Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

2. kapitola

Carlisle


Už tretí deň pršalo. Swingový rytmus drobných kvapiek sem-tam zvýrazňoval poryv vetra a tým znásoboval pocit chladu. Táto jeseň bola chladnejšia než zvyčajne a to sa odrazilo aj na pacientoch. Ich počet neúmerne rástol. Pribúdalo pľúcnych chorôb a pochmúrne počasie zhoršovalo stavy nálad vyslúžilých vojakov. Nikto zo štátnych kruhov situáciu ešte nepomenoval, ale takmer všetky nemocnice v štátoch hlásili rovnako alarmujúce čísla.

Carlisle si unavene masíroval koreň nosa palcom a ukazováčikom. Na jeho pracovnom stole sa nakopilo príliš veľa písomností, ktoré volali po osobnom asistentovi. Esme, jeho manželka, mu odporúčala jedného z jej zverencov, Tylera Crowleyho. Do jej ústavu pre opustené deti prišiel ako šesťročný a takmer okamžite si ho obľúbila pre svoju pokojnú povahu. Aj napriek svojmu osudu, to bol veľmi zodpovedný mladý muž, ktorý sa chystal roztiahnuť svoje krídla. Ale jeho minulosť bola obrovskou brzdou, ktorú mienil stoj čo stoj  zničiť. Esme mu chcela pomôcť aspoň tým, že ho bude morálne podporovať.

Jednou rukou rozhrnoval more obálok, až kým jeho pohľad neupútala svetlomodrá obálka so znakom súkromnej  Loyolskej jezuitskej  univerzity. Ani ju nemusel otvoriť, aby vedel, o čo ide. Edward. Bol to ich adoptívny syn, ktorého sa ujal potom, čo mu zomreli obaja rodičia priamo pod jeho rukami. Samozrejme, cez epidémiu sa to stávalo často, ale Edwardova matka, Elizabeth, ho na smrteľnej posteli požiadala o ochranu jej syna. Edward španielsku chrípku akoby zázrakom prežil a Carlisle dostál svojmu sľubu. Držal nad Edwardom ochrannú ruku. Zo začiatku bol Edward len tichý pubertálny chlapec, ktorého bolo možno len ťažko začleniť do akéhokoľvek kolektívu. Nebolo sa čomu čudovať. Zo dňa na deň prišiel o rodinu a náhle tu bol niekto, kto sa do pozície jeho rodiny pasoval. Len úplnou náhodou z neho Esme vytiahla, že jeho životom sú odjakživa knihy a hudba

„Edward, zahraj mi prosím niečo.“ Esme sa snažila nielen preniknúť pod jeho hrubú vrstvu. Mala rada jeho cit pre hudbu.

„Máte nejaké konkrétne  želanie?“ Jeho postoj bol neustále napätý. Akoby bol pripravený k úteku kamsi ďaleko. Napriek tomu sa smutne usmial.

Esme energicky vstala a podišla ku klavíru. Na lesklej ploche ležalo pomerne bohaté množstvo porozhadzovaných hárkov plných nôt. Letmo niektoré z nich preletela pohľadom a nakoniec zakotvila na tom, čo o čom si myslela, že osvieži náladu v hudobnom salóne. Bola to Vivaldiho klavírna verzia Jari. Vylovila ju z hromady ostatných skladieb a s úsmevom plným nádeje  mu ju podala. Začínala mať pocit, že práve cez hudbu, ktorú tak miluje, k nemu ľahšie prenikne.

Edward vzal bez slova partitúru do rúk a očami preletel noty. Jeho nádherné čelo sa zachmúrilo nad výberom.

„Ženiete ma do niečoho, Esme, na čo nemám chuť,“ vytkol jej bez toho, aby prestal študovať hudbu na papieri. V tej chvíli pôsobil veľmi starým a unaveným dojmom.

Jasne som videl na Esme, ako sa zarazila. V ten večer mi prezradila, že mala v tej chvíli  pocit, akoby jej Edward čítal myšlienky. Ozaj ho chcela svojim výberom prinútiť myslieť na niečo pozitívnejšie.

Edward nakoniec vybral skladbu sám, podľa vlastného úsudku. Zostal pri Vivaldiho hudbe, ale klavírnu verziu Jari zamenil za melancholické Allegro non molto z časti Zima.

Jemným švihom chirurga otvoril obálku z Loyola Univerzity. Na mikrosekundu pocítil uspokojenie nad naučenými  pohybmi, ktoré jeho lekárske umenie vyšvihli poriadne vysoko. To ale rýchlo pominulo, keď sa zadíval do obsahu listu, ktorý mu poslal sám dekan Edwardovej fakulty.

 


University of Loyola, 20.11.1922



Vážený Dr. Cullen,


Veľmi si vážime Vašej povesti i Vášho rozhodnutia uprednostniť našu Univerzitu pred ostatnými vo výbere pre Vášho zverenca, žiaľ, musíme Vám oznámiť, že mladý gentleman, Edward Masen, nezdieľa Váš názor na študijný plán. Z dôvodu dlhodobých absencií jeho študijné výsledky nedosahujú uspokojivých hodnôt potrebných pre postup do ďalšieho semestra. Týmto Vám oznamujeme, že bol jednomyseľne školskou radou uvoľnený po dobu dvoch semestrov, počnúc začiatkom budúceho mesiaca. Pevne dúfame, že toto drobné prerušenie jeho štúdia bude mať blahý vplyv na jeho zdravie a radi ho privítame, keď všetky jeho zdravotné problémy pominú.


S veľkou úctou


Horatius Brown

Dekan fakulty Mediciny

University of Loyola



Carlisle naštvane pokrčil listový papier v pästi a ticho zaklial. Edwarda vylúčili. Samozrejme, tie presladené slová hovorili o inom, ale význam bol jasný. Pekne mu „synáčika“ zbalili a posielajú mu ho prvou triedou naspäť domov. Nikto a nič ho nepripraví na problém, ktorý doteraz nebol schopný zvládnuť. Edwardov problém. Hnevalo ho, že po smrti jeho rodičov nedokázal prebúrať chlapcovu hradbu.

Nakoniec musel napočítať do piatich, kým bol schopný pristúpiť k ďalšej pošte. Tentoraz bez prvotnej radosti, či dobrého pocitu otváral ďalšiu z mnohých obálok. Táto niesla rukopis jeho dobrého priateľa Eleazara. Nepochybne sa z jeho listu dozvie viac podrobností, prečo bol Edward vylúčený z fakulty. Eleazar bol totiž nielen Carlislovým dlhoročným priateľom, on bol aj jedným z členov učiteľského zboru Edwardovej školy.


Milý Carlisle,


Pred časom si ma požiadal o láskavosť. Mal som dohliadnuť na tvojho chlapca, Edwarda. Nemám však pre teba dobré správy. Nepoznám všetky podrobnosti, ale z dobrých zdrojov viem, že Edward sa zamotal do ohromnej kaše. Je poriadne tvrdohlavý a nenechá si poradiť a už vôbec nie pomôcť. Školskej rade som navrhol jeho dočasné vylúčenie, pretože si myslím, že to v danej chvíli to najlepšie riešenie. Musíme začať konať skôr, než bude ozaj neskoro. Teraz je dôležité, aby tento mladý muž našiel sám seba a nepokračoval vo svojich pochybných kšeftoch.


Kšeftoch? Panebože! Kšeftoch?! Carlisla oblial studený pot. Vedel, že Edward má problém, ale pevne veril tomu, že pobyt medzi rovesníkmi v ňom konečne prebudí vôľu užívať si zase život.


Ty, ako lekár, iste rýchlo pochopíš, kde je problém. Edward sa dostal do partie, ktorá ho takmer stiahla na dno. Myslím, že podrobnejšie informácie nie je úplne bezpečné zverovať týmto stránkam. Mám v úmysle prijať tvoje dávne pozvanie a osobne navštíviť teba i tvoju milú Esme.


Nech ti Boh dodá veľkú silu v tomto nerovnom boji, priateľ môj,


Eleazar

 


Na ostatnú poštu už Carlisle stratil všetku chuť. Do čerta s účtami! Jeho syn má problémy.

Vstal a dlhými krokmi pristúpil ku knižnici. Vedel, že nebude čítať. V stave, v ktorom sa práve nachádzal, by to hádam ani nešlo, ale rozhodne tušil, čo ho dokáže upokojiť. Bruškami prstov prechádzal po starých chrbtoch kníh. Pôsobili na neho zvláštne, akoby mu dodávala silu múdrosť ich storočí.

Bolo načase oznámiť Esme, čo sa dozvedel. Pestovaná ruka chirurga sa zaborila do vždy upravených blond vlasov a nechala po sebe malú spúšť. Synova bolesť ho trápila. Netušil, ako sa má vysporiadať s jeho melanchóliou. Najradšej by použil svoj skalpel. Jeden čistý rez a bolesť by bola odstránená, ale tak to v živote nebeží.


* * *


Emmett


Už som sa tešil na teplo, polievku a suché oblečenie. Dnešná šichta bola obzvlášť zlá. Mrholenie sa zmenilo na dážď a ak to takto pôjde ďalej, za prvé, do Vianoc nestihnú pre predáka dokončiť svoju robotu a za druhé, nebudú za ňu peniaze. Pred ošúchanými drevenými dvermi som zastal. Chvíľu som zaváhal, kým som vstúpil. Veď čo ma tam čaká?

Musel som sa pousmiať nad svojou naivitou. Aké by bolo krásne od všetkého ujsť, neniesť žiadnu zodpovednosť, byť raz a navždy sám sebou, ale mám tu Angie. Moju malú Angie. Viac som nečakal a vstúpil. Starým točitým schodiskom som sa dostal až do najvrchnejšieho poschodia, v skutočnosti, bola to povala prerobená na miniatúrny byt.

V miestnosti bolo ozaj teplo. Celá táto barabizňa mala k dispozícii len jedny kachle napojené na jediný vývod do strechy. Majiteľ to ho rozšafne nazýval komínom, ale skutočnosť bola taká, že sa jednalo o obyčajnú dieru do strechy, ktorú som prácne utesnil, nech k Angie neprenikne studený vzduch.

„Ahoj braček,“ zašvitorila s prekrásnym šťastným úsmevom a mne sa konečne uvoľnilo celé telo. Nie, nebol som stuhnutý z práce ani z nepríjemných podmienok. Ale odjakživa som zle znášal odlúčenie od Angie. Hoci sa jednalo len o zabezpečenie financií na tie najzákladnejšie veci. Mal som len ju. Na celom svete bola to jediné, čo mi ešte ostalo.

„Ahoj sestrička,“ vrátil som jej rovnako rozjarene. Takúto zmenu so mnou dokázala urobiť len ona. V práci som sa vyhýbal kontaktu, ale keď sme boli sami, zmenil som sa na šaša, ktorý netúžil po ničom inom, len po sestrinom šťastnom úsmeve.

„Ako bolo v práci?“ pýtala sa naoko vážne a pokúsila sa vstať z postele.

„Hmmm, ani v banke by sa mi nepracovalo lepšie.“ Naša konverzácia, v ktorej sme s prehnane ironickým úškrnom predstierali spokojný meštiacky manželský párik už mala svoju históriu. Bol to náš spôsob, ako si zašaškovať na niečí účet. Rád som ju rozosmieval a vôbec mi nevadilo robiť zo seba blázna, len keď som videl, že to Angie zabáva.

Angela sa schuti dosmiala a potom zvážnela. „Tak a teraz pravdu, ako bolo v práci?“

Po tom, čo ako dieťa prišla pri nehode o časť nohy, odmietla ležať ako handrová bábika. Aj teraz ku mne doskackala už naučeným spôsobom pričom sa jednou rukou opierala o palicu, ktorú som jej vlastnoručne vyrezal.  Položila mi ruku na rameno a pohľadom ma doslova uväznila.

„Načo sa pýtaš na také veci, sestrička, stačí keď sa pozrieš von.“ Ukázal som smerom k obloku a z nechuťou som zaznamenal, že prvotná nálada bola odrazu preč.

„Hmmm,“ zahmkala a pevne zovrela pery. „Mám pre teba horúci čaj. Pekne sa zohreješ a nebude ti...“ Otočila sa a odskackala ku kachliam, na ktorých stál obitý kovový čajník.

„Ten čaj je pre teba, Angie!“ prerušil som ju nahnevane. Pomaly sa za mnou obzrela a z očí jej šľahali pekné plamienky.

„Si zmrznutý na kosť. Ak ochorieš a zomrieš, už mi nikto nezostane!“ Bola tvrdá. Aj keď vyzerala ako cukrová bábika, moja malá sestrička bola neuveriteľne silná. A vedela, čo na mňa platí. Takýto tvrdý úder na solar bol účinný, účinnejšie už boli iba slzy, ale tých ma našťastie ušetrila. Takže, či sa mi to páčilo, alebo nie, rozdelila sa so mnou o to, čoho sme mali zúfalý nedostatok. Pre moju malú sestričku a jej spokojnosť, by som urobil čokoľvek.

