Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

33. kapitola - Tentoraz skočíme o päť rokov dopredu a pozrieme sa, čo robia tí, ktorým je vlastne poviedka určená. Je tu pohľad Rosalie a Emmetta ♥

Rosalie


Dnes, dňa druhého februára roku 1923 som sa každým krokom, ktorý rezonoval chladnou ozvenou chrámu, približovala svojej vlastnej verzii pekla. Nad hlavami prítomných zneli tóny organu hrajúce svadobný pochod.

Prvý – moje nohy boli odrazu ťažké ako z olova, zatiaľ čo hlava neočakávane ľahká. Druhý – na hrudi sa mi usadil ťažký kameň a ja som nemala odvahu ho z nej odvaliť. Tretí – vedela som s istotou, že dnes definitívne umriem...


Roztvorila som dnešné noviny a viac-menej zo zvyku som nalistovala spoločenskú stránku. Tak to vždy robievala ona. Vravela, že je mojou povinnosťou vedieť o všetkom, čo sa v Chicagu len šustne. Prirodzene, bola vždy posadnutá mocou a pozornosťou, inak by si môjho otca určite nikdy nevzala. Napriek zvyku, mojim cieľom nebola žiadna prekliata posadnutosť ťahať za nitky. Ja som bola LEN zvedavá...


Chicago má ďalšiu atrakciu tejto sezóny. Dňa 21. augusta 1928 uzatvoria manželský zväzok Edward Cullen, syn známeho filantropa, podporovateľa charity a jedného z najvplyvnejších sponzorov Chicagskej Loyolskej Univerzity a Isabella Swanová, dcéra nemenej známeho náčelníka chicagského policajného zboru.


Konečne! napadlo mi, keď som sa dívala na slová v novinách. Medzi tými Bellou a Edwardom to už raz muselo prepuknúť. Boli presná ukážka toho, ako by mal milujúci vzťah vyzerať. Dokázali prekonať neprekonateľné a predsa to ich vzťah nenarušilo. Skôr naopak. Keby nebolo tejto dvojice, už dávno by som si najskôr podrezala žily; alebo sa zmenila na svoju bezcitnú a bezcharakternú matku. Neviem, čo je horšie.


Moje prsty, trochu roztrasené sledom mojich myšlienok, nežne pohladili tlačiarenskú čerň, ktorá Chicagu zvestovala  správu o svadobných zvonoch a len čo som zatvorila oči, za mojimi viečkami sa odohrala ďalšia scéna spred piatich rokov:



Ja, Rosalie Lillian Haleová, beriem si teba, Royce King,

Ja, Rosalie Lillian Haleová, beriem si teba, Royce King,

a pred celým svetom sľubujem, že ťa budem milovať a ctiť,

a pred celým svetom sľubujem, že ťa budem milovať a ctiť,

v šťastí i nešťastí, v chorobe i v zdraví,

v šťastí i nešťastí, v chorobe i v zdraví,


KÝM NÁS SMRŤ NEROZDELÍ!!!


Aká úbohá a prázdna fráza...


Radšej som otočila list, no evidentne mi nebolo dopriate. Pod bombastickým titulkom sa skvela fotografia Emmetta McCartyho, čerstvo vymenovaného mestského prokurátora, po boku svojej dlhoročnej priateľky Alice Brandon- Beaufortovej. Okrem toho, že článok popisoval bežné detaily a podmienky jeho uvedenia do funkcie, pomerne bulvárnym spôsobom špekulovali o tomto večnom páriku a pravdepodobnosti zásnub s dcérou majiteľky pánskych klubov.


Všetci si pamätali ono škandalózne odhalenie sprisahania Jamesa Brandona voči svojej neteri, keď ju pod falošnou zámienkou strčil do luxusného blázinca len aby si privlastnil astronomické kontá, ktoré zmienenej slečne zanechal jeho brat po svojej smrti. Jamesa Brandona ustanovil poručníkom nad majetkami, no ten to evidentne nezvládol a pokúsil sa odstrániť svoju neter, keď sa blížil vek jej plnoletosti. Vtedy sa šuškalo aj o nejakých drogových obchodoch, do ktorých vraj mal byť James Brandon zapletený. Pamätám sa, že matka veľmi zúrila, keďže James bol jedným z najštedrejších sponzorov otcovej kampane – čo znamenalo jasný problém. No záhadná – smrteľná - nehoda vo väznici mu zabránila vypovedať skôr, než bol stanovený predbežný termín súdneho pojednávania.


Ďalšiu vlnu špekulácií a senzácií vyvolala táto drobná osôbka menom Alice Brandon-Beaufortová tým, že sa verejne prihlásila k Irine Beaufortovej, majiteľke rozsiahlej siete pánskych klubov.


Od Angie viem, že Emmett pre tú ženskú pracoval a tiež, že tú malú potvoru z toho blázinca zachránil. Vraj to tých dvoch stmelilo tak dokonale, že sa jeden od druhého takmer nepohli. Kedykoľvek som videla ich spoločné obrázky, vyrážalo mi dych. Cítila som sa, ako keby mi niekto vrazil jeden rozžhavený klinec do spánku a druhý priamo do srdca. Nenávidela som tú malú mizernú štetku viac než čokoľvek na svete. Nenávidela som vzduch, ktorý dýchala, pretože to bol vzduch z Emmettových úst. A nenávidela som fakt, že ona sa s ním smela voľne ukazovať. Mal ju rád. To bolo z obrázkov zrejmé. Smel ju mať rád a ja som jej to závidela...


* * *


S Angie som sa pravidelne stretávala v Domove pre nezaopatrené deti a siroty Esme Cullenovej. Najprv som tam ozaj chodila iba kvôli Angie, ale neskôr som zistila, že ovzdušie detskej nevinnosti ma dokáže držať na vodou. Inak by som to už ozaj vzdala. Royceovi bolo jedno, kde trávim svoje dni, hlavne ak som mu neprekážala, či niečo od neho nechcela. Krátko po našej svadbe mi vydelil mesačnú apanáž, ktorá ma mala od neho udržať čo najďalej. Hoci som mala pocit, že moja svadba bola jednou veľkou paralelou k aktu vloženia hlavy do slučky šibenice, mienila som byť Royceovi manželkou so všetkým, čo k tomu patrí. Nemusel vedieť, na koho myslím, keď sa jeho slizké telo po mne sápalo, za účelom uľaviť IBA sebe. Nemusel vedieť, že keď pri tom zatvorím oči, zmiznú Royceove šedé, ako kameň chladné oči, či ostré črty tváre a spomienky mi privolajú obraz hnedých veselých dúhoviek, ktoré sa na mňa dívajú s nefalšovanou láskou.


Musela som sa uchýliť k tomuto klamstvu, inak by som už počas svadobnej noci pri paródii na fyzickú lásku, čo predvádzal môj zákonitý, vyvrátila celý obsah žalúdka. Bolo mi srdečne jedno, že tým Roycea v podstate podvádzam už od prvej chvíle nášho manželského života. Už dávno som vedela, že moje očarenie ním zmizlo tak rýchlo, ako keď sfúknem sviečku. Ale lavína sa dala do pohybu a brala so sebou všetko a každého. Teraz už nebolo možné z tohto šialeného vlaku vystúpiť.


Dvere na Domove sa rozleteli a vovalil sa do nich jeden z mužov Charlieho Swana. V náručí mal balík a funel ako lokomotíva. Leto v Chicagu vrcholilo vlnami ohromného sparna, takže nebolo nezvyčajné vidieť niekoho kúpať sa v pote, tak ako teraz jeho.


„Je tu pani Esme?“ vyhŕkol a hrnul sa dovnútra. Prišiel k prvým dverám a nakukol. Keď ju nezbadal, urobil to isté s ďalšími dverami.


Ja som medzitým stála s otvorenými ústami a dívala sa na jeho zúfalstvo. Práve tohto maníka som veru rada nemala. Bol drzý a liezol mi na nervy. Všeobecne bol obľúbený, no mne jednoducho nesadol od začiatku.


„Nie je tu!“ odpovedala som rovnako príkro, ako on mňa ignoroval. Choval sa ku mne, ako keby som bola len jedna z personálu. Prehliadal ma a hovoril na mňa iba v takýchto príležitostiach – to jest, keď MUSEL.


„Ukážte!“


Začala som sa načahovať za balom v jeho rukách. Tesne pred tým, ako som sa mohla dotknúť toho, čo bolo starostlivo zabalené v obrovskej plátenej plachte, mykol rukami a ja som siahla do prázdna. Nahneval ma tak, že som takmer zavrčala nahlas.


„Je tu vôbec niekto kompetentný?“ Pokračoval v urážkach a zvrtol sa mi chrbtom tak rýchlo, až ma ovial rozvírený vzduch.

„Ešte raz budete ku mne takto nezdvorilý, Jacob Black a v mene Esme Cullenovej vás odtiaľto vyhodím tak rýchlo, že nebudete vedieť, čí ste!“ Kráčala som za ním s rovnako zúrivým tempom, akým som  sa ho snažila verbálne zastrašiť.


„Dajte mi pokoj Rosali, nemám na vás chuť ani náladu. Je tu niekto, kto by dokázal tejto malej pomôcť? Je zranená!“


Moje nepriateľstvo sa rozplynulo. Už dávno som absolvovala kurz rýchlej pomoci. Ja viem, na boháčku s vreckami plnými peňazí sa to nehodilo, ale mne to bolo jedno. Chodila som sem preto, že ma bavilo tu byť. Bavilo ma pomáhať a nebyť iba Royceovou okrasou. Chcela som byť užitočná. Potrebná.


„Dajte!“


Konečne som ho dostihla a prísne som ho zvrtla za rameno ku mne čelom. Popravde, bolo to dosť ťažké. Jacob Black bol menší obor a myslím, že v podstate neškodný, ale teraz mal v náručí niekoho, komu som mohla pomôcť. Takže naše rozpory šli tentoraz  mimo nás.


Trochu dezorientovane sa začal okolo seba obzerať. Schmatla som ho za rukáv a ťahala som ho na najbližšiu ošetrovňu. V duchu som celkom oceňovala, že sa tentoraz zdržal akéhokoľvek podrýpavania.


* * *


Emmett


Práve som bol na ceste do Domova, po Angie. Bola tam, ako napokon každé ráno, aj so svojimi dvomi ratolesťami. Mojim najdrahším synovcom Teddom a neterou Cath. Miloval som jej rodinu tak veľmi ako keby bola moja. Keď Tyler požiadal o Angelinu ruku, nemal som námietky. Nemal som ich mať k čomu. Pravda, nemal žiadne peniaze a ani rodinu za sebou, ale bol dosť šikovný, aby mi nebolo jasné, že sa uchytí. V štúdiu medicíny ho podporovali obaja Cullenovci a ja som už dávno prišiel na to, že Cullenov úsudok je správny. Cenil som si ho tak veľmi, že som Carlislea Cullena v duchu považoval za svojho otca. Podporoval totiž aj moje štúdium, ale na rozdiel od Tylera, len psychicky.


Samému by mi nikdy nenapadlo vydať sa na cestu práva; bol to jeho nápad po tom, čo ma jedného dňa sledoval, ako som rozsúdil jednu z bezvýznamne-dôležitých šarvátok dvoch malých dievčat z Domova. Vraj, rozsúdiť dve ženy tak, aby boli nakoniec obe spokojné, je na nezaplatenie a tiež ten dar nemá každý. Bral som jeho poznámku ako humor, ale v skutočnosti mi tá myšlienka nedala spávať. A tak netrvalo dlho a zo mňa sa stal poslušný študent práv. Pred rokom som ich úspešne skončil a teraz ma mesto chcelo uviesť do novej funkcie prokurátora. Bol by som šialený, ak by som to neprijal. Bola to šanca niečo dokázať. Len škoda, že som nemal komu...


* * *


V úzkej chodbičke Domova bolo plno.


„Preč! Uvoľnite cestu! Preč!“


Videl som pred sebou Jacoba, jedného z Charlieho ľudí, ako sa na mňa valí ako veľká voda. V náručí mal čosi neurčitého tvaru, čo som najprv tak úplne nerozoznával, no po chvíli som zbadal dievčenské nohy. Nahé nohy v ošarpaných topánkach, aby som bol presný. Pretočil sa mi žalúdok a nemotorne, ohromený tým čo som mal pred sebou, som ustúpil pár krokov vzad.


Jacob ma minul s tichým „uhni!“ a ja som nebol schopný zo seba vydať ani len slovo. To, čo zo sebou prinášala chudoba týchto detí, mi ešte aj po rokoch dokázala oživiť spomienky a tie ako rozžhavený kutáč pálila môj úbohý mozog.


Díval som sa za ním, kým nezmizol za prvými dvermi.


„Emmett...“ Jej hlas ma pribil na kríž. Hlava sa okamžite otočila za hlasom, hoci vidieť JU bolo to posledné, čo som si želal. Prirodzene, nebolo možné o nej nevedieť. Bola manželkou Roycea Kinga II, toho blbca a kurevníka, ale stále nechutne bohatého blbca a kurevníka. Jeho šťavnaté excesy boli pravidelnou súčasťou rýchlo sa vzmáhajúceho bulváru.


A teraz tu stála predo mnou. Smutná, krásna a pre mňa stále viac žiadúca, než by mala vydatá žena byť.


„Necháš ma prejsť?“ Nedokázala prerušiť náš pohľad a úprimne, ja tiež nie. Nechcel som ju vidieť a predsa som po tom prahol. Snažil som sa jej vyhýbať, teraz, keď Angie s Rose pracovala tu v Domove, preto mi Angie dávala vedieť, kedy sa za ňou môžem zastaviť.


„Emmett... Musím za ním!“ Skúsila to dôraznejšie a mne trvalo ďalších pár sekúnd, kým ku mne význam jej slov doľahol. Ustúpil som ešte viac, neschopný inej reakcie než hlúpo zízať a nacapil som sa tak priamo na stenu. Prebehla okolo mňa a zmizla v rovnakých dverách ako Jacob.


Chvíľu som za ňou civel, zatiaľ čo som premýšľal, či sa mi celá príhoda len nezazdala, a prv než som si uvedomil, vyrazil som za ňou.


Chodba ma priviedla na ošetrovňu. Zastal som medzi dverami a díval som sa, ako sa snaží Rose za Jacobovej pomoci upokojiť dievčatko, zvíjajúce sa na vyšetrovacom stole. Najprv som si myslel, že je to ozaj len malé dievčatko, ale mohla mať tak desať, možno jedenásť. Bola príšerne vychudnutá a špinavá. Zlepené vlasy jej viseli vo vlnách okolo okrúhlej tváričky. Oči mala nádherne hnedé, teda, to som zaregistroval za tú chvíľu, čo ich na mňa prosebne upla. Bála sa. Bola úplne vyľakaná a napätá. Letmo som ju preletel pohľadom. Bez problémov som rozpoznal  sinky a modriny. Taktiež boli viditeľné drobné rezné rany. Zneužívanie a bitka. Zovrel som pery, aby som zadržal slová, čo sa mi drali na jazyk a sklopil pohľad na svoje ruky. Neuvedomil som si, že som ich zaťal do pästí, ale v podstate ma to ani neprekvapilo. Mal som chuť rozbiť hubu tomu, čo sa k tej malej čo i len priblížil. Smrad!


„Ššš, bude to v poriadku, uvidíš, malá,“ tíšila ju Rosalie. Nakláňala sa nad ňou ako anjel. Šaty mala prosté, pravdepodobne, aby jej bohatstvo nebilo do očí chudobu detí v Domove. Áno boli jednoduché, no stále boli dostatočne vkusné, aby si mohli podať ruku s Rosaliinou eleganciou.


Dievča sa snažilo oprostiť od akéhokoľvek dotyku tých dvoch, aj keď sa jej takmer nedotýkali. Snáď len v takej miere, aby z toho stola nakoniec nespadla a neublížila si ešte viac.


„Ako sa voláš?“ oslovil ju Jacob tichým hlasom, takmer nežne. Dievča v tej chvíli akoby  niekto očaroval. Okamžite sa prestala šklbať a vytreštila na neho tie nádherné oči, tak veľmi podobné tekutej čokoláde. Dívala sa na neho ako na zjavenie, doslova mu visela na perách. Jacob sa usmial.


„No tak, maličká, ako povedz mi ako sa voláš?“


Keď jeho obria tlapa nemotorne pohladila zachumlané vlásky dievčaťa, inštinktívne som čakal ďalší záchvat paniky. Bol som však prekvapený; tá malá zostala úplne pokojná, takmer by som povedal fascinovaná indiánovou pokojnou usmievajúcou sa tvárou.


Dievča potiahlo a chrbtom dlane si nemotorne utieralo obe líca mokré od sĺz. Stále civela na Jaka a on na ňu. Bolo to zvláštne. Potom znovu potiahla a ja som, úplne automaticky, ako som to zvykol robiť, keď bola Angie malá, vytiahol vlastnú vreckovku a s natiahnutou rukou som ju podával dievčatku. Asi ma videla periférne, lebo ju neodmietla, no oči z Jaka stále nespustila.


Keď si ju vzala, opäť som sa o dva kroky stiahol späť a zacítil som na sebe Rosaliin pohľad. Chvíľami to vyzeralo, akoby bola zo mňa zmätená, potom prekvapená a nakoniec tak trochu užasnutá. A možno som si iba namýšľal. Tentoraz som z nej bol zmätený ja. Usmiala sa. Len trošku, ale bola v tom nežnom pohybe pier toľká vrelosť, až som sa nedokázal nadýchnuť. Chcel som ju pobozkať. Teraz a hneď. Veľmi.


„Agnes, volám sa Agnes...“ zamrmlala dievčinka svoje meno a tým nás dvoch vytrhla z myšlienok.


Rosalie sa okamžite začala zaujímať o dievčatko, hladila ju po vlasoch a nežne sa na ňu usmievala.


„Tu si v bezpečí, Agnes, tu ti nikto neublíži,“ ubezpečovala ju, keď opatrne bruškami prstov prechádzala cez drobné ranky na odhalených miestach na rukách. Maskovala ich za pohladenia, nežnosti, ktorým sa dievčaťu evidentne nedostalo dosť.


„Nedáte ma jemu, však nie?!“ Skákala pohľadom z Jaka na Rosalie a v jej očiach sa opäť začal oživovať strach a panika.


„Nie, srdiečko, nikomu ťa nedáme. Zostaneš tu.“


Áno, Rosalie bola anjel.


„Nedám ťa nikomu, Nessie, sľubujem,“ sľuboval Jacob a privinul si dieťa k širokej hrudi.


* * *


„Ak si prišiel za Angelou, už tu nie je.“


Rosalie vyšla z vyšetrovačky, no pohľadom ešte stále zotrvávala na teraz už úplne pokojnom dievčatku. Sledoval som jej ruku, ktorou si trela unavený zátylok v snahe trochu si ho premasírovať. Asi dnes mala dlhú službu. Angela sa zvykla zabudnúť v práci ako to ona nazývala, často a ja som sa ani nečudoval. Jednak tie deti dokázali vyplniť čas a potom, bolo tu vo všeobecnosti fajn. Domáca atmosféra, rozžiarené detské oči, všade to, čo inde chýbalo... Bola tu rodina. Cullenovcom sa dajako darilo, vyčariť týmto sirotám obrovský úsmev na tvárach a to robilo toto zariadenie výnimočným.


„Minul som ju?“ Opýtal som sa úplne logicky.


Rosalie neodpovedala hneď, ešte stále bola v zajatí myšlienok na to, čo sa dnes stalo na vyšetrovačke.


„Zdalo sa, že Teddy má zvýšenú teplotu, vzala aj Cath a šli radšej domov. Pravdepodobne to budú zúbky, ale rozhodla sa nič neponechať náhode. Poslala po mňa a myslím, že aj správu pre teba, musel si minúť poslíčka.“


Celý čas čo mi vysvetľovala situáciu s Angie, sledovala vyšetrovačku a v skutočnosti mi nevenovala pozornosť. Jej odpoveď bola mechanická. Potom sa dvere konečne zatvorili a ona akoby precitla zo sna. Presne som rozpoznal chvíľu, keď zneistela. Na líca jej vystúpila jemnulinká červeň a začala sprudka dýchať. Bolo to nepatrné, no ja som tie zmeny videl celkom jasne. Nedokázal som z jej profilu spustiť oči.


„Aha...“ Bolo jediné, čo som zo seba dokázal vydolovať. Za prvé, neveril som vlastnému hlasu a za druhé... aj po piatich prekliatych rokoch som ju miloval rovnako intenzívne, aj keď bola celých päť rokov manželkou iného.


Stáli sme obaja v trápnom tichu tmavej chodby. Všetko okolo nás bolo vyľudnené, akoby v Domove nikoho nebolo. Netušil som, koľko je hodín, možno mali nejaký režim. Vážne som netušil. Zvykol som sa iba zastaviť pre Angie a zobrať ju aj s deťmi domov, rýchlo, prv než budem mať možnosť vidieť Rosalie.


„Gratulujem...“ povedala a ja som sa snažil zistiť, čo mi ušlo, kým som sa snažil skrotiť svoje rozbúrené myšlienky.


„K čomu?“ Vždy som skôr hovoril ako myslel.


„No... predsa k menovaniu, na miesto prokurátora...“ Znela veľmi neisto. „A k... zásnubám?“


Takmer mi zabehlo, keď som začul jej otázku.


„Čože?! K s akým?“ Pripadal som si vyložene tupo. A ona zase vystrašene. Evidentne som odpovedal príliš zbrklo.


„No... ehm... noviny sú plné článkov o tebe a o Alice Brandon- Beaufortovej... myslela som, že je to na spadnutie, ak ani je... realita.“ Viditeľne sondovala. A mne sa to zdalo byť absolútne nádherné. Prial som si, aby v tom bol aspoň kúsok žiarlivosti z jej strany, ale to by som už iste fantazíroval.


„Ach, Alice,“ vydýchol som si úľavne a nabral vietor do plachiet, „je úžasná, ozaj, zamilovala by si si ju, len čo by si ju prvý raz videla, ale ja a ONA?“


Predstava malej neústupnej generálky, čo komanduje všetko a každého, vrátane Jaspera, hoci ten sa jej vyhýba ako čert krížu a popiera všetko, čo medzi nimi je, alebo skôr bude. Stavil som sa s JJ o basu šampanského, že je to len otázka času.


„Takže ty a ona... akože... nič medzi vami dvoma nie je?“ Dlhé mihalnice vytvárali jemný vánok, ako rýchlo nimi mrkala.


„Nie, to by som klamal, je to tá najlepšia priateľka akú chlap môže mať, ale... mám tu auto – kvôli Angele, ale keďže tu nie je, smiem ťa niekde odviesť?“ Snažil som sa zmeniť tému hneď ako tá pôvodná začínala byť príliš horúca.


Bol to ako sen, keď súhlasila a medzitým, čo šla Esme ohlásiť svoj odchod a pobrať si svoje veci, dala mi možnosť vydýchať dnešné udalosti.



Zhrnutie



***Priznávam sa bez mučenia, že som nenašla spôsob ako aspoň trošku logicky nazvať dievčatko Renesmee a tak som si bez dovolenia požičala meno jednej z Hanetkiných anjelskych postáv. Agnes, skrátene Ness/Nessie

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Cathlin

15)  Cathlin (13.06.2012 17:40)

Tedy, Twilly, to bylo zase!
Takže Bellu a Edwarda jsi hodila na jednu kopu pár větami. Myslím, že jsi dobře udělala. A nechala si rozehrané dvojice EaR a AaJ. A v obou případech to je rozehrané více než zajímavě!
A ehm - neteř Cath! Málem jsem spadla ze židle! Beru si to osobně...
A Nessie! Musím přiznat, že po tom výstupu mezi neznámou malou holčičkou a Jacobem jsem věřila, že po otázce na jméno se dozvíme odpověď: Renesmée. Byla jsem překvapená, že se tak nestalo, ale své kvality dokonalého stratéga jsi dokázala v přezdívce!!!
A potom, některé tvé věty:
- moja svadba bola jednou veľkou paralelou k aktu vloženia hlavy do slučky šibenice
- moje očarenie ním zmizlo tak rýchlo, ako keď sfúknem sviečku
- Ale lavína sa dala do pohybu a brala so sebou všetko a každého
Zase jsem mě okouzlila, zvláště první větou... a všechny ostatní byly přesně na svém místě! Nic přehnaného, vyumělkovaného... prostě krásné, krásné, krásné...

Empress

14)  Empress (12.06.2012 11:08)

Bol tam, fakt sa tam mihol A aj ja chcem aby ma niesol na rukách
Skok časom bol naprosto úchvatný Tak chúďa Rose si napokon toho darebáka musela vziať:'-( a ja som stále verila, že sa to medzi ňou a Emmetom nejako "učeše" Ale pani autorka určite vie čo zamýšľa, takže jej do toho nebudem kecať?
Len taká drobnosť... Kedy bude ďalšia kapča???

Bosorka

13)  Bosorka (11.06.2012 22:28)

Ano, je to masochistické a pochopitelné...., i když já bych se raději zamkla časovým zámkem s flaškou doma

HMR

12)  HMR (11.06.2012 21:43)

to je snad jasný, ne? Rose by na jeho inauguraci, pokud by byla veřejná, taky šla... jsou to masochisti
občas prostě musíš alespoň VIDĚT, když už nic jiného není možné....

Bosorka

11)  Bosorka (11.06.2012 21:42)

Hanule, tys tam byla!

Twilly

10)  Twilly (11.06.2012 21:39)

Hele, odkud víš o čumění v kostele?! Já se na to vyprdnu!

HMR

9)  HMR (11.06.2012 21:36)

protože je to trouba...
Zase som stál pred sídlom Haleovcov. Ako včera, predvčerom...
no, to nám, Rose, tak pomohlo... nebyl ještě očumovat v kostele? pokud někdo zná důvod, proč by tito dva nemohli uzavřít sňatek, ať promluví teď anebo mlčí na věky... jako hrob! E M M E T T E!!!!!!! Rose potřebuje chlapa a ne nekňubu!

Twilly

8)  Twilly (11.06.2012 21:25)

Proč bys toho chudáčka přizabila?

HMR

7)  HMR (11.06.2012 21:24)

co proč?

Twilly

6)  Twilly (11.06.2012 21:23)

Proooooč

HMR

5)  HMR (11.06.2012 21:20)

řekla bych, že sloveso líbit nevystihuje, co cítím...
ano, písmenka se líbí o tom nepochybuj, ale... ksakru ty přece víš, jak jsem háklivá na Rose... to její peklo se mi nemůže "líbit"... jsem dojatá, vyděšená a smutná, v krku mám knedlík, a Emmetta bych přizabila...

Twilly

4)  Twilly (11.06.2012 21:04)

Leni, ono to není vyloučeno, že se tam ještě něco málo o E+B objeví bylo by to opravdu veliké "hupsnutí" časem...

A ano, asi je ještě budu chvilku trápit, byl by tu jeden nápad, ale musím nad ním popřemýšlet, páč mi tak nějak zastiňuje původní a já a dilema, to nikdy nedělá dobře

Ano Macíčku, Jazz ještě bude

Ne, Čičinko, NECHCI TĚ ZABÍT! Chraň Bůh! ... takže líbilo?

Lenka326

3)  Lenka326 (11.06.2012 20:46)

No sice jsem zamáčkla slzičku, že si nám nedopřála sbližovačku mezi Bellou a Edím i její uzdravování, ale jinak se mi ten časoskok moc líbil. Rosalie mě mile překvapila. Místo, aby se doma užírala svým "pohádkovým" životem, tak se věnuje sirotkům. Sice by si zasloužila pořádného chlapa a vlastní děti počaté z lásky, ale ještě není všem dnům konec, že? Už jsem tě podezřívala, že přepisuješ dějiny a dala jsi dohromady Alici s Emmettem, ale už tehdy psaly v novinách kraviny, jak je vidět.
A Emmett prokurátorem - tak to se povedlo!
Moc se těším na další, konečně jim dovolíš trochu toho štěstí nebo je budeš trápit???

Bosorka

2)  Bosorka (11.06.2012 20:34)

Twilluše Tenhle skok časem byl úúúúúúúplně úžasný.
Rose - ten její chladný prázdný život, člověk by nad tím zaplakal :p
Právník Emmet?

PS: Bude Jazz?

HMR

1)  HMR (11.06.2012 20:22)

Co ti k tomu mám říct? já...
Ty mě chceš zabít??????????????????????
ach jo...
Smel ju mať rád a ja som jej to závidela...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek