Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

32. kapitola - Tak sa teda pozrime, čo sa dialo ďalej. Uznávam, je toho trošku viac než zvyčajne, ale nemala som to drdce dnešnú kapitolu tak akosi uťať. Myslím, že takto to dáva viac zmyslu... čo myslíte? Napokon, prečítajte a zhodnoťte samé...

Edward


Už dávno sa zotmelo, no ešte nebolo tak neskoro, aby som si šiel ľahnúť. Carlisle s Belliným otcom sa ešte stále nevrátili. Trochu ma to znepokojovalo. Samozrejme, bol som zvyknutý, že sa Carlisle zdržal v práci. Bol viac než obetavý a jeho práca obsahovala mnohé nadčasy. Angažoval sa na mnohých frontoch, takže sa nebolo ani čomu čudovať. Ale tentoraz bolo niečo inak. Niečo, čo ma nútilo zostať mimo snov, a tak akosi „pripravený do služby“.


Trochu som si brnkal na klavíri, čím som si krátil dlhú chvíľu, zatiaľ čo Esme sedela a čítala. Na rozdiel odo mňa vyzerala byť úplne pokojná.


Ľavým lakťom som sa opieral o stojan na noty a rukou som si podopieral čelo. Pohľad som mal upretý na druhú, pravú ruku, ktorej prsty pomerne svižne tancovali po bielych a čiernych klapkách. Pár jednoduchých pohybov mojich prstov vyčarovalo z ohromného nástroja príjemnú melódiu, s ktorou som sa tak trochu láskal. Vedel som, že aj keď už Bella zmizla zo schodiska, počuje ju. Tá myšlienka ma hriala v duši s rovnakou intenzitou, ako poriadny hlt Carlisleovho najlepšieho koňaku. Dnes večer som hral iba pre ňu.


„To bolo krásne, Edward, čo to je za skladbu?“ Prerušila ticho Esme. Bella ma úplne odizolovala od okolitého sveta a ja som zabudol, že je so mnou ešte niekto v jednej miestnosti. Tak veľmi som sa ponoril do myšlienok, v ktorých hralo hlavnú úlohu práve toto zvláštne dievča. Musel som byť veľmi prekvapený, keď som sa obzrel za hlasom, čo ma oslovil, pretože sa na mňa Esme zhovievavo a tak trochu povzbudzujúco usmiala.


„To bolo...“ Premýšľal som, ako vykričať do celého sveta, že to samotná Bella, bez toho, aby to vôbec tušila, mi vnukla hudobný námet a pritom to zatajiť. Nechcel som ju do toho zaťahovať, nechcel som Bellu dávať na obdiv, hoci to bolo presne to, čo som túžil urobiť. Vykričať do sveta, že je viac než len moja inšpirácia. Ibaže som vedel, že takúto publicitu by za žiadnych okolností nezniesla.


„... pre ňu?“ Dokončila moju začatú myšlienku a nepatrným pohliadnutím k stropu označila Bellu ako pôvodcu.


„Áno, ako si to vedela?“ Nepochyboval som, že sa práve teraz červenám. Líca mi horeli ako pri požiari a tep sa mi úplne zbláznil len preto, že si niekto okrem mňa všimol, že bez Belly už nebudem schopný nikdy viac existovať.


Esme sa zasmiala, naposledy skontrolovala číslo stránky pred tým, než knižku, ktorú doteraz čítala, zatvorila a odložila na malý príručný stolík.


„Vidím, ako sa na ňu dívaš, Edward. Je to úplne rovnaký pohľad, aký vídam, chvalabohu už roky, u Carlislea,“ dodala spokojne.


Moja milovaná Esme. Ak  by chcela, mohla by mi  teraz do očí šplechnúť, aký som trápny, keď som ochotný uctievať aj zem, po ktorej Bella chodí. Mohla by sa vysmiať mojej sentimentálnosti, pretože viem, že ma videla, ako som minule tajne ukradol a strčil do vlastného vrecka z jedálenského stola obrúsok na utieranie úst po jedle len preto, že sa dotkli Belliných pier. Rozhodne si mohla vybrať ktorúkoľvek formu potupy, ale to by ona nikdy neurobila. Nikdy by sa k niečomu takému neznížila. Miesto toho sa so mnou vlastne podelila o črepinku svojho šťastia. Viem, ako sa Carlisle díva na Esme. Viem, že to, čo je medzi nimi, je ozajstná láska, ktorú som im vždy tak trochu závidel a chcel som zažiť také niečo aj sám. A teraz... sa môj sen stal skutočnosťou a ja som našiel niekoho, koho milujem a budem milovať až kým svet budú podopierať obrie korytnačky.


Esme vstala a drobnými krokmi, ktoré boli pre ňu také typické, pricupitala ku klavíru. Postavila sa k nemu bokom a zľahka sa o naleštené krídlo oprela lakťom.


„Zložil si to sám?“ Neprestávala ma udivovať jej vnímavosť.


„Prečo myslíš, že je to odo mňa?“ Sklopil som rýchlo zrak späť k vlastným roztraseným prstom, ktoré neustále neúnavne prehrávali melódiu, o ktorej bola práve reč.


Trochu sa nakrčila a tak sa dostala do môjho zorného poľa, len aby upútala moju pozornosť. Podarilo sa. Hoci som mal hlavu zloženú na prsiach, nebolo možné ju ignorovať, nehľadiac na to, že by to bolo odo mňa voči nej maximálne nezdvorilé.


„No tak, Edward...“ Usmiala sa na mňa takým tým spôsobom, ktorý hovoril, že ak by som odpovedal negatívne, iba by som tým urazil jej inteligenciu. „JE to od teba.“


Áno, odhalila ma.  Zatvoril som oči, trochu som sa zaškeril a keď som ich otvoril, zbadal som Esmein spokojný úsmev plný hrdosti.


„Tá skladba je nádherná,“ povedala a natiahla ruku, aby ma pohladila po mojich večne neposlušných vlasoch, ktorých dĺžka presahovala všetky spoločenské medze, no ona aj tak trvala na tom, aby som si vlasy nestrihal. Vraj mi to takto svedčí viac.


Prestal som hrať a zachytil jej drobné zápästie skôr, než ho stihla zase stiahnuť. Otočil som jej ruku dlaňou nahor a doprostred som jej vtisol drobný bozk. Bol plný vďaky a lásky, ktorú cíti syn voči matke. Bola mojou oporou, dôverníčkou, staršou sestrou... Bola všetkým, čo by som nechcel v živote nikdy stratiť. Esme jednoducho veľmi, ozaj veľmi dôstojne nahradila moju biologickú matku.


Odrazu sa ozval nepríjemný zvuk zvončeka pri vchodových dverách, ohlasujúci svojim vysokým tónom nečakanú návštevu. Esmeino drobné telo sa od ľaku myklo a jej dlaň mi rýchlo vykĺzla z mojich rúk. Aj keď už som ju nedržal, zostal som v stále rovnakej polohe, ako pred pár sekundami. Mračil som sa. Ten, kto sa neohlásene objavil pri Carlisleových dverách, mi práve zničil neopakovateľnú chvíľu s touto neuveriteľnou  a vzácnou ženou.


Niekto z personálu sa postaral o to, aby sa presvedčil, či niekde „nehorí“, keďže zvonček neprestával zvoniť. V Esmeinej tvári sa objavila obava. Nielenže som videl, ja som doslova cítil jej napätie. Mal som dojem, že jej myšlienky plné zmätku a narastajúceho strachu na mňa doslova kričia, keď sa od dverí ozvalo poplašené „Madam, prosím...“


Esme neváhala a vyrazila ako malá delová strela  rovno do haly. Bol som jej po celý čas v pätách.


Vo dverách stál jeden zo zriadencov z Carlisleovej kliniky. Zháňal Carlislea, pretože im vraj práve pred chvíľou priniesli muža vo veľmi vážnom stave. Postreleného. Zriadenec vysvetľoval rýchlo a šikovne Esme, že pacient potrebuje okamžite ošetriť strelu. Vraj by to urobili osobne bez Carlislea – na klinike bol počas celých dvadsaťštyri hodín prítomný minimálne jeden schopný chirurg, no jeden zo sprievodcov toho raneného sa dožadoval vyslovene len a len Carlisleovej prítomnosti. Podľa miernej hystérie v hlase dlhoročného zdravotníka, musela byť situácia na klinike pravdepodobne poriadne vyhrotená. Esme neváhala, požiadala staršieho, večne po ruke stojaceho zázračného sluhu o svoj kabát a hneď ako ho na seba obliekla, vybehla von a bez váhania sa rozbehla smerom ku krídlu Carlisleovej kliniky. Mohla prebehnúť aj cez nekonečnú spleť chodieb, milión rohov a nespočetné množstvo schodov v tejto rezidencii, prirodzene, no v tej chvíli bolo rýchlejšie prebehnúť po udržiavanej ceste vedúcej popred stavbu. Z vnútra bola ako starobylý labyrint. Skôr, než mi zmizla z dohľadu, vybehol som za Esme bez toho zbytočného čakania na svoj kabát.


Kdesi v diaľke, za mojim chrbtom, za nami sluha zatvoril dvere a sa ozvalo šťuknutie zámky na vchodových dverách rezidencie. Ale to som už bol takmer pred klinikou.


* * *


Rosalie


Stretnutie s Angie bolo rozpačité. Do chvíle, než som vošla, mi Tylerov nápad prišiel maximálne vhodný či dokonca skvelý, ale keď som jej konečne čelila tvárou v tvár... Netušila som, či som ozaj pripravená. Cítila som sa nervózne. Ruky sa mi potili, dych zasekával a srdce búšilo ako splašené. Nebola som schopná sústrediť sa na jedinú myšlienku.


„Čo tu robíš?“


Bola chladná a oči mala ostražité. Bolo zrejmé, že sa s ňou život nemaznal. Koniec koncov, presne to mi Angela naznačovala v parku. Nemusela som poznať detaily, aby som vedela, že práve to jej dopomohlo k neviere. Vlastne si myslím, že verí, ale musí si človeka najprv preveriť.


Táto myšlienka bola mojim záchranným lanom. Niečo, čoho som sa chytila a detinsky tvrdohlavo odmietala pustiť sa. Akoby na tom závisel celý môj život. Potrebovala som Angelu. Potrebovala som niekoho, ako je ona. Potrebovala som ten bezpečný pocit. Problém bol, že netušila, ako ho z Angely vymámim.


Už som sa nadychovala k odpovedi, keď ma obišiel Tyler a snažil sa rozptýliť Angelu bozkom na pery. Rýchlym a v podstate nevinným, no na druhú stranu som si bola pekelne istá, že to Tyler urobil naschvál. Jednoducho ju zmiatol a to celkom úspešne, pretože Angela v okamihu zahorela červeňou po celej tvári až k ušiam. Zbesilým, tak trochu zmámeným mrkaním mihalníc sa snažila dostať tak povediac do normálu.


„Ahoj Ang,“ zavrnel Tyler Angie pri uchu, nedbajúc chichotajúcich sa detí či mojej osoby v miestnosti. Myslím, že ma chcel uchrániť od Angiinho chladu, ktorým sa práve evidentne obalila, no pri prvom, hoci len letmom dotyku ich pier, Tyler vypadol z „role“ a jeho reakcia na jej blízkosť bola skutočná. Choval sa dôverne, akoby boli len sami dvaja tu v celej budove. Nie, akoby by boli sami na celučkom svete.


Mala by som žiarliť. Viem, že by to nebolo pekné, ale predsa sa mi predstava besnej žiarlivky zadala omnoho prirodzenejšia než to, čo som cítila pri tomto možno nakoniec nechcenom divadielku. Jednoducho som si uvedomila, že sa na tento párik dvoch mladých zamilovaných neuveriteľne dobre pozerá. Nie, nie som žiaden voyer, len mi chýba skutočný cit. Doma ho nepoznám a začínam mať pocit, že  život s Royceom bude o tom istom. Snažila som sa nasať celú túto atmosféru, aby som mala na čo spomínať, keď sa... vydám.


„Pozri, koho ti vediem.“ Hlas mal tak trochu zastretý túžbou, zatiaľ čo jej nežne zastrčil za ucho uniknutý pramienok vlasov nad spánkom. Nebol to premyslený čin. Urobil to celkom automaticky. Spontánne a opäť so všetkou možnou nevinnou intimitou, ktorá určite medzi nimi vládla aj v súkromí.


Angie sklopila pohľad a jej tvár sa zaliala novou vlnou karmínovej.


„Nájde sa tu šálka teplého čaju? Slečna Haleová nám takmer v parku zamrzla.“


Angie sa konečne prebrala a strelila po mne pohľadom. K mojej úľave môžem skonštatovať, že ten pohľad už ani zďaleka nebol taký ostrý ako na začiatku tohto stretnutia. Skôr som tam videla stopy zvedavosti. Tyler mal ozaj ohromný rozptyľovací talent.


„Dúfala som, že ťa tam stretnem,“ povedala som v záchvate čistej pravdovravnosti.


Ktorési  z detí zavýskalo a rozbehlo sa k Angele. Nedbalo na to, že dospelí sa bavia, roztvorilo náruč a objalo Angelu okolo stehien so všetkou detskou vášnivosťou. Dívala som sa na to, ako sa detská tvárička zaborila do jej brucha, na chvíľu tak zotrvala a potom sa hlávka zaklonila, aby dovidela Angele do očí.  Mladá žena objatie vrátila a ten úsmev, ktorým dieťa obdarila bol presne ten, čo si ho pamätám. Túžila som po ňom. TO bol dôvod, prečo som tu. Na malý okamih ma pichlo pri srdci – žiarlivosť, no radšej som ho potlačila novým pocitom. Nádejou, že Angie svoj úsmev ešte niekedy venuje aj mne.


Na to sa dieťa s rovnakou vervou pustilo sukne a odbehlo preč. Nasledovali ho ostatné deti a tak nastalo trápne ticho, plné plachých pohľadov.


Pár metrov vľavo od Angely bol kozub. Ticho v ňom praskalo drevo, olizované oranžovými jazykmi. Odrazu mi bola ozajstná zima. Neviem, či s vonkajšieho mrazu, alebo z citového napätia... Náhle som zatúžila po teple a tak som, stále v absolútnom tichu, podišla k plameňom. Dvojica mladých ľudí mi ostala za chrbtom, no že by mi to niečo uľahčilo? To veru nie...


„Pani Simmonsová bude o čaji určite niečo vedieť, Tyler, bol by si taký láskavý a zariadil šálku aj pre mňa?“ Začula som jej hlas a zachvela som sa predzvesťou toho, čo príde. Budeme na chvíľu samy.


Stála som pri rímse a natŕčala ruky k teplu. Kdesi, za mojim chrbtom zneli Tylerove pokojné kroky, ktoré sa pomaly strácali v chodbe tohto zariadenia. Angelu som nepočula, skôr som vytušila, že mi stojí priamo za chrbtom.


„Prišla si za mnou, alebo za ním?“ opýtala sa do ticha. Mala som pravdu. Stála priamo za mnou. V ústach mi vyschlo a srdce sa mi rozbúchalo trémou. Prudko som k nej zvrtla svoju tvár.


„S Tylerom sme sa stretli náhodou, prísahám!“ Znela som zúfalo.


Moje vyhlásenie Angelu zjavne pobavilo.


„No to dúfam!“ dodala s hranou prísnosťou a na tvári sa jej zjavil prísny výraz. Tiež hraný, čím samozrejme ľady povolili.


„Myslela som Emmetta, Rose,“


Zavrela som oči. To meno som teraz ozaj nepotrebovala počuť. Bolo to príliš boľavé.


„Angie, budem sa čoskoro vydávať!“


Tri sekundy ticha trvali dlhšie než tri celé desaťročia.


„Viem.“


* * *


Esme


V ordinácii ma čakalo prekvapenie. Stál v nej Emmett McCarty. Jeho sestra bola najprv Carlisleovou pacientkou a teraz, dobrovoľníčkou v mojom ústave pre siroty. Mala zmrzačenú nohu, no jej entuziazmus a chuť do života Carlislea priam fascinovali a poháňali v pred hľadať pre ňu všetky dostupné možnosti. A podarilo sa. Viem, že sa jej napokon dostalo veľmi unikátnej protézy, ktorá mladej žene dovoľovala spoločenskú socializáciu. Jej príbeh bol sám o sebe fascinujúci a nielen preto, že v ňom svojim spôsobom figuroval Carlisle. Tvrdil, že Angelin prístup, ako pacienta, mu dodával hlavnú dávku sebavedomia. Že nebyť pozitívnosti tej mladej slečny, nikdy by mu nenapadlo hľadať práve túto možnosť. Ošetril by ju, postaral by sa o čo možno najlepší servis, no pravdepodobne by to bolo všetko. Štandardne to stačilo, ale Angie bola všetko, len nie šedý štandard. To už som medzičasom zistila aj sama. Bola úžasná, trpezlivá, veselá a veľmi priama. Ochota pomáhať a zabávať moje deti len posilnili závery, ktoré som nadobudla vo chvíli, keď som sa s ňou po prvý raz stretla.


Rovnako aj Emmett, jej starší brat a myslím, že aj tútor, vo mne zanechal hlboký dojem. Bol to veľký chlap, krásne stavaný a mužný, no pri tom jemný a slušný. Spomínam si, ako Carlisle spomínal, že táto súrodenecká dvojica si v živote užila chudobu a nepohodlie, hoci teraz, ako sa zdalo, biedou netrpia. Ale zdalo sa, že peniaze ich tak ľahko neskazia. Stále vyzerali byť tými istými ľuďmi, ako keď sa museli spolu pretĺkať iste nie práve ružovým obdobím.


Doteraz som Emmetta McCartyho mala možnosť vidieť, ako vždy vyrovnaného, pri svojej sestre príjemne spoločenského a vtipného spoločníka. Dnes večer bolo všetko inak. Bol strhaný, jeho večne usmiate oči stratili  ten radostný lesk a ústa, čo sa neustále smiali, teraz zvieral do úzkej čiarky, až mu zbeleli pery. Stál pri hlave zraneného a myslím, že si ani neuvedomoval, že bruškami prstov vyklepkáva nervóznu morzeovku. Ďalší muž, čo bol s ním mal v tvári nasadenú masku prázdnoty. Stavila by som sa o čokoľvek, že bolo za ňou ukryté zúfalstvo, ktoré sa mu podľa všetkého darilo schovávať.



„Zdravím vás, pani Cullenová,“ pozdravil ma vyrovnaným hlasom, no v očiach mal nepokoj. „Zháňali sme sa po doktorovi Cullenovi, ale zdá sa...“


„Nie je doma...“ Osvetlila som mu zrejmé a sledovala v priamom prenose, ako vzrástlo jeho napätie. Pohľad stočil k mužovi ležiacom na operačnom stole.


„Myslím, že by som vám mohla pomôcť... dovolíte?“


Nemalo zmysel len tak tam stáť. Pred tým, než som sa za Carlislea vydala, pracovala som ako sestra v rovnakej nemocnici. Vojna tiež celkom prispela k mojej praxi, takže ošetrenie strelného zranenia nebolo pre mňa novinkou. Skôr než sa obaja muži stihli ohradiť, pristúpila som k mužovi, aby som si obzrela jeho ranu. Oblečený bol len v košeli a nohaviciach. Cez látku presakovala krv. Možno chcel Emmett protestovať, napokon, zriadenec spomínal, že odmietol službukonajúcich lekárov s tým, že sa dožaduje len  a len Carlislea. Ale na toto nebol čas. Pacient nevyzeral dobre. Bolo treba konať a nie sa dohadovať.


„Nožnice!“ zavelila som pevným hlasom, zatiaľ čo som pohľadom fixovala miesto kde mal postrelený zranenie. Ktosi mi ich podal priamo do natrčenej ruky a ja som bez váhania rozstrihla krvou nasiaknutú látku. Pod ňou zívala rana, nie veľká, no podľa množstva krvi, typovala som to na zásah cievy. Zranený mal na ramene uviazané priam ukážkové škrtidlo, vytvorené z pruhu obyčajného plátna.


„Ten, kto sa pokúsil zastaviť krvácanie, odviedol výbornú prácu,“ skonštatovala som, čo som videla pred sebou.


„To Jasper,“ poskytol vysvetlenie Emmett tichým hlasom.


Znova som sa pozrela na mladého muža stojaceho tesne pri stene. Keď som ho videla, napadlo mi, že možno nechcel zavadzať. Asi tak meter od neho stálo dievča vo veľmi nevšednom oblečení a účese. Nemala som však čas si ju prezrieť bližšie. Prvoradý bol pacient.


V tej chvíli dobehol Edward.


„Je treba s niečím pomôcť?“ spýtal sa zadychčaný. Všimla som si, že bol bez kabáta, len v košeli. Vlasy mal ešte viac rozstrapatené, ako zvyčajne bývali a jeho tvár bola zachmúrená záujmom o dianie v ordinácii.


Venovala som mu vďačný úsmev a on ho prijal.


„Zožeň mi Taylera, myslím, že ho budeme potrebovať, kým sa Carlisle nevráti.“


* * *


Alice


Tá žena, čo bez váhania začala ošetrovať Jenksa, nás nakoniec požiadala aby sme opustili ordináciu. Potrebovala sa pripraviť na zákrok, ktorý sa chystala urobiť. V rýchlosti nám vysvetlila, že sa pokúsi guľku z rany vybrať a dezinfikovať ranu. Ostatné sa vraj bude riešiť potom.


Medzi Emmettom a ňou došlo k menšej hádke po tom, čo vykázala aj jeho. Tvrdohlavo sa pchal do ordinácie a bol odhodlaný zostať dnu počas operácie. No žena, pani Cullenová, ako som sa mala možnosť dozvedieť, bola nekompromisná. Pár chvíľ po tom, ako sme vyšli predo dvere a snažili sme sa upokojiť svoj ešte stále adrenalínom zrýchlený dych, sa objavil ten mladík s bronzovým nádychom vo vlasoch spolu s iným mladým mužom. Pochopila som, že sa jedná o toho Tylera, ktorého spomínala pani Cullenová. Po pravde, prišiel mi mladý na to, aby bol doktor. A čer vie, či vôbec bol doktor! O tom veru nepadlo ani jedno slovo. Každopádne, obaja sa hrnuli do ordinácie tak rýchlo ako sa len dalo. Nedívali sa napravo ani na ľavo. Posledné, čo sme začuli nahnevaného bronzovovlasého mladíka, bolo: „Kde si dopekla vlastne bol?“


A taktiež sme zachytili odpoveď: „Odviedol som slečnu Haleovú domov, Angela  by sa zbláznila, ak by som to neurobil.“

 

Emmettove ramená po tejto poznámke viditeľne stuhli.


* * *


Jasper


Už dobrých pätnásť minút sme sedeli pred ordináciou. V absolútnom tichu a myslím, že takmer úplne bez pohybu. Emmett z nejakého dôvodu stuhol, len čo sa okolo nás prehnali poslední šťastlivci, čo smeli dnu.


Cítil som bezmocnosť tak intenzívne, až ma takmer zabíjalo. Nedokázal som udržať koncentráciu a to ticho, čo sa nami rozprestrelo, mi prišlo len ako ďalšia forma týrania zo strany môjho prekliateho osudu, keď sa Maličká konečne pohla. Doteraz stála opretá chrbtom o stenu. Jednu nohu mala v kolene pokrčenú do pravého uhla a podrážkou špinila maľovku. Obe ruky mala za chrbtom, zakliesnené medzi stenou a svojim pozadím. Párkrát som po nej preletel pohľadom. Bol som z nej zmätený a nemal som chuť nad ňou teraz premýšľať. Nie keď neviem, čo bude s Jenksom. Zachránil mi riť a schytal to za nás za všetkých. V takej chvíli sa priateľ neopúšťa.


Zložila nohu na podlahu a odtlačila sa od steny. Po pár krokoch mi docvaklo, že mieri preč. Preč?! Nedokázal by som nikomu vysvetliť prečo, ale vedel som, že jej to nedovolím. Nie bez...


„Kam si myslíš, že ideš?“ pustil som sa do nej trochu viac zostra, než som možno pôvodne zamýšľal.


Zastala, no nevyzeralo to, ako keby mala v úmysle sa otočiť. Jej krátky zásek trval tak tri, možno štyri sekundy a potom sa pohla opäť ku vstupným dverám kliniky. Jej snaha ignorovať ma v kombinácii s adrenalínom z úteku urobili svoje. Zatiaľ čo ona sa snažila o solídne, no napriek tomu cupitavými krôčikmi zdrhnúť, mne stačili dva dlhé kroky aby som sa ocitol rovno za jej chrbtom. Nečakal som na nič, jednoducho som ju schmatol za lakeť a stočil tvárou k sebe. Bol som pripravený na jej strach a dokonca už som aj mal na jazyku pripravené ospravedlnenie, ale čakalo ma prekvapenie. Bola nahnevaná. Priam soptila, z očí jej lietali blesky. Pery mala zovreté do zúrivej grimasy a ruku, za ktorú som ju ešte stále držal, mala zovretú do päste až jej na nej zbeleli hánky.


„Pusť ma!“ zasyčala mi do hrude a ja som si až teraz uvedomil, aká je drobunká. Ak by som ju teraz objal, k temenu by som sa musel ešte zohnúť, napadlo mi z ničoho nič. Tá myšlienka ma trochu zarazila. Netušil som, prečo by som ju mal vôbec objímať.


„Kam si myslíš, že teraz pôjdeš? Zostaneš tu a basta!“


Miesto odpovede začala šklbať rukou a snažila sa mi tak vymaniť zo zovretia.


Bola to len ďalšia chorá myšlienka, ale rozhodne som vedel, že ju nechcem pustiť. Nielen niekam preč, ale že nechcem prerušiť ani náš fyzický kontakt, hoci jej zjavne nie je príjemný.


„No to určite!“ zasyčala a skôr než som sa nazdal, celou silou mi dupla na nohu. Takmer mi zlomila priehlavok, ale svoje dosiahla. Pustil som ju, zatiaľ čo som tlmene zaklial. Okamžite sa rozbehla preč.


„Počkaj!“ zavolal na ňu Emmett a na rozdiel odo mňa, jeho ta malá potvora neignorovala. Zastala a dokonca sa obzrela.


„Dlhuješ nám vysvetlenie, nemyslíš?“ Bol úplne pokojný. Nechápal som, ako môže byť, do čerta tak neuveriteľne pokojný!


Maličká si povzdychla, zatvorila oči, že to vyzeralo, že si prechádza nejaký imaginárny zoznam pre a proti a potom ich otvorila. Všimol som si, že o mňa ani len nezavadila pohľadom, ako keby existoval iba Emmett a ja som bol len vzduch. Prirodzene, že ma to... štvalo, hoci by vôbec nemalo.


Vystrúhala otrávenú grimasu a hádam ešte otrávenejším krokom sa začala ku nám vracať. Prešla okolo mňa bez povšimnutia a hrnula sa k Emmovi. Ponúkol jej drobným gestom, aby si sadla na drevenú lavicu a ona ho bez problémov poslúchla, ako keby to robila dnes a denne.


„Nič vám nedlhujem!“ Použila ostré slová, no samotná jej poznámka predstavovala skôr obyčajné detské trucovanie, než skutočný odpor. Štvala ma, dráždila, vynášala do vývrtky už len tým, že dýchala, ale tu som sa hádať ozaj nemienil. Toto nebolo vhodné miesto, ani čas. Takže som to celé prešiel iba podráždeným odfrknutím. Zdalo sa, že ignorovala aj to.


„Vážne si to myslíš?“ Emmett znel vľúdne. Postavil sa priamo pred ňu a založil svoje ohromné ruky na prsiach.


Kapitulovala. Takmer...


„Čo budete mať vy dvaja z toho, ak budete vedieť, kto som?“  Vyhla sa šikovne odpovedi.


„Ok, tak inak. Mne to môže byť ozaj jedno, som len zvedavý,“ pokračoval vo výsluchu Emmett zatiaľ čo sa zviezol do drepu, aby jej videl do tváre. Povedal by som, že mal celkom slušnú taktiku, ako dosiahnuť svojho. „Ale jemu to vážne dlhuješ, Hej ty!“ Posledné oslovenie už  opúšťalo jeho škeriace sa ústa. Takže naštvaný, či nenaštvaný, tiež som sa prichytil, že sa mi začínajú kútiky samovoľne dvíhať k úsmevu.


„Nie som žiadna Hej ty!“


Svoje slová potvrdila rýchlym buchnátom do Emmettovho ramena. Samozrejme, ani to s ním nepohlo, len čo ho to pobavilo ešte viac.


„Môžeš si za to sama, Hej-“ doberal si ju so smiechom na perách, no ona nelenila a začala mu prudko šermovať prstíkom pred očami.


„Opováž sa to dopovedať!“


Keby nemala meter a pol, povedal by som, že je normálne desivá, takto bola IBA smiešna.


„Som Alice... teda...“ odrazu sa zdalo, že ju v mihu všetka bojovnosť opustila. „... Alice Brandonová.“ Vyliezlo z nej nakoniec.


To meno na nás malo neuveriteľný účinok. Najprv sme sa neveriacky pozreli na seba s Emmettom, potom, obaja zdesení sme to isté zopakovali s ALICE a nakoniec sme skončili v poriadne hysterickom smiechu.


„My sme tú malú potvoru mali celý čas pod nosom...“ zahíkal medzi jednotlivými výbuchmi rehotu, ktoré neprestali, ani keď drobná rúčka dopadla s hlasným plesk na jeho  líce.


Zhrnutie



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Empress

25)  Empress (11.06.2012 18:38)

Áno, presne tak, sem s tým!!!!!!!

HMR

24)  HMR (11.06.2012 18:27)

to je jedno... sem s tím

Twilly

23)  Twilly (10.06.2012 23:03)

část je napsaná, ale bude spíš monotematická, co se vypravěčů týče, Haničko :p

HMR

22)  HMR (10.06.2012 09:09)

mnó, to se nám to hezky směje, vy dva, o řádek výš... ale jak je na tom JJ? a taky vlastně Carlisle? a Charlie? a vůbec... písmenkááááááááááááááááá!!!!!!!!!!!

Twilly

21)  Twilly (07.06.2012 23:42)

v našem případě oslice, ale ne, tebe mám radši :D

HMR

20)  HMR (07.06.2012 23:42)

í-hahaha... ne, to je osel

Twilly

19)  Twilly (07.06.2012 23:32)

jak se u nás říká, Čičinko: Mám, ako koňa :D

HMR

18)  HMR (07.06.2012 21:28)


jsou povídky, které se mi líbí, ale nic napsatelného mne nenapadá, tak jen smajlíkuju, a jsou povídky, u kterých mne něco napadne, tak píšu, a pak jsou povídky, u kterých se moje sarkastické já tetelí blahem... ale nejsem si jistá, jestli by moje glosy autorka psychicky zvládla... no a pak... máš mě ráda?

Twilly

17)  Twilly (07.06.2012 21:17)

mňau, přiznávám, že jsem měla velikou tendenci tě jako komentátora nesnášet, ale NĚCO mi to nedovolilo a teď se na tebe vyloženě těším, když komentuješ, zvláště, když vypadá koment tak, jak ten dnešní :D ty moje sarkastická mrško s romantickými sklony (málem jsem napsala s "klony";) :D

HMR

16)  HMR (07.06.2012 21:10)

no tak jsem sarkastická mrcha s romantickými sklony... to řekni nahlas
EDIT: ale dokážu ocenit hezká písmenka... mňau

Twilly

15)  Twilly (07.06.2012 21:08)

Ano, nejdříve jsem netušila, jak se mám postavit ke tvému krumpáčku a pak jsem prozřela... a uznala to za jakési "vyhlášení míru" :D takové z Kocourkova, ale přece.

HMR

14)  HMR (07.06.2012 21:05)

to že reju, neznamená, že se mi to nelíbí... naopak, když se mi povídka jako taková líbí, můžu si teprve dovolit nesouhlasit s "detaily" ty si teda debužíruješ...

Twilly

13)  Twilly (07.06.2012 20:53)

No neříkej, že nerada reješ krumpáčkem, mám kus kus s tuňákem v pikantní omáčce...:D

HMR

12)  HMR (07.06.2012 20:47)

jo, jídlo skoro tak zajímavé jako Jazz, možná občas i zajímavější
ale mně se líbí všechny kapitoly jen bych občas zabila hlavní hrdiny... jo a komentáře nemají děsit, mají povzbuzovat a hladit kožíšek... po srsti, mňau
co máš dobrého?

Twilly

11)  Twilly (07.06.2012 20:39)

Haničko, když jsem viděla to množství písmenek, málem mě klepla pepka. Nahnalas mi normálně strach , takže jsem si k přečtení vzala na pomoc jídlo :D :D :D A s klidným svědomím to láduju, páč jsem pochopila, že se ti tahle kapitola líbila moc moc moc děkuju, Čičinko

HMR

10)  HMR (07.06.2012 18:47)

neboj, prečítáme aj zhodnotíme... keď že si nemala to drdce...
Bol viac než obetavý... no, nevím, jestli by Heidi s Edou souhlasila...
Na rozdiel odo mňa vyzerala byť úplne pokojná... ha, pouhé ticho před bouří, Edwarde, ještě se máš o ženách moc co učit
Tá myšlienka ma hriala v duši s rovnakou intenzitou, ako poriadny hlt Carlisleovho najlepšieho koňaku... móc hezký odstavec, drahá
až kým svet budú podopierať obrie korytnačky... krásné ale já myslela, že sloni
budu se opakovat, ale Rose je takříkajíc "můj kůň" a strašně mě štve, že je ve většině povídek dobrá jen k nenávidění Belly a otloukání Emmetta... tahle ta tvoje Rose, je myslím, "opravdu opravdová", pere se v ní ta její nadřazenost výchovou nad ostatní společenské vrstvy a zároveň citem vidí jejich kvality... tvoje Rose je opravdu skutečná
Štandardne to stačilo, ale Angie bola všetko, len nie šedý štandard... bych taky chtěla být pro nějakého doktora ne jen štandart

už dvě kapitoly přemýšlím, jestli to bude Edward, kdo bude asistovatmísto Carlislea... a ona Esme
Emmett z nejakého dôvodu stuhol, len čo sa okolo nás prehnali poslední šťastlivci, čo smeli dnu... chůďa Emm
Zatiaľ čo ona sa snažila o solídne, no napriek tomu cupitavými krôčikmi zdrhnúť, mne stačili dva dlhé kroky aby som sa ocitol rovno za jej chrbtom... Jazzi, drahoušku, pozor, je to tvoje budoucí žena!
Krásná, děvče, moc krásná písmenka

Cathlin

9)  Cathlin (06.06.2012 20:40)

Uspořila... Výborně, šikulka. Budu se těšit.
Jo, ok, tak jo. 300 slov. Ty jsi vážně úkaz! Ale krásný úkaz. :)

Twilly

8)  Twilly (06.06.2012 17:52)

Kačenko, obvykle, než začnu psát mám alespoň mlhavou představu scény o 300 slovíčkách. Vzhledem k tomu, že tyhle kapitoly mají standartně do 3000 slov, tak uznej, že se to VÁŽNĚ píše samo :p - a večer se chystám na Cor s Dirkem, už jsem si zase uspořila dvě kapči (ať mám dvojitou dávku )

Cathlin

7)  Cathlin (06.06.2012 17:41)

Já to věděla, věděla! :D Že máš aspoň něco malinko malilinko vymyšlené předem! To přece jinak není možný!
Jo! A díky za Edwarda! Ano, myslím, že je na sladké... určitě ano. B) Krásné scény!

Twilly

6)  Twilly (06.06.2012 17:34)

Víš dobře,Kačenko, že až na opravdové minimum scén píšu všechno zpatra ... moje představivost je děsivě malá a já jsem tak moc nestálá, nesmělá a přelétavá, že co neodpublikuju hned po napsání (a taky vymyšlení) to nenapíšu nebo když jo, tak rovnou vymáznu. Taková už jsem já, matinko

Holky moje milovaný, děkuju moc za krásné komentíky. Leni, víš, že jsem se docela bála, jestli se to veme? Nechtěla jsem to sladit, ale Eďouš je evidentně na sladký, takže... no co budu vyprávět, co?

Aňu a či bude on? Hej, mal by byť v pláne, ale veľký príbeh už nečakaj, ozaj by som to chcela trošku popošupnúť v deji , ale myslím, že už aj viem, akú úlohu zohrá (Kačenko, tohle je právě TA jedna z mála scén, které vidím předem )

Macku, ehm, no Emm a Rose se ještě nepotkali, mno... :p

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek