Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Piata kapitola o matke, so srdcom v hrudi, a sliepke, so srdcom v stehne.

5. kapitola: Časopis


5. kapitola

(hudba)

Edward:

  Domov som prišiel až po zotmení a vôbec som nemal chuť čokoľvek robiť. Napadlo mi, že by som si mohol zahrať na klavíri, no stále som sa mýlil a prsty sa mi plietli.
  „Čo sa deje, Edward?“ spýtala sa ma Esmé. Ani som si neuvedomil, že stojí pár metrov za mnou. „Zdá sa mi, že nie si vo svojej koži.“ S povzdychom som si zložil tvár do dlaní. Ona stála v sekunde pri mne a objímala ma, akoby som bol jej vlastný syn. To preto som ju za svoju matku naozaj považoval. Mala právo vedieť, čo sa so mnou deje.
  „Ide o jedno dievča,“ zašepkal som. „Mám ju rád, naozaj rád, ale... nejde to. Je človek. A ja ním o chvíľu nebudem.“ Priznal som, čo ma trápi, a čakal konečný verdikt. Bál som sa, čo mi Esmé povie. Či nerozhodne, že sa sťahujeme, aby ma nič nepokúšalo, a ja by som tak prišiel o možnosť aspoň na ňu hľadieť. Prekvapila ma.
  „A problém vidíš v čom presne?“ opýtala sa.
  „Je človek!“
  „To ty si ale tiež,“ odpovedala pokojne. Zdvihol som tvár a pozrel jej do očí.
  „Čo tým myslíš?“
  „Sám si chcel premenu, Edward, nikto ťa nenúti. A stále si to môžeš rozmyslieť. Stojí ti večnosť za stratu lásky?“ Vytreštene som na ňu hľadel.
  „To myslíš vážne?“ Prikývla.
  „Nechaj tomu voľný priechod. Ak by si mal ozaj pocit, že je tá pravá, ostaň s ňou,“ zašepkala.
  „Ale čo vy?“
  „My budeme šťastní, keď budeš aj ty, či už budeš upír alebo nie.“ Pevne som ju objal a ticho vzlykol do jej ramena. Bol som dojatý ako pravá bábovka, čo má dokonalú rodinu, na ktorú sa môže spoľahnúť v každom prípade.
  „Ďakujem.“
  „Neďakuj, len počúvaj svoje srdce,“ poradila mi.
  „Ale čo ak ho pre jeho vzlyky nepočujem?“
  „Tvoje srdce plače?“
  „Určite, moje srdce musí plakať kvôli tomu, čo všetko som spôsobil,“ vzdychol som si.
  „Tak mu utri slzy a nechaj sa ním viesť,“ povzbudivo ma pošúchala po chrbte a pobozkala na čelo. „Idem dokončiť ešte nejaké nákresy. A dávaj na seba pozor,“ pousmiala sa a zmizla na poschodí. Ako už mnohokrát, bol som vďačný za to, že ju mám.

Bella:

  Ráno som sa rozhodla, že do školy nepôjdem. Som predsa „práce neschopná“, nie? Charlie ma nechal. Po včerajšku možno vedel, že dôvodom nie je noha, ale nekomentoval to a ja som bola rada.
  Vydržala som tak celý týždeň. S trápnymi komédiami, akčnými krvákmi a romantikou. Ach, tá romantika. Písala som ako drak, skoro v jednom kuse. Keď pôjdem na kontrolu do nemocnice, mala by som sa zastaviť v papiernictve, aby som si zaobstarala nový zošit.

  Neprišiel... A možno som za to bola rada. Čo by som mu povedala? Že mi vadí, ako sa správa?  Mohla by som po ňom hodiť tehlu... Nie, radšej škridlu, nech je spomienkový dom dokonalý. A v škole po ňom šmarím kvetináče, aby tam bolo útulne.

  Keď som ráno vstala, ocko bol už hore a čítal v kuchyni noviny.
  „Čo nové vo svete?“ spýtala som sa. A až potom som si všimla, čo vlastne číta.
  Forksský týždenník!
  Už budú určite pracovať na novom čísle, veď som bola mimo týždeň.
  „Môžem sa pozrieť?“ vyšklbla som mu časopis z rúk a začala listovať.

Isabella Swanová: Oči

Spokojne som sa usmiala. Môj prvý článok vo Forks! To si budem musieť vystrihnúť!
  „Bells? Ja som to mal rozčítané,“ zamrmlal Charlie.
  „Aj ja to mám rozčítané,“ pritakala som. Odul sa. „Autorita v ťahu, čo?“ krátko som sa zasmiala a vrátila mu noviny na jeho stranu stola.
  „Pche!“
  „Dnes idem na kontrolu k doktorovi Cullenovi,“ povedala som a dala si v kávovare spraviť veľký kotol čiernej tekutiny.
  „Odveziem ťa,“ ponúkol sa hneď.
  „Čo máš dnes v práci?“
  „Zhola nič, čestné skautské! A ja som skautom bol! Jeden mesiac!“ Položil si ruku na srdce a vystrel sa.
  „Jeden mesiac?“ zasmiala som sa. „A nie sú skautíci tí chlapíci, čo večne kráčajú po ulici a vravia, že dostaneš po palici, keď od nich odídeš? Veď to je doživotné, nie?“
  „No hej, lenže ja som nezaplatil členský poplatok,“ povedal a sklopil pohľad.
  „Nepýtam sa radšej, či mám zaplatené školné,“ híkla som a napila sa kávy...

  Do nemocnice sme vyrazili už ráno. Podarilo sa mi prehovoriť doktora Cullena, aby mi dal sadru dolu, s prísľubom, že dlahu nedám z nohy (a neublížim ňou Charliemu – kurník, ako ťažko sa to sľubovalo!). Z chirurgie sa mi domov odchádzalo už podstatne ľahšie. Teraz už len tá ťažšia časť. Už môžem ísť do školy a istým veciam sa v nej nevyhnem. Môj portrét ešte stále ležal na stole vedľa počítača a notebooku a ani mi nenapadlo ho niekam dať. Pripomínalo mi to pekné chvíľky s ním, no i celú po-pubertálnu krízu. Správal sa dostatočne sprosto na to, aby som si mohla myslieť, že ma nemá rád.
  Preto sa mi ráno vstávalo len s ťažkým srdcom. Otec ešte stále trval na tom, že ma bude voziť. O Margaret síce našťastie nepadlo ani slovo, no stále som videla, ako mu pohľad behá k mikrofónu. Opováži!
  Keď som vystúpila, okamžite sa ku mne prihnala Angela.
  „Bella!“ skríkla. Ona to má tuším rada, také vraždenie bubienkov hneď ráno. Do konca školského roka pravdepodobne ohluchnem. „Choď okamžite za Edwardom, zajtra ide časopis do tlače a nám ešte chýba posledných pár strán!“
  „Nech tam nacapí obrázky, nie?“ Vôbec som nemala chuť ísť za ním.
  „No, to sme už urobili na posledných piatich stránkach,“ prehovorila rozpačito.
  „Vy by ste tu bezo mňa pomreli,“ krátko sa zasmiala a pohla sa z miesta smerom ku škole.
  „Pôjdeš za ním? Vypýtam ťa z vyučovania.“
  „Ty?“ nadvihla som jedno obočie.
  „Nie, Simonsová. Je už úplne zúfalá, ak dnes časopis nedokončíme, bude meškať s publikáciou.“
  „A Simonsová je...?“ Akosi som sa v tých menách strácala.
  „Vedúca redakčnej rady. Prosím!“ zatiahla Angela.
  „Dobre, idem za ním do triedy, ty to vybav s profesorkou.“
  „Ďakujem!“ vypískla a skočila mi okolo krku, no okamžite zo mňa zliezla, keď som sykla od bolesti.
  „Radšej už pôjdem,“ precedila som skrz zuby.
  „Hej, to bude asi lepšie,“ zapýrila sa a odprevadila ma až k dverám redakčnej rady.

  Kým som sa odhodlala zaklopať, zazvonilo na hodinu a chodby sa začali pomaly vyľudňovať. Ostala som stáť sama, nerozhodná a stále nerozhodnutá.
  Až kým sa nerozrazili dvere. Skoro do mňa narazil. Tuším máme šťastie na zrážačky pri vchodoch do miestností.
  „Bella?“ vydýchol, akoby videl prízrak.
  „Nie, neprejdeš mnou skrz, a nie, hlava sa mi nedá oddeliť od tela tak, aby som ešte žila,“ povedala som skôr, než si začal myslieť, že som nejaký duch.
  „Čo tu robíš?“
  „Angela mi povedala, že potrebuješ pomoc,“ povedala som ticho. Ustúpil sa mi z dverí a pustil dnu.
  „Mrzí ma-“
  „Nemrzí,“ skočila som mu do reči. „Nechcem sa o tom rozprávať, prišla som kvôli niečomu inému.“
  „Ale ja-“
  „Edward, pozri. Bol si u mňa. Vedel si, čo sa stalo. A aj tak si Jessicu nechal, aby točila nejaké drísty o tom, že ma nechceš a ja si chcem preto niečo spraviť!“ Už som bola nahnevaná a bolo to počuť aj v mojom hlase.
  „To nie je pravda,“ povedal rozhodne.
  „A o čo tu asi ide? Jasne, že to nie je pravda!“ už som skoro kričala. Ruky som zatínala do pästí a kĺby ma boleli. Humusák jeden! Teraz sa mu už odrazu chce hovoriť, čo je pravda a nepravda?
  „Nie je pravda, že ťa nechcem,“ povedal. A ja som odrazu nevedela, čo mu mám povedať. Či sa mi vôbec len nezdalo, že to vyriekol. Zavrtela som hlavou.
  „Na také vtipy nie som, Edward, ak ti ide len o to, aby si mi ublížil, zavolaj sem Jessicu, ale takto nie.“
  „Bella,“ zaskučal, „ja hovorím vážne! Som do teba blázon!“ Musela som sa oprieť o stôl. Nevedela som, čo si mám myslieť. Či zas nemá jednu zo svojich nálad, alebo to je len hra. Zhlboka som dýchala a moje oči pátrali po podlahe. Stál odo mňa asi dva a pol metra a ja som sa na neho nechcela pozrieť, potrebovala som si utriediť myšlienky.
  „Prečo mi to robíš?“ spýtala som sa rozochveným hlasom. To bolo asi prvý raz, čo som nevedela reagovať.
  „Neveríš mi.“ Bolestné konštatovanie.
  „Ako by som mohla? Raz si ku mne milý, potom by som sa pred tebou radšej schovala...“
  „Bells,“ šepol.
  „Ako si mi to povedal?“ zdvihla som zrak.
  „Bells. Si ako drobné zvončeky, čo rozozvučali moje srdce,“ povedal.
  „Nevymýšľaj si.“ Pohľad som opäť odvrátila. Dvoma dlhými krokmi prekonal vzdialenosť medzi nami.
  „Ver mi.“ Jeho podmanivý hlas sa mi vkrádal do hlavy a slovká v mysli mi začali poskakovať. Pozerala som za neho, aby som sa vyhla jeho tvári, no cítila som, ako si ma prezerá.
  „Daj mi čas,“ povedala som ticho.
  „Koľko len chceš,“ vzal ma za ruky a stisol ich v dlaniach. Odrazu sa ale roztvorili dvere a my sme od seba poplašene odskočili.
  „Ach, Edward, Bella, jedno šťastie, že ste tu!“ profesorka Simonsová vbehla do triedy a mierne hystericky rozhadzovala rukami. „Ste ospravedlnení z vyučovania na dnešný deň. Dúfam, že sa vám podarí ešte niečo vymyslieť! Jedno šťastie, že už si tu, Bella!“ hovorila rýchlo a miestami som jej nerozumela, no rozhodne ma pobavila.
  „Áno, pani profesorka, dnes popoludní budete mať časopis hotový,“ prikývla som a povzbudivo sa usmiala. Tá žena to určite potrebovala viac ako ja.
  „Spolieham sa na vás,“ povedala a zmizla za dverami.
  „Tak,“ povedala som a obišla Edwarda. „Si tu autom?“ Prikývol. „Fajn, to sa hodí,“ pousmiala som sa, vzala batoh a vybrala sa ku dverám. „No, ideš?“ otočila som sa na neho, keď sa nehol z miesta.
  „Kam chceš ísť?“
  „No predsa po materiál!“ So smiechom som zavrtela hlavou. On ma iba s úsmevom nasledoval. Prekvapilo ma, že mi otvoril dvere na strane spolujazdca, Charliemu by to ani nenapadlo.
  „Kam to bude?“ opýtal sa.
  „Smer papiernictvo,“ zavelila som a v tom momente sme vyrazili. Jedno šťastie, že som sa pripútala bezpečnostným pásom, inak by som sa cítila ako vo veľmi výkonnej práčke.
  Malo to však aj svoje výhody, pred obchodom sme stáli do pár minút.
  „Dobrý deň,“ pozdravila som.
  „Dobrý,“ odzdravila sympatická mladá predavačka. „Čo vám môžem ponúknuť?“
Kolu s čajom...
  „Chcela by som zápisník v pevnej šitej väzbe,“ povedala som. Ona mi na pult vyložila niekoľko komínov s blokmi rôznych vzorov.
  „Tak ktorý?“ spýtal sa Edward. Pokrčila som ramenami. Doteraz som mala len čisto modrý, bez vzoru. „Môžem ti vybrať ja?“ opäť som pokrčila ramenami. Nech sa, chlapec, poteší.
  Nakoniec to skončilo tak, že ma vyhodil do auta, že tam mám počkať. Tsss!
  Edward sa vrátil asi po nekonečných piatich minútach aj s knihou previazanou mašľou.
  „Nech sa páči,“ podal mi to.
  „Počkaj, idem ešte zaplatiť.“ Chcela som sa zdvihnúť zo sedadla, no zadržal ma.
  „To je v poriadku,“ zazubil sa. Stuhla som.
  „Mňa si nekúpiš, Edward.“ Jeho výraz sa vzápätí zmenil na vydesený.
  „Nie, ja som to tak nemyslel! Len som chcel, aby si mala niečo, čo by ma ti pripomínalo,“ sčervenel a sklopil pohľad. Pousmiala som sa. Bol zlatý!
  „Ďakujem.“ Zdvihol hlavu a tiež sa usmial. „Teraz poď ku mne domov. Myslím, že už vieš, kde bývam.“ Vyštartoval.
  V rukách som držala dvestolistový zápisník s ružou na obale. Bolo to krásne, taký som ešte nemala. Otvorila som ho. Hneď na prvej stránke stálo úhľadným písmom:

Láska má svojich kňazov v básnikoch.

                           Edward Masen Cullen


  Zostala som hľadieť na ten citát neschopná slova.
  „Už sme tu,“ povedal môj osobný šofér, keď sme zastavili pred domom a tak ma vyrušil zo zaujatého zízania.
  „Vydržíš tu, prosím, pár minút?“ opýtala som sa. Súhlasne zakýval hlavou, tak som sa pokúsila čo najrýchlejšie dostať dnu, z izby som si vzala netbook, a uháňala som späť.
  „Môžeme,“ usmiala som sa.
  „Na čo to máš?“ pýtal sa cestou Edward.
  „Aby som sa mala čím ovievať,“ povedala som ironicky. Ach jaj, kam som sa to len dostala?

  O pol desiatej sme sa zavreli v redakcii a do pol jednej sme nevyliezli. Písali sme ako žeraví a Edward dokonca zháňal obrázky, raz kvôli mne vybehol niekam neviem kam, aby mohol odfotiť nejaké kvety... Maniak!
  Začínala som byť hladná.
  „Pokračuj, ja zabehnem po obed,“ povedala som a vstala.
  „Nemusíš si robiť starosti,“ odporoval a  už chcel vstať, keď som ho zarazila:
  „Po tomto výkone si idem dať niečo veľké a najlepšie aj nezdravé, takže si idem vybrať. Čo si dáš?“ Zasmial sa.
  „Postačí bageta.“
  „Takže hranolčeky a pizza, dobrý výber,“ pochválila som ho a vyšla z triedy. Došla som do jedálne, aby som nám mohla kúpiť niečo dobré pod zub. Pozerala som po pultoch všade možne a rozhodla sa obdarovať svoj žalúdok karfiolovou polievkou a kuriatkom. To bude mňamka! Vzala som ešte pizzu pre Edwarda, škatuľku hranolčekov a nabalená som sa pobrala späť do triedy. Bola som rada, že mi dovolili požičať si tácky, lebo inak by som sa neodniesla.
  „Chcela som niečo nezdravšie, ale nevydalo,“ zasmiala som sa, keď som vošla do miestnosti, ktorá mi dnes už liezla na nervy (úprimne som dúfala, že sa mi o nej nebude snívať...)
  „Ďakujem,“ usmial sa Edward a hneď sa pustil do jedla. Ja som začala pekne od konca. Na to kura som sa tešila celou cestou.
  „Si vážne fascinujúca,“ povedal mi odrazu.
  „Puefo?“ zahuhlala som s plnou pusou.
  „Iné dievča by už stukali, že chúďa zviera, ešte dva týždne dozadu behalo po dvore...“
  „To nie je pravda,“ povedala som, keď som prehltla, „ono tam behalo ešte včera.“ Edwardovi zabehol kúsok pizze, až sa rozkašľal.
  „Predstav si, že teraz ješ jej srdce alebo pľúca.“ Nadvihla som obočie.
  „Srdce? Pľúca? V stehne?“ Až teraz mu došlo, akú hlúposť povedal.
  „Ale fakt, keď má sliepka v stehne srdce a ostatné orgány, čo má v trupe?“
  „Nohy predsa, nie?“ opýtala som sa. „To je jasné. Keď má stehná zamestnané vnútornosťami, niečím chodiť musí...“ Edward vyprskol od smiechu a hodnú chvíľu nemohol prestať.
  „Čo je?“ nechápala som, no aj mne už trhalo kútikmi. Kým sa dosmial, zjedla som celú porciu a prisunula pred seba polievku. Na lyžičku som nabrala zeleninu.
  „Čo myslíš, čím dýcha karfiol?“ spýtala som sa.
  „Pľúcami,“ odpovedal rovnako vážnym hlasom ako ja.
  „Snáď žiabrami, nie? Veď v polievke!“ Teraz sme sa od miechu prehýbali obaja.

  Bolo mi s ním príjemne. Fakt. Vytiahla som nový zápisník, čo som od neho dostala, a otvorila ho.  
  „Nakresli mi niečo,“ šepla som a podala mu ho. Vzal ceruzku a rukou robil priame ťahy a tieňoval. Sledovala som jeho tvár, ako sa sústredene mračí a mierne vyplazuje jazyk. Vyzeral naozaj roztomilo. Nenápadne som vzala z vedľajšej lavice jeho foťák a cvakla. Zdvihol tvár a vytreštene na mňa pozrel.
  „Túto si prosím vyvolať,“ usmiala som sa nevinne. Len so smiechom zavrtel hlavou a pokračoval v kreslení. Ja som sa rozhodla ešte dokončiť obálku časopisu. Inak sme už boli hotoví. Pani profesorka Simonsová bude nadšená, až to uvidí. Súbor som uložila a otočila sa na Edwarda. On akurát skladal ceruzku.
  „Nech sa páči,“ podal mi zápisník a ja som ho nedočkavo roztvorila. Vyvalila som oči na tú kresbu. Boli to ruže, ľalie a drobné margarétky, ktoré boli dokonale prepracované do každého lupienka a poskladané do krásnej kytice.


Drahej Belle venuje Edward Masen Cullen


  „Dokonalé,“ zašepkala som a prešla po venovaní.
Drahej Belle.
 Mierne som sa pousmiala a naklonila k nemu, aby som mu mohla dať pusu na líce. „Ďakujem,“ šepla som mu do ucha, keď som sa odkláňala. Všimla som si, ako sa v tom momente zachvel.
  „Ja ďakujem,“ vydýchol.
  „Tak, odnesieme pani Simonsovej ten časopis?“ spýtala som sa a sledovala, ako zhypnotizovane sedí na stoličke. Štuchla som doňho prstom. „Poď,“ zatiahla som ho za ruku a cestou do zborovne som ho akosi zabudla pustiť. Čo sa dá robiť, tá skleróza je vážne nebezpečná...
  Pani Simonsová nám minimálne sedemkrát poďakovala za pomoc, že vraj sme zlatí, úžasní a ktovie aký ešte...
  „Ideš teraz domov?“ spýtal sa ma Edward, keď sme stáli pred školou. Vyhodila som si batoh na chrbát a v rukách som zovrela svoj zápisník.
  „Mhm.“
  „Odveziem ťa?“
  „Nemusíš si robiť starosti,“ zavrtela som hlavou.
  „Ale, aké starosti? Bude mi potešením,“ usmial sa a akosi automaticky ma vzal za ruku, aby ma odviedol k jeho autu. Nevytrhla som sa mu. Pred domom som mu opäť darovala krátky bozk na líce a vystúpila. Jeho koža ma potom na perách šteklila ešte hodnú chvíľu.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  maily1709 (14.05.2011 13:03)

„Čo myslíš, čím dýcha karfiol?“ „Pľúcami,“ „Snáď žiabrami, nie? Veď v polievke!“ si ma zabilaaaaaaaaaaaaaaaaaa!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! to bol vyrok tohto tyzdna ale teraz vazne, bolo to velmi mile a romanticke az som sa pristihla ze kukam na obrazovku s priblblym usmevom takze

Petronelka

2)  Petronelka (08.05.2011 08:41)

Moc krásná kapitola. Strašně se mi to líbilo, bylo to tak romantické, jak spolu strávili celý den ačkoliv museli pracovat na tom časopisu. Edward se rozhodl poslechnout Esmé a já doufám, že Bella pozná, že on ji skutečně miluje. Ten chudák to má hrozně těžké, ale ze začátku si za to mohl sám. Teď ale doufám, že to nějak vyřešíš a Bella se dá s Edwardem dohromady, odpustí mu všechno, co jí způsobil ať přímo či nepřímo, dají si pusu a potom se před Jess pěkně projdou s rukama navzájem propletenýma.
Tohle by bylo dokonalé. Už mám před očima výraz soptící Jess, když je uvidí - ale rozhodně se nechám překvapit, jak to vymyslíš, protože jsem si jistá, že mě nezklameš a Bella s Edwardem budou skutečně spolu.
Takže moc děkuju, že jsi tuhle povídku začala psát a že jsi mi pěkně zpříjemnila večer (přestože ti komentík píšu až teď - však víš, proč jsem ho nemohla psát včera :D)
Bylo to opravdu dokonalé a já doufám, že se brzo dočkám další kapitoly, protože teď je to úplně k nevydržení, jak se Edward o Bellu snaží. Tak prosím prosím ať je brzo další dílek ;)

Twilly

1)  Twilly (07.05.2011 20:59)

eMuš, nádherný rozhovor o nesmrteľnosti chrústa...pardón o karfiolových žiabrach a stehnových vnútronostiach ale inak, dej na jedničku

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse promo - Riley