Sekce

Galerie

/gallery/4f551479f8_72579548_o2.jpg

Nervozita vo mne sa stupňovala priam zlovestným tichom medzi nami. Netušila som, čo bude nasledovať. Pritisla som si ruky na hruď a sklopila som pohľad. Carlisle na mňa nemo hľadel, no v jeho hlave sa určite prekrikovalo tisíce myšlienok. Zreničky mal rozšírené a v tvári neopísateľný výraz.

24. kapitola: Šok


Esme:

 

„Pani riaditeľka, na linke dva je pán Blake, môžete s ním teraz hovoriť?“ opýtal sa ma George, keď som sa vracala do kancelárie.

„Áno, George, prepojte mi ten hovor, prosím,“ povedala som mu vo dverách a podišla som k telefónu na stole. Volal mi bývalý riaditeľ, ktorý ma tu zastúpil, kým som ležala v nemocnici. Chcel sa len uistiť, či som už v poriadku a svoju prácu bez problémov zvládam.

Keď som s ním dohovorila, vrátila som sa k veciam, čo som zameškala za minulý týždeň. Sedela som na tým už hodinu a zrazu, neviem ako mi to napadlo, dostala som chuť na čokoládovú zmrzlinu.

Pozrela som sa na hodiny a bolo dvanásť – čas obednej prestávky. Postavila som sa z bieleho koženého kresla a prešla som k vešiaku pri dverách. Vzala som si kabát a okolo krku som si omotala šatku.

Vtom mi niekto zaklopal na dvere a hneď aj vošiel dnu. Bol to Carlisle, prekvapivo.

„Ahoj,“ usmiala som sa, keď som si zapínala kabát.

„Ahoj láska,“ povedal a nežne ma pobozkal na pery. „Kam ideš na obed?“

„Do Greentree coffee,“ povedala som presvedčivo.

„Greentree? Tam majú len kávu, zákusky a zmrzlinu,“ divil sa Carlisle a pri jeho poslednom slove som začala horlivo prikyvovať!

„Najlepšiu čokoládovú zmrzlinu!“ vypískla som so smiechom.

„Je november a ty máš chuť na zmrzlinu?“ opýtal sa pobavene a ja som prikývla.

„Dobre, zlato, pôjdem s tebou, aj tak som chcel len kávu,“ povedal a ja som prikývla.

Vyšli sme spolu na chodbu, Carlisle si vzal svoj kabát a potom sme obaja nastúpili do výťahu. Zviezli sme sa na prízemie a z nemocnice sme šli rovno do kaviarne, ktorá bola vzdialená len pár metrov. Vošli sme dnu a sadli sme si k voľnému stolu. O chvíľu prišla servírka a my sme si objednali. Carlisle iba capuccino a ja dvojitú porciu čokoládovej zmrzliny.

Medzitým sme sa rozprávali o dnešnom dni a keď nám servírka priniesla objednávku, s chuťou som sa pustila do zmrzliny.

Naozaj som netušila, čo sa so mnou deje. Nikdy predtým som nebola pažravá, ale v posledných dňoch som stále niečo jedla a mala som naozaj zvláštne chute. Divné je, že som za ten čas vôbec nepribrala, práve naopak. Nemôžem byť tehotná, pretože to by som priberala. Je pravda, že sme sa s Carlisleom milovali bez ochrany, ale brala som tabletky, aj keď trochu nepravidelne, lebo som mala posunutý celý režim. Viem, že nie sú stopercentné, no napriek tomu som si istá, že nemôžem byť tehotná.

„Carlisle, myslíš, že môže dôjsť k výraznej zmene metabolizmu u dospelého počas života?“ vychrlila som na neho otázku, no v zápätí som to oľutovala.

„V podstate áno. V priebehu rôznych chorôb alebo tehotenstva, no môže to byť spôsobené aj nedostatkom a poruchami spánku,“ odpovedal mi sofistikovane a ja som prikývla. „Prečo?“ opýtal sa zrazu.

„Ehm... len tak... Moja kamarátka mi niečo také spomínala...“ zaklamala som. Bolo mi jasné, že Carlisle mi neuveril ani slovo, no napriek tomu prikývol a odpil si z kávy.

Snažila som sa rýchlo zmeniť tému, tak som sa ho opýtala na jeho deti.

„Už sú na magisterskom štúdiu a nedávno mali skúšky,“ povedal.

„Sú už výsledky?“ opýtala som sa pohotovo a Carlisle pokrútil hlavou.

Keď som dojedla, vrátili sme sa do nemocnice. Carlislea čakali ďalší pacienti a mňa kopa papierov. Dala som si kávu a pustila som sa do práce. Čas mi ubiehal celkom rýchlo, no práce bolo veľa.

O šiestej som sa rozhodla opustiť kanceláriu a vzala som si so sebou nejaké spisy, aby som to dokončila doma. Takmer všetci už odišli z nemocnice, ostala som tu už len ja a pár sestričiek.

Vyšla som z budovy a kráčala som k svojmu autu. Nasadla som dnu a kabelku aj so spismi som si položila na vedľajšie sedadlo. Vyrazila som z práce a cestou domov ma napadlo, že sa musím zastaviť v potravinách.

Zišla som do podzemnej garáže supermarketu a zaparkovala som blízko pri vchode. Vzala som si kabelku, vystúpila som z auta a zamkla som ho. Pri vstupe do obchodu som si zobrala košík a prešla som najprv k ovocí a zelenine.

Na konci nákupu som sa zastavila pri mraziacom boxe, odkiaľ som si vzala kýbeľ zmrzliny. Ako inak... Zaplatila som v hotovosti a odniesla som nákup do auta. Naložila som ho do kufra, naštartovala a vydala sa na cestu domov.

Stála som na semafóre, keď mi zrazu zazvonil mobil. Siahla som do kabelky, vybrala som ho a prijala hovor.

Medzitým červená preskočila na zelenú a ja som vyštartovala. Dejá vu...

„Haló?“ opýtala som sa opatrne.

„Ahoj, láska,“ ozval sa Carlisle.

„Zlato, prepáč, šoférujem,“ povedala som úzkostlivo, keď som si spomenula, čo sa mi stalo minule pri šoférovaní za volantom.

„Oh, dávaj si pozor, nemala si mi dvíhať. Zavolám ti neskôr, pa,“ povedal vydesene a zložil.

Položila som mobil vedľa seba a na križovatke som odbočila doľava. Vošla som do mojej ulice a zaparkovala som auto pred domov.

Vystúpila som, vzala nákup, kabelku aj spisy a vošla som do vchodu. Výťahom som sa vyviezla na štvrté a zatiaľ som hľadala v kabelke kľúče. Vystúpila som z výťahu a odomkla som si byt. Rýchlo som si vyzula lodičky a nákup som položila na stôl v kuchyni. Vtom mi ale z tašky vypadlo jedno jablko a ja som sa preň rýchlo zohla. Keď som sa vystrela, zatočila sa mi hlava a náhle mi prišlo zle od žalúdka.

Rýchlym krokom som prešla do kúpeľne a sklonila som sa k záchodovej mise, lebo ma napínalo na zvracanie. Skutočne som sa povracala a potom som si v umývadle opláchla tvár. Cítila som sa naozaj hrozne a vôbec mi nepomáhalo, že som nepoznala príčinu svojho stavu.

Strelila som pohľadom po zásuvke, v ktorej mám rôzne tabletky a napadlo mi urobiť si tehotenský test, aj keď som si túto možnosť v žiadnom prípade nepripúšťala. Otvorila som zásuvku, no žiadny test som tam nenašla a určite sa mi v tomto stave nechcelo chodiť do lekárne.

Zrazu som začula zvoniť mobil, tak som šla späť do kuchyne. Volal mi Carlisle a pýtal sa, či má dnes večer prísť.

Je pravda, že Carlisle si tu nechal svoje veci, no nemôžem tvrdiť, že by tu už býval. Noci už trávi väčšinou doma, ale aj u mňa. Kľúče si nechal, takže za mnou môže hocikedy prísť.

Nahovorila som mu, že som v poriadku, tak nech radšej ostane dnes večer s deťmi.

Úprimne, naozaj som nechcela, aby ma videl v takomto stave. Prezliekla som sa do niečoho voľnejšieho a sadla som si pred televízor. Bola som taká unavená, že som po chvíli zaspala a zobudila som sa až o dve hodiny.

Na moje prekvapenie, po zobudení som sa cítila oveľa lepšie, tak som sa pustila do práce, ktorú som si priniesla domov. Potom som si uvarila ľahkú večeru, po ktorej padla za obeť aj zmrzlina. Vôbec som nechápala ako je možné, že sa môj stav mení tak rýchlo.

O jedenástej som si ľahla do postele a po chvíli som upadla do hlbokého spánku. Snívalo sa mi o Carlisleovi, ako sme spolu sedeli v nemocnici a o niečom sme sa rozprávali. V tom sne som plakala, ale on ma tuho objímal a vravel, že ma miluje.

 

Na druhý deň ráno som sa zobudila na nepríjemnú bolesť žalúdka. To snáď nie je možné, pomyslela som si, keď som bežala do kúpeľne. Zase som strávila niekoľko minút nad záchodovou misou a potom pri umývadle. Čo to má byť, nemôžem teraz ochorieť... Dala som si sprchu a dúfala som, že mi to prejde a budem sa cítiť lepšie.

Vyšla som z kúpeľne v bielom župane a obliekla som si tmavomodrú sukňu nad kolená a svetlú krémovú blúzku. Nemala som chuť na jedlo ani pomyslieť, tak som si na raňajky urobila len bylinkový čaj.

Keď bol čas, vzala som si veci a vyrazila som do práce. Cesta bola rovnaká ako vždy. Zaparkovala som na svojom mieste a vošla som do budovy.

V kancelárii som si vyzliekla kabát a zavesila ho na vešiak. Stiahla som kúrenie, pretože som mala pocit horúčavy. Otvorila som okno a mojou kanceláriou sa prehnal silný vietor.

 

Cítila som sa zvláštne. Bola som unavená, viac som spala.  Aj teraz sa mi zatvárali oči nad týmito papiermi a chcela som ísť domov. Čo sa so mnou deje? Asi na mňa niečo lezie... Ach, tak ma bolí hlava... a je mi zle. Netuším z čoho, na raňajky som mala len čaj.

Bolo asi pol dvanástej, keď mi na dvere zaklopal George. Priniesol mi nejaké nové spisy, ale keď odchádzal, všimol si na mne niečo divné.

„Cítite sa dobre, pani riaditeľka?“ opýtal sa ma opatrne.

„Som v poriadku, George,“ povedala som pokojne a oprela som sa do kresla, no pri tom som mala skutočne bolesti.

„Au,“ sykla som a priložila som si ruky na brucho. Prisahala by som, že sa vo mne práve niečo pohlo.

„Naozaj?“ opýtal sa a ja som prikývla.

„Áno, nemusíte si o mňa robiť starosti.“

Odišiel a v tom mi niečo napadlo. Vydesene som sa pozrela do kalendára a začala som potichu počítať. Oh bože, už druhý týždeň mi mešká cyklus! To sa mi ešte nikdy nestalo. Čas sa pre mňa zastavil, kým som tu ležala, vôbec som na to nemyslela. Snáď predsa nie som... alebo, žeby som... nie, blbosť, nie som tehotná. Či áno?

Vybrala som z kabelky tabletky a zistila som, že ani tie mi nejako nevychádzajú. Kým som ležala v nemocnici, nebrala som ich a potom som sa k nim vrátila len tak...

Toto nevyzerá dobre, asi by som mala ísť čo najskôr na vyšetrenie. Postavila som sa z kresla a trochu sa mi zatočila hlava. To je šialené, osud sa so mnou takto zahráva. Vyšla som zo svojej kancelárie a kráčala som na gynekológiu, ktorá bola o poschodie nižšie. Oh bože, toto je odo mňa veľmi nezodpovedné...

V čakárni bolo niekoľko žien, ale sestrička otvorila dvere hneď ako som vošla do čakárne a zavolala ma dnu. Na dverách ambulancie bolo napísané meno doktora – Arthur Milton. Vychádzame spolu dobre, preto som si ho vybrala. Je to veľmi milý doktor a od začiatku si tykáme. Pamätám si, že na večierku sa na mňa celý čas usmieval, ale ja som bola zaujatá niekým iným.

Sestrička ma zaviedla do ambulancie a Arthur na mňa vzhliadol od počítača.

„Zdravím, pani riaditeľka, čo pre vás môžem urobiť?“ opýtal sa pokojným hlasom. Pred sestričkami sme sa rozprávali formálne. Tie klebetnice by rýchlo splietli nejaké nepravdivé reči, ktoré by sa nemocnicou šírili rýchlosťou svetla.

„Ehm, mohli by ste nás prosím na chvíľu nechať?“ obrátila som sa na sestričku. Prikývla a odišla z miestnosti.

„Tak čo sa deje, Esme?“ opýtal sa Arthur, obišiel stôl a oprel sa oň.

„Arthur, neprichádzam za tebou ako riaditeľka, ale ako pacientka,“ začala som váhavo.

Nadvihol jedno obočie a pozorne ma počúval.

„Potrebovala by som vyšetrenie, lebo...“ Nechcela som mu povedať svoje obavy. „..lebo som už dlhšiu dobu nebola na prehliadke,“ uhrala som to a on prikývol.

„Dobre, môžem aj hneď. Choď sa vyzliecť,“ povedal a ukázal na tenkú plátennú stenu.

„To ako teraz? Nedáš mi radšej iný termín? Čakáreň máš plnú pacientok,“ hovorila som nervózne, lebo som sa bála toho, čo bude nasledovať.

„Povedzme, že máš protekciu,“ pousmial sa.

Nasucho som preglgla a zašla som za stenu. Pomaly som si vyzliekla sukňu aj nohavičky. Vždy som bola hanblivá a aj teraz som mala problém vyjsť pred neho takmer nahá. Nakoniec som sa premohla a urobila som, čo mi povedal.

Počas vyšetrenia sa so mnou Arthur nerozprával a to ma dosť znepokojovalo, ale nechcela som sa ho nič pýtať. Keď skončil, navrhol mi ešte vyšetrenie ultrazvukom a ja som napokon s obavami súhlasila.

Priložil mi na brucho niečo studené a potom tým po mne pomaly prechádzal. Hľadel na obrazovku, ktorú som ja nevidela.

„Esme, nebýva ti v posledných dňoch nejako zvláštne? Únava, zvýšená chuť do jedla, nevoľnosť...“ opýtal sa ma.

„Tak trochu...“ zaklamala som a Arthur prikývol.

„A, ehm, tie reči o tebe a Carlisleovi sú pravdivé?“ dodal zvedavo.

„Áno,“ prikývla som sa on kývol hlavou.

O chvíľu na to skončil a ja som sa mohla konečne obliecť.  Keď som vyšla spoza steny oblečená, sedel pri stole a naznačil mi, aby som si sadla oproti nemu. Pomaly som si odsunula stoličku a sadla som si. Tejto chvíle som sa skutočne bála. Arthur si ma prehliadal a ja som bola teraz naozaj nervózna. Začala som si hrýzť spodnú peru a cítila som, ako sa mi potia dlane.

„Nuž, Esme, mám pre teba dobrú správu,“ povedal po chvíli, keď som nervózne sedela oproti nemu.

„Gratulujem, si tehotná,“ pousmial sa.

Zaskočene som naňho hľadela a mysľou mi prebiehali všelijaké myšlienky. Božemôj, som...tehotná?? Zahmlilo sa mi pred očami a keby som nesedela, určite by som bola odpadla.

„T-tehotná?“ koktala som.

„Áno,“ prikývol Arthur. „Podľa ultrazvuku môžeš byť v druhom, pomaly treťom mesiaci. Mám gratulovať aj šťastnému otcovi?“

„Oh bože,“ šepla som roztrasene a vložila som si tvár do dlaní. Rozplakala som sa, ale nevedela som, či sú to slzy šťastia alebo smútku. Rozhodne som bola veľmi prekvapená, úplne ma to dostalo. Dieťa som ešte nechcela, no na druhej strane mať dieťa s Carlisleom je dokonalá predstava. Akurát že sme to vôbec neplánovali a nie sme na to pripravení. Oh môj bože...

Arthur prešiel ku mne a pohladil ma po chrbte. Uvedomil si, že mňa tá správa nepotešila tak veľmi, ako si myslel a začal ma utešovať.

„Esme, upokoj sa,“ povedal vľúdnym hlasom. „Ak to dieťa nechceš,... sú tu iné riešenia...“

„Arthur, prosím, nikomu o tom nehovor,“ povedala som so slzami v očiach. Prikývol a ja som ho objala.

***

„George, dnes už neprijímam žiadne telefonáty ani návštevy,“ povedala som predtým, ako som vošla do svojej kancelárie a on prikývol. Zatiahla som všetky žalúzie na oknách smerom na chodbu a znovu na mňa prišli slzy.

Ako sa toto mohlo stať?! A ako na to zareaguje Carlisle... Oh bože, ako mu to poviem. Čo ak ma odkopne? Zostanem s dieťaťom sama... To sa nemôže stať. Carlisle je zodpovedný a starostlivý muž, nič také sa nestane. Čakám dieťa s mužom mojich snov, je to úžasné, no napriek tomu šokujúce a nečakané. Oh bože,... Úzkostlivosť a neistota ma zabíjali.

Sedela som pri stole a už hodiny som sa utápala v slzách. Nedokázala som sa z toho spamätať. Bol to pre mňa šok a keď mi to Arthur oznámil, myslela som, že odpadnem. Zahmlievalo sa mi pred očami a ja som netušila, ako to oznámim Carlisleovi. Keď mi povedal, že som už v druhom mesiaci, ostala som šokovaná ešte viac.

Tri hodiny som nad tým v kuse rozmýšľala, až napokon som sa odhodlala vyjsť z kancelárie a ísť za ním. Nepretržite som si utierala slzy, no moje oči vyzerali hrôzostrašne. Červené a uplakané. Dúfala som, že cestou nikoho nestretnem.

 

Prišla som k jeho ambulancii a zaklopala som na dvere. Nič. Tak som zaklopala znova a skúsila som aj kľučku, ale bolo zamknuté a nikto tam nebol. Nervózne som sa oprela chrbtom o stenu a čakala som, kým Carlisle príde.

Zrazu som ho uvidela ako kráča smerom ku mne. Keď ma uvidel z diaľky, usmial sa, no keď prišiel bližšie a uvidel moje oči, bol znepokojený.

„Láska, si v poriadku?“ šepol, keď bol pri mne a letmo ma pobozkal. Bozk som mu nedokázala opätovať, iba som tam stála so slzami v očiach a bála som sa prehovoriť, lebo by sa mi zlomil hlas. Odomkol dvere do ambulancie a ja som vletela dnu.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa ma.

„Carlisle, musím ti niečo povedať!“ vychrlila som so slzami v očiach. Ak mu to nepoviem teraz, tak nikdy.

„Čo sa deje, drahá?“ opýtal sa pokojným hlasom.

„Ja... ehm... som... “ Nedokázala som to. Stála som pred ním a bola som chvíľku pred zrútením.

Podišiel ku mne a tuho ma objal.

„Pokojne mi to povedz, láska. Nech sa deje čokoľvek, som tu pre teba,“ šepol a pobozkal ma do vlasov. To mi dodalo odvahu, aby som mu to oznámila.

„Som... tehotná,“ povedala som a slzy mi začali pomaly stekať po lícach.

V tom momente Carlisle akoby stuhol a spustil zo mňa svoje ruky. Odstúpil odo mňa a vystrašene, no zároveň prekvapene, na mňa hľadel. Pokúsila som sa jemne pousmiať, ale s ním to ani nepohlo.

„Č-čože?“ šepol a stále na mňa šokovane hľadel s pootvorenými ústami. Vyzeral ako keby bol v tranze. Nehýbal sa, dokonca ani nedýchal, len stál ako socha. Mohla som mu tou správou spôsobiť šok?

Nervozita vo mne sa stupňovala priam zlovestným tichom medzi nami. Netušila som, čo bude nasledovať. Pritisla som si ruky na hruď a sklopila som pohľad. Carlisle na mňa nemo hľadel, no v jeho hlave sa určite prekrikovalo tisíce myšlienok. Zreničky mal rozšírené a v tvári neopísateľný výraz.

„Oh, bože...“ hlesol a chytil sa za hlavu.

„Tiež ma to prekvapilo,“ povedala som nesmelo a rukami som si objala trup.

„Láska,“ šepol a pozrel sa mi priamo do očí. „Urobil som veľkú chybu. Toto sa nemalo stať! To nemôže byť pravda!“

„O čom to hovoríš?“ opýtala som sa vydesená s veľkými obavami. On to dieťa nechce?!

„Esme, nesmieš si to dieťa nechať!“ povedal naliehavo. „Čo som to urobil?! Ako som mohol byť taký nezodpovedný?!“ vyčítal sám sebe a chytil sa za hlavu. Jedným pohybom zhodil všetky veci zo stola. Bol naozaj nahnevaný a poriadne zúril. Prvýkrát v živote som sa ho bála.

Ach bože, radšej som mu to nemala hovoriť. Ani v najhoršom sne by mi nenapadlo, že zareaguje takto. Sadol si do koženého kresla a položil si tvár do dlaní.

„To nikdy! Nechám si ho a ak chceš, odídem niekam ďaleko odtiaľto a nikdy sa s ním nemusíš stretnúť!“ povedala som uplakane, no zvýšeným hlasom.

„Nie, Esme, neodchádzaj! Milujem ťa a veľmi mi na tebe záleží!“

„Carlisle, aj ja ťa milujem a čakám s tebou dieťa. Záleží mi na tebe, aj na ňom. Záleží mi na nás všetkých,“ nachvíľu som sa odmlčala.

„Neplánovane, ale je to plod našej lásky,“ šepla som.

„Nehovor mi to, prosím...“

„Carlisle,“ šepla som so slzami v očiach. „Je mi to ľúto...“ Rozplakala som sa a on na mňa stále z diaľky hľadel.

„Ty za to nemôžeš, všetko je to moja chyba,“ povedal. „Odpusť mi to, prosím.“

„Carlisle,...“ začala som, no nevedela som, čo povedať. Zmocnil sa ma srdcervúci plač a ja som to nedokázala zastaviť.

„Esme,“ šepol a v momente bol pri mne. „Milujem ťa najviac na svete, ale to...“ zmĺkol a sklopil zrak.

„Dieťa...“ hlesla som. „Tvoje... Naše dieťa...“ Slza sa mi kotúľala po líci a on mi ju zotrel. Vzala som si jeho ruku do dlane a priložila som ju na svoje bruško. Tuho zavrel oči a chcel sa odtiahnuť, no zrazu sa dieťatko vo mne pohlo. On to cítil na svojej dlani a ja som dúfala, že ho to presvedčí. V žiadnom prípade si naše dieťa nenechám vziať.

Smutne sa pousmial a nežne ma pobozkal. Potom si kľakol, trochu mi vyhrnul blúzku a vtisol mi bozk na bruško. Vedela som, že už ho to teší. Jediným dotykom stratil všetky argumenty a ja som vedela, že máme vyhraté. Vzhliadol na mňa a opýtal sa:

„Ako veľmi si schopná riskovať?“

***

Po hodine som vybehla z jeho ambulancie so slzami v očiach a celá zmätená. Ak som doteraz bola rozrušená a na nervy, teraz sa to ešte zdvojnásobilo. To dieťa, čo nosím pod srdcom ma bude pomaly zabíjať. Carlisle je upír a to malé bude poloupír... Kde to žijem?! Je celkom možné, že mi to bude lámať rebrá, piť krv a ničiť ma zvnútra. Ale ja to prežijem!

Potrebovala som odtiaľto vypadnúť. Vzala som si veci z kancelárie a ponáhľala som sa do auta. Nedokázala som tu zostať ani o minútu dlhšie. Cestou som uvidela Carlislea, ako na mňa hľadel, no nepozastavila som sa nad tým.

Nastúpila som do auta a našťastie nebolo v uliciach veľa áut, lebo som šoférovala ako blázon. Zaparkovala som pred domom a vystúpila som z auta. Zamkla som a vyviezla som sa výťahom k svojmu bytu. Odomkla som, vošla som dnu a dvere som za sebou silno zabuchla. Chrbtom som sa o ne oprela a znovu som začala plakať.

 

Prečo práve ja? Vždy musím stretnúť niekoho, kto mi spôsobí problémy. Nestačí, že môj bývalý manžel je šialený maniak, ktorý bol mnou posadnutý, teraz som sa pre zmenu zaplietla s upírom. Ach, ale ako to môžem povedať, stále ho predsa milujem.

Všimla som si, že Carlisle je iný, no nikdy by mi nenapadlo, že... nie je človek. Oh, prečo mi to nikdy nepovedal... Fakt, že je upír, nemení nič na tom, že ho stále milujem z celého srdca. Konečne chápem niektorým veciam, ktorým som doteraz nechápala. Jeho rýchlosť... Vtedy, keď som upravovala záclony a spadla som z parapety. Pamätám si, že stál pri dverách, no v sekunde prebehol k oknu a zachytil ma do náruče. Chladná pokožka, oči meniace farbu, nadpozemská krása... Oh a aj Rosalie a Edward!

Ale aj keď je Carlisle upír, som si istá, že by nebol schopný ublížiť mi a stále ma miluje. Nemám sa čoho báť. Stále je to môj Carlisle, muž mojich snov.

Upír mojich snov, pomyslela som si pobavene a usmiala som sa cez slzy.

Prešla som do spálne a zastala som pred zrkadlom. Vyhrnula som si blúzku a ruky som si priložila na brucho. Zľahka som si ho pohladila a pri tom som sa usmievala. Zrazu som pocítila ako sa vo mne dieťatko pohlo a do očí sa mi drali slzy šťastia. Bola som neskutočne šťastná, že čakám dieťa s Carlisleom, aj keď stále nevieme, ako presne bude moje tehotenstvo prebiehať.

Dnes v noci som chcela byť sama. Potrebovala som si dať v hlave všetko do poriadku, tak som povedala Carlisleovi, aby za mnou dnes ešte nechodil. Ľahla som si do postele so zvláštnym pocitom šťastia. Položila som si ruky na brucho a cítila som, že sa mi plní ďalší sen. Rodina.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

eMuska

5)  eMuska (08.07.2013 23:50)

cháá, asi dve kapitoly dozadu som sa zamyslela, či by si nebola taká zlatá a nedopriala Esmé a Carlisleovi bábätko. Tadáá! Paráda! Dúfam, že to bude malá Bella. Moje nervy, to by bola šupa! Každopádne sa nechávam prekvapiť!

4)  RosalieHaleCullen97 (03.03.2013 10:52)

Jalle

3)  Jalle (01.01.2013 21:12)

už sa teším:)

SissCullen

2)  SissCullen (01.01.2013 20:04)

:) ďakujem krásne za komenty (k všetkým kapitolám) ;) ;) a hej, v tom máš pravdu, aj mňa to celkom štve, že sa mi moc nedarí písať rovnako rýchlo o všetkých :/ ale skúsim to nejak premyslieť

Jalle

1)  Jalle (01.01.2013 18:40)

Neviem prečo tu nemáš komenty, keď píšeš veľmi dobre. Veľmi sa mi páčia tvoje opisy oblečenia a dej z viacerých pohľadov. Čo ma odrádza od čítania je pomalosť deja. Esme a Carlisla si dala na jednotku, super si to s nimi vymyslela, ale Rosalie a Alice sa pre mňa dejovo posúvajú veeľmi pomaly. Keď sa Rosalie tak často vyskytuje v kluboch, mohla by si pripojiť nejaké songy. Určite by my spríjemnili čítanie.:D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek