29.12.2011 [09:15], Twilly, ze série Mačacie zlato, komentováno 45×, zobrazeno 5481×

3. kapitola

Pevne verím, že ma miestne Edwardofilky nezabijú pri prvých slovách... zapamätajte si, nič nie je také, aké sa javí byť na začiatku. Všetko sa mení... ♥

Carlisle

Po obede sme sa obaja zložili v salóniku. Mne sa dobre sedelo v ušiaku pod oknom, kde bolo najviac svetla pre moje unavené oči a Esme tichulinko hrala na klavíri. Popri tónoch Léa Delibesa a jeho valčíka z baletu Coppelia, sa mi príjemne zatvárali oči a kdesi v podvedomí som premýšľal nad tým, že časopis o medicíne zložím na kolená a len trošku opriem hlavu o operadlo a snáď na pár chvíľ zatvorím oči...

Neviem, asi som na chvíľu predsa len zaspal, pretože ma prebudila rana z pribuchnutých dverí a nezvyčajné Edwardovo vrčanie. Edward predsa nie je nikdy nezdvorilý! To musí byť iba sen, presviedčal som samého seba. Ale keď sa k Edwardovmu štekaniu pridalo aj zúrivé dupanie po schodoch, uvedomil som si, že táto nočná mora sa mi nezdá. Je tu a Esme stále o jeho problémoch netuší.

„Ahoj, synček, môžeš mi vysvetliť, ako je možné, že si do-“ Esme bola vyplašená z Edwardovho chovania. Rovnako ani ona netušila, čo sa to deje.

Edward sa asi tak v tretine nášho obrovského schodiska zastavil a obrátil svoju tvár k Esme.

„NIE SOM TVOJ SYN A UŽ VÔBEC NIČ TI NEBUDEM VYSVETĽOVAŤ!“ Nekričal, ale ten nenávistný tón a skutočnosť, že tým neuveriteľne urazil a pošpinil Esme v jedinej vete, vo mne potlačili takmer všetko pozitívne, čo som doteraz k nemu cítil. Teraz som cítil skôr nenávisť než lásku k blížnemu...

„Takto sa s Esme rozprávať nebudeš!“ Zareagoval som presne tak, ako som nikdy nechcel. Aj keď som si plne uvedomoval svoju chybu, bol som nahnevaný a hnev ma úplne ovládal.

Medzitým sa Edward otočil a plynulým pohybom šelmy vychádzal po schodoch a evidentne mieril do svojej izby.

„Neotáčaj sa mi chrbtom, keď sa s tebou rozprávam!“ zavrčal som.

Edward sa zastavil a chvíľu len tak stál. Potom sa ku mne otočil. Jednou rukou sa chytil za drevené zábradlie. Jeho tvári chýbala akákoľvek emócia. Bola kamenná, bledá a úplne bez života. Jediné, čo na ňom ešte žilo, boli oči. Sálali hnevom a zášťou. Krásne ústa sa skrivili do nepekného úškľabku a jedno obočie zodvihol v ironickom geste.

„Rozprávaš?“ jeho hlas bol tichý. O to viac v ňom bolo cítiť negativitu. „Ty sa so mnou nerozprávaš, Carlisle, ty na mňa vrieskaš, ako keby som bol tvoj!“ Počas svojho krátkeho preslovu naberal na hlasitosti a posledné slovo už na mňa zareval. V tej chvíli mi bolo jasné, že predo mnou stojí človek, ktorý už len balansuje na hrane... vzdal svoj život a je len otázkou času, kedy si na neho siahne. Toto poznanie ma vydesilo až tak, že som nebol schopný odpovedať. Keďže Edward tým nadobudol presvedčenie, že túto partiu vyhral, opäť sa odvrátil a pokračoval do svojej izby.

Ostal som stáť s otvorenými ústami. Bolo to horšie, než ako naznačoval Eleazar v liste? Asi. Určite. Horúca drobná Esmeina dlaň mi prešla po ramene.

„O čo tu ide, drahý?“ pýtala sa s obavou v hlase. Toto bola chvíľa, ktorej som sa tak veľmi bál. Chvíľa, ktorú som sa snažil oddialiť čo najviac a teraz sa jej už nedalo vyhnúť.

„Poď, Esme, sadneme si a ja ti všetko vysvetlím.“ Môj pohľad ešte raz zablúdil k vrcholu schodiska, ktoré teraz zívalo prázdnotou. Esme sa nechala objať okolo ramien a odviesť do salóna. Zaviedol som ju k pohovke a spôsobne som počkal až sa posadí. Do hrude mi miesto srdca narážalo stredoveké baranidlo a tep som cítil až v sluchách.

„Dáš si so mnou za pohárik portského?“ ponúkol som jej a zaznamenal som ako sa mierne napla. Po pravde, to portské som potreboval viac ja a asi to bolo vidieť, pretože úplne zneistela. Ja som sa totiž alkoholu odjakživa vyhýbal.

Esme otvorila ústa k odpovedi, ale v úvode toho pohybu si to rozmyslela. Nakoniec len nepatrne prikývla.

Nepočkala. Vedela, že sa deje niečo veľmi zlé a zvedavosť bola evidentne silnejšia.

„Som tvoja žena, Carlisle, nič predo mnou nezatajuj,“ povedala, keď si z mojich rúk brala brúsenú krištáľovú času plnú voňavej ťažkej tekutiny.

Nabral som dych a pomaly aj odvahu. Cítil som sa ako klamár, že som jej o Edwardových problémoch nepovedal skôr.

„Edwarda vyhodili zo školy,“ šepol som a sledoval, ako si Esme decentne odpila.

Tmavé mihalnice zodvihla spoza pohára, keď na mňa uprela zvedavý pohľad. Potom si pridala ešte dúšok, po ktorom si nervózne oblizla spodnú peru. Ticho medzi nami bolo hmatateľné. Premýšľal som, ako veľmi je na mňa nahnevaná a či som nadobro nestratil jej dôveru.

„Úplne, alebo len dočasne?“ Bola vecná, ako vždy, aj keď to v nej muselo priam vrieť.

„Myslím, že len dočasne. Bol som presvedčený, že ročník dokončí, ale evidentne som sa mýlil...“ Moja ruka vyletela v nemom geste smerom ku schodisku, akoby ukazovala na predtým stojaceho Edwarda.

Esme si ešte raz odpila a potom mi podala svoj nedopitý pohár.

„Je nešťastný, Carlisle,“ jej slová ma prekvapili. Myslel som, že ma obviní z toho, že som jej fakty o Edwardovi zamlčal.

„Je nešťastný a my sme povinný mu pomôcť. Sme už jeho jediní rodičia. Viac už nikoho nemá a ja ho v tom samého nenechám.“ Túto ženu nebolo možné nemilovať. Vzal som jej drobnú dlaň a končeky jej prstov som priložil k perám.

„Teraz choď za ním,“ radila mi. „Ale skús sa vyvarovať zbytočným emóciám, nepotrebuje, aby na neho niekto kričal, drahý.“

Znovu som pobozkal jej drobnú rúčku.

„Ty sa... na mňa nehneváš?“ Hlas sa mi chvel obavami, ale nebol som schopný prestať na ňu hľadieť.

„Len trošku.“ Trošíčku sa pousmiala. „A teraz už choď, náš syn ťa potrebuje.“ Teraz otočila moju ruku dlaňou navrch a tentoraz ona pobozkala mňa.

* * *

Pred dverami som zaváhal. Potreboval som zopár nadýchnutí, aby som bol schopný splniť to, čo som práve pred chvíľou Esme sľúbil. Nedalo sa klamať samému sebe, že rozhovor s Edwardom nebude obzvlášť ťažký. Nakoniec som tú odvahu nakoniec ako-tak chytil a s posledným hlbokým nádychom som otočil kľučkou. Dvere sa ticho otvorili a mne sa naskytol otrasný pohľad. Edward sedel pri svojej posteli. Jednu nohu mal pokrčenú a druhú vystretú a bez topánky. Bol oblečený už iba v nohaviciach a bielej košeli bez kravaty, vrchné gombíky pri krku mal rozopnuté. Jeden rukáv mal vyhrnutý až k ramenu a vystavoval tak na obdiv po vpichoch znetvorenú ruku. Hlavu mal zvrátenú na posteli a vydával slabé chrčivé zvuky. Až neskôr som si všimol, že jeho kravata je zošuchnutá pri obnaženej ruke. Predpokladal som, že mu slúžila ako škrtidlo. V tej chvíli som kdesi vo vnútri umrel. Pochopil som záhadné slová z Eleazarovho listu. Ani môj priateľ nevedel, ako mi má oznámiť, že môj syn je narkoman.

* * *

Emmett

Sedel som za polorozpadnutým  kuchynským stolom. Lakte som mal položené na stolovej doske, vlastne som o ne opieral celú hornú polovicu môjho tela, zatiaľ čo  v oboch rukách, som takmer nežne zvieral drobnú papierovú kartičku. Stále dookola som zízal na úhľadné písmo. Irina Beaufortová. Najznámejšia bordelmamá v Chicagu. Prekrásna žena s kamennou tvárou tvrdého obchodníka. Ona chce niečo ponúknuť mne? Nešlo mi to vôbec do hlavy. A vôbec, prečo ju tá žena vlastne napadla? Keď sa nad tým zamýšľal, uvedomil si, že celá policajná akcia prebehla neuveriteľne ticho, čisto a rýchlo. Žiaden rozruch. Ani len nikto zo žurnalistov sa neobjavil. Na to mohlo byť len jediné vysvetlenie. Mafia. Madam Irina musela mať svoje kontakty, inak by ju tlač vyzliekla až do spodničky.

Ponorený do vlastných myšlienok som si ani nevšimol, kedy Angie dovarila našu skromnú večeru.

„Čo to máš? Ukáž!“ dožadovala sa vizitky. Snažil som sa ju ukryť vo vrecku na nohaviciach, ale neúspešne.

„To nie je nič pre teba, Angie, takže je už večera hotová?“ Normálne by mi prešlo, keď takto mením tému a gurmánskym privoňaním k tomu málu, čo bežne mávame na jedenie, ale tentoraz sa moja sestrička ukolísať nedala. Samozrejme, chýba jej kus nohy a nie mozog!

„Ukáž mi to!“ Nemusela zodvihnúť hlas na to, aby si zriadila rešpekt. Mala v tebe to, čo ostatných nútilo brať ju ako rovnocenného partnera, aj napriek svojej krehkosti. Angela stála priamo pri mne. Jednu dlaň mi položila na rameno a druhú, dlaňou obrátenou nahor, mi strčila priamo pod nos. Pripomenula mi výraz, akým ma pravidelne prepichovala rádová sestra Klementína, učiteľka, ktorá ma učila v škole, keď som bol ešte malý chlapec. Angie si ju nemohla pamätať. Bola ešte maličká a do školy nechodila a potom prišlo k tej nehode...

S kyslým výrazom som jej vizitku podal. Dlho si ju obzerala. Z oboch strán. Nakoniec jemne prešla bruškom ukazováčika po písme, ktorým bolo napísané meno Madam Iriny.

„Kvalita,“ ohodnotila papier i použitú tlačiarenskú farbu znaleckým prikývnutím. Trochu pri tom našpúlila pery. Ak nás niečomu bieda naučila, tak to bolo rozoznávanie bohatých vecí od chudobných. Ako sme to, my dvaja s Angie súkromne, nazývali.

„Poznám ju?“ opýtala sa vecne a mne takmer zabehla káva z cigorky. Kde by už len moja nevinná sestrička mohla poznať ženu s takou povesťou! Angie trpezlivo vyčkala až vykašlem zvyšky neporiadnej tekutiny z dýchacej trubice. Oči mi od kašľa slzili a hlasivky poriadne škriabali. Sťažka som preglgol.

„Pochybujem.“ Snažil som sa. Skutočne, snažil som sa pred ňou zahrať ten najnevinnejší výraz, ale tiché kuckanie a odkašliavanie mi teda na vierohodnosti nepridalo. Neoblafol som ju. Angie prižmúrila oči do úzkych štrbiniek, ako vždy, keď ma röntgenovala svojim pohľadom.

„A ty?“ Úsečnosť jej otázok jej dodávala na rešpekte. Ozaj som sa pri nej práve cítil ako malý chlapec.

„Tak trochu. Angela, na čo ten výsluch?“ Opäť som sa pokúsil otočiť náš rozhovor.

„Lebo mi niečo tajíš a mne sa to nepáči!“ Nasadila tak trochu urazený výraz.

Nie, nedalo sa tomuto rozhovoru vyhnúť. Angela mala skvelú intuíciu. Najprv som si naivne myslel, že stretnutie s Madam nejako pred sestričkou zatajím. Netušil som síce ako, ale mal som to v úmysle – pre jej dobro, samozrejme. Ale keď som po skončení šichty prišiel domov, bolo jasné, že to bol hlúpy nápad. Nakoniec som svoje šance zhodnotil tak, že bude lepšie, ak jej všetko pekne vyklopím.

„Mám sa s ňou dnes stretnúť. Pozvala ma.“ Pohodil som hlavou k vizitke. Angela chvíľu zamyslene sledovala malú kartičku a nakoniec do nej cvengla dvomi prstami.

„Čo je to „klub pre gentlemanov“?“ Nereagovala na moje vysvetlenie a ja som práve zistil prečo. Jej myseľ zamestnávalo toto. Tvárou mi na sekundu preletel malý úškrn, no neskôr ho vymenilo zdesenie. Mám jej to povedať narovinu?!

„Je to jednoducho...“ trochu som zaváhal, predsa len mi to bolo tak trochu trápne,“... no... je to luxusný bodrel.“

Tak, a je to vonku! Cítil som, ako mi začínajú horieť uši aj líca. Nechtom som rozrýval pórovitý povrch suchého dreva stolovej dosky a Angela mlčala. To ticho ma zabíjalo. Hanbil som sa ako taký pes, ale zvedavosť mi nedala. Jedným, ozaj len jediným očkom, som sa na ňu musel pozrieť.

Zvedavo si ma obzerala, ale tichú výčitku som aj tak z jej pohľadu cítil priamo v žalúdku.

„Ty predsa nemáš peniaze na návštevu bordelu,  alebo mi niečo uniká?“ Oprela sa bokom o stôl a ruky založila na prsiach. Angela bola neuveriteľná. Čakal som takmer čokoľvek, ale takúto reakciu veru nie. Vzduch medzi nami sa odrazu dal opäť dýchať. Hustá atmosféra sa rozplynula ako dym, keď sme sa naraz začali smiať.

„Neboj sa sestrička, je to kvôli práci a nie zábave.“ Chytil som ju za ruku a stiahol som si ju na kolená. Oproti mne bola neuveriteľne maličká a krehučká. Na prvý pohľad. No aj tak sa vždy ku mne rada pritúlila. Rovnako ako teraz. Opatrne, aby som ju nepoškodil, som ju pohladil po tmavých vlasoch.

„Buď opatrný,“ šepla do mojej hrude.

* * *

Klub pre gentlemanov Madam Iriny Beaufortovej stál na Hlavnej triede. Nešlo o žiadnu okázalosť s červenými lampami, ako by možno mnohí čakali. Bola to, vo svojej podstate, historická budova zo začiatku storočia. Nie, nepatrila medzi mrakodrapy, ktoré tu začali rásť ako huby po daždi. Bola to len štvorposchodová budova, ktorá mala plniť pravdepodobne pôvodne funkciu nejakého lepšieho hotela. Takto sa to zvrhlo na funkciu hodinového hotela s mimoriadne ligotavou pozlátkou.

Stál som pred klubom a stále som ešte váhal. Vstúpiť? Nevstúpiť? Ako až veľmi by mi táto honosná budova mohla zmeniť život? Ako až veľmi by mi ho dokázala zmeniť Madam Irina a jej špinavé peniaze?

Pred vchodom stál obor v livreji. Nedíval sa na mňa, pohľad mal zabodnutý kdesi do diaľky, ponad moje rameno. Preto ma vydesilo, keď na mňa prehovoril.

„Daj si odpich, mladý. Toto nie je nič pre teba, ver mi.“ Hlas mal tichý, ale hĺbka jeho basu vo mne vyvolávala strach. Nebol som nikdy tintítko, ale s ním by som sa veru do bitky dostať nechcel. Ramená mal ako skriňa, ruky ako lopaty a svaly... škoda popisovať.

„Madam Irina..“ Hlas sa mi triasol, tak som si trochu odkašľal a maskoval to dlaňou zovretou do pästi, aby to vyzeralo aspoň trochu chlapsky. V podstate som tak len získaval čas na to, aby som si dodal odvahy... pred úbohým  bodyguardom.

„... dostal som od nej osobné pozvanie,“ osvetlil som ju.

Obrovský muž konečne opustil ten fiktívny bod a lenivo premiestnil svoj pohľad na mňa. Díval sa mi chvíľu do očí. Boli sivé a aj napriek tomu svojim spôsobom hrejivé.

„V tom prípade musíte byť pán McCarty, nemýlim sa?“ zaburácal silným hlasom hoci stále len šepkal.

Prikývol som. Obor ma pustil dnu. Hala bola prepychová, ale opäť by som v nej márne hľadal očakávanú vulgaritu vyplývajúcu z charakteru tohto „klubu“.

A vybral som sa smerom, ktorý mi vzápätí mlčky ukázal.

„Madam už čaká,“ povedal iba a sprevádzal ma k moreným dverám z červeného orecha a s elegantnou kovanou kľučkou.

* * *

Irina

Na dvere ktosi zaklopal a po mojom vyzvaní sa dvere otvorili. Vstúpil Felix a nepatrným úklonom ma pozdravil. Jeho priamy pohľad vo mne od začiatku evokoval spoľahlivosť, ale o niečo nižší muž, Emmett McCarty, mi sľuboval čosi viac, hoci o tom sám nevedel. Bol ochotný brániť ma bez toho, aby ma poznal. Aby o mne čokoľvek vedel. Áno, dalo by sa očakávať, že tak konal len z vypočítavosti, predsa len sa na mňa vrhla sotva šesťdesiat kilová žena a nie ozajstný cvičený zabijak, ale on nezaváhal a mal sa k činu. Ako jediný z ten smradľavej bandy, čo mala zo mňa iba hnusné divadlo. Prekvapilo ma, že vie čítať. To razom zvýšilo moju pozornosť a záujem o jeho služby. Pôvodne som premýšľala, že mu ponúknem len Felixovo miesto a toho si dosadím do pozície môjho osobného strážcu. Ale skutočnosť, že McCarty nepôsobí iba ako obyčajný umastený robotník... jednoducho, bolo v ňom čosi viac. MUSELA som mu ponúknuť viac. Nič proti Felixovi, ozaj, ale v Emmettovi som cítila biť srdce. To už Felix dávno vo svojom čiernom živote nadobro stratil.

„Dobrý deň, madam,“ pozdravil. Cítil sa neisto, ale hanblivý rozhodne nebol.

Hlavu hore, dievča, a hor sa do obchodu! preletelo mi mysľou.

„Dobrý deň, pán McCarty,“ sledovala som, ako sa usmial. Úprimne, ako malý chlapček. Zvláštne. Mal obrovské, statné telo boxera  a úsmev malého chlapca. V jeho prítomnosti sa akoby čistil vzduch od všetkého toho hnusu, v ktorom som už roky plávala. Bol ako živá voda, ktorú som potrebovala. Úprimne som sa začala modliť, aby ponuku, ktorú mu o chvíľu predložím, prijal.

„Priznávam, že som nebola celkom presvedčená, že prídete, pán McCarty. Prosím...“ Bez toho, aby som vstala od svojho pracovného stola, ponúkla som mu miesto v kresle, ktoré čakalo na mojich zvyčajných obchodných partnerov.

„Tiež som nebol úplne rozhodnutý,“ povedal bez okolkov. Bolo viac než zrejmé, že nebol zvyknutý klamať. Na jednej strane mi to lichotilo, na druhej som si nebola istá, či sa takáto čistá duša hodí do tak špinavého biznisu, v akom ja plávam dennodenne proti prúdu.

„Ale ste tu a to znamená, že ste zvedavý na moju ponuku.“ Rozhodla som sa byť pre tento raz tiež priama. Žiadne vytáčky, žiadne kľučky. Nič. Len čistý obchod. Naklonila som sa bližšie ku stolu tak, aby som si mohla naň položiť lakte. Dlane som si pomalým krúživým pohybom trela o seba. Môj malý zlozvyk, ktorý tým, čo ma dobre poznali, napovedal, že mi na niečom veľmi záleží. Po krátkom tichu, ktoré sa v mojej pracovni rozhostilo, som preplietla svoje dlhé prsty a nakoniec o ne oprela bradu. Bol čas na pravdu.

„Dám vám týždenný plat vo výške stopäťdesiat  dolárov, ak ma budete chrániť tak dobre, ako ste to predviedli dnes pred Jacksonovým parkom.“

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2 3   »

25)  Janeba (29.12.2011 22:36)

Tak pádím na začátek!!! Snad se někde chytím!!!! Pa!!!! A děkuji!!! Oběma!!!

24)  Twilly (29.12.2011 22:34)

Winie je vlčice z úúúúúplně poslední sérky - Kdopak by se vlka bál. Nikde jinde ji nenajdeš.

HEZKY ŘEČENO, s tou plodností ... ale jo, největší "teniska" na webu a za chvíli možná budu mít i nejvíc článků - bůh chraň!

23)  Janeba (29.12.2011 22:33)

Verýšku, děkuju!!! Nějak mi nedošlo, jak moc krásně jsi byla plodná!!!

22)  Janeba (29.12.2011 22:31)

A koukám, že i Láska, ďakujem, neprosím! Čím mám začít, Verýšku? Vlastně nevím, kdo je Winie?

21)  Twilly (29.12.2011 22:30)

LĎN je první, pak PPZ a zatím jde CzŠ. Nakonec jsme se shodly s Bosi na KBVB - já se omlouvám za značky, mám je ehm... dlouhý nejak, ty názvy .

20)  Twilly (29.12.2011 22:23)

před vlkem je Cesta za šťastím

19)  Janeba (29.12.2011 22:22)

Verýšku, skoro všechno, ale to před Vlkem né a nejsem si jistá, která to je!

18)  Twilly (29.12.2011 22:19)

Jani a co všechno jsi četla?

Kačenko, problém je v tom, že já a pozorost... tak nějak nejdeme k sobě, možná právě proto jsem z toho tak na větvy, víš?

17)  Janeba (29.12.2011 22:16)

Verýšku , jsem teď celá tumpachová, chystám se na vašeho Vlka a nejsem si jistá, jestli nemám začít s něčím jiným dřív?

16)  Cathlin (29.12.2011 22:16)

No jo no!!! Jen buď! Zasloužíš si pozornost!

15)  Twilly (29.12.2011 22:13)

Jsem z vás celá "mimoň"

14)  Janeba (29.12.2011 22:11)

Potřebuju překlad!!! Je tu nějaký tlumočník????

13)  Twilly (29.12.2011 22:09)

Kačenko, dnes mám žně. Amo, Janička, ty... , jak se u nás říká - som z toho voľajaká rozvrkočená

12)  Cathlin (29.12.2011 22:05)

Teeedy, další lahodná koupel mezi tvými slovy... Zajímalo by mě, jak dlouho mi bude trvat, než to budu považovat za samozřejmost (myslím tvůj styl). Asi dlouho! Přímo hladíš!!!

A: áááááááááááááá! Dokonalé!!! Edward jako nakoman!!! Ježiš, to je fakt něco pro mě, doufám, že se na tomto poli budeme pohybovat ještě dlouho a že Edward tu bude opravdu špatný kluk (a to se prosím řadím mezi jak ty říkáš Edwardofily! Ale pravda je, že jsem asi trochu neortodoxní Edwardofil... mno...). Doufám, že se z toho nevyklube něco jako, že má cukrovku a tak si píchá inzulin. Wow!!! Na to se vážně těším. Edward ztrácející se sám v sobě - kruci, co víc bych si mohla přát!!!
A Irina? Jo jo, bodyguard, tak jsem to uhádla... Jupí!
Moc moc se mi líbí vztah Emmetta a Angie. I když Emmett tady na mě působí o něco přemýšlivějším a citlivějším dojmem, než v sáze, což ale rozhodně není na škodu.
A Carlisle a Esmé a jeho bezmezná láska k jejich synovi??? Wow!!! Žeru je! A miluju takový způsob lásky, podpory... Který ovšem nacházím jen v málokterém díle. To je prostě naprosto úžasné!
A ještě jedna věc - ta doba, ta historie!!! Jde ti to tak snadno, tak uvěřitelně, jako bys podobné věci psala snad celý život. Prostě skvělé!!!
(není tady takový smajlík, co bych potřebovala!!! Tak aspoň takhle: )

11)  Twilly (29.12.2011 22:00)

JANIIIIIIIII k čertu i se slovy..

10)  Janeba (29.12.2011 21:42)

Verýšku , neviem , ako viac sa ti pokloniť a tlieskať , lebo sa ti úplne vierohodným spôsobom podarilo vykresliť nočnú moru všetkých rodičov!
Keby som ťa nepoznala , hneď by som sa pídila po veku a potomkoch, s ktorými si ušla tento lán cesty! Ale takto mi nezostáva nič iné, než sa len pokloniť , nad tvojim autorským umom!
Mám pocit, že len sotva zvládnám dýchanie, nad tvoju dojemnú poviedkou, ktorú len čas delí od súčasnosti a skutočného prežívanie!
Emmet a jeho sestrička Angie sú nádherný pár , ktorý sa nádherne a dojemne navzájom dopĺňa!
Som veľmi rada, že aj Irina v sebe nepostráda ľudskosť a je si vedomá Emmettove čistoty!
Moc krásne a ľudské , som zvedavá a natešená na ďalší diel!
Ďakujem!!!

9)  monikola (29.12.2011 13:00)

narkoman??? tééda to bude chcieť nejakú dobrú dušu, ktorá mu z toho pomôže dostať sa, nie? ale na druhú stranu to je vlastne skvelá metafora...veď on vlastne bol závislí..na krvi
inak milujem voju Esme...teda ja milujeme Esme vždy a všade ale tu bola proste aaaaaaach...
súhlasím s Bosinkou..Angela potrebuje rytiera...vydíš, ešte sa to i rýmuje
jáááj mňamka to bola mňamkááááá...

8)  HMR (29.12.2011 12:37)

zatajovat informace před vlastní ženou? styď se Carlisle! a co takhle se zajímat o dětičky dřív, než začnou vyvádět, hm?
Jsem zvědavá, kudy povedeš děj dál. S každou kapitolou mě totiž napadají jiné /a občas DOST děsivé/ kombinace...

7)  Bosorka (29.12.2011 12:18)

V plné polní, madam!

6)  Twilly (29.12.2011 12:16)

Jo, takže prudilka je nastoupená??? Tak jo, popřemýšlím nad vlkem... jo a pro Angelu už chlápka mám

«   1 2 3   »