Sekce

Galerie

/gallery/389__novorodenec.jpg

Poviedka je o Edwardovi, ktorý po dvoch dňoch prebiehajúcej premeny jeho lásky príde k svojej novorodenej dcére. Ich prvý kontakt po strašlivých chvíľach, ktoré Edward zažil, bude zvláštným dotykom ich zmyslov a duší.

Dotyk

 

Zišiel som schody dole, bol to už druhý deň, čo Bella ležala na tom kovovom stole a  peklo spaľovalo jej telo - moje telo a všetko okolo mňa. Mal som strach, prial som si, nech je už koniec, nech to už všetko skončí.  Nikdy... nedovolím už nikomu a ničomu, čo by jej mohlo spôsobiť čo i len tú najmenšiu bolesť.

 

Odišiel som z Carlislovej knižnice, Alice ma poslala dole, že mám ísť za Rosalie. Nechcel som, bál som sa, lenže tam ma čosi čakalo, čosi, čo som nepoznal a bál sa na to pohliadnúť, vlastne ani neviem prečo. Bol to kus mňa, kus môjho tela, kus mojej lásky. Videl som ju krátkych pár minút, ale musel som ju odložiť k Rosalie, lebo moje srdce prestalo biť a to som nemohol dopustiť. Musím sa priznať, že nejaké city alebo láska, boli vo mne v tento moment nedefinovateľné, ale chcel som ju vidieť, ju. Moju dcéru. Renesmée...

Pozriem sa, nič viac. Mal som strach z toho, čo budem cítiť. Mať dieťa... Ja ho mám... Moje ja, moja krv, vtelené v tom malom zázraku, čo Bella tak veľmi milovala už hneď, keď to zistila a ja som jej vtedy vnucoval také utopické múdra, že to nemalo obdoby. Že si ju má dať preč, a nakoniec som to zaklincoval tým, nech má dieťa trebárs aj s Jacobom. Muž je hlúpe stvorenie vo svojej podstate a nepomôže mu ani to, že je trebárs stodesať rokov starý ako ja.

Tá biela sedačka, čo na ňu Bella vyliala ten pohár s krvou, tam už nebola. Miesto nej pri stole stála drevená rustikálna postieľka s bodkovanou rúžovou prikrývkou a plyšovým zajacom v jej rohu. Nikdy ma nenapadlo, že takéto čosi bude niekedy v tomto dome.

Počul som Rosalie, ako sa prechádza na terase z jednej strany na druhú, podivne mňaukala a šušlala, podišiel som k oknu, stála chrbtom ku mne, mala ju na rukách. Jacob spal hneď vedľa na záhradnej lavičke oproti domu. To, čo spravil, nechcel som na to myslieť. Odišiel, keď som si myslel, že sa mi ju už nepodarí oživiť a potom som zdola počul Rosaliine pobúrené myšlienky o tom, že Jacob sa pripútal k mojej dcére a neviem ešte aké strašné hlúposti, čo chodili všetkým po rozume tu v dome. Nechcel som to počuť. Nezaujímalo ma to - absolútne. Ale teraz, keď mi Alice povedala, že moja žena bude v poriadku, že nemusím mať strach a poslala ma preč, lebo ju chcela prezliecť, tak som sa trocha uvoľnil. Ale ten zvuk jej rozdivočeného srdca bolo to jediné, čo som vnímal, nič iné neexistovalo, len ona. Moja Bella.

 

Na terase-

Rosalie zastala, zaregistrovala, že som nablízku. Zvláštne... Prikryla malej v náručí hlavičku plienkou, akoby sa bála toho, že ju uvidím. Otočila sa priamo na mňa a zavolala na Emmetta. Ten doletel ako gáfor v momente a postavil sa vedľa nich ako taký bodyguard. Neveriacky som zakýval hlavou, všetci boli divní. Ostal som tam stáť, dokým Rosalie nedošlo, že je všetko v poriadku. Pozrela na to malé dieťa vo svojom náručí a prešla cez terasu rovno ku mne. V jej hlave prúdil búrlivý vodopád myšlienok, či som nebezpečný voči dieťaťu a či by som ju mohol zabiť. Jej predstavy o tom, že sa teším, boli v menšine, ale potom ju to nejako prešlo a prešla odo mňa k postieľke. Položila malý uzlík v čipkovej perinke do bodkovanej deky a odstúpila k dverám, Emmett tu už nebol.

„Nechám vás...“ Zaklapli sa za ňou dvere.

Ostal som chvíľu stáť a hľadel na to, čo uvidím až prídem bližšie. Nejaký hlas mi našepkával, aby som všetko, čo cítim, nechal za sebou a až keď budem úplne čistý, môžem sa priblížil. Zavrel som oči a načúval tak zvukom domu, zameral som sa na miestnosť, v ktorej vládol akýsi nedotknuteľný pokoj. Počul som jemný, sotva počuteľný dych, bol tak nebeský čistý. Tá aura, ktorá vychádzala z tej postieľky bola posvätne biela a žiarila okolo mňa zvláštnym svetlom. Pomaly, opatrne som prešiel k nej. Pozrel som sa.

Zvláštny tlak na hrudi mi zasekol pľúca a ja som sa nemohol nadýchnuť, aj keby som chcel, všetko vo mne sa zatajilo úžasom. Malinké dieťatko spinkalo v bielych obláčikoch, jeho pokožka bola až nebesky biela, v malinkých záhyboch ručičiek sa perletila do jemneružova a slabunko presvitala. Dieťatko stislo pästičku, na moment sa mu zachveli obe ručičky a ten nebeský anjel naraz otvoril oči. Stislo mi pri srdci. Tie oči...

 

 

***

Ach Bella, láska, som s našou dcérou a to, čo cítim neviem ani pomenovať. Tá láska v mojom srdci mi na chvíľu zmenila toto telo na ľudské, keď som sa nemohol ani nadýchnuť. Ako som mohol niekedy vôbec len pochybovať. Teraz sa naša dcéra zobudila a ja som tu pri nej za nás oboch. Čaká na teba a ja tiež.

***

 

 

Malé dieťatko na mňa pozeralo s doširoka otvorenými očami, celý nehybný som na ňu hľadel tiež. Pršteky sa jej jemnunko vystierali ku mne, mľaskala rúžovou pusinkou a tichunko mrnkala. Naraz si kýchla, že som sa naľakal tak, až som nadskočil na mieste. Pomaly som vzal ten uzlíček do náruče a zľahka sa ju snažil hojdať v rukách, bolo to tak zvláštne, pociťovať silu a jemnosť v jednom. Ohlušujúce pocity lásky, pýchy a radosti a všetko, čo mi vyvieralo v srdci, mi bralo myšlienky z hlavy a ja som na ňu len uprene hľadel.

Nikdy by ma nenapadlo, že milovať sa so ženou je tak nebezpečné, že ja môžem čosi takéto stvoriť v praobyčajnom živočíšnom opojení, ale bolo to tak. Priblížil som sa bližšie k jej malinkej tváričke, voňala svojou matkou a azulénovým olejom. Odtiahol som sa, naraz sa jej srdiečko rýchlejšie roztrepotalo, priklonil som sa k nej znova bližšie, pulz sa spomalil, zopakoval som to ešte dvakrát, bolo to zvláštne. Položil som ju do postieľky a rozbalil tú zázračnú perinku, bola ako malinký mravček, usmial som sa.

Tak krásne malé dieťa, spoza rúžovej čiapočky jej vykúkali jemné ako páperie ryšavé vlásky, také, aké mám ja. Každý muž si pozná svojho potomka, i keď som ju odrodil, toto bol dôkaz, mala vlasy ako ja. Ale oči... tie oči boli jej, jej jedinej, ktorá mi dala toto malé dievčatko a bojovala za ňu a obetovala svoj život. Ona to vedela, ach, znova som si musel pripomenúť, aký som bol blbec. Posadil som sa s ňou na pohovku a prezeral si ju, vyzliekol som jej jednu malinkú ponoštičku, ktorú mala zaviazanú s mašličkou, s na môj vkus až veľmi veľkými bambuľkami. Malá bielunká nožička, čo som sa jej bál len dotknúť, bola veľká ako môj necht na palci a krivá, že mi to prišlo až neprirodzené, ale ako celok, tie nohy do O s tou plienkou pôsobili normálne. Asi to tak malo byť.

Pokrčila nos a zívla si, ten jemnunký krúžok jej pusinky odhalil belostné, malinké zúbky, ktoré boli skoro zarovno s malými ďasnami. Prišlo mi zvláštne, že ju s tými zúbkami dokázala pohrýzť. Nerád som si premietal tie desivé obrazy z toho dňa, ale tie zuby... I keď... ale však, je to moja dcéra, tak to musí vedieť. Mal som byť na čo hrdý, je to upírka, po mne. Musel som sa usmiať. Čosi tak malé a k tomu tak zubaté...

Prestupovali mnou veľké pocity, ešte nikdy som nebol taký hrdý ako teraz. Ja mám dieťa, som ľudský, som a budem šťastný. Toto je naše šťastie. Moje a Bellino a nikto nám naň nesiahne. Rozdrvím ho na prach, toho, kto by sa pokúsil. Moja malá Renesmée, moja krv, moje telo, moje všetko.

„Renesmée, dievčatko...“ potichu som hovoril, malinké dieťatko spozornelo a oči otvorilo ešte viac. Zamľaskala pusinkou a mykla pästičkou. Vnímala ma.

„Krásne dievčatko, to som ja, tvoj otec. Som Edward...“ Musel som sa predstaviť. Malá na to, ako som zdvihol hlas, zareagovala nejakým zadrhnutím, potom sčervenela a nahlas sa rozkričala. Pochytila ma panika, nebola v tej perinke, v ktorej bola predtým tak pevne zabalená a ja som sa bál mojich studených rúk, že keď sa jej dotknú, zľakne sa ešte viac. Opatrne som si ju vzal do dlaní pod pažičky a držal ju radšej ďalej od seba, aby náhodou nenachladla. Chcel som ju odniesť späť do postieľky a zabaliť ju do tej bielej veci, ale napadlo ma, že by som ju mohol náhodou silnejšie stiahnuť, tak som vôbec nevedel, čo mám robiť. Moje malinké dieťatko plakalo, ale hlasisko mala poriadny. Stál som tam nad postieľkou a meral si zo všetkých strán, ako ju mám zabaliť naspäť do tej bielej veci. Naraz sa mi Rosalie ozvala v myšlienkach a ja som ju uvidel stáť pred oknom izby na terase.

„Neboj sa, priviň si ju k telu, jej to nevadí... naša teplota. Len si ju priviň na rameno a hojdaj sa s ňou zo strany na stranu, brat môj.“ Tak dobre, zo strany na stranu, zabralo to. Jej jemný teplý dych som cítil hrejivo na svojom krku, usmial som sa na Rosalie, aj ona sa usmiala. Toto moje dieťa je mier, mier v nás všetkých.

 

 

***

Ach, láska moja, preber sa z toho pekelného ohňa a príď nás objať, tak veľmi ťa potrebujeme...

***

 

 

Prešiel som k oknu, stále sa hýbal zo strany na stranu, dokým sa moja maličká dcérka úplne neukľudnila. Hľadel som na rieku, bola rozvodnená ako moje myšlienky. Plynuli ako voda a nedali sa uchopiť, všetko bolo akési rýchle, ako tá voda a prechádzalo to priamo cezo mňa.

Naraz...

Zvláštne... Čosi mi prebliklo pred očami. Zdalo sa mi, že vidím Bellu... Zľakol som sa. Akonáhle som ustrnul, malá sa chcela znova rozplakať, cítila, že sa so mnou niečo deje. Znova som ju začal hojdať, ale bolo zvláštne, to, čo som na moment zahliadol.

Zrazu, akoby tichým šeptom...

Renesmée... taká krásna... Čo to bolo? To nebolo... Podaj mi ju... Renesmée... taká krásna... Zostal som strnulo sledovať ten obraz v mojej hlave, to, čo som videl, bolo desivé, ale bolo to už minulosťou a... Myšlienky mi unikali, mohol som len sledovať, čo mi vkladala do hlavy. Moja láska sa na mňa dívala, teda na ňu, ale bolo to, akoby hľadela priamo do mojej tváre. Musel som pootočiť hlavu, lebo ten obraz ležal. Ukazovala mi to stále dokola. Potom sa to zmenilo na niečo úplne iné. Bol to len hlas „Ľúbi ťa, absolútne ťa zbožňuje...“ Opakovala sa zase táto vízia, znova párkrát dokola. To som hovoril ja, počul som seba! Len akoby som hovoril do nejakej nádoby a nič nebolo pri tejto vízií vidno, lebo... lebo to bolo, vlastne to bolo, ešte keď bola v Belle, teda v jej brušku. Vtedy som toto povedal! Ostal som úplne vyvedený z miery. Odtiahol som si malú pred seba a neveriacky sa na ňu díval. To nie je možné...

Posadil som sa s ňou do kresla a nevychádzal z údivu, dokým ma nevyľakalo to, že zaspala a ja som naraz nič nevidel. Čičíkal som si ju ešte chvíľu v náručí, Rosalie mi ju prišla skontrolovať, zabalila ju naspäť do tej zavinovačky a podala mi ju naspäť. Bola šťastná, dlho som Rosalie takú nevidel. Zastavil som ju.

„Rose, ďakujem ti.“ Usmiala sa na mňa. „Tomu ver, že ďakuješ, sme bojovníčky, všetky tri...“ Povedala sebavedome a nechala nás osamote.

 

Sedel som s ňou ešte chvíľu v kresle a rozjímal láskou, keď som začul zvláštny šelest srdca z poschodia.

 

Šelest...

Postavil som sa. Rosalie v momente dobehla ku mne. „Choď!“ hlesla v rýchlosti a vzala mi malú z mojej náruče. Cez to všetko, ako som sa začal báť, som sa ešte otočil k mojej malej dcére.

„Vydrž, idem pre tvoju mamu a potom sa za tebou vrátim, dievčatko moje malé.“

 


Tak, myslím, že som čosi takéto mala potrebu napísať, chcela som sa usmievať a táto poviedka taká bola, také malé šťastie.

Dúfam, že sa Vám to páčilo.

Vaša Astrid.

 

zhrnutie

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

Carlie

2)  Carlie (11.09.2010 06:58)

To bylo milé, něžné, dojemné (nj, ta mlha přede mnou asi nebude způsobená počasím ;-) )
A ta ľúbozvučná slovenčina

Karolka

1)  Karolka (11.09.2010 01:42)

Jako pohlazení. Jako políbení na čelo. Jako sklenice chladné vody v horkém dni, jako vroucí čaj, když je mi zima. Bylo to dokonalé. Každá myšlenka i pocit. Opravdové. Je mi krásně. Děkuji!

«   1 2

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek