Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

A máme tu zdarný koniec... Hani, dokázalas to!

Epilóg – 2. časť


„Pán starosta, vy k nám jednoducho MUSÍTE prísť na večeru. Nie nepovažujem za odpoveď!“


Zo ženinho odporne sladkého podliezavého a zároveň nechutne direktívneho spôsobu komunikácie sa každému, kto bol práve v tej chvíli jej snaženiu svedkom, obracal žalúdok. Jediný, kto sa tváril potešene bol Edward. Jeho prenikavé zelené oči priam pretekali spokojnosťou, keď mi láskyplne potľapkal ruku, ktorú som aj napriek najväčším snahám mala úplne v kŕči položenú na jeho predlaktí. V tejto chvíli by ma neupokojil hádam ani len pohárik dobrého, kvalitného portského.


Po pár chvíľach pozorovania som pochopila, o čo Edwardovi vlastne ide. Zjavne sa snažil Emmetta vyprovokovať. Priznám sa, že som v jeho snahe najprv nevidela žiaden zmysel. Edward bol tak veľmi nápadný, že by na to neskočilo ani malé dieťa. No ani za svet by som si nenechala ujsť tú zábavu, ktorá sa mi odrazu ponúkala. Práve v tejto chvíli by ma nedokázalo odradiť nič, aby som s Edwardom na tejto fraške nespolupracovala. Až vo chvíli, keď nastala reálna možnosť, že Emmetta navždy stratím, som jednoducho nemohla len tak všetko nechať a ... odísť nemalo zmysel. Bez nich – bez všetkých Cullenovcom by som neprežila ani deň. Samozrejme, že som sa dokázala postarať o seba, aj keď si o mne mnohí mysleli, že som iba nafúkaná rozmaznaná panička s peknou tváričkou určenou na vystavovanie a patrične vymytým mozgom. Chýbali by mi. Nielen Emmett. Chýbali by mi všetci. Dokonca aj šibnutá Alice, či úplne uťapnutá Bella.


„Ja... madam, ďakujem, za pozvanie. Skutočne. Ja.... je mi to neskutočne ľúto, ale...“


Cítila som jeho oči ako sa upierajú na mňa a len s ozajstnými ťažkosťami som dokázala udržať kamennú masku. Emmettov ľahko roztrasený hlas ma nútil usmievať sa, ako keby som práve počula ten najlepší vtip. Pozrieť sa na neho práve teraz by znamenalo hrozbu, že to nezvládnem. Že sa rozosmejem na plné kolo a budem sa smiať ako zmyslov zbavená. Edward to musel vedieť, pretože jeho palec odrazu začal obkresľovať upokojujúce kruhy na opaku dlane práve v tej najvypätejšej chvíli. Zase som mala pocit, že mi ten prekliaty chlap vidí do hlavy a len tak, ako by sa nechumelilo, sa kamaráti so všetkými mojimi poplašenými myšlienkami.


„Ale čo by si musel, Emmett, minule si mi vravel, že máš voľno. A že... madam, dúfam, že nebudem trúfalý, ak prezradím, že tuto pán starosta minule spieval ódy na vašu dcéru.“


Edward bol krutý spoluhráč. Tentoraz som si už nemohla nechať ubziknúť Emmettovu reakciu. A ako som dúfala, skutočne stála za to. Hrejivú hnedú v dúhovkách takmer úplne pohltila prekvapená čerň zreničiek. Plné krojené pery zalapali po vzduchu a líca mu horeli ako keby mal štrnásť. Musím sa priznať, že keď som zbadala na spánkoch prvé kvapky potu, začínalo mi ho byť takmer ľúto. TAKMER...


Žena, ktorá práve zacítila svoju jedinečnú šancu neváhala a skočila po nej ako dravá zver po svojej koristi. Oboma rukami sa zakliesnila do Emmettovho rukáva a zbožne oddaným pohľadom sa ho snažila k sebe naveky zafixovať. Stále niečo drmolila. Bola nezastaviteľná, ale hádam nikto z nás ju v skutočnosti nepočúval.


Emmettove oči sa opäť stočili smerom ku mne. Prekvapenie, ktoré tam ešte pred malou chvíľou bolo, okamžite zmizlo a nahradil ho skutočný strach. Snažila som sa udržať kamennú formálnu tvár za každú cenu.


„Ma... ma-madam, ja....“


Bol ako v tejto chvíli lapená zver, ktorú uštvali a pritlačili k múru. Išlo iba o to, či sa definitívne zrúti a poddá sa, alebo začne nebezpečne hrýzť, kopať a trhať. Z nejakého obzvlášť zvrhlého dôvodu som dúfala v ten druhý prípad. Chcela som, aby sa ten hnusnej, slizkej žene postavil a povedal, že...


„... skutočne madam, v najbližšej dobe určite áno...“


Nevnímala som, čo hovorili, len som sa dívala a predstavovala si, ako na ňu zrúkne, aby mu už konečne dala pokoj a neotravovala. Chcela som, aby sa Emmett správal ako skutočný chlap. Chcela som... och bože, túžila som ho práve v tejto chvíli zdrapiť za límec a odtiahnuť ho niekam do súkromia, kde...


Moje myšlienky boli nemilosrdne prerušené jemným tlakom Edwardových prstov, ktoré práve v tejto chvíli nenápadne zarývali do môjho predlaktia a taktiež jeho tichým, zamatovým hlasom.


„Snívať môžeš aj inokedy, Rose, teraz by to asi skôr chcelo nejakú akciu, nemyslíš?“ nabádal ma so šibalským leskom v očiach a nezabudol k tomu pridať ten svoj vždy prítomný charakteristický polovičný úsmev.


Snažila som sa nevnímať, ako mi Edwardove slová, alebo možno to boli iba zvyšky mojich myšlienok, vohnali červeň do líc, pri ktorých ma pristihol... Zase, ako už mnohokrát mi napadlo, že človek, čo mi práve teraz stojí po boku, vládne všetkým myšlienkam. Zatriasla som hlavou, ako keby mi to pomohlo prečistiť si ju od všelijakých zbytočností a zamerala som sa na teraz už takmer kolabujúceho Emmetta. Tá ženská ho mala takmer v hrsti.


Odrazu sa Edward ku mne bez varovania naklonil. Jeho tvár bola tak blízko, že by som hádam dokázala spočítať jeho pehy na nose, ak by nejaké mal. Hypnotizoval ma upreným pohľadom, ktorý, ak by som nevedela, čo presne cíti k svojej manželke, by som si mohla vyložiť úplne inak, než...


„Počkaj, tuto niečo máš, Rose. Nejakú špinku, či niečo také...“


Bola som jeho výrazom, ktorý jeho slová sprevádzali, neuveriteľne zaskočená. Bola som takmer ochrnutá, neschopná čokoľvek povedať. Vôbec mi nenapadlo ohradiť sa voči Edwardovej familiárnosti, keď sa jeho prsty dôverne obtreli o môj spánok a akoby náhodou skĺzli po línii mojej čeľuste.


Odrazu sa mi ťažko dýchalo, ibaže som netušila, či to bolo spôsobené Edwardovým neodškriepiteľným šarmom, alebo Emmettovým pohľadom, ktorý som síce nevidela, ale rozhodne som ho na sebe cítila.


„Vďaka...“ vyjachtala som napokon úplne zachrípnutým hlasom, ktorý mal do môjho, inokedy dokonale znelého a melodického, na míle ďaleko. Znel neprirodzene a ja som si uvedomila, že je to sčasti aj preto, že som si uvedomila, aké ohromne hlučné ticho nastalo.  Ešte viac ma šokovalo, keď mi Edward venoval úsmev.


Skôr než som sa stihla spamätať, sa Emmett  na pol úst ospravedlnil a konečne odlepil od ten odporenej ženskej, ktorej sme práve s Edwardom predvádzali úžasné divadlo. Klebetám sa darí všade, či sa nachádzate v Chicagu alebo v McCarthy.


Rýchlo som vystrkala Edwarda z jej dosahu a keď som si bola istá, že nás nikto nemôže počuť, zasyčala som: „Čo si to tam, do pekla, vyvádzal!“


Edward sa ticho zasmial, čím sa mu podarilo ešte viac mi zodvihnúť mandle.


„Nič. Len to, čo som musel, Rose.“


„Len to, čo si musel?! Čo ti to preboha napadlo?! Veď to bolo... veď to vyzeralo... ako...!“


Začínala som nebezpečne hyperventilovať a tak sme, aj napriek všetkým mojim snahám o zachovanie zdania normálne prechádzajúceho sa páru, začínali budiť pozornosť.


„Neverím, že to nedokážeš ani len vysloviť, Rosalie. To mi chceš povedať, že si až TAK prudérna?“ Opovážil sa zasmiať.


„Správal si sa nevhodne, Edward a nevolaj ma Rosalie, tak mi...“


„Tak ti smie hovoriť len on?“ prerušil ma nešetrne. „Rose, ver mi, že naša „známosť“ je účelová. Bella o mojom pláne vie a súhlasila so všetkým, čo mienim urobiť,“


Chvíľu sme kráčali v absolútnom tichu, ak sa to dá povedať o vychádzkovom pochode cez najrušnejšiu ulicu mestečka McCarthy, keď som si uvedomila Edwardove slová.


„Čo tým chceš naznačiť, že si s tým nechutným divadielkom ešte neskončil? Je ti hádam jasné, že teraz budeme prepieraný hádam v každej rodine tohto miniatúrneho zapadákova?“


Udržiavať hlas bez zbytočného zvyšovania, ktoré by na nás len upozorňovalo, bolo čím ďalej tým ťažšie. Už aj tak som mala pocit, že sa na nás upierajú takmer všetky oči v širokom i ďalekom okolí. Začínala som byť paranoidná. Takého niečoho sa nezbavíte, pokiaľ ste vyrastali v rodine senátora, hádam nikdy. To naveky zostane vašou prizmou.


„Všetko bude závisieť len na tom, kedy sa Emmett rozhodne byť konečne rozumný.“


Z Edwardových slov ma zamrazilo. Akoby som tušila, že také niečo nemôže dopadnúť dobre.


* * *


Ten, kto mi búšil na dvere, sa zjavne rozhodol, že ich nápor prekoná. Ten ktosi na ne tĺkol s takou razanciou, že som nadobudla dojem, že niekde horí. Skutočne vo mne hrklo, ak sa to dá takto otvorene povedať, pretože to búšenie som bez väčších problémov počula až zo svojej izby, ktorá bola situovaná na poschodí. Vybehla som teda tak rýchlo, ako som toho bola vôbec schopná a na šťastie, bez zranení, som zišla na prvý šup celé schodisko. Dvere som otvorila silným trhom a zostala som šokovane zízať Ness do očí.


„Čo sa stalo?!“ vyhŕkla som na ňu takmer bez dychu. Pred očami mi prebehovali všelijaké možné aj nemožné scenáre; jeden depresívnejší než druhý.


„Okamžite sa zbaľ a poď so mnou, teta Rose, tí blázni sa tam vážne pozabíjajú!“ Na viac nečakala, iba ma potiahla za rukáv. Či som chcela a či nie, ak som nechcela mať roztrhaný odev, musela som pridať do kroku. Vlastne, Ness už bola takmer v polopokluse, čím sme, samozrejme, len priťahovali zbytočnú pozornosť. Ale v tej chvíli mi to bolo srdečne jedno.


Nessie ma neomylne viedla k domu, v ktorom bývali Esme s Carlisleom. Často sme sa smiali, keď sme o ich dome hovorili ako o centrálnom Cullenovskom stanovišti. Viac-menej to bolo doslovné pomenovanie, keďže sme sa vždy na každú udalosť, ktorá sa týkala Cullenovcov, stretávali u nich.


Vchodové dvere sme už mali takmer na dohľad. Šokujúco sa z nich ozýval hluk, krik a nebezpečný zvuk štiepajúceho sa dreva. Nebolo ťažké domyslieť si, že niekto hodil po niekom inom kus nábytku. Zvyšok cesty vedúcej ku dverám som už prakticky došprintovala so zlým pocitom, ktorý sa mi usadil na hrudi, či sa to na dámu patrilo alebo nie. Moja povesť mi bola aktuálne ukradnutá.


Edward s Emmettom sa bili. Úplne skutočne a úplne naturalisticky. Dvaja civilizovaní chlapi, dospelí, v skutočnosti rozumní a mlátili sa ako obyčajné deti. Edward stál ku mne viac-menej chrbtom, ale ani Emmett na mňa spriama nedovidel. Čo som však videla ja, ma úplne dostalo. Pod okom sa mu začala tvoriť pomerne viditeľná podliatina a s roztrhnutého kútika mu tieklo trochu krvi, rovnako ako z jednej nosnej dierky. Zjavne mu to bolo jedno, keď sa miesto toho nedbajúc na svoje viditeľné zranenia, napriahol k ďalšiemu úderu. Fascinovane som na nich zízala a až po hodnej chvíli som si uvedomila, že nejaká žena v miestnosti jačí. V skutočnosti to boli hneď dva ženské hlasy, ktoré ma zároveň prebrali z toho zvláštneho, udiveného tranzu.


Vedúcim hlasom toho veľmi hlučného dua bola Esme. Zmietala sa v Carlisleovom náručí ako keby ju posadol bes. Ďalší šokujúci obrázok, ktorý mi vypálil stigmu do mysle. Esme sa predsa vždy dokonale ovládala. Ak by niekto hľadal spersonifikované synonymum pre oázu pokoja, mohol by bez akýchkoľvek výčitiek označiť Esme. Až doteraz, samozrejme, pretože práve v tejto chvíli sa tomu označeniu snáď na míle vzdialila.


Alice sa zase pre zmenu snažila vykrútiť z pevného Jasperovho náručia, a i keď jej hlasový prejav bol o niečo miernejší, v porovnaní s Esme, stále dokázala pekne podráždiť ušné bubienky – nie že by si popri tom dávala servítku pred ústa. Za jej slovník by sa červenal hádam aj pohonič.


Napriek tomu Bella stála opretá o veraje dverí, vedúcich zo vstupnej haly do miestnosti, ktorú Esme využívala ako prijímací salón, v akomsi rušivo nedbalom postoji. Na prvý pohľad pôsobila takmer znudeným dojmom. Bola som... úprimne šokovaná jej... nedostatkom citlivosti k danej situácii. Ona, ktorá bola vždy maximálne znepokojená a nebojím sa povedať rovno precitlivená na akýkoľvek prejav násilia vo svojej blízkosti. A teraz nič? Bola som z nej zmätená. Bola som zmätená z NICH dvoch... Čo sa to, do čerta, zo všetkými stalo?! Nech to už bolo čokoľvek, nemienila som strácať zbytočne čas a zaoberať sa Bellou, keď sa pred mojimi očami snažili utĺcť dvaja ľudia, na ktorých mi veľmi záleží.


Môj nečakaný príchod mal za následok skutočnosť, že Carlisle akosi vo svojej ostražitosti poľavil a skôr než si to uvedomil, jeho milovaná manželka naplno využila situáciu vo svoj prospech a dupla mu pätou z celej sily na priehlavok. Inštinktívne som zasyčala a pridala bolestivú grimasu – určite ho to muselo bolieť, keď celkom logicky zareagoval tak, ako zareagoval. Okamžite ju pustil a jeho telo sa pod náporom bolesti prikrčilo. Oči i päste tuho zvieral, pričom sa mu ústa roztiahli do bolestivej grimasy.


Esme zjavne nemienila zbytočne strácať čas. Presvišťala miestnosťou rýchlosťou, akú by od nej niekto sotva očakával a zastala až medzi oboma bitkármi práve vo chvíli, keď sa obaja v takmer rovnakom čase snažili napriahnuť svoje ruky k úderu. Zastavili sa až v poslednej chvíli.


Bolo skutočne zvláštne sledovať drobné žieňa ako sa odvážne postaví pred dvoch rozzúrených chlapov, z ktorých jeden vyzerá ako chodiaca hora svalov a ten druhý, i keď nie je tak veľmi mohutný, každopádne ju prevyšuje viac ako o hlavu. Esmeine ruky vyleteli nahor a s neuveriteľnou presnosťou schmatli oboch chlapov za uši, akoby to boli len sopľaví chlapci a nie dospelí muži po tridsiatke.


Prekvapivo, Edward temne zavrčal, ale iným spôsobom sa matkinmu zásahu nebránil, zatiaľ čo Emmett neočakávane zaskučal na znak porážky a potom sykol od bolesti, no to bolo asi tak všetko.


„Okamžite s tým prestaňte! V mojom dome sa nikto nebude biť!“ zahrozila.


Nikto by nebol povedal, že také malé žieňa môže mať v sebe toľko sily. Jednoducho ich zaskočila. Vlastne, nie iba nich, nás všetkých pekne zaskočila tiež.


„Nechcem už takéto spôsoby od vás dvoch vidieť. A ak, tak jedine cez moju mŕtvolu, a to sa stavte, že sa do hrobu ešte nechystám!“ Obdarila ich viac než vyčítavým pohľadom.


Edward sa tváril viac-menej nezúčastnene, takmer znudene, keď už nikto neohrozoval jeho drahocenné uši. Len len že si nezačal provokatívne obzerať nechty, zatiaľ čo Emmett zatínal zuby, až som sa čudovala, že nepočuť škripot. Carlisle, Alice a Jasper sa neodvažovali ani len hnúť, rovnako ako ja. A jediné, čo sme všetci počuli, boli rozrušené nádychy rýchlo sa vzdúvajúcej Esmeinej hrude. Bola naštvaná, a ešte ako! Skutočne som si nepamätala, že by som ju v takom stave niekedy videla.


„Ty tam a ty tam!“ Rozoslala ich do dvoch opačných izieb ako dajakých neposlušných školákov a čuduj sa svet, obaja poslúchli. Ohromene som sledovala, ako sa s pevne zatvorenými očami ešte zopár krát zhlboka nadýchla a vydýchla, len aby sa dokázala po svojom predstavení upokojiť, keď odrazu oči otvorila. Inokedy oči, hrejivé ako zohriata čokoláda, podávaná v chladný zimný podvečer, momentálne naháňali strach. A možno o to viac, že sa upierali na mňa.


„A ty...“ Jej prst sa neomylne zabodol do mojej osoby a potom do miest, kam ma tak nekompromisne poslala Emmetta. „... švihaj za Emmettom a opováž sa z tej miestnosti vyjsť skôr, než si to celé vy dvaja nepreberiete!“ vyštekla nahnevane, až som od strachu nadskočila. Drobnými plíživými krokmi som kopírovala stenu a smerovala som presne tam, kam mi bolo naznačené, pričom ma sústavne sledoval pár hnedých očí až do chvíle, kým sa za mnou nezatvorili dvere. Až vtedy som si konečne dovolila sa nadýchnuť. Potom som sa z roztrasených nôh zviezla po drevených dverách do maximálne spoločensky nevhodnej pozície.


Obaja – aj Emmett, aj ja – sme dlhú chvíľu mlčali.


„Pre Boha, prečo?“ Bola som zvedavá, o čo mu išlo, či to bolo len kvôli nášmu divadielku s Edwardom. Samozrejme, že cieľom toho všetkého bolo ho konečne vyprovokovať, ale nie aby sa tí dvaja skutočne pozabíjali. Ako tomu nasvedčovali rozbité pery a už teraz tmavnúce monokle.


Pokúsil sa vystrúhať grimasu, ale tá ho poriadne zabolela, takže radšej svoje mimické svaly rýchlo vrátil do pôvodného stavu a prstami si utrel z brady krv vytekajúcu z rozbitého kútika. Bez slova som sa pozviechala na nohy a pohotovo som mu podala svoju vreckovku, ktorú dáma vždy nosí po ruke.


„To sa akože pýtaš vážne?“ zavrčal.


Nemala som odvahu pozrieť sa mu do očí, tak som zízala na krvavú šmuhu na bielej látke vreckovky.


„Chcela som ťa iba trochu vyhecovať...“


Nesúhlasne zasyčal a zakrútil pri tom hlavou.


„Skutočne, skvelý spôsob, Rosalie. Len čo je pravda!“  Otočil sa mi chrbtom a ja som naň chvíľu zízala. Priťahoval ma ako svetlo nočného motýľa. A tak netrvalo dlho, kým som sa pritisla lícom k látke v snahe objať jeho široký chrbát. Srdce mu bilo divoko; prinútilo ma to usmiať sa, aj keď mi do smiechu práve nebolo.


„Ako som ťa mala prinútiť, keď si ma odmietal vnímať?“ zanariekala som.


Emmettova reakcia bola okamžitá. Odskočil odo mňa ako keby sa o mňa popálil. V tvári mal ublížený výraz, ktorý sa miešal s nechápavým.


„Vnímam ťa odvtedy, čo ťa poznám. Ako si, preboha, prišla na taký nezmysel?“


Drobné vrásky preťali jeho čelo. No do mňa, naopak, vošiel bes.


„Chcela som prijať tvoju ponuku na sobáš! To ty si sa rozhodol, že to tentoraz vzdáš!“ Regulérne som na neho zajačala.


Čakala som, čo mi na to odpovie. Zaslúžila som si predsa odpoveď, alebo nie?


„Do pekla, mala si šancu, Rosalie. Toľkokrát predtým si ju mala a vždy bola tvoja odpoveď rovnaká! Ako som mal vedieť, že tentoraz bude iná? Ako mám vedieť, že to nie je len ďalší z tvojich rozmarov?“


Jeho slová ma zasiahli stokrát intenzívnejšie, než keby som od neho dostala skutočnú facku. Takže, celé to bolo len o tom, že som v jeho očiach stále iba rozmaznaná, nezodpovedná slečinka, ako keď som bola ešte malá?


„No, aspoň konečne viem, čo si o mne myslíš. Zjavne som bola nielen hlúpa, ale aj pekne naivná, keď som si myslela, že máš o mne lepšiu mienku.“


Cítila som, ako sa mi slzy tlačia do očí. Ak som nechcela, aby ma takto videl práve on, bolo nevyhnutné, aby som odtiaľ čo najrýchlejšie zmizla.


„Teraz, ak ma ospravedlníš...“ To bolo moje maximum. Urýchlene som sa mu obrátila chrbtom s cieľom čo najrýchlejšie odísť tak ďaleko, ako to len bude možné. V duchu som už zvažovala dokonca aj odchod z mesta. Útek sa mi v tej chvíli javil ako jediná náplasť na ranu zvanú „Emmett“, ktorá mi práve rozmieľala vnútornosti na kašu.


Moje prsty sa dotkli ľadového chladu kľučky, ale nebolo im súdené ju zovrieť. Emmettova silná tlapa sa s ľahkosťou ovinula okolo môjho zápästia, čím mi zabránila dokončiť svoj úmysel.


„Pusť ma, musím ísť okamžite von!“ Na povrch sa hnala moja zúrivá bezmocnosť. Snažila som sa šklbnúť rukou, ale márne. Držal ma pevne.


„Nie,“ povedal, no ja som sa nemienila vzdať. Slzy sa mi medzitým prevalili cez viečka a teraz mi bez ostychu tiekli po lícach.


„Pusť ma!“ Už to nebola len bezmocnosť, teraz sa k nej pridala aj hojná dávka hystérie.


„Nie,“ zopakoval rovnako pokojne ako pred chvíľou. Hypnotizoval ma pohľadom, až mi to bolo nepríjemné.


„Čo odo mňa ešte chceš? Kardinálne som sa pred tebou znemožnila. Naivne som si myslela, že o mňa predsa len ešte stojíš, dovolila som, aby si Edwarda napadol a kvôli čomu? Ak ma okamžite nepustíš, uhryznem ťa, Emmett McCarty. Nežartujem!“


Chvíľu sa na mňa díval a potom sa jednoducho rozosmial. Úplne obyčajne, ako keby som ho práve pobavila nejakým ohromným vtipom. Skôr než som si stihla uvedomiť, čo sa deje, bola som doslova pribitá o dvere celým telom zozadu a spredu mi blokovalo cestu Emmettovo telo. Na spánku som cítila jeho horúci dych, ktorým mi spôsoboval okrem rôsolovitých nôh ešte aj dočasnú stratu pamäte. Keď bol tak blízko, ľahko som zabudla, že ma práve pred chvíľou opäť odmietol, zosmiešnil a teraz aj obťažoval. Na ničom z toho mi nezáležalo, len keď mohol byť tak blízko.


„Čo mám s tebou spraviť, Rosalie? Nedokážem žiť bez teba a s tebou? Ak mám byť úprimný, tak ani tým si nie som istý. Raz budeš moja smrť, láska moja.“


Chcela som oponovať. Boh mi je svedkom, že som ozaj chcela, ale to by nesmel robiť tie veci, ktoré práve robil. Zákerne ma hladil po boku a jeho pery sa kĺzali po mojom spánku sem a tam. Chvíľami mi vtisol bozk na spánok, a vzápätí sa láskal s mojou tvárou tou svojou. Zmyselne sa otieral a mrmlal sladké nezmysly. Ako by som tomu mohla odolať? Dych sa mi krátil, srdce bilo ako divé. Jednu ruku som mala stále v jeho zovretí a tou druhou som kŕčovito zvierala látku jeho kabáta. Netrvalo dlho a naše pery sa stretli.


* * *


Trvalo dlho, kým sme sa na niečom vôbec dohodli. Či skôr najskôr zhodli a až potom dohodli. V každom prípade, všetko sme si vyjasnili – a vyjasňovali sme si to SKUTOČNE dôrazne – aby sme sa napokon zhodli na tom, že svadba jednoducho nie je našou prioritou. Nemyslite si, že sme celú záležitosť neprebrali zhora-zdola. Zvážili sme ozaj všetko a výsledok nás oboch prekvapil. V konečnom dôsledku sme zistili, že nám úplne stačí, ak budeme spolu. Ja viem, trochu odvážna myšlienka, ale ja som už ozaj nemala chuť sa vydávať. Len som bola ochotná svoj doterajší stav zmeniť kvôli tomu, aby som o už nikdy viac Emmetta neprišla. A jemu zase pramálo záležalo na tom, či budeme alebo nebudeme mať nejaký šibnutý obrad, len aby mal istotu, že keď sa vráti z kancelárie domov, tak ma tam kde odjakživa patrím. Bola som ochotná žiť s ním "na divoko" aj napriek tomu, že to spôsobí kopu rečí. To, čo sme cítili jeden k druhému nebolo o nejakom úradnom zdrape papiera, chceli sme byť jednoducho konečne spolu a to bolo všetko.


Esme, a k môjmu obrovskému prekvapeniu ani Carlisle, naše rozhodnutie nevzali práve najlepšie. Ai najvýstižnejšie by ich vo chvíli, keď sme rodine oznámili to veľké "prekvapko", charakterizovalo pomenovanie „stará škola“. Nejakú chvíľu ešte dotierali, ale keď pochopili, že to spolu skutočne myslíme vážne, ustúpili.


Do roka a do dňa Emmett, spolu s ostatnými chlapcami, postavili pre nás dvoch ďalší dom. Bol na svoju prácu hrdý, a to právom! Ale nie menej ako ja na neho. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď sme spolu ležali po jednom z našich milovaní a on priznal, prečo sa choval tak, ako sa vôbec choval. Predstavte si, tak nejako si ten môj blázonko vsugeroval, že ma nie je hoden. Verili by ste takej sprostosti? No nie, skutočne! Myslel si, že sú medzi nami ohromné spoločenské rozdiely, pre ktoré by som JA nikdy nemohla milovať JEHO. Hlúpe, však? Nuž, nikdy som netvrdila, že mám ambíciu pochopiť „úžasné“ mužské myslenie a teraz s tým už asi sotva začnem. Okrem toho si myslím, že to hádam aj tak ani nie je v ľudských silách.


A vy, drahé dámy, radím vám. Bežte za svojím osudom, čo vám sily stačia. A keď ho dobehnete, chyťte ho a už ho viac nepustite. Verte svojmu inštinktu, lebo ten vás zaručene nesklame. Mne trvalo pekelne dlho túto pravdu pochopiť, a až teraz, keď sa každý večer túlim k svojmu šťastiu vo vyhriatej posteli, som si uvedomila, že len s ním sa cítim neporaziteľná. Len s ním som skutočne nesmrteľná.


Zhrnutie


Poďakovanie:

To patrí najmä vám, dievčatá moje milované, ktoré ste to so mnou a s mojimi "prodlevami" vydržali. Osobne a menovite Bosi, Čičinke-HMR, Julie, Kačenke, Anke-Empress, Moni, Leničke a všetkým ostatným verným čitateľkám :-*

 

A nakoniec uvádzam pesníčku, bez ktorej by táto poviedka vlastne ani nevznikla. Volá sa Creep. Počula som ju už v rôznych prevedeniach, ale ja zostávam verná mojej milovanej skupine MUSE.




předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Twilly

34)  Twilly (02.05.2013 21:58)

Kujem, Katuška a sľubujem, že raz ju určite "učešem" do lepšej podoby

SestraTwilly

33)  SestraTwilly (02.05.2013 21:48)

No,veľmi sa mi to páčilo.Poviedka sa veľmi dobre čítala,romantika ani napätie nechýbalo.Super segro!

Cathlin

32)  Cathlin (31.03.2013 23:33)

Tak tedy ta úvodní scéna... ta byla jako víno. Bylo to místo, kde Edward konečně mohl předvést svůj šarm a uplně jsem ho viděla. B) Ale co na ní bylo nejlepší bylo samozřejmě to, že to bylo vyhrocené, na ostří nože... že nîkdo nechápal... :-D
A potom ječící Esmé, to je opět představa za všechny prachy, která porušuje stereotypy. Moc pěkné!!!
Vůbec se nedivím, že se nakonec dohodli, že bez svatby to stačí. Hlavně, že si po těch nekonečně dlouhých nesnesitelných letech všechno vysvětlili. UF. Nemám ráda nedorozumění....

VÍš, jak moc se mi Kočičky líbily. Hlavně ta jejich psychologičnost a to, že ty krátké úseky (kapitoly) vždycky člověka tak vtáhly, že je to až neuvěřitelné. A přitom to vždy je taková porce všeho možného, že má člověk plnou hlavu.
Ale i když jsem je měla opravdu moc ráda, není mi líto, že skončily, protože vím, že budou další věci od tebe a moc se na ně těším.

Twilly

31)  Twilly (15.03.2013 22:25)

A víš, Julie, že ani ne?

julie

30)  julie (13.03.2013 15:04)

Teda, Twilly, tys mi dala! Celou noc jsem přemýšlela a trápila hlavu...a dneska našla tohle:
http://www.youtube.com/watch?v=Bb7S8-Iewi0
Možná se mi to jenom zdá :)

julie

29)  julie (12.03.2013 22:11)

To je nádhera, těším se moc I ta písnička, myslela jsem, že znám všechny, a hele!
A ještě k čičinkám a ňufákům,nechápu,co řešíte,jasně,že Čičinky jsou neodolatelné pro všechny! http://www.youtube.com/watch?v=U5z-YmFXw30
Drápky a zoubky...vždyť bez nich by to nebyly ony

Twilly

28)  Twilly (12.03.2013 20:54)

Julie, ještě chystám dva bonusy - pairing Nessie/Jacob na spešl přání Empress a Macíček si zase "docela" důrazně vyžádala Jazze, takže k němu přidám i kapku Alice

julie

27)  julie (12.03.2013 13:12)

Ach jo,tak fakt konec?!Ale nádhernej! Uťapnutá Bella, Esmé, rozhodnutá udělat si pořádek ve vlastním domě i za cenu zmrzačení vlastního manžela...jedna nádhera za druhou!!!! Takže budou žít na hromádce? No, hlavně, když se domluví
Ale pravda, nejvíc mě překvapil Edward, takové sebeobětování A Bella...

Twilly

26)  Twilly (11.03.2013 20:43)

HANO!!!!

HMR

25)  HMR (10.03.2013 23:04)

výmluvy, výmluvy...http://www.youtube.com/embed/ZeCekZfiekY

Twilly

24)  Twilly (10.03.2013 22:56)

Jen si to zkus a škrábni, Čičinko a zjistíš, že se škrábancem se psát nedá

HMR

23)  HMR (10.03.2013 22:38)

fň...
nezapomeň, že jsem sice elegantní, ale mám i drápky! mňau

Twilly

22)  Twilly (10.03.2013 22:29)

Až to napíšeme, Čičinko

HMR

21)  HMR (10.03.2013 22:22)

ale kdyyyyyyyyyyyyyyy????????????????

Twilly

20)  Twilly (10.03.2013 22:20)

Tak to.... Se právě ještě dozvíš, Čičinko

Bosorka

19)  Bosorka (10.03.2013 22:15)

HMR

18)  HMR (10.03.2013 22:12)

ale který?????????????????????????? jaký???????????? čí????????? Bos, ty osobo...

Bosorka

17)  Bosorka (10.03.2013 22:08)

Ano, Hančí, a ten opravdu je velice dominantní...

HMR

16)  HMR (10.03.2013 22:06)

Bos, a ten je???
Twilly, nic a nikoho nezpochybňuju, strach by mi nedovolil... mnó, možná... jsem elegantní, jó? děkuji to já rád! mňau

Bosorka

15)  Bosorka (10.03.2013 22:01)

Tady snad někdo pochybuje o prokázaném počestném nemanželském původu mé hrdinky?!
A já bych to, mila děvčata, nijak nerozpitvávala na půlky a čtvrtky a osminky...bych řekla, že v těchto případech je důležitý dominantní gen. ;)

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still