* * *

Na druhý deň sa všetko opakovalo. Teda až na dážď. Civel som do toho jediného okna na Haleovskom sídle tak dlho, že to už začalo byť čudné chlapom okolo. Pokúšal som sa predstierať, že o to horlivejšie pracujem. Svaly ma boleli, ako keby som sa pretláčal s lokomotívou a prisahal by som, že ak do pol hodiny nebude pauza na ten skromný obed, čo mi pripravila Angie, tak sa slečinkovsky zložím priamo pred všetkými. Len tak, od hladu.

Predák ohlásil obedovú pauzu a ja som už v duchu odhryzoval  z Angelinho sendviča. Posadali sme si na múrik a všetci a všetci do jedného sme prežúvali to, čo sme si zo sebou priniesli. Ako kulisu pri našom „prepychovom stolovaní“ mohli vybrať z dvoch ponúk. Ako prvé mohlo byť, sídlo Haleovcov, ktoré som v mene nešírenia ďalších klebiet medzi chlapmi, zavrhol. Ak niekto nevyužil variant číslo jeden, musel sa uspokojiť s variantom číslo dva. Tým bol oproti stojaci Jackson park. Jedna z dominánt Chicaga. Aj napriek tomu, že Chicago ovládali kdejaké gangy a na uliciach sa dialo všetko od výmyslu sveta, ľudia stále potrebovali okolo seba ostrovčeky pokoja. Rýchly spôsob života po návrate z fronty, nárast kriminality v celom okolí Chicaga, dennodenná strata práce a životných nádejí v mnohých vyvolávala potrebu utiekať sa k týmto zeleným oázam stále častejšie. A preto sme aj my sedeli na chladnom múriku a žiadostivo sledovali jeseňou zoblečené polonahé koruny stromov, Kde tu sa medzi nimi zazelenali ihličnany a večne zelené kríky a nás to upokojovalo, ako keby to bol prísľub, že s jarou sa vráti aj šťastie do našich životov.

Pred vchodom do parku, ohromnou kovovou bránou, ktorou by bez problémov prešiel aj cirkusový slon, zastal naleštený automobil - Ford Model T Highboy Coupe. Šofér vystúpil a rýchlym krokom obišiel unikátny stroj. Otvoril dvere a čakal. Najprv sa objavila ženská rukavička, ktorá sa dožadovala gentlemanskej opory od šoféra. O pár chvíľ ju nasledovala ladná ženská noha v lodičke na vyššom podpätku. Rozhodne to nebola vhodná obuv na toto ročné obdobie, preletelo mi hlavou. Potom, som už myslieť prestal, pretože za lodičkou sa zjavilo aj ženské lýtko v celej svojej erotickej kráse a elegancii.

Tak ako ostatní chlapi, ani ja som nebol schopný odtrhnúť zrak z toho neskutočného výjavu, ktorý sme tak pozorne sledovali. Elegantná dáma, podľa oblečenia a spôsobov, až nechutne bohatá, podišla o dva miniatúrne, lenivé krôčiky dopredu, čím umožnila šoférovi zatvoriť dvere automobilu. Pomaly sa rozhliadla okolo seba s neutrálnym výrazom, z ktorého nebolo možné zhola nič vyčítať. Nakoniec sa jej pohľad zastavil na kovovej bráne vedúcej do parku. Z drobnej kabelky, ktorá neodmysliteľne patrila k outfitu vyššej smotánky, vytiahla lesklé puzdro na cigarety a dlhú cigaretovú špičku. Kým stihla zasadiť cigaretu do tmavej trubičky, šofér sa premiestnil od auta k nej a s úklonom podriadeného jej ju zapálil. Tvár mala nádhernú, no stále neprístupnú. Zhlboka potiahla z cigaretovej špičky, až jej líca vpadli  a zdôraznili sa tak decentne nalíčené lícne kosti. Potom hlbokým výdychom všetok dym vyfúkla a pevným krokom zamierila ku vchodu Jacksonovho parku.

To, čo sa dialo potom, bolo tak rýchle, že s istotu sa nedalo spätne určiť, či sa katastrofe dalo vôbec vopred zabrániť. Odkiaľsi pribehla mladá žena, ktorá na prvý pohľad nebudila žiadnu pozornosť. Keď bola asi tak na štyri metre od tej bohatej paničky, tvár jej znetvoril nenávistný výraz a s ohromným krikom sa vrhla na boháčku. Šofér reagoval okamžite. Na dva skoky sa ocitol ako ochranný múr pred svojou pani. V snahe rozšíriť svoju hradbu, spočívajúcu z ohromnej telesnej konštrukcie, roztvoril obe ruky. Na malý moment to vyzeralo, akoby mal v úmysle sa s útočníčkou zvítať. Čosi sa jej zalesklo v ruke a keď tou rukou švihla, zrazu akoby sa svet úplne zastavil. Trvalo takmer storočia, než sa jeho ohromné telo zviezlo na zem.

Útočníčka si nechápavo obzerala ostrú čepeľ noža, ktorý kŕčovito zvierala v ruke a panička, s bohorovným pokojom pomaly ustupovala z jej dosahu. Keď si to žena všimla, z jej hrdla zaznela nenávistná urážka a opäť rozhýbala svoje telo smerom k dáme.

Konal som absolútne inštinktívne. Žiaden plán. Rozbehol som sa a jediným mojim úmyslom bolo útočníčku zastaviť. Dokonca som nedomyslel ani to, ako to mienim urobiť. Jednoducho som pribehol, zdrapil som ju za ruku, v ktorej držala nôž a tú som jej bolestivo vykrútil za chrbát. Druhú som nestihol poriadne zachytiť, takže mi chvíľu trvalo, kým som sa uhýbal pred jej zúrivou snahou poškriabať mi nechtami tvár. Nakoniec sa mi predsa podarilo znehybniť ju nadobro. Znehybniť, ale nie umlčať. Z úst sa jej rinuli slová, ktoré so slušnosťou nemali nič spoločné. Ale to sa zmenilo, len čo pribehla miestna policajná hliadka a prebrala zodpovednosť za agresorku.

Vracal som sa pomaly k svojmu nedojedenému obedu. Chlapi sa okolo mňa zhŕkli a vzrušene rozprávali jeden cez druhého. Mnohí z nich mi uznanlivo tľapkali po chrbte a hlasitým mľaskaním vyjadrovali obdiv k mojej odvahe. Tento typ pozornosti som nikdy celkom nemusel, takže som len nervózne pohmkával a prijímal ich pozonosť. Nevedel som, čo iné mám k celej veci dodať, sám som bol ešte tak trochu v šoku, ale to by som pravdepodobne nikomu nepriznal ani keby ma štvrtili. Odrazu chlapi úplne stíchli a to ma prinútilo venovať im viac pozornosti. Ich tváre boli plné úžasu a všetci do jedného zízali poza môj chrbát. Keď jeden po druhom začali z hlavy strhávať čapice, bol to pre mňa signál, že mi niekto stojí za chrbtom. Ako prvý mi prišiel na um jeden z členov policajnej hliadky, kvôli výpovedi.

Otáčal som sa teda k osobe, čo stála za mnou a s ústami dokorán, pripravenými k vysvetľovaniu som ostal na ňu civieť. Tá bohatá, elegantná blond sexi kosť stála priamo predo mnou. Oči mala chladné ako oceľ a v tvári odhodlanie skúseného obchodníka. Žiadna emócia by cez jej prekrásnu masku neprenikla za žiadnych okolností.

„Ďakujem vám pán...“ Hlas mala nízky, trochu chrapľavý a napriek ľadovému tónu dokázal akýmsi zvláštnym teplom rozohriať mužské vnútro.

„McCarty, Emmett McCarty, madam,“ povedal som a oneskorene som si strhol čiapku z hlavy a nervózne som ju žmolil v dlani.

Dáma zodvihla čiernu cigaretovú špičku k ústam a zhlboka potiahla. Trochu pri tom prižmúrila oči, akoby zvažovala isté rozhodnutie. Fascinovane som zízal na krvavočervené pery našpúlené do písmenka o, skrz ktoré vyfúkla sivý dym.

„Ešte raz ďakujem, pán McCarty,“ zopakovala svoje poďakovanie tým zvláštnym hrdelným tónom a ja som prikývol. Ešte chvíľu si ma premeriavala, zopakovala ďalšiu inhaláciu a vypustenie cigaretového dymu a potom spustila.

„Mala by som pre vás istý...“ zaváhala a jazykom si váhavo oblizla spodnú peru. „... obchodný návrh, pán McCarty.“

Za mojim chrbtom zašumel tlmený rozhovor chlapov z našej pracovnej partie. Sám som nebol schopný poriadne reagovať, tak som čakal, či svoju „ponuku“ mieni nejako bližšie rozvinúť.

Namiesto toho siahla do svojej kabelky a po krátkej chvíli prehrabovania sa v nej vytiahla malú vizitku. Tú mi podala so slovami: „Viete čítať, pán McCarty?“

Očami som preletel úhľadné písmo a text.

„Áno, madam.“ Študoval som malú papierovú kartičku zo všetkých strán.

„To je dobre, pán McCarty, na druhej strane je adresa, na ktorej vás budem čakať dnes večer... povedzme, okolo ôsmej, bude vám to vyhovovať?“ Bavila sa so mnou ako s rovnocenným obchodným partnerom už teraz. Akoby som nestál pred ňou v špinavých  handrách, ktorými by jej slúžka ani len podlahu nevytrela.

Obrátil som vizitku na stranu, kde bola adresa.

„Viem, kde to je, madam Beaufortová, o ôsmej  hodine presne!“ uistil som ju i seba.

Prikývla a jednoducho odkráčala preč.

V rukách som zvieral jej vizitku a snažil som sa pochopiť, čo presne sa tu práve stalo. Za chrbtom sa zosilnili hlasy ostatných, ktorí debatovali jeden cez druhého.

Naposledy som sa pozrel na vizitku. Stálo na nej: Irina Beaufortová, majiteľka klubu pre gentlemanov.

Čo len odo mňa chceš, Irina Beaufortová?


Zhrnutie




předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

miamam

19)  miamam (17.01.2012 14:26)

Tak Edward za školou a nabídka pro Emmetta? Sakryš, kdyby to šlo, čtu teď dál, ale tak snad večer zas budu mít chvilku... Vypadá to vážně, vážně moc slibně! Čte se to samo a navíc je to fakt zajímavý

MisaBells

18)  MisaBells (10.01.2012 23:56)

Nejdřív jsem si myslela, že bloncka je Rose, ale Irina... mrtvola v druhé kapitole! Já tě žeru bez chleba! Emm je kádr a malá Angie... původně jsem si myslela, že je to dcerunka, ale sestřička je lepčejší! Jdu dál!

kytka

17)  kytka (04.01.2012 19:19)

A ty skladby jsou nádheré. Já je neznám v klavírní verzi. Květka je hrála na housle. Ale tohle je taky krása.

kytka

16)  kytka (04.01.2012 19:15)

Verunko. Ten Tvůj Emmett. To je chlap! Ne, že bych hodlala být Edwardovi nevěrná, ale je vážně prima. Nálož nových postav. Nebudeme se nudit ani chvíli. To je mi jasné. Díky moc.

Lenka326

15)  Lenka326 (31.12.2011 13:30)

Wow, tolik nových postav! Carlisle a Esmé a její adoptovaný syn, potížista Edward. Na tento příběh jsem moc zvědavá. A Emmett s odvahou a duchapřítomností, ten chlap je čím dál tím lepší. Jen nevím, co po něm Irina bude chtít.
Twilly, naprosto jsi mě okouzlila. Třeba ten opis stromů v parku, úplně jsem měla pocit, že sedím na zídce spolu s těmi chlapy. Nebo popis Iriny, jak vystupovala z auta, prostě skvělé. Díky, moc se mi to líbí

Twilly

14)  Twilly (29.12.2011 22:47)

Jsem ráda, že tě slovenština neruší, Kačenko. I když moje ambice nebyla někoho nutit násilně číst (pro vás) v jiném jazyce, stejně mě potěší, když napíšete, že vám to u děje nedrhlo. To je pro mě veliká poklona. Snažím se, seč můžu

Cathlin

13)  Cathlin (29.12.2011 21:43)

Twilly, normálně mám vyražený dech, neskutečně zírám, lapám po vzduchu! Ty doopravdy píšeš tak nádherně! Mám dojem, že tyhle věty bych mohla číst klidně znova a znova, jen pro čisté potěšení z toho, jak ladně zní a jak jsou nevtíravé, skromné a zároveň elegantní. Fakt jako, větší šok jsi mi připravit nemohla.
A to jsem si myslela, že ta slovenština mě bude rušit - namísto toho jsem si na ni okamžitě zvykla a zamilovala si ji.
Číst ten text je hotová slast. Ty detaily, to mě dostává úplně totálně - třeba to s tím, jak Carlisle otevíral dopis a přitom mu ten pohyb připoměl pohyby, které dělá na operačním sále! To snad ani není možné, taková extrémní dokonalost při vcítění se do postavy...
Tak se zkusím přesunout od ladnosti tvého vyjadřování k ději...
Hm! Takže nepřístupný Edward!!! To je voda na můj mlýn! Navíc ještě rebel, v problémech! Skvělé! To tedy můžu... Jistojistě to budu hltat!
A Esmé!!! Já ji mám tak ráda!!!
A Irina??? Majitelka klubu... Co ta probůh dělá před sídlem Haleovců? Máš to vymyšlené, jen co je pravda!!! Jediné, co mě napadá je, že chce, aby jí Emmett dělal něco jako ochranku, ale tvá fantazie bude asi divočejší...
Krása, překrása... Twills, jdu dál!

Janeba

12)  Janeba (29.12.2011 17:51)

O ou, Verýšku , nejen že jsi mě připravila o řeč svým nádherným přáníčkem, ale i Emmettem, který sice dře jako kůň a je plný bratrské lásky, ale i jeho postřehem a gentlemanstvím v roli zachránce! Jak je možné, že u nás doma se jen řežou a nadávají si??? Já chci Emmetta!!!! A Edward??? No páni, chudák Carliesle!!! Ale snad to nebude tak horké, jak to na první pohled vypadá!!! Skvělý nápad, spolubydlo!!!! ;) A děkuji za ten znovukrásný výhled z pokojíčku, škoda jen, že se pacinky nehýbají!!! ;)
Děkuji!!!

Twilly

11)  Twilly (23.12.2011 22:43)

Macku, to beru, Malacky nejsou od Bratislavy daleko :D :D :D :D

Bosorka

10)  Bosorka (23.12.2011 20:06)

Išel Macek do Malacek :D

Twilly

9)  Twilly (23.12.2011 19:51)

Jé Macek večer se těším na pokec, tedy pokud příjdeš

Bosorka

8)  Bosorka (23.12.2011 19:35)

Emmeta předhodíš téhle Irině? Připadá mi taková "MOŤÁCKÁ", víš? ;) Bude ji dělat ochranku?

julie

7)  julie (23.12.2011 17:40)

Nádhera,krásně se nám všechno zamotává, Eda v problémech, Emmet půjde k Irině....teda, co je to ten klub pro gentlemany? Twilly,jsem strašně zvědavá na pokračování!

Empress

6)  Empress (23.12.2011 00:26)

No toto! Čo to? Kto, s kým? A kedy?
Pekne sa nám to zamotalo. Len tak ďalej, zápletky ja rada
Nika ďakujem za veľmi podarenú rozprávku na dobrú noc

Paja

5)  Paja (22.12.2011 20:52)

Jůůůůů, nové postavy (a není jich málo), nové příběhy, nové otázky
Těším se na další

HMR

4)  HMR (22.12.2011 18:43)

Néééééééééééééééééééééééé, jen že jsem nečekala takový nášup postav...:)

Twilly

3)  Twilly (22.12.2011 18:41)

Zmatena? Napsala jsem to nesrozumitelne?

HMR

2)  HMR (22.12.2011 18:35)

Majitelka klubu pro "gentlemanov"? Tss... to je oxymoron, ne? Tak nejdří Angela, pak Rose a Emmett... a najednou Carlisle a Esme a Edward a dokonce Elezar to je lidí... jsem zmatena... ha, Eda se zapletl? no doufám, že se Emmett taky nezaplete...

monikola

1)  monikola (22.12.2011 16:30)

takže takto? toto? a tamto? fááákt? no teeeeda hmmmmmmmm fíííííííha júj

to len ako upresnenie toho, čo so mnou robí táto tvoja kapitola :D :D :D
strašne dobré to je..teším sa na pokračovanie ako na Vianoce a dúfam, že bude čoskoro ako ony :)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek