11.12.2010 [08:00], Twilly, ze série Láska? Ďakujem, neprosím!, komentováno 27×, zobrazeno 5312×

Láska? Ďakujem, neprosím!!!

Prolog

Miestnosťou zarezonoval ostrý plač novorodenca.

„Bella, je to prekrásne dievčatko.“  Carlisle užasnuto sledoval malého škriatka vo svojich rukách, ešte celého od krvi. Opatrne drobčeka podal Rosalie. Teraz sa už celkom ovládala. Rose ho opatrne, akoby to bol ten najvzácnejší obetný dar, niesla k malej vaničke a zmyla  z dieťatka lepkavú červenú tekutinu.

„Máte  už  pripravené meno?“ Hlas sa jej triasol nedočkavosťou, ale pohľad od dieťatka nemohla odtrhnúť ani za svet. Je tak nádherná, tak drobná, tak ... úžasná!“

„Renesmee Carlie Cullen,“ povedali naraz Bella s Edwardom bez prerušenia láskyplného očného kontaktu. V jej hlase bolo počuť vyčerpanie z práve prekonaného zážitku a v jeho hlas bol zmesou lásky, hrdosti a pýchy. Na provizórnom, pôrodnú kozu pripomínajúcom lôžku, ležala vysilená, priesvitná a upotená z ťažkého pôrodu, ktorý ju takmer zabil. Pre neho bola bohyňa, nie... bola čosi viac. Bola matka jeho dieťaťa a on ju miloval aj bez tejto poslednej čerešničky na torte svojho života, ktorá spôsobila, že sa stal ako upír otcom. Nič si tak veľmi neželal ako JU... navždy. Už mu nezáležalo na otázke či ju premení, ale vedel, že tento stav nastane. Stačí, keď len povie kedy.

Rosie si umývanie toho drobčeka užívala ako ešte nič vo svojom živote. Vytúžené dieťa v náručí. Toľké šťastie, toľké  pokušenie, toľký poklad... keby tak bol môj...

Edward ticho  zavrčal. Prepáč, Edward, je to tak lákavé. Veď vieš... uprela na neho svoje prosebné karamelové oči.  Nechaj mi ešte na chvíľu ten úžasný pocit byť matkou... Len chvíľu, tvoja bude už navždy, tak sa so mnou podeľ...

Nikto si nevšimol ich krátky dialóg, ktorý Edward definitívne ukončil strohým prikývnutím a upriamil celú svoju pozornosť k svojmu súkromnému stredobodu vesmíru. K svojej Belle.

Život ale nie je len o šťastí. Stačila chvíľa a zrazu bolo všetko inak. Carlislovo, inak dokonalé čelo, zvrásnila jediná hlboká vráska. Pohľadom zamračene skenoval príšerne neprirodzený odtieň Bellinej pokožky, zatiaľ čo notoricky známym spôsobom meral tep na  jej zápästí.

Edward doslova vytreštil oči na Carlisla. Otcove myšlienky ho vystrašili takmer na smrť.

„Bella, zlatíčko, teraz musíš byť silná,“ odmlčal sa. Hlboký nádych, aj keď to vôbec nepotrebuje.

„Ale ako je to možné, Carlisle... Ako to, že sme na to neprišli???“ Edwardovi dochádzal dych.  V očiach mal veľký otáznik, ktorý ostal visieť v povetrí.

Carlisle odtrhol zrak od Belly a jeho oči zastrel nádych obrovského zahanbenia. Tak neodpustiteľne ľudského zahanbenia. Uvedomil si, že ako doktor zlyhal. Nie, zlyhal ako doktor-upír s absolútnym sluchom, neschopný rozoznať dve bijúce srdiečka miesto jedného. Neodpustiteľné!!!

„Bella, keď ti poviem, opäť zatlačíš, dobre?“ Snažil sa mať hlas pod kontrolou. Navonok sa mu to darilo, ale Edward si to pekne „užil“ so všetkými, za svoju diagnostickú neschopnosť seba trýzniacimi, myšlienkami. Bál sa mu  pozrieť do očí. Ale Edwardov prepaľujúci pohľad ho spaľoval ako oheň pri premene a jemné, ľudským uchom sotva počuteľné, vrčanie mu v ušiach rezonovalo hlasnejšie než tá najhlasnejšia trúba z parníka.

„Ja... synček... bábätkám museli biť srdiečka rovnakým tempom, tak nejako v zákryte. Inak si to neviem vysvetliť. Keby som ich počul, viedol by som tento prekliaty pôrod inak...“ Hoci ani pri najmenšom netuším ako... V živote som nevidel ľudskú ženu rodiť poloupírča, nieto ešte poloupírie dvojičky. Dovolil si ešte raz  pohľad, čo žobral o prepáčenie, aj keď vedel, že na to nemá ani to najmenšie právo.

„Aká je šanca...???“ Edward si dal záležať, aby jeho hlas počuli iba upírie uši.

Netuším, synček, ale urobím všetko čo sa bude dať... čokoľvek...

Edwardov chladný pohľad dával jasne najavo, že Carlise sa nemusí snažiť svoje myšlienky rozoberať... až príliš dobre chápal dôsledky.

Chvíľu im obom trvalo, kým prišli na to, že Bella neodpovedá na Carlislovu položenú otázku. Takmer okamžite ich to zarazilo a Carlisle, tentoraz bleskovo zareagoval.

Bola napoly v bezvedomí, ale zreničky na svetlo reagovali. To je dobre, odľahlo mu. Na jej kedysi prekrásnej, dnes potom bohato orosenej tvári, nebol žiaden výraz. Nič. Bola ako mŕtva, len jemný závoj mihalníc sa sem-tam jemne zachvel v nervóznom tiku a hrudník sa plytko dvíhal a klesal v nepravidelnom rytme.

Zrazu bolo všetko inak. Ohromný kŕč znetvoril jej tvár takmer okamžite. Ešte aj upír mal čo robiť, aby tú zmenu zaregistroval. Prudko vytreštila oči najprv na Edwarda a vzápätí na Carlisla. Zúfalo potrebovala ubezpečenie, že dieťa je v poriadku. Nezniesla by stratu!!!

„Je to tu, Bella! Tlač!!!“  Vzrušene precedil cez zuby. A ona slepo poslúchla. Pre dieťatko... vlastne pre obe.  Zozbierala všetky sily, ktoré jej ostali a silno zatlačila.

Nič.

„Ešte Bella, ešte!!! Teraz!!!“ Plytko sa nadýchla, viac jej obrovské brucho nedovoľovalo. Z čela, jej po líci, mokrým cícerkom stekal pot až k brade.

„Ešte Bella, ešte!!! Teraz!!!“

Strápený výraz  oboch upírov sa zmenil na  nadšený.

„Vidím hlavičku, zvládneme to!!! TY to zvládneš!“ Zajasal Carlisle. Náhle ho omráčila myšlienka, že bude dvojnásobným starým otcom.

V tej chvíli, ako Bellin mozog zaznamenal Carlislove slová, vedela, že všetko je už len na nej. Pocítila taký ohromný nával energie, ako ešte nikdy predtým. Nevedela, kde sa vzal, ani to nechcela vedieť. Bolo treba konať!

Ešte raz a všetko to skončí. Myšlienka rotovala v jej podvedomí stále dokola ako pokazená platňa.

Stisnuté oči a hlava silno pritiahnutá k hrudníku, dobiela zaťaté päste.  Tradičná poloha rodičky. Miláčik ešte chvíľku a budeš so sestričkou. Prosila svoje druhorodené dieťatko.

Posledné zatlačenie a... miestnosťou dnes už po druhý raz zaznel detský plač.

„Zase je to dievčatko, Belli, a je rovnako úchvatná ako Renesmee.“ Rosino dojatie nepoznalo hraníc. Potichu vzlykla, keby mohla, určite by už plakala od radosti. Som dvojnásobná teta, lepšie než Vianoce!!! Napadlo jej úplne detinsky.

„Chcem ich vidieť, obe.“ Neprosila, vyslabnutým hlasom velila.

Rosie zatiaľ opatrne zopakovala základné ošetrenie dievčatka. Kvôli  Bellinej požiadavke to predsa len urobila rýchlejšie, ako by to  ľudské oko bolo schopné zaznamenať. S láskou jej položila jeden batôžtek do ohybu pravého lakťa a po krátkej chvíli druhý, zrkadlovo do ľavej ruky. Deti vyzerali tak rovnako a predsa inak. Boli nádherné.  Malé poloupírie slečny s orieškovými očami a medenými chumáčikmi na hlavičkách.

„A druhá princezná... predpokladám, že núdzovú alternatívu ste neplánovali?“ Spýtal sa Carlisle, takmer bojazlivo na meno dieťatka a jedným očkom kontroloval reakciu svojho syna. Zo zvyku vedel, že prihovárať sa matke je veľmi dôležité, čoho by bol ale schopný rozzúrený otec – upír, tak o tom nemal ani najmenšej potuchy.

„Dobre vieš, že sme s dvojičkami nepočítali...“

Slová možno zneli príkro, ale Edwardov tón už bol priateľskejší.

„Láska, mám niečo skúsiť vymyslieť...?“ navrhol jej a obetavo jej odhŕňal potom zlepené vlasy z čela. Očný kontakt neprerušil. Nedalo sa, ale ani nechcel. Chcel sa v jej nežnom pohľade utopiť.

„Nie je treba, Edward.“ Hlas mala od nedávnej námahy zachrípnutý. Jazykom si prešla dopraskané pery. Chvíľu zaváhala, akoby sa sústredila na svoj dych, ale v skutočnosti sa nechávala inšpirovať pokladmi vo svojom náručí. Dívala sa raz na jednu, raz na druhú princeznú.

Hrudník sa jej pomaly dvíhal a zase padal. Ale jej hlava pracovala na plné obrátky. "Bude sa volať..., " na sekundu zaváhala, "... bude sa volať Rosalice Jesmett Cullenová.“

1.   kapitola

o 7 rokov neskôr

O pár týždňov budeme mať ľudských sedem rokov. Zámerne hovorím ľudských, lebo z pohľadu poloupíra sme so sestrou po fyzickej i duševnej stránke dospelé. Ani nechcem vedieť, čo zase vymyslela teta Alice...

Samozrejme, pre ocka ostaneme asi navždy deťmi. Paradoxne, on sa s tým zmieruje najhoršie. Je to úplne smiešne, ale upír-neupír, chová sa ako pravý nefalšovaný otec.

Pohľad Lis

Dvere sa rozleteli a dnu vletela Ness. Pripomínala mi ničivé tornádo. Zasnený, neprítomný pohľad, energia sršiaca z uší. Dokonca dohopkala k mojej posteli a vrhla na mňa nepríčetný pohľad zamilovanej.

„No tak to už vyklop!“ naoko som zavrčala. Pane Bože, moja sestra je kompletný maniak. Uaaa. Chcelo sa mi kričať, ale na tvári som mala akože chápavý sesterský výraz.

„Budem sa vydávať, juchúúú!!!“ Ness vyskočila ako srnka na posteľ, tá pod náhlym atakom mocne zaúpela a nebezpečne sa rozvibrovala. Nabudúce musím babi Esme povedať, že treba tvrdší matrac, keď si ho chce moja sestrička zamieňať s trampolínou.

„Jake ma požiadal o ruku a ja som súhlasila,“ pokračovala ako keby sa nechumelilo. Skákala po posteli ďalej ako taká žaba. Bola hrozná, ale musela som sa usmievať, určite ako slniečko na hnoji. Jej šťastie je také nákazlivé.

„Uhmmm.“ Trochu umravnenia nezaškodí, nie, som predsa tá zodpovedná sestra, aj keď mladšia. Ale na to, kto je aký predsa neexistujú pravidlá, či nie?

„Kedy ten zločin chcete spáchať?“ Hmmm, tuším by som sa mala obzrieť po nejakom dobrom hereckom súbore... myslím, že mi to ide celkom dobre. Chválila som samú seba, za dokonale zahraný výraz zaujatia. Len škoda, že moja pojašená sestra si to vôbec nevšimla. Alebo naopak, na šťastie?

„Haló, zem volá Renesmee!!“

Trpezlivosť mi pomaly dochádzala. Šťastie a veselosť je jedna vec, ale všetkého veľa škodí.

„Jasné, že nie príliš skoro. Ocko si musí na všetko najprv zvyknúť.“ Jej zasnenosť vôbec nepoľavovala. Až sa čudujem, že hovorí tak súvislo.  Fúha, ocko! To bude ešte pekný tanec.

„Kto ti bude kryť chrbát? Uvedomuješ si, Ness, že toto bude akcia roka?“ Zasnene sa na mňa pozrela. Dokelu, ona je úplne mimo!!! Prečo ja!!! Len pokoj, Rosalice, hlavne dýchaj. Bude to predsa jej svadba, mne to môže byť jedno. Ja predsa takú hlúposť, ako zamilovať sa, nikdy nespravím.

„Teta Alice, prirodzene, až bude vhodná chvíľka, tak jej to poviem.“  Odtancovala k veľkému zrkadlu a ja som neveriacky sledovala, ako robí grimasy  svojmu odrazu. Ako malé decko. Kristepane, to je ale cvok! Kdejaká puberťáčka sa správa dospelejšie ako ona a to sa má vydávať??? Musím sa pozhovárať s Jakom.

„Ness, porozmýšľaj aj nad mamou, nezabudni, že je štít... a ocko sa cez ňu len tak nedostane.“ Teraz sa už vyškierala pre zmenu na mňa.

„Lis, ja som taká šťastná,“ vzdychla, „ja... mám pocit, že ma od šťastia roztrhne!“

Zdvihla som zadok z postele už aj ja. Zopár krokov a neisto sme sa vrhli jedna druhej do náruče. Nestávalo sa často, že sme si prejavovali city takýmto spôsobom. No hej, sme dvojičky a aj naša upírska rodina má čo robiť, aby nás rozoznali. Dokonca aj vôňu máme veľmi podobnú.  Ale povahy, to je niečo iné. Povestná „rovnaká vlna“, na ktorej sa dvojičky zvyknú viesť nás nejako minula. Boli sme ako každé iné sestry. Identické a predsa iné.

„Hlavne sa trochu uvoľni a skoncentruj. Máš šťastie, že je ocko na love. Dobre vieš, že ak si nedáš pozor na myšlienky, tak ti z Jaka narobí troch menších a budeš mať rovno jesenný vrh.“ Moja snaha dostať ju aspoň trochu pod kontrolu aspoň pokusom o vtip, stále nepoľavovala, ale ani nezaberala... Viditeľne.

Skoro som vyprskla od smiechu, keď odula spodnú peru ako päťročná.

„Dobre vieš, že ocko by Jakovi nikdy neublížil, aj keď sa na neho hnevá kvôli mne a ešte stále aj kvôli mame.“ Jasné, proti pripútaniu sa je aj všemocný Edward Anthony Masen Cullen úplne maličký.

To je pravda. Ale to nič nemení na tom, že do svadby sa s ockom nebude dať rozprávať. Moje myšlienky levitovali  od sestrinej svadby k ockovi.

„Počúvaj, Lis, ty sa z toho vôbec netešíš!!!“ Ááá, asi som Ness naštvala. Dokelu! Ocko naštvaný, Ness naštvaná, no špica!!!

„Ja sa idem vydávať, či ty?“ No čo, trochu protiútoku nezaškodí, aspoň mi dá pokoj. Snáď.

„Sestrička, ty si celý ocko! Strašný suchár. Keď budeš taká bojovná aj pred chlapmi, tak ešte vyhráš imaginárnu cenu o najstaršiu pannu v rodine. Ocko to vydržal až cez stovku... bacha na to!“

Vyplazila som jej dlhý ružový jazyk. Viem, detinské gesto, ale ona vždy vedela, ako zaťať do živého a ja sa zas nerada vzdávam.

V tom sa skôr ako sme mohli zareagovať, dnes už po druhý raz, rozleteli dvere. Žeby mal niekto v našej rodine patent na tornáda???

„Teta Alice!“ vzdychli sme s vypleštenými očami unisono, tentoraz už ako správne dvojičky.

„Ty,“ zabodla svoj pestovaný prstík do Nessinej hrude, „máš problém, mladá dáma, žiadna svadba bezo mňa!!“ Šiel z nej vážne strach.

„A ty!“ To isté zopakovala s mojou maličkosťou. „Ty, teraz pôjdeš so mnou a pekne prehovoríme Bellu k spolupráci. Nikto to s ňou nevie tak, ako ty... mno možno ešte Edward, ale od neho by sme sa pomoci v tomto prípade asi nedočkali.“ Zaškerila sa ako správny elfík, keď tak vecne zakončila svoj monológ. Na reakciu nečakala, zdrapila ma za rukáv a ja som mala pocit, že letím treťou kozmickou.

Predpokladám, že asi takto nejako sa musela cítiť pračlovečia žena, ktorú si vliekol pračlovečí chlap do svojej jaskyne...

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!