Sekce

Galerie

/gallery/Daj mi dôvod2.jpg

Prológ a 1. kapitola - Rozmýšľali ste niekedy nad tým, čo všetko môže dvojice držať pokope? Konkrétne, aké dôvody? Na začiatku to môže byť priateľstvo, láska, dobrý sex... ale aj spoločné deti, spomienky, zážitky či obyčajná povinnosť, alebo dokonca strach. Dôvodov môže byť skutočne na tisíce; viac či menej prozaických. Viac či menej príjemných. Ale čo ak sa dôvody niekam vyparili? Čo ak už žiadne nie sú? Oplatí sa nejaký si vypýtať alebo je vhodné taký vzťach nechať jednoducho odpískať?

*Designed by MisaBells


Prológ


Dnešná noc bola rovnako horúca ako tá predošlá. Nočná košeľa sa jej lepila na spotené telo, keď sa mrzuto prevaľovala z boka na bok. Mala pocit, že jej niečo veľké sedí na pľúcach a ona nemôže dýchať. Okrem rozhorúčeného vzduchu ju dusilo ešte niekoľko vecí. Zhrešila, keď pripravila pre oboch trochu ťažkú večeru. Nech, bola chutná, no teraz... A možno ju trápila vina. Vždy sa nejaká nájde a objaví v tom najmenej vhodnom čase.

Natiahla sa k nočnému stolíku po budík. Hoci si tú veľkú tikajúcu kovovú vec strčila až pod nos, keď sa snažila zaostriť na ciferník, takmer nič nevidela. Rozmrzene si povzdychla a vrátila ho s tlmeným cinknutím kovových nožičiek, na ktorých budík stál, zase naspäť. Vedela, že dnes v noci veru tak skoro nezaspí. Rozhodla sa náhle. Opatrne sa zodvihla do sedu, spustila nohy cez hranu postele a za ostentatívneho ignorovania papúč, vstala a odkráčala bosá preč. Potichučky, doslova po špičkách, sa vybrala do kuchyne. Dvere od špajze našla aj poslepiačky. Pomaly kĺzala bruškami prstov po lakovanom nátere, až kým nenahmatala kľučku na dverách. Pri ich otvorení sa nemusela obávať nežiaduceho vŕzgania. Pred dvoma dňami sa pri bežnej údržbe postarala o všetky dvere v dome.

Ovanul ju vítaný chlad. Našťastie schody, ktoré viedli do útrob špajzy, boli z dreva a nechladili príliš. Tu dolu bolo dokonalé. Z chladiaceho boxu vytiahla fľašu so studeným mliekom. Bola v nej už len tretina, a tak sa ju rozhodla vziať so sebou celú. Naučeným pohybom otvorila skrinku a vybrala pohár, do ktorého naliala ukoristený nápoj. Osviežená studeným mliekom i jemným vánkom, ochladzujúcim horúci augustový vzduch, sa vrátila zase do spálne. K nemu.

Ležal na boku, s nohami skrčenými takmer až pod bradou. Keď videla jeho nejasný obrys, musela sa pousmiať. V spánku vyzeral ako chlapec. Opatrne obišla posteľ a vkĺzla pod ľahkú prikrývku. Dúfala, že ho nezobudí. Na okamih sa zarazila, keď ho začula, ako sa začal mrviť. Stuhla v pohybe, dokonca na okamih zadržala dych. Chovala sa smiešne; bola si toho vedomá, ale tiež vedela, že po náročnom dni jej manžel potrebuje spánok ako soľ.

Znudené tikanie budíka ju napokon dostalo na pokraj snov. Nespokojne sa zaškľabila, keď ju manželovo mumlanie nedobrovoľne vyrušilo a dokonale prebralo. Opäť. Natočila k nemu hlavu, ale skrz tmu v miestnosti takmer nič nevidela ani na tak malú vzdialenosť. Premýšľala, či by pomohlo keby trochu zacmukala. Veď predsa nechrápal, len niečo mumlal zo sna popod fúz. V tej chvíli jeho mumlanie nabralo podobu skutočných, zmysluplných slov, ktoré by najradšej nikdy nepočula...

 




1. kapitola - Spoznala som doktora Cullena


Keď náš syn utiekol z domu, všetko sa zmenilo. Nešlo o nič nápadné či výrazné. Zmeny prišli postupne, pokojne a odrazu nič nedávalo zmysel. Carlisle sa správal rovnako ako vždy. Jeho nezištná milota a nežnosť boli pre všetkých, vrátane mňa, pripravené okamžite na požiadanie. Akoby jeho poslaním nebolo len liečiť, ale aj každému, koho stretne, zaistiť osobné šťastie. Odjakživa to bol úžasný muž. Inak by som sa predsa do neho nikdy nezamilovala.

Láska. Je to skutočne iba slovo s piatimi písmenami? Alebo skutočne znamená to, čo by malo predstavovať? Milujem ho. Už pomerne dlhý čas. Ozajstne a určite nie s menšou intenzitou. No zistila som, že to pravdepodobne niekedy nestačí.


* * *


„Posaďte sa madam a prosím, prestaňte sa ma báť. Verte mi, nedám si vás na večeru.“

Jeho slová možno boli dvojzmyselné, ale keď som mu pohliadla do tváre, bolo jasné ako to myslí. Miesto polourážlivého flirtovania s pacientkami sa ma snažil upokojiť. Len upokojiť. Nič viac. A tým si u mňa získal veľký kredit.

Dovolila som si venovať mu úsmev, hoci som to nemala vo zvyku. Keby sa o tom dozvedel Frank...

Potlačila som zlý pocit a snažila som sa upokojiť prv než sa novému lekárovi zverím. Neuvedomovala som si, že kŕčovito zvieram ušká svojej kabelky, až kým sa ma zľahučka nedotkol. V mieste dotyku mi pulzoval neznámi pocit, ktorý ma miesto upokojenia vydesil. Už dávno sa ku mne niekto nesprával tak nežne. Tak nezištne, tak... bezbolestne.

Uvedomovala som si chlácholivú tóninu jeho hlasu i skutočnosť, že každú vetu, ktorú mi položí musí kvôli mojej trestuhodnej nepozornosti zopakovať minimálne dvakrát. Keby bol na jeho mieste Frank...

Sestra doktora Cullena okolo neho poletovala ako splašený kolibrík. A nebola jediná. Reči o novom – mladom a nezadanom – doktorovi sa v našom mestečku šírili ako mor. Keď ho videli muži, neboli z neho nadšení, ale tamtamy rozniesli už aj to, že je šikovný a dokáže si nakloniť aj také neprístupné srdcia, aké majú muži v našom provinčnom mestečku.

Vždy, keď som sa na neho pozrela, sa u mňa objavil neznámy nepokoj. Ten vzrástol, len čo sa naše pohľady stretli. Jeho oči mali farbu zlata. Skutočne! Takmer mačacie. Vtedy sa môj žalúdok skrútol, ako posledný týždeň a pol takmer každé ráno.

Ani neviem ako som mu porozprávala čo všetko mi je. Pozorne ma počúval a medzitým ma prezeral. Podrobne mi skúmal tvár. Profesionálne, no to môjmu srdcu nezabránilo biť dvakrát tak rýchlo. Palcom mi poodhrnul viečko a sledoval farbu môjho belma. Ostatnými prstami sa ma pritom zľahka dotýkal na spánkoch. Bolo to tak jemné, že som sa na chvíľu obávala, že som si to snáď len vymyslela. Potom predsa len dotyk potvrdil, keď prstami skĺzol nižšie a prehmatal mi uzliny. Musela som na neho zízať ako posadnutá. Ešte nikdy som nevidela krajšieho muža. Ani milšieho...

„Mali ste aj teplotu?“

Pravdepodobne ku mne hovoril už nejaký čas. Opäť. Pokúsila som sa o zdvorilý úsmev, ale bola som príšerne nervózna. Napokon som sa zmohla iba na ostýchavé zavrtenie hlavou a sklopený pohľad.

Odvrátil sa odo mňa, aby mohol zapísať všetky poznatky, ktoré zo mňa vytiahol a zároveň úvodným vyšetrením zistil. Oproti obloku sa neuveriteľne vynímal jeho profil. Mal klasické črty, úzky nos, výrazné lícne kosti. Bradu mal skôr špicatú, ale celkový dojem bol harmonický. Tvári dominovali najmä nezvyčajne sfarbené oči a plné, zmyselné ústa, na ktorých s takou obľubou pestoval nezáludný úsmev.

„Pani Evansová, pamätáte sa, kedy  ste mali naposledy periódu?“

V tej chvíli som sa hanbila ako pes. Pravdepodobne by som sa správala rovnako, aj keby mi túto otázku položil doktor Harris, Carlisleov predchodca. Bola som vychovávaná pomerne bigotne. Dnes to už viem, ale vtedy bola pre mňa akákoľvek osobnejšia  otázka takmer zaručený hriech. O niečom takom sa v mojej rodine nehovorilo. Len raz. Jediný raz som sa o mojom probléme otehotnieť bavila s doktorom Harrisom. V podstate potvrdil moju neschopnosť ploditeľky, keď sa nám s Frankom ani po dvojročnej snahe nepodarilo počať. Nestrácala som nádej, ale Frank to bral celkom osobne. Z milého chlapca, ktorého som si z lásky vzala sa stal niekto úplne cudzí. Pohladenie sa zmenilo na údery, úsmev na pripitú grimasu a asi najhoršie zo všetkého boli jeho šaty, napáchnuté lacnými voňavkami. Zatvárala som oči pred pravdou. Nechcela som ju vidieť ani keď ma môj muž o nej vlastnoručne presvedčoval. Začala som nosiť dlhé rukávy a vlasy mi častejšie zakrývali tvár. Možno som bola hlúpa, ale stále som verila tomu, že ho milujem.


Pamätám sa, akoby to bolo dnes, že som z Carlisleovej ordinácie odchádzala ako v snoch. Bola som šťastná a ešte ako! Ľadovú sprchu som dostala až doma. Frank mi samozrejme neveril, že som tehotná. Všetko bolo ešte na začiatku a ani Carlisle si vtedy nebol stopercentne istý, ale ja som si nehodlala svoje vytúžené šťastie vziať. Frank sa mi v ten večer vysmial, ale mňa tým nezlomil.

Moje tehotenstvo sa po pár týždňoch definitívne potvrdilo. Dokonca ani Frank už nemohol pred ním viac zatvárať oči. Verila som, že sa zase všetko obracia na dobré. Frank sa vzdal pitia, viac a na mňa usmieval. Dokonca mi niekoľkokrát doniesol kvety. Bola som opäť šťastná. Skutočne šťastná, ako keď sme sa vzali.


* * *


Šťastie ale netrvalo večne. Franka prestalo baviť tváriť sa, že ešte stojí o rodinu. O rodinu so mnou, aby som bola konkrétna. Fľaša bola pre neho oveľa príťažlivejšia než my. Vždy, keď som zacítila zápach alkoholu v jeho dychu, radšej som sa mu inštinktívne pratala z cesty. Vtedy nezachádzal ďaleko po údery. Čím viac pil, tým agresívnejším sa stával. Väčšinou sa mi darilo uskakovať pred bitkou, ale nie vždy sa mi to darilo. Omnoho úspešnejšia som ale bola v ukrývaní siniek. Úspešnejšia, ale nie úspešná. Predsa sa našla jedna osoba, ktorá si všimla.


* * *

„Čo je to?!“

Hlas doktora Cullena znel nekompromisne, ale rozhodne nie tvrdo. Bol to ten najláskavejší človek, akého som kedy poznala. Žiaľ, to som si myslela aj o Frankovi...

„To nič nie je,“ odpovedala som s narastajúcou panikou za rýchleho sťahovania rukávu kávovohnedého svetra. Nechcela som, aby tú modrinu videl. Nikto ju nemal vidieť. Bola príliš konkrétna. Dokonalý obtlačok Frankových prstov.

Doktor Cullen mlčal a to bolo hádam ešte horšie než keby na mňa kričal z plného hrdla.

V ten deň som na sebe mala na sebe šaty, ktoré som začala šiť, keď som sa dozvedela o svojom bábätku. Pred dvomi týždňami som ich dokončila a neuveriteľne som sa im tešila. Boli žlté a neuveriteľne ľahké ako pavučinka. Doslova ako stvorené do letného sparna. Látku som si kúpila tesne pred svadbou, ale nikdy som nenašla lepšiu príležitosť...

„Pani Evansová, Esme, prečo zo mňa robíte hlupáka? A prečo ho robíte zo seba? Ako dlho to už trvá?“

On to nechápal. Nemohol pochopiť, ako veľmi som sa v tej chvíli cítila byť ním  zaskočená. Frank bol môj manžel. Vychovali ma tak, aby som brala manželovo slovo ako zákon. Hoci sa mi nepáčila bitka – komu by sa aj – verila som, že si ju svojim spôsobom zaslúžim. Bola to toľkokrát opakovaná lož, že sa pre mňa stala absolútnou pravdou.

Franka som bránila zubami nechtami, i keď mi niečo v duši nahováralo, že robím kardinálnu chybu. Pohádala som sa s doktorom Cullenom aj napriek tomu, že sa medzitým stal niekým, kto sa veľmi nebezpečne približoval k označeniu „priateľ“. A možno práve preto. Už od začiatku som tušila, že ma toto možné priateľstvo k nádherným mladým doktorom bude niečo stáť.

„To nie je vaša starosť!“

* * *

To bol náš posledný rozhovor podobného charakteru, až kým ma ku Carlisleovi nedoviezli vo veľmi zlom stave; samozrejme dobitú. Mala som prerazený nos, vykĺbenú sánku a zlomenú ruku. Nič z toho ma nezaujímalo tak, ako obava o moje dieťa. Na to, aby sa narodilo bolo ešte priskoro. Inštinktívne som držala nohy pri sebe, ako keby to niečomu mohlo pomôcť. Tento zúfalý čin bolo asi to jediné, čo som mohla pre svoje dieťa urobiť. Cítila som sa neuveriteľne neschopná a hlavne bezmocná.


* * *

„Urobil to ON?!“ Hlas doktora Cullena sa podľa očakávania nestočil do otázky, ale zostával na jednom tóne. Svojim spôsobom to pôsobilo omnoho hrozivejšie. Vďaka zranenej sánke som nedokázala nič povedať. Pravdepodobne by som ani nič zmysluplné nepovedala, bola som pološialená strachom o svoje dieťa. Nejaká bolesť mi mohla byť ukradnutá.

Ktosi z môjho pomerne početného sprievodu čosi odpovedal. Nepamätám si čo presne, aj tak to pre mňa nebolo podstatné ani vtedy ani teraz.

Vstala som z nemocničného pohyblivého kresla a nedbajúc na svoju nemotornosť som sa presunula na vyšetrovacie lôžko. V tej chvíli nebolo nič tak dôležité, ako verdikt doktora Cullena. Odmietala som sa na neho pozrieť. Civela som na malú trhlinku na protiľahlej stene a takmer nedýchala strachom. Jemný dotyk doktorových prstov na ramene mi takmer spôsobil infarkt.

„Čo vás bolí najviac? Povedzte mi, kde by som mal podľa vás začať, pani Evansová?“ Snažil sa znieť pokojne, ale jeho zlatohnedé oči sršali hnevom. Hlavou mi preletela zblúdilá myšlienka či sa hnevá na mňa, alebo na Franka?

Pokúsila som sa čosi povedať, ale tá sánka bola skutočne neoblomná. Položila som teda ruku na brucho dúfajúc, že to bude hovoriť jasnejšie než tisíc slov. Pochopil ihneď, i keď s mojim rozhodnutím tak trochu nesúhlasil. Tých niekoľko nekonečných minút vyšetrovania ma takmer zabilo.

„Žije,“  povedal napokon svoj verdikt. Jediné slovíčko, ktoré som si tak veľmi želala počuť.

Po tvári mi tieklo čosi mokré. Myslela som, že je to ešte stále krv z nosa, no boli to slzy. Nikdy som neverila na slzy šťastia. Vnímala som ich len ako knižný terminus technicus, klišé, ktoré zvyknú spisovatelia používať vo svojich zamilovaných románoch.

„Žije,“ zopakoval, tentoraz trochu hlasnejšie. „Ale je veľmi slabé. Ja...“ zaváhal, „... nedokážem vám dať žiadne záruky. Prežili ste mimoriadne traumatizujúci zážitok.“ Na malý okamih sa zamračil. Bolo to presne vo chvíli, keď sa dlhými prstami dotýkal mojej boľavej sánky. „Môže sa ešte stať čokoľvek, nie, že by som chcel privolávať nešťastie.“

* * *

Privolal. Tej noci ma zobudili ohromné kŕče a nezvyčajne odporný pocit vlhka medzi nohami. Čo sa deje, som vedela skôr, než som stihla odhrnúť prikrývku. Myslím, že som kričala. Nepamätám sa, ale takmer okamžite sa vo dverách zjavil Carlisle, prenasledovaný ostatnými členmi nočnej služby. Ktosi so sebou niesol mobilné nosítka. Preložili ma na ne, Carlisle ma chytil za ruku a spolu sme vyrazili na sálu. Bola som tak prestrašená, že som nedokázala ani myslieť. Jediné, čo si z tej noci pamätám okrem príšerného strachu, bol pocit, ktorý vo mne vyvolával samotný Carlisle. Myslím, že si ani sám neuvedomoval, že ma po celý čas hladí to neuveriteľne citlivé miestečko medzi ukazovákom a palcom.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

emam

17)  emam (05.08.2013 21:57)

Už jsem chtěla skládat poklonu tvojí pravačce... nebo levačce:)

Twilly

16)  Twilly (05.08.2013 21:50)

Néééééé, to jenom o dovolené, byla jsem odtržená (násilně) od netu ...

emam

15)  emam (05.08.2013 21:47)

Počkej, to jako píšeš ještě rukou?

SestraTwilly

14)  SestraTwilly (05.08.2013 21:44)

Tak to si URČITE pozriem!!! :)

Twilly

13)  Twilly (05.08.2013 21:41)

Tak to chcem vidieť! ... a mimochodom, snažila som sa! Môžem ti ju ukázať v notesíku, problém je, že som prišla domov a začala všetko písať úplne nanovo :p

emam

12)  emam (05.08.2013 21:41)

Hmm, z tohoto pohledu to vypadá nadějně a čtivě

SestraTwilly

11)  SestraTwilly (05.08.2013 21:40)

Len jedno slovo k tomu:
OSNOVA:D
A teraz utekám....

Twilly

10)  Twilly (05.08.2013 21:37)

emam, jestli tě to uklidní, tak tohle dílko nemám promyšlené, co u mě v praxi znamená, že jednoduše otevřu word a píšu, co mě první napadne - je to můj standardní způsob psaní, který se MARNĚ pokouším změnit. Bohužel, zatím je to to nejefektivnější, čeho jsem schopná. Ale abych to nezakecala, znamená to jenom to, že ani srnka netuší, jestli to nakonec nebude nějaká potrhlá komedie

emam

9)  emam (05.08.2013 21:33)

Já se to skoro bojím číst. Obsah je tak ztrhující a já v poslední době hrozně špatně zvládám čtení smutných věcí... Je o působivé;)

SestraTwilly

8)  SestraTwilly (05.08.2013 21:26)

Však si ich zaslúžiš.

Twilly

7)  Twilly (05.08.2013 21:15)

Jeeeeeeeeeeeeeeeeeee, tolik nádherných komentů... jsem regulérně dojatá

Kate

6)  Kate (05.08.2013 14:29)

Twilly, potěšila jsi mě, Carlisle a Esme, mojí oblíbení aktéři. Chytlo mě to a těším se na další kapitolu.

Carlie

5)  Carlie (05.08.2013 14:10)

Tak já rozhodně důvod zůstat mám – u téhle povídky!
Nejen kvůli doktůrkovi.
To, jak používáš jen náznaky toho, co se jí doma děje, je snad ještě silnější než naturalistický popis.
A on! Ta nenucená něha…
A ta l´ubozvučná slovenčina!

Bosorka

4)  Bosorka (05.08.2013 10:41)

Náš oblíbený "chemlonek" ;)
Tak píšu, píšu, jedu, jedu!

tamias01

3)  tamias01 (05.08.2013 10:14)

To je smutný doufám, že pšítě to bude veselejší i když podle toho jak to skončilo to na to nevypadá.

SestraTwilly

2)  SestraTwilly (05.08.2013 09:57)

Segro,začína to dramaticky. Chytilo ma to,uvidíme
ako sa to vyvinie. Zatiaľ super,teším sa na ďalšiu
Kapitolu.

Empress

1)  Empress (05.08.2013 09:54)

Aaaaa, Twilly sa vrátila
Hneď poobede sa na toto tvoje dielko vrhnem

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek