25.11.2012 [15:30], SissCullen, ze série Kam čert nesmie,pošle Rosalie-Aj diabol je anjelom, komentováno 2×, zobrazeno 1627×

20. kapitola: Havária

Carlisle:

„Haló, tu Carlisle Cullen, ako vám pomôžem?“ ozval som sa do telefónu, keď som videl prichádzajúci hovor prepojený z recepcie.

„Ahoj, láska, môžeš hovoriť?“ ozvala Esme a ja som sa potešil, že znova počujem jej hlas.

„Áno, nikoho tu nemám,“ povedal som a odtrhol zrak od spisov na stole.

„Dnes večer máš voľno, však?“ opýtala sa ma.

„Áno, mám. Prečo?“

„Nechaj sa prekvapiť,“ povedala tajnostkársky a ja som sa musel usmiať.

„Dobre, zlatko. Kedy prídeš?“ opýtal som sa jej, lebo mi už chýbala. A to sme boli ešte pred hodinou spolu...

„Som na ceste, ešte asi pätnásť minút.“

Chcel som jej povedať, aby si cestou dávala pozor, no v tom som v telefóne začul rôzne zvuky, trúbenie a jej zhrozený výkrik.

„Čo sa deje?!“ opýtal som sa vydesene, no odpoveď žiadna.

V telefóne som počul silný náraz a na chvíľu som stratil reč.

„Esme?“ skúsil som, či mi neodpovie.

„Esme?!“ zvýšil som hlas a začínal som si o ňu robiť starosti.

„Esme!“ Naposledy som vyslovil jej meno a vtom sa spojenie prerušilo. Niečo sa muselo stať. Bola na ceste, preboha, čo ak mala haváriu?

Vybehol som z ambulancie a hnal som sa na prízemie na urgentný príjem, či im niekto nenahlásil autohaváriu. Nemohol som využiť upírsku rýchlosť, keďže nemocnica bola plná ľudí. Trvalo mi asi desať minút, kým som sa tam dostal. Unáhlene som pribehol k pultu a spýtal som sa sestričky:

„Nevolal sem práve niekto kvôli autonehode?“

„Volal nám pán Cooper kvôli havárii na križovatke pred hotelom Plaza. Už sme tam poslali sanitku,“ povedala pokojným hlasom.

Hotel Plaza sa nachádza na trase medzi nemocnicou a Esminým bytom, ale ktovie, či nešla inou cestou. Dokelu, snáď sa jej nič nestalo, mám naozaj veľký strach.

„Ďakujem,“ povedal som roztrasene a skúsil som znova zavolať na jej mobil.

Zvoní.

„No tak, zdvihni to. Esme, prosím,“ hovoril som rýchlo do telefónu, ale nič sa nedialo.  Už som chcel vybehnúť z nemocnice, nasadnúť do auta a letieť za ňou. Musím urobiť všetko pre to, aby som jej pomohol.

„Carlisle,“ oslovil ma môj kolega Andrew, keď sa ku mne blížil ráznym krokom.

„Čo sa deje?“ opýtal sa a položil mi ruku na plece.

„Esme...“

„Čo je s ňou?“

„Možno mala haváriu,“ povedal som úzkostlivo.

„Preboha, vieš to iste?“ opýtal sa vydesene.

„Telefonoval som s ňou počas šoférovania, zrazu som začul náraz a potom sa mi už neozvala...“

„Poslali ste tam už sanitku?!“ opýtal sa Andrew sestričky za pultom a ona prikývla.

„Ktorý lekár šiel na miesto havárie?“ opýtal som sa zúfalo.

„Doktor Williams,“ povedala a to ma trochu upokojilo.

Roy Williams je jeden z najlepších a najskúsenejších lekárov v nemocnici  a bezhranične mu dôverujem, no aj tak som sa veľmi bál. Tu išlo o Esme!

„Andrew, musím ísť za ňou,“ povedal som naliehavo a otočil som sa smerom k východu.

„Carlisle, sanitka je už určite pri nej. Tebe by trvalo večnosť, kým by si sa tam dostal mercedesom. Poznáš predsa dopravu v New Yorku. O chvíľu ju privezú,“ povedal Andrew.

„Samozrejme, ak je to ona. Možno sa jej vôbec nič nestalo, akurát sa jej vybil mobil a my sa tu stresujeme zbytočne,“ dodal.

„Kiežby to tak bolo, ale mám zlé tušenie. Ak sa jej niečo stane, nikdy si to neodpustím!“

„Pán doktor?!“ oslovila ma sestrička za pultom. „Práve volal ošetrujúci lekár. Bohužiaľ, pani riaditeľka je medzi ranenými, no jej stav je stabilizovaný. Už sú na ceste do nemocnice.“

Tuho som zavrel oči a chytil sa za hlavu. Oh bože, prečo práve ona?! Dúfam, že sa jej nič vážne nestalo, lebo inak za to vinník veľmi draho zaplatí.

Zrazu som v diaľke začul sirénu našej sanitky. Rýchlo som kráčal k vchodu nemocnice a Andrew mi bol v pätách. Keď sanitka vošla na parkovisko, na nič som nečakal a bežal som k nej. Všetci pohotovo vystúpili, otvorili zadné dvere a vyniesli zo sanitky lôžko, na ktorom ležala Esme. Okrem nej priviezli ešte jedného muža, ktorý taktiež utrpel vážne zranenia.

„Carlisle!“ oslovil ma doktor Williams, keď som bol takmer pri Esme.

„Čo sa jej stalo?“ opýtal som sa, keď som k nej dobehol a jemne som ju chytil za ruku. Cítil som jej pulz a jej srdce som počul pravidelne biť.

„Som pri tebe, láska,“ šepol som.

„Má zlomené dve rebrá, vnútorné krvácanie a slabý otras mozgu,“ povedal Roy a keby sa dalo, bol by som v šoku.

„Čo prosím?!“ opýtal som sa neveriacky, počas toho ako sme sa s ňou ponáhľali na operačnú sálu.

„Polícia je na mieste nehody, musia celý prípad prešetriť, aby zistili kto to zapríčinil,“ hovoril a ja som prikývol.

Pohladil som Esme po vlasoch, ktoré mala zlepené od krvi.

„Musím ju čo najskôr operovať,“ povedal doktor Williams, „alebo to chceš urobiť ty?“ opýtal sa ma.

„Bojím sa, že by som to psychicky nezvládol,“ povedal som utrápene.

„Dobre, tak ja sa už o ňu postarám,“ povedal a položil mi ruku na plece. Pozrel som sa do jeho očí a prikývol som. Vedel som, že pre Esme urobí všetko, čo je v jeho silách.

Zavreli sa predo mnou dvere do operačnej sály a ja som si sadol na lavičku. Položil som si tvár do dlaní a čakal som. Nič iné mi neostávalo, len čakať, kým sa operácia skončí a kým sa moja láska preberie.

 

Tento deň patrí medzi najhoršie dni môjho života. Sedel som v kresle vo svojej kancelárii a bezprizorne hľadel pred seba. Nedokázal som myslieť na nič iné, len na Esme. Všetkých mojich pacientov dnes vybavil Andrew, pretože ja som nebol v stave na niečo také.

Zrazu mi niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej,“ povedal som bez toho, aby som zdvihol zrak.

„Carlisle, operácia dopadla dobre. Už môžeš ísť za ňou,“ povedal doktor Williams vo dverách mojej ambulancie.

Postavil som sa z kresla a podišiel som k nemu.

„Ďakujem za všetko.“

„Je to naša práca, urobil by si pre mňa to isté,“ povedal a spolu sme kráčali po chodbách za Esme.

Pomaly som otvoril dvere na jej izbe a obaja sme vošli dnu. Počul som tlkot jej srdca a pravidelné dýchanie. Sadol som si čo najbližšie k nej a nežne som ju pohladil po ruke.

Všimol som si, že bola napojená na infúzie.

„Bol to prudký náraz do boku jej vozidla. Zlomilo jej to dve rebrá a stratila trochu krvi, ale bude v poriadku,“ povedal a ja som si utrápene povzdychol.

„Polícia si pozrela záznam z videokamery na križovatke a zistilo sa, že haváriu spôsobil ten, čo do nej narazil, pretože preletel na červenú. Hneď potom ale zmizol z miesta činu.“

„To je zvláštne,“ skonštatoval som.

„Polícia po ňom už pátra. No nechám vás, mala by sa za chvíľu prebrať.“ Doktor Williams odišiel a zatvoril za sebou dvere.

Sedel som vedľa Esme a držal som jej jemnú ruku vo svojich ľadových. V miestnosti bolo ticho, počuť bolo len zvuk prístrojov. Zrazu niekto zaklopal na dvere a hneď na to vošiel dnu. Bola to sestrička, ktorá priniesla veľkú kyticu kvetov.

Všimla si môj spýtavý pohľad a povedala:

„Náš bývalý riaditeľ, pán Blake, sa dozvedel čo sa stalo a tak poslal pani riaditeľke kyticu na skoré uzdravenie.“

„Oh, tak to áno,“ prikývol som. Siahol som si do vrecka a vytiahol odtiaľ bankovku.

„Mohli by ste do toho kvetinárstva zájsť ešte raz? Chcel by som byť pri nej, keď sa prebudí,“ poprosil som sestričku a podával som jej peniaze. K tomu som nahodil pekný úsmev, ktorému sa nedalo odolať.

„Tak dobre,“ prikývla a usmiala sa.

„Ďakujem. Kúpte červené ruže. Veľmi veľa ruží.“

Súhlasne pokývala hlavou a potom odišla z miestnosti.

Asi po dvoch hodinách sa Esme začala pomaly preberať. Zaklipkala očami a potom ich otvorila. Rozhliadla sa po miestnosti plnej kvetov a jej pohľad dopadol na mňa.

„Carlisle,“ šepla unavene.

„Esme, drahá,“ pousmial som sa a pohladil som ju po ruke. „Ako sa cítiš?“

„Všetko ma bolí, hlavne... Au!“ sykla od bolesti, keď si chcela objať trup a dotkla sa svojich rebier.

„Zostaň ležať, som tu pri tebe.“

„Čo sa vlastne stalo?“ opýtala sa a priložila si ruku na hlavu. Určite ju musela bolieť.

„Mala si autohaváriu,“ povedal som.

„Och a čo presne sa stalo mne?“

„To radšej nechci vedieť...“

„Carlisle, no tak, tiež som lekárka,“ povedala a stisla mi ruku.

„Zlomené dve rebrá, vnútorné krvácanie a slabší otras mozgu,“ povedal som jej ustarostene.

„Oh,“ vydýchla. „Tak to si tu ešte poležím...“

„To áno,“ prikývol som nešťastne.

„Škoda, že tu nebudeš,“ povzdychla si.

„Budem, Esme. Tú stáž som zrušil. Neodídem od teba na tak dlhý čas,“ povedal som rozhodne. „Hlavne nie, keď si v takomto stave.“

„Carlisle, to nemôžeš. Choď na stáž, ako to bolo naplánované. Čakajú ťa tam,“ prehovárala ma.

„Nie, láska, zostanem pri tebe a budem sa o teba starať,“ povedal som nástojčivo.

„Carlisle, to od teba nemôžem žiadať.“

„To ani nemusíš,“ šepol som a pohladil ju po vlasoch.

„Milujem ťa,“ šepla a ja som sa k nej nahol, aby som ju nežne pobozkal.

„Aj ja teba,“ povedal som, keď som ju pobozkal.

Potom vošla do miestnosti sestrička a priniesla Esme tácku s večerou. Je pravda, že sme v New Yorku, ale strava v nemocnici je zlá všade na svete.

„Ehm, nemám ti radšej priniesť čínu?“ opýtal som sa pobavene, keď som videl s akým pohľadom sa Esme pozrela na zlepenú ryžu a zvláštny rezeň.

„Dnes nemusíš, aj tak nie som vôbec hladná, potrebujem si len pospať. Ale zajtra by si mohol,“ povedala s nevinným úsmevom.

„Dobre,“ pousmial som sa a zostal som pri nej.

Po chvíli sa vrátila sestrička a oznámila mi, že je koniec návštevných hodín. Ale má to odpustené, toto je jej prvý deň v našej nemocnici a ja na sebe nemám biely plášť. Esme sa na tom zasmiala, ale dovolila mi odísť, lebo si chcela pospať. Tak som ju pobozkal na rozlúčku a odišiel z jej svetlej nemocničnej izby.

 

 

Rosalie:

„Čo bolo také súrne, že si ma vytiahla von ráno o desiatej?“ opýtala som sa Alice, keď okolo mňa nervózne poskakovala.

„Mám pre teba jednu správu a jednu otázku,“ povedala naliehavo.

Kráčali sme po 5th Avenue popri obchodoch, ktoré práve otvárali, keďže bolo len desať hodín ráno.

„Počúvam,“ povedala som a odpila som si z kávy v termo hrnčeku, ktorú mi priniesla Al, aby som nebola až tak naštvaná, že som ráno musela skoro vstávať.

„Ktoré skôr?“

„Správu.“

„Fajn, ale nepotešíš sa. Videla som, že sa znovu stretneš s tým mužom,“ oznámila mi.

„To naozaj?“ opýtala som sa otrávene a Alice prikývla.

„Čo mi zničí teraz? Topánky? Kabát? Auto? Teba?“ Robila som si srandu, ale trochu som sa bála. Alice na to nereagovala, stále sa tvárila úzkostlivo.

„A teraz sa pýtaj,“ dodala som.

„Rozprávala si sa s Jasperom?“ opýtala sa ustráchane.

„Áno, včera.“

„A?“ pýtala sa nervózne.

„Naozaj sa nemáš čoho báť. Jasper je do teba úplne zbláznený... Miluje ťa najviac na svete,“ povedala som.

„Tak potom prečo...“ začala nechápavo.

„Nechce na teba s ničím tlačiť. Čaká, kým ty urobíš ďalší krok...“ povedala som, aj keď to nebola tak celkom pravda. S Jasperom sme sa o tom nerozprávali, akurát som mu pobavene povedala, že Alice si myslí, že ju podvádza, lebo s ňou ešte nespal. On na to reagoval že ju miluje a nechce ju zabiť. Neviem, čo presne tým myslel, či sa s ňou nikdy nevyspí, alebo až keď si bude svojim sebaovládaním na sto percent istý.

„Úprimne, teraz som trochu zmätená,“ povedala.

„Prečo? Dnes večer idete von, nie? Tak keď ťa odprevadí domov, pozveš ho hore, priviažeš o posteľ a bude,“ navrhla som pobavene, aj keď to nebol až taký nezmysel.

„Ha ha, veľmi vtipné,“ povedala sarkasticky.

Znovu som si odpila z kávy a postavila som sa jej do cesty.

„Alice,“ začala som, „stojíme pred druhým najväčším Victoria´s Secret v New Yorku. Vojdeme dnu a vyberieš si niečo na večer pre Jaspera. A neskús mi odporovať,“ dodala som výhražným hlasom, no potom som sa usmiala.

„Tak dobre, za pokus to stojí,“ pousmiala sa.

Vedela som, že takto ju prehovorím. Je to jeden z jej najobľúbenejších obchodov a Alice, ako inak, miluje nakupovanie.

 

 

Alice:

„Už dlho som sa tak dobre nebavila na žiadnom filme,“ zasmiala som sa, keď sme s Jasperom vychádzali z kina.

„Áno, bolo to naozaj dobré,“ pousmial sa a podržal mi dvere.

Vonku zafúkal vietor, tak si ma Jasper pritisol k sebe a kráčali sme k autu. Odomkol svoje čierne BMW na diaľku a obaja sme nasadli dnu.

„Je mi zima,“ povedala som roztrasene. Zase som podcenila počasie...

„Poď ku mne, zlato,“ šepol a objal ma. Tiež bol studený, ale na tom vôbec nezáležalo, keď som bola v jeho objatí.

Naklonila som sa k nemu a začali sme sa nežne bozkávať. Objímala som ho okolo krku a jednou rukou som mu zašla do vlasov. Naposledy mi prešiel zubami po spodnej pere a potom sme sa od seba odtiahli.

Zapla som si pás a Jasper naštartoval. Cestou ku mne sme sa rozprávali až kým zaparkoval pred mojim domom. Zrazu stíchol a oprel sa do sedadla. Toto vyzeralo naozaj zle, čo ak ani nepôjde ku mne hore?

Hľadela som pred seba a asi som pôsobila trochu vystrašene, lebo Jasper sa ma opýtal:

„Všetko v poriadku, láska?“

„Áno,“ prikyvovala som, bez toho, aby som sa na neho pozrela.

Jemne si ma pritiahol k sebe a pobozkal ma.

„Ľúbim ťa,“ šepol.

„Ja teba viac,“ pousmiala som sa do bozku, ale potom som sa od neho odtiahla a vystúpila som z auta. Bála som sa, že ma nechá ísť samú. Vtom sa ale otvorili dvere na jeho strane a on vystúpil. Pousmiala som sa a prešla som ku dverám. Otvorila som a obaja sme vošli dnu. Jasper privolal výťah a ovinul si ruky okolo môjho pása. Položila som si hlavu na jeho rameno, keď v tom sa pred nami otvorili dvere výťahu a my sme nastúpili.

Moje nálady a emócie sa dnes menili ako počasie. Zrazu som sa cítila neisto a Jasper si to všimol.

„Alice, deje sa niečo?“ opýtal sa ma starostlivo.

„Nie,... len... bojím sa, že tento večer sa skončí ako všetky ostatné,“ povedala som ticho.

„Miláčik,“ pritiahol si ma k sebe a pokračoval: „vieš že ťa milujem a nechcem ti ublížiť-“

„Ako by si mi pri tom mohol ublížiť?“ skočila som mu do reči.

„Je to zložité na vysvetlenie... a ešte ťažšie na pochopenie,“ začal. „Určite si si všimla, že je na mne niečo zvláštne. Nenapadlo ti niekedy, že by som mohol byť pre teba nebezpečný?“

Vtom sa ozval zvonček a dvere výťahu sa otvorili na mojom poschodí. Hľadela som Jasperovi do očí a rozmýšľala som nad významom jeho slov. Jeho oči boli o niečo tmavšie ako zvyčajne. Jemne ma potiahol za ruku, aby som vystúpila. Odomkla som  byt, vošli sme dnu a ja som sa chrbtom oprela o dvere.

„Jasper,“ šepla som. Otočil sa a podišiel ku mne. Vzala som si jeho tvár do dlaní a hľadela som mu priamo do očí.

„Nech by si bol pre mňa akokoľvek nebezpečný, vôbec mi na tom nezáleží. Milujem ťa takého aký si.“ Pobozkala som ho na pery a on ma tuho objal.

Pritisol si ma na svoje vypracované telo a oplácal mi vášnivé bozky. Urobila som krok smerom k spálni, no stále som sa venovala jeho perám. Takto sme sa pomaličky dostali do izby, ale Jasper už cestou stratil pásikavý svetrík a ja krémový top. Bozkával ma na krku a ja som mu prechádzala nechtami po chrbte. Pritisol ma chrbtom k stene, chytil mi ruky nad hlavou a venoval sa len môjmu krku. Jemne ma pohrýzol a ja som zavzdychala. Srdce sa mi rozbúchalo a krv mi prúdila v žilách oveľa rýchlejšie. Prešiel mi prstami po okraji čipkovanej podprsenky a blížil sa k zapínaniu.

Pritlačil sa na mňa celým svojim telom, až mi takmer vyrazil dych. Vrátil sa k mojím perám a pustil mi ruky zo svojho pevného zovretia. Začala som mu rozopínať gombíky na košeli a on ma jemne pohrýzol do spodnej pery. Ak ma tým chcel trochu pribrzdiť, dosiahol pravý opak. Postrčila som ho a on dopadol do mojich perín. Sklonila som sa k nemu, bozkávala som ho na krku a rukami som mu prechádzala po hrudi. Nečakane si ma stiahol na seba a ja som od prekvapenia nechtiac zvýskla. Obaja sme sa na tom zasmiali a potom si ma prevalil pod seba.

„Ľúbim ťa,“ šepol.

„Aj ja teba,“ pousmiala som sa.

„A preto by som ťa mal skôr chrániť ako ohrozovať,“ dodal tichšie a ja som sa od neho odtiahla.

Už som nechápala o čo tu ide. Postavila som sa a vyšla som na balkón. Oprela som sa o zábradlie a hľadela som pred seba. Zamyslene našpúlené pery a v hlave milión otázok. O čom to stále hovorí? Ako by mi mohol ublížiť? Spala som už s toľkými chlapmi, že si to ani nepamätám. Tak pred chvíľou bol trochu drsný, ale mne to neprekáža. Ach, naozaj neviem ako to všetko Jasper myslí...

Zrazu sa objavil za mnou a objal ma okolo pása, no ja som zo seba striasla jeho ruky.

„Nerozumiem ti,“ šepla som úzkostlivo.

„To chápem. Je to zložité...“ povedal a ja som čakala vysvetlenie. „Iste si si všimla, že som trochu iný ako ostatní.“

„Áno, hociktorý iný chlap by ma už dávno pretiahol,“ povedala som odmerane.

„Nemyslel som to takto, Alice,“ povedal krátko.

„Aj ja som tak trochu iná...“ začala som opatrne. „Vieš, že som ti vravela o mojich snoch o budúcnosti, ktoré sa väčšinou plnia.“

Jasper chápavo prikývol.

„Ľudia si o mne myslia, že som blázon. Moja rodina ma poslala na druhý koniec Štátov, aby sa ma zbavili, lebo podľa nich nie som celkom normálna.“

Objal ma a pohladil po chrbte.

„So mnou je to trochu zložitejšie...“ povedal.

„Porozprávaj mi o tom,“ šepla som a vzhliadla som na neho.

„Nemôžem,“ sklonil hlavu a vyhol sa môjmu pohľadu.

Smutne som sa pousmiala a pokrútila som hlavou. Nemala som čo dodať.

„Idem spať,“ povedala som nakoniec a prešla som popri Jasperovi do spálne. On ostal stáť na balkóne a hľadel na hviezdy. Netušila som, čo práve beží jeho mysľou a ani ma to netrápilo. Dala som si rýchlu sprchu a keď som vyšla z kúpeľne, Jasper sedel na mojej posteli. Naschvál som ho obišla a ľahla som si na druhú stranu. Otočila som sa mu chrbtom aby nevidel, ako mi v tom momente začali tiecť slzy.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!