Sekce

Galerie

/gallery/šepky.jpg

Ďalšia jednodielna okenicovka... Užite si ju! :-)

Mimoni žili. Neboli to malé žlté postavičky, čo vyzerajú ako tabletka v montérkach. Mali neučesateľné ryšavé vlasy a bohovské omamovacie zelené oči. Jeden z nich sa volal Edward Masen a vo škôlke ma ťahal za vlasy. Vyrástol z neho ale pekelne sexy chalan. Teraz už iba narušoval moje sústredenie ceruzkou zovretou medzi perami. Ak by na mňa nebol pred dvoma dňami vylial slepačí vývar, možno by som svoj zhypnotizovaný pohľad nemaskovala za pohľad masového vraha. (Aj tak som si za to síce mohla sama, lebo veď som sa mu postavila do cesty – čo po mne aj patrične jačal – ale aj tak je to jeho vina, nie?)
„Slečna Swanová,“ oslovila ma profesorka, „dúfam, že aj vy dorazíte na poobedňajší konkurz.“
„Heh?“ Strhla som sa a zmätene na ňu upriamila svoju pozornosť.
„Romeo a Júlia. Divadelná hra. Vy. Dnes o štvrtej.“
„Jasne.“ Široko som sa usmiala. Čokoľvek, ak ma nechá prejsť ročníkom...
Pokúšala som sa Masena ignorovať až do konca hodiny. Lenže on zaiste vedel, čo so mnou robí, preto keď prechádzal okolo mňa, kým som si balila veci do tašky, jeho prsty na okamih len ľahko prešli po mojej šiji.
Dohajzlu.
Ešte nikto nespôsobil, že by sa mi telo tak rozochvelo. Odkiaľ on dohája vedel, že tam som úplne najcitlivejšia?
Na ďalšej hodine som iba rozrušene sledovala učiteľa a snažila si stále dookola nepredstavovať, že sa ma to pako dotklo na tom mieste...
„Isabella, ste v poriadku?“ Profesor Banner ma mal z nejakého dôvodu rád a bol naozaj starostlivý.
„Mohla... ja... smela by som ísť na chvíľu na vzduch, prosím?“ spýtala som sa.
„Samozrejme. Pán Masen, môžete na ňu dohliadnuť?“
Skoro som omdlela. Začula som len nejaké „samozrejme“ a zaškrípanie stoličky, ale ignorovala som ho a šla preč.
Vonku som obišla školu a pri piknikových stoloch som sa oprela o budovu.
„Zobral som ti veci,“ ozval sa netabletkový mimoň a žiarivo sa usmial. „Chceš trochu vody alebo tak? Nemám ti niečo priniesť? Mala by si si asi sadnúť.“
Nemala som ho rada. Silno som sa o tom snažila presvedčiť.
„Mohol by si prosím ťa len... odo mňa odstúpiť? Potrebujem svoj priestor. Nelep sa na mňa,“ odvrkla som. On iba dvihol ruky na znak mieru, posadil sa k stolu a... zízal. A slnko sa mu hralo s vlasmi a mihalnice mi hádzali na líca dlhý tieň.
„Môžeš na mňa prestať civieť?“ štekla som rozrušene. S chlapcami som nikdy nič neriešila. Nevenovala som im pozornosť. A on moje hormóny zasiahol nepripravené a celé moje telo sa búrilo. Bože, čo som sa dostala do druhej puberty alebo čo?
„Ideš dnes poobede na ten konkurz?“ opýtal sa.
„Profka mi to vlastne nakázala. Asi mi nedá prejsť ročníkom, keď tam neprídem.“ Mykla som plecom.
„Aj ja tam idem. Možno budeme my dvaja hlavnými postavami.“ Zaškeril sa.
Zarazene som nadvihla obočie.
„Sranduješ?“
„Budeš moja Júlia, Bella?“
„Choď sa bodnúť,“ prskla som a vzala si veci z lavičky. „Mimoň jeden,“ dodala som už pošepky, tak, aby ma nepočul.
Pán Banner vyzeral prekvapene.
„Isabella, už je vám lepšie?“
„Áno, pán profesor.“
„A Edward s vami neprišiel?“
„Nemôžete dôverovať každému, pán profesor. Len málo ľudí na tejto škole je naozaj zodpo-“
„Prepáčte, že meškám, musel som sa ešte zastaviť na toalete.“ Vlasy mal rozviate viac ako inokedy. Celá som sčervenela a zabodla svoj pohľad do lavice. Banner na mňa len s nadvihnutým obočím pozrel a jemu pokynul, aby sa posadil.
Hneď po hodine som sa presunula do telocvične. Všade boli porozlepované ružové plagáty s balkónom, veľkým R+J a nápisom Drama Club. Hej, jasne. Vyzeralo to ako v nejakej hlúpej reality šou zo školského prostredia a nie ako nejaký seriózny krúžok. Avšak bola som prekvapená pomerne hojnou účasťou. Profke asi ležali v žalúdku viacerí žiaci, ktorí bezpodmienečne museli prísť. O chvíľu dorazil aj Masen. Paráda.
Celý ten konkurz bol aj tak trapas. Hotová fraška. Ale naša super tútorka si nedala povedať a tak do jari musíme nacvičiť celú hru. Akože Šejky bol super autor. Ale v sedemnástom storočí, či kedy to... Určite by ním nemusela zaťažovať  mládež dnešnej doby, ktorá ledva prechádza so štvorkami na vysvedčení.
Sledovala som všetkých účastníkov a cítila potrebu chechtať sa fakticky nahlas. Periférne som si všimla Masena, ako sa približuje. Obaja sme mali už svoje odohrané a bolo to rovnako zahanbujúce ako všetko na území tejto telocvične, len on nevyzeral nijako pokorený profkinými zvrhlými túžbami. A sadol si vedľa mňa. Pomaly ku mne nakláňal hlavu, ja som sa od neho rovnako pomaly odkláňala, až som skoro ležala na vedľajšej stoličke – a on na mne.
„Môžeš ma láskavo nechať na pokoji?“ sykla som.
„Chcel som ti len niečo pošepkať. Ale ty sa odťahuješ a ja nemám šancu ti to povedať!“ Jeho dych ovial moje kľúčne kosti. Dohája aj s precitliveným krkom!
„Tak mi to povedz a vypadni,“ dostala som zo seba s ťažkosťami.
„Vieš,“ šepol a sklonil sa ešte nižšie. Hlava mi ťukla o vedľajšiu stoličku. „Bola si fakt dobrá. Romeo a Júlia by sme mali byť určite my dvaja. Tešil by som sa.“
Srdce sa mi rozbúchalo ako splašené. Jeho nos sa skoro dotýkal môjho hrdla. Pozrela som sa na neho. Dvihol ku mne tie omračujúco zelené oči. Pootvorené pery sa mu jemne chveli. Zaprel sa rukami o okraje stoličky a natiahol sa nado mňa.
V tom momente som si bola istá. Pobozká ma a ja ho za to nekopnem medzi nohy. Ja chcem, aby to urobil. Celá sa chvejem očakávaním, uvedomila som si zdesene. Ale vtedy sa stolička, do ktorej sa zapieral a na ktorej som polovicou tela ležala, posunula pod jeho silou, a ja som sa úplne nevábne skydla k jeho nohám ako mech hnoja. Perfektné.
„Slečna Swanová, pán Masen!“ Na ten hlas som začínala byť pomaly alergická.
„Áno, pani profesorka?“ odvetil Edward, kým som sa ja zbierala na nohy.
„Vás pravdepodobne nezaujímajú výsledky konkurzu. To je naozaj nemilé. Avšak určite vás zaujíma, že okrem nacvičovania hlavných úloh sa tu zídete aj po vyučovaní a budete stavať kulisy.“
„Som Romeo?“ spýtal sa Edward s úsmevom.
„Nie, pán Masen.“
„Ale hovorili ste..“
„Ste náhradník, Romeo je Mike Newton.“
„A som ja tiež iba náhradníčka?“ spýtala som sa, keď som sa vyškrabala hore.
„Bohužiaľ nie, slečna Swanová. Úloha Júlie je iba vaša.“
Edwarda šlo rozpučiť a mňa tiež. Je to v háji. Musím sa učiť dlhý text. Musím tráviť svoj voľný čas s Edwardom. A musím pobozkať Mikea Newtona!

Neznášala som tie poobedné stretávky od chvíle skorobozku medzi mnou a Edwardom. Zakaždým sa totiž predvádzal a ja som ho zakaždým nechala. A vždy sa ma akože náhodou dotkol. Ja potom celá vyklepaná som nedokázala namaľovať ani hlúpu tehlu a on sa mi potom smial, že som nemotorná. Pche. Keby len tušil...
A s Mikeom to bolo tiež pekelne na nič. Bol slizký a nechutný a synovec profesorky, takže som na neho nemohla byť hnusná. Scenár bol spravený tak, že sa vyštveral ku mne na balkón a pobozkal ma a ja som mu nesmela fľasnúť. Večná škoda...
Do predstavenia nám zostávalo pár hodín. Všetci účinkujúci sme boli uvoľnení z vyučovania a dolaďovali sme posledné detaily.
„Na tom balkóne sa mi čosi nezdá,“ povedala profesorka. „Okenice. Rozhodne to chce okenice. A po Romeovej prvej replike v tejto scéne ich Júlia otvorí a vyjde na balkón.“
Okenice?! A kto jej ich akože teraz pozbíja dohromady?
„Masen, Swanová!“ Aha, mohlo mi to napadnúť. „Vzadu v sklade sú nejaké kartóny. Choďte ich namaľovať, nech sú čím skôr suché!“
Zamračila som sa. Ešte som síce nebola prezlečená do šiat, ale už by mohla prestať s tým, správať sa ku mne ako ku kulisovému poslíčkovi, a baviť sa so mnou ako s hlavnou postavou. Kým som ja hučala a nadávala, Edward pomeral kartóny a vyrezal z nich tie úžasné okenice. Nemala som ani tušenia, ako ich tam chce pripevniť. Ale on mal už očividne plán a tak som tam iba sedela so štetcom v ruke a čakala, kým to všetko dokončí.
„Môžeš začať s prvým náterom,“ povedal akýmsi zhrubnutým hlasom. Dnes sa mi zdal nejaký divný. Neustále po mne pokukoval a Mikea skoro rozrazil vo dverách.
„Dobre,“ odvetila som stručne, lebo som netušila, čo sa tomu mimoňovi zase deje. Chcela som ho akože urazená obísť, ale keď som okolo neho prechádzala, strhol ma na seba a pritisol svoje pery na moje. Štetec s ťuknutím dopadol na zem. Neodvážila som sa ani pípnuť. Len som pohybovala perami v súlade s tými jeho. A bolo to nádherné.
Odtiahol sa.
„Šaliem z teba, Bella,“ zašepkal zadýchane. Chcela som mu odpovedať, že aj ja z neho, ale vtedy ktosi otvoril dvere na sklade.
„Tu si, Bella! Poď, je na rade naše vystúpenie. Nechaj Edwarda, aby to dokončil sám.“
Odskočili sme od seba, akoby sme dostali ranu prúdom. Mike sa na nás veselo usmieval a očividne si nič nevšimol. Edward sa skoro roztiekol od hnevu, zatínal päste a na Mikea škaredo zazeral. Ja som sa červenala ako idiotka.
„Jasne,“ zamrmlala som iba potichu a so sklopenou hlavou som vyšla zo skladu. Bola som totálne rozhodená. Nepamätala som si texty a nevedela som, čo mám robiť. V hlave mi lietal Edward. Vždy som pohľadom zabrúsila až úplne dozadu, kde stál opretý o stenu s rukami založenými na hrudi a mračil sa. Roztrasene som vzala Mikeovu dýku a akože sa bodla. Profesorkin aplauz. Vydýchla som si. Už len pár rečí od rodičov oboch „zosnulých“ a bol koniec. Ešte to o hodinu bezchybne zahrať pred divákmi a neuhnať si hanbu na nasledujúce tisícročie.
Zo šatne som sa už nedostala. Musela som sa navliekať do starodávnych šiat, ktoré šil neviemkto a ktoré smrdeli ako mokrý pes prejdený kamiónom.
„Ale Edward, teraz za ňou nemôžeš ísť! Musí sa pripraviť. Okrem toho – Romeo je Mike, ty si bol iba náhradník, ale nebudeme ťa dnes potrebovať. Mimochodom – dúfam, že tie okenice sú už hotové?“ začula som z chodby. Na to iba nejakú stručnú odpoveď a kroky. Zhlboka som vydýchla. Je to viac v háji ako som čakala. Edward vo mne vyvolával neznáme, avšak veľmi príjemné pocity a ja som sa nemohla na nič poriadne sústrediť.
„No tak, päť minút do začiatku, všetci na svoje miesta!“
Posledný raz som sa pozrela do zrkadla a vyšla som do zákulisia. Všetci tam už stáli. Edward mal ruky zastoknuté hlboko do vreciek a každého si prezeral. Keď jeho pohľad padol na mňa, neočakávane mu znežnel. Váhavo som sa pousmiala.
„Kde je MIke?“ spýtala sa profesorka. „Chýba nám Romeo! Kde je Romeo?“
„Ja ho môžem zastúpiť,“ vyhŕkol hneď Edward.
„Tu som!“ ozvalo sa kdesi spoza mňa. Mike dobehol a len tak-tak mu nespadli nohavice, ktoré si zapínal. „Musel som ešte... to je jedno. Som tu a som pripravený.“ Edward sa zamračil snáď ešte viac.
„Dobre, takže v tom prípade – začíname!“
Profesorka vyšla pred oponu a vzadu sa strhol zhon, cez ktorý sa Edward pokúšal predrať ku mne.
„Bella, tak tu si, poď so mnou!“ strhla ma za ruku spolužiačka. Edward sa mi stratil z dohľadu.

Zatiaľ šlo všetko ako po masle. Zvládla som zahrať ples a nepotknúť sa o Mikeove nohy. Teraz som sa opatrne štverala po konštrukcii balkónu.
„Na krídlach lásky preletel som múr!“
To bolo znamenie. Mala som otvoriť okenice a vykloniť sa von. Na mojej ruke sa však ocitla iná dlaň.
„Neotváraj,“ zašepkal za mnou Edward a ja som sa celá roztriasla.
„Musím hrať, Edward! Prestaň, budeme mať prob-“ vysvetľovala som roztržito, keď v tom jemne priložil pery na moju šiju. Cítila som jeho strnisko a dych, keď mi po pleci vysádzal malé bozky.
„Na krídlach lásky preletel som múúúr!“ ozvalo sa znovu. Chytil moje ruky a pritisol mi ich k telu. Prstami potom prešiel od zápästí až k ramenám a trochu odtiahol látku šiat.
„Ja musím pokračovať, Edward, prestaň, čo to robíš?“ pýtala som sa skoro plačlivo.
„Ty to nechápeš, Bella?“ šepkal po slovách, keď si na sekundu uvoľnil ústa. Silno som pritisla viečka k sebe. Tie pocity, ktoré vo mne vyvolával, sa vo mne miesili a rozochvievali ma. „Prečo si taká nevšímavá? Ako to, že nič nevidíš? Ja ťa chcem, Bella. Zbožňujem ťa. Tvoju prítomnosť. Tvoju vôňu. A ty máš pobozkať toho... toho...“
„Mimoňa,“ vydýchla som.
„Otvor už tie zasrané okenice!“ ozvalo sa zdola, za čím nasledovala salva smiechu od divákov. „Sprostaňa jedna, čo tam toľko robíš?!“
Po tejto vete sa Edward vystrel. Prudko rozrazil kartónové okenice a zoskočil dolu z dobrých dvoch metrov. Zhíkla som a vyklonila sa. On schmatol Mikea za košeľu a vydvihol ho kúsok nad zem.
„Ešte raz jej povieš čo i len jedno krivé slovo a budeš mať čo do činenia so mnou, ty idiot!“ cedil cez zuby.
„Čo to má znamenať?“ zajačala profesorka po tom všetkom už zrelá na kolaps. Pozrela som sa na vytreštených divákov, ktorí bez dychu sledovali vytočeného Edwarda. Ja som na jej otázku iba nonšalantne mykla ramenami.
„Toto je môj Romeo. Ten starý sa môže ísť vypchať!“

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

emam

9)  emam (17.09.2013 18:08)

Příjemné spestření večera:) Děkuji!

Empress

8)  Empress (11.09.2013 19:22)

Veľmi príjemná jendorázovka

ambra

7)  ambra (09.09.2013 09:46)

Áááách!!! Zase ten tvůj naprosto dokonalý koktejl emocí a humoru! Miluju to a chci - potřebuju - ještě!!! :D :D :D Děkuju, odcházím se culit někam, kde na mě nikdo neuvidí:D :D :D

6)  marcela (08.09.2013 07:05)

Je to bóžový.Přesně tohle jsem potřebovala ke kávě,trochu cukru.

5)  martisek (08.09.2013 00:27)

taková romantika! rozplývám se a jsem bezpodmínečně dojatá. naprostá nádhera. A miluju všechny tvoje Okenice
jsi úžasná

Kate

4)  Kate (07.09.2013 23:27)

Anoo! To je přesně ono. Krásné!

mispa

3)  mispa (07.09.2013 22:59)

SestraTwilly

2)  SestraTwilly (07.09.2013 22:37)

eMuska,100 bodov...
Vtipná,milá a zábavná poviedka,pobavila ma dokonale.:)

DopeStars

1)  DopeStars (07.09.2013 22:18)

NADHERA!!! Toto bolo úplne skvelé! Skvele som sa pobavila
Okenice sú najlepšie :) ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek