Sekce

Galerie

/gallery/bree_tannerová_perex.jpg

Diego s Bree idú za Rileym. Chcú mu povedať, že ich slnko nespáli, no čo ak Bree ostane čakať Rielyho? Zabráni Diegovej smrti?

„Bree, drž sa plánu. Ja mu poviem, čo som mu chcel povedať. Nebude síce ešte svitať, ale musí to tak byť. Ak mi neuverí...“ Diego pokrčil plecami. „Teraz má iné starosti ako moju prehnanú predstavivosť. Možno ma bude ochotnejšie počúvať – zdá sa, že potrebujeme každú pomoc, a nemôže byť na škodu, ak budeme môcť vychádzať aj počas dňa.“

„Diego...“ zopakovala som, nevedela som, čo povedať.

Zahľadel sa mi do očí a ja som čakala, že sa mu ústa roztiahnu do toho bezstarostného úsmevu, že prehodí nejaký vtip o nindžoch alebo najsamlepších kamošoch.

Ale nič. Namiesto toho sa ku mne pomaly naklonil, stále mi pri tom hľadel do očí, a pobozkal ma. Na jednu dlhú sekundu pritisol svoje hladké pery na moje.

Potom sa vystrel a povzdychol si. „Vráť sa domov, schovaj sa za Freda a tvár sa akoby nič. Prídem hneď za tebou.“

„Dávaj si pozor.“

Chytila som ho za ruku, pevne som mu ju stisla a vzápätí som ho pustila. Riley hovoril o Diegovi s citom. Budem musieť dúfať, že tie city boli skutočné. Nič iné mi neostáva.

Hneď ako sa mi stratil z dohľadu som vyskočila do koruny stromov. Nenechám ho tam samého. Schovala som sa hlbšie do lesa. Nepotrebovala som na nich vidieť, vďaka svojmu sluchu som dokázala rozpoznať každý pohyb, mrknutie oka.

Sledovala som Diegov dych. Nepatrne sa zrýchlil, odkedy stál na ceste a čakal na Rileyho. Blížil sa ďalší pár nôh.

„Čo tu robíš, Diego?“ ozval sa prekvapený Rileyho hlas. Celá škála pocitov, čo sa v ňom odrážala sa ani nedala určiť. Strach, hnev, žiarlivosť... Žiarlivosť? Na čo žiarlil? Vari si nemyslel, že tým Diego niečo sleduje (skutočnosť sa neráta), alebo sa chce dostať k nej. Na čo by mu to bolo? Veď má mňa, nie? Pobozkal ma predsa!

„Objavil som niečo perfektné! Predstav si, keď som bol v tej jaskyni, zasvietilo tam slnko a...“ rozpovedal sa nadšene. Riley ho však uťal.

„Ty už vieš to s tým slnkom, čo?“ povedal o poznanie skleslejším hlasom. „A to dievča?“ spýtal sa hlasom o dosť zúrivejším.

„Aké dievča?“ robil nechápavého.

„Tá Braj, či také niečo,“ celkom ma uspokojilo, že nepozná moje meno. „Ako sa volá?“ spýtal sa.

„Neviem, nebavím sa s ňou,“ dostalo sa mu ľahostajnej odpovede.

„Ako – sa – volá?“ ozvalo sa rozzúrene za sprievodu hlasného šklbnutia a Diegovho revu.

Ani neviem ako som už stála na prašnej ceste pár metrov od nich.

„Neubližuj mu!“ skríkla som a dúfala, že môj tón bol dosť autoritatívny na to, aby ma uposlúchol.

„Ale! Pozrime sa, kto to nám tu vyskakuje?“ naklonil hlavu na stranu, no Diega stále nepúšťal.

„Bree, uteč!“ šepkal prosebne. Kľačal na kolenách, jednu ruku mu Riley pevne zvieral a druhá bola pár metrov naľavo odo mňa.

„Takže predsa ju poznáš, Bree, fajn. Dúfam, že viete, čo vás čaká. Ste teraz až príliš nebezpeční pre našu armádu a my musíme poraziť žltookých. Bolo mi potešením,“ usmial sa, čím odhalil dokonale biely chrup, ktorý sa hrozivo zaleskol pri svite mesiaca.

„Nie!“ vykríkla som zúfalo, keď sa tí dvaja pustili do boja. Riley mal rozhodne navrch. Chýbali mu len dva prsty na ruke a ucho.

„Bree! Utekaj!“ kričal Diego, no ja som ho nedokázala vnímať. Stuhnutá strachom som sledovala ľúty boj dvoch mužov. Jedného, ktorý bol blízko môjmu srdcu pred premenou a druhého, ktorého som milovala teraz.

„Riley, nie!“ zvrieskla som, keď sa snažil Diegovi zasadiť posledný úder, vybehla proti nemu a sotila doň, až odletel a zlomil pár zdatných smrekov.

„Takže princeznička sa nám bude vzpierať?“ naklonil hlavu na stranu. Pomalým krokom lovca došiel až úplne blízko.

„Nedotýkaj sa jej!“ vyhŕkol hnevlivo Diego, keď mi zastrkoval prameň vlasov za ucho. Ani som sa nepohla, strach zvieral moje útroby v nepríjemných kŕčoch.

„Prečo by som nemal? Je ona vari tvoj majetok?“ oponoval.

„Áno, patrím mu,“ vyhŕkla som hneď. Videla som jeho pohľad. Myslel si, že je to len krytie, no bol to fakt. „Patrím mu tak ako ty jej,“ dodala som. Konečne pochopil.

„Och, Bree!“ zašepkal a natiahol ku mne ruku. Pomaly som si kľakla k nemu. Vychutnávala som si každý dotyk jeho tela, objímal ma, bozkával, vyznával slovká lásky. Bola to dokonalá chvíľka, no samozrejme sa musela pokaziť.

„Tak čo, hrdličky, ukončíme to?“ ozval sa Riley.

„Prosím, prosím, nechaj nás odísť! Aj tak by sme pri armáde neboli, keby si nás zabil. Nikto si to nevšimne, nikomu to nepovieme,“ prosila som. Bola to posledná nádej, posledné steblo, ktorého som sa mohla zachytiť pred utopením. Dúfať však, že srdce niekoho, kto vás celý čas klame, zmäkne, je temer nemožné, zvlášť, keď ide o nášho stvoriteľa.

„Ale, Bree, no tak! Nechceme sa predsa rozísť v zlom! Dal som vám tu vašu presladenú chvíľku a teraz si musím spraviť svoju prácu,“ vydal sa k nám.

„Počkaj!“ vyhŕkla som. Prekvapene sa zastavil. „Zabi len mňa a Diega nechaj odísť,“ skúsila som to ešte raz.

„Ale ja potrebujem zabiť hlavne jeho,“ zákerne sa usmial.

„Tak potom môj život za jej,“ navrhol Diego.

„To znie zaujímavo, beriem,“ imaginárne si s ním podal ruku a vydal sa k nemu.

„Nie, prosím, nie!“ šepkala som zúfalo, keď ma od neho nasilu odtiahol. Okolí sa už len ozývalo divoké vrčanie a zvuk trhania ako keď sa kamene trieštia o seba.

„Diego!“ natiahla som ruky za osobou, ktorá už neexistovala.

„A teraz ty, maličká,“ potešene dobehol ku mne a zovrel ma v oceľovom zveráku.

„Ale veď...“ nechápala som. Diego sa za mňa obetoval, tak prečo ma chce zabiť tiež? I keď život bez svetla sa žiť nedá...

„Potreboval som, aby sa nevzpieral. A umrel pokojný,“ mykol plecami.

Odmietala som akokoľvek reagovať na bolestivo zasadené údery, ktoré ma menili na malinké kamenné úlomky.

Prach si a na prach sa obrátiš. Spomenula som si, ako som túto vetu už raz povedala a posledný raz zavrela oči. Už ich nikdy neotvorím...

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Alda

5)  Alda (17.03.2011 19:06)

Smutný, to ti řeknu teda řeknu. Ale bylo to i naopak pěkný. Dík !!!

4)   (05.02.2011 18:04)

:'-( :'-( To bylo tááák smutný!:'-( :'-( :'-( :'-( Riley je... jo, není zlej, jenom zaslepený, ale...!

MisaBells

3)  MisaBells (19.12.2010 22:17)

Týjo, Emulo, ty mi dáváš. Nejhorší je, že to takhle fakt mohlo skončit a kdo ví, jak dopadl ve skutečnosti Diego, co? Knihu jsem četla a tohle byla jako kdyby Stephenie napsala sama jiný závěr. Hrozně se ti to povedlo.

2)  Fanny (23.10.2010 19:39)

Krásné, jen jsem tuhle povídku četla se smýšlením na happy end...Nádherně napsané však samozřejmě.

1)   (09.08.2010 22:49)

Krásné a smutné...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek