Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

36. kapitola - Tak nejako mi napadá iba jediný citát k tejto časti do perexu. Viem, že som ho už použila v jednej zo svojich poviedok, ale je výstižný.

Life is like a box of chocolate, you never know, what you get.

Jasper


„Čo tu robíš, Hej ty?“


Nebolo to po prvý raz, čo sa mi o nej snívalo. A veru, verte mi, boli to všelijaké sny. Hádam miliónkrát som vo sne videl splnom ožiarené ramená, lopatky a nádhernú líniu jej chrbta. Aj v stave, o ktorom som jednoznačne vedel, že sa neodohráva v bdelej podobe, boli moje vidiny sprevádzané prejavmi podobnými posadnutiu. Áno, inak ako posadnutosť touto malou potvorou, sa to, čo mi nedalo nazvať.


Prichádzala do mojich snov nepozvaná, úplne mi ich rozvrátila a prevrátila hore nohami a potom? Tie prebúdzania boleli o to viac.


Teraz tu bola opäť, zase ten neuveriteľný sen. Ona, krásna, hrdá... nádherne nahnevaná a sexy... Moment!? Nahnevaná? ONA v mojich snoch predsa NIKDY nebýva nahnevaná. Vždy sa na mňa usmieva...


Začal som tušiť zradu. Čo ak toto nie je sen? Čo ak je to ozaj ona, živá, krásna, mladá... naštvaná...?


Vzhľadom k tomu, že sa moje pozadie práve nenachádzalo v lichotivej pozícii; ešte stále som sa bezmocne váľal po zemi, kde som spadol z malého rozťahovacieho gauča, ktorý tu mal – viac-menej pre mňa – schovaný JJ.


„Nikdy nepochopím, prečo sa Emmett zahadzuje s takým...!!!“


Fascinovane som sledoval, ako sa jej bledá pleť rýchlo mení temne červeným odtieňom. Iným by sa nehodila ani v najtajnejších snoch, ona v nej vyzerala božsky. Keď si ku všetkej tej svojej frustrácii dupla nôžkou a stále pri tom držala svoju pekne mastnú kabelku ako ručnú zbraň, neodolal som a musel som sa začať smiať. Bolo mi jasné, že to je holý nezmysel, ale nemohol som si pomôcť. Po celých päť rokov sa mi pomerne úspešne darilo vyhnúť sa jej, no nikdy som si nenechal ujsť informácie z prvej ruky – od Emmetta. Jasné, že som tajne hltal každý článok, ktorý sa o Alice Brandon-Beaufortovej napísal. Tie, ku ktorým bola zvečnená jej fotografia, som si dokonca začal odkladať do svojho súkromného trezora. A tiež som hltal každé slovo, ktorým ma zásoboval o nej Emmett.


Odkedy som zistil jej skutočnú totožnosť, bol som ňou SKUTOČNE posadnutý.


Stále tam stála v bojovom postoji so svojou evidentne nabitou kabelkou.


„Raz ma z teba porazí!“ vyjachtal som zo seba medzi jednotlivými nádychmi, ako som sa tak šialene smial. Ale moja poznámka mala aj iný charakter, než ten, ktorý stál úplne v popredí. Ale o tom sa ona nikdy nemala dozvedieť.


Zúrivo našpúlila pery a podľa môjho názoru počítala minimálne do desať, kým zo seba dostala ďalšie slová.


„Mohla som ťa zabiť, ty blbec! Čo tu vlastne robíš?“ Nepoľavovala vo svojom ostrom tóne.


Snažil som sa prestať smiať. Vážne! Ale jediný pohľad na jej rozzúrený pohľad, iskru v oku a vášeň... A samozrejme, pri pohľade na jej neohrozenú kabelku, to jednoducho nebolo možné.


„Fakt si myslíš, že s tým...“ ukázal som prstom smerom k „zbrani“, „... by si ma mohla zabiť? Ehm, akú TO má kadenciu?“ Strieľal som si z nej a inštinktívne očakával ďalší vzrušený výbuch jej temperamentu. Ale mýlil som sa. Vo chvíli, keď mala akože začať kričať, sa jej tvár uvoľnila od hnevu. Šialená vražedná žiara v jej pohľade ustúpila a začal sa do neho vkrádať smútok.


Nie! To som nechcel!!! To...


„Prepáč...“ To bolo snáď po prvý raz, čo som sa niekomu poriadne ospravedlnil. Nikdy to totiž k mojej autorite nepatrilo. Buď som zavelil jednotke a bolo, alebo... Vlastne som ani nikdy nezažil inú variantu. Pred vojnou som bol pre veľa vecí hýčkaný. Matkou, sestrami, ženami...


Sledoval som ako zložila kabelku na JJov stôl a zhlboka si vzdychla. Teraz bola ku mne otočená z profilu a ja by som si mohol vychutnávať pohľad na jej kontúry. Mohol by som, keby ma netrápilo, ako veľmi som ju práve zranil.


Zodvihol som sa zo zeme a za pomerne prudkého oprašovania si nohavíc, som sa pomaly približoval k Alice. Nebol som si istý, ale podľa môjho názrou z posledných síl zadržiavala slzy. To mi tak ešte bolo treba, aby pri mne začala smokliť. Čo by som s ňou, preboha, robil? Čo sa zvykne robiť s plačúcimi ženami?


Ako keby ma tam hore niekto nemal rád! Alice sa odrazu nekontrolovateľne roztriasla a slzy sa preliali cez viečka. Drobné telo sa otriasalo ničím netlmenými zášklbmi nejakej tajomnej mizérie a mňa ovládla nekonečná panika.


Čo mám teraz robiť?


Bezmocne som stál len pár centimetrov od nej a sledoval ako sa takmer zadúša plačom. Zhlboka sa snažila nadýchnuť, no nemala nad sebou absolútne žiadnu kontrolu.


Do riti!


Bolo to rýchle. Zvrtol som ju a s predpokladom, že sa určite bude brániť môjmu dotyku, som bol pripravený na jej odpor. Žiaden sa však nekonal. Bola ako handrová bábika, s ktorou je možné robiť všetko, čo sa ti len zapáči.


Pritisol som si jej drobné telo k svojmu a obalil ju do objatia s takou intenzitou citov, ako keby na tom závisel celý svet. Bola tak neuveriteľne drobná a zraniteľná... Cítil som, ako ma šteklí vršok jej hlavy na brade a ona zase mohla cítiť besné burácanie môjho srdca, čo sa práve chystalo vyskočiť z mojej hrude.


Jej drobné päste sa zľahka dotkli mojich bokov, ako sa pokúšala v našom pravdepodobne až príliš tesnom objatí zodvihnúť ruky. Stačil jej jediný dotyk a ja som mal pocit, že mnou preletelo hádam milión voltov. Chcel som, aby sa ma ešte dotkla. Ale nie náhodne, ako teraz. Túžil som po jej dotyku, ktorý by prišiel od nej samotnej. Aby sa ma dotkla z vlastnej vôle.


O tomto som sebecky premýšľal popri tom, ako som sa snažil upokojiť jej rozbúrené city. Košeľu som mal už úplne zmáčanú slzami a hádam aj niečím iným, ale nad tým som skutočne nemienil premýšľať.


Pästičky odrazu schmatli moju košeľu a ona sa jej držala zúfalo, akoby mala v tejto chvíli umrieť.


Netuším, kedy som začal chlácholivo prechádzať dlaňou po jej chrbte. A rozhodne nemám ani najmenšieho poňatia, ako sa dostala moja druhá ruka do jej krátkych, lákavých vlasov. Alice zodvihla hlavu a ja som v jej očiach zbadal túžbu zmiešanú so slzami, ktorá ma takmer na fleku odrovnala. Bezpochyby bol jej pohľad tá najsilnejšia a najničivejšia zbraň akej som kedy čelil.


Keď sa jej pery od seba zľahka oddelili, tlak v mojich nohaviciach nadobudol tie najvyššie obrátky.


Toľkokrát som sníval o tom, ako si ju drsne vezmem, ako ju zmetiem zo sveta svojou vášňou a ako po nás nezostane v miestnosti, kde to na nás príde nič než trosky, že mi nenapadlo, že o takéto voľačo vlastne vôbec nestojím.


Čas prestal plynúť. Na svete sme boli len mi dvaja a nikto iný, keď sa moja tvár začala neodvolateľne približovať k tej jej. Všetko, čo som vnímal a videl, boli jej zrumenené pery, zľahučka pootvorené a pripravené. Moje srdce pulzovalo snáď v celom mojom tele; cítil som ho v krku, v sluchách a hádam aj tlkotavo biť v končekoch mojich prstov.


Pobozkal som ju. Kratučko a neuveriteľne zľahka, ako keby bola z cukru. Odtiahol som sa od tých neuveriteľných horúcich pier a so zatajeným dychom som sledoval, akú  katastrofu som to práve rozpútal. Alice sa ani nepohla. Stála opretá celým svojím ja telo na telo a nechala sa mnou objímať. V pästiach ešte stále zvierala moju košeľu a dívala sa na mňa tými svojimi obrovskými, očami plnými strachu a ešte čohosi. Pery mala stále zľahka pootvorené.


Bude to teraz, alebo nikdy! Povedal som si a tentoraz bola moja aktivita prudšia. Nie, môj bozk nebol ani zďaleka tak lačný, aký by mohol byť. Znamenal však omnoho viac, než ten prvý letmý, takmer pavučinkový, dotyk predtým. Modlil som sa, aby spolupracovala. Chcel som... nie túžil som po tom a čím viac som o to stál, tým vo mne rástla silnejšia frustrácia z jej nezapojenia sa.


Do riti!


Keď náhle...


Teplá, vlhká špička jej ružového jazyka prešla po mojej spodnej pere. Vo mne všetko vybuchlo a ja som ju takmer celú zahltil svojou vášňou.


***


Emmett


Pred očami mi tancovali písmenká zo zložky. Pán vie, že ma stálo veľa snahy udržať svoj hnev. Keby už ten pankhart nebol mŕtvy, bez milosti by som ho zabil vlastnými rukami.


„Pán McCarty, rozmyslite si to ešte! Toto je príliš impulzívne rozhodnutie,“ presviedčal ma môj, teraz už bývalý šéf.


„Pri všetkej úcte, pane, viem čo robím. Svojho miesta som sa vzdal, aby som z vlastnej vôle mohol obhajovať pani King-“ Na chvíľu som zaváhal. Už som viac nechcel vysloviť meno, ktoré ho spájalo s NÍM. „... Rosalie.“


Bolo mi jedno, že som použil verejne také dôverné oslovenie. Rosalie mala na krku vraždu svojho manžela. Fakt, že jej nový obhajca vystavuje na obdiv verejnosti jej krstné meno, nikoho nebude trápiť. Možno ak, tak len bulvár...


Jason Flaherty bol starý mládenec s bezočivou povahou a pichľavými šedými očami. Vo svojej profesii bol špička a na jeho efektivitu sa dalo spoľahnúť, ale tiež som ho nikdy nechcel mať ako nepriateľa. Bol zosobnením slovného spojenia „kry si chrbát!“


„Tak... ona je to UŽ Rosalie?“ Nasadil odporne sladkastý tón, z ktorého sa mi urobilo mdlo. Tá jediná veta mala v sebe viac oplzlosti, než keby som strávil mesiac v tom najzablšenejšom pajzli plnom lacných kuriev a ich „obdivovateľov“.


„Je to dávna rodinná známa a ešte raz opakujem. Rozhodol som sa pre okamžitú výpoveď.“ Dúfal som, že ľadový tón môjho hlasu a dôraz nad slovom okamžitý mu napovedia, že ani mňa nie je veľmi rozumné dráždiť.


Mlčal, no v jeho očiach bolo vidieť horúčkovitú aktivitu. Plány, taktiky, útoky, obrany a v neposlednom rade, úskoky a stratégie. To všetko bolo jeho vášňou na prokurátorskom poli a rád sa predvádzal v súdnej sieni. Myslel si, že budem kopať za jeho „team“. Chcel som. Pred tým...


„Vezmem si všetky svoje veci a do hodiny vyprázdnim svoju kanceláriu.“


Potreboval som sa ho zbaviť. Nechcel som už viac vidieť jeho slizký výraz a oči čo bodali. Rosalie bola vo väzbe a ja som ju nutne potreboval vidieť. Viem, že Charlie k nej nikoho nepustí a tiež som vedel, že je pod Carlisleovou lekárskou ochranou, ale to nestačilo. Potreboval som byť pri nej. Okamžite!


Flaherty prikývol a znechutene stočil úzke pery do úškľabku.


„Vyzerá to tak, pán McCarty, že sa čoskoro stretneme na opačných stranách. Túto kauzu by som rád viedol osobne.“


Zásah! Svojim vyhlásením ma prekvapil, hoci som mal tušiť. Tento proces budú sledovať masy. Kauza si sama o sebe získala svoju publicitu. Royce King III, najväčší pankhart čo chodil po tejto Zemi, bol nanešťastie všeobecne známa celebrita a chladnokrvnú vraždu, ktorú mala na svedomí Rosalie, si Flaherty nenechá len tak utiecť medzi prstami.


Cítil sa publicitou tak odporne povznesený, až sa mi z neho chcelo vracať.  Jeho ruku, pripravenú k pozdravu som drzo odignoroval a vyrútil som sa ku dverám. Vo chvíli, keď som sa dotkol kľučky, Flaherty prehovoril tichým, nebezpečným hlasom: „Nech vyhrá ten lepší!“


Vzkypela vo mne žlč. Tu nešlo o neškodnú hru o guľôčky! A nehovorili sme ani o nejakej zasranej súťaži. Šlo o Rosaliin krk. Tento zmrd sa chystal poslať ju bez akéhokoľvek dlhého premýšľania na oprátku a to som mu ja nemienil dovoliť.


„Toto nie je hra, Flaherty!“ zavrčal som a zatresol som za sebou dvere, spoza ktorých som začul nepríjemný štekavý smiech.


* * *


Aj keď tu bolo relatívne teplo a navyše, Charlie jej nejakým zázrakom zohnal o deku naviac, stále to bola len väzenská cela. Lôžko bolo iba o chlp väčšie než priemerná rakva a pochybujem, že bolo o mnoho pohodlnejšie. Ležala na boku, schúlená do klbka tvárou ku stene. Zlaté pramene mala zopnuté do obyčajného chvosta. Ohromný nezvyk, nevidieť na nej tie zložité účesy, ktoré zvýrazňovali jej éterickosť.


„Ahoj.“


Takmer som nenašiel odvahu osloviť ju, ale niečo som povedať musel. Počula škripot a zvuky kovových dvier na cele aj keby bola úplne hluchá. Či ma ale zaznamenala, to bolo záhadou. Nekomunikovala totiž s nikým. Ani s Charliem a dokonca ani s Carlisleom.


Zovrel som zložku vo svojich prstoch a silnejšie som ju pritisol na roztrasenú hruď. Tam bolo všetko popísané. Všetko, čo zaznamenali iné osoby. Po príchode polície sa rozpútalo hotové šialenstvo. Našli Roycea v kaluži krvi a všelikde po tele mal dokopy dvadsaťpäť bodných rán. Na sebe toho podľa správy veľa nemal, len negližé a rozopnutú košeľu. A potom ešte spomínané spodky a ponožky.


Charlie povedal, že to bol pekný masaker. Vraj... také niečo sa len tak nevidí. Dokonca neveril, že by Rosalie bola takého niečoho fyzicky schopná, ale ona všetko priznala. Bez akýchkoľvek podmienok. Až neskôr, keď požiadala o Carlisleovu prítomnosť, vyšlo najavo v akom stave je ona sama. Zbitá, znásilnená a zlomená. To zviera má ozajstné šťastie, že už nie je medzi živými!


„Rose...“


Ticho.


„Rosalie...“


Na malý drevený stolík som položil svoju tašku aj spisovú zložku. Najtichšie, ako sa mi len dalo, som presunul jedinú stoličku v cele až úplne k posteli. Akokoľvek som sa však snažil, všetky zvuky v tom neprirodzenom, mŕtvom tichu zneli ako výstrely z dela.


„Rosie...“


Moja ruka sa váhavo zastavila len pár centimetrov nad jej ramenom. Odrazu som dostal strach, či ma prijme. Či mi dovolí zostať pri nej. Žalúdok mi urobil kotrmelec a žlč zanechala odpornú pachuť v ústach. Len zázrakom všetko ostalo na svojom mieste.


„Čo tu chceš, Emm?“


Hlas mala slabý, roztrasený. Myslím, že predtým plakala.


„Obhajujem ťa, Rosie.“


Ticho.


„Musíš mi povedať niečo, čoho sa môžem chytiť, láska.“


Ticho trvalo už dlhé minúty.


„Myslela som, že keď sa ho navždy zbavím, uľaví sa mi.“ Začala svoju boľavú spoveď. Premýšľal som, či mám na to odpovedať, alebo mlčať.


„Ale nestalo sa tak, Emmett.“


„Dostanem ťa z toho, Rosie, len mi ver! Prosím!“


* * *


Carlisle


„Keď to použiješ, bude to poľahčujúca okolnosť. Dosvedčím každé jedno zranenie!“ ubezpečoval som ho.


„Ponížim ju. To nejde...“ argumentoval.


„Choď do čerta aj s tým tvojim jemnocitom, Emmett, tu ide o krk! O jej krk!“ Kričal som a sledoval ako si zaboril rukami do vlasov. Ešte chvíľu a úplne všetky si ich vytrhá.


„Myslíš, že to neviem?“ V očiach mal zlosť.


„Stačí jediná, poondená chyba a ...“


Sprudka sa nadýchol a radšej sa mi obrátil chrbtom. Emmett radšej schmatol okraj stola až mu zbeleli hánky, než by mi mal ublížiť, ale pochybujem, že v skutočnosti mal od toho ďaleko. Potreboval niekomu fyzicky ublížiť. Potreboval sa poriadne pobiť, aby vypustil frustráciu, potreboval...  Ach, bože. Na jeho mieste by som sa už dávno zbláznil, ak by Esme niekedy hrozil trest smrti. Musí to byť nepredstaviteľné.


„Urob to, Emmett. Prosím. Mám ju rád ako dcéru, tak veľa urobila pre Esmin ústav. Je to dobrá duša, nezaslúži si takýto koniec. Vyser sa, doprdele, na jej povesť a zverejni jej lekársku správu. Prosím!!!“


Bola to jediná možnosť, ako sa pokúsiť zachrániť jej život. Ak by dokázala na seba strhnúť ľútosť poroty, vyviazne s minimálnym trestom, ale ak by to nevyšlo... Verdikt bude nemilosrdný.


„Mala na to všetko zasrané právo! Zneužíval ju. Mlátil ju! Nakazil ju!!!“ Moja zlosť a silné výrazy, ktoré som nikdy nepoužíval, sa stupňovali. Musel som nejako prekonať tú jeho tvrdohlavosť a prinútiť zverejniť jej zdravotnú zložku.


„Nemôžem jej to urobiť!“ Bol zúfalý.


„Fajn! Tak sa na to celé vyser a choď preč, doboha!“ Môj pohár pretiekol. Uvedomoval som si, že sa chovám ako posledná hysterka, ale bolo to kvôli Rose. Potreboval som Esme. Potreboval som uistenie, že všetko bude zase v poriadku, hoci by bolo falošné. Ani ja nie som z kameňa. Mám tiež nejaké city. Rosalie bola viac, než len milá. Bola Esme i mne veľmi blízka. Bola mi ozaj ako dcéra, alebo možno neter. Už dávno som ju považoval za súčasť rodiny.


„Bude ma nenávidieť,“ zašepkal tak, že som ho sotva začul.


Kým mi definitívne docvakol zmysel jeho poslednej vety, ubehlo niekoľko sekúnd.


Vďaka Bohu!


„Na to sa teraz vykašli, Emm, dôležitejšie je, aby sa King nesmial z hrobu posledný...“



Zhrnutie


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

8)  Empress (21.11.2012 11:40)

Tak mením názor, Jaspera milujem TVOJHO Jaspera Úha, tá scéna s Alice sa mi pred očami odohrávala ako živá a len som si tak v hlave hovorila... No tak sebou švihni a pobozkaj ju... Aaaa, bolo to prosto dychberúce
Ten sviniar Royce, konečne dostal zaslúženú odplatu , len keby za ten jeho odchod z ríše živých, nemusela opäť platiť Rose :'-( Čo komu urobila, že musí tak trpieť? Taký "chlapi" ako R.K., by sa mali zo zákona strieľať!!!
Viem, viem, je to len FF, ale ty ma dokážeš tak vtiahnuť do deja až to neni možné
Carlisle sa nám rozčúlil, áno? Výborne
A ja idem rýchlo na ďalšiu, lebo už horím nedočkavosťou, čo si na našich hrdinov ušila za búdu

Bosorka

7)  Bosorka (14.07.2012 15:22)

To, co se stalo tomu hnusnýmu sviňáku - za to můžu Rose jen zatleskat, i když je to pro ni velkej průser. Ale tyhle sviňáci by se měli střílet ze zákona . A moc se mi líbí, jak si tak navázala na původní "příběh".

A Jazz a Alice Má cenu, abych se nad nimi rozplývala? Ty víš, jak na toho kluka trpím (i když už dlouho neměl scénu s nožem ;) )
"Toľkokrát som sníval o tom, ako si ju drsne vezmem, ako ju zmetiem zo sveta svojou vášňou a ako po nás nezostane v miestnosti, kde to na nás príde nič než trosky, že mi nenapadlo, že o takéto voľačo vlastne vôbec nestojím." vauuuuuuuuuuuuuu To je takový romantik

Cathlin

6)  Cathlin (14.07.2012 11:26)


Bože, dokonalost sama, jako vždy.
Musím to chvilku vydýchat.
Víš, že ti takovéhle "detektivní" a životní drama opravdu jde? Čtu ani nedýchám. A přiznám, že to jsem u prvních kapitol neměla, to teď až ty poslední. ze začátku se to četlo proste "jen" mega příjemně, teď je to prostě hukot.
Často přemýšlím nad tím, kam chodíš na ty skvělé "detektivní" (nebo jak to nazvat) postupy, zápletky, nápady... Je to profesionální. Třeba jako tady ten popis zmordovaného Royce nebo ten nápad na rozhovor Carlislea a Emmetta a na použití lékařských záznamů pro obhajobu.
Prostě zírám.
A to ani nezmiňuji to první část Alice a Jasper. Tam jsem zase nedýchala napětím, jak Alice zareaguje a co z toho bude.
A některé tvé věty - výstižné, úderné, přesně sedící. Třeba tvůj popis Jasona Flahertyho...
Prostě opět úžasné!!!
PS: A že Rose brutálně zavraždila Royce, to je paráda! Go, Rose!

Twilly

5)  Twilly (13.07.2012 21:20)

jo, tak to chápu :D

HMR

4)  HMR (13.07.2012 21:20)

ožratá...

Twilly

3)  Twilly (13.07.2012 20:49)

To je pravda, co se ženskejch-hadrů týče, Hani, ale vsázím na americký právní systém zrozený z precedensu a taky na americký bulvár, který už tou dobou měl docela veliký slovo u lidu a oblíbenosti obecně. Tím pádem, že se pomalu schylovalo k ukončení prohibičního zákonu (1933 - což bylo vzhledem k mému ději až za pět let), ale jak všichni víme, uvolněné mravy a přetvářka už tehdy převyšovaly úzkoprsé moralisty, co onen zákon, zakazující pití alkoholu a tudíž uvolněné mravy vytlačovala z veřejného dění, tak se tvářím, že chudák holka by mohla mít naději, když její obhájce bude brnkat lidu na city


A s tím pořádkem a mužskými, víš, ani v tomhle netahám za kratší sirku, mám doma snad nevjětšího pořádkumila, co chodí po světě (docela to dokáže nasr*rat, když to ovšem není vyváženou notnou dávkou "zdravého" podpantofláctví )


jo a věz, že mě ROZHODNĚ zajímá, co žes to tam četla

HMR

2)  HMR (13.07.2012 20:25)

splnom ožiarené ramená... neptej se, co jsem četla...
Začal som tušiť zradu... jo! je to intuitivní chlapík... ale stejně mu to nebude moc platné...
zmetiem zo sveta svojou vášňou... ach jo...
jo, je to fikce... víš, tyhle odstavce jsou vlastně největší křivda páchaná na ženách... člověk si pak představuje, že to tak bude i ve skutečnosti a ono... jo, a ještě větší sranda je, že si za to vlastně můžeme samy... vždyť ty "nádherné" mužské si vymýšlíme my... no, vědět, že po sobě neuklízí, očekává denně teplou věčeři a ty polibky taky nejsou až takové vytržení, tak už lidstvo dávno vymřelo...
no tak konec filozofické vložky... Twilluše!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
co ti na to mám říct? ono je to celkem logické vyústění, ale...
kdo to má vydržet???
hele, můžu zase nějaké "otázky"?
ono, zveřejnění zdravotního stavu moc nepomůže... zničí ji to, to ano, ale soudce a porota jsou muži a ti budou nemilosrdní... vždyť by si zní vzala příklad každá týraná žena... a tenkrát byla žena jen majetek a na poškození vlastního majetku přece nic není...
jo, ten Carlisleův hysterický záchvat byl fajn

HMR

1)  HMR (13.07.2012 18:20)

už se řítím...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella