Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

Rozprávka...

Jej oči som mal vypálené na viečkach. Od prvej chvíle ako sme sa stretli. Možno som to celý čas tušil. Možno mi to došlo až teraz. Jedno som ale vedel od začiatku, tej čokoládovej hnedej sa nič nevyrovná. Bola nádherná. Horúca a sladká. Taká nevinná. Lenže Bella taká bola celá. Ako anjel, ktorého zhodili z neba, lebo aj na to bola až veľmi čistá. Krídla stratila, svätožiara vyhasla, ale čarovné stvorenie z nej zostalo.

Stačilo zavrieť oči. Len ich zavrieť a okamžite som ju videl. Tento krát som to ale nemusel robiť. Bola priamo predo mnou. Len o niekoľko metrov ďalej a sledovala ma. Užasnuto, prekvapene.

Neviem koľko emócii som nechal vyjsť na povrch a ukázať svetu to, čo som prežíval už niekoľko rokov. Nikto iný si to ale nevšimol. Len ona. Všetko to videla.

Obočie sa jej stiahlo. Ako keby ju to trápilo. Prial som si k nej prísť a tú drobnú vrásku vyhladiť. Ona sa nemá ničím trápiť. A už vôbec nie tým, čo cítim ja. Má si užívať život a o nič sa nestarať.

Asi by som k nej aj išiel, keby som sa mohol postaviť. Jej pohľad ma prikoval na mieste. Dokázal som len sedieť a pozerať na ňu. Celú večnosť. Úplne celú.

Neviem prečo a ako sa to stalo. Jednoducho to tak bolo. Po desiatich rokov prázdnoty sa konečne niečo zmenilo. Len na pár sekúnd, len na chvíľu. Ale aj za to som bol rád.

Znovu som si pripadal plný. Tie kamene v mojom vnútri sa roztavili a premenili na motýle. Už som nebol len prázdna schránka, ktorá nič necíti a všetko okolo plynie bez ňu.

Udrelo mi to do vedomia a rozbili neviditeľnú bariéru okolo. Zrazu som proste vedel, že svet ešte existuje, že ja ešte existujem. Všetko bolo farebné a svieže. A Bella bola stredom. Všetky udalosti, ktoré sa doteraz stali ako keby smerovali k nej. Ťahala k sebe milióny žiarivých povrazov a sama o tom nevedela. Ona bola zmysel všetkého, vysvetľovala vznik aj význam vesmíru. Aspoň pre mňa. V mojom svete bola momentálne to najdôležitejšie. Bez nej to nedržalo. Bez nej sa to všetko zosypalo.

Ústa sa jej nepatrne pohli. Človek by nemal šancu to postrehnúť, ale ja áno. Kútiky jej vyleteli o miniatúrni kúsok vyššie. Usmiala sa. Len málo ale predsa. Na mňa. Ten úsmev patril mne.

Hrejivý pocit v mojom vnútri sa ohrial ešte viac. Bol žeravý a mne to ani nevadilo. Práve naopak. Vyžíval som sa v ňom. Zachytával ten jemný strieborný plyn a sledoval ako  mi pomaly kĺže pomedzi prsty. Ibaže sa nevyparil. Bol tam stále, hustý a predsa riedky, ťažký a tak ľahký. Môj súkromný kúsok neba.

Ani som nepostrehol, keby sa aj moje pery zvlnili do malého úsmevu. Uvedomil som si to až keď sa jej oči rozžiarili. Vtedy mi pripadalo, že v nich má hviezdy. Ukradla ich a nikto ju za to netrestal. Oni jej totiž patrili.

V tom úžasnom pocite som sa mohol utopiť. Dobrovoľne a rád. Bol som ho totiž plný. Jeden z najkrajších okamihov môjho života.

Mohol som čakať, že táto chvíľa nebude trvať večne a zákon schválnosti sa postará o to, aby ju niečo zničilo. Tou úlohou poveril práve Bellinu spolužiačku. Drhla ju lakťom a Bella sa automaticky otočila.

A to bol koniec. Kúzlo zmizlo a ja som nemilosrdne a tvrdo dopadol na zem. Realita ma za nohu stiahla zase dole a mne nezostávala nič iné ako sa podvoliť gravitácii. Pokiaľ ma teda Bella ešte niekedy nezavedie do toho krásneho kúzelného sveta v jej očiach. Dúfal som, že áno.

Dezorientovane som zažmurkal a snažil sa spamätať. Pochopiť, že stále sedím v školskej jedálni mi dalo pomerne dosť práce. Skoro som zúfalo zastonal. Všetko sa ako mávnutím prútika vrátilo do starých koľají.

Strieborný plyn z môjho vnútra vyprchal a mne zase nezostalo nič. Len tma, ticho a chlad.

Na celkovú regeneráciu som potreboval niekoľko sekúnd. Na pochopenie toho, že to čo sa pred chvíľou stalo, bola pravda, minútu a pol.

Prvé čo som urobil bolo, že som sa poobzeral okolo seba. Nezdalo sa, že by si moju a Bellinu komunikáciu niekto všimol. Bol som za to rád. Tak nejako mi pripadalo, že toto nemá nikto vedieť. Že nám nikto nemá narušil našu chvíľkovú rozprávku.

Pomaly som začínal veriť na zázraky. Lebo toto ním určite bolo. Šťastný, naozaj šťastný som sa necítil už veky. A behom pár sekúnd sa to proste stalo.

Môj súkromný ôsmy div sveta. Bella.

Nevydržal som to a znovu sa na ňu pozrel. Rozprávala sa s tým dievčaťom, ktoré nás vyrušilo. Bola nervózna. To bolo prvé, čo som si všimol. Nervózna a nesústredená. Totálne vyvedená z mieri.

V duchu som sa usmial.

„Edward!“ Doľahol ku mne Emmettov – na jeho pomery tichý – krik. Otočil som jeho smerom.

„Čo je?“ Nezaujímalo ma to. Ani najmenej. Jediné čo som chcel, bolo sledovať Bellu. Už nikdy ju nespustiť z očí.

„Pýtam sa ťa, akú máš teraz hodinu.“

„Angličtinu,“ odpovedal som okamžite. Rozvrh som sa naučil naspamäť hneď, ako som ho prvý krát videl.

„Tak to máme spolu,“ vyhlásil nadšene a rozhodil rukami. Ja som z toho nebol tak odviazaný ako on. Bolo mi to jedno. Jediné na čo som dokázal myslieť boli krásne čokoládové očí a úsmev, ktorý patril iba mne. Bol môj. To vedomie ma hrialo.

Zamrmlal som niečo podobné súhlasu a sklonil hlavu na svoj obed. Celé moja ja kričalo po tom, že sa mám pozerať niekde inde, na niekoho iného. Lenže som nechcel aby si moji súrodenci niečo všimli. A tak som s vypätím všetkých síl zostal sedieť s očami zabodnutými do taniera.

Zazvonilo. Zvuk zvončeka ku mne doľahol len veľmi slabo. Myšlienky som mal totiž úplne inde.

A vtedy som to nevydržal. Musel som sa tam pozrieť, proste musel.

Rýchlo som otočil hlavu a zaostril na ňu. Stále sa rozprávala. A stále nebola tak vyrovnaná ako keď sem prišla.

Moje vnútro plesalo. Len jediný pohľad na jej profil stačil k tomu, aby som zase letel smerom k oblohe.

Bella sa postavila a zaniesla tácku. Ale ešte pred tým ako odišla sa na mňa placho otočila. Skoro okamžite som sa v tých čokoládových moriach stratil.

A vtedy vedel, že jeden výlet do rozprávky proste nestačil.

***

Ďalšia hodina mi pripadala neskutočne dlhá. Pre upíra by to mala byť malá, sotva nepostrehnuteľná doba. Mne to ale pripadalo ako storočie. Už strašne veľa rokov mi čas plynul rýchlosťou svetla a pretekal pomedzi prsty, ktorá sa ho ani nesnažili zastaviť. Proste som si odvykol od toho, aby som sa cítil... nedočkavý? Áno, to je najpresnejšie. Bol som nedočkavý.

To vedomie, len jediná myšlienka na to, že Bella sedí o niekoľko tried ďalej ma donútila pohľadom posúvať ručičky na hodinách. Tie sa ale ako naschvál ešte viac spomalili. Stálo ma všetky sily nevyskočiť a proste ísť za ňou. Stále dokola som si musel opakovať, že nemôžem. Pútalo by to až veľmi veľa pozornosti.

Nemal som byť kedy zmätený z toho, čo cítim. Prečo ju chcem tak zúfalo vidieť. Prečo ju potrebujem vidieť. Všetky tieto otázky boli len na pokraji mysli, v tom najzastrčenejšom kúte. Odpovede ma momentálne ani veľmi nezaujímali.

Nemohol som na ňu prestať myslieť. Jej tvár bola všade kam som sa pozrel. Ten úsmev. Bol síce malý ale presne taký dokonalý ako som predpokladal. Stále som nemohol uveriť, že to bolo skutočne. Že sa na mňa usmiala. Na mňa, monštrum, ktoré ju chcelo zabiť. Kto vie, ako by sa tvárili keby sa to dozvedela. Malé ohníky by jej v očí zmizli a znovu ich nahradil strach. Bolo také jednoduché si to predstaviť. Koniec koncov, už sa ma raz bála.

Trhalo mi to srdce. Teraz ešte viac ako pred tým. Pretože mi bolo jasné, čo by urobila keby vedela pravdu. Utiekla. Každý by utiekol.

A to by som nezniesol. Bella mi nemohla len tak odísť, presne ako ten čas, ktorý som sa nesnažil spomaliť. U nej by to ale bolo inak. Chcel by som, aby zostala, celou svojou neexistujúcou dušou by som po tom volal. Zvlášť teraz keď viem, že ku mne necíti len odpor. Na druhej strane som si ale uvedomoval, že nemám právo jej čokoľvek zakazovať. A keby ujsť chcela, nechal by som ju. Aj keď by to bola jedna z najhorších vecí ktoré som keby urobil a bolesť by mi drvila všetky kamenné orgány, nebránil by som jej. A ani nevyčítal. Kto by chcel čo i len dýchať vzduch s upírom?

Ďalší pohľad ma hodiny. Už len desať minúť.

Nervózne som sa zavrtel na stoličke. Nemal som žiadny konkrétny plán. Vlastne som ani nemusel. Nechystal som sa nič podniknúť. Iba ju pri troche šťastia vidieť. Jej gaštanové vlasy s čerešňovým odleskom. Oči, ktoré sú bránou do iného sveta.

Postavil som sa okamžite ako sa ozval ten nepríjemný, ale v tejto chvíli viac ako vítaný zvuk.

Emmett, ktorý sa ku mne s úsmevom otáčal zostal zarazene sedieť, keď už pri ňom nikto nebol.

Cestou do triedy som išiel najpomalšie ako sa dalo aby to nebolo veľmi divné. S každým jedným nádychom som dúfal, že ju ucítim. A s každým jedným vydýchnutím sa vracalo sklamanie, že to tak nie.

Niečo mi neuveriteľne chýbalo. Cítil som to. Niečo v mojom vnútri. Bol tam veľký tmavý priestor, ktorý prosil o zaplnenie. Tento fakt ma ani tak veľmi neprekvapil. Skôr to, že teraz nepatril Sophie...

Do lavice som si sadol s celkom znesiteľnou bolesťou v hrudi. Už som na ňu bol zvyknutý. Ibaže táto mala trochu inú chuť ako tá, ktorá ma doprevádza celých desať rokov. Bola rovnaká a predsa iný. Ten rozdiel som ani necítil ale predsa vedel, že tam je.

Skoro som zúfalo zastonal, keď som si uvedomil, že tu budem musieť sedieť ďalšiu hodinu a tým byť úplne obratý o možnosť hľadať Bellu. Toto vedomie ma skoro zrazilo na kolená. Chvíľu som sa čudoval nad tým, čo dokázalo jedno obyčajné ľudské dievča a ešte k tomu za tak krátku dobu. Lenže ona nebola obyčajný. Bola predsa víla...

Zhlboka som sa nadýchol v márnej snahe a nádeji, že to zmierni bolesť v hrudi. Trvalo to už tak dlho, ale stále som sa nepoučil.

A vtedy som padal. Tento krát ale v tom pozitívnom slova zmysle. Vôňa ktorá mi zaplnila nos a donútila každú jednu bunku roztopil sa ako zmrzlina, zaplnila triedu a ja som si nebol istý, či sa mi to len nesníva. Proste som sa musel presvedčiť.

Nie. Bola to pravda. Dokonalá a nebeská pravda. Bella so sklonenou hlavou pomaly kráčala na svoje miesto.

Blažene som vydýchol a cítil, ako sa mi pery vlnili do sotva postrehnuteľného úsmevu.

Pohľad na ňu bol ako droga. A ja som si práve pichol ďalšiu dávku.

Celú som si ju prezrel. Bola dokonalá, presne ako vždy. Stále dokola a dokola som ju hltal očami ako keby som čakal, že za chvíľu zmizne. A možno aj áno. Ona predsa nemôže byť skutočná. Ako môže vôbec existovať niečo také nádherné?

A vtedy zdvihla hlavu. Naše oči sa stretli okamžite. Bella prekvapene vzdychla a znovu pootvorila pery. Teraz ich ale vytvarovala do malého o.

Mal som chuť sa smiať. Naozaj šťastne sa smiať. Pripadalo mi ako keby na mňa fyzikálne zákony neplatili. Mohol som lietať. Anjel predo mnou mi to umožnil a ani si to neuvedomoval.

Ten krásny strieborný plyn sa vrátil v okamihu ako som sa jej pozrel do očí. Bella mi neúmyselne dávala to, v čo som posledné roky ani nedúfal. Pocit šťastie. Jeden z najlepších aké môže človek a upír cítiť. Bol som v oblakoch, s ňou.

Stále tam iba stála a nevyzeralo to, že by sa plánovala pohnúť. Srdce sa jej rozbehlo rýchlejšie, dych tiež. Ohníky v očiach sa opäť rozhoreli a roztopili šokom tvrdú čokoládu. Už zase som v nej mohol plávať. A to sa aj stalo. Okamžite.

Pripadalo mi, že horím. Jej žiara prestupovala do mňa.

Ďalší hlboký nádych. Ibaže môj. Musel som to znovu cítiť. Tú vôňu, ktorá dokáže pohnúť s tým kamenným svetom vo mne. Ochutnať ju na jazyku. Nie, nechcel som jej krv. Už dávno nie. Len z pomyslenia na to, že by som jej ublížil sa mi robilo zle.

Usmial som sa. Tento raz výraznejšie. A vtedy sa čas znovu rozbehol. Bella pár krát zažmurkala a odkašľala si.

Urobila prvý krok dopredu. Trochu váhavý a ja som hneď pochopil prečo. Mierila k mojej lavici. Jej lavici. Našej.

Len ten fakt do mňa prilial ešte viac šťastia. Zdalo sa mi, že vybuchnem. Že už sa ho viac nezmestí. Ale Bella mi vždy dokázala opak.

Sadla si. Váhavo a nervózne. Srdce jej bežalo maratón a roztraseným rukami si začala vyberať učebnice. Sledoval som to so skoro nábožnou úctou.

Každý jej pohyb som vnímal viac ako čokoľvek iné. To ako sa jej hnedá záplava vlasov rozprestrela po ramenách vždy keď sa pohla. Počul som vzduch obtierajúci sa jej o pery keď dýchala. Dokonalý, úplne perfektný okamžik.

Bella sa oprela a nervózne čmárala na kus papiera. Nedokázal som od nej odtrhnúť oči. Skoro som tej ceruzke závidel, že má tu česť a môže cítiť jej dotyk.

Na chvíľu ma napadlo, či jej to nie je nepríjemné. Ľudia nemajú radi, keď sa na nich niekto pozerá. A Bella to cítila, videl som to. Vedela, že ju pozorujem. Ani raz sa na mňa ale nepozrela. Ibaže to vyzeralo, že chce, naozaj chce.

A potom to jednoducho urobila. Otočil hlavu a vlasy sa jej s, pre ľudí nepočuteľným, zašušťaním zviezli z pliec. Pozrela mi rovno do očí. A ja som bol v koncoch. Akýkoľvek pokus o rozumné uvažovanie bol zničený hneď v zárodku. Nepotreboval som myslieť. Úplne stačilo vedomie, že sa toto naozaj deje. Tu a teraz. Že naozaj pozerám do tých najčarovnejších očí aké existujú. Bol som si istý, že sú jediné, ktoré vedú do druhého sveta. Toto ešte nedokázali žiadne. Žiadne ma len tak,  v prvej sekunde nedokázali vtiahnuť do ríše snov, svetla a tepla. Mohol som tam dýchať šťastie. Plnými dúškami a ono sa neminulo. Bolo tam stále, pramenilo z Belli, to ona bola dôvod, prečo sa môj prázdny svet zrazu zaplnil striebrom.

Nepotreboval som viac ako ju pozorovať. Nie teraz. Momentálne to stačilo, už aj tak mi pripadalo, že viac šťastia prijať nedokážem. Stál som na konci cesty, predo mnou biela stena ale keď som sa otočil bola tak cesta dláždená zlatom. A kráčal po nej anjel. Ona.

Zazvonilo. Znovu som bol surovo vytrhnutý z rozprávky a v tom momente, ako sa Bella za tým zvukom otočila. Očividne ju to prebralo. Ja som to tvrdiť nemohol. Trvalo dlho kým mi došlo, čo sa vlastne stalo.

Rýchlo som sa otočil. Tak strašne som sa na ňu chcel pozerať, potreboval som to viac ako krv, viac ako človek vodu... lenže som nemohol. Stále tu bola možnosť, že jej to vadí. Nechcel som aby sa cítila nepríjemne. Jej pohodlie bolo prvoradé. A ak to nebude v súlade s tým mojim, má presnosť.

***

Hodinu som vôbec nevnímal. Ibaže teraz som si to mohol dovoliť. Učiteľ tiež nemal náladu na dlhé reči a tak pustil video.

Za tú tmu som bol len rád. Nikto si totiž nevšimol, že som na Bellu pozeral častejšie ako je... normálne. Jedine ona sama to vnímala. Stále sa vrtela a občas jej pohľad zablúdili mojim smerom. Vždy keď sa to stalo, prešla mnou vlna tepla.

Iba raz sa naše oči stretli. To ma ale Bella nepustila ma do ríše snov. Nemal som jej to za zlé. Zvlášť keď som videl, ako pristihnuto sklopila oči a začervenala sa. Svoje dlhé vlasy vtedy využila na to, aby si nimi zakryla tvár. Usmial som sa. Bola roztomilá. Ako bábika. S neviditeľnými krídlami.

Koniec vyučovania som si uvedomil až keď sa zažali svetlá a všetci sa začali zdvíhať. Mal som chuť tam zostať a sledovať svoju vílu. Ibaže som si až veľmi dobre uvedomoval, že by to bolo nápadné. A tak som sa nedobrovoľne tiež postavil. Už len z toho vedomia, že budem musieť odísť a uvidím ju až zajtra sa mi točila hlava. Nemal som predstavu ako to vydržím. Potreboval som ju. Cítiť jej vôňu, vidieť jej úsmev. Oči. Vlasy. Dokonca aj to červenanie a nervozitu. Potreboval som ju celú. Ako ťažko chorí človek, ktorý vie, že bez liekov neprežije a nevie si predstaviť okamžik, keď sa minú. Môže si kúpiť nové ale za ten čas sa tak isto môže stať až príliš veľa vecí. Presne tak som si pripadal. Bella bola všetko, čo som na prežitie potreboval. Absurdné. Ibaže som to cítil.

Ozvalo sa buchnutie. Bleskovo som sa otočil aby som zistil jeho zdroj.  Bellina učebnica ležala na zemi a ona sa pre ňu práve zohýbala.

Neváhal som ani sekundu. Bol to vlastne reflex. Vystrelil som k nej a knihu chytil ako prvý.

V triede už nikto nebol.

Bella si ju ale nezobrala. Pozerala striedavo na učebnicu biológie a na mňa. Oči rozšírené, skoro neviditeľný pohyb mimických svalov, ktoré sa mimovoľne skrútili do úsmevu. Mal som približnú predstavu na čo myslí.

Táto scéna, tak podobná nášmu prvému stretnutiu. Ona, ja, kniha a to kúzlo, ktoré tam bolo od začiatku. Niečo ale chýbalo. Jej strach a môj smäd. Boli preč a nahradilo ich niečo úplne iné. V Belliných očiach to bolo, ale nevedel som to presne popísať. Ale bol som si istý, že to vidím. Ja som cítil len odovzdanie. Momentálne by som jej dal všetko. Teraz som jej patril, telom aj dušou.

Bella sa usmiala výraznejšie a pobavene zakrútila hlavou. Spýtavo, v totálne ľudskom geste, som zdvihol obočie. Všimla si to.

„Kniha,“ vysvetlila. Okamžite som pochopil na čo naráža. Ibaže ma to nezaujímalo.

Jej hlas... počul som ho prvý krát. Jedno jediné slovo a predsa to bolo to najkrajšie čo vôbec existuje. Hladil mi všetky nervy v tele a žilami rozlieval horúcu ale predsa príjemnú lávu. Bola to rajská hudba, spev anjelov, piesne sirén. Niečo také úžasne som si nedokázal ani predstaviť. Dokonale k nej sedel.

„Znovu,“ vydýchol som neprítomne. Bella ako keby cítila, že nie som tak úplne v tomto svete. Znovu sa začervenala a konečne si zobrala učebnicu z mojej ruky. Vláčne prsty nekládli žiadny odpor.

Zostal som stáť. Pohnúť som sa nedokázal ani keď pomaly odchádzala k dverám. Stále dokola som si v hlave prehrával to jedno slovo.

Kniha...

Keby to vyslovil ktokoľvek iný, nič by to so mnou neurobilo. Proste len dve slabiky, päť hlások. Nič viac.

Lenže toto bola Bella. Anjel bez svätožiary. Jej mäkký hlas dokázal aj s úplne jednoduchého slova vyčarovať niečo krásne. Tak nádherné, že sa človek strácal v každom písmene. Mali zvláštnu hĺbku. Dokázali vtiahnuť a prinútiť uvedomiť si, že niečo tam hore naozaj musí byť.

„Ja...“ ozvalo sa za mnou váhavo. Rýchlo som sa otočil. Bolo mi jasné, že tie slová sú adresované mne. Nikto iný tu totiž nebol.

Bella tam stále, nervózne mi pozerala do očí a dva krát prešliapla z nohy na nohu.

Čakal som. Trpezlivo. Nikam som sa neponáhľal.

„Ja... neprestavila som sa. Som Bella.“ Dostala so seba roztraseným hlasom. Ten ale aj tak nestratil na kráse.

„Edward,“ odpovedal som automaticky a len matne vnímal, čo hovorím. Nervózne prikývla a potom už naozaj odišla.

Ešte chvíľu som tam zostal. A skoro videl ako strieborné šťastie odchádza spolu s ňou. Bola jeho zdrojom. Stred mojej galaxie. Slnko. Svetlo. Raj.

Bola všetko. Jednoducho všetko. Moja víla...

 


 

Dobre, kapitola nie je taká dlhá ako som sľúbila, ale dúfam, že sa aj tak páčila :)

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

10)  marcela (16.06.2013 17:02)

Pilly

9)  Pilly (05.11.2012 18:29)

martisek -
Jalle - ked on v jej prítomnosti vždy stratí reč ale som rada, že sa páči

Jalle

8)  Jalle (04.11.2012 15:05)

mohol prehodiť aspoň o 2 slova viac, keď sa jej tak nemohol dočkať veľmi sa mi páči ako píšeš

7)  martisek (01.11.2012 22:09)

Je to tak nádherné, romantické a originální, že se už nemůžu dočkat dalšího dne, kdy sem přidáš další úžasnou kapitolu
jsi skvělá!

Pilly

6)  Pilly (01.11.2012 15:27)

Dievčatá, dakujem Vám
NeliQ, viac prietoru mať budú, bude ho naozaj veľa aj ked nie vždy to bude ružové ale som rada, že sa ti páči
eMuš, strieborný plyn bude, možno sa do toho pustím ešte dnes dakujem za komentár, veľmi potešil

mispa

5)  mispa (01.11.2012 15:04)

eMuska

4)  eMuska (01.11.2012 10:02)

Aaach jo, to bolo úplne parádne, som taká roznežnená z nich oboch, až mi je sladko... veľmi sa teším na pokračovanie... dones mi ďalší strieborný plyn!

Ajvi

3)  Ajvi (01.11.2012 08:01)

krásny, jako vždy

NeliQ

2)  NeliQ (31.10.2012 22:43)

Ach, bože, ako som uvidela ďalšiu kapitolu mojej oblúbenej dávky, musela som prestať písať svoju poviedku a pustiť sa do čítania. Och, ako to len robíš dievča? Tie jeho pocity vieš tak fascinujúco popísať, že som z toho úplne vedľa. Toto bolo asi najkrajšie popísanie pocitov, ktoré Edward cíti k Belle. Som z toho namäko. Už sa neviem dočkať ďalšej kapitoly. Dúfam, že im dáš viac spoločneho priestoru

1)  Leni (31.10.2012 22:35)

Kapitolka je nádherná.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse - Seth Clearwater