10.09.2012 [21:45], Ivana, ze série Milujem obe svoje deti, komentováno 4×, zobrazeno 1640×

Dá sa nájsť vo Volterre aj niečo iné ako bolesť? Každé miesto môže prekvapiť. A Volterra nie je výnimkou.

Pohľad Anthony

V jednej izbe s krásnou blondínkou. To je sen každého muža. Problém nastáva, ak to nie je žena vašich snov, ale vaša nočná mora. Tisícdvestoročné monštrum s tvárou nevinného dievčaťa. Pár sekúnd po Arovom odchode na mňa uprela svoj karmínový pohľad. Dobrá nálada jej zmizla z tváre a vystriedalo ju opovrhnutie. Dívala sa na mňa ako Esme na pleseň, ktorá jej napadla kamélie.

„Daj mi peniaze a doklady,“ vyštekla. Vytiahol som z vrecka peňaženku a pas. Zbohom moja identita. Vzala si ich a prešla k mojej taške. Otvorila ju,  začala sa v nej prehrabovať. Každý kus môjho oblečenia skončil na zemi. Keď mi začala po zemi rozhadzovať spodnú bielizeň, musel som sa otočiť. Nemusí vidieť, že sa červenám. Slovo súkromie jej asi veľa nehovorí.

„Toto je čo?“ vypískla po chvíli hlasom o dve oktávy vyššie, ako je bežné. Keby takto nejačala Alice vždy, keď mali u Diora výpredaj, asi dostanem infarkt. Našťastie som bol odolný. Vďaka, teta. Otočil som sa s nádejou, že nedrží v ruke moje trenky. Držala knihu. O to mi tá otázka prišla nezmyselnejšia.

„Kniha?“ odpovedal som otázkou. Zvláštne sa usmiala. Akoby som jej práve splnil najväčšie prianie. Nemusel som dlho hádať aké. V hlave som pocítil neuveriteľnú bolesť. Pomaly, ale o to intenzívnejšie, sa rozšírila do celého tela. V bolestnom krčí som klesol k zemi. Každý sval sa napol. Srdce splašene udieralo o hrudný kôš, do očí tlačili slzy. Každý nádych sa zdal ťažším. Mal som chuť kričať, prosiť. No takú radosť si nezaslúžila. Sekundy sa zdali nekonečné.

Bolesť ustúpila z tela do hlavy, a potom sa úplne vytratila. Stále som nedokázal normálne vnímať, zrak sa pomaly zostroval, počul som len splašený tlkot vlastného srdca. Naklonila sa nad mňa a zamávala mi knihou pred očami.

„Pýtam sa ešte raz, čo to je?“ Nedokázal som sa ani poriadne nadýchnuť, nie jej ešte odpovedať. Aj tak som netušil, čo chce počuť.

„Kniha,“ ozval sa od dverí neznámy melodický hlas. Bol buď hlúpy, alebo dosť vysoko postavený na to, aby ju mohol takto dráždiť. Úprimne som dúfal v to druhé. Zažiť tú bolesť som neprial nikomu. Jane sa napriamila a jej tvár zvláštne rozjasnila. Vyzerala skoro ľudsky. Akoby jej črty zjemneli a v očiach sa objavila láska. Láska? To nie je možné. Ona ani netuší, čo to je.

„Ja viem, že je to kniha,“ šepla nežne. Jej hlas znel dokonca príjemne. Úplne ma to zaskočilo. Chcel som sa postaviť a zistiť, s kým sa tá beštia dokáže tak milo baviť, ale v zornom poli sa mi objavila niekoho ruka. Zaváhal som, no nakoniec to riskol a prijal ju. Pomohol mi vstať a zložil si z hlavy kapucňu. Vtedy to bolo jasné.

„Tak čo si chcela počuť za odpoveď?“ spýtal sa jej Alec. Jane len mykla ramenami. Sadol som si na posteľ. Na státie mi chýbali sily. Ruky sa triasli, srdce stále nenabralo normálny rytmus. Byť v miestnosti s dvomi najobávanejšími upírmi Volterry mi na pokoji nepridávalo.

„Jane, nechaj nás, prosím,“ požiadal ju. Pobozkala ho na líce a odišla. Ostal som s Alecom sám. Pobehoval po izbe a zbieral zo zeme moje veci, ktoré Jane porozhadzovala. Nevedel som, čo si o tom myslieť. Radšej som mlčal. Prišlo mi to najbezpečnejšie. Nemusím na sebe pocítiť dary všetkých vo Volterre v jeden deň.

„Nie si hladný?“ spýtal sa, keď skončil.

„Nie, lovil som včera.“ Minimálne dva týždne som naozaj neplánoval nikoho zabiť.

„Myslel som ľudské jedlo,“ pousmial sa. Už som sa v nich naozaj nevyznal.

„Ani neviem,“ povedal som popravde. Cítil som sa zvláštne. Akoby mi vlastné telo nepatrilo. Mozog sa prepol do núdzového režimu. Netuším, či to bolo únavou alebo ma proste dnešný príval emócii položil na kolená.

„Niečo ti dám doniesť,“ šepol a prešiel k stolu. Stlačil len jedno číslo na telefóne a hneď hovoril.

„Jessy, doneste sem nejaké jedlo,“ prikázal. Chvíľku počúval a zasmial sa.

„Nebláznite, ľudské jedlo,“ odpovedal na otázku, ktorú som nepočul. Zavesil a otočil sa ku mne. Na tvári mu hral pobavený úsmev.

„Jessy je naša recepčná, keď sa spamätá zo šoku, donesie  ti večeru. Na telefóne stačí stlačiť jednotku a dovoláš sa na recepciu. Uvidí na displeji odkiaľ voláš, nemusíš vysvetľovať. Nikde inde sa z neho nedovoláš, tak to neskúšaj,“ posledné slová zneli ako príkaz, no aj tak si zachoval vrúcny hlas. Nechápal som, prečo je tak milý. Možno som mal len natoľko otupené zmysli, že sa mi to zdalo. Prešiel ku mne.

„Mimochodom, ja som Alec,“ predstavil sa a natiahol ku mne ruku. Jeho meno som dávno poznal a on moje určite tiež, ale toto gesto slušnosti som musel opätovať. Možno bude posledné, ktorého sa tu dočkám. Postavil som sa a stisol jeho ruku.

„Tony,“ šepol som. Ani neviem, prečo som nepoužil celé meno. Možno ma zarazil stisk jeho ruky. Aj ženy ho majú pevnejší. Podať mi takto ruku nejaký muž, asi si pomyslím, že je slaboch. Lenže on je upír. Rozdrví stiskom betón. U neho to bolo gesto, ktoré ma zaskočilo. Nechcel mi ublížiť.

„Tony, prečo si tu?“ spýtal sa a posadil na posteľ. Tá otázka bola nezmyselná. Asi to majú v rodine. Musel vedieť, prečo tu som. Rovnako, ako Jane vedela, že v ruke drží knihu a nič iné z toho nevyčarujem.

„Pretože si to Aro prial,“ riskol som odpoveď. Pousmial sa.

„Tak som to nemyslel, ty si prišiel sám. To si robiť nemusel.“ Pokrčil som ramenami. Nechcel som mu odhaliť pravé dôvody. Bolo to príliš osobné. Vytiahol z vrecka fotku seba a Jane a podal mi ju. Vyzerali na nej šťastne a strašne ľudsky. Nebyť tých karmínových očí, nespoznám ich. Miesto volterrských plášťov mali na sebe tričká a rifle.

„Aj ja mám sestru a milujem ju. Viem, prečo si tu a chápem tvoje dôvody. Obdivujem ťa za to, čo si urobil,“ pokračoval, keď ja som sa k ničomu nemal. Naozaj ma prekvapil. So sestrou nemal spoločné nič. On sa správal naozaj milo. Stretnúť ho niekde inde, asi si ho obľúbim.

„Ďakujem,“ šepol som. Na viac som sa nezmohol. Ten rozhovor mi nebol príjemný. Nútil ma cítiť, spomínať a to som si tu nesmel dovoliť. Na dvere sa ozvalo zaklopanie. Alec sa postavil a šiel otvoriť.

„Jessy, položte to na stôl,“ prikázal. Mladá žena, ktorá vošla, mi vyrazila dych. Nádherná je slabé slovo. Dlhé čierne vlasy jej v prirodzených vlnkách padali až k pásu. Nádherným rysom tváre dominovali plné pery a hlboké modré oči. Vypasované čierne šaty na ramienka končili tesne nad kolenami a len zvýrazňovali štíhlu postavu.

„Jessy, toto je Anthony.“ Vytrhol ma Alecov hlas z obdivovania tej krásy. Postavil som sa.

„Teší ma, slečna,“ povedal som a dúfal, že mi podá ruku. Zaujímal ma dotyk jej pokožky. Asi mi už šibe. No kto by sa nechcel dotknúť takej nádhery?

„Aj mňa,“ šepla, no ruku mi nepodala. Žene som prvý ruku podať nemohol. Dočerta s etikou, prebehlo mi mysľou.

„Tony, Jessy zabezpečí všetko, čo budeš potrebovať. Dohodnite sa, ja vás nechám.“ Alec sa pobral k dverám, no ešte sa zastavil.

„Uznaj, že vyzerá na zjedenie,“ šepol cez smiech a zabuchol za sebou dvere. Tá posledná veta ju rozrušila. Srdce ju prezradilo, no aj tak si na tvári udržala profesionálny výraz.

„Ďakujem, že ste mi priniesli večeru, nádherná vôňa.“ Chcel som ju niečím upokojiť. Veľmi som to nedomyslel. Dostavil sa opačný efekt, srdce jej zakolísalo a ustúpila až k stene.

„Samozrejme, nemyslím vás, ale...“ začal som koktať. Vôbec som nevedel, čo jej povedať. Nikdy predtým som nestretol človeka, ktorý vedel o existencii upírov. Ona asi ešte nestretla koktajúceho upíra, pretože sa uvoľnila a zaujato si ma prezrela. V podstate aj ja poznám len jedného upíra, ktorý sa dokáže zakoktať, ale môjho otca stretnúť nemohla. Jablko nepadlo ďaleko od stromu.

„Máš zelené oči,“ pípla a urobila krok ku mne. Zmiatlo ma to, synchrónne som o krok ustúpil.

„Prepáčte, nechcela som vám tykať,“ okamžite sa ospravedlnila, musela si to všimnúť.

„Mne to nevadí,“ ubezpečil som ju.

„Jessy,“ šepla a natiahla ku mne ruku.

„Tony,“ jemne som jej ruku stisol. Jej pokožka bola presne tak jemná, ako som si predstavoval. Vlastne bola ešte jemnejšia.

„Nechladíš, ty nie si...“ zaváhala.

„Upír,“ dokončil som za ňu. Prikývla.

„Nesadneš si? To bude na dlhšie.“ Odsunul som jej stoličku. Zaváhala, ale sadla si. Prešiel som k posteli a sadol si na ňu. Chcel som jej dopriať odstup.

„Počula si už o upíroch – vegetariánoch?“ spýtal som sa. Nevedel som, ako začať. Ak mi mala nosiť každý deň jedlo, mala by ma spoznať. Okrem toho som sebecky dúfal, že ak jej poviem niečo o sebe, dozviem sa niečo o nej.

„Klan z Denali a klan Cullenovcov, počula som o všetkých. Nie sú tu príliš obľúbení,“ šepla. Neprekvapilo ma, že o nás vie.  Volterrské recepčné museli byť informované.

„Som Anthony Cullen, syn Isabelly Cullenovej a Edwarda Cullena...“ chcel som pokračovať, ale prerušila ma.

„Upíri nemôžu mať deti.“ Pousmial som sa.

„Vlastne to si mysleli všetci. Preto sme na svete. Pochybujem, že by inak môj otec dovolil, aby mama otehotnela. Deti nemôžu mať len ženy upírky, ich telo sa nemení. Telo ľudskej ženy sa mení, môže splodiť dieťa s upírom.“ Postavila sa a prešla ku mne. Sadla si vedľa mňa. Nedotýkala sa ma, ale aj tak som cítil teplo jej pokožky.

„Ale Isabella Cullenová je upír, nie človek,“ pípla. Vytiahol som z tašky fotoalbum, ku ktorému sa Jane našťastie neprepracovala. Podal jej fotky mami s otcom pred aj po jej premene.

„Zmenil ju otec po pôrode,“ vysvetlil som. Znelo to lepšie, ako priznať, že musela pre nás umrieť. I keď ona to tak tragicky nevnímala. Možno teraz už ľutuje, že ma porodila. Potom, ako som sa k nim zachoval, by som sa jej nečudoval.

„Takže si pol na pol?“ spýtala sa. Prikývol som a podal jej ďalšiu fotografiu. Neviem, prečo som to urobil. Páčila sa mi jej blízkosť.

„Celá naša rodina a klan z Denali, považujeme ich tiež za rodinu,“ šepol som. Fotografiu so záujmom prezrela. Bola to fotka z poslednej svadby Alice a Jaspera. Vlastne jedinej, ktorej som bol svedkom. Brali sa opakovane raz za dvadsať rokov.

„Vyzerajú tak ľudsky, inak ako...“ zarazila sa. Vedel som presne, koho myslela. Rozdiel medzi mojou rodinou a upírmi vo Volterre bol takmer hmatateľný.

„A toto dievča? Veľmi sa podobáte.“ Naklonil som sa k nej, aby som videl, koho myslí. Intenzita jej vône ma zaskočila. V ústach sa začal tvoriť jed.

„Nessie, moja sestra,“ šepol som a znovu sa odtiahol. Vôbec to nepomohlo.

„A ten muž?“ Ukázala na Jacoba, pohodila vlasmi a poskytla mi výhľad na jej krásny krk. Musí mať nulový pud sebazáchovy. Čo by som aj čakal od ženy, ktorá sa dobrovoľne nasťahuje do sídla plného upírov.

„Jej priateľ, on je...“ zarazilo ma. Takmer som povedal menič. Príliš ma zaujímal výhľad na jej krčnú tepnu, prestával som myslieť. Alec mal pravdu. Na zjedenie nie len vyzerala, ale aj voňala.

„Človek,“ dokončil som. Musel som od nej preč. Zbaviť sa tej lahodnej vône. Prešiel som k oknu, otvoril ho a nasal do pľúc čerstvý vzduch.

„Prečo si tu?“ spýtal som sa. Už keď som o Volterrských recepčných počul od Carlislea, nechápal som ich pohnútky.

„Nastúpila som pred dvomi mesiacmi. Predtým tu pracovala moja kamarátka. Zverila sa mi týždeň pred jej premenou. Zvážila som to a som tu.“ Prišlo mi to nelogické, prečo by sa niekto chcel stať netvorom a to ešte dobrovoľne. Keby som si mohol vybrať ja, som radšej človekom. Druhej mojej časti by som sa bez váhania zriekol.

„To si tak nevážiš ľudský život?“ spýtal som sa príkro. Zarazene na mňa pozrela. Mrzelo ma, že som nezdvorilý, ale inak to nešlo.

„Tvoja rodina je dôkazom, že to ide aj inak,“ šepla. Teraz ma prekvapila. Žeby zvažovala vegetariánstvo? To predsa vo Volterre nejde.

„Väčšina z nás pár ľudí zabila. Nie je tak ľahké odolať,“ povedal som úprimne. Nemohla ani tušiť, do čoho sa púšťa. Ako si môže niekto dobrovoľne zvoliť život vraha.

„Aj ty?“ spýtala sa. Prikývol som. Prekvapila ma jej reakcia. Postavila sa a prešla ku mne.

„Mám rakovinu, ostáva mi maximálne šesť mesiacov, nechcem zomrieť,“ pípla. Objal som ju. Prišlo mi to tak prirodzené. Vôbec som nepremýšľal, čo robím. Nemohlo jej byť príjemné, byť tak blízko upírovi. No jej nulový pud sebazáchovy sa znovu prejavil. Pevnejšie sa ku mne pritisla a hlavu si oprela o moju hruď. Nestihol som ani nasať do pľúc jej vôňu, prudko sa otvorili dvere a v nich objavila tá malá mrcha.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1