Sekce

Galerie

/gallery/Daj mi dôvod2.jpg

4. kapitola - Quasi una Fantasia

4. kapitola



Carlisle mi nedal ani tú najmenšiu šancu vycúvať. Ešte v ten deň poobede mi na dvere zaklopala sťahovacia služba. Skôr než som sa stihla spamätať, začali moje veci nakladať. Keď bolo všetko naložené, vrátane mojej maličkosti, zamierili sme do nášho cieľa. Ako sa ukázalo, Carlisle býval v prastarom sídle Cullenovcov, sídliacom len pár kilometrov za mestom.

Do chvíle, než som po prvý raz zbadala starostlivo upravenú záhradu i obrovskú, honosnú stavbu, ktorá vyzerala ako vystrihnutá z romantického románu pre slečny, mi ani len vo sne nenapadlo, že Carlisle môže patriť k tým Cullenovcom! Jednoznačne na prvý pohľad nepôsobil ako nejaký bohatý, rozmaznaný synáčik z dobrej rodiny. Nechoval sa povýšene, práve naopak, pomáhal bez reptania, hoci bol doktor. Takto spätne som nedokázala pochopiť jeho problémy so získaním Edwarda do svojej starostlivosti. Jeden by čakal, že bohatí ľudia skutočne za peniaze dostanú všetko, čo si zažiadajú. Ale len tak medzi nami. Carlisle nikdy nebol TEN typ hajzla, čo využíval peniace či vplyv svojej nechutne bohatej rodiny vo svoj prospech.


„Konečne ste tu!“ takmer zatrilkoval a okamžite vyrazil ku dverám nákladného auta, v ktorom som sedela. Otvoril ich a so zdvorilosťou, ktorá bola pre neho typická, natiahol ku mne ruku, aby mi pomohol zísť dole. Pri ňom som si vždy pripadala ako v nejakom sne.

„Poďte, pomôžem vám dolu, Esme,“ vyzval ma, keď si moje kratulinké zasnívanie sa vysvetlil ako zaváhanie. Jeho entuziazmus vo mne vyvolával široký úsmev. Niekedy som mala dojem, že sa na mňa díva ako malý chlapček, ktorý si našiel vytúžený darček pod vianočným stromčekom.

Vtedy sa naše prsty spojili, a mnou znovu prebehla tá zvláštna elektrina. I keď bol celý náš kontakt absolútne nevinný, bola som si istá, že mi od hanby horia uši ako nejakej puberťáčke.

„Vy tu vážne bývate?“

„Tu, alebo ďalších dvoch apartmánoch, ktoré sú v meste. Ak sa vám v tomto dome nebude páčiť, môžeme sa okamžite presťahovať. V podstate tu zostávame len preto, že je tu oproti mestu o dosť viac zelene. Myslel som, že by to mohlo byť vhodné prostredie pre Edwarda.“

Tu sa Carlisleovou tvárou mihol kratučký smútok. Ak by som sa v tej chvíli na neho nedívala, ani by som ho nezaznamenala.

„Vôbec nie je ako jeho rovesníci,“ pokračoval, „najradšej by sedel nad knihami a čítal. Chýba mu čerstvý vzduch...“

Popri celom tom svojom rozprávaní sa odo mňa odvrátil a pomaly vykročil ku vchodu, za ktorým sa ukrývala prepychovo pôsobiaca hala. Zatiaľ čo ja som stála na mieste a neveriacky počúvala nezvyčajnú spoveď môjho nového zamestnávateľa.

Netrvalo dlho a Carlisle napokon zistil, že za ním výrazne zaostávam. Venoval mi prekvapený pohľad okorenený štipkou roztomilo pôsobiacej zmätenosti.

„Nepáči sa vám tu?“ vyjachtal zo seba napokon.

„Zošaleli ste? Toto sídlo je nádherné. Dýcha históriou a úžasnou harmóniou. Ani vo sne by mi nenapadlo, že moja noha kedy vkročí na túto zem!“

Jeho líca nepatrne zružoveli. Zjavne mal problém prijímať komplimenty, i keď sa týkali rodinného majetku a nie priamo jeho. Odkašľal si, aby získal aspoň falošný dojem evidentne strateného nadhľadu.

„Tak, teda vojdime už konečne dnu. Páni už budú vedieť, kam majú vaše veci poodnášať, ale vy ste ešte svoj nový domov nevidela. Čo keby sme tento nedostatok mojej pohostinnosti okamžite odstránili?“

Tak, ako už niekoľko krát predtým, ku mne so všetkou zdvorilosťou natiahol bledú ruku. A ja som ju po krátkom zaváhaní prijala, rovnako ako jeho návrh pozrieť si nové priestory, v ktorých budem odteraz bývať.

Dom bol prepychový nielen z vonká, ale aj z vnútra, hoci miesto útulnosti zo všetkých strán dýchala história. Cítila som, ako ma zalieva sýta červeň, keď som si uvedomila, čo všetko by som v interiéri zmenila ja. Ja sama pre seba. Asi tisíckrát som si musela opakovať, že by to nebolo kvôli mne, ale aby boli tie priestory  viac prístupné pre malého chlapca.  Bolo to takmer automatické, odjakživa ma bavilo zútulňovať príbytky. Toto však aj napriek slovám doktora Cullena nebol MÔJ nový domov. Len... miesto výkonu môjho nového zamestnania.

„Veľmi ma mrzí, že tu práve teraz Edward nie je, aby vás privítal, Esme, ale škola mu končí až o pol štvrtej.“

„Škola? Edward nemá súkromného učiteľa?“ vypadlo zo mňa skôr, než som si stihla uvedomiť, čo hovorím.

„Súkromného učiteľa?Vyzerám snáď na to, že by som podporoval čosi tak neefektívne?“

„Prečo  neefektívne? Myslela som, že bohaté rodiny považujú súkromné vzdelávanie za prijateľné?“

Tu sa doktor Cullen zastavil a ja som bola prinútená sa mu pozrieť do tých jeho zvláštnych jantárových očí.

„Esme,“ jeho hlas bol zamatovo pokojný, ale kdesi na pozadí sa ukrývala nevypovedaná hrozba. „Vidíte tu snáď iné deti? Prečo by som ho mal chcieť izolovať od jeho vrstovníkov? Škola, ktorú môj syn navštevuje, je skutočne dobrá. Preveril som si ju osobne a učiteľom v nej dôverujem. Dokonca plne súhlasím aj s jeho študijným programom. Zdalo sa mi to byť pre neho lepšie.“

Jeho slová dávali perfektný zmysel. Ukazovali, že svoju novú úlohu rodiča berie skutočne zodpovedne.


* * *

 

Ako som neskôr zistila, Carlisle nechal kvôli mne vypratať celé jedno poschodie, čo v podstate predstavovalo  byt so štyrmi obrovskými izbami. V skutočnosti som obývala len dve z nich. Rozsiahlu, presvetlenú dennú izbu a obrovskú spálňu, obrátenú na juh. Ostatné dve izby som zapratala svojimi starými vecami, ktoré pricestovali spolu so mnou. Keďže predstavovali moju nie príliš príjemnú minulosť, zostávali tam zatvorené ako v nejakom skladisku zlých spomienok.

V tej dobe som o Carlisleovi zistila, že nie je len dobre vychovaný, zdvorilý gentleman, čo ašpiruje na životnú úlohu princa v žiarivej zbroji, ale že je aj pekne tvrdohlavý, ak sa mu chce. Po prekonaní pár celkom drsných hádok ohľadom nového nábytku som napokon kapitulovala. Trval na tom, že ako zamestnávateľ je povinný mi všetko podstatné zabezpečiť. Ak by to malo zahŕňať iba priestory určené na bývanie, žiaden problém by som tu nevidela. Ten sa objavil až vtedy, keď som ním bola doslova zavlečená do obchodu a prinútená vyberať si, bez ohľadu na výšku nenormálne nadsadených cien. Cítila som sa pri tom doslova nepríjemne. Ako vydržovaná žena, ale nechcela som byť nevďačná, takže som sa napokon podvolila Carlisleovmu nadšeniu.


* * *


Úplne iná kapitola bol Edward. Carlisle neklamal, keď vychvaľoval jeho krásu. Ten chlapec bol doslova nádherný už teraz. Jediný pohľad do ostro rezanej tváre, ktorej už teraz dominovali vystúpené lícne kosti, napovedal, že za chvíľu začne lámať dievčenské srdcia na počkanie. Napriek tomu, že by mohol svoje fyzické prednosti využívať, bol chlapec vyslovene zakríknutý. Keď nemusel, tak sa rozhovorom skôr vyhýbal.

Carlisle jeho rozhodnutie od začiatku rešpektoval. Do ničoho ho nenútil, len ako jedinú podmienku, ktorú si v ich vzťahu stanovil, bola návšteva štátnej školy.

Inak sme boli v celom tom komplexe s Carlisleom a Edwardom sami. Vlastne, ani nie tak úplne sami. Bývalo tu ešte niekoľko zamestnancov.


Ešte nikdy som na novom mieste nespala tak dobre, ako v dome doktora Cullena. Zobudilo ma svetlo, prúdiace do spálne. Rýchlo som vstala, bleskovo som sa umyla a navliekla som sa do prvých šiat, ktoré mi prišli pod ruku. Rozhodne som nemohla počítať s nejakou veľkou prípravou. Prečesala som si vlasy kefou, ale nechala som ich voľne rozpustené. Na koniec som si na pery som naniesla trochu rúžu v nádeji, že to by mohlo stačiť. Na iné skutočne nezvýšil čas.

Preletela som dvomi dlhými chodbami, ktoré som si z predchádzajúcej prehliadky pamätala a jedným nebezpečne vyzerajúcim točitým schodiskom, až som napokon, našťastie bez zranenia, dobehla do kuchyne. Bola priestorná, výborne vybavená a čakala iba na mňa. Na malú chvíľu ma prepadol pocit, že sem nepatrím, no zopár hlbokých nádychov ma nakoniec prinútilo vstúpiť. Čakala ma príprava raňajok.

Najprv som prezieravo nazrela do každej skrinky, aby som získala prehľad o tom, čo sa kde nachádza. Už deň vopred mi doktor Cullen nechal zoznam toho, čo zvyčajne na raňajky s chlapcom jedávajú. Takže som sa rozhodla podľa neho riadiť a pripravila som im raňajky. Kanvicu s kávou i tú s mliekom som potom spolu s plnými taniermi a košíkom plným čerstvého pečiva uložila na obrovskú striebornú tácku a vyrazila som do jedálne.

„Á, Edward, pozri, máme tu raňajky!“

Doktor Cullen dnes vyzeral čerstvo a šťastne. Nebolo pochýb o tom, že sa dobre vyspal. Jeho dobrá nálada bola nákazlivá, takže som sa napokon neubránila úsmevu ani ja.

„Dnes som vstávala pomerne neskoro,“ začala som s vysvetľovaním, „bála som sa, že ich nestihnem pripraviť. Ale vaše raňajky sú tu a ja dúfam, že vám budú obom chutiť, pane. A čo sa týka neskorého vstávania, sľubujem, že sa to už viac nestane.“ Odmietala som sa mu pozrieť do očí. Minimálne preto, že som cítila, ako mi horia líca od hanby.

„Pane? Preboha Esme, dúfal som, že sa prestaneme hrať na tú smiešnu hru s doktorom Cullenom, ale že mi začnete hovoriť pane, tak to som skutočne nečakal.“

V jeho hlasom som cítila celkom jasné pobúrenie, a to úplne zničilo môj zámer ponechať pohľad pokorne sklopený, ako sa na zamestnanca isto patrí.

„Prosím?“

„Bol by som rád, keby ste ma volali Carlisle.“ Nešetril na dôraze, keď vyslovil svoje krstné meno.  Rozhodne som na neho musela v tej chvíli civieť v nemom úžase.

„Ale veď... ale veď to sa predsa nehodí! Ste môj zamestnávateľ!“

Neviem, či som bola viac vydesená alebo zmätená.

„Prečo nie? Komu to ublíži? Edward, tebe by prekážalo, keby ma pani Evansová oslovovala krstným menom?“

Dieťa na mňa uprelo uhrančivé zelené oči. Myslím, že mi svojim spôsobom nedôverovalo. Chlapec bol typický prípad samotára a ja som celkom isto predstavovala rušivý element v jeho doposiaľ pokojnom živote.

Edward ešte chvíľu mlčal, kým svoj intenzívny pohľad definitívne sklopil k miske s ovsenou kašou, aby mohol ešte chvíľu intenzívne mlčať. No napokon sa predsa len rozhodol prehovoriť: „Nie, Carlisle, nevadilo by mi, keby ti pani Evansová hovorila krstným menom.“

Neverila som vlastným ušiam.

„Smiem si vziať svoju kašu? Určite bude skvelá, pani Evansová,“ dodal ešte zdvorilo, no predsa trochu mechanicky.

Carlisle sa na mňa nedospelo zaškeril s pohľadom, ktorý vyjadroval to staré známe – Vidíš? Hovoril som ti to! – a žiarivo sa na svojho syna usmial.

„Samozrejme, Edward. Dobrú chuť.“

Keďže už ďalšie slová nebolo treba, povykladala som z tácky všetky prinesené potraviny na stôl  a spokojná s pomerne hladkým začiatkom raňajok, som sa otočila k odchodu.

„Vy nezvyknete raňajkovať, Esme?“

Pri chladnom tóne jeho hlasu som sa zvrtla okolo vlastnej osi a zostala som na neho nechápavo zízať. Netušila som, o čo mu ide. Čo také som urobila zle?

„Ja... ale samozrejme.“

„Tak potom, kde je váš tanier a prečo odchádzate? Nemyslím, že by nám čokoľvek chýbalo?“ Nenechal sa rušiť pri natieraní svojho krajca, keď pokračoval v tom svojom ľadovom tóne.

„Myslím, že vám nerozumiem, pane?“

„Carlisle!“ Dôrazne ma upozornil i napomenul v jedinom slove a okamžite ma prevŕtal netrpezlivým pohľadom. Keď ale videl môj zmätok, napätý výraz v jeho tvári okamžite zjemnel.

„Myslím, že som sa pred tým asi nevyjadril jasne. Bol by som rád, keby ste boli na všetkých rodinných jedlách prítomná,“ vysvetľoval. „Ako hosť, samozrejme, nie ako nejaká slúžka, ktorou mimochodom nie ste. Najal som vás ako domácu a zároveň vychovávateľku pre môjho syna, ktorý, ako ste si mohli všimnúť, nie je práve spoločenský typ.“

Bleskový pohľad na Edwarda mi prezradil, že mu nie je úplne príjemné, ak sa hovorí o ňom v jeho prítomnosti. Tvrdohlavo sa venoval svojej kaši, ktorú v skutočnosti vôbec neochutnal, len do nej trochu bezradne rýpal lyžicou.

„Dúfam, že to vaša prítomnosť zmení. Isto uznáte, že by  bolo odo mňa maximálne hlúpe, ak by nevyužil všetky dostupné možnosti.“

Jeho priznanie ma skutočne zaskočilo. Okrem práce snov v prostredí, o ktorom sa môže žene ako som ja iba snívať, som dostala ponuku, či skôr pracovný príkaz od svojho nového zamestnávateľa, začleniť sa nielen do jeho domácnosti, ale najmä do jeho rodiny. Byť jej súčasťou. Nepredstieram, že už iba samotná myšlienka bola neuveriteľne lákavá. Zostala som predsa sama. Samota ma takmer doviedla do hrobu, z mojej strany som takmer nemala čo stratiť. Na druhej strane ma jeho požiadavky desili. Po tom, čo som v poslednej dobe zažila, som sa aj napriek túžbe necítila byť pripravená stať súčasťou čohokoľvek.

„A... ako m-myslíte, Carlisle.“ Pri mojom drobnom zaváhaní sa trochu pousmial.

„To si píšte, Esme, že myslím. A teraz, sadnite si k nám, naložte si na tanier čo vám hrdlo ráči a zapite to poriadnym dúškom tej skvelej kávy, ktorú ste nám pripravili.

Napriek všetkej Carlisleovej snahe o začleňovanie, sa vzťahy medzi Edwardom a mnou vôbec nevyvíjali dobre. Ukázalo sa, že Edward je omnoho uzavretejší než som si pôvodne myslela. Nikdy sa nestalo, že by sa správal vyslovene nezdvorilo. Keď som mu položila nejakú otázku, vždy mi na ňu odpovedal. Väčšinou jednoslovne, alebo skutočne iba zopár slovami, ale predsa vždy slušne odpovedal. Žiaľ, zdalo sa, že nie som schopná ho zainteresovať do nejakého hlbšieho rozhovoru, až raz...


„Stojíš pri tom obloku už dobrých desať minú, Edwardt. Je tam snáď niečo zaujímavé?“

Všimla som si, že dieťa sa naplo vždy, keď som ho oslovila menom. Nemala som potuchy, či je to tým,  že vyslovujem jeho meno, alebo tým, že ho vôbec oslovujem.

„Ani nie, len sa z neho rád dívam.“

„Takže tam nie je nič  konkrétne?“

Otočil len hlavu, nie telo. To stačilo, aby si ma skúmavým pohľadom prezrel.

„V podstate ani nie,“ prisvedčil bezvýrazným hlasom, naznačujúcim totálny nezáujem o začatie rozhovoru.

Za celé tie týždne, čo som prišla do Cullenovského sídla, som s ním v otázke dôvery nepokročila ani o krôčik napred. Rozhodla som sa, že trochu pomyselného násilia by hádam neuškodilo.

Zaklapla som teda rozčítanú knihu  a položila som ju na malý konferenčný stolík. Po pár sekundách bleskového váhania som dúfala, že ho príliš nevystraším, pretože som sa rozhodla, že sa postavím tesne za jeho chrbát. Samozrejme stuhol, presne ako som predpokladala, ale doposiaľ som na ňom nezbadala žiadne známky blížiacej sa hystérie či ataky. Dokonca sa mi zdalo, že sa z celej sily snaží odvážne vzdorovať svojmu komunikačnému problému. A možno sa chcel iba zavďačiť otcovi a jeho horúčkovitej snahe dať nás dvoch dokopy ako tím – povedané jeho vlastnými slovami. Carlisle bol totiž jediný, koho to dieťa nadovšetko zbožňovalo. Nie, že by sa v jeho prítomnosti skutočne nachádzal celý húf ľudí.

Pri zbežnom pohľade z okna som zahliadla záhradníka ako sa dôkladne venuje živému plotu. Okolo neho sa tmolilo akési dievča, ktoré mohlo byť celkom dobre  v Edwardovom veku. V sídle Cullenovcov som bola už takmer dva týždne, ale ešte som ju tu nikdy predtým nevidela.

„Kto je to? Poznáš ju?“ neodolala som zvedavosti. Predsa len, vekom bola Edwardovi najbližšie. To dievča by mi mohlo možno aj pomôcť prelomiť našu komunikačnú bariéru. Predpokladala som, že patrí k niekomu zo sezónnych zamestnancov, ktorých Carlisle využíval zvyčajne na záhradné práce, alebo možno patrí práve k tomu záhradníkovi.

„Áno, madam, poznám. Je to Rose Haleová, Jasperova dcéra. Niekedy ju vezme zo sebou k nám.“

„Jasperova? No páni, tak to sa čudujem, nikdy predsa nič nespomenul?“ Neubránila som sa prekvapeniu.

Jasper Whitlock bol bývalý ochrankár, pôvodne najatý ako Edwardva osobná ochranka a vodič v jednej osobe. Edward sa samozrejme nemal o jeho skutočnom pracovnom zaradení nikdy dozvedieť. Bolo mu iba povedané, že Doktor Cullen, keďže pracoval v nemocnici, nemal možnosť Edwarda odvádzať každé ráno do školy osobne, a preto našiel dôstojnú náhradu práve v Jasperovi. Doktor sa nikdy netajil tým, že ho to mrzí, ale pracoval najmä ako nemocničný lekár a tí nemajú pravidelnú pracovnú dobu. A okrem toho, Edwardova škola aj tak ležala na druhom konci mesta.

Vtedy Edward konečne odtrhol svoj uprený pohľad od okna, aby ho plný záujmu obrátil ku mne. V machovo zelených očiach mu pri tom hrali šantivé iskričky.

„Nečakajte od neho dlhé príbehy. Jazz toho nikdy veľa nenahovorí.“

„To by som netvrdila. Vždy, keď je v dome, tak sa zastaví v u mňa v kuchyni a...“ priznala som trochu zahanbene, „rada ho počúvam. Má v sebe niečo, čo ma dokáže neuveriteľne upokojiť.“

„Vážne? Tak to ste potom šťastlivec, ja z neho zvyčajne vydolujem len zopár slov.“ S tým a opatrným úsmevom na perách, sa opäť obrátil k chladnému sklu.

Na jednej strane som mala neuveriteľnú radosť, že sa so mnou konečne naozajsky rozprával, no na druhej strane sa veľmi na našom rozhovore nenadrel. Pár chvíľ som sa ešte tešila z dnešného víťazstva, keď mi konečne došlo, čo mi na Edwardovom vysvetlení nesedí.

„No moment, ako to, že sa Rose volá Haleová, keď Jasper, pokiaľ ma pamäť neklame, sa volá Whitlock?“

Edward sa na mňa opäť žiarivo usmial.

„Keď ste s ním taká veľká kamarátka, tak sa ho na to opýtajte sama. Ak budete mať šťastie, tak vám o tom porozpráva.“

To malé víťazstvo sa ukázalo byť skutočne iba malým víťazstvom. Edward si totiž aj potom odo mňa udržiaval istý odstup, takže sa zdalo, že jeho ústretové konanie voči mne bol iba nejaký trápny omyl, ktorý sa rozhodol už viacej neopakovať. Nech som sa snažila akokoľvek to šlo, zdalo sa, že zo žiadnej strany nedokážem naštrbiť ten jeho nepreniknuteľný pancier samoty. Bola som však vďačná za každú omrvinku.

A tak som čakala na tú správnu chvíľu, v ktorú som tvrdohlavo neprestávala dúfať.

Rozhodla som sa preto tráviť s Edwardom čo najviac času. I keď to znamenalo tichú spoločnosť, ktorú nám často spríjemňovalo rádio. V ten deň sme počúvali hudbu. Hrala tichučko, sotva som ju vnímala; ale celkom isto bola príjemná a tvorila úžasnú kulisu popri mojom čítaní. Jednoducho vytvárala absolútne dokonalú atmosféru.

Takmer som si nevšimla, že v Edwardovom prípade tomu bolo inak. Síce sa v jej podmanivom rytme vyslovene nepohyboval, no dlhé, štíhle prsty doslova tancovali po lesklom povrchu okenného parapetu, takmer akoby to bola neviditeľná klaviatúra.



„Hráš?“

Chlapec sa pri zvuku môjho hlasu strhol zo evidentného zadumania. Možnože úplne zabudol, že som v miestnosti s ním.

„Ako prosím?“

„Pýtam sa, či hráš?“

Stál tam s tak veľmi zmäteným výrazom, až mi ho bolo takmer ľúto. No potom si všimol, že doslova hypnotizujem jeho ruku a on sa neubránil nevinnému zahanbeniu. Doslova som v tej chvíli odolávala nutkaniu priskočiť k tomu úbohému chlapcovi a pritisnúť si ho pevne k hrudi presne tak, ako to robievajú matky svojim synom.

„Všimla som si, že v jednom zo salónov je obrovský klavír,“ snažila som sa rozvinúť nádejnú konverzáciu. Zmätenosť z jeho tváre okamžite zmizla a vystriedal ju odľahčený  úsmev, za čo som si v duchu pričítala zopár plusových bodov.

„Je to krídlo, nie klavír, madam,“ odpovedal trpezlivým hlasom s nádychom učiteľského podtónu. Na mladíka jeho veku  nezvyčajne dospelým.

„Aha, nevedela som, že je v tom nejaký rozdiel. Myslela som, že sú to len dva rôzne názvy pre to isté.“

Neodpovedal a ja som si uvedomila, že pravdepodobne trepem dve na tri, keďže mu to nestojí ani za odpoveď. V tej chvíli som si naopak zopár pomyselných bodov odčítala.

„Táram, však?“

Moje slová premenili jeho vážnu tvár na  tichý smiech.

„Nie, samozrejme, že nie. Ten, nie je to predsa niečo, čo je všeobecne známe,“ namietol okamžite zapálene. Na okamih vyzeral inak. Akoby sa odmeranosť na milisekundu kamsi stratila a on mi svojim výrazom nechcene ukázal to, čo predo mnou po celý čas ukrýval. Život v očiach.

„Hmmm, niečo na tom bude,“ zapriadla som opatrne. Už som sa ani ja nedokázala zbaviť toho víťazoslávneho úškrnu. Pomyselné skóre na mojom počítadle sa opäť výrazne zvýšilo, keď som si uvedomila čo je jeho achilovka. Predstava, že existuje zbraň, prostredníctvom ktorej sa dostanem pod ten jeho prekliaty pancier, bola neuveriteľne lákavá.

„Poznáš tú skladbu? Je prekrásna, však?“

Rozhodla som sa kuť železo, kým bolo horúce, zatiaľ čo som sa snažila na rádiu nastaviť vyššiu hlasitosť zázračnej hracej skrinky.

Bola som k nemu otočená chrbtom, takže som jeho výraz nemala šancu vidieť. V každom prípade ticho začínalo byť až nepríjemne dlhé.

„Volá sa "Quasi una Fantasia" , ale známejšia je pod názvom Sonáta mesačného svitu či jednoducho Klavírna sonáta cis-mol, Opus 27 číslo 2.“

Prekvapilo ma, že vôbec nememoroval naučenú látku, ako by som možno od skvelého žiaka, za ktorého ho považoval aj Carlisle, čakala. Spôsob, ako vyslovoval ten cudzo-znejúci názov, rovnako ako jeho láskyplný preklad naznačovali, že pre neho hudba znamená omnoho viac, než pre bežného smrteľníka.

„Napísal ju jeden nemec, Ludwig van Beethoven, v roku 1801 a venoval ju svojej žiačke. Povráva sa, že bol do nej strašne buchnutý,“ dodal takým tým tajomným spôsobom, ku ktorému pridal vševediaci pohľad, i keď mu  v skutočnosti od smiechu mykalo kútikmi a musel sa veľmi premáhať, aby sa na plné kolo nerozosmial. Prostopášna, čisto tínedžerská poznámka v kombinácii s  jeho nečakanou ukážkou zmyslu pre humor tak trochu znemožnili vážnosť predchádzajúceho namemorovaného prednesu hudobných faktov, no na druhej strane ma prinútili  sa takmer dievčensky rozchichotať, až kým som si napokon nezacapla ústa dlaňou. Musím dodať, že úplne zbytočne.

„Páni, si dobrý. Práve si na mňa urobil seriózny dojem.“ Zľahka som sa pri svojom uznaní jeho schopností uklonila a Edward mi za odmenu venoval jeden zo svojich mimoriadne zriedkavých, úprimných úsmevov.

Nikdy som sa nesnažila niekomu mazať med okolo úst. Čo som kedy vyslovila nahlas, bola čistá pravda, alebo aspoň to, čo som za pravdu považovala.

V ten deň som si uvedomila, že som dosiahla tri veľmi vytúžené ciele. Za prvé, zdalo sa, že sa mi v ten deň Edward konečne otvoril. Alebo k tomu urobil len prvý krok, ale už ten znamenal pokrok. Za druhé, mala som možnosť zoznámiť sa s Edwardovou zábavnou stránkou a za tretie, prišla som na to, že sa pomerne intenzívne zaujíma o hudbu, nehovoriac o informáciách, ktoré o nej súkal doslova z rukáva. Výraz v jeho očiach hovoril jasne - spojenie „Edward a hudba“ pre neho celkom určite znamenalo niečo VIAC. Pamätám si, že mi vtedy mysľou prebleskla myšlienka, či Carlisle vôbec o Edwardovom tajomstve vie.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Kate

2)  Kate (31.10.2013 20:42)

Verunko, to bylo úžásné! Ta skladba je famózní. Jsem ráda, že Esme si přes hudbu našla k Edwardovi cestu. A ještě aby si k sobě našli bližší cestu Carlisle s Esme a budu nadmíru spokojená. Zrovna včera jsem si říkala, že by tu mohla být další kapitola a dnes... Tuhle kapitolu jsem si užila, Twill, děkuju.

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (31.10.2013 18:45)

Krásna kapitolka segro,som rada,že Esme sa tak dobre zabývala u Cullenovcov. No a vzťah s Edwardom sa tiež vyvíja dosť slubne. Teším sa ako to bude ďalej aj medzi Esme a Carlisleom. ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek