Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

35. kapitola - Stretnutie po rokoch

(15+ jednoducho za slovník, hmmm)


Rosalie



Odporná chuť whisky mi už takmer nevadila. Po treťom poháriku, naliateho do výšky dvoch prstov, sa už ani nebolo čomu čudovať. Svet pred mojimi očami rýchlo strácal pevné kontúry a všetko mi bolo odrazu neskutočne smiešne. Celý ten môj poondiaty, nezmyselný život, ktorý som tak dlho trpela pri Royceovi. Dôvod, prečo som to všetko tak bezvýhradne dopustila, mi unikol už dávno, no nezabránilo mi to v ďalšom horko-sladkom výbuchu smiechu. Smiala som sa sama na sebe... nie, VYSMIEVALA som sa zo seba samej. Doslova. Bola som hlúpa, že som sa nevzoprela už dávno. Bohovia vedia, že to nebolo také jednoduché, ale možno by to vyšlo... Aspoň by som sa nikdy nedostala do tejto hlúpej situácie.


Pohár s hrubého skla dopadol na lakovaný povrch stola pomerne nešetrne. Nech! Z toho sa predsa nestrieľa. Smiech prešiel plynule do vzlykov. Ten parchant! Vždy mi bolo úprimne jedno, či sa kurví kade chodí, mne jeho láskyplné bitky ani zďaleka nechýbali. V hlave som si vytvorila vlastný svet a vlastné každodenné zážitky, svojho manžela som k tomu nepotrebovala. Tak prečo toto? Prečo??? Má to byť nejaká poondená karma za trhanie muších krídel v minulom živote?


Vedľa pohára ležala lekárska správa od Carlislea. Napriek tomu, že som si povedala, že sa na to slovo už viacej nepozriem, urobila som tak. Syfilis. Bože! A ešte k tomu v štádiu dva. S deťmi sa môžem nadobro rozlúčiť. Nikdy nebudem cítiť tú mäkkosť a hebkosť novonarodeného dieťaťa, nikto mi nikdy nepovie „mami“, nebudem fúkať na žiadne rozbité kolená, len aby neboleli... pokiaľ to nebudú Esmeine „deti“. Žiadna, ani len tá najmenšia, vyhliadka na vlastné. Nikdy. Finito, Ende. Nada...


Ďalší hlt whisky už bol vyslovene chutný. Po prvom som sa rozkašľala ako novicka. Ženy z mojej spoločenskej vrstvy pijú minimálne. Za prvé, ešte stále je v celých Štátoch platný Zákon o prohibícii a za druhé, v spoločnosti sa vždy podáva buď sekt ako prípitok, alebo v súkromí si dámy doprajú portské. Nič iné sa nehodí. Znovu som sa bezdôvodne rozosmiala a sledovala, ako na stole pristali dve kvapky sĺz, čo mi skĺzli z líc.


Ráno bolo ešte všetko inak. Stále nedokážem uveriť, že sa niečo môže zvrtnúť tak úplne a s definitívnou platnosťou. Ku Carlisleovi som šla LEN kvôli zväčšeným uzlinám a na kontrolu kvôli riadne podvrtnutému členku z poslednej Royceovej bitky. A on mi napokon oznámil správu, ktorá všetko zmenila. Dostala som od manžela mimoriadne efektívny darček, ktorým sa budem pyšniť celý zvyšok môjho života.


Prekliaty, skurvený Syfilis.


* * *


J. Jenks


V pajzli, o ktorom som vedel, že ho tam nájdem, bolo hlučne a nafajčené tak veľmi, že sa tam dal vzduch bez problémov aj krájať. To mi znížilo náladu o dobrých päť bodov. Keď odtiaľto vyjdem, budem tri dni smrdieť ako vyúdený losos. Fuj!


Tušil som, že je tam, kde vždy, takže som sa zbytočne nenamáhal hľadaním a rovno zamieril k barovému pultu. Barman a majiteľ tohto skvostu ma okamžite spoznal a ja som mal možnosť na jeho tvári sledovať postupne sa rozširujúci potešený úsmev.


„Pán Jenks, som rád že vás vidím!“ štebotal a bez prerušenia očného kontaktu sa mi neustále klaňal ako taký Číňan na rybom trhu. V jednej ruke držal neodmysliteľnú károvanú utierku, bez ktorej ho nikto nikdy nevidel a v druhej vysoký pohár na pivo. Utierku bezmyšlienkovito  prehodil cez svoje rameno a nechal ju tam ležať. Položil pohár a mokré ruky si utrel do svojej rovnako vždy prítomnej zástery skôr, než ju ku mne natiahol.


„Prosím, sadnite si u mňa,“ vyzval ma servilným spôsobom večne natešeného hostinského, ktorý si ofukuje svojho najlepšieho štamgasta . Bez slova som jeho ponuku prijal a zhodil som sa na stoličku vedľa chlapa, čo spal na vlastných rukách za barom. Nemusel som kontrolovať, či je to on. Bol. Poznal by som jeho siluetu medzi mnohými zlými chlapcami.


„Je to dnes zlé?“ opýtal som sa ostražito barmana na jeho dnešný stav. Ten len neurčito mykol plecom a zatváril sa kyslo.


„Nerobil problémy, ak narážate na toto, pán Jenks,“ povedal a pohľadom vyhľadal moje oči. Dovolil som si nepatrné prikývnutie, na znak súhlasu a vďaky, zatiaľ čo som ruku spustil na rameno unaveného muža.


„No poď, kamarát, ideme!“ Vyvinul som trochu ostrejší stisk, než by sa možno medzi priateľmi patrilo, ale po pravde, nikdy som netušil, do ktorého zo svojich obľúbených pajzlov zavíta a v akom štádiu „nálady“ ho tam nájdem. Ak si vypil len tak trocha trocha, zvyčajne to bývalo fajn. Bol zvyčajne len popudený, no takmer vôbec nebezpečný. Keď to prešvihol, tak vyrobil scénu, zvyčajne rozbil pár pohárov a vyvolal bitku, no a potom zhasol ako sviečka. Najhoršie bolo, keď som ho našiel v stave, čo bol niečo „medzi tým“. Vtedy mal tendenciu chovať sa nielen deštruktívne, ale často aj sebedeštruktívne. Vyhľadával hádky, bitky, boje... túžil byť potrestaný za jej smrť. Ani po rokoch si ju nedokázal žiadnym spôsobom v tej svojej tvrdej južanskej kotrbe ospravedlniť.


Nepohol sa. Neposkytol mi žiaden dôkaz, že by bol ešte pri zmysloch, hoci žiadne chrápanie nebolo počuť. Barman sa snažil splynúť s regálom plným sklenených pohárov a dúfal, že sa tak vyhne ďalšej konfrontácii so mnou, či nebodaj s kýmkoľvek z nás dvoch.


Nezostávalo mi nič iné, ako vziať situáciu do vlastných rúk.


„Máte tu zopár silných chlapov?“ opýtal som sa takmer neviditeľného barmana. „Potrebujem ho naložiť do auta.“ Bezmocne a tak trochu ospravedlňujúco som mykol ramenami. Barmanovi zahral na tvári široký servilný úsmev a prisahal by som, že som v jeho očiach zbadal malé doláriky.


„Samozrejme, pane.“


* * *


Alice


Niekto ako ja, naštartovaný po celodennom handrkovaní s maximálne nepríjemným človekom, nemohol nájsť lepší spôsob, ako zo seba to napätie zložiť, ako sa posťažovať svojmu najlepšiemu priateľovi. Hľadala som ho doma, ale nebol tam. Skúsila som jeho nové pôsobisko v budove súdu, ale tam už dnes o ňom tiež nepočuli. Bol síce mimoriadne pracovitý, no o tejto hodine by tam ozaj sotva býval. Mňa však takéto maličkosti nedokázali nikdy  vyhodiť z konceptu. Nikdy som nebola zvyknutá vzdať sa svojich úmyslov. Môžete to volať rozmaznaným egoizmom, alebo tvrdohlavosťou... je mi to úplne jedno.


Niekde predsa musí byť!


Chýbalo mi prekonať už iba pár krokov, keď som sa ocitla tesne pred vchodom do Irininho podniku. Livrejovaný strážnik ma bez mihnutia oka spoznal a okamžite otvoril do korán  vstupné dvere. Na pol ucha som mu poďakovala a hnala som sa dnu. V úplne vyľudnenej chodbe, vedúcej k jej kancelárii, sa ozývali len moje podpätky. Tvrdo udierali o honosnú kamennú dlažbu. Hoci stredom chodby viedol huňatý a nepochybujem, že pekelne drahý behúň z bohvie čoho, ktorý tam bol položený evidentne za účelom tlmenia práve takýchto nepríjemných krokov, ja som ho vždy, keď som tu bola, úplne ignorovala. Dôvod bol prozaický. Vysoký vlas toho koberca sa nemiloval s mojimi podpätkami. Vždy som na ňom mala vratký krok a posledné, čo by som si mohla želať, bolo rozpleštiť sa pred všetkými Irininými zamestnancami a urobiť im tu show program.


Tesne pred tým, ako sa moja – dnes už pestovaná – ruka dotkla kľučky, dvere sa akoby záhadným kúzlom otvorili samé. Teda, na prvý pohľad to presne tak vyzeralo. Spoza nich vykukla hádam tá najväčšia hora svalov, ktorá patrila k mojej mame. Alebo mám skôr povedať, že patrila mojej mame?


„Ahoj, srdiečko,“ pozdravil ma vrelo ľudský masív.


„Zdravím, Felix, je tu Irina?“


Fakt, že Irina je moja matka som nikdy verejne ani inak nepoprela. Teda, hneď ako som sa s ňou stretla a o zopár veciach porozprávala, rozhodla som sa nebrániť sa myšlienke, že mi predsa len niekto blízky, čo nepasie po mojich peniazoch, zostal, no nazývať ju zoči-voči  matkou som tak ešte nejako nedokázala. V mnohých ohľadoch bola pre mňa viac sestra, než rodič. Možno a myslím, že nebudem preháňať, by som ju bez problémov dokázala zaradiť do kategórie „dobrá priateľka“. Od chvíle, čo ma zovrela vo svojom vražednom náručí, ma všemožne podporovala a povzbudzovala takmer v každom mojom sebabláznivejšom nápade, ktorý som mienila vyskúšať.


Na moju odpoveď, venovanú matkinmu vždy prítomnému manželovi, sa dvere do kancelárie otvorili ešte viac a ja som mohla zbadať dôverne známy pohľad – Irinu sediacu za svojim prepychovým pracovným stolom.


S najúžasnejšou nenútenou ladnosťou, akú som kedy videla, oprela lakte o dosku stola a trochu sa nad stolom naklonila. Na tvári mala svoju zvyčajnú elegantne-ľahostajnú masku nezúčastnenosti, no v očiach jej hrali zvedavé iskričky hotový čardáš.


„Dieťa...!“ zvolala trochu teatrálne a pomalým pohybom, hodným talentovanej primabaleríny, rozovrela pre mňa svoju náruč. Bolo zvláštne, že hoci na prvý pohľad táto scénka mohla pôsobiť mimoriadne formálne a oprostená od akýchkoľvek citov, my traja sme vedeli, že je to naopak divadielko plné pravdivého príbehu. Bez tejto predpripravenej, na oko snobskej, etudy by sme už hádam ani nedokázali predstaviť naše stretnutia. Bez váhania som sa jej do pripraveného náručia hodila.


„Irina!“


Pobozkala som ju z jednej a vzápätí z druhej strany tváre. Žiadne letmé náznaky, boli to dva rýdzo dcérske, hlasné bozky pre mamu. Toto som pre ňu mohla urobiť, a robila som to rada.


„Čo ťa sem privialo, srdiečko? Prišla si pozrieť svoju starú, úbohú a takmer chromú matku?“ pýtala sa tak bezstarostne, až som aj napriek napätiu vyprskla uvoľňujúcim smiechom.


Felix zagúľal očami a vystrúhal peknú grimasu, ktorá mala svedčiť o matkinej „zachladnutej“ puberte. Obe sme sa rozchichotali vysokými hláskami.


„Emmett ma sem privial. Presne teraz, keď ho najviac potrebujem, mám pocit, že sa po ňom zľahla zem. Nie je v kancelárii a ako sa tak dívam, nebude ani tu, však?“ Moje šteňacie oči neboli vôbec hrané.


„Mám dva tipy, srdiečko. Buď skús Angelu, alebo JJ-ovu kanceláriu.“


Oči mi zaleteli k ozdobným rokokovo zdobeným stojacím hodinám. Bol prinajmenšom čas večere v slušných rodinách, u Angely to znamenalo, že je čas na ukladanie detí do postieľok. Vzhľadom k tomu, že Angiine deti strýka Emma milovali celou svojou detskou dušou, bolo by nepravdepodobné, keby sa objavil práve v tom čase u sestry. Vedela som, že by nemala šancu tie neúnavné živly uložiť spať. A taktiež jej bolo jasné, že Emm by nikdy nikoho úmyselne neobťažoval. Už tak mal výčitky svedomia, že každý víkend nedokázal odolať Angelinmu pozvaniu na obed. Mal úplne scestný pocit, že ju tým hádam využíva, alebo čo.


Povzdychla som si  a zatriasla hlavou nad ďalšou márnou cestou, ktorá ma evidentne v najbližších chvíľach čakala.


„Fajn, skúsim teda JJ-a. Ale aj tak nerada chodím do tamtej štvrte,“ mrmlala som si popod nos naštvane.


Nie, že by to bola zlá štvrť. Vôbec nie, bolo to práve naopak. Emmove prachy, vložené do spoločného podniku chlapíka menom Jenks, ktorý bol srdcom a jeho nie príliš spoločenského priateľa Whitlocka, predstavujúcim mozog ich detektívnej kancelárie, umožnili preniesť Jenksove pôvodné sídlo do jednej z najlepších lokalít v centre Chicaga. Za to bol Emm odmenený členstvom v tomto podniku na chytanie zločincov. Aby som nebola nespravodlivá, pomerne často využívali jeho právne vzdelanie. No nech už to bolo akokoľvek, z toho miesta som vždy mala husiu kožu.


„Nechceš sa trochu zdržať, srdiečko? Za chvíľu pôjdeme na večeru, stačí len v reštaurácii spomenúť, že budeme mať spoločnosť. Potešilo by nás to.“ Presviedčal ma Felix, no ja som bola pevne rozhodnutá nájsť čo najskôr Emmetta. Bola som nahnevaná, že ho jeden jediný raz súrne potrebujem a on sa práve v tej chvíli prepadne pod čiernu zem!


„Nie, ďakujem, vy dvaja ste ku mne skutočne strašne milí.“ Krútila som hlavou v jasnom odmietnutí, ale srdečný úsmev mi z tváre neschádzal. Túto dvojicu, ktorá sa mi tak náhle objavila v živote, som mala ozaj rada. Ako som povedala, nedalo sa hovoriť o vrelých rodinných vzťahoch, ale bolo to viac, než som si kedy mohla priať.


* * *


Vo vile, v ktorej sídlila detektívna kancelária, sa nesvietilo. No aj tak som z nejakého zvláštneho dôvodu vedela, že nie je neobývaná. Rozum mi nahováral, že z tejto strany nemôžem vidieť okná z dvora a tak som túto myšlienku povýšila na svoj krátkodobý cieľ. S novonadobudnutou energiou a odhodlaním, som stisla kľučku na vchodových dverách. Vôbec som si neuvedomovala, že zadržiavam dych, až kým som všetok nevydýchla presne vo chvíli, keď sa tá prekliata vec v mojich rukách pohla.


Niekto tam v dome BOL.


S novým nádychom som nakoniec vošla do absolútnej tmy, ktorá ma čakala za dverami. Pár krokov a ocitla som sa v hlavnej kancelárii.


* * *


Nakyslastý pach alkoholu mi udrel do nosa s takou razanciou, až som sa čudovala, že som rovno na mieste nevyklopila obsah svojho žalúdka. V miestnosti nebola úplná tma. Oknom dnu prenikal pás modro-striebristého svetla mesiaca, čo dnes svietil, presne ako vtedy, keď pred piatimi rokmi utekali z toho prekliateho miesta. Keď k tomu všetkému zarezonoval vzduchom zvuk, intenzitou podobný výstrelu z dela, strhla som sa a úplne som stuhla so srdcom búšiacim až v krku. Absolútne neschopná akéhokoľvek pohybu som tam ostala meravo stáť a očami som prepátravala približné miesto, z ktorého sa uši drásajúci zvuk šíril. Nečinne tu stáť, bolo proti všetkým mojim zvyklostiam. Nie, bolo to doslova proti všetkým mojim receptorom indikujúcim nebezpečenstvo, ktoré na mňa dramaticky kričali svoje „UTEKAJ!“. Napriek tomu, som stále nebola schopná sa pohnúť ani len o milimeter ...


Zvuk opäť prehlušil ticho, do ktorého tak divoko búšilo moje srdce. Tentoraz som si z nejakého zvláštneho dôvodu uvedomila, jeho pôvod. Bolo to obyčajné mužské chrápanie. Ak by som ho počula za iných okolností, asi by som pravdepodobne vyprskla  smiechom, ale teraz som veru nemala chuť. Ten mesiac svietil...


Moja ruka intuitívne nahmatala vypínač svetla a v miestnosti sa ozval nový zvuk. Šťuknutie, oznamujúce zapojenie všetkých elektrických obvodov. Slabý bzukot blížiaci sa zázrak svetla priam charakterizoval. Potom ma oslepilo svetlo prichádzajúce zo skleneného lustra, visiaceho v strede kancelárie.


Ozvalo sa hlučné, zdĺhavé mužské zapílenie, ktoré sa v polovičke svojho „času“ náhle prerušilo. Kým sa moje oči boli schopné spamätať z oslepujúceho svetelného  ataku, k tichu sa pridalo nahnevané mužské zavrčanie, ktoré nasledoval tlmený pád.


Chvíľu som neveriacky sledovala výjav, ktorý sa mojim  očiam naskytol. Na zemi sa váľal nejaký cudzí chlap.


Kabelka v mojich rukách sa v sekunde zmenila na zbraň a nech to vyzeralo akokoľvek smiešne, BOLA som nielen schopná, ale aj ochotná ju v mene sebaobrany použiť.


„Zhasni ty pako!“ zamrmlal značne znechuteným, chrapľavým hlasom. Oči, a vlastne aj celú tvár, si zakrýval predlaktím, pretože svetlo v miestnosti bolo odrazu až príliš jasné.


„Pohni sa a vytrhnem ti tie tvoje prekliate črevá zo žalúdka,“ varovala som ho a myslela som to smrteľne vážne. Stála som mierne rozkročená, presne tak, aby bola moja stabilita v prípade možného útoku čo najvyššia. Zaujímavé, že útek mi ani len z ďaleka neprišiel na um.


Chlapík pri zvuku môjho hlasu zamrzol v polovici pohybu a ja som sa modlila, aby dôvodom bola skutočnosť, že som ho dokázala vystrašiť viac, než on mňa. Ale aj tak som kdesi v hĺbke svojej duše vedela, že je to len zbožné, ale hlavne absolútne nereálne, želanie.


Neskutočne pomalým pohybom, čo trval hádam celé tisícročie, odsunul ruku zo svojej tváre a mne trvalo len zlomok sekundy spoznať totožnosť neznámeho zločinca.


„Čo tu robíš, Hej ty?“


Zalapala som po dychu, úplne neschopná akejkoľvek zmysluplnej odpovedi. Neviem, či ma viac prekvapil fakt, že som opäť po rokoch videla Whitlocka, alebo, že ma opäť nazval tou stupídnou prezývkou.


Zhrnutie



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

20)  Empress (21.11.2012 10:43)

Ona si to všetko vyžerie až do poslednej kvapky, že? :'-( :'-( Rosiinu časť som čítala so zatajeným dychom, na ktorej konci mi až slzy vyhŕkli:'-(
A Jasper, aj keď to nieje práve môj obľúbenec a v tej kapči ani nemukol (až na ten záver, že ), tak ma jeho pasáž dostala ...Vyhľadával hádky, bitky, boje... túžil byť potrestaný za jej smrť... Aaaa čo mi to robíš
Avšak nech som pri prvej časti bola akokoľvek smutná, tak pri tej Alicinej, som sa postupne začala usmievať ako pako Prosto typická Alice
„Hej ty!"
Idem rýchlo ďalej

Cathlin

19)  Cathlin (13.07.2012 23:09)

Tak teď nevím, kde začít! Jako obvykle.
Ten začátek - scéna syfilis - dokonalá, temná, zhroucená, naštvaná, dechberoucí! Tahle tvoje místa doopravdy miluju.
Zdá se mi, že příběh Rose začíná být opravdu temný, těžký, náročný. A moc se mi to líbí, znáš mě! Nádhera.
Hej ty! Také dokonalé. Dokážeš všechno tak popsat! Vážně tam vůbec nic nechybí. Nemám nejmenší problém přenést se do kůže tvých postav a dokonale rozumím jejich pohnutkám.
Takže za mě dneska zase:

Bosorka

18)  Bosorka (09.07.2012 23:26)

Já teda vizoura okamžite plivám , je to blééééééééééé.
Jo, Hani - já jsem prostě hysterka, přiznávám bez mučení.

Twilly

17)  Twilly (09.07.2012 23:20)

Hele, když si cucneš prvně, nechutná to (obvykle), další cucnutí už tak "horký" není... nebo se mýlím?

HMR

16)  HMR (09.07.2012 23:18)

tak teď budu dlouho přemýšlet, kterýže to smajlík odpovídá mému mentálnímu nebo momentálnímu stavu...

Bosorka

15)  Bosorka (09.07.2012 23:16)

Ano, ten smajlík velice často odpovídá mému mentálnímu stavu

HMR

14)  HMR (09.07.2012 23:09)

tak daleko ještě nejsem...
dovol, aby odporovala...Ďalší hlt whisky už bol vyslovene chutný

Twilly

13)  Twilly (09.07.2012 23:09)

Hani, to je Macčin zamilovanej :D... je to už téměř její součást... hele, jenom si cucla, nevožrala jsem ji... zatím

Bosorka

12)  Bosorka (09.07.2012 23:07)

KDepak, Hani, těším se přímo hystericky

HMR

11)  HMR (09.07.2012 23:06)

v tom případě jsi, Bos, použila špatného smajlíka, ne?

HMR

10)  HMR (09.07.2012 23:05)

tss... ona nepřestane a nepřestane o tom, že by hlavní hrdinové měli považovat alkohol za řešení svých problémů nepadlo ani slovo...

Bosorka

9)  Bosorka (09.07.2012 23:05)

Já se tak moc těším na Hej ty!

Twilly

8)  Twilly (09.07.2012 23:03)

v podstatě jdu ve tvém scénáři

HMR

7)  HMR (09.07.2012 23:01)

čistě filozoficky bych řekla, že jsou možné dva výklady - ad a/ ano, bojíme se konce, protože to bude KONEC... a co budeme dělat dál? že? ad b/ zatím ne... ale není všem dnům konec, že? áááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá vážně jsem móóóc zvědavá, jak to zaonačíš dál... dneska žádná technická poznámka...
ty se zkrátka držíš pořekadla - konec dobrý, všechno dobré, viď?

Twilly

6)  Twilly (09.07.2012 22:55)

hele, copak píšu saďoury?

HMR

5)  HMR (09.07.2012 22:52)

bojíme, bojíme... právě toho konce

Twilly

4)  Twilly (09.07.2012 22:49)

Holky moje milovaný, nebojte se, ještě chvilku posečkejte a dočkáte se i konce, slibuju :p

Lenka326

3)  Lenka326 (09.07.2012 21:03)

Chudák Rose, to toho ještě nebylo dost? Co ještě bude muset chudera zažít? Prosím tě, už ji netrap. Ponižovaná, znásilňovaná, bitá a teď i nakažená. Nevím, jestli bych měla její sílu řešit to "jen" flaškou. No a pak další ztracená duše - Jasper. Pořád jsem čekala, co je s ním, ale tohle mě opravdu překvapilo. I on spadl tak hluboko, chudák. Pomůže mu Alice?
Už jim trošku ulev, jo?

Bosorka

2)  Bosorka (09.07.2012 18:39)

Chudák Rose, hledá zapomnění na dně láhve whisky - stejně jako Jazz tam hledá rozřešení. Duše moje bolavé :'-(
Snad Alice pomůže Jazzovi, i když ten se tomu bude určitě bránít zuby nehty, ale kdo pomůže Rose? Kde jsi Emmette?

HMR

1)  HMR (09.07.2012 18:17)

Ďalší hlt whisky už bol vyslovene chutný... navzdory okolnostem
tak som túto myšlienku povýšila na svoj krátkodobý cieľ...
Čo tu robíš, Hej ty?“ měla by ho tou kabelkou stejně praštit... drahouška
Twilly, ty víš...:) :) :)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek