Sekce

Galerie

http://thumbnails22.imagebam.com/5759/f6bc1e57581810.gif

Skúste si vyryť osud do dlane, ako to bolí...

  „Mickey Mouse! Mickey Mouse! Mickey Mouse!“ vrešťalo malé dievča na obrazovke.
  „Preboha, oci, kde si to vyhrabal?“
  „Pšt!“ zahriakol ma a dojato sledoval besniace decko. Ja som sa ale demonštratívne otočila chrbtom. Už od začiatku som bola proti a vidieť sa v tej najtrápnejšej situácii na stosedem palcovej uhlopriečke – povedzme, že som nebola za všetkými desiatimi.
Stúlila som sa Edwardovi do náruče a silno zavrela oči.
  „Bola si krásne dievčatko,“ pošepkal mi láskyplne do ucha. „Nechceš si nejaké zaobstarať?“ zapriadol.
  „Jasne, počkaj, tu niekde som mala Mikeovo číslo.“ Začala som si prehľadávať vrecká až pokým všetky moje pohyby nezarazil medvedím objatím a vrúcnym bozkom.
  „Chcem si s tebou založiť rodinu,“ povedal ticho a pobozkal na čelo. „Mali by sme taký menší domček s predzáhradkou a altánkom na grilovanie, kde by sme spoločne s našimi deťmi trávili soboty.“
  „Ale nebudeme mať biely plot, však?“ opýtala som sa dojatá Edwardovou predstavou nášho spoločného života.
  „Budeme mať taký plot, aký sa ti len bude páčiť,“ zašepkal a nežne si ma privinul k sebe.


  Zabuchla som za sebou dvere svojho jednoizbového bytu a až potom som si uvedomila, že som kľúče nechala vo vnútri.
  „Dokelu,“ zavrčala som podráždene a otočila sa späť. Zízala som na ošúchané bývalo-zelené dvere a zúfalo prosila, aby sa otvorili – najlepšie bez pomoci zámočníka.
Nakoniec som to číslo musela vytočiť.
  „Ahoj, Bella, už som na ceste.“
  „Vďaka, Alice,“ zamrmlala som a zošuchla sa po dreve na zem. Bolo mi toto treba?!

  Prišla za mnou do pol hodiny. Počula som, ako jej vysoké podpätky klopkajú o kamenné schody. Vystúpila až na štvrté poschodie a ja som sa zatiaľ vyškriabala na nohy.
  „Mali by sme niekedy zájsť na nákupy,“ zamrmlala miesto pozdravu, keď zhodnotila môj výzor. Prstami som si prehrabla vlasy, ktoré ešte stále páchli po cigaretovom dyme a pozrela na svoje otrhané rifle a vyšúchané tričko.
  „Nepáči sa ti niečo?“ odvrkla som, roztiahla ruky a otočila sa okolo vlastnej osi.
  „Zanedbávaš sa, odkedy... odišiel,“ vydýchla a natiahla ruky, aby ma mohla objať. Vzlykla som jej do hodvábnej šatky. Dúfam, že nebola drahá, pretože následne som už svoje slzy zastaviť nedokázala.
  „No tak, ššš, všetko bude dobré, Bella.“
  „Nebude, Alice. Ja som tehotná.“

  „Chcel by si chlapca alebo dievča?“
  „Hmm... a dvojičky by nešli?“
  „Pokiaľ sa budeš snažiť,“ zasmiala som sa. Objal ma a zaboril tvár do mojich vlasov.
  „Neviem si predstaviť, ako bude vyzerať. Keď to bude chlapec, bude to švihák,“ zachechtal sa.
  „Po oteckovi.“
  „A keď to bude dievčatko, bude moja princezná.“
  „Myslela som, že ja som tvoja princezná,“ zaryla som.
  „Ty si moja kráľovná,“ pošepkal a pobozkal ma na krk.


  Vedela som, že jej nemám nič hovoriť. Sedela som v jej žltom aute – z donútenia – a hľadela pred seba.
  „Nebolí ťa niečo?“
  „Nie je ti zle?“
  „Nemám spomaliť?“
  „Nepotrebuješ zastaviť?“
  „Ja čakám dieťa, nejdem umrieť!“ zavrčala som.
  „To nevieš,“ povedala ticho. Myslím, že to ani nebolo pre moje uši.

  Za celú cestu som sa svojho brucha dotkla asi dvakrát. Ešte som necítila žiadne pohyby, mala by som si asi naštudovať ten letáčik, čo mi dal lekár.
  „Alice, prečo ma vezieš k vám?“ opýtala som sa.
Vytreštila oči a zastavila pri krajnici.
  „Vidíš, ani som sa ťa nespýtala, brala som to automaticky. Ale – čie je to dieťa?“
Pozrela som sa do tváre svojej najlepšej priateľky. Videla som v nej pochyby a snáď úprimnú zvedavosť.
Vystúpila som.
  „Čie myslíš, že je?“ zamrmlala som a ďalej pokračovala pešo.

  Chcela sa mi už niekoľkokrát ospravedlniť, ale ja som ju ignorovala.
  „Aspoň ma nechaj, aby som ťa odviezla!“
  „Nebývate zas tak ďaleko.“
  „Bella, neblázni! Je to ešte asi pol míle!“
Povzdychla som si. Dverami som nezabudla hlasno buchnúť.

  „Chcem, aby malo oči po tebe,“ zašepkala som, ležiac vedľa Edwarda.
  „A tvoje vlasy.“ Nadvihol sa ponad mňa a pobozkal ma.
  „Budeme mať dokonalú budúcnosť,“ zašepkala som. „Aj s naším domom a deťmi.“
  „Chcel by som tak dve alebo tri,“ povedal a perami skĺzol na moju kľúčnu kosť. Drobnými božtekmi na nej vytváral krehký závoj, ktorý som cítila aj dávno potom, čo sa postavil a obliekol.
  „Budem musieť ísť domov, ale zajtra sa uvidíme. Ahoj, láska,“ rozlúčil sa so mnou, pohladil ma po vlasoch a zmizol za dverami.


  Nedokázala som odhadnúť, čo si Carlisle myslí. Nebola som čitateľ myšlienok. Každopádne vyzeral zamyslene a možno trochu ustarane. Akoby sa mu všetky roky, ktoré kedy prežil, pretavili do jednej vrásky na čele.
  „Bude to ľudské dieťa,“ povedal znepokojene.
  „Ja viem, Edward bol ešte človek,“ povedala som. „Bolo to pár dní pred jeho...“ zaváhala som. „Smrťou.“
  „Rozumiem,“ povedal Carlisle a ďalej sledoval obrazovku ultrazvuku. „Chceš mu to povedať?“
  „Neviem, či to zvládnem.“
  „Pokiaľ to neskúsiš...“
  „Ja viem, ja viem,“ skočila som mu do reči.

Čakala som ho na námestí a nervózne žmolila lem červenej blúzky. Keď som ho uvidela prichádzať, skoro sa mi rozskočilo srdce.
 „Edward! Som tehotná!“ zvýskla som nadšene a skočila mu do roztiahnutej náruče. „Som v prvom mesiaci!“ Zatočil sa so mnou a šťastne sa zasmial.
  „Milujem ťa!“ vykríkol. „Milujem, milujem, milujem!“
To bolo prvý raz, čo som Edwarda videla plakať.


  Sedela som v hosťovskej izbe a držala sa za brucho. Jeho izbu som odmietla, pretože to bolo narušovanie súkromia a celkovo - na to som ja právo už nemala.
Prišla za mnou Alice.
  „Vráti sa o dve hodiny. Neboj sa, všetko bude dobré.“
  „To si už hovorila,“ povedala som zachrípnutým hlasom a ľahla som si na posteľ. Slzy som nechala voľne tiecť a vsakovať sa do vankúša. Potrebovala som sa vyrevať, aby som pred Edwardom nevyzerala hlúpo so zmáčanou tvárou.

  Druhý raz som ho videla plakať v nemocnici, keď som sa prebrala. Sedel nad mojím lôžkom s hlavou v dlaniach. Potom dvihol zrak a pozrel na mňa začervenanými očami. Niečo hovoril, ale ja som mu nerozumela. Pery sa mu hýbali, ale ku mne neprichádzal žiaden zvuk.
  „A dieťa?“


  Zobudila ma jeho ľadová ruka.
  „Alice hovorila, že si tu a chceš so mnou hovoriť.“ Jeho oči boli ešte červené. Novorodeným vraj vždy trvá, než zozlatnú.
  „Ja... najprv potrebujem, aby si vedel, že od teba nič nečakám a nepotrebujem, aby si sa na niečo hral. Všetko zvládnem aj sama.“
  „Som si istý. Tak, čo sa deje?“

  V ten deň, čo som sa vrátila z nemocnice, som sa cítila neuveriteľne prázdna. Prišla som do svojej izby a chcela si ľahnúť to postele, ale plachta bola ešte stále od krvi. Zrútila som sa na zem a hlasno vzlykala. Nepomohlo mi, keď prišiel Charlie a silno ma objal, ani lieky, čo mi ponúkal. Až keď zavolal Edwardovi, dokázal ma ako-tak upokojiť. Jeho vôňa naplnila moju myseľ a ja so m a aspoň na chvíľku cítila v bezpečí. Na chvíľku...
Nejaký čas na to sa so mnou opäť miloval. Povedala som mu, že neviem, či ešte budem môcť mať deti. Pohádali sme sa. Keď odo mňa odchádzal, zavinil autonehodu.


  „Čakám dieťa.“
  „Moje?“
  „Áno.“
  „Ale ja už nedokážem byť otcom.“
  „Ja to viem,“ zašepkala som ticho.
  „Nie po tom, čo som...“

  V protiidúcom aute bolo trojmesačné dieťa. Chlapec. Edward vedel povedať jeho meno, priezvisko, mená rodičov a dátum narodenia. Zabil ho.

  „Nechcem si ho dať vziať.“
  „Budeme to musieť zvládnuť.“
Zdvihla som k nemu pohľad.
  „Postarám sa o vás,“ povedal,
  „Nemusíš to robiť proti svojej vôli,“ namietla som.
Kľakol si predo mňa.
  „Musím. Bude to môj osobný očistec. Snáď.“
Pochybovačne som si ho prezrela.
  „Budem vás milovať.“
Zavrtela som hlavou.
  „To sa nedá prikázať.“
  „Budeme mať dokonalú budúcnosť, pamätáš?“

  Keby ho Carlisle nebol premenil, sám by bol zomrel. Dal mu život, aby ho posunul zas ďalej. Odkedy bol novorodeným, nestretli sme sa. Nevedela som, či ho chcem vidieť. Či chce on vidieť mňa. Mala som ale tušenie, že sa to zmení. Práve vtedy, keď som v ruke držala tehotenský test. Pozitívny.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

8)  Lucička (31.12.2011 14:28)

Úžasná jednorázovka, moc se mi líbila A kdyby jsme věděli jak to nima bude dál, vůbec bych se nezlobila

HMR

7)  HMR (30.12.2011 19:36)

6)  kollart (30.12.2011 15:56)

Nemám slov nádhera

Janeba

5)  Janeba (30.12.2011 13:53)

O ou, Emuško, to bolelo!!! Krásné!!!
Děkuji!!!

Nosska

4)  Nosska (30.12.2011 12:46)

Tohle bylp naprosto famózní, a ten konec, ááách
Vzala jsi mi slova a vyrazila dech

Bye

3)  Bye (30.12.2011 12:03)

Au, eMusko, to bolelo! Ale krásně. A nadějně.
Děkuju. KISS

Bosorka

2)  Bosorka (30.12.2011 11:08)

Tak jiné a úžasné!

Nothing

1)  Nothing (30.12.2011 08:46)

Ja nemám slov. To bolo jednoducho krásne. Rozprávkové. Dokonalé.
Ty si jeden z najväčších talentov na týchto stránkach a dokazuješ to každou poviedkou.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella