Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Namun

Nechajme čarovnú melódiu, aby nás zaviedla do krajiny príbehov, kde princ túži po krvi svojej vyvolenej a ona nežná, krehká panna sa staca v mágii jeho temných očí.

Hudba na nás používa svoje kúzla, nechajme nimi uchvátiť svoju fantáziu.


 

Kapitola 31

 

Žena v podhradí

 

So zjavným nesúhlasom som nechcel pochopiť, že tá jej zrada sa nevyjavila už skôr na tej jej krásnej tvári. V tme a slabej žiari sviece vyzerala ako sľubný prízrak mojej budúcnosti, a v krátkom okamžiku mojej nepozornosti, sa všetko zosypalo dole Vysočinou, dakam v nivoč. Už dlho som na nikoho nepúšťal hrôzu a teraz, práve na ňu som ju mal použiť, Armin sa už celý natriasal nedočkavosťou, že ju rovno zožerie ako jahňa. Ani mu nedošlo, že by sa mal spýtať. A veď na čo? Jeho vladár mal na vlastnom dvore povesť chladného čumáka v celibáte. S nikým som nebojoval, neviedol spory, nehodoval, neobcoval, nelovil, ne... Nič.

Garda sa zoskupila na hradbe pred jej komnatami. Potreboval som, aby sa hneď od začiatku bála a od prvej otázky premýšľala, že jej život, v mojich rukách, momentálne visí na vlásku.

Armin s rachotom vyrazil dvere, vkráčal som dnu a pochodoval jej malou komnatou s očakávaním, aká bude jej prvá reakcia.

„Pane...“ poklonila sa úctivo, zastal som a drvil päste.

„Namun Sayi, si si istá, že je to tvoje pravé meno?“ vyzval som ju, srdce jej búšilo na poplach a prezrádzalo, že nemá čisté svedomie.

„Je to moje pravé meno, pane,“ odpovedala poľakane, pristúpil som k nej, uskočila vzad a narazila chrbtom Arminovi na hruď. Vykríkla hrôzou, keď na ňu zavrčal a mne sa zachytila rovno do roztvorenej dlane, zovrel som jej útly krk prstami, zazmietala sa: „Nie!!“ kričala, chcela sa vyprostiť zo zovretia, nechty mi vrývala do kože na ruke.

Naklonil som sa k jej tvári. „Nehýb sa,“ šepol som, oči sa jej doširoka roztvorili. „A teraz poporiadku,“ desil som ju tichým hlasom a na tvári mal nasadenú ľadovú masku. „Kam mieril jazdec, ktorého si vyslala?“ odsekával som slová dôrazne pomaly. Zachrčala, pokývala hlavou, že bude spolupracovať, uvoľnil som stisk - pozri, Namun, nechám ťa dýchať, aby som ťa potom mohol vlastnoručne zabiť, bežalo mi hlavou. „Povedz pravdu, žena!“ miernil som zavrčanie a pritisol si ju chrbtom k sebe, dýchajúc jej pri uchu, držala sa mojich predlaktí ako kliešť. Všetko bolo tak zmätené, čo som jej robil, nechcel som vidieť, čo sa zrkadlilo v jej ublížených očiach.

Zadíval som sa do nej od samého začiatku, a teraz bola zradcom a mojou povinnosťou ju náležite strestať. Držal som sa a ponechal väčšinu toho hriechu páchať Armina, ale nemohol som zas tak ľahkovážne prestať – podviedla nás, všetkých ohrozila, a nadovšetko, priblížila k môjmu hradu bezprostredné nebezpečie. Preto som musel byť tvrdý. „Povedz mi,“ zopakoval som. „Vtedy, v noci, klamala si, odkiaľ ste smerovali, keď sme zastavili tvoju jazdu?“ Môj prísny hlas jej zatláčal dych späť do hrude, potichu pridusene odvetila: „Áno.“

„Ako si sa dostala cez Hakronovú hliadku?“

Cítil som, ako sa napla. „Hakronovu hliadku? Hovorila som s Hakronom!“ vyhŕkla náhle, chcela sa mi vykrútiť z rúk, prekvapene som ju pustil  „Prepadli nás až južne od jeho stanoviska nad priesmykom!“

Nedávalo mi to zmysel. „Odkiaľ poznáš Hakrona?“ spýtal som sa neveriacky, odvrátila sa odo mňa a mŕtvym hlasom povedala: „Lebo on je ten muž, za ktorého sa mám vydať.“ Ale ten pohľad, akým sa na mňa dívala, hovoril iné slová a ja som sa sám seba pýtal, prečo ma odrazu tak zhrýza nevraživosť voči nemu a nedoprajem bratovi šťastie. Nevadilo by mi, keby ležala Hakronova odseknutá hlava niekde v stoke.

„Ale prečo si prišla sem?“ vrátil som sa späť k veci. Chcel som vedieť dôvod. Hlas sa jej triasol, keď popisovala, ako sa to stalo: „Schádzali sme z priesmyku smerom na juh do Hakronovej pevnosti. Pozval ma, aby som na neho počkala v bezpečí pevnosti, lenže cestou lesom nás zajali nejakí nesmrteľní, ktorí hovorili iným jazykom. Nemali sme tušenie o koho sa jedná,,“ obhajovala sa hneď.

„Akí nesmrteľní?“ vybafol na ňu Armin. !No tak akí“ zareval som, prikrčila sa hrôzou. Dívala sa na mňa a ja som pochopil, že nemôže uveriť tomu, ako som sa zmenil.

„Objavili sa nečakane. Ako to mám vedieť!“ dvihla hlas

„Akože nevieš!“ vrčal som.

„Zavliekli ma k nemu do stanu,“ povedala rýchlo. „Spolu aj s mojim otcom, neviem, kto to bol!“ bránila sa.  Schmatol som ju za lakeť, aby sa dívala rovno do mojich očí. „O.. - on povedal,“ koktala, „ že ak do druhého dňa sa nevráti jazdec aj s informáciami, koľko je na tomto hrade nesmrteľných a lykanov, tak môjho otca zabije. To povedal ich vodca!“ hodila mi do tváre nenávistne tieto slová. Armin mi ju hrubo vytrhol z rúk - „Hovor úctivo!“ zakričal na ňu škaredo. -„Odpusťte, pane,“ zastonala bolestne.

„Ako vyzeral ten chlap?“ pokračoval som v otázkach. Tušil som odpoveď.

„Taký malý a stále kričal a bol bez vlasov. Na hlave mal čosi...“ zajakala sa, „vytetované,“ vypískla, keď s ňou Armin surovo trhol.

„Wardrún,“ naježene vyslovil jeho meno Armin.

„Hmvrrrrr...“zavrčal som si súkromne, miesto toho, aby som si vrazil hlavu do náprotivnej steny. Potreboval som chvíľu...

Takže, ako na tom som? Pretrel som si tvár a díval sa na svoju nešťastnú bilanciu: Stojí predo mnou žena, ktorá sa má vydať za môjho brata a Wardrúnov špeh v jednom. Ostal som vyvedený z miery, vŕtalo mi hlavou, kde by vzal Hakron toľko peňazí, aby si mohol dovoliť prisľúbiť ženu z Perzie? Hakron bol bojovník, a nie obchodník.

„Dobre,“ povedal som a pretrhal myšlienky na Hakrona. „Chcem vedieť, kde je ich tábor. A ako je ďaleko od pevnosti,“ pozrel som sa na ňu. Hádam, že sa mi nebude zdráhať niečo povedať, vystríhal som ju: „Nenúť ma sa naštvať!“ pohrozil som jej. Nebol som si istý, či by som zniesol páchať násilie na tejto žene. Bola ešte dieťa, nie v tom pravom zmysle slova, ale páčilo sa mi ju tak nazývať. S tými nádhernými jazernými očami ma poplašene pozorovala, v riasach sa jej trblietali kryštáliky sĺz.

Po dlhom zaváhaní som sa dočkal odpovede: „Bojím sa, že to odhadnem zle... ale bolo to, ďaleko na sever od pevnosti. Myslím, že toto by ste mali vedieť; Videla som tristo jazdcov. Minimálne.“

„Čože?!" zatmelo sa mi. Na chvíľu ma pochytil nejaký výpadok, už som ju počúval iba na pol ucha. “Videla som ich kone,“ zdôraznila. No iste, že jej kone neunikli! Cítil som, ako vo mne začína vrieť jed!

Táto informácia bola ako parádna rana do zubov.

„Fúha!“ zahvízdal Armin. „ Mali by sme sa poradiť s Edwardom, môj pane.“

„Áno, niekoho tam pošli,“ súhlasil som a porazene sa posadil na peľasť jej postele.

Pri predstave, že som ešte pred malou chvíľou pomýšľal na túto ženu ako na niekoho s kým by som si dokázal predstaviť, že spojím svoj život ...  Tak naivný! Tak hlúpy som! To bude isto tou dlhou dobou bez boja, a aj bez ženy! Som vôbec ešte chlap? Prestal som byť v strehu a ten špinavec mi poslal za zveda mladú ženskú s čarovnými očami - ešte som chlap! -  odľahlo mi. Dozaista dobre vedel, čo robí! Takto sa nechať nachytať! Chcelo sa mi biť hlavou do steny. „To je zlé...“ vydýchol som a pretieral si tvár, všetko stíchlo. Pomyslel som na tú skázu, aká na nás len neďaleko číha. Nedokázal by som do dvoch dní postaviť ani spola toľko jazdcov, ako mali oni. Armádu novorodených som sa bez Edwarda nepokúšal nikdy stvoriť, keď tu nebol a čas ubiehal od posledných zvestí, že severania tiahnu na juh. Podcenil som situáciu. Nedokázal by som ani udržať také množstvo potvor v hrade bez neho a Thisisa. Toto mali vždy na starosť moji synovia. A teraz, stojím pred likvidačnými podmienkami.

