Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Pokračovanie. Bella je z upírov vydesená a uteká do Phoenixu. No čo sa bude diať ďalej? Dúfam, že mi napíšete, či sa Vám to páčilo...

7. kapitola: Tu a tam


7. kapitola

(hudba)

  Zaumienila som si, že z toho malého okrúhleho okienka sa nebudem pozerať. Zízať zvrchu na mraky nikdy nebolo mojou záľubou a každá bunka, čo sa v mojom tele búrila, o tom vedela. Mlčala som. Prázdno šepkalo tóny ticha mámivým hlasom, ktorý ma kolísal a chcel ma uspať. Nenávidela som sa za to, čo som robila. Nenávidela som sa za svoj strach, ktorý ma úplne paralyzoval. Vedela som, že ku Cullenovcom sa už v živote nepriblížim.
  Ale Edward bol predsa Masen, nie?
  Mala som chuť vyšmariť svoje podvedomie z hlavy. Otupene som zízala na operadlo pred sebou.
  Nemysli na Edwarda, nemysli na neho!
  Moje prsty sa až zachveli, keď som sa postavila a vytiahla si sponad hlavy príručnú batožinu, v ktorej bol zápisník s ružami a kresbami a... Celý bol nasiaknutý Ním. Moja schizofrenická osobnosť sa práve ešte raz rozpolila. Jedna časť sa chcela toho šitého papiera zbaviť, druhá túžila tisnúť si ho k srdcu a polievať slanými horúcimi slzami. Cítila som sa sentimentálne. Ako v nejakej trápnej telenovele, kedy je hlavná hrdinka nútená opustiť svoju lásku pre nejaký nepodstatný detail. Trpko som sa pousmiala. Lásku, pche. Celý čas ma k nim lákal, chcel ma pri nich ako potravu. Žil s upírmi, so studenými, dofrasa! Nemohol byť dobrý a milý a... zamilovaný.
  Bolelo ma celé telo, pekne zvnútra. Začínalo to od srdca a postupovalo miechou do hlavy. V spánkoch mi bolestne tepalo. Chcela som sa vrátiť, tak veľmi som chcela. Chudák Charlie... Mali by ma zatknúť za to, že som ho práve nechala samého variť. Chudák Angela, ktorá nebude mať po kom každé ráno vrieskať. Úbohá pani Simonsová, ktorú som pripravila o moje verše. Krava Jessica, ktorá mi bude istým spôsobom tiež chýbať. Billy a Jacob mi chýbať vôbec nebudú. Slané ryby, ktorými je prešpikovaný celý dom... Otcova uniforma.
  Nevydržala som to. Porušila som svoje nepísané pravidlo a bez okolkov som sa rozvzlykala a poddala bolesti. Priamo v lietadle, pred očami zvedavých cestujúcich a vtieravých letušiek.

Edward:

  Nemyslel som, že zízanie do stropu mi nejako pomôže. Ale dúfal som. Neveril som, že by sa uľútostila nad trpiacim človekom a vrátila by sa. Nie po tom, čo som videl obrovský strach v jej očiach. Nenechala si nič vysvetliť. Ušla. Odstrašil som ju od seba. A najhoršie na tom bolo, že sa bála mojej súčasti, mojej rodiny.
  Dvere sa roztvorili a cez drobný škárku nakuklo zlaté oko.
  „Mrzí ma to,“ šepkala Esmé a ticho vzlykla.
  „Nemusí, je to v poriadku.“ Neveril som, odkiaľ som vypotil tie drísty a ona pravdepodobne tiež nie, lebo otvorila dvere a prešla k mojej posteli.
  „Keby som vedela, ja... prepáč,“ ospravedlňovala sa. Opäť. Druhý deň.
  „Nič sa nedeje, mami,“ povedal som a ďalej hľadel do stropu s rukami zloženými pod hlavou. Nemal som silu. Snažil som sa zlúčiť dve veci, ktoré milujem najviac na svete, viac než svoj život, no skôr, než som sa stihol pre jedno rozhodnúť, tá hlavná mi ušla. Tá, ktorú by som si vybral. Tá, ktorú som si vybral.
  „Nenávidí ma,“ zašepkal som so ticha. Mamine ruky sa natiahli a hladili ma po vlasoch. Bolo to príjemné. Ako veľmi by som chcel, aby tie ruky patrili jej, mojej milovanej poetke, môjmu Zvončeku. Na podlahe pod oknom som mal porozkladané naše fotky spred včera. Bola dokonalá. Vedel som to. A aj tak som si ju nechal odísť. Bolo mi zo seba zle. Nevedel som presne prečo, ale ten iracionálny pocit zášti voči sebe samému ma úplne zožieral. Krátko som sa zasmial. Naraz ma spaľovala láska a zožierala vina. Bolesť skoro ako pri premene, podľa toho, čo som počul. Už so nechcel byť upírom. Chcel som zomrieť, práve teraz, v tomto momente. V náručí ženy, ktorá trpí spolu so mnou.
  „To nie je pravda, Edward, a ty to vieš,“ odpovedala na moje predošlé slová.
  „Ach, mami,“ vzlykol som a otočil sa k nej, aby som zaboril tvár do jej krku. Mal som ju rád a ona to vedela. Preto ma nechala zmáčať jej halenku slanými slzami.

  Bolo na čase to stopnúť a začať žiť. Ľahko sa povie, ťažšie urobí. V škole na mňa všetci pozerali, akoby som bol spadol z Mesiaca. Len Angela ma informovala stále o nových klebetách, čo sa o mne šírili. Všetky, prekvapivo, súviseli s Belliným odchodom.
  „Vraj si klofol inú a ona odišla.“ Alebo: „Vraj sa ti nepáčila jej báseň a ona odišla.“ Alebo: „Vraj si ju prestal baviť a ona odišla.“
  To „a ona odišla“ v každej vete pôsobilo ako ostrý črep zarezávajúci sa do srdca. Presne taká bolestivá pravda to bola. A najlepšie bolo, keď ním niekto začal otáčať.
  „A keby... hm... a keby si šiel za ňou?“ spýtala sa Ang opatrne. Mierne hystericky som sa zasmial.
  „Nechcela by ma vidieť.“
  „Lož,“ odfrkla si.
  „A neviem, kde býva.“
  „Ja hej,“ zazubila sa. Prevrátil som očami.
  „Myslím, že ma nenávidí,“ povedal som. Bola prvý človek zo školy – a vlastne celkovo človek, ktorému som to povedal.
  „To nie je pravda,“ vyhŕkla hneď. Nadvihol som jedno obočie. „Volala som jej.“ Vypleštil som oči.
  „Ty si s ňou telefonovala? Kedy? Čo hovorila? Hovorila o mne? Ako sa má? Chce sa vrátiť?“
  „Upokoj sa,“ miernila ma a rozhliadla sa po chodbe. Pred piatimi minútami zvonilo na hodinu a my sme stále stáli pred učebňami. „Chýbaš jej. Plakala do telefónu, že ťa ľúbi, ale nemôže sa vrátiť. A ďalšej polovici som nerozumela, jednako pre slzy a jednako pre... proste som jej nerozumela.“
  „Čo hovorila?“ spýtal som sa dychtivo.
  „Trepala niečo o tom, že to nedokáže a príliš sa bojí a že ťa nenávidí a vzápätí ťa už milovala a tak,“ hovorila bez záujmu, akoby to bol iba recept na polievku. Na sekundu sa mi zatmelo pred očami. Ľúbi ma. Moje telo bolo odrazu neuveriteľne ľahké a vláčne. Pred očami som videl jej tvár, ktorá sa mierne usmievala a jej pery naznačovali tiché ,Milujem ťa´. To bola určite tá najdokonalejšia halucinácia na svete.
  „Haló, zem volá Edwarda!“ Čiasi ruka ma capkala po lícach.
  „Hej!“ okríkol som ju. Bella z môjho videnia bleskovo zmizla a nahradila ju zubiaca sa Angela, čo mi vtisla do rúk lístok.
  „Tak, a odteraz som u teba na druhom mieste hneď za Bellou, za toto, je to jasné?“ smiala sa. Na papieriku bola poznačená jej adresa.
  „Ďakujem!“ vyhŕkol som nadšene a normálne mať chuť tú stvoru objať. Urobil som to. Bola to kamoška za všetky prachy. A ja som sa teraz rozhodol vybrať za mojím dievčaťom za všetky prachy...

  Esmé by ma so šťastným úsmevom balila ešte dva dni, keby som jej nadšené prípravy neuťal. Lúčil som sa s nimi. Byť s Bellou znamenalo byť s nimi menej, ak nie nebyť s nimi vôbec. Chcel som, aby sa vrátila späť do Forks, no zároveň som odtiaľto nemohol vyšmariť svoju rodinu, aj keď tí by išli už po jednom slove aj s úsmevom na perách.
  „Ozvem sa ti potom,“ usmial som sa a pobozkal mamu na líce. Pohladila ma po vlasoch.
  „Snáď sa vrátiš aj s ňou,“ šepla a odstúpila o dva kroky. Neobzeral som sa. Vydal som sa smelo k odletovému pultíku, stále zvierajúc už mierne pokrčený lístok od Angely.

Bella:

  Mama ma privítala s radostným výskaním ako keby bola ešte len v puberte. Opäť som sa cítila dospelejšie ako ona, no mohla som si za to sama. Keby som sa jej vždy prispôsobovala a nesnažila sa niečo neviem čo aké dosiahnuť, žili by sme spolu ako sestry, čo si navzájom šepkajú o krásnych chlapcoch, čo práve prešli okolo. Keby som ja ale mala oči pre iných, ja som stále v srdci nosila len toho jedného, toho, ktorého som chcieť nemala. Toho zupirizovaného. Nepovedala by som jej, čo sa stalo, ani keby som všetko to desivé vynechala. Už som sa na to necítila. Vzdialila som sa od nej. Mala Phila, s ním bola dokonale zosynchronizovaná a už sa nemohla prerábať späť, aby sadla svojej dcére, ktorá si odrazu zmyslí, že sa chce vrátiť spať. Najzaujímavejšie bolo, že ma to nezarážalo ani nezraňovalo. Akosi som sa chcela cítiť osamelá. Na myseľ mi vyplynula jedna myšlienka. Ak nie s ním, tak už s nikým. Prečo si to ale moje ja muselo zobrať tak všeobecne? Stačili predsa upíry, na chlapov to vôbec platiť nemuselo...
  Moja izba sa vôbec nezmenila. Steny boli stále žlté a záclona stále nevypratá. Toho fľaku sa asi v živote už nezbavím. To mám za to, že s hrnčekom horúcej čokolády pozerám z okna, furt. Joj! Na stole stála lampa a vedľa nej visela nástenka. Táto izba sa neskutočne veľmi strašne moc líšila od tej vo Forkse, tej, ktorú som – minimálne v tomto momente – chcela viac.
  Mala som tu nastúpiť do školy. Pamätala som si ešte skoro všetky tváre, ktoré ma sprevádzali štúdiom na tomto mieste.

  Ale nikto ma tu nikdy nevítal nadšeným piskotom. A nikdy som kvôli časopisu nebola uvoľnená  z vyučovania. A nikdy, NIKDY som nikomu nedovolila, aby mi vyberal zápisník.

  „Dokelu! Ešte aj v myšlienkach ma musí otravovať! Chlapča jedno krásne, dokonalé, zasoplené!“ vrčala som si pre seba, kým som vybaľovala oblečenie do skríň. „Nenechám sa ním prestúpiť celá!“
  Ty si hus, Bella, aj tak ho už neodvratne miluješ!
  Môj povzdych sprevádzalo zadrnčanie mobilu a monotónna melódia, ktorú som ešte stále nevymenila za inú, hoc som sa na to chystala už niekoľko mesiacov.
  „Haló?“
  „Bella!“ To skríknutie mi vohnalo slzy do očí. Aspoň cez telefón ho môžem počuť.
  V prijateľnej verzii som Angele vysypala vlastne a v podstate všetko. Len dôvod, pre ktorý som odišla, som musela trošku prepudrovať.

  Na obed som si ako na truc vzala jogurt. Potrebovala som totiž dobiť kultúru v novonadobudnutom prostredí. A pripomínalo mi to moje začiatky u ocka. Úplne iracionálne som do neho zabodla prst a prešla ním po tvári. Spomienky na seba nenechali dlho čakať. Kto vie, či sa toho fľaku, čo po nás ostal, už niekto zbavil. Najlepšie, keby to bol Charlie, lebo to on je vinovatý!

  Odkedy som prišla do Phoenixu, nenapísala som ani jednu báseň a bolo mi z toho zle. Pocitov, ktoré ma mohli inšpirovať, som mala na rozdávanie. Písať o opustení lásky a samote však nebolo nič pre mňa. Nie, dokým pri mne nestála moja inšpirácia.
 
Ach, Edward...

  S mamou som sa dohodla, že do školy nastúpim až o týždeň. Doženiem to. Snáď.

  Po dvoch dňoch som už nevedela, čo od dobroty robiť. Riady boli umyté, izba uprataná... Mala som chuť písať, moje prsty nedokázali zovrieť pero a napísať ani čiarku, nedokázali ťuknúť do kláves počítača. Všade bol samý preklep, nevydarené slovíčko, chýbal rým, rytmus. Bolo mi z toho nanič. Taký výpadok som ešte v živote nemala.
  Ozvalo sa zazvonenie pri dverách. Pod návalom nedočkavosti z rozptýlenia som vybehla, aby som mohla privítať zatiaľ neznámeho hosťa.
  „Dôjdem tam!“ skríkla som, aby mi to potešenie neprebrala mama alebo Phil.
  Otvorila som dvere, no vzápätí ch zabuchla.
  „Kto je to, Bella?“ Pýtala sa mama.
  „Eee... Bývalý spolužiak zo školy. Dlho sme na nevideli,“ odpovedám s neistým hlasom, stále nerozhodnutá, či mám otvoriť. Ozvalo sa zaklopanie.
  „Tak otvor, Bella, nad čím uvažuješ?“ kričala Renée odniekiaľ z kuchyne. Pravdepodobne zas zliepala dokopy nejaké jedlo. Pche, a potom, že lepidlo do kuchyne nepatrí...
  Cez malú škárku som si ho prezrela. Srdce mi zaplesalo. Bol totálne nádherný, ešte krajší, ako som si ho pamätala, hoc som ho videla len pred pár dňami.
  „Čo chceš, Edward?“ opýtala som sa odmeraným hlasom.
  „Vráť sa so mnou do Forks, Bella,“ žiadal strápeným hlasom. Na sekundu som silno stisla viečka k sebe a zas na neho pozrela.
  „Pustíš ma ďalej?“ opýtal sa. Ustúpila som z dverí a pokynula mu, aby ma nasledoval do mojej izby.
  „Bella,“ oslovil ma tichým hlasom, keď za nami zaklapli dvere. „Vráť sa ku mne.“
  „Zbláznil si sa?“ vybuchla som. „Ako... Ako by som sa mohla vrátiť, keď tam žijú oni?“
  „Nie sú nebezpeční,“ odporoval.
  „Sú to upíry!“ zasyčala som.
  „Ja som živý dôkaz toho, že nezabíjajú!“
  „Ale Edward, ty patríš k nim!“ Bolo mi do plaču. Opäť.
  „Ale ja som človek! A ostanem ním! Kvôli tebe!“ Pichlo ma pri srdci.
  „Prestaň!“ skríkla som. Nedalo sa to vydržať.
  „Bella,“ zašepkal a jeho tón znel kajúcne.
  „Chceš ma dostať späť ako ich potravu? Nevinnú pannu s čistou krvou, či čo?“ vzlykla som.
  „Ty si panna?“ vyhŕkol zarazene.
  „No dovoľ? Prečo by som nemala byť?“ odula som sa. Sčervenel ako pivónia.
  „No... myslel som... si krásne dievča a...“ jachtal.
  „Ty si si myslel...? Ach!“ syčala som vytočene. Čo si to dovoľuje? Ako si môže myslieť, že by som...? Veď som ešte nikoho nemilovala!
  Nie tak, ako jeho...
  „Prepáč, Bella, vážne som nechcel, ja-“ Zasekol sa, zhlboka sa nadýchol a sadol si na kraj postele s tvárou v dlaniach.
  „Pokojne sa niekde posaď,“ zamumlala som ešte stále dotknuto.
  „Bella, ja...“ začal nanovo. „Potrebujem ťa. Nebudú ti nijako zasahovať do života, nebudeš o nich vedieť, stretávať sa s nimi, len sa tam so mnou, prosím, vráť!“
  A do hája, on to so mnou tuším myslí vážne...
  Zaťala som zuby. Dokelu s tým, nech to šľak trafí! V mysli som nadávala všetkými možnými spôsobmi, ktoré som poznala, a neboli zákonom označené.
  „Vypadni!“ zavrčala som. Keď ma míňal vo dverách, povedala som: „A letenky prvou triedou!“ Skoro narazil do dverí.

Edward:

  Sedel som v pohodlnej sedačke a v rukách zvieral snáď ten najcennejší poklad na svete. Zamdlieval som z jej dokonalej vône, koža pálila pod tou jej a nechávala sa hladiť žiarivými vlasmi. Kolaboval som z vedomia, že sa jej dotýkam. Užíval som si to a šťastie s láskou prehĺtal v plných dúškoch. Dokonalosť okamihu...
  „Nechceš sa zajtra uliať zo školy?“ spýtal som sa.
  „Na čo?“ zamumlala mi do košele.
  „Chcem stráviť deň s tebou a nemienim sa deliť. S nikým. Chýbala si mi. Veľmi.“ Hlavu zaborila ešte viac do mojej hrude.
  „Budeme u mňa?“ spýtala sa.
  „Kdekoľvek budeš chcieť.“
  „Príď skoro,“ povedala, že som ju skoro nepočul, a spokojne ma objala okolo pása. Usmial som sa. Teraz sa už nič nemôže pokaziť...  

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Twilly

3)  Twilly (04.06.2011 23:02)

hááááááááááááááá že nič sa nemôže pokazit...

ježiš tie tvoje vnútorné monológy ma raz zabijú... budeš ma mať na svedomí,ale je to fest dobré... idem ďalej čítať..

2)  empatty (17.05.2011 20:57)

Krása! No ještě že tak. Bylo mi Edíka líto. Těším se na další dílek. Ale ta poslední věta mi tak nějak vrtá hlavou. Pokazí se něco?

Petronelka

1)  Petronelka (17.05.2011 18:51)

Krásná kapitolka, jsem ráda, že ses řídila mými přáními a tužbami a Bella se vrátila do Forks i k Edwardovi. K úplnému štěstí už chybí jenom to, aby se nějak smířila s přítomností upírů a bude to ideální. Ikdyž, teď mi tak došlo, že ona kdyby se s nimi smířila, tak by mohla povídka skončit, což rozhodně nechci, takže budeš to muset asi hodně natahovat, než uzná, že Cullenovi ji nechtějí zabít.
A nebo tam dej ještě nějakou tu zápletku, potom by se s nimi mohla smířit klidně v příštích třech kapitolách:D . Já vím, už pěkně vymýšlím, jsem hrozná, takže to neber na zřetel.
Hrozně jsi mě touhla kapitolou potěšila, zítra budu o něco klidnější, když vím, že je Bella s Edwardem a jsou spolu relativně šťastní. Nebudu se muset soustředit na jejich problémy, ale jenom na ty svoje.
Taky doufám, že další kapitola bude stejně tak brzo, už se jí nemůžu dočkat. Mohl by to být jako dárek za maturitu, to by byla příjemná motivace - ale musela by být taky pěkně dlouhá, oki?
No a teď radši budu končit, nebo začínám psát nesmysly.

P.S. Kapitola se ti skutečně moc a moc povedla

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek