Sekce

Galerie

http://www.vampire-stories.g6.cz/gallery/gift_2011.jpg

Domov bolo predsa miesto, kde som sa mohla kedykoľvek vrátiť, privítali ma s otvorenou náručou, kde ma nemohol nikto súdiť a kde som sa mohla vyplakať. Domov bolo miesto, kde sa sny stávali skutočnosťou.

 

Ďakujem vám za komentáre. :) Povzbudzuje to k ďalšiemu písaniu.

Ak láska topí ľad čo pani Zima vyčarila,

ak dá človek viac ako v sebe skrýva,

ak vládne všade ticho a počuť praskať mráz,

padajúce vločky a v detských očkách jas,

tak prišla doba, keď pre každého máme pár prívetivých viet,

sú tu Vianoce a nad čaro Vianoc nič krajšieho niet.

Spievala si Lilly v kuchyni u svojej starej mame, kde pricestovala včera večer. Naučila ju to starká, keď bola malým bábätkom, o trochu starším ako bolo dievčatko v sedačke pani z nákupného centra. Od vtedy, čo sa vrátila k svojmu ockovi, nemohla naň prestať myslieť. Tak veľmi by v rodine chcela súrodenca. S kým by sa mohla pohrať v rovnakom veku a nepočítala pritom svojho strýka na pohľad sa javiaceho ako kmeň stromu s hlavou jej veku.

Vôňa pomarančov dievčatko vždy pripomenie Vianoce. Možno kvôli tomu ich má Lilly tak rada. Nie preto, že dostáva viac darčekov ako chce a potrebuje. Lilly bola dosť bystrá, aby už v takom malom veku zistila, čo je vlastne hlavnou myšlienkou Vianoc. Rodina. Ocko Lilly často vysvetľoval, že niektoré deti rodičov nemajú a ona môže byť rada za svoju veľkú rodinu.

 

Túžba je sneh sťa žiariaci diadém,

pokryl nám vločkami celú zem,

uzrieť vločky krásne, mnohé,

čo predčia aj hviezdy na oblohe.

Tak, ako za oknom sniežik padá,
nech do Tvojho srdiečka šťastie sadá!

 

Ale ani on nebol tak hlúpy a naivný. Lilly mala starú mamu, dve tety, nuž ani jedna zo žien nebola jej mamina. Bolo najväčším želaním nejakú mamku mať.

„Lilly, už máš tie pomaranče olúpané?" Vkročila do kuchyne Esme. Nízka hnedovláska s krásnymi karamelovými vlasmi a láskavým úsmevom prešla k rúre a opatrne ju otvorila. Lilly záporne potriasla hlavou a ďalej sa sústredila na svoje nechty zabárajúce sa do tenkej oranžovej šupky citrusu. Ako vždy, aj dnes mala Esme chuť spraviť nejaký koláč a všetci ostatní určite nebudú protestovať. Aj tak jej vždy vyjedia celú kuchyňu a po Vianočných sušienkach túžia celý rok.

Po celom dome sa rozniesla vôňa perníkového koláča. Starká doň strčila špáradlo a vytiahla ho. Žiadne cesto naň nebolo nalepené a tak bol koláč skoro hotový. Len čo do čierneho igelitu v koši dopadla posledná šupka, Lilly sa s radosťou rozbehla ku svojmu stolčeku pri linke, kde položila pomaranč. Esme otvorila dvere do záhrady a položila plech na zem. Carlisleovi starká výlučne prikázala, aby dozrel na Emmetta a Jaspera, nech do kuchyne ani nevkročia. Sú to pažravci jeden väčší ako druhý.

Obe boli dobre zohraný tým v kuchyni.

„Tu to ale dobre vonia,“ nakukol dnu Edward. Celý deň bol na hliadke. Najlepšie sa však mal, keď bol doma pri svojej dcére. Lilly mu šťastne, že ho vidí skočila do náruče a Esme medzitým kým jej vnučka vítala ocka, zobrala polovychladnutý koláč na linku. Z potravinovej skrinky vytiahla čokoládu na varenie do hrnca dala variť vodu. Na hrniec položila ešte jednu misku, do ktorej vložila kocky čokolády.

„Ocko, položíš ma na zem. Musím dokončiť koláč," začala sa ťahať za starkou Lilly. Edward ju pustil na zem. Dievčatko ho chytilo za jednu ruku a ťahalo k barovému stolíku. Posadila ho za jednu vysokú stoličku. „Tu ostaň. Hneď, keď bude hotový dám ti pár kúskov, aby sa ti niečo ušlo. Emmett s Jasperom vždy všetko zjedia!" Posledné slová naschvál zvíraznila, aby to jej strýkovia dobre počuli. Z horného poschodia sa ozýval hlasný smiech Jaspera a Emmetta. Carliesle ich prinutil hrať karty a sedel pri nich s preloženými nohami a medicínskym časopisom v ruke, aby sa o niečo nestavili, alebo nespravili akúkoľvek hlúposť, že ich teda už vyparátili. Lilly, čo bolo päťročné dievčatko, bola menej neposedná ako oni dvaja.

„Ahá! Čo si dnes celý deň robila? Piekla koláč?" opýtal sa Edward svojej dcéry a rukami sa pohodlne oprel o svetle drevo stola. Esme mala moderne zariadenú kuchyňu. Všetko bolo zladené do fialovej farby a zariaďovala si ju ona sama. Po voľných stenách, kde jej nevyseli prípradné potreby na varanie, bol v celej kuchyni cítiť starkín materský cit, v podobe fotofrafií v tenkýc hnedých rámoch, ktoré so žltou stenou dokonalo kontrastovali.

Jedna fotka bola odfotená nedávno na Lillyne piate narodeniny. Alebo ako malý Emmet na čiernobielej fotografii skákal na nafukovacom hrade v ZOO, až mu jeho čierne kučery nadskakovali. Už vtedy sa ukazovala jeho vypasenosť. Častým cvičením sa mu podarilo ju premeniť na svalstvo, pokryté každú čiastku jeho tela. Rosalie, jeho manželka, bola z neho nadšená, už keď ho po prvý raz uvidela. Boli dokonalý pár. Fotografia, ktorá sa Lilly aj tak najviac páčila, bola spomienkou na svadbu jej starých rodičov zo svadobného dňa.

„Nie, aj si kreslila. Inak mám napísaný list Santovi!" vyhŕkla Lilly a rozbehla sa von z kuchyne, do svojej izbičky, kde ho mala položený. Pracovala na ňom pilne ako včelička, aby sa ockovi páčil.

„Ako to na hliadke?" využila Lillynu neprítomnosť Esme. Vypla plyn na peci a zobrala mištičku s roztopenou čokoládou. Koláč začala polievať horúcou tekutinou. Tá sa krásne rozlievala po celom perníku.

„Nikto nás neohrozuje. Akurát šiel na hladiku Jasper s Emmettom a Alice a Rose sa vybrali do nákupného strediska do Port Angles," vysvetlil jej najmladší syn. To sa už ale stačila vrátiť Lilly s malinko pokrčeným papierom, čo v podstate bolo nepodstatné. Edward si Lilly položil na kolená, aby mu dcéra mohla podrobnejšie ukázať postavičky na obrázku. Z pravého dolného roha sa tiahol až po horný koniec A4 Vianočný stromček. Bol ozdobený paličkami, čo mali byť zrejme farebné sviečky. Pod stromčekom neboli žiadne darčeky.

„A kde sú darčeky?" Edward očami preletel po papiery, až narazil na tri rôzne vysoké postavy a niečo ružové v tvare kocky na kolieskach, odkiaĺ trčali ďalšie dve oranžové paličky.

Lilly pretočila oči. „No predsa tu, vidíš. Tu si ty," drobným prstíkom ukázala na navyšiu postavu. „Tu som ja." Najmenšia postava a ostávali už iba... dve? „A tu je moja mamička s bábätkom." Zase s tým začínala. Bábätko. Nemohla sa toho slova zbaviť odo dňa kedy spolu boli v nákupnom stredisku. Lilly ockovi dokázala hodinu štebotať o maličkej bábiky v sedačke, ktorá bola taká maličká, zlatučká a ďalšie prídavné mená, ktorými ho pomenovala.

Edward zdvihol oči k Esme. Tá pochopila, že má odísť a tak sa vzdialila od kuchyne. „Vieš, Lilly, nemusí sa ti to splniť," začal s vysvetľovaním Edward. „Niektoré veci nezáležia na Santovi. Záležia na ľuďoch a ich rozhodnutiach." Lilly bola malá, aby to pochopila. A to jej ocka privádzalo do nepríčetnosti. Tak rád by jej splnil toto jediné želanie. Roky sa o to snažil. Nájsť ženu, ktorá by bola pravá a nesklamala ho.

 

*

Naposledy som všetko skontrolovala. Všetko bolo vypnuté, voda odstavená, okná zatvorené. Dnes som asi hodinu pred svitaním stála na vlakovej stanici, aby som mohla byť pri rodine, čo najskôr. tešila som sa na nich ako malé dieťa na koláč. Bola som unavená, nie preto, že sa Becky ešte stále raz - dvakrát v noci prebudila, ale preto, že som mala nočné mory a zarážali ma zlé spomienky minulosti. Sama na seba som sa hnevala, že som nemohla zabudnúť na otca môjho malého dievčatka. Tentokrát som videla Chucka v horiacom dome. Vypískla som zo spánku nad ránom, čo Becky zobudilo. Bola som vďačná za jej plač, lebo samej by sa mi zobudiť nepodarilo a musela by som to mučenie, hoc nereálne, prežívať o čosi dlhšie.

Settle sa nedal považovať za domov. Poslednou dobou som dokonca premýšľala, že by som sa nasťahovala znovu k Swanovcom. Domov bolo predsa miesto, kde som sa mohla kedykoľvek vrátiť, privítali ma s otvorenou náručou, kde ma nemohol nikto súdiť a kde som sa mohla vyplakať. Domov bolo miesto, kde sa sny stávali skutočnosťou, ako to ohodnotila Luce včera, keď sme spolu telefonovali. Bola taká neodbytná, že ma prinútila prísť už dnes. Včera som pár vecí hodila do tašky pre seba, pár som ich zbalila Becky a bolo to. Poobede som si zašla kúpiť lístok, a aký bolo pre mňa prekvapením, keď lístok nebol veľký a oranžový. Asi som vlakom nešla poriadne dlho, keď vyzeral skoro ako lístok na autobus. Kočiar som nechala doma. Odmietala som sa s ním trepať po preplnenej hromadnej doprave krátko pred Vianocami. Ďakovala som Bohu za to, že sa mi vôbec podarilo zohnať voľné miesto v kupé a tie dve hodiny som nemusela stáť niekde v uličke.

Za mojich študentských časoch sa mi stal nejeden problém, či trápna situácia, ku ktorým by som sa, na môj veru, nikdy nepriznala, ale vzdala by som to okamžite, pretože to bola sranda, na ktorej som sa zabavila aj ja. Najhoršia moja skúsenosť, bolo obvinenie s opilstva. Šla som, alebo sa vracala, to je teraz jedno, od zubára. Na boľavý zub som si dala trochu alkoholu, aby mi prehlušil bolesť. Motala som sa a bolo mi tak zle, že som nevládala chodiť. Nejaký hlúpy šofér ma z autobusu vyhodil. To vtipné ani v najmenšom nebolo. Túto historku som prezradila Chuckovi. Mala som čo robiť s prehováraním, aby toho chudáka, čo si potreboval takýmto spôsobom zdvihnúť sebavedomie, nezastrelil. Mala som dobré presvedčovacie metódy.

Našla som si svoje miesto vo vagóne pre Rodiny s deťmi. V kupé som cestovala so staršou pani a jej dvoma vnučkami, ktoré sa mohli pobiť pohľadom na moju dcérku v sladkej ríši snov. Pani sa mi páčila, mala veľa rád a dala mi na seba dokonca aj číslo, keby som niekedy v niečom potrebovala poradiť. Vraj cestuje do Portlandu za svojou dcérou, mala pár dní deti na návšteve a má s nimi stráviť Vianoce. Prezradila mi, že jej dcéra sa obáva o jej duševné zdravie, vraj už príliš stará, aby bývala sama v malom byte. Mne táto pani prišla mladšia ako som ja. Mala rady starej, tvár staršej a elán dieťaťa. Neskôr sa k nám do kupé pripojili sedemnásťročný chlapci, ktorý po mne pokukovali. Chvíľu váhali, či ma oslovia. Pani so šedivými vlasmi to vyriešila za nich a pochválila niečo na mojej dcére. Obzvlášť zvýraznila posledné slovo. Keď odišli hneď o ďalšiu zastávku na to, museli sme sa obe zasmiať.

V Port Angles vystúpili a tak som sledovala obzor pokrytý snehom, domy, pred ktorými boli postavené snehuliaky so šálmi, mrkvami miesto nosu a hrncami na hlave, zamrznuté jazerá. Mala som rada vlaky. Niekto mi povedal, že keď idú rýchlo, čas sa zastavý.

Už vo vlaku som si zavolala taxík. Chcela som všetkých prekvapiť. Luce som povedala, že prídem zajta, možno pozajtra. Tá na mňa bude nahnevaná!

Krátko pred jedenástou som s veľkým kufrom a maličkou v sedačke vstúpila na ulicu, kde som taxikára poprosila, aby ma vysadil. Na koniec ulice si dojdem aj sama. Nebol to predsa Settle. Forks bol zo zvláštneho dôvodu zasnežené. Po celé ostatné Vianoce, ktoré som trávila vo Forks nesnežilo, iba sa spúšťali chladné dažďové kvapky. Rušili celú Vianočnú atmosféru ozdobených domov. Keby aspoň svietilo slnko ako v Južnej Amerike. Tento rok sa tu rozhodlo poprášiť snehom.

Pred síce dvadsatimi dvoma rokmi som sa síce narodila v Anglicku, ale patrila som do tohto stále upršaného, zeleného štátu, v ktorom sa cez bežný rok ozývajú zvuky dažďa. Došla som pred náš dom celá natešená. Kráčala som po kamennom chodníku a kolieska mojej batožiny za mnou nepríjemne búchali. Iritovalo ma to.

Než som stačila dôjsť k dverám prudko sa otvorili a z dverí vyštartovala blonďatá študentka, končiaca posledný rok na vysokej. Luce bola primerane vysoká. Ani nie nízka, ani nie vysoká. Malá hnedé vlasy zapletené do pletenky. Tvár mala peknú, bez jedinej stopy po vyrážke, alebo červených flekoch. Iba na lícach mala prirodzenú jemnú červeň.  Pripomínala zmiešaninu speváčky Edith Piaf a dávnej hviezdy Audrey Hepburn. Mala krásne zelené oči, plné pery po Reneé.

Okamžite mi skočila okolo krku. Kufor som položila. Objala som ju jednou rukou. V druhej som držala Becky, ktorá okamžite zareagovala na pišťanie a zobudila sa.

„Tiež ťa rada vidím, Luce," povedala som jej dojato.Objala ma pevnejšie, ak to vôbec bolo možné. Odtiahla som sa a Luce mi okamžite zobrala z ruky sedačku a už bľabotala na moju dcéru.

„Mimochodom, toto ti nikdy neodpustím," ozvala sa pomedzi smiech a piskľavý hlas. „Mala si mi povedať, kedy prídeš. Sme doma iba my dve. Starký si zašli do mesta na posledné nákupy." Pretočila som oči. Toto bola proste moje nevlastná sestra, ktorá dokázala robiť dve veci naraz, to aj v prípade, že to nešlo.

Zobrala som ručku batožiny a ťahala ho k dverám po zasneženom chodníku k dverám z vyšňového dreva. Luce mala na nohách Charlieho pracovné topánky, ani nezašnurované a oblečený mala iba ľahký štrikovaný sveter. Mama sa vo mne nezaprie.

„Luce, prečo si sa viac neobliekla? Prechladneš!" Videla som iba jej blonďatú šiju, ale nepatrné pokývanie hlavy mi napovedalo jej prevrátenie očí. Vyšli sme pár schodov do predsiene, kde som položila sneh, Luce sa vyzula a už aj s malou utekala do obývačky. Povizlikala som sa a ten obrovský kufor ťahala za sebou do chodby. Ako som čakala moja dcéra sa mala ako v bavlnke. Luce ju mala na rukách a rozprávala jej všetko možné  škole. Malá na ňu vyvaľovala svoje kukadĺá, akoby rozumela každému slovu, čo tá bláznivá blondínka povedala.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

SestraTwilly

6)  SestraTwilly (03.03.2015 23:43)

Ty si to celé zle pochopila.Takže ešte raz,píšeš dobre o obsah vôbec nejde,ale o gramatiku a štylistiku.Ak sa chceš stať dobrou autorkou,toto patrí k tomu.Nájdi si korektorku ktorá ti poviedku opraví a poradí ti.V rubrike "jak na to"nájdeš maily korektorov.Spoj sa s nimi.Mne sa tvoja poviedka páči a teším sa,že prišiel ďaľší slovenský autor,ale tie chyby sa naozaj nedajú prehliadnúť.Takže píš ďalej,ale s odbornou pomocou korektora.A hanbiť sa za to nemusíš,veľa dobrých autoriek tu korektora má.;) Takže s chuťou do toho.
PS:teším sa na ďaľšiu kapitolku,ktorá už dúfam prejde rukami korektora.

5)  Samejzeea (03.03.2015 23:09)

Prepac i to, ja som si to vzala k srdcu, ibaze mne gramatika vobec nejde :( :';( ja sa velakrt snazim, ale... och, asi na to nemam byt dobrou autorkou... ospravedlnujem sa za vytvorene chyby :/

SestraTwilly

4)  SestraTwilly (03.03.2015 21:31)

Pekná kapitolka.:)
Asi ma nebudeš mať rada,ale dnes mám opravovaciu náladu;) .Slovo povyzliekala sa píše s ypsilonom a chýba ti tam e.Sedemnásťročný chlapec j. č.,ale sedemnásťroční chlapci mn.č.a je tam toho ešte o dosť viac.Nepíšeš zle,ale tie chyby dosť kazia dojem.Skús korektora,už eMuska ti to navrhovala a vidím,že si si to nevzala k srdcu.Nie som slovenčinár,sama mám občas problém s gramatikou,ale u teba je toho dosť veľa.Tvoja poviedka tým zbytočne strácá na hodnote.;) :)

3)  betuška (01.03.2015 20:17)

a my máme Veľkú Noc na krku
autorke

2)  Seb (01.03.2015 17:14)

Krásná a docela pohodová kapitola, píšeš hezky.

1)  Claire (01.03.2015 13:07)

:) :) :)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek