Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Kapitola šesťnásť

Dotkni sa mojich sĺz nežnými perami,
dotkni sa môjho sveta končekmi prstov.
A môžeme mať večnosť
a môžeme sa milovať navždy. Isabel... Dotkni sa...

 

Kapitola 16

 

 

Milý môj, kde si? Hľadám ťa v zblúdilých, chladných snoch. Blúznim zo spánku.

Nad ránom sa mi stracaš v hmle.

Prečo to tak musí byť?

Ja viem...

Vytrhli ma z tvojej náruče. Ty to cítiš.

Mám strach, láska moja. Strach...

 

 

Dve sestercie

 

 

„Preber sa! Ty mrcha, vstávaj!“ Prskal na mňa niekto. Zaostrila som a hľadala toho, kto ma vytrhol z blaženého bezvedomia a myslela si, že som naozaj mŕtva. Lyrina tvár sa skláňala hneď vedľa mojej a v tej úplnej blízkosti som zahliadla to vražedné zlo jej duše. Jej strašné krvavé oči na mňa škaredo gánili a viečka neprirodzene klipkali ako zvedavému krkavcovi. Ona vrčala a vyzerala ako bosorka z pekla. Z úst mi vyletel ohlušujúci výkrik, s odporným úškrnom mi ich zapchala šatkou a bolestne mi stlačila hlavu v chladných dlaniach. „Buď ticho!“ Prebehla okolie očami, pristúpil k nám akýsi chlap. Vyzeral ako kupec.

„Už je hore. Na tú dávaj exemplárne pozor. A aj túto ber. Zadarmo. Nemám náladu sa na takú zberbu už dlhšie pozerať. Len by to žralo a kradlo moje šaty. Padaj, mrcha!“ vrčala Lyre na nejakú ženu, ktorá sa vo veľkom kožuchu pracne dostrkala až do tmavého rohu voza.

„A pamätaj, najprv do Trimontia, tam sa stratíš. Potom mi je už jedno ako ju dostaneš do Ríma. Tam vyhľadáš muža menom Orfeus. Je to kupec. Obchoduje s háremami v celom Stredozemí. Povedz mu, že ťa posielam ja a nech túto,“ ukázala prstom na mňa, „predá najlepšie niekam do Egypta. Jednoducho čo najďalej. Rozumel si?“ zaprskala Lyre na chlapa čo stál pri voze, v ktorom som stále ležala a neveriacky počúvala, čo hovorila. Z hrôzou som si uvedomovala všetky skutočnosti plynúce z jej úst. Háremami...? Zamrela som strachom.

„Spoľahnite sa, vznešená pani,“ povedal muž a zdvorilo sa jej poklonil. Trhom som sa posadila a uskočila stranou, keď náhle Lyre ku mne vztiahla ruku. S prižmúrenými očami sa zúrivo zasmiala a jedovato cerila tesáky. Odtiahla som ešte viac, niekto ma objal.

„Myslela si si, ty štetka, že si to s tebou bude naveky rozdávať? Stočil by ti krkom tak či tak. Ver mi,“ šepkala Lyre a prechádzala si prstom v hlbokom dekolte. Chvíľu mlčala, asi uvažovala, ako mi čo najviac ublížiť.

„Vieš vôbec koľkým sukám ako si ty to už urobil? Ale teraz asi zabudol kam patrí. Hm... Neboj sa, na to som tu ja... Ja mu to pripomeniem. Nespomenie si na teba, o to sa ja už postarám. Sme si súdení. Ale však, to ty dávno vieš, že?“ obludne sa chichotala a zakrývala si pritom ústa rukou. „Bola si len hlúpy rozmar. Nič viac... Len rozmar...“

Klame! Ona, klame!

„Klameš!“ vyrazilo zo mňa plačom. Lyre sa len zvonivo zasmiala a mávla rukou takým spôsobom, akoby zmazala všetko čo medzi mnou a mojim princom kedy bolo. „Zabudne na teba..."

...

Havrany krúžili nad zmrznutou nočnou pláňou, z vysokého končiaru sa s lomozom odtrhla lavína. Otvorila som oči údesom. Toto je znamenie!

...

„Zabudne na mňa,“ zašepkala som a pozorne počúvala tie tri slová, ako vedľa seba znejú. Zvažovala som ich význam. Nerozumiem vari svojej rodnej reči? V hlave som mala vzduchoprázdno. Tie slová akoby sa stali hmotnými - stačili mi srdce v päsť. Nemohla som sa v ten okamih ani nadýchnuť, nieto pohnúť. Nevedela som, že zlo berie dych aj takýmto spôsobom. Prudký vietor toto všetko len pravdivo stvrdil, keď sám zapleskol drevené dvierka klietky, v ktorej som pokorene kľačala.

...

Alica mala pravdu. Moja vyveštená cesta sa začala... Ach, milý môj, to nie. Bez teba nie...

...

Zrazu som mala taký strach, že sa mi roztriaslo celé telo. A okrem toho sa o mňa pokúšali mdloby. Iste tým stresom a asi aj hladom. Tehotenstvo dalo o sebe výrazne vedieť, lebo čo som sa len nadýchla trocha závanu konských výkalov, začalo ma nepríjemne dáviť. Pocit, že odpadnem sa mi otieral o krk a ramená, ale krutý chlad ho na moju škodu držal stále v pozore, čiže nič príjemné sa nekonalo. Stisla som viečka a nechcela nič vidieť. Lyre podišla bokom popri voze ku mne, niekoho náruč ma silnejšie zovrela.

„Tu... na. Vezmi si to.“ Natiahla ku mne dlhé pazúry, čosi mi podávala. Utiahla som sa viac do ponúknutej náruče a nespúšťala z Lyre očí. Naraz mi tou upíriou rýchlosťou vytrhla ruku a vložila mi do dlane dve studené mince s vyrazenou Cézarovou hlavou uprostred.

„To máš pre prevozníka, ty úbožiačka. Pre teba a toho tvojho mizerného pangharta čo nosíš v sebe. Ber to ako láskavosť odo mňa,“ povýšenecky zapriadla. A aká bola krásna, tak sa jej tvár znova zmenila na mrzkú vyschnutú smrť. Posledné čo som začula mi zlomilo srdce.

„Neboj sa, zabudne...“

Nočná obloha potemnela ešte viac, chlap pleskol bičom, kone sa vzopreli a ona zmizla v hmlistom prívale ničivého blizárdu, ktorý udrel drvivou silou priamo do trmácajúceho sa voza a zmiatol ma na drevenú podlahu nesúcu ma v ústrety skazonosnému ničomu.

Ktosi srdcervúco plakal, slabo som tie zvuky počula sa odrážať od podlahy. Zneli hneď vedľa mňa - z mojich úst, z môjho srdca...

Neodpadla som, ani som nemohla. Snehová víchrica mi bičovala tvár, triaška čo mnou mátala sa zmenila na nekontrolovateľný tras všetkých končatín. Možno som kričala, ale nebolo počuť nič, ani hlások. Víchor dunel a dorážal do lomoziaceho voza. Predstava, že by som bola v tento moment mŕtva, bola lepšia ako vykúpenie.

Dívala som sa na svoje ruky, trasúce sa mi pred sebou, na nič iné nebolo ani vidno. Keď sa vietor nepatrne otočil, prizrela som sa lepšie a zbadala, že ma za ne niekto drží. Pozrela som sa pred seba a zľaknuto zalapala po dychu.

„Brena...“

 

 

***

Vrcholkami vysočiny sa ženie stále silnejúci blizárd, jazdec sa k svojmu domovu blíži. Čierny kôň cvála do zasneženého vrchu, z nozdier mu vyráža horúci tlak dychu mocného tela, ktoré heraklovskou silou zaberá a zaberá v neznesiteľnom behu prudkým kopcom. Nesie dvojitú záťaž – ženu kňažku v náručí muža náhliaceho sa k svojmu bezpečiu, k svojej neveste – k svojej láske.

Slnko nevychádza, veru nie, aj keď je pravé poludnie.

Tajomstvo ukrýva biely hrad. Hrozitánske osídle draka, strašlivým zvukom besniaceho vetru, víta svojho princa do svojich spár zlých správ. Nevedomého, ustráchaného, náhliaceho sa priblížiť sladkému bozku krásnej víly, ktorý však za hradbami skazy už nečaká.

***

 

 

 

Voz zastal pri rozvodnenej rieke. V lodenici vládol frmol, ktorý ma prebral z utápajúcej agónie. Ten chlap, čo nás odvážal prišiel skontrolovať zámok na kovovej mreži, na ktorý sme sa s Brenou snažili márne celú cestu dočiahnuť.

„Seďte tu, a ani sa nepohnite, lebo vás splieskam bičom fľandry sprosté.“ Ceril sa na nás bezzubým úškľabkom.

S Brenou sme sa túlili jedna k druhej. Moje oblečenie ma mohlo len slabo zahriať. Vlnená šatka bola mokrá tým, ako v noci neustále snežilo, našťastie tu v doline už vietor ustal. Teplo sálajúce od koníkov k nám nestačilo doľahnúť, ruky a nohy som si skoro necítila.

...

Slzy, ak by ste vedeli čarovať, privolali by ste ho? Vzhliadla som k bielym končiarom a chcela veriť v zázraky.

...

Dívala som sa na pláň veľkého chotáru pred nami. V diali som videla rozbrázdenú cestu v snehu smerom k vysočine a chcelo sa mi znova plakať. Už sa tam nikdy nevrátim. Navždy sa stratím v háremoch, možno sa utopím tu v tejto rieke. Možno by to bolo lepšie.

Vezmú mi moje dieťatko keď sa narodí. Vezmú mi všetko, všetko... Bolestne som si rozhrýzla peru, rozplakala som sa, už som to nepočítala koľký raz. Námraza ma pálila v dlaniach ako som sa držala hrdzavých tyčí klietky, v ktorej sa prevážajú zvieratá.

Vzhliadla som opäť k horizontu a srdce sebou prudko trhlo. Ach tá bolesť...

Čierny kôň cválal do kopca vysočinou k lesu, z úst mi vyrazil strašlivý výkrik. Triasla som mrežami ako zmyslov zbavená, Brena sa hodila ku mne a snažila sa znova dočiahnuť na závlačku voza, tiež plakala a búšila do mreží. Jazdec zastal. V diali som videla ako sa Toshid vzoprel na zadné a neposlušne sa točil na mieste. Nadýchla som sa nádejou, že nás počul, ale naraz sa čierny kôň otočil znova k lesu a pokračoval mohutným cvalom na sever smerom k Bielej veži.

Slzy ho dokázali privolať, ale ja som zlyhala. To je koniec, les sa zavrel za posledným obrazom môjho milého, ktorý navždy ostane v mojej mysli.

Ležala som na drevenej podlahe voza a nevidela nič. Nič už nebolo, všetko zmizlo. Stratilo sa, umrelo...

„Isabel,“ mykala so mnou Brena. „Isabel, poď sem! Počuješ?!“ Brena ma nasilu posadila pred seba a pritiahla pod veľký kožuch ktorý bol našťastie tak široký, že nás hrial cestou obe. Ale ja som necítila nič, ani chlad ani to, že vyšlo slnko.

„Isabel, on ťa nájde. Počuješ? Nájde. Bude ťa hľadať, viem to,“ Hlas Breny znel vľúdne, snažila sa ma upokojiť, hojdala ma vo svojej náručí. Ale vlastne, ja som pokojná bola, ona mi chcela len pomôcť, ibaže  to nešlo, nemala ako. Útecha nebola nič, iba akási prázdnota miesto nej jestvovala a ja som ju bolestne cítila všade okolo seba.

„Brena, on zabudne. Počula si čo povedala Lyre. Zabudne na mňa...“ šepkala som. Hovorilo zo mňa asi nejaké delírium.

Aké to bolo zvláštne, zase sa o mňa pokúšalo šialenstvo, ale nemala som ho už silu vôbec živiť. Všetka mi totiž došla. Zamrzla chladom, zmrzla beznádejou.

...

Naraz sa Brena trhom napriamila, nechtiac ma vyhodila z teplého kožucha a priskočila k hrdzavej mreži oproti nám.

„Hej! Hej, ty!“ Chlapec s červenými lícami sa otočil k nám.

„Teba poznám, videla som ťa do hradu nosiť depeše. Poď sem, prosím!“ naliehala. Chlapec s nedôverou pristúpil bližšie k nám. Pohliadnuť na nás znamenalo hriech a hanbu. Nieto s nami ešte komunikovať, to bola hotová pohroma.

„Čo chceš?“ spýtal sa jej s viditeľným odporom v tvári.

„Musíš nám pomôcť. Musíš doručiť správu do Bielej veže,“ hovorila rozrušene Brena a spustila na neho spŕšku informácii. Pomaly som sa doplazila úzkou klietkou k nej.

„Máš čím zaplatiť? Biela veža je mimo moju trasu. Bez zaplatenia nič nedoručím,“ povedal bez známky súcitu. Brena sa nešťastne posadila späť na päty a rezignovane na mňa pozrela. Chvíľu sme si vzájomne hľadeli do očí, keď mi skrslo v hlave!

„Počkaj, mám čím zaplatiť!“ Nadskočila som, chlapec zastal. „Pozri, mám!“ rozklepane som sa k nemu natiahla. Podišiel ku mne bližšie.

„Ukáž, čo máš?“ V jeho tvári som zahliadla zlomyseľnosť, ale aj záujem. Vybrala som z rukávu tie dve sestercie čo mi dala Lyre. Ruka sa mi zachvela pri pohľade na tie dve mince. Chlapcovi skoro oči vypadli na zlato v mojej dlani. Vydýchol oblak pary proti mne.

„Akú správu chceš odoslať? Máš vôbec nejaký zvitok?“ Brena hneď priskočila k mreži.

„Choď za vládcom Patriom a povedz mu, že nás dala Lyre uniesť. Že nás vezú do Trimotia, že nás predala a poslala kupcovi Orfeovi. Toto mu povedz... a...“ Brena naliehavo vymenúvala všetky skutočnosti čo sa nám prihodili.

„Teraz na hrad mieri jazdec, možno ho dostihneš. Je to rytier, vezie so sebou kňažku, čiže bude pomalší.“ Uvažovala Brena nahlas.

Voz, v ktorom sme obe kľačali sa pohol, chlap čo nás viezol sa vrátil.

„Rýchlo,“ šepla Brena, „nech ťa nevidí!“

„Počkaj,“ naliehavo som hlesla, „daj mi dýku.“

„Dýku? Načo chceš dýku?“ pýtal sa posol nedôverčivo. Odtrhla som si kus vlečky zo svojho sáry. Chlapec podal Brene dýku, ktorá mi ju s otázkou v tvári podávala. Vzala som ostrý nôž. Len jedným ťahom, len jedným rezom... odkaz pre môjho milého, odkaz navždy. Brena si chytila tvár do dlaní, rozplakala sa, neveriacky krútila hlavou. Pár sĺz padlo aj mne do dlaní.

„To si nemala robiť. To si nemala robiť...“ šepkala.

Oviazala som ten hodvábny dar koženou šnúrkou a podala ho chlapcovi.

„Dala som ti dve sestercie a toto za ne doruč do rúk môjho pána, Edwarda z Bielej veže. Povedz mu, že je navždy v mojom srdci.“ Chlapec smutne pohliadol na môj odkaz, prísažne sa udrel do hrudi a pokorne sa uklonil.

„Pani, môžete sa spoľahnúť, môj kôň je najrýchlejší v okolí. Napoludnie dorazím do Bielej veže, moja paní. Vašu depešu doručím, nech mi je život drahý!“ Chlapec urobil ešte pár otočiek na svojom štíhlom plnokrvníkovi a vyrazil ako blesk z lodenice. Dívala som sa do kopca vysočiny a videla ho cválať snehom. Brena ma znova jemne objala, spolu s teplým kožuchom si ma pritiahla k sebe.

„Posol je rýchly. Neboj sa, dostihne ho,“ upokojujúco mi šepkala do ucha a uhládzala mi strapaté vlasy.

 

 

***

V chotári fujavica neustáva, z údolia posol so správou náhlivo cvála. Posol vie, že vzácnu depešu nesie, jeho kôň sa v trysku vznesie a on Bielu vežu v diali zahliadne. A potom, posol pred vládcu v pokľaku stane, hodváb mu podáva do chvejúcej sa dlane.

„Pre Edwarda z Bielej veže, odkaz prinášam. Dve otrokyne ma žiadali, dve sestercie mi dali, že ich do háremu predali. V Trimóntiu ich na loď naložia a do Ríma kupcovi menom Orfeus odvlečú. Žena menom Lyre ich predala, toto mi Brena povedať vám vznešený pane kázala. A Pane... Tá čo mi ten dar dala, ešte povedala, že svojho pána v srdci...“ dopovedal náhle posol a zahanbene vzhliadol k vládcovi.

„Dobré správy neprinášaš, ale aj tak ti patrí moja vďaka. Tie dve sestercie si nechaj, padnú ti k úžitku. Samotná Artemis ťa sem poslala a my sme ti za to vďační. Posilni sa, a nechaj odpočinúť koňa, pred ďalšou cestou do svojho príbytku,“ povedal vládca.

***

 

 

Stál som vedľa trónu, v rukách pevne zvieral to čo doručil posol a dúfal, že slnko na Bielej veži ešte niekedy vyjde spoza oblakov. Rozrazili sa dvere do sály, môj syn sa vrátil.

Kráčal oproti mne ráznym krokom, videl som, že vetrí a snaží sa zachytiť jej vôňu. Cítil ju. Musel ju výrazne cítiť. Otvoril som svoje myšlienky, jeho krok zreteľne spomalil. Zhodil plášť z ramien, ktorý dusavo sadol k zemi.

„Nie...“ zašepkal a v spomalenom kroku padol na kolená, mimovoľne si strhol vestu. Trel si hruď akoby ho bolelo srdce.

„Otče...“ Jeho hlas znel ako sipot zraneného, ktorého sa dotýka čierna smrť. Kľačal predo mnou, dlane vztiahnuté pred sebou. Azda čakal, že mu nádej podá nebeskú ruku.

„Synu, toto teraz priniesol posol,“ podal som mu hodváb aj s tým čo v ňom bolo zabalené. Odstúpil som bokom a hľadel strnulo von na zasneženú hradbu. Modlil som sa k bohom, prosil Apolóna.

Ale... nie... on nemohol. On neuniesol pohľad na to čo držal vo svojich rukách.

...

Drak rozprestrel krídla. Červené oči vzplanuli v pekelné ohne. Kamenné srdce explodovalo ako ničivá sopka. Muž v tele besniaceho netvora, hrozivo zreval ako ranený lev meno svojej jedinej lásky.

„Isabel!!“

...

Zrkadlá siene sa tým ohlušujúcim zvukom rozochveli a tlakom praskali. Olovené sklo sa trieštilo, bronzové meče rezonovali o kamennú stenu. Oheň vzbĺkol k tapisériám, suchý papier stlel ako slama a horel hradnou sálou. Na ten výjav nikdy nezabudnem. Môj syn držal v rukách jej vlasy. Celý jej dlhý spletený vrkoč ako rúno lesknúce sa zlatistým dažďom. Sklonil tvár do tých vlasov, prikrčil sa akoby dostal smrtiacu ranu do brucha. Zlomene sa položil na zem v bolestnom kŕči. On žiaľom umieral.

Na ako dlho sa zastavil čas?

Ostali sme nehybní v tom smútku obaja stratene bdieť. Premýšľal som nad tým, čo sa to vlastne od poslednej luny stalo. Bohovia sa na nás nahnevali. Vraždili sme a brali, to nemohlo ostať bez trestu.

 

*

 

Naraz môj syn povstal, nevidel som mu do tváre, ale cítil som to, ten jeho chlad. Temný pohľad diabla, sánky stisnuté v mrzký výraz. Ceriace zuby a dráždivý pach jedu z jeho úst boli prísľubom krutej pomsty. Hlasné vrčanie sa odrážalo od kamenných stien vysokých veží. Hrmivo rezonovalo v príšerný zvuk, ktorý musel byť počuť na hony ďaleko. Besné syčanie odhalilo jemu vlastnú podstatu a tou bolo bezprostredne čisté zlo. Čakal som to, ale aj tak ma jeho pravá tvár vyviedla z miery. A mne teraz nič iné neostávalo než ísť a chrániť vinníka. Musel som, iné som robiť nemohol. A on to vedel... Zreteľne počul jej myšlienky, musel sa na ňu celú dobu sústrediť. Pociťovali sme to obaja, ten jej koncentrovaný strach a silnejúcu vôňu ženského jedu.

„Lyre!!“ Zahrmelo hradom.

Edward sa vzoprel, rýchlym krokom prechádzal krídlom hradu a každých pár stôp zarazil päsť do kamennej steny. Rýchlo som šiel za ním. Kričal na ňu cez celý hrad. Chvíľami zastal a nasával vzduch, hľadal ju. Jeho hlas som nepoznával, znel ako reťaz tiahnuca sa bolestne ozubenými okami v spätnom ťahu.

„Lyre! Nájdem ťa, ty sýrska beštia! Nájdem ten tvoj zašlý pach! Lyre!!“

Spoločne sme si razili cestu dolu do siene. Dvorania odskakovali úľakom bokom, z čaše vyprskla niekomu krv rovno mne do tváre. Rozrazil dvere obradnej siene. Napadlo mi, že tu nesmie nič kruté spáchať. Artemis nás môže všetkých do jedného prividieť. Mal som strach. Strach o moju dcéru a aj o neho a aj o všetko, čo mi bolo kedy drahé. Thisis bol mŕtvy a ja som už nesmel dovoliť, aby môj jed ešte niekedy bratovražedne zabíjal. To nie!

„Edward, stoj!“ Nepočúval ma, blížili sme sa k posvätnému trónu, kde sedela Lyre.

 

*

 

Kŕčovito usmiata Lyre drzo sedela na najvyššom tróne v obradnej sieni a pred ňou stálo sedem nahrbených novorodených mladíkov. Telami ju chránili ako nepriestupná hradba. Vydýchol som si, takto jej aspoň nič nemohol urobiť.

„Odstúpiť!!!“ zrúkol na novorodených tak, že nadskočili čaše na stole.

Stráž sa zachvela, dvaja novorodení z nich totiž patrili Edwardovi. Mladí chlapci so silou desiatok upírov pred ním o krok ustúpili. Nemohol som dovoliť, aby jej ublížil. Lyre bola Marcusova rodina a moja dcéra, z môjho jedu. To nešlo!

„Zoradiť sa!“ nahlas som rozkázal.

Edward sa v ten moment otočil ku mne a ja som mal čo robiť, aby som sa neposadil rovno pred ním na zem. Mlčky ma prepaľoval pohľadom. Potom sa však začal nervózne prechádzať popri strážach z jednej strany na druhú ako besný zver a neznesiteľne pri tom nahlas vrčal. Intenzita toho zvuku naberala na sile a rozklepané stráže stáli len preto, že ja som ich spolu s Apolónom držal očami vzpriamených vo vratkom pozore.

„Zoradiť sa v pozore!“ Pre istotu som to zopakoval, mládenci sa napriamili. Ako som to vyslovil, môj syn sa vzoprel a z jeho hrude sa vydralo beštiálnou silou ukrutné revanie, stráže sa prikrčili skoro do podrepu. Ale moja dcéra to všetko vnímala asi inak, lebo sa sebavedome postavila a merala si situáciu spoza labilných stráži. Ona nebola normálna. Dokonca sa na neho škodoradostne usmievala, tie jej oči sa zablýsli čiernym pomstychtivým ohňom.

„Brat môj...“ sykla nervózne, okamžite som ju prerušil.

Edward zostal napružene stáť, Lyre sa tomu iba zvonivo zasmiala. Môj syn na ňu nahlas zareval, ona mu neostala nič dlžná. Syčala a prskala ako taká naježená kuna.

„Lyre, drž zobák! To je rozkaz!“ Snažil som sa ju brzdiť. Moja dcéra sa snáď milne domnievala, že je v bezpečí.

„Ale otče, však som môjmu drahému bratovi urobila len láskavosť,“ zapriadla zlomyselne. „Otče, on to nechápe, že my sme iní, vznešení a nie ako tá...“ zhnusene sa zatvárila a potom mu nonšalantne brnkla do špičky nosa.

„Lyre, povedal som, aby si držala zob... ák.“

Nestihol som ani dohovoriť. V krátkom momente som len zachytil letiace telo jedného zo stráží a mohol sledovať Edwarda v šikovnej otočke ako vražedne drží Lyre pod krkom a tisne ju do obrovského železného kresla, ktoré hlasno zaprotestovalo.

Moja dcéra mala odvrátenú tvár od jeho vycerených zubov, ktoré sa dotýkali jej líca. Ten šialený obraz, čo sa mi naskytol ma prikoval na mieste a stráže tiež. Všetci sme sa báli čo i len pohnúť. Stačil by len jeden jeho stisk a bola by mŕtva.

„Synu... Prosím. Pusť Lyre. Nerob to, dopustíš sa chyby.“

„Patrius, chyba bola, že si ju vtedy nevysal, keď si z nej robil toto monštrum,“ vyštekol a ani sa na mňa nepozrel.

„Je to moja dcéra, Edward. Tvoja sestra. Mysli na to. Ak vás oboch stratím...“

„Ona nie je moja sestra! Nikdy ňou nebola. Ja nemám zľutovanie s nikým a s ňou už vôbec nie.“

„Áno to viem... Nemáš...“ rezignovane som ustúpil a strážam ukázal, aby urobili to isté.

Musel som rýchlo vymyslieť nejakú taktiku, aby ju nechal. Napodiv to zabralo, že som s ním súhlasil. Uvoľnil jej krk a trocha sa od nej odtiahol. Ako si Lyre všimla, že je možnosť, že jej misia bola aspoň k niečomu dobrá, škaredo sa uškrnula jeho smerom. Nato jej on hrôzostrašne scvakol zubami pri krku a nadvihol ju bezcitne asi dva lakte nad seba, hrubo na ňu vrčal.

„Modli sa, sviňa... Ak ju nenájdem... Zabijem ťa!“

Lyre ešte stačila čosi pridusene zachrčať, keď jej Edward zrazu krátkym šklbnutím skrútil zápästie a odtrhol jej celú päsť. Moja dcéra a jej výkrik uzavrel túto ich krutú dohodu. Sledoval som ho, čo spraví s jej odtrhnutou rukou. Dúfal som, že ju pohodí len na zem a ona si ju potom bude môcť priložiť späť k telu. Lenže môj syn sa zhnusene odtiahol, keď pustil Lyre a v jednom okamihu stál pri zostave obrovských lávových kameňov. Ďalší jej výkrik nepomohol. Jej bledá dlaň zhorela ohňom a ja som neveril vlastným očiam, že to naozaj spravil. Hľadel do tej žiari hodnú chvíľu, potom sa ešte otočil späť k Lyre a len chladne dodal.

„Modli sa...“

...

Môj syn sa zmenil na besniacu zver. Stal sa tým, čím mal byť. Krutým vrahom. Vyrazil von hradnými bránami, blizárd pokorne ustúpil jeho zlosti.

Klamlivé ticho znova pretlo súdržné lykanie vitie. Bohovia ochraňujte nás. Nemáme potravy pre novorodených, nemáme gardu, aby chránila nás a hrad. A to najhoršie nás len čaká.

„Synu, zastav sa...“ požiadal som zmierlivo. Edward ostal stáť chrbtom ku mne pred vchodom do kamennej svätyne. Snažil som sa o vľúdny tón, ale musel to vedieť.

„Viem, čím teraz prechádzaš, drahý synu, ale mal by si vedieť... Wardrun tiahne na juh a plieni všetko čo mu príde do cesty. Včera v noci dorazila depeša z Lyngby. Sever je bez krvi, vymretý, mŕtvy...“

Môj syn sa trhom otočil ku mne, nervózne si prešiel rukou vo vlasoch. „To je zlé, Patrius...“ O pár krokov ku mne podišiel. Opadávajúcu víchricu preťalo ďalšie mocné vitie.

„Lykani sú nablízku, synu.“

„Áno, viem. Čakám na nich. Ja pôjdem za Adisom.“

 

*

 

„Isabel, nájdem ťa. Prísahám, že prevrátim celý Rím! Neostane kameň na kameni.

Kameň na kameni neostane!! Nič ma nezastaví... Prekopem celý svet, aby som sa ťa mohol znova dotknúť. Zabijem... Ak budem musieť, zabijem. Pôjdem cez mŕtvoly.

Isabel...

Tvoja vôňa ma povedie. Nájdem ju medzi všetkými tými ľudskými zatuchnutými pachmi.

Ach... Nájdem ťa, žena moja. Máš moje dieťa v sebe. Nedovolím, aby sa ho dotkli iné ruky než len moje, keď uzrie po prvý raz svetlo sveta.

Veľký Sol, ak nie ty... upíšem sa Hádovi. Upíšem, ak ju nedokážem s tvojou pomocou nájsť. A potom! Potom poštvem celé podsvetie proti tomu, kto jej len tieň v ceste urobí. Zloba buď mi odteraz životom.

Rev divých šeliem buď mi teraz hudbou. Krv lovená buď mi od teraz potravou. Bohovia nech sú mi svedkom. Nedotknem sa ľudskej krvi dokým ťa nenájdem, láska. Iba z teba sa napijem, z nikoho iného. Iba z teba...

Umáraj ma bôľ, besniaci, zžieravý. Umáraj, ja nemám strach. Budem silnejší, než kedykoľvek pred tým... Než kedykoľvek!

...

Toto neboli slová vznešeného patrícia, ale čistá sila lovca, krutého a odhodlaného.

 

*

 


*Trimontium – mestský štát, dnešný Bulharsky Plovdiv

zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

gucci

15)  gucci (21.12.2010 14:58)

Astrid....tolik bolesti a zároveň tolik naděje!!!Zbožňuji tu druhou část z pohledu Edwarda...on je tak úžasný...dokonalý milující hrdina on je zachrání, svou lidskou rodinu...jeho mimi a Isabel...tolik jsem zvědavá na pokračování....Tvé vyprávění je strhující... ...Patrius je hrozně liberální a ochranitelský, jako opravdový otec...moc se těším na jeho příběh...co vůbec Alice??...jsi poklad a posílám v balíčku múzáky!!Děkuji!!

Astrid

14)  Astrid (21.12.2010 01:19)

Ewik, ja som šťastná že ich miluješ aj ja ich milujem. Dik A druhá časť je už vymyslená skoro:)

Ewik

13)  Ewik (20.12.2010 22:50)

Nádherný díl. Miluju je, miluju tenhle příběh. Děkuji za to jak píšeš. Je to dokonalé.
Strašně se těším na druhou část.

Astrid

12)  Astrid (19.12.2010 15:54)

Ahoj dámy, rada by som Vám poďakovala za krásne komentíky.
Zuzka, Ty máš ale bujnú fantáziu:D ale nápad je to dobrý, neboj gravidita je pevná. Dik
Lucie, no, niečo stihnú, niečo zase nie dik
maily1709, to mi hovor, ja som o tom úplne snívala, ked som si ho predstavila ako sa vytočí, proste zúrivý drak , dik
Bye, drahá!!! To s tým Patriom je hlavne kôli tebe, si mi ho nejak viac spropagovala, mala to byť dôležitá postava ale nie kľúčová, ale teraz - naraz pre neho mám jednu Ashavaryu a je to doslova kočka - len sa zamilovať.
eMuska, áno všetky vlasy si odrezala Ach, ked to vymýšľala, tato predstava ma doslova prikovala a som rada, že sa Ti to páčilo, dik
Twilly, som strašne rada, že sa Ti kapitola páčila z tvoho komentu priam srší a ja sa tu srším radosťou, dik, lasku Ti radšej vyznám na Skype medzi dvoma očami:D
leila, som happy s Tebou, len musím nabrať enerdžajzer aby som mohla Hranicu písať tak, ako to robím, uf, ale milujem to, dik
Ashley, dik, Tvoj koment ma dokonalo potešil, a nic si z toho nedelej ja neumím básniť tiež;) A nech Ťa nemrazí;) dik
gabina, dik
Karolka, milujem čokoľvek čo napíšeš, som z toho hotová, milujem lyriku, je taka lietajúca. Fyzicky cítiš ich spojenie..., to je viac než si možem priať, lebo tak som to myslela - chcela, milujem ich silu. Dik
Lenka326, ja nemam slov, Tvoje slová ma dojali, povzbudili a všetko, dik si skvelá

Len krátko, Hranica2 sa už vymýšľa, potrebujem trošku priestoru, počítam tak pár dní, dokým začnem znova písať.
ďakujem Vám,







Lenka326

11)  Lenka326 (19.12.2010 09:06)

No, tak teda WOW! Na čtení Hranice si musím vždycky udělat klídek a číst pomalu a klidně. Ale to je prostě ten problém. Letím po řádcích, abych se dozvěděla, co se stane dál a srdce mi mlátí jak splašené. Nevím, jak to dokážeš, ale každá tvoje kapitolka je skvost. To, jak popisuješ pocity svých hrdinů, jejich osudové a věčné spojení, a může Lyra milionkrát vykřikovat, "Zabudne na teba", tak ty jsi nás už dřív, ale hlavně v tomto dílu, ujistila, že Edward nezabudne nikdy!!! Úžasné emoce, nejen Belly a jejího prince, skoro jsem vybuchla, když se míjeli jen kousek od sebe, ale i Patria, když se snaží zabránit boji mezi "svými dětmi".
Bella už zase bojuje o svůj holý život a život jejich dítěte a Edward, pološílený strachy a vztekem se je vydává hledat. Držím se té naděje, že jejich vzájemné propojení je dokáže znovu spojit, ale taky se moc bojím. Slibuješ cestování po Středozemí a tak si myslím, že naše milence čeká velmi dlouhá a nesnadná (možná až zlá) cesta. Ale já doufám...
Díky za krásné počtení a těším se jejich další osudy.

Karolka

10)  Karolka (18.12.2010 00:20)

Ach Astrid...
.
.
.
Bude to strašně směšný pokus a lyrické přirovnání, ale já aktuálně ztratila racionální myšlení a pohybuji se ve snových obrazech. Četla jsem a s nebe se snášel ohnivý déšť. Padal a syčel, jak mi pálil kůži. A s každým odstavcem sílil, dokud jsem se celá neocitla v ohni.
Tři momenty - u kterých jsem přestala číst. To jediné jméno. "Brena." Vyhrkly mi slzy. Miluji tě za to, že jsi dala Isabell Brenu...
Pak nejšílenější moment z celé kapitoly - Isabella vidí na obzoru siluetu Edwarda. Edwarda, který míří opačným směrem. Vybuchlo mi srdce.
A pak ten okamžik, kdy Edward vejde a přečte si v mysli svého otce, co se stalo. Netříštilo se jen sklo. Podstata všech věcí a základy světa se pohnuly. Cítila jsem to. Celá bílá věž se otřásla a ještě hlouběji v samých útrobách země.
Jsem paralyzovaná, šokovaná, unešená, Tvá...
ALE... A... Fyzicky cítím to jejich spojení. Jako by seděl vedle ní. Jako by ji držel za ruku. On ji najde!
Děkuji!!!!!

9)  gabina (17.12.2010 23:00)

Užasné

8)  Ashley (17.12.2010 21:54)

Nezbývá než říci páni! Kdybych uměla psát básně, věnovala bych ti jednu mimořádně dlouhou, plnou superlativ a mého obdivu k tobě. Nic ale nemůže být procítěnější než tvůj dokonalý příběh!!!
Mrazí mě v zádech, co všechno by se Belle mohlo stát. Nic nebudu ale říkat nahlas, budu dětinsky věřit, že když to nevyslovím, není to reálné.
Tuším, že nás všechny čeká ještě dlouhá cesta, než se plamenný princ a víla setkají.
Budu se těšit a doufat, s hrnkem dobrého čaje, na další část kouzelného příběhu, který je jako stvořený pro toto období.

7)  leila (17.12.2010 18:58)

to je uplne skevele...velmi sa tesim na dalsie casti..je to uzasna poviedka veeelmi sa z nej tesim a zboznujem

eMuska

6)  eMuska (17.12.2010 18:00)

Teeeeda! Ja ani neviem, čo ti tu napísať. Ona mu dala celé svoje vlasy, ako ich mala vo vrkoči? To je romantickééé! Prosím, nech sa nájdu!

Twilly

5)  Twilly (17.12.2010 16:51)

Zlatino, nestihla som to komentovať skôr... je to... TO NIE JE MOŽNÉÉÉÉÉ´ ... je to skvelé... nemám slov. Ale mám, dokelu, ale sú to samé superlatívy , mno.. tak dečka nedečka na hlave, je setsakramentsky múzotvorná ... rozhodne čakám ďalší dielik

Bye

4)  Bye (17.12.2010 15:21)

Astrid!!!
Šílený. Lyre, to co říkala, komu ji předhodila, co mu přitom kladla na srdce, dvě mince... Neboj se, zapomene... To bolelo...
Ale ten prchavý okamžik, kdy se minuli. Ona ho viděla, viděla Toshida cválat pryč na Vysočinu. I to zvíře vědělo kam má jet!!! Já byla v tranzu - totálně!
"zase sa o mňa pokúšalo šialenstvo, ale nemala som ho už silu vôbec živiť. Všetka mi totiž došla. Zamrzla chladom, zmrzla beznádejou."

... a pak se to celý proměnilo v nějaký barvitý epos. Dva sestercie, dýka, vlasy, Patrius, Edward, běsnící umírající drak...
"Bohovia sa na nás nahnevali. Vraždili sme a brali, to nemohlo ostať bez trestu."

Při Edwardově běsnění jsem se málem schovala pod stůl. Bála jsem se,že mě jeho hněv smete ze židle. Bylo to snad ještě působivější, než když zabil Thisise. A pak hodil tu ruku do ohně (už jenom proto ji tam nakonec bude muset hodit celou... ) a já na to vytřeštěně zírala stejně jako Patrius (miláček! vždycky když ten příběh popisuješ jeho očima, je to najednou o level výš...)
"Môj syn sa zmenil na besniacu zver... blizárd ustúpil jeho zlosti." ano tomu se dá uvěřit velmi snadno, i živly se před tím hněvem sklonily.
Hlavně aby to pochopili i Lykani...

Patrius bude mít svůj příběh Nová dimenze

Astrid, jsem celá Tvoje, jsem Hraničář (= fanoušek Hranice )

3)  maily1709 (17.12.2010 14:55)

ach bože!!! uplne si viem predstavit toho šialene besniaceho edwarda :D :) a chuda bella ona si fakt odrezala vlasy??????? inak tu beštiu jyru by som zabila v mihnuti oka

2)  Lucie (17.12.2010 14:41)

Hlavně ať to prosím stihne!!!

1)  zuzka (17.12.2010 09:15)

dúfam že ju nájde kým ju znásilnia a prídeo dieťa poprípade jým sa narodí lebo ho už nikto nenájde.

«   1 2

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek