálne privítal v našej a teraz už aj v tvojej rodine,“ povedal, vytiahol z vrecka náhrdelník s našim erbom a podal jej ho. Prijala ho s úprimným úsmevom.

Bleskovo som jej ho pripol na krk. Erb Volturiovcov už na ňom mala. Nikdy ho nedáva dole. A presne tak to má byť. Patrí k obom rodinám a navždy bude.

„Ďakujem,“ pípla nesmelo. Carlisle roztvoril náruč, aby jej naznačil, čo sa chystá urobiť. Nechcel ju zbytočne vystrašiť. Jane k nemu spravila krok a nechala sa objať.

Za pár minút ju rovnakým spôsobom privítali v rodine aj ostatní. Vrátane Rose. Na tvári sa mi usídlil tak nadšený výraz, až som sa bál, že mi ho z nej budú musieť zoškrabať. Mal som všetko, čo som chcel. K úplnej dokonalosti chýbala len jedna vec a tá zaparkovala na príjazdovej ceste práve pri poslednom objatí.

Otvoril som okno a zamával som jej, ešte než stihla vystúpiť. Vyletela z auta, na svojho spolujazdca úplne zabudla. Vyskočila rovno do môjho okna a vpadla mi priamo do náručia.

„Chýbala si mi,“ šepol som a pevnejšie som ju k sebe pritiahol. Najradšej by som ju držal celé hodiny.

„Vyžrala som ti všetky sladkosti z nočného stolíka,“ priznala. Naraz sme sa rozosmiali a aj odtiahli, aby sme si videli do očí. Zelená sa vpila do zelenej. Ďalších pár sekúnd sme na seba len hľadeli. Vrýval som si do pamäte každý detail z jej tváre, akoby som si overoval, že je to všetko naozaj pravda, že sme naozaj znovu spolu. Idylický okamih.

Nessie náš očný kontakt prerušila prvá. Prezrela si moju izbu a podvihla obočie. „Tu je nával,“ uškrnula sa a otočila sa na moju ženu. „Jane, ďakujem, že si ho priviedla domov,“ povedala a vymenila moju náruč za tú patriacu mojej žene. Ich objatie prerušili až zvuky z prízemia.

Jacob sa o niečo potkol a svoju frustráciu dával najavo zbytočne nahlas. Dokonca aj po schodoch dupal ako kôň. Radšej som ho vybehol čakať na chodbu. Potreboval som zistiť, ako prijal Jane. Vlastne som ho pri nej vôbec nechcel. Prekážala mi tá predstava.

Dve poschodia zdolal svojou typickou rýchlosťou. Aj so zlomenou nohou by som to zvládol rýchlejšie. Odfrkol si hneď, ako ma zbadal. „Aké milé privítanie,“ skonštatoval som značne frustrovane. Neviem, čo som čakal. Možno... Bože, som hlúpy. Veď ma nikdy nemal rád a vôbec nič sa nezmenilo. Prečo by sa malo?

„A čo by si chcel?“ spýtal sa a prepálil ma pohľadom. „Nessie sa kvôli tebe trápila a miesto toho, aby si sa vrátil so sklonenou hlavou, dovedieš domov nejakú beštiu,“ vyprskol. Z mojej izby sa ozvalo toľko zavrčaní, že som ani nedokázal odhadnúť, komu presne patrili. Na chodbu prišla len moja sestra. Otca zastavila medzi dverami a natlačila ho naspäť do izby. Asi chcela, aby jej psík ešte chvíľu žil, i keď sama vyzerala, že sa ho chystá zavraždiť. Razila si to k nemu s nepríčetným výrazom v tvári.

Chytil som ju za ruku a trhol ňou k sebe. Nechápavo na mňa pozrela, no nebránila sa. „Prepáč, sľúbil mi iné správanie,“ pípla a prešla mi končekmi prstov po líci. Láska z nej priam sálala. Jacob pretočil očami, no ona to nemohla vidieť. Na rozdiel odo mňa mu bola otočená chrbtom.

Jeho drobné gesto stačilo, aby som všetko pochopil. To len preto ma neznáša? To snáď nie. Ale... V podstate by sa tým všetko vysvetľovalo.

„Musíme sa porozprávať,“ povedal som. Sestra nepatrne prikývla. „Nie s tebou,“ vysvetlil som. Zmätene zvraštila čelo. Pousmial som sa a ukazovákom jej jemne ťukol do nosa. „Zadrž rodičov,“ požiadal som. Nesúhlasne pokrútila hlavou. Vyčaroval som si na tvári ten najprosebnejší výraz, aký som v danej chvíli dokázal. Vedel som, že na ňu zaberie. Pozná ma. Cíti, čo cítim ja. Nepotrebuje zbytočné slová, aby vedela, po čom moje srdce prahne. Povzdychla si a otočila sa na Jakea.

„Dotkni sa môjho brata a mňa sa už nedotkneš,“ sykla, pustila mi ruku a bez ďalších slov sa vrátila do mojej izby.

Pobral som sa k schodisku. „Vonku,“ povedal som Jacobovi, keď som okolo neho prechádzal.

Zbehol som na prízemie, až k zadnému východu. Cestou som si ešte vzal zo stola v obývačke koláč. Mimoriadne rozvoniaval. Esme ich určite napiekla na privítanie. Narval som si ho do úst celý, takmer som sa zadrhol. Mňam.

Zvesil som si z vešiaka otcovu bundu, obliekol si ju a až potom vybehol na terasu. Na môj vkus už bolo vonku chladno. Prebehol som hlbšie do lesa, aj keď som nevedel, či ma Jacob vôbec nasleduje. Zastavil som pár kilometrov od domu. Nepochyboval som, že ma nájde. Po čuchu určite.

Sadol som si na najbližší kameň, zahľadel sa medzi stromy a čakal, kým vykukne jeho vlčia hlava. Objavil sa až po piatich minútach prekvapivo v ľudskej podobe. Zastavil v úctivej vzdialenosti odo mňa, založil si ruky v bok a prepálil ma pohľadom.

„Čo chceš?“ spýtal sa príkro. Ešte jeden koláč od Esme a svätý pokoj, pomyslel som si.

„Rád by som vedel, čo máš so mnou za problém,“ povedal som miesto toho. Pretočil očami a odfrkol si. „No tak, nikto ťa tu nepočuje. Povedz to konečne nahlas,“ pobádal som ho.

„Si vrah,“ reagoval okamžite. Sklonil som hlavu a zhlboka som sa nadýchol. Nemýlil sa. Vedeli sme to obaja, no počuť to takto priamo z niekoho úst podivne zabolelo. Inak, ako keď som si to opakoval sám.

„Ver mi, že ma to mrzí,“ šepol som a odhodlane mu pozrel do očí. „Ale ty si ma neznášal skôr, ako som niekoho zabil. Nikdy si ma nemal rád a ja už teraz chápem prečo.“ Na tvári sa mu na okamih objavil náznak zmätenia, no rýchlo sa zas ovládol. „Proste žiarliš na môj vzťah s Nessie,“ dokončil som.

Zvláštne, že mi to tak dlho unikalo. Prečo som si to nevšimol oveľa skôr? Možno som len žiarlivosť vôbec nepoznal. Tá emócia mi bola úplne cudzia. Všetko zmenila Jane. Pri nej som pochopil, aký je to pocit - zúfalý, spaľujúci a skľučujúci.

No v jeho prípade hlavne absolútne neopodstatnený, zbytočný a... Chorý? „Jacob, to nie je normálne. Veď sme súrodenci.“

„Tak sa k sebe ako súrodenci správajte,“ vyprskol, zaťal ruky v päsť a spravil ku mne dva prudké kroky. Reflexívne som sa postavil. Fyzický kontakt som nechcel, no ak by to inak nešlo, bránil by som sa. Zastavil, ale zúrivosť z jeho tváre nevyprchala.

„Definuj mi presne, v čom sa nesprávame ako súrodenci,“ požiadal som. Mne jeho slová totiž nedávali zmysel. Odfrkol si a otočil sa na odchod. Nemienil so mnou diskutovať. „Preberieme to pred Nessie?“ spýtal som sa. To by bola iste nadšená. Spravila by z neho malé prepečené hotdogy. Prudko sa zvrtol a pozrel mi do očí.

„Nie!“ vyprskol a celý sa roztriasol.

Inštinkty sa mi zbláznili. Musel som si znovu sadnúť, aby som nezaútočil prvý. Upír vo mne chcel vlka dostať ešte pred premenou. Vtedy mal o poznanie väčšie šance. Jacob sa zhlboka nadýchol, pomaly vydýchol a tiež sa posadil. Vyhral boj sám nad sebou. Nad vlastnou podstatou.

„Má ťa radšej ako mňa,“ šepol a sklonil hlavu.

„Má ma rada inak,“ odporoval som mu. Ten rozdiel poznám presne. Večná láska a tá súrodenecká majú veľa spoločné, no v mnohom sa aj odlišujú.

„Volaj to, ako chceš, ale vždy ti dala predo mnou prednosť,“ povzdychol si, odtrhol si steblo trávy a začal sa s ním hrať. Všetka zlosť sa z neho stratila. Vyzeral nešťastne, no zároveň zmierene.

„Jeden príklad,“ poprosil som, aby som pochopil jeho zmýšľanie.

„Aj milión,“ smutne sa zasmial. „Kde začať?“ spýtal sa sám seba a poklepal si na spánok. „Aj ja mám dobrú pamäť. Všetko to vidím pred očami. Každú situáciu. Malichernú aj vážnu. Veď si vezmi len hlúpe pozerania filmov. Ku komu vliezla do postele, keď ju nejaký horor vystrašil?“

„Ku mne,“ odpovedal som popravde. „Ale nie preto, že by ma mala radšej. Len...“ Zarazil som sa. Fakt som mu nechcel poskytnúť náhľad do mojej duše, no nič iné mi nezostávalo. Museli sme si všetko raz a navždy vydiskutovať. „S Nessie sme dospeli za sedem rokov. Telom i rozumom. Jedine emočne sme tak trochu zaostali. Obaja. Proste sme nemali dosť času vstrebať všetky pocity. Dni sme predsa nemali dlhšie ako normálni ľudia.“

„Nerozumiem,“ priznal s pohľadom upretým do toho môjho. Viditeľne som ho zaujal.

„Vyrástli sme prirýchlo. Niekedy sme zmeny v našom vnútri ani nestíhali sledovať. Vieš si vôbec predstaviť, akí sme boli zmätení? Potrebovali sme jeden druhého. Nikto iný nám nerozumel, nechápal, čo prežívame.“ Jacob vydýchol vzduch, ktorý pri mojich slovách zadržiaval v pľúcach.

„Ale...“ začal, no nepokračoval. Len rozhodil rukami.

„Ak ju niečo vystrašilo, išla za mnou. Nie preto, že by ťa nemala rada, či mňa mala radšej. Vysvetlenie je oveľa jednoduchšie. Vedela, že mám rovnaký strach ako ona. Iba preto mi dala prednosť. Ja som ju potreboval, ty nie.“

„Chápem,“ šepol. Čakal som, či ešte niečo dodá, no on sa postavil a oprášil si hlinu zo zadku. Takto som si koniec rozhovoru nepredstavoval. Účel bol iný.

Vyskočil som na nohy a prekonal tú krátku vzdialenosť medzi nami. „Bol by som rád, ak by sa medzi nami niečo zmenilo.“ Ak by tá nevraživosť opadla, dodal som v duchu. Nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Jedna vec je minulosť. Druhá prítomnosť. Celá rodina je z teba namäkko. Všetci ťa považujú za hrdinu, no vieš čo?“ Naklonil tvár k tej mojej. Delilo nás len pár centimetrov. „Ja ti nenaletím. Kým si sa ty zabával vo Volterre a hľadal si tam manželku, Nessie si išla oči vyplakať,“ vyprskol.

Otočil som sa mu chrbtom. Nechcel som, aby videl, ako ma jeho slová zasiahli, no tvár by ma prezradila. Bolestnú grimasu som nedokázal potlačiť. Myšlienky na slzy mojej sestry boleli rovnako ako spomienky na čas strávený s Caiusom. Oboje mi drásalo vnútro.

„Nepáči sa ti pravda?“ zasmial sa, chytil ma za rameno a natočil naspäť k sebe. Chcel som o krok ustúpiť, no chytil ma za lem trička. Prudký pohyb sme spravili naraz. Ja som chcel od neho preč a on ma chcel dostať k sebe. Trhanie látky mi nepríjemne podráždilo ušné bubienky, jemný vetrík sa mi oprel do nahej hrude. Okamžite som si zapol otcovu bundu.

Bohužiaľ neskoro. Už si to všimol.

Potlačenie vlastných sĺz mi dalo pekelne zabrať. Drali sa mi do očí a nechceli rezignovať. Odmietali ustúpiť. Cítil som sa priveľmi ponížene. To nemal vidieť! Niektoré veci sú príliš osobné.

Pár sekúnd nebol ani jeden z nás schopný pohybu. Vlastne som to aj oceňoval. Potreboval som sa psychicky pripraviť na jeho slová, na jeho výsmech. Ten sa však nekonal. Prvýkrát príjemne prekvapil.

„Tony, prepáč... ja som taký hlupák,“ vykoktal.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  Bariss (11.04.2013 19:47)

Já to jak píšeš prost zbožňuju;)
Tenhle Jacob se mi překvapivě hodně líbí;)
A jsem aj docela ráda za to že se usmířili, jen doufám že to neznamená blízký konec.. O.o

Angel

2)  Angel (10.04.2013 20:59)

Nice! Perfect! Beautiful!
Četla jsem to jedním dechem, protože tahle povídka patří k mým nejoblíbenějším. Miluji tento příběh! Takže rychle pokračuj!

1)  laura (09.04.2013 18:35)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Jacob - EC promo