Sekce

Galerie

/gallery/kľak.jpg

Pokračovanie a záver. Čo urobí Constance a Antonio? Podarí sa im uskutočniť plánovanú pomstu - či si nedokážu ukryť myšlienky pred mladým Edwardom?

  Isabella ležala na posteli v ľahkom kombiné a sledovala cez veľké okná mesačnú púť po oblohe. Jej vnútorný zrak však premietal nie nebo, ale krvavú červeň podmanivých očí, rovný nos, vysoké čelo. Mierne vystúpené lícne kosti, hranatá sánka a láskavý tón zamatového hlasu, ktorý k nej prehováral.
  „Mia bella!“
  Zavrtela sa. Nemala by na urodzeného pána takto myslieť, aj napriek návšteve sú stále nepriatelia, až kým nespíšu zmluvu ako jasný znak konečného mieru.
  Pomaly privrela oči. Nástenné hodiny ukazovali niečo po polnoci a ona sa rozhodla na chvíľu si zdriemnuť. Nejaké dve hodinky by úplne stačili.

  Princ Edward ležal tak isto na pohodlnej posteli, ale nespal. Premietal si, čo sa vlastne stalo. Poznal mnoho žien, ktoré ho dokázali okúzliť svojím telom a krásnou tvárou, ale ona bola iná. Milá a inteligentná, rodená kráľovná s múdrymi názormi, ktoré jej ríšu dokázali zveľadiť. Bol unesený jej úctivým správaním. Ale to nebolo všetko. Učarila mu jej útla štíhla postava, tvár anjela, voňavé vlasy... Horúca pokožka sa núkala k pohladeniu jeho chladnou dlaňou... Zakázal si na ňu myslieť, aspoň teraz, kým nie je všetko na pravom poriadku. Ráno ju aj tak uvidí. A rád by i ju pre seba ukradol aspoň na doobedie, ak bude chcieť. Pretože on by chcel. Veľmi.

  Keď vstala, boli štyri hodiny ráno. Slnko akurát vychádzalo spoza obzoru a čakalo, kedy aj ona vstane a nechá sa láskať jeho lúčmi. Z postele vyliezla jediným rýchlym pohybom. Kučeravé vlasy jej padali cez prsia až k pásu a ešte spánkom zružovená tvár vyzerala, akoby jej na lícach rozkvitli dve ružičky. Z pripraveného džbánu naliala do misky vodu a opláchla si tvár, ktorá po dotyku s chladnou vodou ešte nabrala na farbe. Do šiat si pomohla sama, nevedela totiž, či je už Angelia hore a nemala to srdce zobudiť ju, určite dievčina opäť pomáhala v kuchyni. Aj keď jej hovorila, že by to robiť nemusela, nedokázala si pomôcť. Iba šnurovačku nechala rozopnutú, pretože sama si ju nedokázala poriadne stiahnuť. Vlasy si vyčesala do drdola a nechala pár pramienkov olemovať jej bezchybnú tvár. Na ústa naniesla trochu červene, ktorá bola v jasnom súlade s farbou šiat, čo mala Isabella na sebe.
  O pár minút sa ozvalo klopanie na dvere.
  „Dobré ráno, Vaše Veličenstvo,“ uklonila sa Angelia, keď vošla do miestnosti.
  „Dobré ráno. Pomôžeš mi, prosím, so šnurovačkou?“
  „Samozrejme,“ prikývlo dievča a vydalo sa pomôcť svojej panej.

  Keď Volturiovci schádzali po mohutnom schodisku, Isabella už stála pred jedálňou, aby mohla svojich hostí privítať hneď zrána a popriať im krásny deň.
  Všetci si posadali tak, ako aj pri večeri. Constance sa opäť nedostavila, no Isabella to už nemienila komentovať. Keď bude hladná, rozkáže si raňajky doniesť do svojej izby.
  Mladý Edward iba sedel a nemo hľadel do tváre krásnej Isabelly. Prišla mu kúzelná. Dúfal, že sa mu podarí vytiahnuť ju opäť do rozľahlých záhrad. Mal totiž na srdci niečo, čo by jej chcel povedať. Jeho plány však zhatil jeho otec, ktorý Isabellu požiadal o stretnutie ohľadom nastávajúceho prímeria, ktoré, samozrejme, nemohla odmietnuť. Po zvyšok raňajok sa už len mračil na čašu s krvou, ktorá stála pred ním. Rokovanie s vládcami totiž znamenalo, že ju až do večerného plesu nemusí uvidieť. A kedy jej má potom vyrieknuť svoje nedávno objavené city voči nej?

  Aro s bratmi a Isabellou vstali a odišli. Ešte pred tým však hostiteľka nezabudla podotknúť, že sa manželky spolu s princom  môžu zabaviť v spoločenskej miestnosti v severnom krídle.

  „Ach, Edward, mohol by si nám, prosím, zahrať na piano?“ ozvala sa Sulpicia, keď vošli do miestnosti s malou knižnicou v rohu, krbom, ktorý obkolesovali veľké okná, divánom a dvoma fotelmi spolu s konferenčným stolíkom. V rohu miestnosti pri okne s ťažkými závesmi, aké boli v každej miestnosti, stálo otvorené čierne koncertné krídlo. Neváhal a sadol si za stoličku. Pár sekúnd na to sa už zámkom vinula rozkošná melódia pripomínajúca vtáčí štebot.
  „Krásne, Edward,“ pochválila ho Atheodora, ktorá mala cit a zmysel pre všetky umenia. Ležala na diváne a sledovala beh jeho prstov po klapkách.
  „Tú zložil úplne sám,“ popýšila sa Sulpicia nad svojím synom. Jeho hudobný talent jej robil radosť a s každou skladbou ju viac a viac prekvapoval.
  „Je vidno, že je veľmi nadaný,“ pritakala Atheodora. On sa nad ich rozhovorom iba mierne pousmial. Túžil totiž, aby jeho hru ocenil niekto úplne iný. To Isabellino srdce chcel rozvibrovať nežnými tónmi, ktoré by boli venované jedine jej. Bolo však otázne, či sa mu bude môcť toto želanie splniť.
  Jeho matka si všimla, že dumá nad niečím iným, tak s Atheodorou nadviazala rozhovor o voľačom úplne inom. Páčilo sa im, aký usporiadaný má kráľovná zámok. Vôbec nepôsobil chladne ako ten volterrský. Všade bolo dostatok svetla a jednotlivé miestnosti priam hýrili farbami, pričom žiadna nevyzerala extravagantne a nekazila celkový dojem, len mlčky ladila s ostatnými.
 
  Chvíľu pred tým, než bol čas obeda, objavila sa Isabella s vládcami v salóniku. Všetkým štyrom sa na tvárach pohrával spokojný úsmev.
  „Vyzeráte spokojne,“ zhodnotila Sulpicia.
  „Áno, všetko je už odteraz v tom najlepšom poriadku,“ povedala Isabella. „Dúfam, že ste sa tu nenudili.“
  „Samozrejme, že nie, Edward nám zahral na piano,“ pousmiala sa Atheodora. Edwardova tvár bleskovo vystrelila nahor a stretla sa s Isabelliným pohľadom.
  „Nezmienili ste sa, že hráte na nástroj, Edward,“ nadvihla jedno obočie kráľovná.
  „Pravdupovediac – nebol na to čas,“ zaškeril sa princ.
  „A ak by som vás požiadala, zahrali by ste mi nejakú skladbu?“ opýtala sa mia bella. On čakal len na túto chvíľu.
  „Bude mi potešením,“ pousmial sa a začal hrať pieseň, ktorej melódia mu posledné minúty vírila hlavou. Nikto, iba oni dvaja vedeli, že nežné romantické tóny sú tichou výpoveďou o ich stretnutí v záhradách. Isabella dojato sledovala jeho dlhé prsty ladne sa vlniace po klaviatúre, neschopná akéhokoľvek pohybu.
  Posledné tóny ostali visieť vo vzduchu, ale vôbec nepôsobili dráždivo. Práve naopak.
  „To bolo nádherné,“ šepla Isabella dojato so slzami v očiach.
  „Tú skladbu som zložil pre vás, Bella,“ mierne sklonil hlavu. Všetci v miestnosti stuhli nad tým oslovením, len ona sa žiarivo usmiala. Tak jej povedal aj včera...

  Na obede vládlo ticho. Isabella jedla sama, no nevadilo jej to. Ostatné dva páry a Marcus však po sebe zvedavo pokukovali. To, čo sa odohralo v spoločenskej miestnosti medzi Isabellou a Edwardom bolo viac než podozrivé. Sulpicia sa starostlivo zahľadela na svojho syna, ktorý zas sledoval Bellu. Bolo by vari možné, že by ju miloval? A keby áno, ako by reagoval Aro? Dotkla sa nenápadne mužovej dlane. Zamračil sa nad jej myšlienkami, no sám začal uvažovať nad týmto variantom. Isabella mu pripadala ako vychovaná slečna, schopná viesť krajinu. A keby sa zosobášili, získali by nové územia... Vznik takejto veľmoci, to by bolo priam geniálne!

  Poobede sa Sulpicia zahľadela na svojho muža a nenápadne sa dotkla jeho dlane. On hneď pochopil.
  „Dovoľte, bratia, aby sme sa odobrali do našich komnát, rád by som sa s vami o niečom porozprával. Sulpicia, Atheodora,“ kývol na ne na znak, že pre nich to platí tiež. „Drahá Isabella, dúfam, že vám to nebude prekážať.“
  „Nie, to samozrejme nie,“ zavrtela hlavou.
  „A ja, otec?“ ozval sa Edward, ktorý bol zmätený myšlienkami svojich rodičov. Nenávidel, keď si dokonale chránili mysle.
  „Ty sa určite nejako zabavíš,“ pousmial sa. Edwardovi sa zablýskalo v očiach a hneď, ako sa za nimi zavreli dvere, otočil sa na Isabellu.
  „Nechcete sa prejsť, mia bella?“ Natiahol k nej ruku. Ona bez váhania schovala svoju dlaň v jeho.
  „Bude mi potešením.“

  Kráčali po rozľahlých záhradách pomedzi záhony tulipánov a princ sa snažil udržať nezáväznú konverzáciu.
  „Tešíte sa na ples, Bella?“ Prikývla.
  „Je to prvá veľká udalosť, odkedy som na tróne. Dúfam, že všetko vyjde podľa plánu. Snáď Constance neurobí nijakú scénu.“ Poslednú vetu si len povzdychla pre seba, no on to aj tak počul. Mala pocit, že jej sestra niečo chystá – a nevedela čo. Obávala sa, že sa pokúsi prekaziť slávnosť.
  „Bella, netrápte sa, váš žiaľ ma dojíma! Povedzte, čo pre vás môžem urobiť a ja to urobím!“ Váha jeho slov ju ohromila. Už nekráčali štrkovým chodníčkom, on stál pred ňou a zvieral jej rúčky v prstoch. Rýchlo zahnala opovážlivé myšlienky.
  „Objímte ma, Edward!“ zašepkala úpenlivo. On neváhal, vzal jej tvár do dlaní a pritisol ju na svoju hruď.
  „Drahá Bella, chcel by som vám niečo vyrieknuť,“ začal. „Hneď, ako som vás po prvý raz zočil, vedel som, že ste tá najdokonalejšia žena pod slnkom. A moje srdce sa presvedčilo o tom istom. Ja... musím vám povedať, mia bella, že vás z celej duše milujem!“ Ona až zhíkla, keď to počula.
  „Ale ako...?“
  „Ste prekrásna, múdra, starostlivá a máte dobré srdce! To ma na vás najviac podmanilo. Váš hlas a pútavý pohľad.“ Zadíval sa jej do tváre a pohladil ju po líci.
  „Musím uznať, Edward, že ja som sa tiež zamilovala... Do vás!“ On keď to počul, mal pocit, že už nemôže byť šťastnejší. A tak si vychutnávali chvíle šťastia, kedy si boli blízko a po ničom inom netúžili.

  „Constance, si si istá, že  to bude fungovať?“ opýtal sa pochybovačne Antonio sledujúc svoju družku, ako stojí nad bublajúcim nápojom.
  „Samozrejme, čo si myslíš?“ povedala prudko. „Kvet kolibríka je jediná rastlina v kráľovstve, voči ktorému nie je žiaden poloupír imúnny!“
  „A čo Isabellin štít? Nemôže zaštítiť aj účinky jedovatej rastliny?“ nedal sa.
  „Znova ti opakujem, že to bude fungovať! Isabella dnes na plese zomrie a nikto sa nedozvie, čo je príčinou. No a potom ja ako jediná príbuzná, samozrejme, nastúpim na trón,“ dodala samoľúbo. Antonio prikývol.
  „A potom?“
  „Potom potiahneme s vojskom proti upírom.“
  „Ale veď to bude samovražda!“ skríkol mierme popudene.
  „Ja viem, čo je pre krajinu najlepšie,“ zasyčala. „Zo Španielska do Talianska to nie je ďaleko a nové územia s neunaviteľnými otrokmi by nám jedine pomohli!“ Antonio už viac neprehovoril. Jeho viera v Constanciin úsudok však mierne upadla.

  „Ach, už musím ísť, o chvíľu začnú prichádzať hostia a ja ešte stále nie som pripravená!“ vydýchla Isabella, keď zistila, ako je už neskoro.
  „Nie, ešte nechoďte, láska! Dovoľte mi ukradnúť si jediný výdych z vašich pier ešte pred tým, než odídete a ja vás zahliadnem až večer!“ pošepol jej vrúcne.
  „Dám vám svoj posledný výdych šťastia a potom sa so smútkom odoberiem, aby som opäť ožila radosťou pri našom nadchádzajúcom stretnutí,“ pošepla a natiahla sa k nemu. On sa naklonil a oprel sa ústami o jej pery. Ani jeden z nich nechceli prerušiť túto chvíľu. Dokonalé súžitie ich pier im dávalo nádej, že sa im všetky tie nádherné chvíle nesnívali. A keď sa od seba odtrhli, stále znova a znova oživovali posledné spomienky.
  „Uvidíme sa na plese,“ zašepkala Bella, než sa rozbehla cez nádvorie preč.

  Dúfala, že sa bude Edwardovi v šatách páčiť. Boli temne modrej farby, podobného strihu, ako tie červené.  Vytiahla si sponky z vlasov, ktoré jej okamžite padli zvlnené na ramená. Prečesala si ich slonovinovým hrebeňom a vyplietla si dohora, aby nezakrývali šiju.
  Angelia dorazila chvíľu po tom, čo dokončila posledné úpravy.
  „Moja pani, začínajú sa schádzať hostia.“

  Isabella stála v rozľahlej predsieni a vítala hostí, ktorí postupovali ďalej do vyzdobenej sály, kde už hrala hudba. Edwarda ešte nestačila zahliadnuť, no on ju z diaľky sledoval už hodnú chvíľu. Jeho oči sa pásli pri pohľade na bohyňu zostúpenú z nebies.

  Keď sa všetci hostia zoskupili v miestnosti, kde sa mala konať oslava, Constance sa objavila z ničoho nič medzi hosťami a kráčala až ku svojej sestre.
  „Drahá Isabella, musím sa ti ospravedlniť za svoje správanie,“ povedala. „Je pravda, že som k našim hosťom nebola úctivá a zaslúžila by som si trest.“
  „To je v poriadku, Constance, odpúšťam ti tvoje prehrešky. Máš šťastie, že bratia Volturiovci sa neurazili, inak by si sa musela ísť ospravedlniť aj im osobne,“ napomenula ju síce príkro, no so sesterskou láskou v očiach.
  „Tu máš, ako môj dar na uzmierenie, kalich s tým najlepším nápojom, ktorý som ti bola sama vyberať. Bolo by mi potešením, keby to bol tvoj prípitok na otvorenie slávnostnej ceremónie,“ prehovorila Constance a klopila pohľad. Bella si od nej vzala zdobenú čašu.
  „Bude mi potešením, splniť ti toto želanie.“
  Do miestnosti vstúpili Volturiovci. Edward vo fraku a belostnej košeli so zdvihnutým golierom vyzeral božsky a dôkladne uviazaná viazanka svedčila o jeho elegancii a šarme. Isabella na ňom mohla oči nechať. Musela sa však rýchlo spamätať, aby mohla otvoriť ples.
  „Drahí hostia, som veľmi rada, že ste prijali moje srdečné pozvanie, a zúčastnili ste sa tak plesu výročia založenia kráľovstva. Pri tejto príležitosti si dovolím oznámiť, že poloupíry uzavreli mier s upírmi, medzi ktorými už dlhé roky vládli boje!“ V dave sa ozval búrlivý potlesk. „Preto pozdvihnime čaše, aby sme si uctili túto výnimočnú chvíľu!“ Zdvihla kalich a následne si ho pritiahla k perám.

  Vypi už konečne ten jed!

  „Nie!“ skríkol Edward a vytrhol svojej milej čašu z ruky. Tekutina sa vyliala a zasyčala na podlahe ako blen. „Ako si sa opovážila, tvoje myšlienky ťa prezradili!“ skríkol smerom k vydesenej Constance.
  „Čo sa to tu deje?“ ozval sa Aro nahnevaným hlasom. Nechápal, prečo jeho syn takto zneuctil prípitok kráľovnej.
  „Edward?“ otočila sa na neho Isabella. On si jej čelo pritisol k svojmu.
  „Skoro som o teba prišiel,“ zašepkal. „Takmer si vypila jed z kvetu kolibríka!“ V sále to zašumelo. Constance s Antoniom sa pokúsili ujsť, no stráže ich zadržali na mieste.
  „Zachránil si mi život,“ šepla.
  „Tvoj život je to najcennejšie, čo mám, chránil by som ho aj do posledného dychu. Prosím dovoľ mi to.“
  „Dovoliť ti čo?“ nechápala.
  „Dovoľ mi starať sa o teba až do konca večnosti a staň sa mojou ženou!“ Celou sálou sa ozval šum, len Aro a Sulpicia si spokojne oddýchli.
  „Stane, ak si to žiadaš.“
  „Nič viac okrem tvojej lásky nechcem.“

  Tak skončil príbeh o láske Isabelly a Edwarda. Že vraj to je vymyslené? Nemyslím si. Ak niekedy pôjdete k moru na sever Španielska, nezabudnite sa ísť pozrieť do starého zámku na pobreží. Iste tam stretnete oboch milencov aj s pobehujúcim uzlíkom šťastia, malou Renesmée. A ak nazriete aj do komôrky v najvyššej veži na hrade, a trikrát zaklopete, istotne tam nájdete aj mňa, ako píšem ďalší príbeh do zbierky rozprávok o večnej láske.
  Takže – dovidenia!

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  marcela (12.07.2011 14:26)

Je to prostě skvělý.

Lampas

2)  Lampas (12.07.2011 09:53)

To bolo krásne . Kráľovstvo kolibríka ma milo prekvapilo a naozaj sa na druhú časť oplatilo čakať. Klaniam sa tejto prepracovanej poviedke.

Alison

1)  Alison (11.07.2011 22:49)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek