31.03.2012 [08:45], Twilly, ze série Mačacie zlato, komentováno 26×, zobrazeno 3831×

Angela

Dalo mi veľkú prácu nekričať na pani Weberovú. Jej nápad mi prišiel ako najväčšie šialenstvo. Je skvelá, ale... tie jej skutočne predpotopné názory!!! Jedna by zaplakala.

Nakoniec ma zradil vlastný brat. Držal s pani Weberovou, podporoval jej prachom zapadnuté názory na spoločenské chovanie. Priznávam, že som sa nakoniec poddala. Ale nebolo to nič viac, než čistá kapitulácia v prípade jednej jedinej bitky. Vojna ešte neskončila!

Možno sa z týchto slov zdá, že bojujem o niečo smrteľne vážne, ale prišiel deň, kedy doktor Cullen povolil prvú prechádzku s protézou. Chcela som si to užiť, načasovať, pripraviť sa, dokonca sa ponúkol ako môj sprievod práve Tyler. Oh, ako veľmi som sa tomu tešila... a teraz toto. Ideme spolu, to áno, ale ako garde dáma pôjde aj pani Weberová.

Nie, toto vôbec nebolo voči mne fér!

* * *

Calisle

Dvere otvoril livrejovaný sluha, ako vystrihnutý z anglického panstva. Nezúčastneným pohľadom preletel celú našu skupinu a vybral si s kým bude komunikovať. Bola to tak zjavná urážka, že ma neprekvapilo, keď som začul zopár nahnevaných zavrčaní. Sluha sa tváril, akoby nič nepočul a žiaľ, ďalej okato ignoroval náčelníka Swana.

„Pane,“ oslovil ma bezfarebným hlasom. „Želáte si?“

Okamžite som siahol do náprsného vrecka a vytiahol svoju vizitku.

„Prosím,“ podával som mu ju a zároveň som sa predstavil. „Som doktor Cullen.“

Sluha očami preletel písmená na malej kartičke  a venoval mi ďalší z palety svojich ničnehovoriacich pohľadov, spolu s malým, takmer nepatrným, úklonom.

„Máte dohodnuté stretnutie?“

Dobre vedel, že nie, ale túto malú hru plnú poníženia, si nenechal ujsť.

„Nie, ale nepochybujem, že nás pán profesor prijme. Moju vizitku máte.“ Nebýval som hrubý, aj keď som sa za obdobie mojej praxe stretol s kadejakými ľuďmi, ale tento nafúkanec... Snáď po prvý raz som túžil dať niekomu pravý hák!

Nasledovala ďalšia poctivo odmeraná poklona a zmizol za lakovanými dverami s malým ozdobným kovovým baranidlom.

„To je ale hnus!“ zaznelo odkiaľsi z tmy. Ostatní sa k nahnevanému hlasu svorne pridali.

„Ticho! Chlapci, nedáme im predsa žiadnu zámienku!“ Rozhodol náčelník a všetci ako jeden, stíchli.

Netrvalo dlho a dvere sa opäť otvorili. Tentoraz dokorán. Sluha pri nich stál a čakal kým vojdeme. V prepychovej hale sme už boli pomaly všetci. Náčelník, Edward, aj chlapci z policajnej jednotky. Všetci sme mlčali. Myslím, že som nebol jediný, kto mal chuť tomuto naškrobenému panákovi zasadiť pár úderov.

„Páni sa zdržia?“ Prekvapil ma, tak ticho sa dokázal dostať za mňa bez toho, aby som si to všimol. Bol zákerný ako smrť.

„Ešte neviem, všetko záleží na pánovi Brandonovi,“ odvetil som s rovnakým škrobeným chladom.

Nasledovala kratučká poklona a jeho odchod, ale to už z obrovského bieleho schodiska, dominujúcemu prepychovo zariadenej hale, schádzal profesor James Brandon. Na sebe mal svetlé nohavice a tmavé sako. Košeľu mal, proti spoločenskému bontónu, pri krku rozopnutú a na krk si práve uväzoval tmavomodrú hodvábnu šatku. Svetlé vlasy nemal krátke, ako bolo teraz v móde. Dosahovali mu asi tak do polky lopatiek a pevne zopnuté tmavou stužkou. Jeho zvláštna, chladná krása, musela dávať zabrať fantázii mnohým slečnám a možno aj dámam.

„Dobrý deň, pán Cullen, aké milé prekvapenie!“ S touto vetou na perách schádzal z posledných troch schodov impozantného schodiska, zatiaľ čo jeho rýchle prsty doviazali uzol na šatke. Potom ich v hostiteľskom geste rozhodil a krásnu tvár ožiaril úsmev, ktorý však chýbal očiam. Boli studené ako noc a takmer rovnako tmavé.

Aj cez odpor, ktorý vo mne neutíchal, som k nemu natiahol ruku so slovami: „Som Carlisle Cullen, doktor Cullen.“

Ako som predpokladal, chlad, ktorý z neho vyžaroval, nebol iba imaginárny. Jeho dlaň bola pri dotyku akoby pokrytá inovatkou.

„A toto, je Charlie Swan, náčelník polície mesta Chicago.“ Predstavil som Charlieho.

V prvej chvíli som si myslel, že sa mi to iba zazdalo, ale James Brandon akoby na zlomok sekundy zaváhal. Takmer som ľutoval, že nie je možné vrátiť čas a overiť si to.

Podali si ruky. Charlie ostražito a James, s nasadenou maskou grónskeho ľadovca.

„Títo páni...“ Rukou som ukázal do miest, kde sa nachádzali ľudia náčelníka Swana,“... ma sprevádzajú,“ dodal som na vysvetlenie. „Rovnako ako môj syn, ale toho iste dobre poznáte.“

Neodpustil som si onen moment prekvapenia. Edward totiž vstúpil ako posledný a doteraz sa ukrýval až kdesi za chlapcami z jednotky. Edward k mojej veľkej radosti spolupracoval na tomto divadielku a ako som mal možnosť zistiť, tiež si ho celkom užíval. Rozhodne si zachoval svoj rebelantský spôsob. Ponúknutú ruku nášho „hostiteľa“ totiž neprijal.

„Ááá, pán Masen, nevedel som, že ste s doktorom Cullenom rodina.“ Dokázal si udržať vyrovnaný hlas aj keď ruka sa mu viditeľne zachvela.

„Som Cullen, nie Masen.“ Opravil ho Edward so zadosťučinením v hlase, keď zastihol Jamesa nepripraveného. Pravdepodobne ho takto odvážneho nepoznal. To však bolo teraz jedno. Edwardovo opätovné potvrdenie, že patrí ku mne a k Esme, mi opäť vlialo novú energiu do žíl.

Po chvíľke ťaživého ticha, keď sa Edward s Brandonom  otvorene vraždili pohľadmi, sa Brandon nadýchol k otázke: „Čo vás sem, do môjho skromného príbytku, privádza?“

Na to mu odpovedal Charlie.

„Hľadáme moju dcéru, Isabellu.“

Brandnovo obočie vystrelilo do polky čela, rovnako ako jeden kútik. Za jeho arogantné správanie som ho mal teraz chuť pomaly kopať.

„Tu? V mojom dome?“ A rozosmial sa sileným, hrdelným smiechom. Ale smial sa ako jediný. Ostatní na neho upierali viac než vražedné pohľady.

„Pri všetkej úcte, pán Brandon, stratila sa mi dcéra. Príde vám to smiešne?“

Smiech okamžite prestal.

„Pri všetkej úcte, pán Swan, čo vás viedlo k domnienke, že by vaša dcéra mala byť práve tu, v mojom sídle?“ Pri posledných slovách mu oči zablúdili k Edwardovi. Tento drobný detail si všimol aj Charlie, nielen ja.

„Povedzme, že mám svoje zdroje.“ Tentoraz bol Charlieho hlas o poznanie ľadovejší. Aj slepý by videl, že jeho inštinkt mu práve dal zelenú. Vlastne, nikto z nás nepochyboval, že Bella je niekde tu. Teraz už nie. Možno pred tým, ako sme mali tú česť , vidieť slizkého Brandna na vlastné oči.

„Vaše zdroje sa mýlia,“ namietol a elegantnou otočkou dal nám všetkým najavo, že naša „audiencia“ sa skončila.

Takmer som si to nevšimol, ale jeden z Charlieho chlapcov okamžite vyštartoval a zastavil sa až tesne pri „domácom pánovi“. Úplne proti  všetkým spoločenským zvyklostiam,  zdrapil už otočeného Brandona za rameno a nie práve šetrným spôsobom ho zvrtol smerom k sebe. Prekvapení sme ostali všetci, nielen Brandon, hoci práve ten sa na môj vkus spamätal hádam až prirýchlo a už otváral ústa k protestu. K tomu sa však už nedostal. Mladý muž jediným hmatom odvrátil Brandonovi tvár nabok a my sme všetci zbadali to, čo mladíka takmer paralizovalo. Tri krvavé brázdy na  Brandonovom krku vedúce spoza modrej šatky.

„Máš niečo, Jacob?“ Charlie bol okamžite pri svojom človeku a tak trochu z obozretnosti položil Jacobovi ruku na rameno. A mne sa začali potiť ruky nervozitou. TOTO je TEN Jacob? Ten, pre ktorého žiadal Sama ešte v kabíne, aby ho držal trochu v úzadí? V tme, čo nás obklopovala na pred nákladiakom, by som sotva rozoznal vlastné ruky, nieto ľudskú tvár.

„Mám, Charlie,“ odpovedal spokojne a v očiach sa mu blískalo nadšením.

„Tento chvat som vrámci sebaobrany učil Bellu už dávno. JE tu, viem to.“  Uprel dravý pohľad do Brandonovej tváre. „Cítim to!“

* * *

Irina

Alice je celý čas tu, v Chicagu. A ešte k tomu a živá. Tušila som to. Nikdy som nebola celkom schopná uveriť, že hrobček, ktorý mi Nigel ukázal len čo ma pustili z nemocnice, je ozaj jej. Asi sa už nikdy nedozviem, či je prázdny, alebo v ňom ozaj niekto, pod menom mojej dcéry, leží.

Zatvorila som oči a nútila sa vytlačiť z hlavy všetky tie čierne myšlienky. Základy mojej dôvery sa práve otriasali od samotných základov. Nigelovu zradu, elegantne zabalenú do podoby spoločensky vhodnejšieho sobáša, som už dávno predýchala. Rovnako ako fakt, že takmer okamžite jeho manželka otehotnela a rodila iba pár mesiacov po mne...

A práve táto realita mi súčasne s vytláčacím efektom uštedrila poriadnu facku na prebudenie! Detský hrobček! Nie, to hádam neurobil??? To by... Z mysle mi neschádzala predstava, že dcéra, ktorú som po celý čas oplakávala, bola JEHO druhá dcéra. Tá, ktorú splodil so ženou, čo tak rýchlo zaplnila prázdne miesto v Nigelovom živote i jeho posteli.

Viem, že by som sa mala cítiť nahnevaná, no v tejto chvíli, som bola najmä vďačná, pretože som verila, že Nigel určite nechal moju Alice vychovať ako princeznú. Aspoň v čase kým žil.

Ale v skutočnosti ani to nedokázalo zmierniť moju nenávisť voči nemu.

* * *

Rosalie

Od chvíle, čo sme prišli domov z plesu, som nebola schopná vnímať svet. Hádam ešte nikdy mi neprišlo tak zaťažko hrať svoju životnú rolu. Netušila som, kam sa zaradiť. Bolo mi umožnené spoznsť to, čo som evidentne spoznať nemala. Emmetta. Jeho dotyky, jeho vášeň. A jeho silu. Ale spoznala som ešte niečo oveľa viac. Jeho odmietnutie a to bolelo viac, než najhoršia bolesť sveta.

„No tak sa nechoval ukážkovo!“ Vytrhol ma z prúdu myšlienok matkin ostrý hlas. Bolo mi úplne jedno, že bola zo mňa celý čas nervózna. V jej rukách som sa cítila iba ako bezcenná bábka.

„Ako?“ V prvej chvíli som nechápala o čom hovorí. Či o kom.

„Royce má právo byť raz za čas sám sebou.“ Evidentne nemienila opustiť vyčítavý tón. „Má na to všetky predpoklady!“ oznámila mi s vážnym výrazom a výrazne povytiahla obočie. Bolo jasné, že naznačuje na výšku jeho konta, alebo inak povedané – má prachy, tak mám pekne držať! Ani náhodou!

„Choval sa ako hulvát!“ odsekla som a naznačila tak matke, že toto mu nikdy tolerovať neudem.

Matke po mojej rebélii nebezpečne stvrdli rysy v tvári. Urobila dva malé, no veľavravné kroky mojim smerom. Snažila som sa nedať na sebe poznať strach, ktorý mnou len tak lomcoval. A keď sa mi pred očami mi náhle objavil jej prst a naštvané, a tiež  nebezpečne prižmúrené oči, čo ma  určite budú strašiť v najtemnejších snoch, dúfala som, že svoju pokerovú tvár udržím.

„Opováž sa ma naštvať ešte viac!“ Jej hlas pripomínal ostré syčanie hada tesne pred útokom.

Významne sa odmlčala. Obyčajne som jej na to skočila a pokorne som sa stiahla. Hádam po prvý raz som na to dnes nemala chuť. Obracal sa mi z nej žalúdok, no tentoraz som nemala chuť to v sebe udusiť.

„Tak čo!“ Zlosť na Emmetta sa pretavila do otvorenej zlosti.

Miesto odpovede ku mne priletela poriadna facka. Matka vyzerala ako ľadová socha, iba zaťatá sánka naznačila, že je rozbesnená.

„Vezmeš si ho! Opováž sa odporovať, Rosalie Haleová!“

Po doznení svojich slov sa efektne otočila na podpätku a odkráčala z izby s gráciou práve korunovanej kráľovnej.

Až teraz som našla odvahu siahnuť si na miesto, ktoré ma tak veľmi pálilo. Bruškami prstov som si ubolené líce hladila, zatiaľ čo som sa náhlila k veľkému zrkadlu. Jediný pohľad naznačil, že budem potrebovať poriadnu dávku púdru. Na líci sa mi totiž až príliš realisticky rysovali obrysy matkinej dlane.

Hádam po prvý raz v živote som zasyčala spŕšku neslušných slov nahlas. Nie, že by som bola až tak neschopná si uľaviť, ale nikdy som ich nevyslovila. Nepatrilo sa to! No tentoraz som mala chuť vykašľať sa na bonton. A veru, urobila som dobre. Aspoň trochu sa mi uľavilo.

* * *

„Beriem si Flóru ako sprievod a idem sa prejsť do parku!“ oznámila som každému, kto o to mal záujem. Stála som priamo pred vchodovými dverami a naťahovala som si jelenicové rukavičky, aby mi nebola zima. Rukávnik som tentoraz nechcela brať. Bol vhodný iba ak som chcela ísť autom a to som v pláne práve teraz nemala.

Ako som predpokladala, matka ihneď ako ma začula, vyštartovala zo salónika. Trochu zadýchaná zastala medzi dverami a odporne elegantným spôsobom sa zaprela jednou rukou o veraje. Druhú mala priam divadelným spôsobom položenú na prsiach. Až teraz, keď som dokázala myslieť vlastnou hlavou, som konečne bola schopná oceniť jej dramaticko-manipulatívne herecké umenie. Ale už to viac na mňa neplatilo. Rozhodla som sa, že sa už ňou nenechám ovládať.

„Nikam nejdeš!“ vyštekla.

Nie, toto ma už nemohlo zastaviť. V tomto dome som sa neustále dusila. Pre jeden jediný nádych by som vraždila!!!

„Nerob scény, mami, idem sa iba prejsť a tiež pozrieť látky na šaty. Blíži sa plesová sezóna a ja si presa nemôžem dovoliť ísť dva razy v rovnakom!“ Podaril sa mi rovnako ľadový tón, akým ona usádzala druhých a ja som mala chuť sama seba potľapkať po ramene. Podarilo sa mi ju totiž vykoľajiť a ten pohľad teda rozhodne stál za to!

Pokúsila som sa ešte o čosi, čo by vzdialene mohlo pripomínať otrávene-povrchný pohľad a takmer neviditeľným kývnutím som dala Flóre jasný povel k odchodu.

Len čo za mi za chrbtom zatvorili dvere, predsavzala som si, že sa obalím rovnakým chladom, aký mi teraz opantával dušu. Aspoň zabránim ďalšiemu vzplanutiu a následne márnemu rozdúchavaniu dohasínajúcej pahreby. Už nikdy viac sa nenechám ovládnuť vlastnými citmi.

* * *

Angela

„Slečna Angela, myslím, že by sme už mali ísť domov!“ napomínala ma pani Weberová. Márne. Nemala som to v úmysle. Bolo mi nádherne. Tyler nám robil na prechádzke spoločnosť a vďaka tejto skutočnosti ma nerozladila ani prítomnosť pani Weberovej. Vraj sa to nehodí. Že by to bola spoločenská samovražda.

Nech! Aká už len ja som spoločnosť! Ešte pred nedávnom bol mojim hlavným problémom hlad a chlad. A dnes som sa mala tváriť, že ľuďom naokolo na mne záleží iba preto, že sme vďaka Emmettovej práci a hlavne peniazom, ktoré priniesla, stúpli na spoločenskom rebríčku do výšin? Na toto som nemala žalúdok!

„Pani W, pobyt na čerstvom vzduchu neuškodí, že mám pravdu, pán Crowley.“ Jedným očkom som mrkla na Tylera, zatiaľ čo sa mi darilo zadržiavať šibnuté chichotanie. V jeho prítomnosti sa mi to stávalo pomerne často. Všimla som si, že som sa pri Tylerovi chovala ako totálne švihnutá. Bolo mi krásne, cítila som sa konečne pre niekoho žiaduca, cítila som, že on je pre mňa ten, čo ma rozosmeje jediným slovom a dodá elán na ďalších dvadsať štyri hodín... Ale tie nápady... ako keby ma niekto niečím ovalil!

Smiech ma však prešiel vo chvíli, keď som do niečoho narazila. Samozrejme, nebolo by sa to stalo, keby som niečo tak zaujato nevysvetľovala Tylerovi a necúvala pri tom, ako rak.

Náraz to bol ale silný a moja protéza nebola na také niečo pripravená. V bedrovom kĺbe sa mi ozvala ostrá bolesť, ktorá prinútila moje telo k predklonu. Ubolený vzdych už nebolo možné zadržať, aj tak bol spôsobený prudkým nárazom a takmer som si ním vlastne vyrazila dych. Tyler ma okamžite zafixoval tým, že ma nežne vystrel do vzpriamenej polohy a ochranársky pritisol k sebe. Aj keď som bola v šoku, môj mozog neprestával vysielať okolo seba vlny blaha, že som sa – hoci aj za týchto okolností – ocitla pritisnutá k vysnívanej hrudi.

„Si v poriadku?“ Hlas sa mu chvel a jeho dych mi vypaľoval na sluche priam kráter. Takmer sa mi nepodarilo udržať dych na uzde. Bola som schopná iba omámene prikývnuť. Pohľad som upierala na jedno jediné miesto na jeho zimnom kabáte, akoby som sa bála, že ak sa pozriem inam, všetko toto okamžite zmizne.

Jeden nádych, druhý nádych... medzitým som vnímala ostrú Tylerovu vôňu, ktorá ma privádzala na pokraj vnímania reality a zvuky, čo sa šírili za mnou. Osoba, do ktorej som narazila,  ticho strieľala jednu nadávku za druhou tak ticho, že bol v podstate rušivý iba tichý, no výrazný, šepot. Ženský šepot.

S vypätím všetkých svojich síl som sa jemne odtisla od Tylera a pootočila tak, aby som dovidela, do koho som to vlastne nabúrala.

Zodvihla som oči a zadívala sa prekvapene do tváre, ktorú som nevidela už toľko rokov.

„Rosalie? Si to ty?“

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!