Ostávala iba jediná záchrana.

Nik sa neopovážil ma osloviť, jediné, čo ma upokojovalo bol jej dych - pravideľný, pomalý, sprevádzajúci srdce úder za úderom.

Napokon, nedalo mi ešte sa nespýtať, horel som zvedavosťou, aké numerá ma položia rovno na zem. Odstrčil som Armina a sklonil sa k jej vyjavenej tvári: „A akú správu si poslala k pevnosti ty?“ opýtal som sa hryzavo kútikom úst. Slzy sa jej spustili potokom.

„Neviem, koľko vás tu napočítal Navid,“ povedala previnilo a uhla pohľadom.

„To je ten, čo ušiel?“ vyšetroval Armin.

„Áno.“Vzhliadla opatrne ku mne. Ach tie jej nevinné zelené tône sa tak ublížene dívali.

„On zajal môjho otca a vyhrážal sa, že keď...“ vzlykla. – „Keď čo?“ vyštekol na ňu Armin. „Tebe to cestou sem vôbec nedošlo, že vás odhalíme?“ spýtal sa jej jedovato. „Máš vôbec predstavu, čo tu  robíme so zradcami ako si ty?“ zavrčal som nahnevane aj ja a predstavil si ju nahú, natiahnutú s rozpaženými rukami na sťažni, s chrbtom posekaným od biča. Tristo rán! Tristo rán by ju zabilo...
Vari čosi také dopustím? pýtal som sa sám seba.

„Pošlite po Adisa!“ prikázal som opodiaľ stojacemu lykanovi. „Hmch!“ odfrkol som si a  netrpezlivo čakal dokým príde Isabelin brat za nami. Adis prekvapený zastal pod kamennou klenbou, keď zbadal, že sa niečo deje.

„Čo! Čo sa stalo?“ vyskočil zo dverí.

Nejakým vysvetľovaním som sa nezdržoval a šiel rovno k veci: „Adis, ako rýchlo stihne prejsť odtiaľto svorka k prvému kontrolnému stanovisku za hranicou cisárstva?“

Adis zdesene chvíľu uvažoval a s rukou na čele povedal: „Ak pobežia vkuse celú noc, tak ráno tam budú.“

„Dobre, tak hneď zvolaj svorku, ja napíšem depešu.“

Posadil som sa a nadýchol vlhkého vzduchu, ranný opar zahalil hrad hmlou, vzduch voňal borovicovým ihličím a pokojom, ale to bol klam. Pokoj sa skončil a nadlho.

Vzal som kačacie brko a napísal Dra-chanovi na zvitok prosbu o pomoc s detailmi o Wardrunovej tristočlennej jazde. S ťažkým povzdychom som podal zvitok Adisovi.

„Hneď vyrážame, povediem svorku sám, spoľahni sa,“ uistil ma Adis. Mlčky som pokýval hlavou a snažil sa zapudiť hlad, ktorý som už pár dní odplašoval medovinou. Hnev a hlad nie sú dobrá kombinácia v mojom prípade, niekto by mohol prísť k úhone, pozrel som sa na Namun, ako jej tepú cievy na krku, rovno ju striaslo, keď zbadala, kam sa dívam, ale napokon, nadvihla tú svoju panovačnú bradu a odvrátila sa odo mňa.

„Čo s ňou, pane?“ spýtal sa ma Armin.

V ten okamih, pri pohľade na ňu a tú jej panovačnú povahu, ma ešte stále zožierala nevraživosť za jej podlú zradu, mávol som rukou a zbadal jej pobledlú tvár, hrdo nemihla ani brvou. Ach, tak hrdá je, a pritom tá jej krása by dokázala vykúpiť životy, aj ten jej, ak by chcela.

„Zbičovať,“ zavelil som.

Počul som, ako napäto vydýchla, srdce sa jej rozbúšilo tak nahlas, že som musel okamžite odísť z miestnosti.

„Postaraj sa o to,“ kývol som na Armina.

„Môj pane...“

...

Ešte som sa presne nerozhodol, či dovolím to bičovanie, najprv som sa musel nasýtiť. Trpel som hladom už pekných pár dní.

„Otče, prečo ju dávaš zbičovať, nechceš ju zabiť ty sám?“ spýtal sa ma Edward, už s čistou hlavou po svojej báječnej opici z predošlej noci.

„Zajtra tu máme pravdepodobne tristo wardrunových jazdcov,“ povedal som mu a nereagoval na tak lákavú predstavu.

„Viem, Armin mi to povedal. Poslal si po Dra-chana?“

„Áno, Budeme sa musieť vykúpiť, synu. Ty by si sa mal obratom vybrať na sever. Spolu s gardou a pár svorkami dokážeš obsadiť Lyngby bez problémov,“ radil som mu.

„A čo moja rodina?“ opýtal sa prekvapene. „Nenechám ich tu, keď on chce nášho syna zabiť. Neopustím Isabell.“

„Preto som poslal pre lykanov, aby chránili tvoju rodinu a teba. Prečo myslíš, že by som to robil?“ ohradil som sa teraz ja. „Myslíš, že sa toho severského smrada bojím? Že by som sa mu nevedel postaviť sám? Myslíš, že sa bojím smrti po tej večnosti bez nej? Hm?“

„Nie, to si nemyslím,“ odvetil Edward.

„Myslíš si, že sa neviem vzdať krvi? Zbabelí radní utečú do Ríma, celý dvor sa rozpŕchne, zostanem tu sám s Hakronom.“

„Vynikajúca spoločnosť, Patrius, zalovíte si aspoň,“ zasmial sa trpko Edward. Tá skutočnosť, že mi ostane len Hakron, nesľubovala krajšie zajtrajšky, to by som mohol zdieľať radšej jaskyňu s medveďom.

Z podhradia sa ozval hlasitý výkrik a prudká spŕška nadávok, Edward sa zachechtal. „No, neviem, či ti bude ešte bratom, keď mu necháš zbičovať majetok?“ ukázal dole z hradby. „Ja som sa domnieval, že sa ti páči,“ podotkol trefne zas.

„Isteže sa mi páči. Ty si zbehlý v týchto veciach, synu, tak mi poraď, čo som s ňou mal ako robiť?“

„Spraviť z nej svoju ženu!“ smial sa ďalej. Zdola, z nádvoria sa ozýval stále silnejší hluk, počul som Armina ako kričí: „Ty jedna potvora, osekám ti tie tvoje nechty!“ To ostatné hrubé nadávanie mi na neho nejako nesedelo, napodiv klial len ten ženský hlas.

„Tá má ale slovník, pozri dole,“ ukazoval Edward, „aha, ušla im! No to ma podrž!“ zabával sa.

Napadlo mi, že ju Armin bez mihnutia oka zabije, ak ju bude musieť naháňať v katakombách hradu.

„Armin, nechaj ju ísť!" kričal som z hradby.

„Pane, vbehla do podhradia, časť je ale zaplavená, tak počkáme, dokým ju von vyženú potkany.“

„Ja ju nájdem!“ zavrčal som. „Vypadnite, všetci!"

„Chceš, aby som ti ju pomohol chytiť?“ spýtal sa ma pobavene Edward.

„Grrr! Choďte si po svojom!“ odohnal som naštvaného Armina s protivným Edwardom. „Na to som tu ja, aby som prerážal odtokové kanály, nerobte si starosti, priatelia. Však ja si ju nájdem sám,“ mrmlal som si pre seba.

Vkĺzol som do spleti zavlhnutých chodieb plných špiny a páchnucich splaškov. Zima sa viditeľne podpísala na stave hradu. Napadlo mi, že si spravím aspoň menšiu revíziu a odhadnem škody, do akej miery znova potrhala voda skalu. Potkany a netopiere na mňa valili oči z každého kúta. Aby som si dával pozor, hradom sa nesú zvesti o tom, že  tu straší.

Pokúsil som sa trocha taktizovať a predvídať, kam by sa prvé asi ukryla. Ak by som bol ja žena, tak... tak nič. Spomenul som si na Dra-chanovu ženu a dúfal, že pre tentoraz už nebudem mať tú česť.

Dra-chan a jeho tlupa veľkých vlčíc, ktoré tvoria jeho alfa svorku, nad ktorou sa vypína mohutná modrooká vlčica Gael s tesákmi veľkými jak šable. Orientálka s tmavou pleťou je jeho družkou už zopár dlhých desaťročí a majú spolu zopár desiatok tiež takých zubatých potvor ako ona. Gael vždy Dra-chana sprevádza vo všetkých bojoch a ťaženiach, ktoré cisárstvo pod jeho hlavičkou absolvovalo, pokiaľ si dobre pamätám. Lykania samica silou sa rovnajúca tak možno Reovi na druhú. Dra-chan mal vždy môj obdiv, jeho vkus na ženy by zastrašil aj vojsko, zasmial som sa nahlas.

Čosi som započul, bežala hlbšie, rozbehol som sa aj ja. Stále ma miatlo klapotanie topiaceho sa snehu, myši pišťali. V ušiach mi hučalo, celým podhradím sa niesol jej tlkot srdca a hlasný dych. Už som bol blízko. Utekala predo mnou... Utekala! Náhlila sa, dychčala. Sledoval som ju tmou s nemennou presnosťou lovca. Ach, si ako ružička, vôňa za tebou podzemím veje ako kvetinová zástava.

„Aj tak ťa nájdem!“ zakričal som za zvukom bežiacich nôh. Len dýchaj, pulzuj! Z chodby sa ozval šramot, miesto ruží som zacítil pach krvi – chyba sa stala skutočnosťou a hlad , ktorý som cítil bol pravý.

A ako inak to mohlo dopadnúť?

Stála opretá o vlhkú stenu obrovského piliera, tvár si skrývala do dlaní a nahlas lapala po dychu. Dychčal som tiež, ale skôr ako taký priškrtený muflón. Jej opojný pach ma zbavoval ľudského zmýšľania, už som nevidel a necítil bolesť, nepočul nárek,  už som len... zabíjal. To prenasledovanie ma dohnalo na kraj vlastnej trpezlivosti, vždy som sa vedel ovládať, ale tie odrané kolená a zakrvácané dlane, ma vrhli dole z tej hrany hradby, kedysi pevnej sebakontroly a ja som padal v opojnú priepasť zverstva, ktorého podstata búšila priamo v mojej hlave.

Zbytky nenávisti jej zrady zo mňa vylúdili kvílivý zvierací zvuk. Vrhol som sa na ňu ako taká beštia, v poslednej chvíli som uzrel, ako len privrela oči. Strhol som ju za ramená, aby sa nemohla brániť a zahryzol sa jej hlboko do krku. Vyjakla nahlas, výkrik jej zaplakania sa niesol v desiatkach ozvien pod celou Bielou vežou. Roztriasla sa šokom v mojich rukách, nemala šancu bojovať, i keď v jej pažiach som okrajovo vnímal odpor, a to ma ešte viac povzbudzovalo, bol som presvedčený, že ju zabijem. Zahryzol som sa ešte raz. Ochabla a zložila sa mi do dlaní, perzsky čosi potichu šepkala, to ma spomalilo a prinútilo kúsok sa zamyslieť nad činmi, aké práve pácham.

Veď som ju chcel stískať vo svojich rukách ešte v predvečer Edwardovej svadby a nie z nej vymačkávať dušu v temnom podhradí - držať ju v láskavom náručí a nie vo zvieracích pazúroch. Sprisahala sa – to áno - lebo nemala na výber - chránila svojho otca, i ja by som chránil svoju rodinu – vždy som chcel mať vlastnú rodinu. A napokon bola tak mladá, aby zomrela, zasluhuje odpustenie. Keď mi jej krv trochu prinavrátila rozum na normálne hodnoty, uvedomil som si, čo robím. Zbadal som škody, ktoré som napáchal. Krk mala rozdriapaný, vysilene stonala od bolesti, potichu čosi zašepkala - slovu, ktoré použila, som rozumel - zopakovala to tak tenkým hláskom, že mi to zlomilo srdce.سرنوشت من ,Patrius...“ hlesla bezbranne. (*si môj osud, Patrius...)

Pazúry mi ochabli, oslabili sa, zmenili sa na ruky...

Toľko ľútosti, ktorá mnou bolestne prešla, som necítil ešte nikdy vo svojom živote. Zložil som čelo na jej rameno a snažil upokojiť samého seba a ju tiež. „ššš... už je to preč,“ splynulo mi z úst, pohladil som ju po vlasoch a hojdal ju zabalenú vo svojom náručí. Ako som len mohol, nepremýšľať nad dôsledkami! Nadvihol som jej tvár, krv z poraneného krku stekala na jej hebkú pokožku, horúcou úžľabinou medzi jej nádherné prsia. Ruky som jej vsunul pod paže a pomohol jej na nohy, ledva stála.

„Vnímaš ma?“ spýtal som sa. „Odpovedz mi, Namun.“ Zatriasol som s ňou. „Ja už ti neublížim, prestal som, počuješ?“ šepkal som jej pri uchu, oprela sa tvárou o moje líce, slabo vzdychla, pobozkal som ju na spánok. „Namun, vezmem si tvoju dušu, nie život. Len mi musíš odpustiť,“ tichunko som mumlal do jej pokožky a vdychoval pach krvi a nechal sa ovievať jej sladkým dychom, voňala nádherne ako ruža.

„دوباره مرا ببوس...“ odpovedala mi slabým vílim hlasom. (*bozkávaj ma...)

„Ach, áno, budem. Namun, odpusť mi, že som to nedokázal zastaviť. Namun, prosím,“ šepkal som. Pobozkala ma sama a vzala moju tvár do dlaní.

„Nemôžem neodpustiť ti, keď ma do tvojich rúk vložil sám osud,“

„Myslíš, že to bol osud?“

„Som si istá... že to bol osud.“

Pripomínal som si naše prvé stretnutie, pery rysujúce sa cez hodváb, vôňu, ktorú som hneď rozoznal, ona bola môj osud, už to viem. Moja ruža. Jej krása mi učarovala, jej hlas, oči zelené, áno to bol osud. Pýtal som sa sám seba držiac ju v náručí, či už dnes dokážem opustiť to jedno jediné srdce na celom svete, či sa dokážem vzoprieť samote, ktorú mi už roky spolužitie s ním prináša a pokúsiť sa žiť a ísť ďalej s touto ženou, s Namun. Ešte nikdy som nechcel... netúžil tak opustiť Kaledóninu pamiatku ako práve teraz.

„Opri sa o mňa.“

Držal som ju, aby nespadla a pritom mi prsty skĺzli k jej útlemu drieku, skĺzlo aj hebké sáry – ach, čo s osudom? Celé šaty mala na hrudi rozdriapané, krehký hodváb sa trhal ako pavučina a odhalil jej drobné prsia a tmavé bradavky vztýčené rovno k... hlava sa mi zakrútila a v ústach vyschlo horkou chuťou. Cítil som teplo, ktoré vo mne stúpalo stále vyššie a vyššie. „Pozri, Namun, aká si krásna...“ užasol som a chytil do dlane jeden prsník. Myslela si, že ju temnota podhradia ochráni, ale ja som všetko videl.

„Ach, môj pane...“ vzdychla opantaná. Oprela sa o kamennú stenu a vypla hruď proti mne, prstami mi zašla do vlasov. Ako dlho som necítil niečo podobné? Však už raz povedala, aby som ju bozkával, tak by som bol somár, ak by som to teraz neurobil.

Sklonil som sa a poláskal jej nahú pokožku od krku až k hrudi. Tomu sa vraví nadpozemské osvietenie! Vypla sa oveľa viac oproti mne a tichunko stonala, až ma ten zvuk z jej úst uvrhol do bezbrehej priepasti, z ktorej je len ťažko návratu.

„Namun, ja...“ zasekol som sa. Vari ma dnes, už úplne, chcelo osvietiť rytierstvo tak hlboko hlboko v podhradí?

„Áno,“ zastonala.

Znehybnel som prekvapením. Áno, čo? Bál som sa to áno rozlúštiť.

Privrela oči. „Áno,“ zastonala prerývane zas. Ach, ako v tom pokračovať? Nevedel som, či naozaj môžem, po tom mojom hroznom pohryznutí. A zasa to áno. Zavlnila sa mi v náručí. Och áno!

„Dobre, tak áno. Nemusíš sa ničoho báť,“ tíšil som jej vzplanutie, lenže, kde bola pravda? Ona bola zasnúbená Hakronovi – rozhodol som sa zabudnúť na jeho vždy vyzubenú podobizeň a nepredstavovať si, že by sa jej niekedy iba len dotkol. Akoby niekedy vôbec mohla patriť do takých papŕč, ona tak nevinná. Jej nevinnosť ma pripravovala o rozum – chcelo sa mi vrčať a hrýzť. Ale ja som ju chcel! Chcel som ju uhnať, milovať, vniknúť do nej, strhnúť ju presne tak, ako v tom lese. Namun bola moja, nejakým spôsobom mi patrila, tušil som to od nášho prvého stretnutia. Nechcel som už žiť tým mojim nekonečným smútkom, v tej prekliatej jedinej a naveky stratenej láske. Nie už nie. Dal som Kaledónii všetko, aj svoj dych a neostalo zo mňa nič, teraz začnem nanovo, ak sa mi ju podarí uchrániť pred nástrahami, aké na nás všetkých ešte iba čakajú.

„Dievčatko moje, v chodbe na pravo je jedna čarovná miestnosť, vezmem ťa tam, áno?“

„Áno...“

Samé áno.

Vstúpili sme do obradnej miestnosti, o ktorej sa mi len marilo, že tu je, ale prekvapilo ma, že tam nebolo tak vlhko ako v ostatných miestnostiach hradných pivníc, radní si tu asi kúrili, aby im po večeroch nebolo na tie ich staré zadky zima. Položil som Namun na obradný stôl a zbadal pod komínom v rohu naplnený krbový kôš napchatý lávovým kamením a trieskou. Vzal som kremienky a vykresal oheň, ktorý osvetlil celú sálu.

Zhodil som svoj špinavý plášť a prešiel až k nej. Ležala na boku a pozorovala ma, v dávnych časoch by ma nútili na tomto stole na ňu vziať dýku, ale dnes sa tu bude konať iný obrad.

„Namun,“ oslovil som ju šeptom. „Ľahnem si k tebe.“ Nahol som sa k nej, o kúsok sa posunula a spravila mi miesto. Dotkol som sa jej pier, mala ich tak krásne a plné, cítil som vzrušenie, zovrel som ju v náručí, pasovala doň, akoby bolo pre ňu stvorené. Dotýkal som sa jej hodvábnej pokožky, už tak dlho som neláskal ženské telo.

„Mala si už muža?“ spýtal som sa a vtisol jej ruku dole medzi stehná, stiahla kolená k sebe. „Tak mala? Prezraď mi to,“ chcel som vedieť. Líca sa jej sčerveneli na malinovo, sklopila hanblivo oči a kývla , že nie.

„Ty budeš môj prvý, môj pane,“ šepla a oprela sa o lakte. Ruku som nechal v teple tam, kde bola.

„Tak ma musíš pustiť ďalej, Namun, ak ma tam chceš mať,“ naliehal som. A ja som vedel naliehať. „Chceš to, chceš byť moja, Namun?“

„Ach, áno, chcem, môj pane,“ zašepkala vášnivejšie. Jej áno ma činilo šťastným, až sa mi z toho dmula hruď.

„Túžim po tebe od tej našej spoločnej naháňačky. Ty si tak dobrá jazdkyňa, až som sa bál, že ťa nechytím,“ povedal som celý napružený. Už vtedy mi voňala ako tá najvábivejšia korisť a teraz ju chcem vidieť celú obnaženú v rozžiarenom jase lávových kameňov - vidieť sa perletiť jej mladú pokožku snedého bronzového odtieňu.

„Ale chytil si ma,“ povedala, jej hlas znel šťastne. „To preto, že si tak silný muž.“

„To preto, že som bežal skratkou, vieš?“ usmieval som sa a pretieral jej pery prstom. Tie jej ústa a moje predstavy o nich...

„Nehral si fér.“

„Nie.“

Sklonil som sa k jej tvári a čakal až otvorí oči.

„Nuž tak tu ma máš, vo svojej náručí, teraz som tvoja, chytil si si ma dva krát, môj pane,“ zašepkala a nadstavila mi svoje ústa, hlboko som ju pobozkal, až sa rozochvela. Po chvíľke nežností na nej už neviazlo nič, čo by ju predo mnou ešte halilo. Chytil som ju za členky a rozovrel jej štíhle nohy.

„Uvoľni sa, Namun,“ vydýchol som k nej. „Už budeš len moja.“

A teraz...

Ach, nebesá! Pohliadol som na oltár pred sebou a cítil sa osvietene v okamihu, keď som sa dostal do jej tela. Zlaté čaše žiarili do našich tvári, tá jej sa leskla, líca mala zmáčané slzami. „Neplač, Namun, bozkávaj ma,“ šepkal som jej a naklonil sa nad ňu bližšie a spôsobil jej ešte väčšiu bolesť, slzy z jej nefritových očí mi nádherne patrili, túlila sa k mojej hrudi a jej hebké pery ma zasypávali nežnými bozkami lásky, ktorú ku mne cítila.

Dokázal som vždy vyčítať pravdu z ľudí a ona mi tú svoju tentoraz pravdivo ukázala celú a prijala ma takého, aký som. Úľava, ktorá nastala zo mňa strhla roky chladu a prázdnotu zamenila za hrejúci cit. V tej chvíli som po prvýraz zadúfal, aby toto naše spojenie bolo požehnané. Napokon, neviem, čím som si zaslúžil toto všetko, ale získal som Namun. Získal som dôvod znova žiť.

...

Von som ju už niesol v náručí zahalenú v mojom plášti. Hneď pred vchodom do podzemia číhal stále napálený Armin, asi čakal, že ju odtiaľ vytiahnem za vlasy, alebo tak nejako podobne. Už už sa po nej chcel vrhnúť, keď si lepšie všimol mňa.

„Môj pane“ uklonil sa poplašene a uhol mi z cesty. „Vaše komnaty sú pripravené.“

„To som chcel počuť!“ zamručal som nahlas

„Dám priniesť kúpeľ, môj pane?“ spýtal sa rovno v podrepe.

„S tým ani neváhaj, lebo ťa vymením!“

 

***

Radosť v týchto končinách, je veru vzácny to jav. V tomto nechránenom hrade, stojacom na skalnatom brale, bičovanom nehostinnosťou divokej prírody, ktorá vládne tejto večnej Vysočine, a aj nám. Jeden spečatil svoju lásku svadbou a druhý našiel  znovuzrodené šťastie. Dajme im čas naplniť svoje srdcia láskou, aby dokázali prežiť ďalšie dni, lebo na okraji lesa čaká tristo jazdcov a šťastie sa do toho dňa isto pominie.

 

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Astrid

20)  Astrid (26.11.2012 16:10)

Xena neco bude... čoskoro díky

19)  Xena (26.11.2012 12:43)

Nikdy som nečítala nič lepšie . Dúfam že dalšia kapitola bude čoskoro

ireen

18)  ireen (03.08.2012 21:14)

Nádherné! Jsi kouzelnice! Děkuju!!!!!!!!

Astrid

17)  Astrid (20.07.2012 12:08)

Lele1790 , ďakujem, že si našla chvilku

16)  Lele1790 (20.07.2012 09:17)

Ahoj,takto zrychla zrana z mobilu z prazdnin ked som konecne po troch tyzdnoch chitila wifi ti jedine con mozem napisat ze to bolo zase ake? (To slovo uz ti musi liezt na nervy) DOKONALE!!!!!Js sa hambim sama za seba ze mam takto malu slovnu zasobu ak chcem vyjadrit perfeknost.
Malo casu a pristupu na net ma nuti ti tu nepisat romany a preto len dodavam ze dufam ze bude rychlo nova kapitola pretoze inak sa zblaznim.Prosim pokracuj
Klaniam sa

Astrid

15)  Astrid (18.07.2012 18:29)

RoPa, ešte neviem koľko presne, píšem to vkuse a potom to rozdelím, na koľko to vyjde uvidím, ale s kapacitou 4ooo slov /kapitola, by to mohlo stačiť
ďakujem, že si sa stavila

14)  RoPa (18.07.2012 10:07)

Nejsem lenivá, jenom jsem si nevšimla, že přidala! Dvě až tři kapitoly? To je škoda, povídka je nádherná. Vím že přes třicet kapitol je dost, i tak mě bude mrzet, že končí. Těším se na další, piš!

Astrid

13)  Astrid (16.07.2012 16:11)

Bye, Bosorka, Matysekmj, BabčaS., semiška, ambra, moc Vám holky ďakujem za podporu, nebyť Vás tak túto poviedku hodím cez palubu.
Do konca ostávaju 2 - 3 kapitoly už len v réžii E B, v predošlých kapitolách som odbočila a príbeh uberala iným smerom - Patriovim , niektorých to asi odradilo, čo ma mrzí. A napokon, píšem tento príbeh už dva roky, ale byť čitateľ, tiež sa k danej poviedke po takých prieťahoch nevrátim. .

semiska

12)  semiska (16.07.2012 12:21)

Zlato, včera jsem se vrátila z dovolené, dneska doháním co jsem promeškala za posledních 14 dní. ;)
Náhdhera, konečně je Patrius taky šťastný.
Já z každé kapitoly teču, ptž tohle je skvost, který by si zasloužil zhmotnění.;) Jsi naprosto skvělá, těším se na další kapitolu. ;)

Astrid

11)  Astrid (12.07.2012 00:50)

konečne zase ucelená som, Bye, díky

Bye

10)  Bye (12.07.2012 00:01)

"S nikým som nebojoval, neviedol spory, nehodoval, neobcoval, nelovil, ne... Nič."
Já nevím, že ty dokážeš vytvořit tak dokonalý charaktery.
Patrius by měl podle všeho odpuzovat, varovat... To, jak s ním cloumaly emoce při tom výslechu, jeho hrubost...
Ale on přitahuje. A to tak mocně, že bych se na to jeho charisma chytla jako na lep. Bez pardónu. Ať si je krutej a zcelibovanej jak chce.

Tyjo, a politikaření a vladařský pletichaření máš zmáklý dokonale! Ještě že je Patrius ve střehu ;-)

Miluju tvýho Edwarda nějak víc, čeče. Vypadá to, že mu to spočinutí s Isabel svědčí a když srší tím drzým vtipem, je to táááák osvěžující

Wow, ta honička a on ji... kousnul! A pak... Ten chlap je zosobněný sexepíl!!! Co já teď s tím???

Astrid, neskutečný! Tohohle se NIKDY nenabažím. Klidně dalších třicet kapitol!

Astrid

9)  Astrid (11.07.2012 20:21)

Bye ja v hĺbke srdca viem, že ma neopustíš, inak by som to možno dávno vzdala, Tvé komenty su ako najlepší doping na túr, omg .
Už to píšem dosť dlho a tí, ktorí to so mnou fárajú do dnes, by zaslúžili metál a darčekový koš k tomu, ani sa nedivým, okrem toho som aj dosť odbočila, ale už len asi tri - štyri kapitoly a do polky augusta bude dopísaná.
Holky som moc rada, že Vás tu mám

Bye

8)  Bye (11.07.2012 19:43)

Astrid, klíííd, v mém případě se jedná o obvyklé zpoždění matky dvou dětí (t.č. obou s neštovicemi) se dvěma zaměstnáníma a těsně před odjezdem na dovolenou (pokud zaberou antibiotika)...
Já přečtu každý tvý písmenko! Jen na to zkrátka potřebuju aspoň trochu času B)

Bosorka

7)  Bosorka (11.07.2012 14:27)

Tiché čtenářky - nebuĎte labutě! Vzhledem k počtu zobrazení tohle fakt není fér! Která z vás přečte a nezkomentuje, té zkysne mléko v lednici bar, bar, bar!

ambra

6)  ambra (11.07.2012 13:18)

Pět minut? ;) Hodná, těším

Astrid

5)  Astrid (11.07.2012 13:15)

Bobek nehodím, mala som len 5 minút depresy, píšem

ambra

4)  ambra (11.07.2012 12:48)

Zpráva pro všechny čtenářky: Ženský, pokud o sobě nedáte vědět, Astrid nám na to hodí bobek, tak překonejte lenost a nechte tu pár písmen!;)
Zpráva pro Astrid: Piš!

3)  BabčaS (09.07.2012 22:44)

matysekmj

2)  matysekmj (09.07.2012 21:52)

Na začátku takový šok,že ji nechá zbičovat už už jsem chtěla křičet,a pak když utekla,holka jedna šikovná měla bych si pod sebou uklidit Teď mě jen děsí ta horda na kraji lesa prosím,že nebude štěstí pomíjivé
A neboj já to neodpískala,jen jste mi daly seznam nej povídek a některé jsem si našla já (v angličtině všechno) a tak zápasím s překladačem a k tomu hromada knížek,prostě jsem si toho nabrala moc a nějak nestihám

Bosorka

1)  Bosorka (09.07.2012 21:40)

Astrid, já čekala, že to bude nádherné, ale ty ses ještě překonala A zájem o Patria nadále trvá, to si teda piš!
Jsem z něho celá rozněžněná

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek