Sekce

Galerie

/gallery/Daj mi dôvod2.jpg

5. kapitola - Podupaná olivová ratolesť

5.


Čas pomaly plynul a ja som mohla pokojne povedať, že som sa v sídle Cullenovcov zabývala, akoby som sa tu priamo narodila. Skutočne. S Carlisleom v jednej budove to ani nemohlo byť inak. Nežili sme tu sami, ale o sídle sa nedalo ani z ďaleka povedať, že by bolo zaľudnené. Napriek tomu tu vládla akási zvláštna pohoda, hoci môj vzťah s Edwardom napredoval len veľmi pomaly. Bol síce stále zdvorilý, no stále som ho nedokázala úplne vytiahnuť z tej jeho ulity. Napriek tomu bol z času na čas ochotný sa so mnou rozprávať. Väčšinou o hudbe. Rozhodla som sa, že na neho nebudem naliehať a nechám  veciam voľný priebeh. Napokon, bolo tu viac duší, ktoré som chcela spoznať, takže som nebola nútená upriamiť svoju pozornosť iba na Edwarda.


Kuchyňa sa stala mojim tajným útočiskom. Bavilo ma variť a piecť; tešilo ma, ak mi pod rukami vzniklo niečo nové. Práve som vybrala z pece plech plný voňavého jablkového koláča, keď sa dvere rozrazili ako keby do nich niekto udrel minimálne baranidlom.

„Uf, pardón, nevedela som, že tu niekto je!“

Vo dverách sa objavila takmer dokonalá blond hriva dievčaťa, ktoré som už zopár krát videla na dvore rozprávať sa s Carlisleovým záhradníkom. „Hľadám Jazza, nevideli ste ho náhodou?“ vyhŕkla, či skôr vypľula spolu s poslednými zvyškami dychu.

„Váš otec bol taký milý, že mi zabehol po zeleninu do mesta. Keď sa tak dívam na hodiny, mal  by už byť pomaly späť.“

Dievčina sa zatvárila rozmrzene, ale zdalo sa, že tentoraz predo mnou nemieni utiecť, ako to doposiaľ vždy zvykla robiť.

„Nedáš si koláč? Práve som ho vybrala von. Je síce ešte horúci, ale k studenému mlieku bude akurát,“ ponúkla som jej čosi ako olivovú ratolesť.

„Nie, ďakujem! Také niečo vôbec nejem. Nechcem byť tučná!“ odbila ma stroho, až som na malú chvíľu onemela.

„Ale ak vám to nebude vadiť, tak by som tu na neho počkala. Nechcem sa s ním zase niekde minúť.“

Na to sa bez slova prihrnula ku stolu, kde sa  doslova zvalila na stoličku. Na jej pomery totálne neelegantne. Ruky si zložila na stôl a na ne zložila hlavu. Horúčkovito som premýšľala, o čom by som sa s ňou asi tak mohla začať baviť.

„Prečo vlastne otca oslovuješ krstným menom?“ Vyliezlo zo mňa tak trochu proti mojej vôli. Zvedavosť je silná, takže niekedy dokáže prebiť aj zvyšky dobrej výchovy.

Blondínka však miesto odpovede iba nedbalo mykla plecom.

„Nevadí mu to, tak prečo nie?“

„Vážne povedal, že mu také niečo nevadí?“ Nedokázala som v sebe udržať skeptika na uzde.

Dievča máličko pootočilo hlavu, aby sa mi mohlo poriadne pozrieť do očí. Venovalo mi skúmavý, veľmi uhrančivý pohľad, o ktorom by sa dalo povedať, že zabíja.

„To nie je vaša starosť!“

„Len sa snažím konverzovať, nič viac,“ ubezpečila som ju, trochu prekvapená jej prudkosťou.

„Tak potom sa radšej vyhýbajte konverzácii. Ja, na rozdiel od JASPERA, nemám ani ten najmenší záujem sa s vami vybavovať o svojom súkromí!“

„Ale ON sa s ňou rozpráva rád!“ ozvalo sa odo dverí. I keď Jasperov hlas viac než hladil, tentoraz sme obe pri jeho nečakanom zvuku takmer vyskočili z kože. Stál tam, akoby sa nič zvláštneho nestalo a v náručí držal košík plný zeleniny, za ktorým som sa automaticky načiahla, len čo sa, aj so svojim nosičom, dostal do mojej blízkosti.

„Dúfam, Esme, že Rose na teba nebola príliš papuľnatá. Niekedy je z nej poriadna rafika.“ Mrkol na mňa a ja som sa neubránila hanblivému úsmevu. Možno som sa mohla pýšiť nálepkou „rozvedená žena“, ale vo chvíli, keď bol ku mne niekto takto galantný, vždy som reagovala ako dievčatko.

„Nie, len sme sa snažili... trochu konverzovať. Rose bola skutočne v pohode.“ I keď som sa snažila, pravdepodobne som neznela práve najdôveryhodnejšie. Nikdy som nevedela poriadne klamať. Za mojim chrbtom sa ozvalo slabé odfrknutie, ktoré všetko iba potvrdzovalo.

„Čo keby si sa šla pozrieť pod kapotu Carlisleovho mercedesu, myslím, že som cestou počul niečo, čo mi tak úplne nesedelo. Nie som si istý, ale asi to auto bude potrebovať poriadnu prehliadku. Urobíš pre mňa aspoň základnú analýzu?“ zapriadol ako obrovská šelma. Dokonca aj ja by som bola hádam ochotná po takom návrhu vstať a napochodovať k automobilu, hoci o ňom neviem ani to najmenšie - maximálne to, kade sa do neho vchádza a ešte kde je klaksón.

Naštvaná Rose sa mi priamo pred očami zmenila na nadšenú Rose. Ak by som také niečo nevidela na vlastné oči, neverila by som. Jej pekná tvárička sa prestala takmer okamžite chmúriť a vymenil ju očarujúci úsmev. Dokonca aj oči jej odrazu žiarili ako dva uhlíky.

„Vážne môžem?“ Pery sa jej nepatrne chveli vzrušením, ako doslova túžobne očakávala otcovo prikývnutie. A keď sa ho dočkala, vyštartovala z kuchyne ako delová guľa. Bez pozdravu a takmer bez elegancie, na ktorej si tak veľmi zakladala. Ale úprimne, komu by to vadilo?

Jasper sa nad dcériným správaním iba pousmial a bez dlhého váhania si sadol na jej pôvodné miesto pri stole. Ponúkla som mu koláč a on sa do neho bez váhania pustil.

Pamätám si, že som vydržala asi tak päť minút mlčať a potom ma definitívne dostala vlastná zvedavosť. V hlave mi vírilo toľko nezodpovedaných otázok, na ktoré som chcela odpovede.


„Vieš, že ťa Rose za tvojim chrbtom nazýva krstným menom?“ Ruky, a vlastne celé telo ma doslova svrbeli zvedavosťou. Ak by som ju mala ešte chvíľu držať na uzde, asi by som najskôr totálne vybuchla. Jasper sa však tváril, akoby mal naopak na všetko času a času. Spokojne dožul posledné sústo, koláč poriadne zapil mliekom a až potom mi začal venovať svoju plnú pozornosť. Aspoň mne sa to tak videlo.

„Viem.“

Čakala som, či k svojmu strohému vyjadreniu niečo nedodá, ale zjavne by som čakala až do najbližších Vianoc.

„A tebe to nevadí?“

Miesto odpovede len nedbalo mykol oboma plecami a uhol pohľadom kamsi do neznáma.

„Myslíš, že by mi taká maličkosť mala vadiť?“ Rozhodol sa napokon predsa len odpovedať.

„Myslím... asi nie, máš pravdu, ja len, že to je tak trochu nezvyčajné, nemyslíš?“

Nebola to jediná otázka, ktorá ma svrbela na jazyku, ale v ten deň som už nemala odvahu sa pýtať. Vedela som však, že ten deň raz príde a ja sa konečne dočkám.


* * *


V to ráno som sa po rokoch úprimne tešila na svoje narodeniny. Moji rodičia ich zvykli sláviť pomerne strnulo. Zvyčajne som od nich dostala tortu a nejakú drobnosť k tomu, najčastejšie všelijaké spony do vlasov. Frank mi na počas prvého roku nášho spoločného života dokonca doniesol prekrásnu krvavočervenú ružu. Vtedy sa mi to jeho gesto zdalo byť úžasne romantické. O rok na to už na mňa tak veľmi nemyslel, i keď ako malé bolestné priniesol miesto ruže fľašu červeného, ktorú sme potom neskôr spolu vypili a moje narodeniny sme napokon oslávili tak trochu dospelácky. Moje tretie, spoločne prežité narodeniny, som preplakala. Frank na ne úplne zabudol a navyše, ako nejaký zvrátený osudový žart, prišiel po prvý raz domov ovenčený silným dámskym parfumom. A v podobnom duchu sa niesli i tie ďalšie. Aspoň pokiaľ som stála po Frankovom boku. Tieto však boli iné. Frank bol preč a ja som žila u Cullenovcov, obklopená nádherou a prevažne milujúcimi osobami.


„Ale no tak, Esme, chceme vám iba urobiť radosť!“ Zo zle skrývaného Carlisleovho nadšenia som pomaly začínala dostávať neurotický tik. Od rána bol prehnane milý a úslužný a... znervózňoval ma celým svojim ja, kedykoľvek som na neho v tom obrovskom sídle narazila. A to som mala pocit, že sa ku mne doslova v ten deň prilepil.

„Ale ja žiadnu oslavu nepotrebujem,“ snažila som sa jeho nápadom vyhnúť. Márne.

„Zaslúžite si to, tak sa už konečne prestaňte brániť.“

Carlisle sa ma snažil spracovať už od samotného rána, zatiaľ čo ja som tvrdohlavo odmietala oslavovať svoje dvadsiate štvrté narodeniny s akoukoľvek pompou, ktorú mi pripravil.

„Ocenila by som, keby ste ma konečne nechali robiť si svoju prácu, za ktorú som platená. Potrebujem začať pripravovať obed, lebo inak dnes nebudeme jesť včas.“

„To nie je potrebné. Dnes variť nebudete,“ doslova zatrilkoval.

„Ako prosím?“ Nielenže som ho ešte nikdy nevidela v TAKEJ excitovanej nálade, ale doslova ma šokol vyhlásením, že dnes moje služby pre túto rodinu nebudú žiadané.

„Vravím, že dnes sa v tomto dome variť nebude,“ zopakoval znova a bez toho, aby som si všimla, sa ku mne takmer nečujne priblížil.

„Ale predsa-“

Carlisleove horúce prsty zabránili mojim ústam v akomkoľvek ďalšom proteste. Myslím, že si vôbec neuvedomoval, aké divy  so mnou jeho dotyk vlastne robí.

„Žiadne predsa! Povedal som, že dnes sa v tomto dome variť nebude. Vezmite si kabát, kabelku a... v podstate všetko, čo ku vám patrí a bol by som skutočne rád, keby ste nás poctili svojou prítomnosťou povedzme tak...“ pre zvýšenie dramatického efektu sa zadíval na svoje zápästie, na ktorom mal pripnuté náramkové hodinky, „o päť minút. Ak máme stihnúť všetko, čo sme pre vás dnes pripravili, budeme si musieť švihnúť. Úprimne, Esme, nečakal som od vás až taký veľký odpor.“

Jeho supertajná akcia spočívala v zorganizovaní tých najúžasnejších narodenín, aké som kedy prežila. Priznávam, že boli doslova a do písmena dokonalé. Navštívili sme múzeum, do ktorého som vždy chcela ísť. Jedli sme v najlepšej reštaurácii v meste tie najvyberanejšie jedlá a na večer nás čakal úžasný program. Nikdy som nič také úžasné nezažila. Nikdy som sa ešte necítila tak neuveriteľne... CHCENÁ. Ak by som do tej doby nebola tak trošku do Carlislea zamilovaná, toto by bol rozhodne dobrý dôvod, prečo sa do neho a jeho štedrosti zamilovať.

I keď, ako som sa neskôr dozvedela, bol Carlisle hlavou celého tohto narodeninového plánu, nebol jediný, kto sa napokon na všetkom podieľal. Carlisle pribral do svojej partie aj Jaspera s Rose a pridal sa dokonca aj Emmett, s ktorým som do tej doby poriadne neprehodila ani pol slovka. V každom prípade, táto zostava a samozrejme aj Edward, tvorila moju celú narodeninovú spoločnosť. Vtedy mi síce nešlo do hlavy, prečo sa nechal prehovoriť práve Emmett. My dvaja sme sa maximálne tak usmiali a pozdravili. On sa vždy niekam ponáhľal a vôbec, v sídle som ho videla skutočne iba zopár krát. Viem, že býval na Cullenovských pozemkoch v separátnom domčeku, ktorý mu Carlisle poskytol. Myslela som si, že je to iba Carlisleov zamestnanec, rovnako ako Jasper či ja a snaží sa k nám jednoducho iba správať pekne. Dať nám pocit, že nie sme na tomto pekelnom svete sami. Myslím, že Carlisle odjakživa zachraňoval stratené prípady. Mňa zachránil tým, že ma vôbec zamestnal. Jaspera tiež a spolu s ním vlastne aj Rose. Myslím, že Jasper spomínal čosi o tom, že bez neho by boli obaja na niekde na ulici. Z toho, čo som o Carlisleovi už vedela, som v konečnom dôsledku ani nebola nejako prekvapená, keď som sa dozvedela, že pre Rose zariadil, aby navštevovala rovnakú školu ako Edward. Platil ju, samozrejme, on sám. Nedovolil Jasperovi, aby na štúdium svojej dcéry minul čo i len cent. Keď som sa ho pýtala na dôvod, ktorý ho k tomu viedol, vždy len mykol plecami a čo najrýchlejšie sa snažil odviesť pozornosť od mojich dotieravých otázok. Pochopila som, že o svojich dôvodoch Carlisle pravdepodobne nebude len tak na počkanie rozprávať.


Čakal nás posledný klinec programu, ale ako vždy, čakalo sa na Rose. Ako pravá dáma mala na všetko čas. Na Jasperovi síce neboli viditeľné žiadne známky nervozity, no stavila by som aj dva platy na to, že mu Rosiino správanie rozhodne nebolo príjemné.

„Konečne! Môžeš mi vysvetliť, čo ti tak dlho trvalo?“ vrhol sa na ňu okamžite po jej príchode. Zaujímavé bolo, že na to, aby vyvolal efekt, nemusel takmer vôbec zvyšovať hlas. Stačilo, aby iba posadil hlas do určitej tóniny a všetkým prítomným okamžite prebehol mráz po tele. Alebo naopak, keď chcel, dokázal upokojiť aj toho najväčšieho zúrivca. Mal tú schopnosť a moc. A myslím, že si jej bol aj vedomý, len jednoducho nemal záujem svoju schopnosť zneužívať. Napriek Jasperovmu daru sa zdalo, že na svoju dcéru príliš veľký vplyv nemá. Kto vie, ako sa stalo, že práve ona vyzerala byť voči svojmu otcovi imúnna?

„Nemôžem vyjsť na ulicu predsa len tak!“ odbila ho pomerne drzým spôsobom. „Nie je na škodu, ak o seba budem aspoň trochu dbať.“ S poslednými slovami na mňa uprela veľavravný pohľad.

Ak by to nebolo smutné, bolo by fascinujúce, ako sa vôbec nesnažila skrývať všetok svoj dešpekt voči mojej osobe. V prekrásnej tvári sa jej nepochopiteľne zrkadlila povýšenosť, pre tak mladé dievča absolútne neadekvátna. Rozhodne by som niečo také od nej nečakala. Vlastne, po pravde tak trochu aj áno. Také niečo sa predsa pozná. Vždy, keď som sa s ňou pokúšala nadviazať nejaký priateľský kontakt, tak ma dokonale odstrelila. Na toľkú nenávisť od takmer ešte dieťaťa a v podstate bez akéhokoľvek dôvodu, som nebola pripravená, i keď som si od Franka svojho času  vypočula všeličo. Verte mi, Frank zo mňa dokonale vytĺkol padavku!

No  to nafúkané dievčisko ma z nejakého dôvodu dokázalo tak dokonale  vytočiť, že som vždy na krátku chvíľu zabudla na jej vek a túžila som jej všetko vrátiť aj s úrokmi. A to akokoľvek  – hoc i stručne ručne.


„Tak von s tým! Čo ti na mne vadí? Čím som ti ublížila? Snažím sa byť len milá, nič viac. Pokiaľ viem, nikdy som k tebe nebola nepríjemná, ani som na teba nevztiahla ruku,“ dožadovala som sa odpovedí na všetky moje otázky po tom, ako ma raz zase dokonale svojim správaním vytočila.

Odmenila ma povýšeným úškrnom, ktorý mohol byť celkom dobre i úsmev, keby nebol podfarbený toľkou negatívnou energiou, ktorá z nej priam vyvierala po galónoch.

Mlčky som ju vyzvala k otvorenému boju, ku ktorému všetko tak dokonale spelo. Po pár mĺkvych sekundách očného súboja dievča nevydržalo môj nátlak.

„Chcete vedieť prečo? Pretože ste OBYČAJNÁ a navždy obyčajnou zostanete. Pán Cullen je iný. Má štýl, má peniaze a ak by chcel, mal by pomerne veľkú  moc. Mohol by byť primárom v tom ich smiešnom špitále a svoj post by s rozhodne za peniaze nekúpil. A viete prečo? Lebo on na to jednoducho má!“ Keď skončila svoj krátky prejav, lapala po dychu, keďže všetko na mňa vyprskla bez jediného nadýchnutia.

Neverila som vlastným ušiam. „Takže iba preto? Pretože si myslíš, že som obyčajná? Vysvetli mi, čo také máš proti obyčajnosti? To sa jej hádam tak veľmi bojíš?“

Dievča sa krátko zasmialo. Chcela, aby to znelo povýšene, ale jej oči prezradili pravý dôvod.

„Nie, nebojím sa. JA sa ničoho nebojím. Len nenávidím všetko obyčajné. Byť obyčajnou znamená zbytočne mrhanie časom. Ja som iná! Ja viem, že som. Nechcem zostať naveky chudobná a veruže aj nezostanem. Viem, že mám na viac. Viem, že som sa narodila pre čipky a hodváb. Viem, že príde čas a ja nimi budem skutočne zahrnutá.“

Hádam ešte nikdy som nevidela toľkú sebaistotu. Alebo skôr toľkú vieru v samú seba. Či skôr toľký sebaklam. Mnohí, dokonca aj jej vlastný otec, ju za podobné výroky obyčajne bez hanby označovali za mrchu. Ja som ju skôr ľutovala. Jej falošná honba za niečím „lepším“ jej nikdy nemohla priniesť šťastie. Ale na to, aby svoju chybu odhalila, ešte nebola dosť dospelá.

„Možno som obyčajná, ale som spokojná taká aká som,“ prehlásila som, dúfajúc, že sa tým náš nezmyselný rozhovor ukončí. Dokonca som sa jej otočila chrbtom, i keď také správanie nepatrilo medzi moje zvyčajné, pokračovala som vo varení a celkom úspešne som sa tvária, že sa práve nič z toho nikdy nestalo.



Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

5)  Twilly (15.11.2013 22:51)

Rose nie je hnusoba Rose je jednoducho Rose. Zistila som, že ju asi nikdy nebudem vedieť napísať ako totál negatívnu postavu.

SestraTwilly

4)  SestraTwilly (15.11.2013 22:48)

Už to začína medzi nimi. Rose je dobrá hnusoba. Teším sa,čo bude ďalej. Pekná kapitola segro :)

Kate

3)  Kate (15.11.2013 17:25)

Nemáš vůbec za co.

Twilly

2)  Twilly (14.11.2013 23:18)

Jestli se dostanu častěji ke kompu, tak určitě. Jak vidíš, dnešní kapitolka přišla dřív než ta poslední ... moc moc děkuju za odezvu

Kate

1)  Kate (14.11.2013 22:31)

No jo, Carlisle je zlatíčko, kdo by nechtěl takové narozeniny? Rose je prostě Rose no... Krásná pohádka na dobrou noc, děkuji Ti za ni, Twill. Líbí se mi, jak k sobě pomalu nacházejí cestu, ale... Nemohlo by to jít o něco rychleji? :D Prosííím!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek