Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

38. kapitola - Odchod


Tak dámy, toto je oficiálne predposledná kapitola. Po nej bude nasledovať ozajstný koniec korunovaný epilógom a úplne na záver sa môžete tešiť na pripravovaný bonus, ktorý si vydupkala naša Empress ♥


Emmett


Irina sa obetovala a šla na dohovorené „rande“ so sudcom. Čo presne sa dialo za zavretými dverami, to sme sa nikdy nedozvedeli. Irina jednoucho nikdy nebola ten typ, čo vedie zbytočne dlhé reči, vždy ju viac charakterizovali jej činy. Každopádne, jej snaha nebola až tak úspešná, ako by sa nám hodilo, hoci katastrofou by sa jej „výlet“ k sudcovi dal nazvať iba ťažko. V skutočnosti by sme bez nej boli nielen my, ale hlavne Rosalie, v riadnej kaši.


Teraz merala dlhým krokom izbu hore dolu a zaryto pri tom mlčala. Už aj bez toho sme boli všetci nervózni, ale sledovať ju,  bolo hotové utrpenie. Hneď na úvod totiž vyhlásila, že bez toho, aby tu boli všetci zainteresovaní, hovoriť o výsledku nebude. Vraj si nechce drať ústa a čím častejšie sa všetky jej tajomstvá budú omieľať, tým skôr by ich mohol počuť niekto nepovolaný, takže vyhlásila, že všetko povie iba raz. A tak sme potupne čakali, kým sme neboli ozaj všetci.


Z toho jej tajnostkárskeho správania som vytušil, že to, čo nám nechce povedať, asi nebude dobré. Očami som už po niekoľký raz preletel všetkých prítomných. Každý jeden prišiel viac ako ochotne, a bol by som schopný sa aj staviť, že nie iba kvôli senzácii či nebodaj obyčajnej zvedavosti. Každému jednému človeku v tejto miestnosti z nejakého dôvodu záležalo na Rosalie. Chceli pomôcť. Inak by tu už dávno neboli.


Uprostred miestnosti sa Irina odrazu vo svojom nervóznom pohybe zasekla a znepokojeným pohľadom preletela po Cullenovcoch nastúpených priamo pred ňou v jednom rade. Sledoval som, kedy skončí u mňa – zjavne som mal byť tým posledným a dúfal som, že to zbytočné naťahovanie skončí. Mal som pravdu. Keď sa tak stalo, na chvíľu sme sa zadívali jeden druhému do očí, ona po chvíli zmätene zamrkala a roztrasene do seba natiahla nosom vzduch. Zdalo sa, že sa konečne niekam pohneme.  Už bolo veru načase, pretože to vyzeralo, že už takmer ani nedýcha.


„Nešlo to tak dobre, ako som si predstavovala,“ dostala zo seba napokon.


Miestnosť naplnilo niekoľko ženských povzdychnutí a ďalších, prevažne mužských, ostrých nádychov, ktoré vyjadrovali nespokojnosť s dianím.


„Ale...“ Zodvihla prst a s istou nádejou v hlase pokračovala: „...napadlo mi...“ Znovu s obavou prebehla po všetkých tvárach. Dlhšie som to už nevydržal. Naťahovala to tak neuveriteľne, že som bol od pravého hysterického záchvatu určite len  na milimeter. Sám som si neuvedomoval, kedy som sa k nej priblížil. Zhrabol som ju za ramená a trochu nešetrne som ňou zatriasol. Takmer okamžite ma zovreli silné Fexiove ruky a zabránili mi v nejakom ďalšom polohysterickom záchvate.


Snažil som sa jeho jasnú hrozbu nevnímať a naopak trochu sa upokojiť, ale skúste uvoľniť napätú strunu, uvidíte, že to nepôjde ľahko.


„Jediný ústupok, ktorý sa mi podarilo vybojovať je, že pri prevoze nebude strážená tak dôkladne ako bývala doteraz. Ak by sa jej nejakou náhodou podarilo utiecť...“ nedopovedala svoje slová, miesto toho stačil jediný veľavravný pohľad a trochu domýšľania a ja som konečne pochopil.


„Ale to znamená, že by bola do konca života na úteku, čo by to bol, pre Boha, za život!“ namietal som, aj keď som lepšiu možnosť nevidel. Buď celý život na úteku, alebo šibenica!


„Sám vieš najlepšie, že prinajlepšom skončí vo väzení na doživotie, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ju čaká povraz, Emm. Uvažuj...“


Samozrejme, že som to vedel. Bola obvinená z vraždy, ktorú navyše spáchala a ktorú ani nepopierala. V očiach verejnosti bola len obyčajné monštrum.


„Ale celý život utekať?“ Nedalo mi, aby som nemyslel na to, čo by ju v takom prípade čakalo.


„Je to jediné riešenie. Vieš to, Emmett. Ak to riskneme a ono to nakoniec vyjde, zostane jej aspoň  holý život. Ja si myslím, že to nie je vôbec zlá vyhliadka, ak si uvedomíš, aká je druhá alternatíva. “


Vedel som, že má Irina pravdu, ale úprimne, ani toto nebol o nič lepší život pre dámu akou Rosalie bezpochyby je. V prípade nejakého šialeného zázraku ju čakal iba život psanca, večného útekára bez nádeje na pokojný život, na nádheru a komfort, ktorý jej náleží. Nebola by viac, než obyčajný tulák.


Bol som zúfalý. Chcel som pre ňu vybojovať viac,  omnoho viac než útek do konca života, ale zahodiť jedinú šancu, ktorá sa ponúkala, by bola absolútna hlúposť.


„Ďalšie pojednávanie je o dva týždne,“ uťala moje rozlietané myšlienky Irina. „Ešte to verejne nevyhlásil, ale dal mi najavo, že mám presne dva týždne na to, aby som všetko zariadila, ak mám záujem. Viac pre Rosalie ozaj nedokážem spraviť, je mi to ľúto.“


Musel som sa rozhodnúť. A bolo to asi to najťažšie rozhodnutie, aké som kedy urobil. Zatvoril som oči, zhlboka som sa nadýchol, vyčistil hlavu a ... kývol som na ten šialený plán a vzápätí som žasol nad tým, ako ochotne sa pripojil aj celý klan Cullenovcov.


Jediný pohľad na Jazza mi napovedal, že moje rozhodnutie, aj rozhodnutie ostatných, vzal ako holý fakt a jediným, no zato veľmi jasným prikývnutím mi prisľúbil svoju účasť na celom tomto šialenom cirkuse.


* * *


Jasper


Nemali sme veľa času na plány. Irina dostala od samotného sudcu echo, že napriek jeho oficiálnemu vyhláseniu v celoštátnych novinách, ktorého podstata hovorila o tom, že prevoz obvinenej bude prebiehať za prítomnosti mimoriadnych a hlavne vysokých bezpečnostných opatrení, a že sa tak udeje v predpoludňajších hodinách v deň toho slávneho pojednávania. Ale realita mala byť v skutočnosti úplne iná. Zatiaľ čo celý svet očakával veľkolepú show, Rosalie mali tajne previesť nie predpoludním, ale už v skorých ranných hodinách. Bezpečnostné opatrenia vraj mali byť minimálne, v podstate iba preto, aby zbytočne eskorta nepritiahla nežiaducu pozornosť. To bolo vraj všetko, čo mohol sudca pre Irinu urobiť a z jeho pohľadu to iste nebolo málo. Ani nechcem vedieť, čím ho Irina musela k tomuto prinútiť. Za takýto únik informácií by stopercentne utrpela nielen jeho povesť, ale celkom iste aj komfort sudcu a možno by si na ňom ešte pekne zgustli všetci tí, ktorých do väzenia poslal a ktorých by tam pravdepodobne stretol. Nie, skutočne poskytol informácie, o ktorých sa nám ani nesnívalo, najmä o tej poslednej - veľmi cennej informácii, uvádzajúcej presnú trasu, po ktorej budú Rosalie viesť. Emmett vyjadril nemalé prekvapenie nad tým, ako až veľmi sudca v podstate nastavoval krk, ale to už bol predsa jeho problém, či nie? Za hriechy sa platí a niekedy ich nezmyje nič, len pomoc blížnemu...


V duchu som sa musel pousmiať nad sentimentálnym smerom mojich myšlienok. Dúfam, že to neznamená, že začínam na „staré kolená“  mäknúť!


* * *


Ráno bolo rovnako nevľúdne ako niekoľko posledných dní pred „našou akciou“. Okrem tmy a kurevskej zimy, ktorá zaliezala až pod nechty, nám vo výhľade na trestaneckú eskadru znemožňovala aj poriadna ranná hmla, hustá ako našľahané mlieko.


Cítil som nervozitu v celom tele. Snažil som sa skoncentrovať, ale moje myšlienky unikali hádam všade. Takýto nervózny som nebol hádam ani v zákopoch tesne pred útokom.


Jediné, čo ma dokázalo ako tak upokojiť, bola prítomnosť môjho osobného arzenálu. V ľavačke ma príjemne ťažila rukoväť môjho noža, bez ktorého by som si žiadnu aktivitu už ani nevedel predstaviť a vedomie, že starý dobrý kolt oddychuje v teplom miestečku v blízkosti môjho srdca, sa aspoň pokúšalo zmierniť môj burácajúci tep.


„Ak môžete, pošlite ich len do bezvedomia,“ sykol už hádam po tisíci raz Carlisle. Ak by to stále dookola nešepkal, ani by na ňom nebolo poznať, aký je nervózny. Vyzeral absolútne vyrovnane. Takmer by som neveril, že je len obyčajný civilista.


„Jasné!“ ozvalo sa štvorhlasné, chvíľami už trochu nervózne komando, pozostávajúce z Edwarda, Emmetta, Jenksa a mojej maličkosti.


V tme to nebolo vidno ani na koniec nosa, ale jasne som si dokázal predstaviť, ako Carlisle pretočil namrzene oči a nesúhlasne zavrtel hlavou.


„Ale ak bude potreba, Carlisle, ja váhať nebudem. Ja ju nenechám odviesť do súdnej siene. Ty vieš, že ju tam nečaká nič, len nespravodlivosť a slučka od šibenice,“ vyhrážal sa vážnym hlasom Emm.


Carlisle na to radšej neodpovedal, len si ticho, tiež už po asi tisíci raz, povzdychol a dodal: „Keď ich budete počuť prichádzať, použite éter, čo máte každý vo vlastnej fľaštičke a zbytočne nevymýšľajte! Uvidíte, že vaše svedomie sa vám za to ešte poďakuje.“


* * *


Bella


Neverila by som, že sa mi bude raz odtiaľto tak ťažko odchádzať. Myslela som, že mi stačí mať Edwarda a Cullenovcov nablízku a môj domov bude kdekoľvek, kde budú aj oni. Ale teraz, keď už všetko nabralo skutočné kontúry, už ten pocit nebol taký jednoznačný. Všetko sa to zvrtlo strašne rýchlo. Chlapci prišli so sotva naplánovaným útekom, ktorý nás mal všetkých zmiesť z povrchu zemského a to znamenalo, že v podstate utečiem preč od Charlieho. Nie, ten pocit sa mi veru nepáčil. Každopádne, musela som si vybrať a nech už by som bola volila akokoľvek, bez svojho muža by som jednoducho nemohla existovať.


Ten posledný týždeň sa niesol v zamení balenia tých najpodstatnejších vecí a cenností. Pripravovali sa, okrem vštkého, čo možno najnenápadnejšie prevody v bankách, hotovosť sa  sťahovala do domáceho trezoru a všetko muselo prebehnúť tak, aby to nikomu nebolo vôbec podozrivé. Bola to snáď samotná Božia prozreteľnosť, lebo inak si neviem vysvetliť Alicinu snahu prinútiť Carlislea investovať peniaze do svojej Nemocnice len pár dní pred začiatkom celého toho súdneho humbugu. A práve preto neboli pracovníkom banky podozrivé ani výbery, ani skutočnosť, že sme počas toho posledného týždňa a pol vyčerpali takmer dve tretiny všetkej hotovosti na nechutne bohatých Cullenovských účtoch.


Zvyšok peňazí, ako aj celého majetku – vrátane nemocnice a priľahlých pozemkov, nechal Carlisle prepísať na Tylera, ktorého zároveň vyhlásil za riaditeľa celej svojej nemocnice. Všetko oficiálne a notársky overené. Ešte nikdy som ho nevidela tak mimo, ako v deň, keď si nechal spísať svoj vlastný závet.


Emmett si pripravil list pre Angie a ja zase pre Charlieho. V oboch boli len stručné informácie ohľadom našich budúcich dní. Obaja sme ubezpečili svojich najbližších, že nie všetko, čo budú čítať v novinách v nasledujúcich dňoch, bude pravda, no zaprisahali sme ich, že ani živej duši nesmú prezradiť skutočnosť o tom, že sa jedná o vopred naplánované divadlo. Carlisle napokon pridal ešte vlastný list, ktorý adresoval Tylerovi. V ňom vyjadril prosbu, týkajúcu sa objasnenia smrti celého Cullenovského klanu. Samozrejme tú oficiálnu verziu, určenú verejnosti. Carlisle si vybral Tylera kvôli profesnej vierohodnosti a v neposlednom rade preto, že mladému mužovi dôveroval ako svojmu priateľovi. Jeho predstava „nášho“ príbehu spočívala v skutočnosti, že ako hlava svojej kliniky mal letieť na Floridu, v jej mene, na dohovorené stretnutie, týkajúce sa investícií. Nakoľko sa Carlisle skutočne do obnovy svojej kliniky pustil, nebolo také náročné donútiť verejnosť veriť tejto verzii. Alice trvala na nejakých verejných vyhláseniach a zmedializovaní Carlisleových obchodov. Nikto z nás nemal ani len najmenšieho tušenia, či pri vytváraní svojho veľkolepého scenára len naslepo zabodla prst do mapy, alebo to chcela byť nejaká bláznivá veštecká predpoveď. Každopádne, nám pozornosť novín napokon značne uľahčila celú situáciu. Oblafnúť ľudí prostredníctvom vhodne zvolenej destinácie a presvedčiť verejnosť, prečo bolo lietadlo, ktoré sa napokon zrútilo s našimi údajnými torzami, zaplnené celým Cullenovským klanom, bolo až smiešne jednoduché. Oh, áno, Carlisleove peniaze a Jenksova šikovnosť nám zabezpečila dve na vlas rovnaké súkromné lietadlá a mestská márnica zase naše alibi. Len čo po úspešnom únose „obvinenej“ dorazili chlapci s vydesenou Rosalie, ktorá ešte stále tak úplne netušila, ktorá bije, nasadli sme do áut, ktoré nás odviezli na jedno maličké súkromné letisko. Obaja piloti dostali neuveriteľné prachy za doživotnú mlčanlivosť a my sme v najväčšej tichosti nasadli do jedného z lietadiel. To druhé už medzi tým štartovalo, aby vzápätí vzlietlo, nechalo v určitej výške pilota vyskočiť a napokon sa s nedbalou eleganciou pred našimi očami zrútilo na zem v efektnom predstavení leteckého nešťastia.


Až potom sa pohlo aj naše lietadlo, lenže nesmerovalo na juh ako to prvé, ale úplne opačným smerom, na studený sever. Tam sídlila v jednom malom Aljašskom mestečku Denali, Irinina rodina.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2 3   »

HMR

41)  HMR (28.01.2013 17:15)

Twilly

40)  Twilly (26.01.2013 12:01)

Nekašlu, ale mám zánět dutin. Právě jsem dokončila poslední díl kočiček - chce to ještě jednou projít a ... ok, jdu na to. Možná to večer pustím ven, co ty na to?

HMR

39)  HMR (25.01.2013 18:22)

kašlu, kašleš, kašleme???

HMR

38)  HMR (20.01.2013 07:35)

to je mi líto! jen doufám, že máš lepší imunitní systém než já...

Twilly

37)  Twilly (18.01.2013 21:56)

Ok, přiznávám, skolila mě chtřipka

HMR

36)  HMR (17.01.2013 23:37)

určitě???

Twilly

35)  Twilly (14.01.2013 21:40)

Píšu...

HMR

34)  HMR (12.01.2013 06:52)

4 a 7 je 11!!! a dneska je dvanáct!!! týden!!! jsem tady!!! a kde jsou ostatní??? halóóó!!! au... se mi z toho točení zatočila hlava...
Bos, opatrně...

Empress

33)  Empress (10.01.2013 08:20)

Bosorka

32)  Bosorka (10.01.2013 07:03)

Kdo tady zase nechal puštěnou tu vodu?! Sakra, uklouzla jsem!
Ahááá, to Hanička...tak to nic ;)
PS: Též se těším!

HMR

31)  HMR (10.01.2013 03:00)

Twilly

30)  Twilly (09.01.2013 21:22)

Dneska jsem vyhodila Epilog k Dráčkovi ven, od zítra píšu další Kočičky :D, jak jsem slíbila ( i když to ještě není CELEJ týden )

HMR

29)  HMR (09.01.2013 18:25)

je to týden? není to týden? ne, ještě ne... tak přijdu jindy... :)

HMR

28)  HMR (05.01.2013 17:57)

Twilly

27)  Twilly (04.01.2013 19:20)

Tak to je mi jasné

HMR

26)  HMR (04.01.2013 16:44)

Mňaúúúúúúúúúúúúú tak týden, jo? no... já se ozvu

Bosorka

25)  Bosorka (04.01.2013 15:11)

Twilly

24)  Twilly (04.01.2013 14:32)

Tak nejpozději do týdne bych na tom měla začít makat, Čičinko

HMR

23)  HMR (04.01.2013 06:18)

chápu, že prohledávat trosky chvíli trvá... ale kdeže je to druhé letadloooooooo??????

Empress

22)  Empress (08.12.2012 08:37)

Vlci zhltnutí, teraz už len mačičky chýbajú

1 2 3   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek