05.03.2013 [20:00], Ivana, ze série Milujem obe svoje deti, komentováno 5×, zobrazeno 1655×

Pohľad Edward

Nikdy by som neveril, že nechám Jane osamote s mojim synom a dokonca dobrovoľne. No po pohľade do jej hlavy to bolo až šokujúco jednoduché. Ona môjho syna miluje. Láskou tak silnou, akou môže milovať len upír. Nedokázala by mu ublížiť. Za žiadnych okolností. Na celý zvyšok večnosti je lapená do siete lásky. Nemá šancu sa z nej vymotať.

Najobávanejšia volterrská beštia sa zamilovala. Ovládol ju ten, ktorým ešte nedávno pohŕdala.

Ak by nešlo o môjho syna, asi sa aj zasmejem. Veď je to úplne absurdné. Kde je nejaká logika? Ako môže bezcitné stvorenie tak bezvýhradne milovať? Ako môže zarytá vrahyňa prestať zabíjať? Ako môže sebecká mrcha obetovať vlastné šťastie pre šťastie niekoho iného?

Neveriacky som pokrútil hlavou. Vždy som vedel, že je môj syn výnimočný, ale ako dokázal toto... Veď on ju úplne skrotil. Zmenil na nepoznanie. Preboha, spravil z nej vegetariánku!

Možno by mu s ňou nebolo až tak zle. Je mu neskutočne oddaná a...

Nie! Nie! Nie! ohriakol som sa v duchu. Ako ma mohla taká hlúposť vôbec napadnúť? On si zaslúži pravú lásku. Potrebuje po svojom boku ženu, ktorú bude milovať z celého srdca. Musí si vybrať sám. Nesmie s niekým ostať z donútia či z vďačnosti. Nesmie sa prispôsobovať. V tomto nie. „Ona pre neho aj tak nie je dosť dobrá.“

„Ale to žiadna,“ šepla moja žena a ja som na ňu prekvapene pozrel. Skutočne som niečo zo svojich myšlienok povedal nahlas? „Edward, Tony ju miluje, povedal mi to.“

„Láska,“ povzdychol som si. Nebavilo ma dookola riešiť to isté. Odkedy nás Jane odviedla do jednej z hradných spoločenských miestností, len sme sa hádali. „Vieš predsa, aký je. Snaží sa každému vyhovieť.“

„Zaslepenec,“ prskol Jasper bez toho, aby sa na mňa vôbec pozrel. Poslednú pol hodinu som mu už za pohľad nestál. Nevedel mi odpustiť, že neverím jeho daru. Ale prečo by som mal? Láska má mnoho podôb. Nie je to len nejaká obyčajná a ľahko rozpoznateľná emócia. Najvzácnejší cit sa nedá zaškatuľkovať a presne zaradiť.

„Tony potrebuje čas, aby si utriedil myšlienky,“ argumentoval som, aj keď som vedel, že je to zbytočné. Každý z nás mal svoju pravdu, no pritom sme všetci chceli len blaho môjho syna.

Jasper miesto ďalších slov naštvane vyfúkol vzduch z pľúc a hrane sa začal zaujímať o dianie za oknom. Bella si skrížila ruky na hrudi a urazene našpúlila pery. Obaja považovali pokračovanie v našom nezmyselnom rozhovore za kontraproduktívne.

Veľmi rád som sa im prispôsobil. Započúval som sa do diania v hrade. Túžil som zachytiť nejaký zvuk z izby Jane. Akýkoľvek. Zvedavosť ma zabíjala. Ona však na najťažší krok vo svojej existencii vyžadovala súkromie a tomu prispôsobila miesto, na ktoré nás poslala. Hradné múry boli prisilné aj pre citlivý sluch upíra. Večná škoda.

Každá ďalšia minúta sa mi zdala nekonečná. Ubíjalo ma ticho. Ani za tri dni vo Volterre som si nedokázal úplne zvyknúť na absenciu môjho daru. Koľkokrát predtým som ho preklínal? Nenávidel? Túžil nájsť spôsob, ako ho vypnúť? A zrazu som ho postrádal. Všetko by mi zjednodušil. Lepšie by mi priblížil myšlienky mojej rodiny. Hlavne som potreboval vidieť do hlavy Carlisleovi. On jediný sa doposiaľ vôbec nevyjadril. Akoby ani nemal názor. I keď u môjho otca niečo také nebolo možné.

Jane sa nakoniec dovalila až po hodine. Ešte tak o chvíľu neskôr a asi sa z vlastnej frustrácie zbláznim. Neuveriteľne som sa tešil na rozhovor so synom. Potreboval som rodine dokázať, kto tu mal pravdu.

Vyskočil som na nohy a zhlboka som sa nadýchol, aby som Jane poďakoval. Premohla ma taká potreba. Odsúdila sa na večnosť bez lásky. Za niečo také si aspoň to jedno slovko zaslúžila.

„Trvalo to nejako dlho,“ vyprskol som miesto toho a doprial som si ďalší nádych. Len tak pre istotu. Vôbec sa mi nepáčilo, čo som cítil. Pľúca mi naplnila jemne citrusová vôňa. Vôňa môjho syna. Sála z jej tela aj oblečenia. Úplne ma to rozhodilo. Mala mu oznámiť, že nemusí ostať vo Volterre a nie sa po ňom váľať. Mrcha jedna.

Rýchlo som vyletel z miestnosti, aby som ju neprizabil. Pred jej izbou som bol za pár sekúnd. Najradšej by som okamžite vpálil dnu, ale rozhodol som sa počkať na manželku. Na šťastný okamih so synom sme mali právo obaja. Neplánoval som jej vyčítať, ako sa zmýlila. Partneri sme v dobrom aj v zlom a ja som sa chcel o zásluhy podeliť.

Bella sa za mnou došuchtala až po troch minútach. Aspoň tak mi ešte raz otrieskala o hlavu svoj názor na vzniknutú situáciu. Nepadlo mi to vôbec dobre. Úplne nečakane na mňa doľahla absolútna psychická vyčerpanosť. Posledné mesiace boli príliš aj na upíra. Neustále hádky a výmeny názorov ma ubíjali. Chcel som mať všetko konečne za sebou. Len zas normálne žiť. So svojou rodinou. Opäť kompletnou.

„Môžeme?“ spýtal som sa. Na odpoveď som ani nečakal. Rovno som zaklopal. Nechcel som za synom len tak vpáliť a nebodaj ho vystrašiť. Po tom, čo zažil, mal právo na trochu ohľadov.

„Poďte, prosím,“ ozval sa z izby Tonyho hlas. Otvoril som dvere pred Bellou a nechal som ju vojsť. Ja som vstúpil hneď za ňou. Moja žena mi nedala šancu si nášho syna ani poriadne obzrieť. Hneď sa mu vrhla okolo krku. Objímala ho, akoby ho nevidela rok a nie iba hodinu.

Jej prudká reakcia ma prekvapila. Jasne značila, že sa nerozpadá len moja psychika. Na nej sa uplynulé mesiace tiež značne podpísali. „Zlato, nerozpuč nám dieťa,“ šepol som. Moje slová vyzneli asi hlúpo, ale úplne vystihovali situáciu. Tony síce nevydal jediný zvuk, ale na tvári som mu veľmi dobre videl, ako silno ho objíma. On nie je z ocele.

Bella sa spamätala, pustila ho a o krok ustúpila. „Si v poriadku?“ pípla rozochvelo a začala mu upravovať pokrkvané tričko. Vyzerala značne v šoku. Ani som sa nečudoval. Takto hlúpo sa k našim deťom nikdy nesprávala. Na použitie sily sme si dávali obaja veľký pozor.

Náš syn sa zachoval, ako je pre neho bežné. „Iste,“ úprimne sa na ňu usmial. Celý on. Hlavne nech sú spokojní všetci naokolo. Prečo by sa mal zaťažovať tým, že bude samá modrina.

„Aj tu?“ položila mu ruku na srdce a mne z neznámeho dôvodu zovrelo žalúdok. Vedel som, že naráža na jeho rozhovor s Jane a znenazdajky ma opustila vlastná istota. Úplne nečakane. Ešte pred sekundou ma celého zahaľovala.

Tonyho srdce zakolísalo a potom sa rozbehlo šialenou rýchlosťou. Sklopil zrak, chytil Belle ruku, pritiahol si ju k perám a letmo jej ju pobozkal. „Mami, sám sebe som prisahal, že vám už nikdy neublížim.“ Kmitol ku mne pohľadom, ale náš očný kontakt nevydržal ani sekundu. „Napriek tomu to znovu urobím,“ povzdychol si. „Ostanem s Jane.“

„Zbláznil si sa?“ neveriacky som pokrútil hlavou. Bella ku mne natočila hlavu a venovala mi jedno zúrivé zazretie. Takmer som mal chuť o krok ustúpiť.

„Neopovažuj sa!“ vyprskla a znovu pozrela na nášho syna. „Otca si nevšímaj,“ šepla nežne a pohladila ho po líci. Tony si po jej slovách zhrýzol spodnú peru a uprel na mňa svoj smaragdový pohľad. Príliš intenzívne.

„Mami, ďakujem,“ smutne sa pousmial a zhlboka sa nadýchol, akoby si dodával odvahu. „Otec, prosím, ja ju milujem.“

Prešiel som k posteli. Zvláštne, ale aj upír si niekedy potrebuje sadnúť. Hlavne, ak ho niekto úplne vyvedie z rovnováhy a to sa môjmu synovi podarilo. Môj mozog sa snažil dešifrovať jeho slová a prosbu v jeho očiach, no stále sa stáčal len k jedinému záveru – neklame. Aspoň nie vedome.

„Tony, povedz mi akýkoľvek rozumný dôvod, prečo by som mal veriť tomu, že ju miluješ,“ požiadal som. Potreboval som spoznať chod jeho myšlienok. Dostať sa mu hlbšie do hlavy.

„Ja neviem, ako vysvetliť lásku,“ šepol, sklopil zrak a povedome si zašiel rukou do vlasov. Rozhodil som ho úplne jednoduchou otázkou. To by sa nestalo, ak by bol skutočne zamilovaný.

„Tak potom ju nemiluješ,“ povzdychol som si. „Zažil si tu peklo a ona ti pomohla. Si jej vďačný, ale to nie je dôvod, aby si si zničil život a ostal si s ňou.“

„Otec, ja...  tak to nie je,“ odporoval mi. Možno by som mu aj uveril, ak by to vyslovil bez zaváhania, ak by u takých dôležitých slov neskúmal vzor na koberci.

„Chcem počuť jednu vec, ktorú máš na nej rád,“ povedal som, aby som ho logickou cestou doviedol k pravde, aby pochopil, že jeho city nie sú pravé.

„Je krásna,“ odpovedal okamžite. Pretočil som očami. Popravde som čakal niečo menej povrchné. Od neho určite.

„Krása nie je všetko,“ namietol som. To predsa chápe veľmi dobre aj sám. Nikdy mu na fyzickom vzhľade nezáležalo.

„Ja viem, ale chcel si jednu vec, tak som vybral niečo nepopierateľné,“ šepol zahanbene a mne normálne zabehlo. Len neviem čo. Asi vzduch. Musel som sa prekonať, aby som mu na to niečo šťavnaté neodvrkol. Veď na nepríčetnej blondínke by som ťažko hľadal niečo pekné.

„Fajn, tak skús niečo iné,“ navrhol som, aby som sa vyhol diskusii o jeho podivnom vkuse.

„Je úžasne múdra. Dá sa s ňou rozprávať úplne o všetkom...“

„To je vekom,“ prerušil som ho. Ak si potrpí na vedecké debaty, môžeme mu nájsť na vzťah nejakú učiteľku.

„Je dobrá a než...“ začal s ďalšou hlúposťou, ale zastavil ho môj výbuch smiechu. Nedokázal som mu zabrániť. Niečo také vtipné som dávno nepočul. Carlisle mu nemal dávať toľko liekov. Hlavne, ak sme nemali vyskúšané, ako na neho zapôsobia.

„Edward!“ ohriakla ma Bella, prešla ku mne a nezabudla ma na dôvažok svojich slov poriadne tresnúť po chrbte. Ešte trochu silnejšie a vyleteli by mi pľúca rovno cez hrudník. Au. Dobrá nálada ma hneď prešla.

„Prepáč, pokračuj,“ ospravedlnil som sa synovi. Hlavne zo strachu z vlastnej ženy.

„Má to vôbec význam?“ spýtal sa príkro. „Ty si sa už rozhodol a nech poviem čokoľvek, neuveríš mi.“

„Tony,“ vydýchol som. Zamrzelo ma, že som sa ho dotkol. „Chcem len tvoje šťastie.“ Na ničom inom mi predsa nikdy nezáležalo.

Pomalým krokom ku mne prešiel. Posunul som sa, aby si mohol sadnúť na posteľ, ale on to neurobil. Kľakol si predo mňa a posadil sa na päty. Uprel na mňa pohľad, až som mal pocit, že sa mi snaží vidieť priamo do duše.

„Moje šťastie je Jane. Ja bez nej nemôžem existovať!“ povedal rázne a na chvíľu sa odmlčal. Na tvári sa mu objavil jemný úsmev. Snáď spôsobený zamyslením. „Ak ju nemám pri sebe, cítim sa nekompletný. Akoby mi chýbala druhá polovica. Ona dáva môjmu životu zmysel.“ Položil ruku na tú moju. „Ja neviem definovať lásku. Mrzí ma, že ti v tom nedokážem vyhovieť. Ja len mám pocit, že sa mi celé telo rozpadlo a poskladalo sa bez jednej časti.“ Pritiahol si moju ruku na srdce. „Tu mi niečo chýba. Ona mi to vzala a navždy si to nechá.“ V úžase som pootvoril ústa. Asi mu moja reakcia stačila, aby mi ruku pustil. Klesla mi rezignovane pozdĺž tela.

Také vyznanie by si ťažko vymyslel. Ale ako by ju mohol milovať? „Mučila ťa, zabudol si?“ pripomenul som mu, čo sa dialo pri našej spoločnej návšteve Volterry a bohvie koľkokrát potom.

„Nemali sme najlepšie prvé rande,“ zasmial sa. Neveriacky som pokrútil hlavou. „Ale tak ty si chcel mamu pri prvom stretnutí zožrať a tiež sa na teba nehnevá,“ dodal. Šokovane som pozrel na Bellu. Nevinne našpúlila pery a zaklipkala mihalnicami. Aspoň som nemusel dlho hádať, kto našim deťom porozprával aj takéto zbytočné detaily z nášho vzťahu.

„Jej krv mi spievala,“ vyletelo zo mňa v zbytočnej potrebe sa hájiť.

„Pohľad na mňa zas Jane neskutočne vytáčal,“ šepol a neodpustil si ďalší skúmavý pohľad. To sa skutočne nedalo vydržať. „Čo bolo predtým, som dávno zabudol. Podstatná je pre mňa prítomnosť. Ja sa jej nevzdám.“ V jeho hlase nezaznel ani náznak váhania, ani kúsok neistoty.

Začali sa zo mňa odlupovať všetky vrstvy pochybností. Na chvíľu sa vzniesli do ovzdušia, zamávali mi na rozlúčku a potom sa úplne vytratili. Bol to zvláštne skľučujúci pocit.

Miluje ju, zrazu som to vedel. Jednoznačne a nepopierateľne. Sám som nedokázal pochopiť, že som si to neuvedomil oveľa skôr. Kde som mal rozum? Tak veľmi som dúfal, že sa to nestalo? Tak veľmi som chcel dieťa doma?

Postavil som sa. Mal som pocit, že sa nemôžem nadýchnuť. Prekvapivo mi to nebolo jedno. Nezáležalo na tom, že kyslík nepotrebujem. Ja som po ňom zúfalo túžil, no pľúca som mal ako vo zveráku.

Vzduch v miestnosti bol strašne ťažký. Nedokázal som ho nasať. Musel som preč. Niekam ďaleko. Rozbehol som sa k dverám, aby som pred pravdou zbabelo utiekol. Takmer sa mi to podarilo, ale zastavil ma dotyk na ramene. S obavou som sa začal otáčať. Naivne som dúfal, že za mnou bude stáť moja žena a len mi vynadá. Pritom som však vedel, že to tak nebude. To by si predtým musela ruku niekde prihriať a Jane v izbe mikrovlnku nemá. Nad vlastnými myšlienkami som sa uchechtol. Asi mi skutočne preskočilo.

Zdravý rozum si ma našiel šokujúco rýchlo. Stačilo pozrieť do tváre môjho syna. Bolesť v jeho očiach ma takmer položila na kolená. „Si v poriadku?“ spýtal som sa. Hneď som si chcel nafackovať. Iste, že nie je. To by sa netváril ako pred popravou.

„Otec, dnes nie. Nerob mi to znovu. Neodchádzaj bez slova, bez výčitiek. Povedz mi, čo si skutočne myslíš. Ja už takto nemôžem fungovať. Nezvládam to.“

„Nerozumiem ti,“ priznal som úprimne a znovu si prehral jeho slová. No stále nič. Mne jednoducho nedochádzalo. Pozrel som na Bellu a čakal... Ja neviem... Snáď, že mi napovie, ale tvárila sa rovnako zmätene.

Tony prešiel k posteli a sadol si. Vyzeral, akoby do neho stačilo fúknuť, aby sa rozsypal. V stotine sekundy som bol u neho. Naše pozície sa vymenili. Tentoraz som si kľakol ja. Mal som chuť spýtať sa, ako to myslel, ale prekonal som sa. Potreboval čas a ja som mu ho dal.

Jedna, dve, sto, počítal som si v duchu. Na upokojenie. „Si sklamaný,“ prerušil ticho, keď som bol u dvestosedemnásť. Nesúhlasne som pokrútil hlavou. „Ale si,“ smutne sa pousmial. „Vždy si bol, len si mi to nikdy nepovedal na rovinu. Nevyčítal si, nekritizoval. Možno si si myslel, že je to pre mňa lepšie. Ale ver mi, nebolo.“

„Nerozumiem ti,“ zopakoval som svoje zrazu dosť obľúbené slovné spojenie. Kiežby som mohol povedať niečo iné. Kiežby som chápal, čo mi chcel povedať.

„Nevadí, moja chyba,“ šepol a zalesklo sa mu v očiach. Odvrátil som zrak, aby som ho nevidel plakať, aby sa mojim pohľadom necítil ponížený. „Zase to robíš,“ vytkol mi. Aspoň mne to ako výčitka znelo.

Prekvapením mi spadla sánka. To snáď nie. Nemôže si to myslieť. Nesmie! Natočil som k nemu tvár. Ukazovákom pravej ruky som mu z líca zotrel jedinú osamotenú slzu. „Nevadí mi, ak plačeš,“ povedal som.

„Nevadí ti, že som slaboch?“ uchechtol sa. Absolútne zúfalo.

„Nie si!“ vyprskol som. Bojovnejšie, ako som pôvodne zamýšľal. Mal som potrebu brániť svoje dieťa. Dokonca aj pred ním samým.

„Ale no tak. Vždy si sa odvracal, keď som plakal,“ povzdychol si. „Tušíš vôbec, ako som sa potom hanbil? Ako mi bolo?“ spýtal sa a privrel oči. „Nikdy si mi nepovedal, čo si o mne skutočne myslíš, nepovedal si, aký si sklamaný. Ani keď som zabil človeka, ani...

„Prosím, prestaň,“ prerušil som ho. Vyskočil som na nohy a zašiel som si rukou do vlasov. To som skutočne tak pokašľal výchovu vlastného syna? Dovolil som, aby žil s takými pocitmi?

„Už mlčím, môžeš pokojne odísť,“ ukázal na dvere. Z jeho tváre vymizli všetky emócie. Nikdy v živote som sa viac nehanbil. Bez premýšľania som si ho pritiahol do náručia. Kriste, ja som mal pocit, že ho nikdy nepustím. Bolo mi úplne jedno, ako sa mi snažil vytrhnúť.

„Nikoho nemilujem viac ako teba a tvoju sestru.“ Pozrel som na Bellu, aby som si overil, či chápe, ako to myslím. Neznevažoval som svoju lásku k nej, ale tá k deťom bola vždy o niečo silnejšia. Pousmiala sa. Cítila to rovnako. „Tony, upír si kvôli mne...“ šepol som a ďalšie slová sa mi zasekli v hrdle. Možno ani neboli nutné. Prestal sa metať a tak mi dal najavo, že ma pochopil.

Ja som ho predsa nikdy neodsudzoval. Mňa nemohol sklamať. Veď túžbu po krvi zdedil práve po mne. Len kvôli mne sa trápil a musel riešiť, čo iné deti nie.

„Bál som sa,“ priznal som. Bol ten správny čas dostať to zo seba von. Pre dobro nás oboch. „Myslel som, že mi to raz vytkneš, že ma pošleš do čerta, ak sa o tom zmienim. Len preto som radšej mlčal. Aby som sa sebecky ušetril výčitiek.“

„Otec, ja...“ Pokúsil sa odtiahnuť. Chcel mi vidieť do očí, ale ja som ho nemohol pustiť. Ešte nie. Našťastie rýchlo rezignoval. Ja mám neskutočne múdre dieťa. „Nemôžeš za to, aký som. Moje chyby sú len moje. S tebou nemajú nič spoločné,“ dokončil a ja som sa proti svojej vôli rozvzlykal. Len škoda, že moje oči ostali suché. Inak by som mu ten pohľad asi doprial. Nie je jediný muž v našej rodine, ktorému sem-tam emócie pretrhnú pomyselnú hrádzu ovládania. Emmett fňuká u rozprávok stále.

Minúta, dve či desať. Bez slov. Tie boli úplne zbytočné. Dostal som, čo som chcel, po čom som šestnásť rokov prahol. Môj syn mi dal rozhrešenie. Odpustil mi, že som ho navždy preklial túžbou po krvi. Odpustil mi, že je po mne. Moje dieťa, moja kópia.

Asi by som tak vydržal celú večnosť, ak by sa na chodbe neozvali kroky. Opätky narážali o kamennú podlahu a niesli k nám nového člena našej rodiny. Pustil som syna a pozrel som mu do očí. „Ale ak na teba bude zlá, roztrhám ju na kusy,“ dal som mu svoje trošku zvláštne požehnanie a v duchu som si pripravil referát, ktorý prednesiem jej. Nezmierim sa s tým, aby Tony ostal vo Volterre nechránený. Čo keby som sa sem so ženou presťahoval?

Jane vpálila do izby a ani na mňa nepozrela. „Vyhodili ma z gardy,“ vypískla nadšene, vrhla sa na môjho syna ako sup na svoju korisť a začala mu jazykom kontrolovať mandle.

Tony vydal do jej pier neidentifikovateľný zvuk. Pravdepodobne chcel niečo povedať a nemohol veľmi artikulovať, aby jej neodhryzol z jazyka. Škoda. To by som sa nasmial.

Odtiahla sa a môj syn ju hneď zahrnul otázkami: „Čo sa stalo? Prečo? Si v poriadku?“

„Proste ma vykopli,“ zasmiala sa a kmitla ku mne pohľadom. „Svokor, máte doma nejaký voľný šatník?“ spýtala sa a začala sa pubertálne hihňať. Pozeral som na ňu v nemom úžase. Bella sa tvárila veľmi podobne. Len môj syn vyzeral pobúrene.

„Ako ťa mohli vyhodiť? Zlato, niečo sa muselo stať,“ vyprskol a chytil ju za ruku, aby ju zas natočil k sebe. Jane sa mu obratne vytrhla a nahla sa pod posteľ.

„Koľko batožiny si môžem vziať do lietadla?“ spýtala sa a vytiahla spod postele dva obrovské kufre.

„Priplatiť si môžeš, koľko chceš,“ odpovedal som automaticky. Tony moje slová odmenil tlmeným zavrčaním. Moje dieťa vie vrčať? Wau.

„Môžeš so mnou hovoriť?“ požiadal svoju ženu, vyzdvihol ju zo zeme a posadil ju na posteľ. Ani ho nenapadlo, že mu za také správanie môže ublížiť a popravde aj ja som tú myšlienku rýchlo potlačil. Predsa ho miluje.

„Láska,“ pípla a nevinne sa na neho usmiala. „Sťahujem sa k tebe domov. Potrebujem sa pobaliť.“ Mávla rukou, aby mu naznačila, nech si dá pohov a ideálne jej u toho nezavadzia.

„Nikam sa nesťahuješ!“ ohriakol ju. „Tvoj domov je vo Volterre.“

Síce mi veľmi nedávalo zmysel, prečo by Jane vyhadzovali, ale bol som z celej situácie tak nadšený, až som sa jej rozhodol pomôcť. Zázrak. Ja som mal potrebu pomôcť Jane. „Pomôžem ti zbaliť?“ spýtal som sa. Moje dieťa nebude žiť vo Volterre! Už len tá predstava mi spôsobovala blažený úsmev. Dôvody mi boli ukradnuté.

„Otec, ona nikam nejde!“ okríkol ma Tony a svojej mame venoval vražedný pohľad. Bella totiž už do kufrov hádzala Jane kozmetiku. Bola skutočne rýchla. Pravdepodobne to vnímala rovnako ako ja.

„Ty ma u seba nechceš?“ fňukla Jane a upútala tak znovu jeho pozornosť. „Ja nemám kam ísť. Veď ja veľa nepotrebujem. O posteľ sa podelíme,“ zavrnela a prešla mu otvorenou dlaňou od hrude až na brucho. Jedným dotykom ho úplne odzbrojila. Videl som na ňom, ako sa rozteká. Zamilovaný pako.

„Iste, že ťa u seba chcem,“ šepol a o krok ustúpil, aby sa vymanil z jej vplyvu. „Ale ty si tu šťastná. Žiješ tu dvanásť storočí. Nech sa stalo čokoľvek, nájdeme riešenie. Požiadam Ara, aby zmenil svoje rozhodnutie ako kompenzáciu za to, čo mi urobil Caius.“

„Vidíš,“ vypískla Jane nadšene a vyskočila na nohy. Nespokojne som zafunel. Už som sa tak tešil na návrat môjho syna domov. Čo na tom, že by si ako batožinu dotiahol aj jednu šialenú upírku. „Vypýtaj mi hodinku s Caiusom,“ zaprosila.

„Skvelý nápad,“ súhlasila Bella a ukázala Jane za náruč sprchových gélov, aby si vybrala, ktoré jej má zbaliť.

„Mám vás plné zuby,“ zhúkol môj syn a pobral sa k dverám. Hneď som mu zatarasil cestu a zmätene som na neho pozrel. „Idem za vládcami,“ objasnil.

„Marcus, musíme vypadnúť,“ ozval sa niekde z prízemia tlmený Arov krik. Počuli sme ho len vďaka otvorenému oknu. Všetkým nám to stačilo, aby sme pochopili. Jane nevyhodili. Odišla sama a dobrovoľne.

 

Pohľad Anthony

Jane ma už prekvapila mnohokrát. Kvôli mne sa menila a prekonávala samú seba a ja som jej bol vďačný, ale zrazu toho bolo priveľa. Ona sa mi prispôsobila v strave a ja jej v bydlisku. Tak predsa znela dohoda. Tak znel náš kompromis. Obaja sme niečo obetovali kvôli tomu druhému. O tom je láska.

„Nerob to,“ šepol som a pomaly som k nej prešiel. Na rýchlejšiu chôdzu mi chýbala sila. Mrazilo ma v celom tele. Mal som pocit, akoby sa v našom vzťahu stratila rovnováha. Sakra, bola tam vôbec niekedy? „Nesmieš mi vziať jedinú vec, ktorú som pre teba urobil.“

„To nie je jediná vec,“ nesúhlasne pokrútila hlavou a natiahla ku mne ruku. Rád som jej vyhovel a spojil naše dlane. „Dal si mojej existencii zmysel. Vďaka tebe som šťastná.“

„Tu si doma, tu máš Aleca, tu máš...“

„Tu mám sústavný strach o tvoj život,“ skočila mi do reči. Sťažka som si povzdychol. Dal by som čokoľvek za to, aby som bol upír, aby som jej bol hodný.

„Jane, nemusíš sa o mňa báť. Bude mi tu dobre,“ snažil som sa ju presvedčiť. S ňou by som žil pokojne aj v pekle.

„Iste, ak by som išla na misiu, pôjdeš za rodičmi,“ konštatovala a stisla moju ruku. „A ak si budem potrebovať na hodinku odbehnúť?“ spýtala sa. Zaskočila ma. Nad tým som neuvažoval. „Nechám ťa strážiť, aby som mala istotu, že sa ti nič nestane?“

„Napríklad,“ pousmial som sa. Ten nápad neznel najhoršie. Strávil som ako väzeň tri mesiace, zvládnem aj viac.

„Nie si normálny,“ zamrmlala moja mama takmer nečujne. Ak by sa neozvala, aj zabudnem, že je tu ešte s nami. Kmitol som k nej pohľadom a rovno si prezrel aj otca. Obaja sa na mňa dívali ako na vola.

Jane sa postavila a obmotala si ruky okolo môjho pásu. Ňadrami sa mi obtrela o hruď a aby som si náhodou nemyslel, že išlo len o náhodu, ešte raz to zopakovala. „Vynahradíš mi to v posteli,“ zavrnela úplne ignorujúc prítomnosť mojich rodičov. Aj môj rozkrok ich ignoroval. Začal sa podozrivo plniť. Svinské hormóny.

Moja žena sa spokojne usmiala a natlačila sa na mňa lonom. Nezabudla sa poriadne pomrviť. Má ma úplne prečítaného a neváha to využiť. Potvorka. „Ja no... ako... povieš,“ snažil som sa zo seba vysúkať niečo inteligentné, ale vyznel som ako totálny somár. Sakra, nedokázal som súvisle myslieť.

„Mala by som jedno prianie,“ pípla a pobozkala ma na krk. Najradšej by som z nej okamžite strhal šaty a vzal si ju pokojne aj na zemi.

„Aké?“ vydýchol som omámene. Nech to má niečo s tými putami, čo doniesla na svadobnú cestu a nestihli sme ich použiť, prosil som v duchu.

„Ehm,“ odkašlal si môj otec. Malo to úžasný efekt. Akoby ma oblial studenou vodou. Úplne ma prebralo. „Objednám šesť leteniek?“ spýtal sa. Nadšenie ani neskrýval.

„Ešte nie, musíme sa o tom s Jane porozprávať,“ povedal som rázne a v duchu som si nafackoval za to, ako som sa ňou nechal obalamutiť.

„Ja si myslím, že sme sa už porozprávali,“ šepla moja láska, vytiahla sa na špičky a naklonila sa k môjmu uchu. „Alebo už nikdy nechceš mať sex?“ spýtala sa a jazykom mi obkreslila ušný lalôčik. Kriste, to bolo vážne úžasné. Z hrude sa mi vydralo blažené zavrnenie. Nedalo sa ovládnuť.

„Tak šesť leteniek,“ vydýchol som. Čo som mal iné robiť? Veď ona sa mi normálne vyhrážala.

Otec na nič nečakal, vytiahol z vrecka mobil a vytočil letisko. Mama zatiaľ vpálila do šatníka a začala na posteľ vyhadzovať oblečenie. „Poď si vybrať,“ zavolala na Jane. Tá ju okamžite poslúchla.

Ďalšie dianie v izbe som ledva stíhal sledovať. Myšlienky sa mi vírili v hlave a narážali jedna do druhej. Ešte pred hodinou som bol plný obáv z reakcie mojich rodičov, psychicky som sa pripravoval na to, ako ma pošlú dočerta, zrieknu sa ma a zrazu... Jane sa sťahuje k nám domov a moji rodičia sa z toho tešia. Celý svet sa zbláznil.

„Letí nám to za dve hodiny,“ informoval nás môj otec a žiarivo sa usmial. Na našu reakciu nečakal. Navolil ďalšie číslo a oznámil novinky bratovi. Jasperov nadšený piskot mi skoro roztrhal ušné bubienky. Jane zatiaľ okolo mňa preletela a hodila do kufra za ďalšiu náruč oblečenia.

Mne rezonovali v ušiach len otcove posledné slová. Dve hodiny? Hodinu zaberie cesta do Florencie a minimálne pol hodinu potrebujeme na letisku. Matematika mi nikdy nešla, ale také základy som ešte zvládal. Ostáva mi nanajvýš tridsať minút.

„Musím sa rozlúčiť,“ vypadlo zo mňa. Pohyb v miestnosti ustal a všetky pohľady smerovali na mňa.

„S kým?“ spýtali sa trojhlasne. Povzdychol som si. Pochopil by som, ak by to nevedeli moji rodičia, ale od Jane by som to nečakal.

„S Alecom a Jessy,“ vysvetlil som. Otcovi spadla sánka, mama prižmúrila oči a Jane zovrela pery do úzkej linky. To fakt chcelo rodinnú fotku. Reakcia na pohľadanie. „Nejaký problém?“ spýtal som sa.

„Alec je nebezpečný,“ povedal otec a mama s ním súhlasila prikývnutím.

„Jessy je nebezpečná,“ pípla Jane a nervózne sa pomrvila.

„Súhlasím,“ prikývol som. „Ale nie pre mňa.“ Prešiel som k dverám. Rád by som nimi aj vyšiel, ale traja upíri mi zatarasili cestu. „Žartujete?“ vyprskol som. Zahanbene pozreli do zeme, ale ustúpiť sa nechystali. Celé to bolo smiešne. „Tak potom môžete jednu letenku zrušiť!“

„Zlatko,“ šepla mama a prosebne sa na mňa usmiala. „Nechcem, aby ti niekto...“

„Pre zmenu som váš väzeň?“ skočil som jej do reči. Nechcel som byť protivný, ale nemohol som odísť a nevidieť predtým priateľov.

Slová som asi volil správne. Dvere sa zázračne uvoľnili. Jane mi ich dokonca otvorila. „Prosím, smiem ísť aspoň s tebou?“ požiadala. Prikývol som a spojil naše dlane. Sám by som aj tak netrafil.

Vyšli sme na chodbu a ja som sa natiahol po bozk. Venovala mi len letmý a hneď sa zas odtiahla. „Jessy je veľmi pekná,“ pípla. Okamžite mi došlo, prečo ma nechcela za ňou vziať. Prejavila sa jej žiarlivosť. Nie je chutná?

„Vždy bola,“ usmial som sa a pobozkal som ju na čelo. Utvorila sa jej na ňom rozkošná drobná vráska. „Ale ty si krajšia,“ povedal som úprimne. Nesúhlasne pokrútila hlavou, ale viac to nerozoberala. Ak by nás netlačil čas, nájdem spôsob, ako ju presvedčiť. Oblečená by u toho rozhodne nebola.

Ruka v ruke sme zbehli do podzemia a zastavili pod schodiskom. Jane si nahlas odkašľala a pobavene sa uškrnula. Obočie mi vyletelo nahor v nemej otázke. „Nevedia sa od seba odtrhnúť,“ vysvetlila. Uvoľnene som sa rozosmial. Ja som našťastie nič nepočul.

O pár sekúnd vybehol Alec pred dvere a zamával nám. Prešli sme až k nemu. „Jane, nechaj nás sekundu,“ požiadal a doslova dostrkal svoju sestru do izby. Dvere za ňou s buchnutím zavrel a zamračene na mňa pozrel.

„Alec, deje sa niečo?“ spýtal som sa. Takéhoto som ho nespoznával.

„Teraz nie som žiadny Alec,“ ohriakol ma a ruky si skrížil na hrudi. „Na chvíľu som len brat tvojej ženy a ten si s tebou potrebuje niečo vyjasniť.“

„Dobre,“ prikývol som. Chcel som sa spýtať, ako sa brat mojej ženy volá, ale ovládol som sa. Tušil som, že ma čaká prednáška a nemal som právo mu ju odopierať.

„Budeš k nej slušný! Maximálne milý! A hlavne nedovolíš, aby sa jej niečo stalo!“ Naklonil sa ku mne tak blízko, až ma ovial jeho ľadový dych. „Ak jej ublížiš, ja si ťa nájdem a zabijem ťa!“ povedal a zahľadel sa mi do očí v očakávaní mojej reakcie. Nasucho som prehltol.

„Ja by som jej vedome neublížil,“ šepol som. Netušil som, či mu to bude stačiť, ale na viac som sa nezmohol. Alec sa usmial a vražedný výraz zmenil za... No za ten normálny Alecovský – milý a priateľský.

„Ja viem,“ uškrnul sa a úprimne ma objal. Vydýchol som si hlasnejšie, ako som pôvodne plánoval. „Znel som hrozivo?“ spýtal sa nadšene.

„Absolútne,“ zasmial som sa. Popravde ma dokázal vydesiť viac, ako by som čakal.

„Viem byť aj zlý, to si pamätaj!“ Siahol po kľučke na dverách. „Počkaj sekundu a potom vojdi. Nemusíš sa báť, ak by bol problém, zastavím ju skôr, ako sa k tebe dostane,“ šepol a bleskovo zmizol v izbe.

Odrátal som požadovaný čas a pre istotu ho ešte strojnásobil. Zrazu mi nebolo všetko jedno. S novorodeným som sa ešte nestretol, ale nepočul som o nich nič dobré. Zrýchlený tlkot môjho srdca mi na odvahe nepridával. Vedel som, že ju bude ešte viac dráždiť, no aj tak som ju potreboval vidieť. Aspoň na chvíľu. Musel som sa na vlastné oči presvedčiť, že je v poriadku, že som u jej premeny skutočne nič nepokašlal.

Dvere som otvoril s malou dušičkou. Prekročil som prah a Jane mi hneď naznačila, aby som ďalej nešiel. Postavila sa predo mňa, chrbtom sa mi natlačila na hruď a ruky si zaparkovala na moje bedrá.

Jessy stála na opačnej strane miestnosti v Alecovom zovretí. Dívala sa na mňa ako na jedlo. Oči mala úplne čierne a z hrude sa jej dralo tlmené vrčanie. Napriek tomu v nej stále bolo niečo z mojej priateľky. Našiel som to v jej pohyboch. Alebo skôr v tom, že žiadne neboli. Nesnažila sa ku mne dostať, nechcela po mne skočiť. Vlastne sa vôbec nehýbala.

„Prepáč mi,“ ospravedlnil som sa. Zrazu ma premohol pocit viny. Tak veľmi som sa chcel rozlúčiť, až som si neuvedomil, aké bolestivé to bude pre ňu.

„Zachránil si ma, ďakujem,“ šepla priškrtene, ale o to viac úprimne. „Daj mi rok,“ zaprosila a ruka jej vyletela k hrdlu. Len tlkot môjho srdca jej ho rozpaľoval do žerava. Dýchať ani neskúšala.

„Koľko času budeš chcieť,“ sľúbil som a vyletel z izby. Nechcel som ju viac dráždiť. Zastavil som sa až na prvom poschodí. Jane ma v sekunde dohonila a pritúlila sa ku mne.

„Jessy sa na teba už nespočetnekrát pýtala, ver mi, že ju vaše stretnutie potešilo,“ pípla a pozrela mi do očí. Vďačne som sa pousmial. Jednou vetou dokázala moje výčitky záhadne zmierniť. „Ideme domov?“ spýtala sa.

Zbohom Volterra, rozlúčil som sa v duchu. Nič sentimentálne v tom nebolo. Nikdy som nebol šťastnejší, že odniekiaľ vypadnem.

---

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Každý jeden ma neskutočne potešil. Mrzí ma, že som vás znovu nechala čakať, ale túto kapitolu som prepisovala minimálne trikrát a stále som nebola spokojná. Ostáva mi len dúfať, že sa vám finálna verzia páčila.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!