Sekce

Galerie

/gallery/Laska-dakujem-neprosim.jpg

No ako, dievčatá, dáme si ešte dávku hormónov? Ale viete čo? Dajme!!! ;-)

10. kapitola


O štyri mesiace neskôr...

Rýchlym tempom som si to rázovala po svojom byte hore-dolu. Nervozita sa vo mne stupňovala každým prešlapaným metrom. Vedela som, že ak sa okamžite neukľudním, tak ma pri najbližšej príležitosti určite klepne. Samota mi už riadne liezla na nervy a to som bola preč LEN štyri mesiace. Mal to byť útek od všetkého, od neho... od katastrófy, ktorú by som priniesla, keby som sa na prahu dverí objavila so Sethom ruku v ruke. Nie, dobre som vedela, že musím ustúpiť, že on... ale teraz je všetko inak.

- - -

Úzky pásik svetla sa plazil po koberci a pomaly ustupoval zároveň so slnkom zapadajúcim za horizont.

Unavená z celého sveta som si drepla do kresla a nerozhodne som sa zahľadela na tri predmety ležiace predo mnou na malom obitom konferenčnom stolíku. Bolo tam DVD, fotka a mobil.

Okolo mňa sa vznášal opar toľkých protichodných pocitov, že som mala dojem, že okamžite explodujem, ak niečo, ČOKOĽVEK, neurobím. Ale čo? Zavrtela som hlavou v akejsi chabej snahe vytriasť všetok ten zmätok. Tento prudký pohyb hlavou bol momentálne horší ako pobyt na rozbúrenom mori. Teda aspoň môj, posledné mesiace,  mimoriadne nestabilný žalúdok, si to myslel a skôr než som sa zbadala, ruka vystrelila  k ústam. Chvíľu som čakala, či to nie je len planý poplach a skúsila som opatrne nasať vzduch nosom. Zlý nápad. S nešťastným HOPLÁÁÁ som vyštartovala z kresla a snáď treťou kozmickou  rýchlosťou bežala som sa zvítať s bielou keramikou na onej miestnosti. Po vášnivom rozhovore s  bielou dámou som si opláchla tvár a spláchla čudný pocit v ústach a vrátila sa späť do izby.

Mala by som sa ozvať dedovi C, uvažovala som. Všetko síce prebieha podľa učebnice, bohužial, vrátane nevolností, ale...

Stále sa okolo mňa, ako dotieravý hmyz, vznášalo to ALE. Byť sama nebolo to najhoršie na svete, ale byť osamotená - to ma zrážalo na kolená posledný mesiac stále tvrdšie a tvrdšie. Uvedomovala som si, že za chvíľu sa buď zbláznim alebo ozvem rodine. Ako jednoducho to len znie, ale horšie je zrealizovať to. Hádam by som zvládla ten cvokhaus... preblesklo mi hlavou.

Opäť som sa pohľadom vrátila k tým trom predmetom.

Fotografia, znázorňujúca spleť rozostrených machuliek v čiernobielom spektre, zachytávala podobu drobnej fazuľky dobre ukrytej v mojom pevnom tele.

DVD, na to som bola obzvlášť hrdá, zhmotnilo moje predstavy o tom neuveriteľnom zázraku a moje srdce, ten vrtkavý sval, vystrúhalo efektný dvojitý salchow, pri prvom zhliadnutí ultrazvuku. Ešte teraz si pamätám, ako neuveriteľne šťastne som sa tešila z každulinkého pohybu malej bodky o ktorej lekár tvrdil, že je srdiečko bijúce ako zvon. Milujem ťa, fazuľka moja.  A nikdy o tom nepochybuj. Milujem ťa tak ako nikoho... snáď len tvojho ocka...

Rukou som si hladila jemne zaoblené bruško a pred očami sa mi odvíjali sekvencie zo dňa, ktorý som strávila so Sethom, krásnym milovaním. Spomienka to bola nádherná, no zároveň drásala viac než to najhoršie mučenie. Trpko som sa usmiala sama pre seba.

„Tebe už nestačí, že ti o nich len rozprávam, však, drobček?“ rozprávala som sa so svojou ratolesťou, hladkajúc si tričko... teda bruško pod ním.

„Hmmm, aj mne už všetci chýbajú. Vieš, bolo veľmi ťažké od nich odísť, ale teraz už viem, že nedokážem bez nich existovať. Asi. Čo myslíš, ublížilo by nám, keby sme len na malilililinkú chvíľočku počuli napríklad... tetu Nessie? Páčila by sa ti,“  prehovárala som svoje bábätko. V skutočnosti som presviedčala skôr seba samú. Potrebovala som si sama pred sebou a svojou tvrdohlavou náturou dokázať, že ma nikto a nič nezlomí, keď sa raz rozhodnem.

Aká blbosť!!! kričalo na mňa moje rozumnejšie svedomie.

V poslednej dobe bol takýto dialóg-monológ u mňa častý prírodný úkaz.

„Vieš, čo drobček? My jej predsa len zavoláme, čo povieš?“ Túžba počuť hlas aspoň jedného z rodiny definitívne vyhrala, aj keď hanba vo mne vrieskala na plné kolo.

Váhavo som sa priblížila k tretiemu predmetu ležiacemu na stolíku. Ruka sa mi chvela ako jesenné lístie na stromoch. Opatrne, akoby som dvíhala časovanú bombu, som mobil zodvihla. Jediným pohybom prsta som stlačila navolenú rýchlu voľbu a... ozval sa vyzváňací tón.

Presne vo chvíli, keď panika rýchlym tempom preberala nadvládu, v telefóne sa ozvalo nesmelé: „Lis... si to ozaj ty?“

- - -

Do očí sa mi nahrnuli slzy a hrdlo sa stiahlo tak, že som myslela, že sa rovno zadusím. Práve preto som bola prekvapená, že zo mňa jednoducho vyletelo: „Som v poriadku!“ Absolútne nelogická odpoveď na logicky nasledujúcu, no zatiaľ nevyslovenú otázku.

„Neverím, normálne ne-ve-rím!!! Počkaj, hneď poviem našim...“ rozbehla sa ako Shinkansen.

„Nessie NIE!!!“ zrúkla som do telefónu. Vôbec ma nezaujímalo, či jej to ucho po mojom výkriku odpadne, alebo nie.

„Nechcem, aby o tom naši vedeli, chápeš? Sľúb mi, že budeš mlčať, sestrička,“ prehovárala som ju, tentoraz už omnoho tižšie.  Asi to zabralo, lebo osôbka na druhej strane telefónu na malý moment onemela. Uff, mala som chuť imaginárne si utrieť čelo ako po celodennej manuálnej práci.

„Ale mali by to vedieť!“ mlela si stále svoje. To, že mi nič nesľúbila, ako som ju žiadala, mi vôbec neušlo a tak som len nesúhlasne nakrčila čelo.

„Ness, už takto to mám ťažké, nechcem stále používať ten svoj prekliaty dar, aby som vás držala od seba. Takto je to...“ zaváhala som, to čo som sa chystala povedať bola najväčšia lož pod slnkom, „... najlepšie.“

Ticho.

„Blbosť!!!“ okomentovlala to Nessie nahnevane.

„Všetci sa len trápime, aj ty, aj my. Teta Alice ťa dokonca nevidí.“ Mala som dojem, že trochu vzlykla. Zrazu ma prepadla stašná chuť objať svoju malú-staršiu sestričku a pohladiť ju po vlasoch.

„Aj to je tvoja práca?“ zastihla ma nepripravenú. Miesto počúvania som si na chvíľu nostalgicky predstavila seba samú doma, s mojou rodinou.

„Čo či je moja práca?“ nechápala som.

„No Alice, predsa,“ mlela Ness stále to svoje. Len ťažko sa mi vracalo do hroznej reality.

„Vlastne, možno sčasti áno...“ zaváhala som . Uvedomila som si totiž, že to nemuselo byť spôsobené len mojim darom, ale aj faktom, že otcom môjho dieťaťa je vlkodlak. Nessie našťastie moje vysvetlenie chápala asi tak, že si ešte veľmi v používaní daru neverím a nerozoberala to ďalej. Moje tajomstvo ostáva mojím aj naďalej.

„Lis.“ Jej hlas náhle posmutnel, „vráť sa domov.“ Opäť mi silno stiahlo hrdlo od dojatia.

„Nessie, netráp sa, je mi dobre, som v pohode, všetko je ok,“ klamala som tak priehľadne, že mi bolo zo seba zle. Horšiu herečku ste ešte nevideli.

„A vlastne, ako to, že nie si na svadobnej ceste?“ Vycítila som šancu odvrátiť pozornosť svojej osoby.

„Lebo žiadna svadba nebola, sestrička.“ Stuhla som a od prekvapenia zalapala po dychu. Hádam ju ten blázon nenechal stáť pri oltári???!!! Keď sa mi to psisko dostane do rúk, roztrhnem ho ako hada!!! Začala som sa v duchu vyhrážať Jacobovi. Adrenalín mi stúpal do výšin.

„Ako to, že nebola?“ vysúkala som zo seba nakoniec po pár ukľudňovacích nádchoch a výdychoch. A pevne som dúfala, že Jakob sa nenaštval kvôli mne a Sethovi. Snáď nikto netuší nič o mne a Sethovi!!!

„Trikrát hádaj, sestrička!“ Normálne som bytostne cítila, ako sa škodoradostne vyškiera.

Tak tento posmešný tón mi teda rozhodne nechýbal, mihlo sa mi hlavou.

„Nessie!!!“ zavrčala som polonahnevane.

„Tak fajn, prezradím ti to. Jednoducho... chýbala mi hlavná družička. Predstav si, niekam zmizla a už sme ju viac nevideli...“

Vyrukovala na mňa s ľahkou iróniou, ale význam tých slov sa mi zatínal hlboko hlboko do duše. Takže kvôli mne sa tí dvaja zamilovanci nevzali? Do očí sa mi zase nahrnuli slzy. Ak to takto pôjde ďalej, tak sa budem musieť zamestnanť v továrni na papierové kapesníky. Tie blbé hormóny zo mňa robia nový rezervoár slanej vody. Utrela som si slzy, ktoré sa nakoniec aj napriek mojej sanahe akosi prehupli cez viečko a zo všetkých síl som sa snažila nesiaknuť nahlas.

„Lis,“ Nessie akosi zrazu zmenila tóninu. „Teraz vážne, sestrička, vráť sa. Ja ťa tu totiž strašne nutne potrebujem.“ Jej hlas znel až príliš naliehavo.

Tak veľmi som chcela, ale ešte som si netrúfla. Vrátiť sa  tam, kde je on, bolo neskutočne ťažké.

„Nessie, ja...“ začala som.

„Teraz mlč! Okrem toho, že mi ozaj veľmi chýbaš, je tu niečo... nooo, ja sa vlastne vydať nielen že chcem, ale už aj trocha musím,“ vyletelo z nej konečne.

„Nechápem.“ Možno som bola trochu natvrdlá, ale čo mi to takto kúskuje po častiach??? rozčulovala som sa vduchu. Keby len tá vedela, že som momentálne hormonálne pribrzdená... ech lepšie nedomýšľať. Zavrhla som akékoľvek ďalšie myšlienky tohto charakteru.

„Chcem si Jaka vziať čo najskôr, lebo som tehotná, sestrička a bez teba som to odmietla. Na jednej strane, je to otázka cti, veď predsa nebudem meniť svoje vyhlásenia...“ vysvetľovala vážne, „no a na druhej, ozaj ťa chcem mať pri sebe na svadbe. Tak sa už nenechaj prehovárať a príď.“

Zalapala som po vzduchu. Toto som veru nečakala. Ness a tehotná!!!

Čo sa čuduješ, ty trúba, veď aj ty si! Ušiel mi jeden roztopašný úškrn.

Ale jedno bolo isté, vedela som, že nad Nessiiným argumentom už nemám šancu vyhrať. Jednoducho už neodolám.

„Nessie, keď som ušla,“ pery som pevne zomkla do pevnej čiarky, „v akom štádiu boli prípravy na svadbu?“ Bol  by to len nápad, ale možno by to mohlo výjsť, napadlo mi náhle, záleží už len na tom, čo sa práve dozviem od sestry. Uvažovala som za jazdy.

„Šaty mám, i keď, bude ich treba trochu, ehm, upraviť, ak chceš teda prísť...“ neodpustila si Ness.

„Nepredbiehaj a rozprávaj!“ zahriakla som ju.

„Ostatné veci patriace ku garderóbe mám, Jake vlastne tiež, výzdoba, make up a ostatné koniny, to má vždy na starosti teta Alice... ja to vidím tak, že do dvoch týždňov, teda AK prídeš, môžeme všetko stihnúť.“ Evidentne zavetrila pri vypočítavaní všetkých tých svadobných hrôz svoju šancu.

„Ak tam mám byť, tak to zorganizuj do týždna!!!“ Cítila som sa ako generál. Už len vyzistiť, či vojsko bude spolupracovať. Chvíľu bolo v telefóne ticho.

„Fajn, teta Alice sa zmyší, keď jej dám ten šibeničný termín, ale aj tak si myslím, že bude na vrchole blaha.“ Začula som nahlas uvažovať moju sestru a vyčarila som spokojný úsmev. Presne tento typ spolupráce potrebujem, drahá sestrička.

„A Ness, nikomu ani slovo, rozumieš?“ Pripadala som si ako šibnutá. Stála som totiž opretá o veraje dverí, jednou rukou som si držala mobil pri uchu a druhou som imaginárne hrozila zdvihnutým ukazovákom svojej sestre... cez mobil.  A k tomu som sa uculovala od ucha k uchu a hladkala si vlastné bruško. Práve mi totiž došlo, že sa vraciam domov.

Jupííí!!!

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

Karolka

2)  Karolka (15.01.2011 17:37)

No teda!!!!!!!!!!!!!!!!! Tak tohle... tohle mě ani ve snu nenapadlo!!! Miminko!!! Tak to je teda... Nevím, jestli se mám chechtat nebo děsit. Seth má teď dvě těhulky na krku. Ona je asi vážně hormonálně přibržděná. Nedošlo jí, jak zareaguje až to zjistí? Nebo má v plánu před ním zatajit, že přijela? To bude ještě drááámo, milá dámo! Úžasné jako vždy!
Hihi... Alica, že sa zmyší? A co teprve Edward, až zjistí, že obě dcery jsou v tom před svatbou.
Jsi úžasná!

Twilly

1)  Twilly (15.01.2011 11:20)

Ďakujem Evelyn, to bola rýchlosť

«   1 2

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella