15.05.2011 [17:20], eMuska, ze série Keď srdce plače, komentováno 4×, zobrazeno 2492×

Táto zlomová kapitola sa mi písala dosť ťažko, som zvedavá, čo mi poviete. Ak by sa to dalo, zanechajte mi, prosím, aspoň smajlíka, nech viem, či poviedka nie je dosť odveci... :D

6. kapitola: Nesmrteľný chrúst

6. kapitola

  Na ďalší deň som sa tešila. V poslednom čase na mňa Edward pôsobil ako osobná inšpirácia a verše sa mi na papier priliepali vlastne bez mojej pomoci. V hlave som si niekoľkokrát prehrala ten okamih, keď povedal: Som do teba blázon. Do mysle sa mi vkrádala myšlienka, že to vážne myslí vážne.
  Kiežby.
Možno... možno by som to ale mala skúsiť. Vzala som si papier a pero a začala písať:

Vraj si do mňa blázon,
počula som niekde,
vraj že ma chceš zobrať
na rande neviem kde.

Mala by som, myslím,
odpovedať na to,
že ma chceš viať niekam,
tak počúvaj, zlato:

Nie si tu jediný,
kto je šialený láskou,
to, čo cítim určite je
väčšie ako Glasgow.

Príď si po mňa, budem čakať
teba, princa môjho,
že pôjdeme ruka v ruke
späť do auta tvojho.

  Zajtra mu to dám... Určite mu to zajtra dám...
  Skoro som ani zaspať nemohla od samého napätia. Pod vankúšom ma tlačil zápisník od neho a ja by som ho nevymenila za nič na svete. Bol dokonalý – myslím zápisník.

  Ráno som sa s Charliem stretla v kuchyni.
  „Bré ráno,“ zahuhlala som rozospato a na dôvažok si zívla.
  „Hej, Bells, ty máš pusu ako lev!“ zachechtal sa oco.
  Furt lepšie ako lev než ako ty!
  „Vidíš? Po kom to asi mám, hm?“ zatiahla som a naliala si do hrnčeka kávu.
  „Po tvojej mame. Ona tak zíva a dokonca aj chrápe!“ Hej! Ja nechrápem!
  „Ešte že chrápe a nepíli drevo ako ty,“ zasmiala som sa a uhla sa letiacim novinám. To mi pripomenulo – dnes ide časopis do tlačiarne! Hneď je to lepší deň, toto, odrazu sa vtáčatá rozštebotali a imaginárne slniečko vykuklo spoza neimaginárnych mračien.
  „Nejako sa ti zlepšila nálada... Inak dnes k nám príde na návštevu Billy a Jacob,“ povedal oco len tak, akoby nič... Ortuť v happymeri výrazne klesla.
  „Kedy?“
  „O štvrtej by tu mali prísť na zápas...“ Aha.
  „Kedy má Billy narodeniny?“
  „O mesiac,“ povedal Charlie a premeral si ma podivným pohľadom. Jasné, tušil, že niečo chystám...
  „A keby sme mu kúpili telkáč? Stačila by aj nejaká čierno-biela bednička,“ mykla som plecami, „aby pri každom zápase nemusel merať dvadsaťkilometrovú cestu do Forks a nazad.“
  Ach, aký nezištný nápad!
  „Hm, to nie je zlé,“ povedal oco a pošúchal si bradu. Ani som nevedela, že som taká dobrá! Cha!
  „Super, ty nad tým uvažuj a ja sa idem pripraviť do školy,“ povedala som a vyšla hore do svojej izby. S bojovným výkrikom som sa vrhla na skriňu.
  Uáááá!
  Ale aj tak som si nemala čo obliecť... Chudák, červená blúzka, čo ako jediná slúžila ako „slávnostné“ oblečenie, zvíťazila spolu s čiernymi rifľami. To by sme mali. S vlasmi som nič prevratné nerobila, len som si ich rozčesala.
  „Dokonalé, Bells,“ usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle.
  Zišla som dole po schodoch a Charlie už čakal pri dverách nastavený ako hodiny.
  Ach, kedy mi už dajú tú dlahu preč?
  Pred školou ma vysadil a s pozdravom odišiel. Hm, dnes sa správa akosi nebezpečne normálne...
  „Bella!“ Angela bola v momente pri mne. Na tie ohlušujúce privítania som si už tuším začínala zvykať...
  „Ahoj, Ang,“ usmiala som sa na ňu a kútikom oka zahliadla strieborné volvo, pri ktorom stál jeho majiteľ a sledoval ma. Moje pery sa roztiahli do ešte väčšieho úsmevu.
  „Tak, ako to šlo včera? Simonsová bola celá nadšená!“
  „Super, s Edwardom sme všetko dokončili.“
  „Vieš čo?“ zašepkala smerom ku mne, akoby šlo o to najväčšie tajomstvo. „Dnes ráno k nemu prišla Jessica s tým, že či nejde von. A on jej povedal, že už niečo má.“
  „No a?“ nadvihla som obočie. „Čo je na tom, že Edward poobede nemá čas?“
  „Povedal jej, že ťa chce pozvať do kina!“ vypískla. Ten tajomný tón jej akosi ušiel... Všetci sa otočili odrazu mojím smerom a ja som sa chcela prepadnúť pod zem. Odlepil sa od auta a šiel smerom k nám.
  Čo robíš? Okamžite sa vráť! Nepútaj pozornosť!
  „Bells,“ usmial sa, keď bol odo mňa vzdialený už len na jeden krok. Ruky mal založené vo vreckách čiernej koženky a ja som na ňom išla oči nechať.
  „Ahoj, Edward,“ pousmiala som sa. Taška s básňou odrazu vážila o tonu viac.
  „Nechcela by si ísť dnes poobede do kina?“ opýtal sa. Je pravda, že som naťahovala čas. Nikto na parkovisku ani nemukol, len nazúrený klapot Jessiciných podpätkov sa stále vzďaľoval až zanikol úplne. Edwarda pomaly opúšťala istota. Chcel sa nadýchnuť, že niečo povie, ale ja som ho predbehla.
  „Rada.“ Jediné slovo a všetci v okruhu jedného kilometra si začali niečo vzrušene šepkať. Pravdepodobne o Cullenovi a Swanovej.
  „Tak to je super,“ usmial sa. „Čo máš teraz za hodinu? Odprevadím ťa,“ ponúkol sa.
  „To nie je treba, pôjdem ja,“ vyhŕkla Ang a začala ma ťahať smerom k učebni jazykov.
  „Čo vyvádzaš?“ sykla som smerom k nej.
  „Ja? Ty čo vyvádzaš!“ Zatiahla ma na záchody a (ešte aj v mojej mysli to znelo dosť debilne) domáhala sa detailov. „Čo ti povedal? A čo mu povieš ty?“ Zaškerila som sa.
  „A čo Ben?“
  „Je dokonalý! Včera sme... hej! To je nefér! Odpovedz mi!“
  „Napísala som mu báseň,“ taktne som sa odmlčala, aby som naznačila, o čom je. Zhíkla. A neprestala. Len som prevrátila očami, skontrolovala sa v zrkadle a vyšla na chodbu, kde sa spolu so zvonením začali študenti trúsiť do tried.
  Na hodine som veľmi nevnímala, iba som rozmýšľala nad Edwardom. Jess sedela za mnou a prepaľovala ma pohľadom. Hm. Na to si fakt nezvyknem. Pôsobilo to, akoby mi vlepila. A poriadne. Možno mi aj stena dala druhú. Keď zazvonilo na prestávku, chcela som si vziať tašku a odísť, no otvorená ležala kúsok od mojej stoličky.
  Ja som ju tam ale nedala...
  Rýchlo som skontrolovala i v nej niečo nechýba.

  Chýbalo.

  Moja báseň pre Edwarda bola preč.
Jessica!
  Snažila som sa čo najrýchlejšie dostať na školské parkovisko. Nemala som ani tušenia, ktorú hodinu teraz mohol mať, ale musela som sa k nemu dostať skôr ako ona. Našla som ho pri jeho aute. S ňou. V momente som vedela, že je neskoro. Vyvalene čítal, čo mala napísané na papieri, a mierne sa na ňu usmieval.
  To je môj úsmev!
  Cítila som sa podvedená a patrične ponížená. Dostala, čo chcela. Do očí sa mi tlačili slzy. Forks na mňa nevplýva dobre, tak často som ešte v živote neplakala. Ten vlhký vzduch sa mi tuším vsakuje do očí a potrebuje von.
  Odrazu trhol hlavou a pozrel sa na mňa. Radšej som odvrátila pohľad a odišla na hodinu. Nevedela som, čo mám robiť. Nemala som chuť čokoľvek robiť. Vyhrala a ja by som sa zbytočne hádala, bolo by to jej slovo proti môjmu. Až do obeda som chodila po škole ako tieň, divný prízrak alebo iná príšera.
  Videla som ho až na obede. Sedel sám pri stole a mával na mňa. Vzala som si jedlo a ako tá najväčšia hlupaňa si sadla vedľa neho.
  „Ďakujem.“ Škeril sa ako mesiačik na hnoji.
  „Čo je?“
  „Za tú báseň.“
  „Ha?“ Bola som totálne mimo.
  „Ty si si myslela, že Jessice uverím, že to písala ona?“ schuti sa zasmial. „Si jediná, kto vo mne dokáže vyvolať tie pocity, čo cítim pri tebe a tvojich veršoch.“ Sklopil pohľad. Srdce sa mi odrazu rozbúchalo závratnou rýchlosťou a dych mi oťažel.
  Nech je to ako chce, ja to beriem ako vyznanie!
  Vstala som a vlepila mu na líce drobný bozk.
  „Kedy ma vyzdvihneš?“ spýtala som sa, kým som sa odkláňala.
  „Čo povieš na útek hneď po škole?“ V očiach sa mu zablyšťalo.
  „Jasne, len nechám otcovi odkaz, že sa zdržím.“ Odrazu som sa cítila vážne skvele. Nijako som sa nevedela dočkať poobedia.

  Keď som po poslednom zvonení vyšla zo školy, už ma čakal pri aute.
  „Nech sa páči, nastupovať,“ zazubil sa a otvoril mi dvere.
  „Ďakujem.“
  „Ja... chcel by som ťa vziať na jedno miesto. Chcel... chcel by som si ťa odfotiť.“ Vážne sčervenel? Bol roztomilý!
  „Chceš mať škaredú a nemotornú modelku?“ zasmiala som sa. Zavrtel hlavou.
  „Tú najkrajšiu zo všetkých.“ Teraz som musela sčervenieť ja.  Celé toto mi prišlo choré, ako v presladených filmoch... Ale predsa to bolo také dokonale úžasné. Bola som hlavnou hrdinkou niečoho, o čom som zvykla len písať... Zaujímavé, priam fascinujúce.

  Nešli sme dlho (Kto to kedy videl, jazdiť dlho po Forkse?! Veď to by sme museli spraviť desať okruhov minimálne!), zastavili sme kúsok v lese za mestom.
  „Poď.“ Vzal ma za ruku a ťahal kamsi medzi krovie.
  „Nechceš ma tu rozštvrtiť a zahrabať? Ja viem, že som hnusná a často mám odpoveď na všetko, ale ja sa môžem zmeniť, keby celkom,“ vravela som. Pripadala som si dosť komicky, ale v tom lese to bolo fakt dosť strašidelné.
  „Ja nechcem, aby si sa zmenila, mám ťa rád takú, aká si.“
  A do hája, on sa mi snáď sníva! Úplne dokonalý chlapec a chce MŇA!
  Dlaň, čo ma zvierala, som stisla ešte silnejšie. Naše pohľady sa na sekundu stretli, no potom sme ďalej pokračovali mlčky.
  „Tu je to,“ zašepkal s temer zbožnou úctou. Ukázal pažou na krásne zátišie. Vyvalene som na to miesto hľadela. Obrovské duby postavené do nepravidelného tvaru pripomínajúceho kruh uzatvárali akési magické miesto prikryté pokrývkou z machu a drobných kvietkov.
  „Dokonalé,“ šepla som.
  „Krása všetkého na svete pri tej tvojej vybledne.“ Pozeral na mňa prenikavým pohľadom, až som sa striasla. Jeho pery boli pevne zomknuté, no predsa roztiahnuté do prívetivého úsmevu.  Oči mu žiarili podivným svetlom, ktoré ma priťahovalo ako svätojánsku Mušku. Delili nás od seba len dva kroky, no tie odrazu zmizli kamsi do neznáma. Stál tesne pri mne, až som na tvári cítila jeho dych. Sklonil sa ku mne a ja som vedela, čo má nasledovať.
  „Kam sa ti mám postaviť?“ spýtala som sa s búšiacim srdcom. On sa zasekol a na dve sekundy stisol viečka k sebe.
  Hm. Som zas niečo pos-trúhala, čo?
  „Skús tam, k tomu kmeňu.“ Poslušne som dohopkala ku kmeňu a chrbtom sa o neho oprela. Usmieval sa. Hľadel na mňa cez aparát a na perách sa mi pohrával dokonalý pokrivený úsmev. Sledovala som jeden kútik jeho úst, ktorý bol povytiahnutý vyššie ako druhý.
  „Hmm, niečo skúsim,“ zamumlal a začal na foťáku niečo prestavovať. Potom prišiel ku mne.
  „Usmej sa!“ A ono to cvaklo.
  „Hej!“ smiala som sa a on so  mnou. Robili sme grimasy, tancovali, a fotoaparát cvakal a blýskal do zbláznenia. Objal ma a zatočil sa so mnou. V tej chvíli som bola naozaj šťastná.

  Kino sme nakoniec nestihli, no bola som spokojná. Edward ma doviezol až pred dom – a čo bolo najlepšie – Jakeovo a Billyho auto tu už nestálo, takže som ich zmeškala.
  „Ďakujem za krásne poobedie,“ šepla som s úsmevom. On mi odhalil dva rady dokonale žiarivých zubov.
  „To ja ďakujem.“
Nechcelo sa mi odísť, ale nemohla som ako pripečená ostať sedieť a zízať na neho. Aj keď by mi to vlastne vôbec nevadilo...
  „Maj sa,“ šepla som a vlepila mu bozk na líce.
  „Vidíme sa,“ začula som ešte, než som zabuchla dvere na volve. Mala som sladké tušenie, že sa mi o Edwardovi bude snívať... Kiežby...

  Ráno som sa, prekvapivo, nezobudila dolámaná. Dnes som mala v pláne hoc aj podplatiť doktora Cullena, aby mi dal dolu dlahu. Ja ju už nechcem!

  O dve hodiny som si mohla povedať, že misia bola úspešná. Stále som musela byť opatrná, ale to ja furt, takže pohoda. Do školy som hodinu meškala. Akurát zazvonilo na prestávku, keď sa okolo mojich prstov omotali iné.
  „Kde si bola?“ zašepkal mi medový hlas do ucha.
  „V nemocnici, dávali mi dolu dlahu,“ odpovedala som poslušne.
  „Dnes by som ťa chcel vziať k nám domov,“ povedal odrazu nervóznym  tónom.
  Dokelu!
Nadvihla som jedno obočie.
  „Chceš ma predstaviť rodičom?“
  „Tak trochu?“ pípol ešte nervóznejšie.
  „Nie je na to skoro?“
  „Tak trochu?“ Ó môj bože!
  „A?“
  „Prídeš?“ Zazvonilo.
  „Keď to prežijem, tak ťa zabijem,“ zavrčala som.

  „To je áno?“ spýtal sa.
  „A nie?“
  „Prosím?“ Zhlboka som vydýchla.
  „Po škole ma čakaj ma v aute,“ zamrmlala som a vošla do triedy, v ktorej som mala mať hodinu.

  Nevedela som, načo mám ísť k jeho rodičom. S doktorom Cullenom som bola ráno a jeho manželka je určite veľmi príjemná. Nedokázala som mu však pokaziť radosť. Vyzeral tak nadšene, že by som bola prisahala, že keby sme boli sami, tak si poskakuje. Bol to krásny pohľad, keď mu očká žiarili nadšením ako dieťaťu pod vianočným stromčekom.

  Edward kľučkoval po uliciach, až sme vyšli z mesta. Čím sme boli ďalej, tým väčší strach som mala. Čo ak sa im nebudem páčiť? Čo ak ma zhodnotia ako nespôsobilú pre svojho syna? Iba zelené šmuhy, čo sa okolo nás promenádovali, ma ako-tak upokojovali. Aj tak to však bolo biedne. Mala by som začať uvažovať nad niečím neutrálnym, trebárs nad nesmrteľnosťou chrústa. Ja osobne si myslím, že by smrteľný byť mal, neexistuje predsa nič, čo by mohlo žiť večne. A aj to niečo, čo by žilo večne, by to malo po čase prestať baviť natoľko, aby sa to samé odtento. Je to logické, nie? Či?

  Keď všetky chrústy, šváby a vši v mojej hlave začínali byť mierne hysterické, vedela som, že je zle, a mala by som prestať panikáriť. Nič mi však nepomohlo.
  Mysli na niečo pozitívne. Lúka, králiky, ružové sloníky, plyšoví mackovia...

Uff.
  A to, že sme zahli na totálne neviditeľnú a strašidelnú lesnú cestu, mi vôbec nepomáhalo.
  „O chvíľu tam budeme,“ povedal Edward a ďalej hľadel na cestu, ktorú som ja nevidela. Čelo sa mi orosilo. Ak to obtočíme okolo najbližšieho stromu, asi po svojich neodídem.  Ale keby som splašila nejakého nesmrteľného chrústa, ktorý by sa za mňa obetoval, za istých mystických podmienok by som mohla prežiť, nie? A nejaká chrústica by zachránila Edwarda, keby niečo...
  Trepeš, Bella...
  Mňa už zachráni len... Hm Mňa už asi nič nezachráni!
  Len nepanikár, hlavne nepanikár!

  „Sme tu,“ povedal Edward.  Tie dve slová pre mňa pôsobili ako záťah gilotíny. Super, už som sa asi fakt zbláznila. Vystúpila som a obzrela si dom. Teda – dom ako dom. Toto bola obrovsky obrovská vila, kde vila, to bolo hotové vilisko! Také niečo nenájdete ani v telke, aké to bolo veľké! Toľko skla hádam nemali ani na Dvojičkách! Tak mi napadá... Keby som to chcela napísať ako slovo na papier, napísala by som to ako dvojičky s malým d alebo ako Dvojičky s veľkým D? Je to úplne obyčajné slovo, ale pokiaľ ho beriem ako názov... Hej, bude to s veľkým D...

  Edward ma nadšene ťahal za ruku domov.
  „Neboj sa, budeš sa im páčiť,“ šepkal upokojujúcim hlasom, ale ja som mala v hlave prázdno, pričom som stále uvažovala nad totálnymi hlúposťami. Ach, čo so mnou dokážu spraviť nervy... Zhlboka som sa nadýchla, pokúsila sa nenápadne si utrieť čelo, a vkročila som do dverí v Edwardovom závese.
  „Carlisle, Esmé,“ zavolal niekam do útrob domu. Zo stáčaného schodiska zišli dve postavy. On a ona. Carlisle a Esmé. Otec a matka.
  „Ahoj, Bella,“ usmiala sa tá žena a podala mi ruku. „Teší ma, že ťa konečne spoznávam, Edward o tebe veľa hovoril,“ prívetivo sa usmiala.
  „Aj mňa teší,“ pípla som.
  „Ahoj, Bella, my sme sa dnes už videli,“ usmial sa doktor Cullen a tiež mi podal ruku. Obaja ju mali neobyčajne studenú. Aj teraz, keď stáli vedľa seba, celú to vyzeralo neuveriteľne... zvláštne. Mali rovnaké oči, boli rovnako bledí a rovnako studení...
  Studení...
  Mala som pocit, že to zlovestné cvak bolo naozaj počuť.
  „Vy ste Studení,“ zašepkala som a úplne iracionálne sa roztriasla. Nie, sú to predsa iba rozprávky, vymyslené príbehy na odstrašenie detí! To nemôže byť pravda! Vlci a upíry proste neexistujú!
  Tak prečo sa nikto nesmeje?
  „Bella, vysvetlím ti to,“ začal Edward. Nie, nie, nie!
  „Povedz, že to nie je pravda, prosím,“ zašepkala som. Na ich tvárach sa zračil des, no ja som sa teraz bála oveľa viac. Chcú ma vysať do poslednej kvapky krvi, priviedli si ma tu, aby ma zabili? A on o tom vie a ide v tom s nimi?
  „Bella,“ šepol bolestne.
  „Nepribližujte sa!“ skríkla som na ženu, ktorá spravila krok ku mne.
  „Bella,“ povedal Edward už hlasnejšie, no o to bolestnejšie. Jeho zúfalý hlas mi dral uši, no nie dostatočne.
  „Vezmi ma domov,“ povedala som – a aj mne samej prišiel môj hlas cudzí. Čudne hrubý, bez citov a emócií. Chcel ma objať, ale nedovolila som mu to.
  „Vezmi ma preč!“ skríkla som a ustúpila som o dva kroky. Otočila som sa a vybehla z domu, kde som sadla do auta a zapla si pás. Nič nevravel. A bola som sa to rada.
   „Mrzí ma to,“ zašepkal, keď zastavil pred naším domom.
  „Mňa viac, Edward,“ povedala som a zabuchla za sebou dvere. Za sebou, za najkrajšou a najdesivejšou etapou svojho života. Zbohom, Forks. Nebudeš mi chýbať.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

4)  Twilly (04.06.2011 22:24)

Ty brďo eMuš, doháňam si resty a nestačím sa čudovať ... krásne ti to melie odveci (ale vieš, ako to myslím, strašne sa mi to tvoje "odveci" páči má to šmrnc a šťavu, kašlať na to, že to musím sem-tam aj tri razy čítať, aby som pochopila význam )

Krásna kapitolka

3)  Petronelka (16.05.2011 13:26)

Páni, tak tohle to to snad nemůžeš myslet vážně?! Sotva se Eda dostane k tomu, že ji řekne, že ji miluje a chce ji představit rodině a ono se stane tohle!!! Tak takovouhle reakci jsem rozhodně nečekala. Bella mě překvapila, jak rychle jí napadlo to o Studených. Teď jenom přemýšlím, jak se o nich dozvěděla, nějak si na tu chvíli nemůžu vzpomenout. S Jacobem o tom rozhodně nemluvila, tak jak.
Jinak, ty Belliny myšlenkové pochody byly naprosto skvělé. Vím, že jsem ti k tomu chtěla napsat ještě něco víc, ale už si bohužel nepamatuju co, to je tím, že jsem to četla včera a komentík píšu až teď.
DOUFÁM TEDY, že nastalou situaci co nejdřív uklidníš, já nemůžu být na nervy z toho, že se Bella rozešla s Edwardem, stačí že jsem úplne nešťastná z těch maturit. Tak prosíííím, ať Bella neodjíždí s Forks, ať překoná svůj strach z upírů a hlavně AŤ SE VRÁTÍ K EDWARDOVI!!!!
Prosím, prosím , smutně koukám, ať je další kapitolka co nejdřív a aspoň jedno z mých přání ať se v ní vyplní.

P.S. - perfektní délka kapitoly, jen tak dál, je to super

1