Sekce

Galerie

/gallery/Daj mi dôvod2.jpg

7. kapitola - Prekvapenia

 

(dnes kratšia kapitolka, ale predsa...)

7. kapitola

Nad Jasperovým príbehom mi zostával rozum stáť. Bol tak mladý a predsa si už toho prežil toľko, koľko mnohí neprežijú často ani do osemdesiatky. Chcela som mu dať nejako najavo, že ma môže považovať za priateľa. Za niekoho, kto jeho dôveru nesklame, ale akosi mi na um neprišli tie správne slová. Z príbehu, ktorý mi vyrozprával, bolo zrejmé, že je to hrdý muž. Niekoho s tak silným charakterom by som hľadala márne a po pravde, nikoho takého som doposiaľ ani nestretla. Netušila som, ako by som sa k nemu vlastne mala správať? Chcela som mu prejaviť svoje sympatie, ale rozhodne som ho nechcela uviesť do rozpakov.


„Teda...“ vypadlo zo mňa takmer bezhlasne a s nehraným úžasom.

„Nebolo to až tak zlé, ako sa možno na prvé počutie zdalo. Aby som bol úprimný, viac ma trápi, čo bude s Rose. Ak sa nevzdá tej nezmyselnej myšlienky na vydaj, nezastavím ju ani párom volov. Oficiálne, podľa všetkých úradných listín, je sirota, ktorá môže o svojom živote rozhodovať v podstate sama a ja v tomto mizernom štátnom aparáte nezmôžem zhola nič,“ zavrčal plný frustrácie a hnevu.

„Viem, že Doktor Cullen nie je všemocný, ale možno by vedel pomôcť... Pozná zopár právnikov, má kontakty...“ skúsila som mu vliať trocha nádeje, no Jasper ma okamžite veľmi živým protestom prerušil.

„Nechcem ho otravovať! Urobil pre nás viac než musel. Prísahám, iba za toto si zaslúži miesto v nebi, no pri všetkej úcte, neviem, čo by mohol ešte urobiť.“

„Možno by nebolo zlé, keby si s Rose jednoducho pohovoril, je celkom dobrý poslucháč a dokáže poradiť,“ navrhla som nesmelo riešenie a keď na mňa Jasper uprel spýtavý pohľad, dodala som rovnako nesmelo: „Vlastná skúsenosť.“ To stačilo, viac som dodávať nemusela.

„O tom sme sa už predsa bavili! Rose nie je typ, ktorý rieši problémy dohovorom, či nebodaj rozhovorom,“ zamietol môj nápad okamžite.

„Možno... ale možno by práve takáto snaha iba urýchlila celú katastrófu. Nie, prepáč, Esme, ale v tomto s tebou jednoducho nesúhlasím,“ dodal s trpkosťou, ktorú som nemala šancu len tak ľahko prebiť.

Náš rozhovor sa zjavne blížil ku koncu. Bez nádeje na riešenie, no nie celkom bez úspechu. Uvedomila som si, že môj strach z Jasperovho temperamentu bol definitívne preč. Stratil sa kdesi medzi jeho popisom nadšenia z West Pointu a vášňou k žene, ktorú tak veľmi miloval.

Pri prvom náznaku zívnutia, ktoré som nedokázala zakamuflovať, ma Jasper radšej prenechal spánku a perinám.

Napriek bezvýchodiskovej situácii som mala dojem, že sa mu uľavil na duši a to pre zmenu zase mne pohladilo tú moju. Zaspávala som s hlavou plnou Jaspera a jeho minulosti, no čo bolo najdôležitejšie, bez strachu.

* * *


Rosiino unáhlené rozhodnutie ovplyvnilo nás všetkých. Samozrejme, že sa Carlisle o celú záležitosť zaujímal a dokonca sa aj pokúšal pomôcť - dohovorom. Žiaľ, Jasper mal pravdu, keď predpovedal jeho neúspech. Dokonca aj Edward prispel svojou troškou. Ale ani jemu sa nepodarilo priviesť Rose k rozumu. Hádam jediný, kto sa okrem mňa nezapojil, bol náš záhradník. Mňa Rose absolútne odmietala už z princípu a záhradník... bol pre mňa tak trochu stále záhadou. Už najmä preto, že som ich dvoch pred tým zvykla vídať spolu pomerne často. No tentoraz sa jednoducho do celej veci nezapájal a pokojne si pokračoval vo svojej záhradníckej práci.


Na pozadí Jasperových problémov sa čoraz viac blížil dátum Edwardových narodenín. Premýšľala som o najlepšom darčeku, ktorý by som mu mohla, ale stále mi nič rozumné nenapadalo. Z úplne detinského dôvodu som si želala, aby to bolo niečo, z čoho bude mať nesmiernu radosť. Niečo, čo... prosto niečo! Nech som premýšľala akokoľvek intenzívne, jediné, k čomu som sa vždy dopracovala, bola hudba.

Ibaže, nie je jednoduché, si len tak vybrať. Hudba je vo všeobecnosti široký pojem. Vybrať niečo, čo by Edwarda ohromilo, sa ukázalo ako celkom zložitá vec. Posledné týždne a dni pred narodeninami, som už nerobila nič iné, len premýšľala o jeho darčeku.

Snažila som sa celú vec poňať vedecky – teda, aspoň som si to nahovárala, keď som po večeroch sedávala vo svojej posteli s blokom a tužkou na kolenách a spisovala som si všetky nápady i všetky pre a proti. Každopádne, vďaka tomu zoznamu som takmer ihneď zavrhla som lístky na koncert. Pokiaľ ma pamäť neklamala, bola som stále jediná z celého Cullenovského panstva, kto vedel o Edwardovej vášni k hudbe. Skutočnosť, že to tajil dokonca aj pred Carlisleom, teda vylučovala čosi tak verejné ako hromadná návšteva divadla.

Ako ďalšie v poradí sa javilo rádio.  I keď mi Carlisle platil v podstate kráľovsky, taká kúpa rozhodne nebola žiadna lacná záležitosť pre moju  peňaženku.

A keď som si vzala na paškál gramofón a platne, mala som pocit, že som sa iba dostala z dažďa pod odkvap.

Napokon mi zostala posledná možnosť, ktorá tak trochu prekvapivo, ako jediná dávala zmysel. Bola jednoduchá a  - ok, samochvála smrdí! – geniálna.

Rozhodla som sa, že Edwardovi kúpim noty!


Odrazu som sa cítila ako tesne pred odpadnutím. V ušiach mi hučalo, pred očami sa mi začali tvoriť šedé machule, cez ktoré som nemala šancu vôbec nič vidieť a moje telo začali prepadať priam ukážkové návaly tepla. Nešlo o strach, len o trému, ktorá sa odrazu odnikadiaľ objavila. Vďaka nej som si uvedomila, ako veľmi mi na Edwardovi a záleží. Predtým mi vôbec nenapadlo, že by sa mu môj darček trebárs nemusel páčiť. A teraz som sa toho doslova desila.

Napriek všetkému som sa donútila zodvihnúť ruku a zaklopať.

Ticho za dverami ešte viac vytrápilo moje už aj tak dosť napäté nervy. Ale s určitosťou som vedela, že je Edward vo vnútri. Musel tam byť! Veď kde inde by bol, ak nie vo svojej izbe, kde trávil väčšinu dňa?

Moje úvahy ma natoľko účinne zamestnali, že som si takmer nevšimla, keď sa dvere predo mnou na pár centimetrov odchýlili.

„Stalo sa niečo?“ Spôsob ako sa na mňa tento mladík díval, rozhodne nepatril dieťaťu, ale poriadne dospelému chlapovi, ktorý je poriadne unavený životom a skúsenosťami. Ako keby mal rovnú stovku a nie ešte sladkých štrnásť.

„Nie, prečo? Čo za tebou ľudia chodia len vtedy, keď sa niečo stane?“ odvetila som otázkou, ktorú som sa v sebaobrane neváhala použiť.

Tretina tváre, viditeľná iba cez úzku štrbinku dverí, sa pohla a mne bolo jasné, že Edward zakrútil hlavou. Dvere však zostali stále otvorené na tú istú úzku štrbinku.

Ak to bolo vôbec ešte možné, tento malý chlapec – či skôr mladík, ma tým ešte viac znervóznil.

„Smiem ďalej?“

Sýto zelené oko v štrbinke sa najprv rozšírilo úžasom, a po chvíľke nedôverčivého civenia mrklo.

„A dôvod? Alebo sa snažíte len preto, že mám narodeniny?“

Stavím sa, že moje obočie úplne zmizlo pod ofinou. Ten chlapec sa ma musel desiť ešte viac, než som sa ja desila jeho.

„Nechceš mi hádam tvrdiť, že je trestné, ak sa nájde niekto, kto ti chce zapriať všetko najlepšie k narodeninám?“

Zamávala som mu pred nosom notami, ktoré som dovtedy kŕčovito zvierala v ruke.

„Ty nemáš rád darčeky?“

Chvíľu nereagoval. Akoby sa zmenil na sochu, no potom...

Dvere sa vychýlili najprv iba o kúsok. Ustupovali pomaly, no pre mňa to bol neuveriteľný úspech. Za nimi stál chlapec, ktorého výraz ešte pred malou chvíľou predstavoval dokonalé sebaovládanie. Teraz, keď jeho kamenná maska spadla, som mohla celkom jasne vidieť to rozpačité dieťa, ktoré sa za ňou ukrýva.

„Poďte ďalej...“

Úprimne, v tej chvíli nebol rozpačitý iba on, ale boli sme v tom obaja. Napriek všetkému, mi dovolil, aby som mu zablahoželala a odovzdala som mu svoj darček.

Netrpezlivo som sledovala jeho trasúce sa ruky, ako opatrne rozväzovali nie príliš okázalú mašľu a neskôr sa pustili do samotného rozbaľovania z papiera. Pomalé, systematické, absolútne nedetské. Jednoducho, aj čosi také, ako je rozbalenie obyčajného narodeninového darčeka, predviedol so svojim typickým Edwardovským šarmom.

Keď sa konečne dopracoval k samotnému „jadru“ darčeka, jeho výraz opäť zamrzol. Zdalo sa mi, že takmer prestal dýchať.

„To je pre mňa? Vážne iba pre mňa?“

Sprvu som prikyvovala len trochu, no keď jeho nadšenie priamo pred mojimi očami rástlo ako živý organizmus, aj ja som nabrala na odvahe. Napokon som dospela k pomerne hysterickému prikyvovaniu, nedbajúc na to, že má Edward plné „ruky“ práce s obdivovaním darčeka, ktorému venoval celú svoju pozornosť.

„To je... to je...“ Až vtedy sa jeho hlava prudko stočila smerom ku mne a uprela na mňa tie rozžiarené smaragdy, konečne plné života. „To je úžasné!“ Konečne sa mu podarilo povedať aspoň jednu vetu celú.

Sama som musela zadržiavať dych, pretože jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohla, bol hlboký, sípavý nádych, ktorý mi takmer roztrhol pľúca.

Edward sa na okamih zarazil. Z očí mu v priamom prenose zmizla všetka tá radosť a nahradil ju zmätok.

„Ale prečo plačete?“

Ja plačem? O tom by som najprv niečo musela...

„Veď ja predsa neplačem!“ oponovala som takmer pobúrene. Pľúca ma ešte stále boleli a spôsobovali mi tak celkom nepríjemný diskomfort.

Edward zodvihol ruku a sprvu váhavo, neskôr už trochu odvážnejšie, sa priblížil k mojej tvári. Bruškami prstov mi opatrne prešiel po líci. Prekvapilo ma, ako jeho dotyk chladil. A potom mi svoje prsty otrčil priamo pod nos spolu so sarkastickým „a čo je potom toto, hmmm?“

Mal pravdu, jeho prsty boli vlhké.

* * *

Edwardove narodeniny medzi nami definitívne vytvorili akýsi krehký most a Carlisle, hoci netušil, čo bolo za tým, mal z nás dvoch ohromnú radosť. Možno práve preto, že ma Edward konečne prijal, sa osmelil aj on. Pozval ma na schôdzku. MŇA! Mala som pocit, že snívam. Ale aby ste si nemysleli, Carlisle to so mnou nemal vôbec ľahké. Vyšiel mu až tretí pokus, pretože som sa (svojmu šťastiu)  tak trochu bránila. Moja hlava odmietala brať jeho dvorenie vážne. Ak mám byť úprimná, bála som sa. Strach z nového vzťahu prehlušil aj skutočnosť, že sa mi v jeho prítomnosti podlamovali kolená ako nejakej úbohej trinástke. Myslela som, že mi celkom stačí, keď spolu budeme dýchať spoločný vzduch. O tom, že by mal o mňa záujem, som odmietala čo i len uvažovať.


Ale predstavy sú jedna vec, realita druhá a všetko celkom iste vždy prebijú hormóny. Totálne narušili moje absolútne logické argumenty. Presne som si uvedomovala, že rozdiel medzi nami byť hádam nikdy nemohol byť väčší. Carlisle bol vzdelaný, ja hlupaňa bez vzdelania. On pochádzal z pomerne vznešeného rodu, zatiaľ čo ja...  som bola absolútny nikto. A do tretice, on sa narodil so zlatým cumlíkom v ústach, zatiaľ čo ja by som sa bez jeho mzdy už celkom isto niekde prinajmenšom predávala...

Napriek všetkému sa nevzdal a podarilo sa mu dostať ma na schôdzku. So všetkým, čo k tomu patrí. Romantická kytica, čarovná hudba a v neposlednom rade tá najlepšia reštaurácia v meste.  Cítila som sa ako princezná v rozprávke, alebo možno ako vo sne. Podvedome som stále očakávala, že sa napokon prebudím a všetko to krásne zmizne, ale nič z toho sa nestalo.

„Esme, ja som... vážne som tak trochu nervózny. Chcel by som vedieť, ako dnešný večer skončí.“

Rozprával tak trochu z cesty, alebo si iba nedokázal utriediť myšlienky, ale to ani ja. Bola som tak veľmi nervózna, že som sotva vnímala.

„Mám v pláne na dnes večer tak veľa. Chcel by som, aby si si tento deň pamätala naveky,“ zašepkal a sklopil zrak, ktorý dovtedy upieral na mňa.

„Myslím, že v tom problém nevidím, Carlisle. Tento deň si bezpochyby budem pamätať skutočne veľmi dlho. Nepamätám sa, kedy som zažila niečo tak nádherné, ako dnešný večer. Ďakujem.“

Carlisleovo meno malo pre mňa ešte stále zvláštnu príchuť. Nikdy by som si nebola pomyslela, že ho budem s takou chuťou prevaľovať na jazyku. Že mi vybuchnú roje motýľov v bruchu, keď začujem seba samú vyslovovať jeho meno nahlas.

Videla som, ako sám so sebou bojuje. V tvári sa mu odohrával celý ten boj, ako keby bol otvorená kniha. Na hladkom čele sa zjavila vráska, ktorú som chcela okamžite vyhladiť. Minimálne prstami a maximálne... Už len pri tom pomyslení som pocítila ako mi teplo stúpa do líc.

Napokon svoj boj vyhral a ja som sledovala ako sa jeho ruka plíži po povrchu stola k mojej. Cítila som sa, akoby ma niekto očaroval. Úplne som zmrzla. Skutočne sa chystal urobiť to, čo si myslím, že sa chystal urobiť? Preletelo mi mysľou asi tak sekundu pred tým, než sa jeho prsty definitívne dotkli mojej pokožky.

Jeho dotyk bol chladný, rovnako ak Edwardov – napadlo mi úplne scestne – no aj tak, každé miesto, ktorého sa na mojej ruke dotkol, horelo ako žeravý uhlík.

„Esme, viem, že je to... prirýchle, ale ver mi, z mojej strany sa rozhodne nejedná o unáhlený krok. Chcem, aby si vedela, že to, čo k tebe cítim, je skutočné. Že nechápem, ako som pred tebou vôbec mohol žiť a nebyť Edwarda, možnože by som ani neprežíval. Len by som umieral za živa, ale o tom rozhodne hovoriť nechcem.“

V ústach mi vyschlo. Inštinktívne som očakávala nejakú jobovku. Vždy sa predsa také niečo objaví, keď sa zdá, že je všetko ideálne, alebo nie?

Dokázala som vnímať len to, že bruško jeho palca pomaly prechádza po kĺboch mojej ruky. Sem a tam. Sem a tam. Takmer som sa musela nútiť vnímať slová, ktoré mu vychádzali z pier. Znovu ku mne prichádzal pocit paniky. Hučanie v ušiach, návaly tepla... ešte chvíľu a bude ma musieť kriesiť. Ešte šťastie, že je Carlisle lekár.

„... PREUKÁŽEŠ MI TÚ ČESŤ A STANEŠ SA MOJOU MANŽELKOU?“

Myslela som, že zle počujem...

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

8)  Twilly (30.01.2014 00:23)

SestraTwilly

7)  SestraTwilly (29.01.2014 22:47)

Tak svadba ...teším sa,lebo patria k sebe.A darček pre Edwarda bol krásny.Škoda,že si Esme neverí viac.Veľmi pekná kapitolka segra. :)

Nana08

6)  Nana08 (29.01.2014 21:28)

My tiež twilli ani si nevieš predstavi ako dakujeme za skvelí dielik

Twilly

5)  Twilly (29.01.2014 20:56)

Ďakujem baby, som z vás nadšená...

Nana08

4)  Nana08 (28.01.2014 20:17)

heart* *

Kate

3)  Kate (27.01.2014 20:36)

Jó, to si piš, jdeme za družičky!

Nana08

2)  Nana08 (27.01.2014 20:28)

AAAAAAAAaaaaaaaaa!!!!! jáááá som kričala na celý byt mama vbehla do izby čo mi je BUDE SVADBA BUDE SVADBA Kate ideme za družičky :D :D :D :D :D :D Skvelá kapitolka

Kate

1)  Kate (27.01.2014 15:53)

Aaaaaaa! Čekala jsem na tuhle kapitolu celý den, celý den jsem kontrolovala ve škole mobil. Tak tohle byla totálně boží kapitola! Hezký dárek pro Edwarda vymyslela. Se tu úplně rozplývám a roztékám. Prostě úžasné! Držím palce, aby byl čas a mohla si psát. Děkuju! A Esme, ano, jasné? ANO! Bude svatba!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek