03.05.2011 [16:00], eMuska, ze série Keď srdce plače, komentováno 4×, zobrazeno 2751×

Ako veľmi zlomová bude táto kapitola? Sama neviem, dozvieme sa vo štvorke. Ale čo sa udeje? Toľko veršov pokope som v jednej poviedke ešte nemala, iba v básni. Snáď sa bude páčiť a zanecháte mi komentík, lebo v tomto dieliku, to som, dovolím si povedať, čistokrvná ja :D.

3. kapitola: Kosť a obraz 

3. Kapitola

  Chcela som sa ísť zavrieť do izby, v čom mi však zabránil príchod obrovského dvojmetrového Indiána.S tým chlapíkom vážne nebolo čosi v poriadku.
  „Ahoj, Bells, dlho sme sa nevideli,“ zazubil sa.
  Heh, čo sú to tri roky... Či koľko to už bude?
  „Áno,“ usmiala som sa hrane. Dúfala som, že Jacoba moje jednoslovné odpovede odradia, veď predsa – každý vie, že je to vrchol neslušnosti (hneď po nalepení žuvačky na kabát, prípadne do vlasov).
  „A čo ako si počínaš na novom mieste?“ Mala som chuť odseknúť, že nijako, no nejakým zázračným zázrakom som sa udržala.
  „Je to tu perfektné, zelené, vlhké, zablatené... a niekedy aj klzké.“ Pri tomto som stále udržiavala pozitívny výraz. Jeho vytiahnuté kútiky však stále klesali a klesali. V podvedomí som si všimla, že som jeho úsmev porovnávala s Edwardovým, aj keď – jeho som vlastne nevidela usmievať sa, len sa uškŕňať... Ale aj tak mi to prišlo krajšie.
  „Musí to byť pre teba ťažké,“ povedal a „povzbudivo“ ma objal. Cítila som sa, akoby ma zavreli do rúry k zemiakom na masle. Fakt sa potil ako kôň...
  „Ehm... Prepáč, ale zajtra mám školu a potrebujem ešte veľa dobiehať,“ mumlala som a snažila sa pozerať všade okolo, len nie na neho. Neušlo mi totiž, aké má premakané svaly. V mysli sa mi zjavil vzďaľujúci sa chrbát.
  Ughm...
  „Jasne,“ pousmial sa a odstúpil odo mňa na dva kroky.
  „Ech. Tak sa maj.“ Ešte povzbudivý úsmev a bola som prepustená do sviežej náruče chladnej sprchy. Bez meškania som to využila. Aj s vyťahaným tričkom a deravými teplákmi som sa zavrela do kúpeľne n poooriadne dlllho. Keď som sa s mokrými vlasmi šmarila do postele, už som sa nedokázala postaviť. Zaspávala som s jedinou myšlienkou v hlavinke: Nikdy nikoho nenechať pozerať v noci akýkoľvek zápas.

  Ráno prišlo až bolestne skoro. Dolámaná som sa vyšuchtala z postele a pripadala si ako nemohúca. Musela som si vždy poriadne premyslieť každý jeden pohyb.
  Jedna labka, druhá labka. Jedna labka, druhá labka. Je-
  „Bnuť do toho!“ zvrieskla som a začala poskakovať na jednej nohe až k posteli. Jau, jak som kopla do tej skrinky! Do očí sa mi tisli slzy bolesti.
  Dokelu, dokelu, dokelu, dokelu!
  Keď som sa dostala do kuchyne, vedela som, že to nebude v poriadku. Na tú nohu som vôbec nemohla stupiť. Charlie na mňa hľadel s kritickým nenápadným pohľadom ponad noviny. A keď som sa kvôli tomu debilnému poskakovaniu obliala horúcou kávou, pretiekol jeho lavór netrpezlivosti.
  „Veziem ťa do nemocnice,“ rozhodol a aj napriek mojim protestom sa mu podarilo natrepať ma do jeho policajného auta.
  „Ocko, to nemusíš, zmeškáš kvôli mne do práce,“ skúsila som tvrdšiu variantu – udrieť na vec, ktorá mu sedemnásť rokov bola ženou a rodinou.
  „Eh... dnes tam vôbec nemusím byť.“ Bola by som prisahala, že sa začervenal!
  „Oci?“ Nadvihla som jedno obočie.
  „Hm... Dnes sa robia  testy,“ zamrmlal skoro nečujne.
  „Vieš o tom, že ich nemôžeš zmeškať?“ vyhŕkla som poplašene. Blázon! Zahadzuje sa tu so mnou a medzi tým musí byť v práci!
  „Idem s tebou do nemocnice,“ zavrtel hlavou, akoby to bola samozrejmosť. „Neuprednostňujem prácu pred rodinou.“
  Pche, a čo sedemnásť rokov dozadu?
  „Oci, mal by si tam byť,“ povedala som pevným hlasom. Jeho čelo sa orosilo.
  A mne bolo všetko jasné.
  „Ty si ideš po papier od doktora!“ vypískla som obviňujúco.
  „Eh...“ Viac nepovedal nič. Oduto som si založila ruky na hrudi a rozhodla sa s ním aspoň dnes nekomunikovať – pokiaľ to nebude životne dôležité, samozrejme. Ako by to dopadlo, keby nám horel dom, on spal – a ja by som sa s ním nerozprávala?
  Pozrela som sa na hodinky na palubnej doske. Osem pätnásť. Ak by to doktor odbavil rýchlo, tým myslím – ak by hneď povedal, že mi nič nie je, ešte by som stihla prvú hodinu. Potrebovala som ísť do školy viac ako na záchod. Edward mi chcel predsa zohnať obrázok k básni a tajne som dúfala, že ho už má.

  Len čo sme zastavili pred veľkou budovou v tvare H (sentimentálni nemocniční architekti), Charlie vybehol z auta. Po pár sekundách sa vracal a tlačil pred sebou invalidné kresielko.
  A do kelu!!!
  Rozhodla som sa, že si do neho nesadnem. Nie som predsa chromá! Bolí mal len noha! – A ak chcem ísť dnes do školy, nemôžem ukazovať, ako ma to bolí... Preto som ako veľká frajerka vystúpila z auta, spravila dva kroky – a skoro sa rozrevala od bolesti. Hm, presne toto som nemala v pláne. Oco ihneď pribehol a posadil ma do toho monštra. Fuj!
  Ako si ma tlačil pred sebou, začal si dokonca popiskovať. Zrada! Keby som nemala nohu v háji, tak ho kopnem!
  Ale ja mám aj druhú nohu!
  Oči mi nadšene zasvietili. Než mi však došlo, že sedím na monštre, tak-
  „Aúú!“ vypískla som bolestivo.
  „Bella, Bells, čo to vyvádzaš?“
  „Joj, nič, choď ďalej,“ zamumlala som. Dobrá nálada ma práve prešla. Pred dverami doktora Cullena sme zastali. Charlie chcel zaklopať, keď sa zvnútra ozvala hádka.
  „Máš na výber, Edward, nemusí to byť hneď.“
  „Ja som sa už rozhodol. Nie je tu nič, čo by ma pútalo. A chcem s vami ostať navždy!“ Bol to Edward. A ja som vôbec nerozumela, čo sa deje. Chce niekam odísť? A zároveň ostať „navždy“? Ale to predsa nemôže! (Zvláštnu bolesť v mojom srdci som sa rozhodla ignorovať.) 
  Odrazu sa dvere rozrazili a v nich stál on. Vlasy mal ešte rozhádzanejšie ako posledne, zelené oči sa podivne leskli, akoby sa mu chcelo plakať. Omámene som sledovala začínajúce jemné strnisko na jeho tvári.
  „Bella,“ vydýchol, no v tom akoby sa spamätal, pristihol sa pri niečom, čo nie je dobré a s tichým Dovi, šerif, nás obišiel.
  „Ani sa neopováž,“ zavrčala som k Charliemu. Mal totiž tendenciu vyhľadať si v databáze každého chlapca, ktorý sa na mňa tu vo Forks pozrel – a nezáležalo na tom, že aj bez toho – vďaka klebetám – o ňom vedel až až.
  „Veď ja nič,“ zamumlal, tváriac sa ako najväčšie neviniatko na svete. Pche, nevinný ako jahňa. Len aby ho niekto neporazil! Hmmm, jahňacinka by ale nebola zlá... Zvlášť po tých rybách na večnosť, Amen, tma. Ako som tak snila svoje mastné sny, Charlie nás potlačil bližšie k dverám ordinácie.
  „Poďte ďalej,“ vyzval nás odrazu chlapík v bielom plášti.
  „Doktor Cullen,“ kývol hlavou oco.
  „Dobrý deň,“ pípla som.
  „Dobrý, vitajte, Charlie. Ty budeš určite Bella, však? Čo vás privádza do mojej ordinácie?“ spýtal sa zvesela prapodivný muž, čo vyzeral horšie ako keby bol celý z gumy. Koľko plastických operácií ho muselo takto zničiť? Mŕtvolne bledá pleť – a aj jeho oči mali zvláštnu farbu. Horšie ako Jackson – aj keď nos mal stále na nose...
  Doniesli sme vám koláčiky, asi... zamrmlala som v mysli odpoveď na trochu hlúpu otázku. Tatko mu ale hneď vysvetlil, čo sa mi stalo. Tak sa začala nová séria vyšetrení a podobných drístov.

  Prosím, nie sadru! Prosím, nie sadru! Prosím, nie sadru!
Doktor hľadel na môj rtg snímok končatiny a záporne vrtel hlavou, pričom si šúchal bradu.
  „Slečna Swanová, mám pocit, že kosť je naštiepená...“
  Prosím, nie sadru!!! Prosím, nie sadru!!! Prosím, nie sadru!!!
  „...takže to budeme musieť liečiť. Dám vám na to...“
  PROSÍM, NIE SADRU!!! PROSÍM, NIE SADRU!!! PROSÍM, NIE SADRU!!!
  „...sadru.“
  „Nieee!“ zahučala som ako bláznivá, Akoby nestačilo, že moja zložka je hrubšia ako Písmo Sväté, on tam chce rafnúť ďalšiu sadru? Neznášam sadru... je taká biela... A tvrdá (aj keď niekedy nie dostatočne)... a páchne za sadrou!

  Domov ma ocko viezol aj s novou kamarátkou a papierom od doktora ako pre neho - tak aj pre mňa. Stále som bola vytočená a nebavila sa s ním.
  „Belluška, lienočka, srdiečko,“ skúšal stále dookola, no ja som nereagovala.
  „Smieš ma oslovovať Slečna poetka,“ povedala som so zdvihnutou hlavou a tackavým krokom si vzala z auta svoju druhú najsamlepšiu kamošku – barlu.
  „Ale no tak, Bells, teda – Slečna poetka,“ ozval sa kajúcnym hlasom. Zahryzla som si do jazyka, aby som sa nerozrehotala nahlas. On to myslel vážne?!
  „Teraz idem do svojej izby a neprajem si byť rušená,“ zahíkala som a vyšpotkala sa hore schodmi. Keď som za sebou zavrela dvere, pustila som hlasivky na špacír a skoro si až vysmiala žalúdok, jak som ťahala vražedné výšky riadneho splašeného konského záprahu.

  Z driemot ma prebral až šramot a krik z dolného poschodia.
  „Nie, mám pocit, že je dostatočne nas-“ hlas na dve sekundy utíchol, „na to, aby som ťa k nej nepustil!“ To bol čistokrvný Charlie, jeho hlas by som poznala asi všade na svete. Zvuky sa na chvíľu preniesli do monotónneho mrmlania (tajne som dúfala, že to nie je monotónne nadávanie) a po chvíli som začula kroky na schodoch. Ak je to Charlie, na večeru mu podstrčím tie jeho skazené mušle! Drevo sa odchlípilo od rámu a dnu vošiel Edward.
  „Ahoj, dúfam, že neruším,“ zašepkal ticho. Pohľadom stále uhýbal na všetky strany, no keď zdvihol oči ku mne, skoro som sa roztopila.
  „A-ahoj, Edward,“ odvetila som roztasene. Dalo sa mi, že v momente, kedy som vyslovila jeho meno, som stŕpla nie len ja - ale i on. „Nemal by si byť v škole?“ Aká hlúpa otázka!

Tŕpnuc sledujem tvoje pohyby,
ktoré kopíruje každý sval,
nedokážem myslieť ani dýchať
a z veršov mám v hlave val.

Prišiel si za mnou z ničoho nič
a ja viem, že ťa nechcem pustiť preč,
moje prsty by ti vrástli do kože
a neodťal by ich ani meč.

Vari smieš ostať a dotknúť sa ma?
Ak nie, prečo si prišiel?
Keď ma chceš týrať, radím ti,
aby si okamžite odišiel.

  Nehýbal sa, ba zdalo sa mi, že dokonca stuhol.
  „Chceš, aby som odišiel?“ spýtal sa.

  „Nie!“ vyhŕkla som priškrtene a chcela si vlepiť, pretože toto bolo vážne neprípustné správanie, dievča toto nerobí, až keď jej začne chlapec dvoriť. Či je to naopak?
  Došiel za tebou domov, čo ešte chceš?
  Kopla som svoje ja do kolena a pokúsila sa myslieť dostatočne racionálne, aby som túto pre mňa emocionálne vypätú situáciu zvládla bez zbytočných trapasov.
  „Videl som ťa v nemocnici. Si v poriadku?“ Na jednej strane som mala chuť pripečene sa zahihňať, na druhej ho objať za to, že sa o mňa stará - a na tretej ho niečím ovaliť.
  No nie, v nemocnici som bola len tak z nudy!
  „Mám naštiepenú kosť, ale inak je to v poriadku,“ sklopila som pohľad. Aj tak som ale cítila, ako mi hľadí na temeno hlavy.
  Tých dvoch páliacich bodiek som sa tuším od príhodu do Forks ešte nezbavila. Kto vie, či sa mi to niekedy podarí.
Uvedomila som si, že stále stojí pri dverách.
  „Sadni si niekde, kam chceš,“ dodala som, keď sa rozhliadol okolo seba. Vybral si hojdacie kreslo v rohu izby. Akési zvrátené myšlienky sa mi dotlačili do vedomia s tým, že to vyzerá, akoby tam patril. „Daj mi, prosím, minútku,“ zamrmlala som a vytiahla spod postele zápisník.

Čakáš ma mlčky v poli slnečníc,
žiariš s nimi a otáčaš sa za mnou -
ako za slnkom, ktoré na teba hľadí
každým jedným dňom i nocou.

  „Píšeš ďalšiu báseň?“ opýtal sa, čím ma vyrušil a pretrhol mi niť. Na Charlieho by som zjapala ako šialená. Teraz mi to bolo jedno. Za krátky pohľad do jeho zelených očí – než uhol, bedač jedna! – by som dala aj celý blok s časopismi.
  „Mhm,“ zamumlala som. Bola som taká úžasne neinteligentná, až som na seba bola nejakým zvráteným spôsobom pyšná. Jedným som si ale bola istá. Na takúto demenciu v živote nezabudne – a táto myšlienka ma neuveriteľne uspokojovala.
  „Smiem si to prečítať?“ Priam fanaticky som zavrtela hlavou. Také záporné gesto ani v slovníku nenájdete, ako som ho ja vyprodukovala. „A prečítaš mi niečo ty?“ Zamračil som sa. Asi gestá nepostačia a ja budem nútená prerušiť svoju nemú chvíľku.
  „Niečo ako čokoľvek?“ ozvala som sa. Kývol. Nalistovala som pár strán dozadu a začala čítať báseň, ktorú som napísala už dávno.

Amoroso*

Hráš tichú skladbu,
noty ti ladia,
moju tvár zvučné
melódie hladia.

Šepkáš mi vyznania
zarovno s tónmi,
s ktorými znie tiché:
„My baby, love me!“

Odpovedám rýchlo,
nemám na čo čakať,
nechcem márniť časom,
zbytočne sa flákať.

Tvoje oči žiaria
keď čuješ moje slová,
pavučinku lásky
drobný pavúk snová.

A hráš nemú pieseň,
nežnú, plnú lásky,
v pute medzi nami
rastú nové klásky.

Ticho šepkáš: „Amoroso.“
Vravíš, čo to znamená,
pieseň pre nás už naveky
v rovnici je premenná.

  Pozrela som sa mu do tváre. Už som sa naučila, že práve ona je kniha každého človeka a aspoň čiastočne mi odkryje jeho myšlienky. On mal ale hlavu sklonenú. Zdvihol ju až po chvíli, keď som mala chuť zrúknuť mu jedno hlboké Nespi! do ucha.
  „Dokonalé,“ vydýchol.
  Presne ako jeden chrbát, čo sa teraz opiera o operadlo mojej stoličky.
  „Ďakujem.“ Začínala som mať pocit, že má na mňa Edward zlý vplyv. Pri ňom som mala v hlave viac myšlienok ako je bezpečné – na mňa. Toľko veršov mi za taký krátky čas hlavou ešte nepreletelo.
  „Inak,“ začal odrazu, keď miestnosť začalo naplňovať zvláštne upokojujúce ticho, „doniesol som ti ukázať obraz k tvojej básni do časopisu.“ Moje prsty sa až zachveli, keď natiahol ruku s doskami (ktoré moje receptory zvedavosti -  až príliš zamestnané jeho... echm... ním – zaznamenali až teraz). Nenápadne som sa končekmi prstov dotkla jeho dlane a položila si dosky do lona. Ach nervy, ten dotyk! Pri rozmotávaní šnúrok som sa cítila ako šialený vedec pri novom podnete na skúmanie.
  „Nie je to nič extra, robil som to sám...“ Vykukol na mňa rožtek papiera, tak som ho opatrne vytiahla a otočila k sebe. Bol to výkres formátu A3, ktorý bol pomaľovaný.
  „Ty kreslíš?“ opýtala som sa okamžite.
  „V poslednom čase. Chcel by som ísť študovať fotografiu, no na to, aby ma prijali na výšku, potrebujem mať absolvovanú výtvarku. Tak som sa do toho pustil a už dva roky sa mi viac-menej darí.“
  „To je krásne,“ vydýchla som, jednako mysliac jeho plány do budúcnosti, jednako hľadiac na obraz. Dve postavy. Ona sedela, on stál otočený oproti nej. Bolo to len niekoľko ťahov, do ktorých bola pozapúšťaná farba, no aj tak to zohralo dokonalú symfóniu a ja som sa do výjavu pred sebou zamilovala. A čo bolo ešte dokonalejšie, hľadeli na seba tak, až mi po tele prebehla husia koža.  To bol presne ten pohľad, o ktorom som písala v básni. To bol presne ten pohľad, ktorým na mňa hľadel vtedy v triede. Bol to presne ten pohľad, ktorým sme na seba hľadeli teraz. Nehýbala som sa. On tiež nie. A myslím, že ani jeden sme nechceli ani dýchať. Bolo to kúzelné.
  „Vedel by si tak nakresliť aj mňa?“ spýtala som sa. Prikývol a z vrecka vytiahol malinký fotoaparát.
  „Usmej sa predsa,“ šepol a začal zúrivo cvakať spúšťou.
  „Čo robíš?“ zasmiala som sa. Vyzeralo to dosť komicky.
  „Predlohy,“ odvetil jednoducho. Potom si vzal odo mňa dosky a postavil sa. „Môžeš si to nechať,“ kývol k výkresu, ktorý som ešte stále držala v rukách. S Ahoj a nerozhodným pohľadom sa vytratil z miestnosti.
  Nie, toto nebol sen.

  Nesmel byť.

* amoroso - v hudobnom priemysle znamená nežne, zamilovane

A chuťovka k ďalšej kapitole! <3

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

4)  Astrid (14.07.2011 19:47)

Jedna labka, druhá labka. Je- ; v rúre ako zemiaky s maslom - tá slovenskosť v Tvojom písaní je tak dobrá - chutí - ach jaj Emuška, kvôli tomuto podobným vecičkám - ktorých si chopná iba Ty, som si toto Tvoje dielko otvorila.
...a skoro sa rozrevala od bolesti - ja som pod stolom
Anem tma Charlie nemá chybu. Emuška zložila ma táto kapitola, a tvoje vyjadrovacie schopnosti tvoriace ten krásny humor, ktorý ma necháva nahliadnuť na Tw, Tvojimi očami, díky.

3)  monikola (04.05.2011 08:57)

perfektne vtipné, perfektne romantické... tvoja ironická Bells je proste skvelá... eMusilienočka moja som straaaaaaaaaaaaaaaasne ale straaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaasne zvedava na to ako nám to tu zamotáš, keďže Edík je ešte stále homo sapiens

2)  Petronelka (03.05.2011 18:43)

Takže, Edward se nám chce stát upírem? Říkala jsem si, co je to za divnou barvu očí (v minulé kapitole), když si mu ji popisovala jako zelenou, teď už to chápu a je mi jasné, že je to pořád ještě člověk. A jak se tak zdá, tak i vcelku milý, aspoň se tak teďka chová a mě se to moc líbí. Je velmi pozorný, že přišel za Bellou, aby zjistil, jak na tom je.
Teď jsem jenom zvědavá, jak to s ním dopadne. Promění ho Carlisle nakonec, nebo si to Edward přece jenom rozmyslí, protože se až po uši zamiluje do Belly a nebude ji chtít opustit?
Prosííííím ať je tu další kapitola co nejdřív.
P.S. Ta písnička je fakt moc pěkná
P.P.S. Ty básničky byly moc pěkné, pokud jsi je vymýšlela sama, tak jenom smekám pomyslný klobou - já bych nezrýmovala ani jednu - jsem básnický antitalent

1)  Twilly (03.05.2011 16:31)

No,zlato... pobavená, napätá, prekvapená... to všetko som po tejto kapitolke.... ... ježiš, inak dobrá sekera je tá tvoja Bella

1