Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

39. kapitola .... posledná, už nás čaká iba Epilóg a nezávislý bonus. Nie som si istá, či epilóg nebude pozostávať z viacerých častí, je to nezvyčajné, ale rada by som zhrnula, ako vlastne všetci moji hrdinovia napokon skončili...

Takže, užívajte si Garretta a pri dovidenia pri epilógu ♥

Carlisle


Pod prstami mi šušťal už poriadne dokrkvaný a ohmataný list, ktorý mi Irina tesne pred odchodom nanútila. Požiadala ma, aby som ho sám neotváral, ale doručil. Jej inštrukcie ohľadom listu boli jasné, mal som ho odovzdať osobe, ktorá nás čakala v prístave v Anchorage, kde sme sa po pomerne dlhom a náročnom cestovaní vylodili.


Tam, kde nás loď vysadila, nebolo nič okrem okolitej prírody, čo by bolo možné považovať za zaujímavé. Bolo to iba malé, obyčajné mestečko, plné rojacich sa robotníkov a rybárov, presne rovnaké ako ostatné prístavy, aké sme mali možnosť vidieť v neďalekých Kanadských prístavných mestách. No na druhej strane sa tu ľuďom otvoril takmer raj; nedotknutý kusisko zeme, ktorý sľuboval nový začiatok. Aj bez toho, aby sme vedeli, čo s nami bude ďalej, tušili sme, že táto zem nám konečne prinesie, čo potrebujeme. Anonymitu a pokojný spánok.


Ako prvé bolo treba nájsť poriadny úkryt pre celú našu bandu. Nemali sme totiž v úmysle rozdeľovať sa, na to sme mali za sebou až príliš veľa spoločných zážitkov a chýbali by sme jeden druhému. Vhodnou alternatívou sa javila možnosť, že by sme  sa na nejaký čas niekde usadili a až potom, čo by sa okolo nás konečne upokojil všetok rozruch, by sme začali racionálne uvažovať, čo ďalej. Irina sa rozhodla zostať tam, kde je. Jej podnik bol, koniec koncov jej životné podnikateľské dielo. V každom prípade pre náš útek urobila maximum – poskytla nám kontakt na osobu, spojenú s jej minulosťou, žijúcu práve tu, na Aljaške. Ponúkla nám šancu, ktorá sa nedomieta.


Zatiaľ čo Alice neúnavne organizovala všetkým prítomným batožinu, a vlastne celé ich úbohé cestovateľské životy, využil som príležitosť a očami som začal preskúmavať svet, ktorý sa odrazu pred mojimi očami otvoril. Všade naokolo vládol čulý ruch, hádam až priveľmi čulý na takýto zapadákov. Toto prístavné mestečko sa mohlo len veľmi ťažko prirovnávať k preľudnenému Chicagu, ale aj tak sme mali pocit, že sa okolo nás práve pohybovali davy. Ale to bol pravdepodobne len prvý dojem. Prevažne sme stretávali chlapov. Ženy už pomenej, obzvlášť tie v slušnom ošatení.


Samozrejme, že sme na seba začali v podstate ihneď po vylodení pútať pozornosť. Okoloidúci, či v dokoch pracujúci chlapi, zostávali stáť na mieste a úplne nehanebne zízali na naše ženské poklady. Zatiaľ to však vyzeralo, že nás nikto nemieni oslovovať či nebodaj obťažovať, čo som pomerne oceňoval nielen ja, ale aj ostatní. Ak by bol totiž niekto príliš dotieravý, pravdepodobne by celý incident neskončil dobre. Odmietal som rozmýšľať nad tým pre koho.


V každom prípade z nás teraz boli cudzinci, neznalí miestnych pomerov a zvyklostí. Okolo nás sa rojili prevažne hrubé tváre domorodcov a veľmi jednoduchých robotníkov. Hádam po prvý raz od nášho úteku som pochyboval, či bol útek vôbec dobrý nápad.  Vedel som, aká je Aljaška drsná, no netušil som, nakoľko civilizované spôsoby si títo jednoduchí muži uchovali. Do mysle sa mi začali vkrádať kacírske myšlienky, ktoré pomaly ale isto nahlodávali moju istotu a najmä vieru v celý nápad s útekom do divočiny.


Takmer som si nevšimol, že sa k nám predsa len niekto z miestnych odvážil priblížiť. Prichádzal k nám ohromný, vysokánsky chlap. Tento muž určite dlho a tvrdo fyzicky pracoval, ale aj napriek tomuto predpokladu z jeho tváre vyžaroval istý nadhľad. Napriek všetkému som mal stále pocit, akoby sem tak úplne nepatril a predsa patril.


S poslednými krokmi, ktorými rýchlo skracoval vzdialenosť medzi nami, pred seba natiahol ruku, ohromnú ako ruka boha Thor. Mozoľnatú, plnú potu a práce.


„Ja som Garrett,“ povedal a usmial sa nezvyčajne hrejivým spôsobom. „A toto je moja švagriná, Carmen. A predpokladám, že vy ste Cullenovci.“ Spoza Garrettových širokých ramien vykukla tmavá hlava s tými najhrejivejšími hnedými očiskami, aké som kedy videl. Carmen bola pre zmenu drobné žieňa, nebola to vyslovene kráska, ale rozhodne mala v sebe čosi hypnotické, uhrančivé. Ako som sa tak na ňu díval, uvedomil som si, že ju vôbec nedokážem etnicky zaradiť. Na to, že bola tak trochu južansky snedá, nezdalo sa, že by mala bohvieako výrazne hispánske črty – ako tomu napovedalo v týchto končinách nezvyčajné meno, a ani úplne európske. Hádam, že aj slepý by videl v jej tvári niekoľko neodmysliteľných domorodých čŕt. Moja zvedavosť sa drala na povrch. Dúfal som, že budem mať možnosť sa s touto osôbkou porozprávať osobne.


Moje myšlienky ohľadom nesúrodej dvojice, na ktorú som sa díval, boli tak trochu zmätené. Tí dvaja nemohli byť na pohľad rozdielnejší. On rozložitý muž s ramenami ako má Felix a ona drobnučká. On, muž, ktorý už minul piaty krížik a ona...? Ešte takmer dievča, nie o mnoho staršie než Rosalie.


„Švagriná?“


Nežný hlások večne zvedavej Nessie preťal rozpačité zoznamovanie. Naše napäté a úzkostlivé tváre povolili vážny výraz a začali sa objavovať prvé nesmelé úsmevy.


„Jasné, princezná, je to sestra mojej krásnej Kate,“ Garrett sa priblížil k zvedavke, mierne k nej naklonil tvár, akoby jej chcel niečo tajné pošepkať a potom jej šibalsky brnkol prstom po nose. Keď sa opäť narovnal, s úplne vážnou tvárou podotkol: „Mali by sme vyraziť, budíme pozornosť.“


Tak to bolo veru slabé slovo. Teraz som už mal pocit, že sme rovno hotová miestna atrakcia. Nebolo treba poháňať nás, doslova všetci sme túžili splynúť s prostredím a nasledovali sme Garretta.


* * *


Anchorage bolo pre naše potreby, všemožne sa ukryť pred svetom, príliš rušné. Teda, nie že by dosahovalo rovnakej ľudnatosti, ako Chicago, ale aj tak sme vedeli, že to nie je miesto, kde chceme definitívne zakoreniť. Bolo to skutočne mesto plné mužov a naše ženské osadenstvo sa tu jednoducho necítilo pod ich sústavným drobnohľadom dobre a už vôbec sa tu nedalo hovoriť o pocite bezpečnosti. A tak sme nejakú dobu strávili v Denali u Garretta s Kate, ktorí si nás vzali, tak povediac, pod patronát. My, mestskí ľudia, sme si museli na okolitú prírodu zvykať. Ak sa tu na Aljaške vyskytla nejaká modernizácia, určite súvisela s tým jediným, čo v posledných rokoch na Aljaške dávalo zmysel – s nerastným bohatstvom. Preč boli časy, keď táto úžasná krajina lákala svojich osadníkov skrz svoje krásy a bohaté loviská. Zlato zmenilo všetko! Tých pár zálesákov, ktorých nechal ten drahocenný žltý kov chladnými, sa už dalo pomaly spočítať na jednej ruke.


Svojho času býval jedným z nich aj Garrett. Aj keď, podľa jeho slov, bohatstvo, ktoré tu skutočne našiel nemalo nič spoločné s dôvodom, pre ktorý opustil civilizáciu i brata a vrhol sa do tohto dobrodružstva.


Garrett nám jedného večera vyrozprával príbeh svojho života. Narodil sa a vyrastal v Chicagu. Jeho detstvo sa ničím nelíšilo od bežného života dieťaťa vyrastajúceho v rodine z nižšej strednej vrstvy. Ich otec, majiteľ menšieho koloniálu, zarobil dosť na to, aby nechal oboch svojich synov študovať. Staršiemu, Irininmu otcovi, šli dobre čísla a Garrett mal zase hlavu na jazyky a históriu. Jeden získal stabilné miesto účtovníka v banke, ktoré mu zaistilo spokojný život a krásnu ženu a čoskoro si spolu založili rodinu. A ten druhý... vedel, že by mohol celkom dobre milovať učiteľský chlebíček, ale cítil, že ešte nenastal vhodný čas, aby sa do neho zahryzol. Lákal ho život, lákal ho svet. Potreboval nejakú akciu a vzrušenie, ktoré by ho upokojilo natoľko, aby sa konečne usadil, rovnako ako jeho starší brat.


Rozlúčil sa teda s rodičmi, aj s bratom a malej Irine, svojej obľúbenej neteri, sľúbil, že jej bude písať odvšadiaľ, kam zavíta. A svoj sľub aj vždy poctivo splnil. Vlastne, po celý čas boli v kontakte práve prostredníctvom siahodlhých listov, ktoré boli ich súkromným tajomstvom. Garrett jej písal hádam zo všetkých miest, ktoré navštívil - od Európy cez Áziu až po Afriku, až napokon skončil na Aljaške.


Najprv skúšal šťastie pri hľadaní zlata. Prečo nie, veď sem prišiel práve v čase, keď zlatá horúčka na Aljaške vrcholila, a tak nevidel dôvod prečo tiež neskúsiť svoje šťastie. Nikdy nepredpokladal, že práve tu sa usadí,  ale vedel, že ho už pomaly prestalo baviť bezcielne cestovanie. Zlatá horúčka ho v skutočnosti nezachvátila do tej miery, aby si zachoval čistú myseľ. Po zopár neúspechoch sa dal opäť na cesty, až napokon zakotvil v malom mestečku menom Kennecott. Páčilo sa mu tam, ale všetko to malo jednu chybičku krásy. Popri tomto mestečku tiekla rieka, v ktorej sa našli náleziská medi. Nemal záujem zameniť zlaté šialenstvo za medené, a tak sa jedného krásneho dňa zodvihol a pokračoval  v ceste smerom na západ, až kým nenarazil na Denali, ktoré sa mu stalo osudným.


Tam našiel pokoj, božskú prírodu a k jeho ohromnej radosti tam neboli ŽIADNE nerastné suroviny, ktoré by mútili hlavu miestnym obyvateľom. Garrett mal pocit, akoby sa tam zastavil život. Garrett konečne našiel, čo potreboval. Miesto pre svoj domov.


Pod patronát si ho vzal pomerne mladý manželský pár, on, plnil funkciu miestneho šerifa a sprievodcu po okolí v jednej osobe a ona zase bola uznávaná šamanka nielen pre domorodé obyvateľstvo, ale aj pre to, ktoré sa s hrdosťou označovalo za „civilizované“, bola jednoducho ošetrovateľka. Prijali ho, vtiahli do miestnych zvyklostí a zaviazali priateľstvom aj čímsi iným. Donútili ho prijať miesto v miestnej škole ako učiteľa. Po všetkých tých rokoch túlania sa, hľadania zlata i seba samého, sa z neho snažili urobiť seriózneho človeka, ktorý má druhým otvárať obzory. On, čo prežil toľko „životných bitiek“...


Keď sa Carmenina malá energická sestrička vrátila z Anchorage, aby si práve tu, v Denali otvorila svoj malý obchodík so zmiešaným tovarom, tí dvaja na seba jednoducho museli naraziť. Z Kate priam sršala energia, bola pozitívne nabitá a pekelne krásna, až mu skrúcalo žalúdkom pri každom ich stretnutí. Ó áno, Garrett snáď ešte nikdy nestretol ženu, čo by na neho TAK zapôsobila. A táto by bola pre neho iste ako stvorená, keby... keby nebolo toho osudného KEBY. Garrett svojim túlaním sa po celom svete stratil podstatnú časť svojej mladosti. Keď sa konečne usadil v Denali, ťahalo mu už na piaty krížik. Stále bol na tom fyzicky dobre, ale v otázke vzťahov bol tak šialene neskúsený, že ho dokázala prevalcovať aj podstatne mladšia Kate. A to bol pre neho problém. Ani nie tak jej prevaha, skôr jej vek mu robil vrásky na čele. Vedel, že aj keby si konečne priznal, že má záujem, nedokázal by sa strápňovať pred dievčaťom, čo má ešte celý život pred sebou. Mal pocit, že by s ním Kate len strácala čas. Neveril si dosť na to, aby o ňu verejne bojoval. Miesto toho radšej bojoval s ňou. Vždy, keď sa stretli, lietali chlpy. Ich stretnutia pravidelne končili so slovami hádky na perách. Akoby boli tí dvaja  začarovaní a nedokázali nájsť ani jedno jediné spoločné slovo. Jeden povedal A a druhý okamžite oponoval svojim B. Len tak to medzi nimi iskrilo.


Ani časom sa to nezmenilo. Hádky sa stávali čoraz ostrejšími, hlučnejšími a najmä boľavejšími. Garrett mal často pocit, akoby do neho Kate svojimi slovami púšťala pekných pár voltov. Akoby vedela, kde ho najlepšie zasiahnuť. Cítil sa bezmocný, ale nie úplne stratený. Rozhodol sa teda použiť jedinú možnú obranu, a to útok na jej ústa. K jeho obrovskému prekvapeniu sa nevzpierala, zato on sa o pár mesiacov vzpierať začal, keď mu oznámila, že nemieni byť slobodnou matkou. Garret mal strach si ju k sebe priviazať. Kate bola o viac ako dvadsať rokov mladšia, v čom on sám videl problém, no pre ňu to zjavne nebol žiaden argument. A tak sa stalo, že sa Garrett nielen napokon usadil, ale na staré kolená ešte aj oženil.


Ako vždy, poslal Irine svoj tradičný lis, ku ktorému pridal aj zopár osobných informácií. Možno práve to Irinu nakoniec inšpirovalo k nápadu, aby mu poslala rýchlu depešu so žiadosťou o pomoc. Nevidel ju už celú večnosť, ale okrem Kate a ich ešte nenarodeného dieťatka bola Irina jedinou jeho pokrvnou rodinou. Nemohol by ju odmietnuť, ani keby veľmi chcel.


A tak spoznal Garrett klan Cullenovcov.


* * *


... o tri roky neskôr

Emmett

Zo začiatku som sám sebe pripadal trochu patetický. Možno za to mohlo odlúčenie od Angie, ale dívať sa na každodenný východ slnka, mi ju jednoducho niečím nešpecifickým pripomenulo. Ak by som to chcel niekomu vysvetliť – nie, že by niečo také šialené vôbec napadlo, ale poznáte to „čo ak“, čo dokáže za dostatočne dlhé obdobie pomaly vykvapkať do hlavy dieru, keď voda kvapká celú večnosť na hladký povrch kameňa – asi by som ten pocit, keď ráno otvorím okno a nechám prúdiť studený vzduch, prirovnal k Angiinmu pohladeniu.


Každé ráno mala rovnaký rituál. Vstala a nech sa dialo čokoľvek, mala dobrú náladu. Dokázala to aj napriek tomu, že sa každý nový deň podobal tomu predošlému, plnému večnej špiny a biedy. Mňa to ubíjalo a ona si celú skutočnosť veselo ignorovala. Nikdy som celkom nepochopil, ako sa jej vždy z toho mála, čo sa v našej prenajatej kutici našlo, podarilo vyčarovať raňajky hodné kráľa.


Každučké jedno ráno postavila predo mňa tanier a potom ma pohladila po tvári. Taká bola moja malá sestrička vlastne odjakživa. Úžasná a áno... osviežujúca presne ako tento ranný vzduch.


Zatvoril som okno a zatiahol jednoduché, záclony, ktoré aj napriek tomu, že doslova kričali, že v dome žije starý mládenec, v ničom nezaostávali za módou.


Samozrejme, že nie, veď ich predsa pre mňa vyberala Alice!

Gombíky na košeli z jednoduchého, poctivého plátna som si zapínal po pamäti. Stále som nedokázal odtrhnúť pohľad z rýchlo rastúcej gule, ktorá sa mala čochvíľa vynoriť spoza úplne fascinujúceho Kennecottského ľadovca. Už to bolo niečo vyše dvoch rokov, čo sa na tomto mieste usadili.


Pamätám si, ako sa v jednu chvíľu Alice úplne nadchla pre hľadanie novej identity pre každého člena našej veľkej „rodiny“, ale keď sme napokon dorazili na Aljašku a zoznámili sa s Garrettom, prestala sa chovať ako malá – ale to skutočne len na malú, takmer historickú chvíľu s tým svojim večným šialenstvom prestala. Každý z nás, kto už okúsil silu Alicinho entuziazmu na vlastnej koži si vydýchol. Kto mal vedieť, že to bolo v jej živote len  obyčajné mimikry? Plánovane sa stiahla, všetkých nás uviedla do stavu klamlivého pokoja, len aby napokon zaútočila hádam so všetkou svojou palebnou silou svojho temperamentu.


Keď tak nad tým premýšľam, bola to v podstate ona, kto vybral miesto pre náš nový domov. Ako naschvál sa mi pred očami začala rozvíjať spomienka:


„Mám to! Našla som to! MÁM TO!!!“ jačala ako zmyslov zbavená, keď sa strmhlav rútila dolu schodiskom do centrálnej miestnosti Garretovho zrubu. Úplne minula všetky prírodné zákony a aj napriek rýchlosti a intenzite, ktorá by dokázala zahanbiť aj pekne rozbehnutú víchricu, si nejakým zázrakom dokázala nezlomiť ani len obyčajný necht. Drobný, no žensky pôsobivý hrudníček sa rýchlo dvíhal a klesal v zbesilom tempe. Oči jej žiarili ako hviezdy na bezoblačnej oblohe a v tvári, vlastne, z celej svojej drobnej postavy, vysielala všade na okolo  intenzívne vlny eufórie.

Jasper sa jej hnal v pätách, ale na rozdiel od svojej novopečenej snúbenice, z neho  eufória sálala len akoby v odrazenom zrkadle. Inak, okrem toho záchvevu emócie, vyzeral ohromne zničený, horšie, ako keby bol týždeň na manévroch v starom dobrom West Pointe. Po vyvinutí enormnej rýchlosti sa zlomený v páse snažil čo najefektívnejšie vydýchať, a keď sa mu to konečne ako-tak podarilo, jednoznačnou gestikuláciou odmietol akúkoľvek vinu za to, čo sa teraz bude diať.

„Našla som to!“

Aliciin prenikavý jakot sa po pár chvíľach zmenil na polospievanú rečňovanku, ktorú opakovala stále znovu a znovu, až takmer do zblbnutia všetkých prítomných.

Carlisle pokojne sklopil svoje noviny na kolená a venoval jej trpezlivý, i keď na jeho pomery skutočne zvedavý, pohľad.

„Čo je to tentoraz, Alice?“ Carlisleov hlas sa ani len nezachvel. Za každých okolností si dokázal udržať chladnú hlavu, dokonca aj pri tejto malej diablici. Zato my ostatní sme sa ešte stále pri jej živelných excesoch dokázali poriadne vydesiť.

„Viem, kde sa usadíme. Všetci. A budeme tam véééľmi šťastní!“

V polovici svojho preslovu začala tancovať a poskakovať na akúsi virtuálnu hudbu, ktorú hádam počula len ona sama a popritom prudko mávala akýmsi časopisom.

Chvíľu sme všetci fascinovane zízali na trepotajúce sa listy publikácie, kým som si neuvedomil, že nás to len zbytočne hypnotizuje.

„A povieš nám to už konečne, alebo chceš, aby som ti na to zohnal okolkovanú žiadosť?“ pustil som sa do nej.

Usmiala sa. Nie, vôbec sa nevysmievala mojej nedočkavosti, iba mi venovala jeden zo svojich úžasných, šťastných úsmevov. Prihopkala ku mne tým svojim tanečným vílím pohybom a usadila svoju dlaň uprostred mojej hrude. Medzi mnou a Alice nebolo nikdy nič, čo by narušovalo naše priateľstvo. Cit, ktorý bol medzi nami dvomi, bol napriek tomu, čo si mnohí mysleli,  úplne mimo akúkoľvek romantiku.

„Tak tebe sa to bude páčiť asi najviac, Emm.“ Uprela na mňa svoj rozžiarený pohľad.

„Objavila som jedno fantastické miesto, kde sa môžeme pokojne zašiť a viac už neoberať Garretta o jeho pohostinnosť a pokoj...

Pamätám si, že všetko potom dostalo rýchle grády.  Boli sme de facto bezdomovci už nejakú dobu a akákoľvek vyhliadka na domov nám vliala trochu entuziazmu do žíl. Zbalili sme sa, rozlúčili s Garrettom, Kate a jej sestrou Carmen a rozhodli sme sa teda skúsiť šťastie v mieste, ktoré Alice pre nás objavila náhodou.


Na to, aby sme definitívne spretŕhali všetky svoje predošlé väzby a tak akosi začali „od znova“, rozhodli sme sa pre kompletnú zmenu priezviska. Strávili sme nad tým nejednu noc. Zvažovali sme všetky pre a proti, možnosti i spôsoby ako zabezpečiť, aby sme sa nesekli vo svojich klamstvách pred svetom. Nakoniec sme dospeli k celkom nečakanému výsledku. Jednouchému – no v jednoduchosti je predsa genialita, či nie? – ale dokonale  akceptovateľnému pre nás všetkých. Všetko, čo nás spájalo z nás už aj tak urobilo čosi ako rodinu, a tak sme sa rozhodli, že tak budeme pred svetom vystupovať. Pamätám si, ako bol Carlisle dojatý, keď sme sa jednohlasne zhodli nad prijatím jeho priezviska. Nakoľko jeho meno nebolo spojené so žiadnym škandálom v Štátoch a pre všetkých bol v podstate mŕtvy, bola to tá najlepšia možná voľba. Možno bol len o kúsok starší než my všetci dohromady, ale aj tak bol pre nás ako otec. Preto sme z neho urobili formálnu hlavu rodiny. Všetko bolo tak, ako malo byť. Čakal nás nový štart, nový začiatok. Nový život na Aljaške, v mestečku plnom medi, krásnej prírody a príležitosti – v mestečku nazvanom McCarthy, v ktorom sme po dlhej dobe začali všetci skutočne ŽIŤ.

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

HMR

12)  HMR (17.02.2013 10:28)

znám... což ti moc nepomůže... a to šťukání, jak na tebe myslím, taky ne... hmf... tak nic... já se zase stavím...

Twilly

11)  Twilly (11.02.2013 18:57)

Jo, rekonvalescence, to víš, když máš zápal dutin a lítáš s tím do práce.... tak to trvá kapku dýl, no

HMR

10)  HMR (06.02.2013 21:08)

kuk! tak nic...

Empress

9)  Empress (29.01.2013 19:18)

Moje mylované mačičky, večer mi už neutečiete

HMR

8)  HMR (29.01.2013 19:05)


že doslova kričali, že v dome žije starý mládenec... cože??? po třech letech??? jak to myslíš??? co to je??? jak??? proč???
KDE
JE
ROSE???????????????????????????????
za co?????????????????????????????????????

HMR

7)  HMR (29.01.2013 18:56)

já na ty sexy drahoušky naštěstí neměla štěstí /ve škole... vlastně nikde/... proto mám zřejmě tak velké znalosti /školní/...

Twilly

6)  Twilly (28.01.2013 18:08)

Proč bys to nevydejchala, vždyť učitel nemusí být nutně uťápnutý...

HMR

5)  HMR (28.01.2013 17:33)

neboli ŽIADNE nerastné suroviny
přiznávám, že Garrett jako učitel... to bych nevydýchala...
zlato, pokr. zítra ale víš? viď? mňau

HMR

4)  HMR (28.01.2013 17:24)

nebolo nič... čo by bolo možné považovať za zaujímavé nějak nám ten drahoušek změšštěl, ne? venkov mu není dost dobrý???
a vlastne celé ich úbohé cestovateľské životy
Mozoľnatú, plnú potu a práce... myslíš, že Thor makal... rukama??? no, ono to kladivo trochu svádí, že?
že by si Garret zasloužil vlastní povídku? že jo? hlavně ten filmový

HMR

3)  HMR (28.01.2013 17:14)

ááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá

Cathlin

2)  Cathlin (27.01.2013 21:46)

Já to věděla, já to prostě věděla, že se mi to zase bude líbit... Nejen to, jak to máš vymyšlené, ale i to zpracování. To, jak nevtíravě, příjemně to plyne, jak krásně se to opět čte... Twilly, tímhle mě prostě nepřestaneš okouzlovat.
Nejvíce tato část:
jačala ako zmyslov zbavená, keď sa strmhlav rútila dolu schodiskom do centrálnej miestnosti Garretovho zrubu. Úplne minula všetky prírodné zákony a aj napriek rýchlosti a intenzite, ktorá by dokázala zahanbiť aj pekne rozbehnutú víchricu, si nejakým zázrakom dokázala nezlomiť ani len obyčajný necht. Drobný, no žensky pôsobivý hrudníček sa rýchlo dvíhal a klesal v zbesilom tempe. Oči jej žiarili ako hviezdy na bezoblačnej oblohe a v tvári, vlastne, z celej svojej drobnej postavy, vysielala všade na okolo intenzívne vlny eufórie.
A to ne pro obsah, ale pro formu, která mě prostě dostává. Opravdu krásně píšeš.

A za "Cullenovce" jsem ráda, že si našli své místo na slunci. Je to moc hezký, příjemný, nenásilný konec.

PS: Juli!!! Tys mi ukradla první komentář! :D

julie

1)  julie (27.01.2013 21:25)

Twilly,nevěřím vlastním očím,Zlato je tady!
Garrett mal často pocit, akoby do neho Kate svojimi slovami púšťala pekných pár voltov

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still - Bree