Sekce

Galerie

/gallery/Daj mi dôvod2.jpg

8. kapitola - Za všetkým hľadaj novinára


Ráno som vstala celá dezorientovaná. Najprv som nedokázala určiť, čo je realita a čo iba krásny sen. Hodnú chvíľu som sedela na posteli a snažila som sa sama v sebe vyznať, keď mi odrazu ktosi zaklopal na dvere. S malou dušičkou a vedomím, že sa mi včerajšok nezdal, som sa chystala otvoriť. Stál v nich on. V rannom svetle mu to neskutočne svedčalo.

"Smiem vojsť?" ozval sa nesmelo a odmenil ma plachým úsmevom, z ktorého sa mi takmer podlomili kolená. Ustúpila som a nechala ho vojsť dnu. Mysľou sa mi premieľali všetky možné myšlienky - od tých najrozjarenejších až po tie s najviac katastrofickým scenárom.

"Iste," zamumlala som sama pre seba, keď som dvere zase za oboma zatvorila.

"Tak spusti, o čo ide," vyzvala som ho s oveľa väčšou predstieranou istotou v hlase, než akú som v skutočnosti pociťovala.

Ani on sa nezdal byť vo svojej koži. Carlisle, vždy pokojný za každých okolností, akoby nikdy neexistoval. Tento tu vyzeral úplne rovnako, ale správal sa inak.

"Vieš, Esme, ja..."  Očividne váhal ako ďalej pokračovať, čím mi rozhodne na pokoji nepridával.

"Ľutuješ, čo sa včera stalo? Ak chceš nebodaj cúvnuť, tak prosím, nebudem ti robiť problémy," vytryskla zo mňa všetka moja zúfalosť. Každé jedno slovo som myslela smrteľna vážne, no na druhej strane ma trhali na kusy. "Do hodiny môžem byť zbalená a zmiznúť odtiaľto, ak si to budeš priať..."

Moje hysterické drmolenie zastavil až jeho dobre známy chladný dotyk.

"Také niečo už, prosím ťa, nikdy nevyslovuj. Nikdy! Pocuješ? Neľutujem jedinú chvílu čo som v tvojej prítomnosti prežil. A už vôbec nie rozhodnutie požiadať ťa o ruku. Až teraz, keď som ťa konečne stretol, som úplný."

"Tak potom, čo sa deje? Urobila som snáď niečo zle? "

"Nie, nie. Samozrejme, že nie. Len sa s tebou chcem o niečom veľmi dôležitom porozprávať."

Chvílu mlčal, a to ma znervóznilo snáď ešte viac.

"Ide o Edwarda? Myslíš, že nás... že našu novinku nevezme dobre? Že by mohol proti našej svadbe namietať?" pýtala som sa s malou dušičkou.

Carlisle sa konečne usmial tak, ako som u neho bola zvyknutá. Krásne a upokojujúco.

"Vlastne, to je asi jediná vec, ktorá mi aktuálne nerobí žiadne starosti. Aj keď to možno Edward nedáva práve najavo, myslím, že ťa zbožňuje takmer rovnako ako ja. Pochybujem, že bude mať proti nám nejaké námietky. V skutočnosti ma desíš skôr ty. Teda... tvoja reakcia, keď sa rozpúta peklo," stíchol, čakajúc na moju reakciu.

"Aké peklo?"

Posledné, na čo som mala v tej chvíli chuť, bolo nejaké peklo.

"Tak akosi nepredpokladám, že si fanúšik obrovských svadieb. No musím ťa varovať. Ak ťa v najbližších piatich minútach neodradím, budeme sa musieť porátať s faktom, že s priezviskom Cullen si na plecia nabrieš aj nežiadúcu pozornosť. Ak by sme našu svadbu odbili v najväčšej tajnosti, noviny by nás kvôli premeškanej spoločenskej udalosti roka rozniesli na kopytách. A ak by sme zorganizovali to najokázalejšie, čo moje bankové konto dovolí, krúžili by okolo nás tako supy nad mršinou tak či tak.

Carlisle sa nemýlil, čo sa môjho vkusu týkalo. Okázalosť ma nikdy nelákala. Ak by záležalo len na mne, vybrala by som si skôr tajnú svadbu. No keď Carlisle tvrdí, že by nás aj tak vyňuchali, tak som mala pocit, že je akákoľvek snaha zbytočná.

"No skvelé, takže ty mi vravíš, že sme v podstate pod drobnohľadom, nech už urobíme čokoľvek, správne?" snažila som sa v jedinej vete zhrnúť podstatu celého predostretého problému.

Carlisle sa opäť neisto pousmial.

"Asi tak nejako, miláčik. Stále však neviem, či ma aj za týchto okolností budeš ešte chcieť."

Že či ho budem chcieť? Ten chlap ani len netušil, že od chvíle, keď mi vyznal lásku neexistuje nič, čo by ma od neho dokázalo oddeliť.

* * *

Náš problém sa v podstate vyriešil sám. Vlastne, ani nie tak sám. Riešenie napokon prišlo z úplne nečakanej strany. Rosalie asi osvietilo, alebo mala iba jednu zo svojich svetlych chvíľok, ale prišla so skvelým nápadom najať si svadobného koordinátora. O ďalšiu časť prekvapenia sa postaral opäť Carlisle. Jedného takého, či skôr, jednu takú objavil a zorganizoval s ňou stretnutie. Mary Alice Brandonová možno nebola až taká známa vo svojom obore, ale to mi vôbec neprekážalo. Dôležité bolo, aby sme si my dve v otázkach vkusu sadli, a to sa aj stalo. Nepochybne by sa našli mnohí, ktorých by v prvom rade odradila jej zarážajúca mladosť. Celkom isto nesľubovala žiadne veľké skúsenosti. No ona svoj nízky vek dokázala hravo vyvážiť ako svojím entuziazmom a ohromnou dávkou energie, tak aj veľkým citom pre detail. Angažovali sme ju takmer okamžite.

* * *


Keď Carlisle prišiel domov z nemocnice, nebol iba nahnevaný. On doslova zúril, a to pre neho vôbec nebolo typické.

“Myslel som si, že ma len tak niečo nevytočí, ale ten chlap je skutočne neuveriteľný!" soptil.

"Problém v práci?" spýtala som sa, zalievajúc jeho obľúbenú čiernu kávu, ktorá ho po príchode z práce vždy zvykla čakávať na stole.

"Nie, v práci je všetko v najlepšom poriadku. Naštval ma jeden novinár."

Oprela som sa o kuchynskú linku a s rukami založenými na prsiach som sa neubránila úsmevu. Len pred pár dňami to bol práve Carlisle, kto mi dával rady ako prežiť zbesilé nájazdy novinárov. Spolu s Alice, našou svadobnou koordinátorkou, mi radili, ako čo najlepšie vybabrať s mediálnymi hyenami.

"Tak to som veľmi zvedavá, čo také mohlo TEBA takto naštvať."

Muselo to byť ozaj vážne. To som pochopila vo chvíli, keď Carlisle odignoroval môj pokus o žart.

"Nechápem, čo ľudí tak veľmi priťahuje na bulvári. Akoby sa potrebovali uistiť, že a tom sami nie sú až tak zle, keď sa hrabú v cudzej špine."

V tej chvíli som spozornela. Téma špina v Cullenovskej rodine bola pre mňa doposiaľ tabu. Ako prvé mi napadlo, že sa zase niekto navážal do Edwardovej adopcie. O tom, čo všetko si obaja vytrpeli vďaka novinárom, som počula viac než dosť. Ale nič iné Carlisle nikdy nespomínal.

"Tak o čo teda ide?"

"Ten idiot, James Harper, vysnoril ďalší námet na sólokapra. Už to vyzerá, že je našou rodinou doslova posadnutý."

Ak ma pamäť neklamala, bol to novinár, ktorý už niekoľko krát obťažoval Edwarda pred školou, práve kvôli Carlisleovej adopcii.

"Zase Edward?" zdesila som sa. Už teraz som si ho ľúbila natoľko, že by som ho ochotne chránila pred celým svetom.

"Nie, naštastie toho tentoraz nechal na pokoji. Pre zmenu sa zameral na Emmetta."

Ostala som tak trochu zaskočená.

"Na Emmetta? Myslím, že nerozumiem. Čo má Emmett spoločné s Cullenovcami, okrem toho, že pre vás pracuje ako záhradník?"

A tiež zmätená.

"Čo má s nami spoločné? Približne polovicu genetického materiálu," šplechol po mne ešte stále poriadne naštvaný.

"Myslím, že nerozumiem."

"Emmett je môj nevlastný brat. Špinavé tajomstvo môjho otca. Jeho jediný morálny poklesok. Inak to bol zosobnený vrchol momorálky. Emmettova matka, dcéra otcovho vtedajšieho správcu, bola ešte iba dieťa, keď k celému incidentu došlo. Ďieťa, ktoré rozhodne namalo byť nepekne zneužité a už vôbec nemalo zostať tehotné. Emmettov pôrod neprežila a len čert vie, či ju zabila hanba alebo jej nízky vek. Otec zaplatil správcovi veľmi štedré odškodné pod podmienkou, že spolu s dieťaťom navždy zmiznú z Cullenovského panstva. A samozrejme, nezabudol ho zaviazať doživotnou mlčanlivosťou."

"Panebože," nezdržala som sa hlasného prejavu zdesenia.

"Mno, aspoň pokiaľ viem, Emmett nemal zlé detstvo. Otcove peniaze napokon neboli úplne márne. Nehladoval a dokonca mohol študovať. Dosť dlho skutočne nevedel vôbec nič o svojom skutočnom pôvode. Nebyť toho, že náhodou našiel otcovu zluvu o mlčaní v starkého veciach, nikdy by sa o ničom nedozvedel. Pohádal sa so starým otcom a po hádke ušiel z domu. Keď jeho hnev ako-tak opadol, vrátil sa zase späť, no bolo už neskoro. Starého otca našiel už mŕtveho. Jeho unavené srdce hádku nevydržalo. Podľa toho, čo mi prezradil, smrť svojho starkého niesol veľmi ťažko. Časom sa priplietol sa do pochybnej partie, nasledovali divoké žúrky, alkohol... Prehajdákal takmer všetko, čo pre neho starký z otcovývh peňazí usporil."

Emmettov príbeh bol doslova dychvyrážajúci. Nič z toho, ako Carlisle opisoval večne dobre naloženého, sympatického hromotĺka, mi k nemu nepasovalo.

"A ako sa teda potom dostal sem?"

"Mno, to vlastne netuším, ale rozhodne neprišiel v dobrom. Pamätám si, že bol vtedy sťatý pod obraz boží. Strašne vyvádzal a ničil čokoľvek, čo mu v záhrade prišlo pod ruku. Polámal všetok záhradný nábytok, zdemoloval dokonca aj záhradný domček na náradie."

Zakrútila som odmietavo hlavou.

"Emmett? Vážne? Prepáč, ale to sa mi ani nechce veriť."

"No na môj dušu! Keby Emmett chcel, mohol by byť pekne nebezpečný. Ukrýva v sebe neuveriteľnú silu. Pamätám si, že som vtedy na jeho upokojenie musel použiť až trojnásobnú dávku sedatív."

"A potom?" Moja zvdavosť opäť raz vystrčila rožky.

"Potom som si pekne počkal až vytriezvie a pokúsil som sa ho v pokoji konfrontovať. Ale ani ako triezvy sa úplne neupokojil. Napokon pochopil, že ja nie som jeho cieľ. Nebol som ten, kto mu spôsobil trápenie. Otec sa nedzitým pobral na večnosť, no kým ešte žil, nikdy nikomu svoje tajomstvo neprezradil. Dokonca aj na smrtelnej posteli o svojom životnom prešľape zaryto mlčal. V poslednej vôli mi zanechal svoj denník. Nemal som chuť čítať ho. Takmer som otca nepoznal kým žil, preto som nevidel žiaden dôvod vŕtať sa v jeho spomnienkach, keď zomrel. Preštudovali sme ho až neskôr, spolu s Emmettom."

Medzi nami nastalo ťaživé ticho.

"Myslíš, že ak by si ten denník čítal skôr, že by sa tým niečo zmenilo?"

"Možno áno a možno ani nie. To skutočne netuším," dodal takmer nečujne.

"Keby som bol o bratovi vedel skôr, pravdepodobne by som ho šiel hľadať sám. V tom období som bol ešte v určitých smertoch pomerne dosť naivný."

"To si nemyslím," oponovala som okamžite. "A čo bolo ďalej? Na druhý deň ste si sadli, všetko ste si bratsky vydebatovali a ty si, v štýle zelenej olivovej ratolesti, Emmovi ponúkol prácu?" zaujímalo ma, ako to bolo s tými dvoma ďalej.

Dusivá atmosfétra sa trochu zmenila, keď sme sa obaja nad mojimi výmyslami krátko zasmiali.

"Nie, to vôbec nie. Emmett zúril takmer rovnako intenzívne aj v triezvom stave. Bol ako desivé, ničivé monštrum. Už som viac nchcel použiť sedatíva, tak sme si to medzi sebou vyriešili ako chlap s chlapom."

Kým sa medzi nami rozhostilo ďalšie zádumčivé ticho, pokúšala som sa stráviť Carlisleov príbeh.

"Opili ste sa, či si sa nechal zbiť?" vypadlo zo mňa napokon so zmesou zdsenia a prekvapenia.

"Ohó, tak to ti teda ďakujem za prejavenú dôveru," odvetil sarkasticky, zatiaľ čo mi pedviedol dokonale zahranú poklonu, ešte aj s dlaňou dramaticky rozloženou na prsiach.

"Ale vysveli mi, aký by malo zmysel opíjať sotva vytrizveného chlapa Emmettových rozmerov? A len pre poriadok, zbiť som sa, napriek všetkému, rozhodne nedal! Na univerzite som patril medzi najlepších boxerov."

Nemohla mi újsť hrdá tónina v jeho hlase.

"Na amerických univerzitách sa pestuje box? Odkedy?" začudovala som sa úprimne. "Nikdy som o niečom takom nepočula."

"Na amerických myslím nie, ale ja som študoval v Oxforde, v Anglicku. A ver, ak ti hovorím, že tam je tento šport mimoriadne populárny. Spolu s veslovaním, samozrejme."

Zdalo sa, že môj nastávajúci je plný prekvapení.

"Ty si študoval v Anglicku? Nie je to tak trochu z ruky?"

"Určite je, ale také sú nepísané snobské zákony Cullenovského rodu. Každý mužský potomok, bez ohľadu na to, na ktorom kontinente sa narodil, musí absolvovať štúdium na Oxfordskej univerzite. Teda každý, okrem Emmetta. Ale to sa môze ešte zmeniť, ak prejaví záujem."

Carlisleovo vyhlásenie mi opäť raz potvrdilo, aký priepastný spoločenský rozdiel medzi nami dvoma leží.

"Taktika a rýchle reflexy porazili hrubú silu. A až potom bol Emm ochotný počúvať. Vlastne som skôr ja počúval jeho, aj keď Emm toho vtedy veľa nenahovoril. Napokon som mu ponúkol, nech tu zostane. Argumentoval som tým, že je tiež Cullen a že má na polovicu celého majetku právo. Samozrejme, odmietol, no prišiel o všetko a v podstate nemal kam ísť, tak navrhol, že si za symbolickú cenu svoj dočasný pobyt tu, na Cullenovskom panstve, odpracuje. Aspoň do dovtedy, kým sa nepostaví na vlastné nohy. A ten stav už trvá vďakabohu takmer päť rokov."

"Uvdomuješ si, aký si bol veľkorysý? Nepoznám veľa takých, ktorí by bastardovi ponúkli polovicu ohromného majetku len pár chvíľ po tom, čo im roztrieskal záhradný domček."

"Veľkorysý? To ani náhodou. Skôr zúfalo osamelý. Moja matka zomrela ešte keď som bol malý a otcove pravidlá prepredstavovali jedinú formu lásky, ktorú som neho kedy dostal, kým ešte žil. A keď umrel, zostal som v tomto prekliatom mauzoleu úplne sám. No a odrazu som zistil, že mám brata. Nemohol som ho predsa nechať len tak odísť vo chvíli, keď sa v mojom živote práve objavil! Bol som ochotný zaplatiť akúkoľvek cenu za to, aby som ho nestratil."

"Aj teraz?"

"Aj teraz. Emmett je skvelý chlap a JE to môj brat, hoci to odmieta priznať verejne. Nezaslúži si, aby ho vláčili novinami, obzvlášť keď nič z toho, čo sa stalo ešte pred jeho narodením, nespôsobil. V celom tomto príbehu je iba obeťou."

Medzi nami sa opäť rozhostilo ticho. Pocítila som náhlu túžbu vyjadriť Carlisleovi svoju podporu. Moje prsty samé vkĺzli do zamatovo hebkých zlatistých prameňov vlasov. Hlavu mi pritisol k prsiam a so všetkou zúfalosťou, ktorú musel v tej chvíli cítiť, ma pevne objal okolo drieku.

"Čo máš v pláne?"

"Vlastne ani sám neviem," zamumlal s tvárou pevne pritisnutou k mojim šatám.

"A čo s tým novinárom?" opýtala nsom sa po chvíli.

"Snažil sa ma vydierať. Za svoje mlčaine chce peniaze. Veľa peňazí. V podstate si je istý, že z tohto príbehu bude ryžovať bez ohľadu na fakt či ho zverejní alebo nie."

Okamžite som sa vytrhla z Carlisleovho upokojujúceho objatia.

"Dúfam, že mu nechceš platiť! To by predsa nebolo správne!"

Už len pri tom pomyslení sa vo mne všetko búrilo.

"Samozrejme, že to nie je správne! Ale čom by som mal podľa teba urobiť, aby som Emmetta nestratil? To prímerie, čo sa medzi nami za tych niekoľko rokov vytvorilo, je príliš krehké," argumentoval.

"V prvom rade by si sa mal so svojimi starosťami podeliť s Emmettom," navrhla som a skôr, než stihol zrealizovať protest, ku ktorému sa zhlboka nadychoval, som pokračovala: "Uvedom si, že sa nejedná len o tvoje tajomstvo. Nemôžeš predsa rozhodovať za svojho brata, hoci s najčistšími úmyslami. Ani tebe by sa také niečo nepáčilo."

I keď sa mu moje argumenty nepáčili, nakoniec ich logiku musel uznať, a tak sme sa napokon pobrali za Emmettom.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

5)  Twilly (07.05.2014 18:38)

Pozri, ak by som písala furt ako Mayerka, asi by to už po toľkých ff bolo trochu nudné, tak si vymýšľam... Trochu

SestraTwilly

4)  SestraTwilly (25.04.2014 20:12)

Takže Emett je brat Carlislea? To ma dosť prekvapilo. Uvidíme,ako sa to vyrieši s novinármi,či sa bratia nerozhádajú. Pekná kapitolka,segro. Teraz rýchlo písať ďalej. :)

Twilly

3)  Twilly (23.04.2014 23:33)

Ķatuško, faktem zůstává, že vymýšlím za pochodu, ale dnes jsem dala taky docela dost. Jen doufám, že mé múzák neopustí.


Hej, Nana. Žijem a som rada, že som ti vyrazila len dych a nie aj zuby. Ver mi, dosť to bolí (vlasná skúsenosť shy)

2)  Nana (23.04.2014 16:19)

Joooo Twill nám žije Krásna kapitola.. Vyrazila si.mi dych .. Teším sa ná ďalšiu

Kate

1)  Kate (23.04.2014 15:39)

Ti jsou sladcí. :) A teda... Příběh o Emmettově minulosti a otci Carlislea mě vážně dostal . Alice jako svatební koordinátorka, jo, tak to mi k ní naprosto sedí. Souhlasím, paparazzi a novináři jsou zlo.
Děkuju za kApitolu a moc se těším, jak to máš vymyšlené dál.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still