Sekce

Galerie

/gallery/Daj mi dôvod2.jpg

3. kapitola - Dôvod

3. kapitola


Ten božský pokoj sa nedal ničím zaplatiť. Príjemné prítmie a samota mi dokázali čarovne odľahčiť všetky boliestky na duši. Teda až do chvíle, kým som nezačula nejaký šramot. Naivne som si myslela, že hádam práve teraz na Carlislea nenarazím, ale opak bol pravdou. V tej chvíli som si myslela, že osud isto iste pracuje proti mne.


„Dal by som pol kráľovstva za vaše myšlienky, Esme,“ prehovoril po dlhej chvíli ťažkého ticha, ktoré do tej chvíle medzi nami panovalo, keď si ku mne prisadol.

„To by bol veľmi zlý obchod, vaše veličenstvo,“ odpovedala som s jasnou iróniou v hlase.

„Možno, ale keby som vám videl do hlavy, mnoho zlého by sa nikdy nestalo,“ skonštatoval unavene.

Šokovane som po ňom strelila pohľadom.

„Nemôžete si klásť za vinu, že som skočila! To je úplné šialenstvo. Ešte chvíľu a stane sa z vás dokonalý adept na psychiatriu. Myslím, že sa tomu hovorí hrdinský komplex. Ale upozorňujem vás vopred, doktor Cullen, aj keby ste sa na hlavu postavili, všetkých bláznov nezachránite!“ Nedokázala som si odpustiť hojnú dávku irónie a sarkazmu.

Zasyčal na mňa ostré pšššt a zatiaľ čo si ukazováčik pritisol k plným perám, zabodol pohľad kamsi do polotmy, kde som k môjmu veľkému zdeseniu spoznala obrys akejsi postavy.

„Tu radšej nie!“ zavelil. „Mám už po službe a v mojej ordinácii nás nikto nebude rušiť. Poďte.“ Na nič nečakal a chytil ma za ruku. Zostala som taká prekvapená, že som si ani neuvedomila, že som sa ním nechala poslušne odviesť do jeho ordinácie a nechať zo seba zvliecť kabát.

Na jeho stole stála prázdna šálka od kávy a hneď vedľa nej strieborná termoska. Mlčky som sledovala ako začal bezmyšlienkovite odkrúcať jej vrch a tesne pred tým, ako si nalial, sa zarazil. Uprel na mňa svoje tmavomedové oči a nervózne sa pousmial.

„Neviem, kde zostala moja výchova. Smiem vám ponúknuť? Nie je síce najčerstvejšia, robil som ju ešte pred službou, ale dokáže postaviť na nohy. Za to vám ručím; čierna a bez cukru.“

Slušne som odmietla. Za prvé, nemala som na kávu chuť. V tej chvíli som bola z jeho prítomnosti tak nervózna, že som mala pocit, že mám poriadnu hrču v krku. Nedokázala by som si predstaviť, že by som v takom stave mala ešte aj niečo prehĺtať. A za druhé... mala som pocit, že ak od neho ešte prijmem čo i len jednu láskavosť, nebudem schopná nič z toho vrátiť.

Carlisle bol od prírody šarmantný a dokonalý gentleman. V ten deň som zažila dokonalú spoločenskú pasiu. Rozprávali sme sa o všeličom možnom i nemožnom vo všetkej zdvorilosti, aká sa mi za celý môj život nedostávala. Cítila som sa pri ňom tak akosi spoločensky spôsobilá. Trkotali sme o ničom a o všetkom. Vyhýbali sme sa len tomu, čo ho skutočne zaujímalo. Videla som, ako veľmi sa chystá, že sa ma na to „niečo“ opýta, ale akoby ho odrazu opustila odvaha. Nie že by som bola ja vtedy tou silnou. Tiež som zbabelo hrala tú jeho spoločenskú hru na slepú babu.


S pohľadom na hodinky sa ku mne vrátila realita. Doktor si pravdepodobne moju zmenu nálady všimol, pretože okamžite ustal v našom rozhovore. Vstala som a chystala som sa mu oznámiť, že už je najvyšší čas odísť, ale on bol opäť rýchlejší. Než som stihla dokráčať k svojmu kabátu, stál pri mne a nastavil mi ho presne podľa všetkých spoločenských predpisov.

Stál pri mne tak blízko...

„Ak dovolíte, rád vás odprevadím domov.“

Jeho hlas bol tichý a dokonale zamatový. Spôsoboval, že som odrazu cítila, ako sa mi postavili chĺpky vzadu na krku.

„Domov...“ neodpustila som si trpký povzdych, ktorý mu samozrejme neušiel.

„Čo sa deje, Esme?“ vyzvedal.

„Čoby, všetko je v najlepšom-“

Uprostred vety ma zvrtol čelom k sebe a s pomerne vystrašeným výrazom v tvári mnou zľahka zatriasol.

„Myslel som, že si dôverujeme!“ Naliehal na mňa nielen svojim nástojčivým pohľadom. „ Tak prečo teraz takto nezmyselne cúvate?“

Neuvedomoval si, že ma stále drží za ramená, ale ja áno. Hoci som mala na sebe oblečený kabát, jeho dlane mi do ramien vypaľovali horúce stigmy. Nebola som schopná myslieť na nič iné, než že sa ma doktor Cullen dotýka. K životu ma prebralo až ďalšie jeho zatrasenie. Pripomenulo mi to Franka, alebo skôr obdobie, kedy ku mne nebýval práve jemný. Bez ohľadu na to, že moje srdce vedelo, že by mi doktor Cullen nikdy neublížil, podvedomie hovorilo čosi iné. Stuhla som v predzvesti toho, čo v mojej minulosti zvyklo v takých chvíľach  prísť. Intuitívne som očakávala úder.

„Pustite ma!“ Nekričala som, v podstate som tie slová iba zašepkala. Skôr bezmocne, nečakala som, že budú v jeho prípade TAK  účinné.

Pustil ma tak rýchlo, že som začala pochybovať o tom, či sa ma vôbec niekedy fyzicky dotkol.

„Ja sa... veľmi sa ospravedlňujem. Nechcel som vám ublížiť. Nemohol by som vám ublížiť! Ste v poriadku? Esme...“

Jedna otázka striedala druhú, takže mi v podstate ani nedal šancu mu odpovedať. Zhlboka som sa nadýchla. Na guráž. Potrebovala som to pred tým, než prehovorím.

„Nie, nie ja... ja sa ospravedlňujem. Len nemám rada, keď sa niekto ocitne v mojom osobnom priestore,“ bľabotala som stále dokola, až kým ma jeho vystrašený pohľad neumlčal.

Ticho medzi nami bolo skutočne nepríjemné.

„Mala by som už asi ísť.“ Nečakala som na doktorovu reakciu, mala som v úmysle z jeho ordinácie jednoducho utiecť.

Srdce mi búšilo ako splašené.

Netuším, čo ma vtedy medzi dverami zastavilo, ale skôr než som skutočne utiekla, vyhŕkla som na neho, že v najbližšej dobe prídem o bývanie. Asi som to zo seba potrebovala dostať. Určite áno. Bola som plná všetkých možných pocitov, ktoré vo mne vreli ako nedeľný obed v tlakovom hrnci. Ak som nechcela vybuchnúť, musela som niekde uvoľniť ten správny ventil, ale prečo práve pred ním?


* * *


Celé dva týždne som nevkročila do kaplnky. Nemala som odvahu. Jednoducho som sa hanbila ako pes. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby som takmer cudzej osobe vyzvonila o sebe toľko osobného. Z toho, čo som dovtedy Carlisleovi o sebe narozprávala, o mne vedel stokrát viac, než kedy o mne vedel Frank za vyše pätnásť rokov, čo sme sa poznali.

Celý týždeň som nevytiahla päty z domu. Jedla som len zo zásob a snažila som sa urobiť si nejaký plán. Zúfalo som potrebovala plán! Zvažovala som, či by som nemala nadobro odísť z mesta, ale tento nápad som napokon zavrhla. Dospela som k záveru, že hádam, keď by som si našla prácu a nejaký skutočne malý a lacný podnájom, tak kým neprídem na niečo lepšie, mohlo by to dočasne stačiť.


* * *


„Prepáčte a aké ste vraveli, že máte vzdelanie?“

Bolo to už štvrté miesto asistentky, na ktoré som sa ten týždeň prihlásila a bohužiaľ sme vždy prišli k tejto... nepríjemnej otázke.

„Navštevovala som školu Sv. Mórica a bola som jedna z najlepších žiačok. Myslím, že ovládam všetko, čo potrebujete, aby som robila,“ uviedla som s predstieraným sebavedomím, ktoré som v tej chvíli ani len z ďaleka nepociťovala.

Zavalitý chlapík v prepotenej košeli a s okuliarmi, ktoré mali príliš silné obrúčky na to, aby sa dalo povedať, že mu sedia, si poposadol na stoličke. Bol mi nepríjemný už od chvíle. Ruky mal veľké, dlane vlhké a prsty, krátke a tučné ako prasa.

„A potom? Toto je len základné vzdelanie. Vo vašom životopise nevidím žiadnu zmienku o strednej škole.“

Vedela som, že som v kýbli. Keby sa nedíval na takéto nezmyslené detaily a dal mi šancu, po dvoch dňoch by som mu dokázala, že za to stojím. Len keby mi chcel dať prácu.

„Moja rodina nepočítala s tým, že budem ďalej študovať.“

„Ále a dôvod?“

Liezlo mi na ňom na nervy hádam všetko, ale spôsob, ako nevkusne predlžoval samohlásky, ma priam vynášal do nebies.

„Venovala som sa... domácnosti.“ Nechcela som klamať ani si vymýšľať. Nikdy som to ani nevedela, ale ponižovať sa pred ľuďmi len preto, aby mi dali prácu, mi robilo skutočne problém. Myslím, že vycítil moju slabinu, pretože sa mu odrazu začalo v očiach nepríjemne iskriť. Doslova som mohla vidieť na vlastné oči, ako mu začína ten hlúpy myšací mozoček naplno pracovať.

„A manžel? Nevadí mu, že budete pracovať?“

V prvej chvíli som mala chuť mu odseknúť, že si spokojne nažíva so svojou novou rodinou a ja som mu úplne ukradnutá, ale včas som si zahryzla do jazyka. Okrem toho, toto nebola téma vhodná pre pracovný pohovor.

Rozhodla som sa okamžite. V tej miestnosti a s tým hrozným človekom som už nechcela viac dýchať rovnaký vzduch. Vstala som a so zdvorilým, no predsa chladným rozlúčením som mierila k východu tak rýchlo, aby to ešte vyzeralo ako-tak slušne. No nečakala som, že tak ohromný človek, nosiaci toľkú váhu, sa dokáže tak bleskovo pohybovať. Schytil ma za rameno a otočil tvárou k sebe. Bol príliš blízko na to, aby som si dokázala zachovať chladnú myseľ. Okamžite som začala panikáriť, ale bol nielen omnoho väčší a ťažší, ale aj oveľa silnejší než ja.

„Nemám rád klamárky!“ zasyčal mi z blízka priamo do tváre. „Kto klame, ten kradne a ja vo svojej firme zlodejov nestrpím. Aby ti bolo jasné,“ plynule prešiel zo zdvorilého tónu, ktorým ma doteraz zahrnoval, do tykania hraničiaceho s chrapúnstvom, „neverím ti ani pol slova.“

Mala som problém ustáť dych, takmer som sa nedokázala poriadne nadýchnuť. Fakt, že po jeho neláskavom schmatnutí budem mať približne týždeň poriadne modriny na ramene, pre mňa nebol podstatný. Myslím, že presne vedel, ako až veľmi som vydesená. Dával mi to najavo pohŕdavým úškľabkom, ktorý mal asi predstavovať úsmev. Bez hanby sa mi díval na ústa, potom pohľadom skĺzol nižšie a hodnú chvíľu sa kochal na mojom hrudníku. Cítila som sa ako nahá a chcela som utiecť. V ušiach mi od strachu hučalo akoby som stála na brehu Niagarských vodopádov. Držal ma však ako vo zveráku. Po chvíli ma od seba sprudka odtisol. Na okamih vo mne skrsla iskrička nádeje, ale keď som pochopila, že to bolo iba kvôli tomu, aby si ma mohol poriadne obzrieť...

Mala som čo robiť, aby som priamo pred neho nevyklopila svoje raňajky.

„Nemám rád klamárky, ale ak budeš poslušná, tak sa nad tebou zmilujem.“

Stále mi zízal na prsia.

Prevalila sa mnou vlna hrôzy a akýmsi zázrakom sa mi podarilo vytrhnúť sa z jeho pazúrov. Bežala som odtiaľ ako zmyslov zbavená. Najprv von, na ulicu a potom, celou ulicou bez jediného poľavenia. Jednoducho tam, kam ma nohy niesli.


* * *


Ukryla som sa do prístenku starej budovy, čo stála naproti Nemocnici a sedela som tam pričupená ako nejaký bezdomovec až kým sa na mesto nezniesla úplná tma. Dovidela som odtiaľ na Carlisleove okno. Hypnotizovala som ho s vedomím, že už iba jeho existencia pre mňa znamená istotu. Nemusela som s ním hovoriť. Nemusela som sa ho ani dotýkať. Stačilo mi, keď som vedela, že niekto ako on skutočne existuje. Niekto, kto si ma skutočne váži. Kto sa ku mne vždy choval jemne a galantne a nikdy v živote na mňa nevztiahol ruku.

Niekedy okolo súmraku sa za jeho oknom rozsvietilo svetlo. Srdce sa mi rozbúchalo radosťou a ak si dobre pamätám, začala som od šťastia plakať. Nesníval sa mi. Nezošalela som úplne! Dívala som sa na jeho dokonalý profil, keď v jednu chvíľu pristúpil k obloku.

Až vtedy som sa úplne upokojila. Mno, úplne. Dosť na to, aby som konečne našla silu odtiaľ vstať a vrátiť sa do svojho studeného príbytku. Ešte pred tým som sa rozhodla, že na chvíľu navštívim kaplnku.


* * *


„Už sa to pomaly stáva pravidlom; nie že by som sa sťažoval,“ zašepkal mi jeho hlas blízko pri uchu. Bolo zvláštne, že jeho blízkosť mi v tej chvíli vôbec nevadila. Dovolila som si krátky úsmev a otvorila som oči, ktoré som obvykle v kaplnke nechávala zavreté. Tak bol svet akosi vždy jednoduchší, keď som si ho mohla sama vytvoriť, vymyslieť a vyfantazírovať, a to rozhodne nešlo s otvorenými očami.

„Prišla som si sem upokojiť nervy. Dnešný deň bol... náročný,“ nechcela som hovoriť o tom dnešnom fiasku, ale rozprávať sa s doktorom Cullenom bolo vždy ako upokojujúci balzam. Rovnako ako návšteva tohto svätostánku.

„Náročný? Poviete mi, čo také ste dnes robili? Rád by som sa o vás dozvedel viac. Teda, skôr o tom, aké sú vaše zvyky, myšlienky radosti. O starostiach žiaľ už viem pomerne dosť.“

Nahla som sa dopredu, lakte som oprela o modlitebnú lavicu. Dlane sa dotýkali jedna druhej, podobne ako spínajú ruky modliaci sa. Perami som sa dotýkala hrany oboch ukazovákov.

„Mám presne tri týždne na to, aby som si našla byt a prácu. Frank sa rozhodol náš dom predať. Zvažujem, že z tohto mesta nadobro odídem. Možno by to bolo úplne najlepšie. Nový život, nový začiatok a možnože nové meno. Viete, začať s úplne čistým štítom-„

Po celý čas môjho monológu mlčal. Až keď som začala hovoriť o novom začiatku a odchode, akoby sa konečne prebral.

„NIE!“ vykríkol a v jeho hlase som spoznala úzkosť. „To nedovolím!“

Tentoraz som to bola ja, kto ho napomenul, aby sa utíšil.

„A čo také chcete urobiť? Ako by ste chceli zabrániť tomu, aby som odišla? Nie je tu už nič, čo by ma tu držalo. Prišla som o syna, o manžela a teraz prídem aj o miesto, ktoré  som niekoľko rokov považovala za svoj domov. Hľadám si prácu, ale nemám ani potrebné vzdelanie ani prax. V živote som nepracovala. Neviem nič robiť a na nič sa nehodím. Ak to takto pôjde ďalej, buď skončím ako bezdomovec alebo v nejakom nevestinci,“ snažila som sa mu predostrieť všetky svoje dôvody ZA odchod. Čo on nevedel, bol jeden jediný dôvod, ktorý nielenže hovoril PROTI, ale mal aj váhu prebiť všetky ostatné. Tým dôvodom bol ON.

Ruka doktora Cullena vystrelila obdivuhodne rýchlo k mojim ústam. Prstami prekryl moje pery v snahe zabrániť mi v rozprávaní.

„Mlčte! Takéto reči už od vás nechcem viac počuť.“ Hlas sa mu triasol zmesou strachu a obáv. Potom sa strhol, akoby si až teraz uvedomil, kde sa nachádzame. „Poďte, zmiznime odtiaľto. Toto skutočne nie je to pravé miesto na podobný rozhovor.“

Keď na dôkaz svojich slov vstal, nebránila som mu, keď ma chytil za ruku a vytiahol na nohy. Vyvliekol ma z kaplnky a opäť ma viedol tmavými nemocničnými chodbami do svojej ordinácie.

„Nechcem vás rušiť ak máte dnes v noci službu. Okrem toho nie je vhodné, aby som...“ Chcela som mu povedať, že nie je vhodné, keď s ním zostávam sama v uzatvorenej miestnosti. Garde dámy sa už v mojom veku nenosili, ale reči sa dokázali šíriť rýchlejšie než vysokoinfečný vírus.

„Máte pravdu, ja už mám z klebiet dávno ušitý kabát, len dúfam, že nezničím povesť aj vám.“

Bezmocne zavrtel hlavou a miesto ďalších rečí ma vtisol dovnútra. Zavrel za nami dvere a potom sa vrhol galantne k môjmu špinavému kabátu bez jediného mrknutia oka či nebodaj poznámky. Frank by si ju určite neodpustil.

Vmanévroval ma do kresla a sám si sadol za svoj stôl. Bolo to presne ako minule. Dokonca úplne rovnakým spôsobom siahol po termoske.

„Ešte je teplá, nie ako minule. Myslím, že by vám urobila dobre,“ ponúkal ma a ja som tentoraz nemienila odmietať. Celý deň som nič nejedla. Pred pohovorom som mala od nervozity stiahnutý žalúdok a potom som už bola taká vyklepaná, že som na jedlo či pitie ani nepomyslela. Keď doktor Cullen napokon termosku otvoril, aby nám mohol jej obsah ponalievať do šálok,  intenzívna vôňa kávy na moje zmysly doslova zaútočila. Až vtedy som si uvedomila, aká som hladná. Žiaľ, prezradil ma nie príliš vábny zvuk môjho prázdneho žalúdka.

Hanbila som sa ako pes. Najradšej by som sa prepadla pod čiernu zem.

„Kedy ste naposledy jedla?“

Doktorova jednoduchá otázka bola posledným klinčekom do rakvy mojej trpezlivosti. S príšerným pocitom osobného zlyhania som sa rozhodla utiecť. Musel mi môj úmysel čítať v tvári, pretože ma okamžite zadržal slovami.

„Esme, ja nie som váš nepriateľ a nikdy som nebol. A posledné, čo by som chcel, je uraziť vás. Vážim si vás. Obdivujem za to, aká ste. Ja... vy...“ Zhlboka sa nadýchol, aby si dodal guráže, a potom rovnako sprudka vydýchol. „Myslím, že si my dvaja musíme pohovoriť. Ale najprv vyriešime váš prázdny žalúdok, súhlasíte?“


* * *


V tú noc ma Carlisle nepustil domov. Sám odísť z nočnej zmeny nemohol a bez vhodného spoločníka ma odmietal nechať odísť samú. Kým ma presvedčil aby som zostala, prešli dobré dve hodiny, no napokon ma zlomil. V tú noc som prespala v lekárskej izbe, ktorá patrila k jeho ordinácii. Zvykol v nej spávať počas nočných zmien a sestry ho budili klopaním na dvere ak bola potrebná jeho prítomnosť, takže v podstate nehrozilo, že by ma ktokoľvek objavil. Pamätám si, že som spala veľmi zle. Niekoľkokrát ma prebudili priveľmi živé sny, takže vstať ešte pred rozbrieždením nakoniec nebolo až tak ťažké. Potichu som sa prikradla ku dverám a čo najopatrnejšie som ich otvorila.

Spal v kresle za svojim pracovným stolom hádam v tej najkrkolomnejšej póze, akú som kedy videla. Poskrúcaný ako paragraf a ani toto prirovnanie sotva vystihovalo skutočnosť.

Opatrne som sa k nemu priblížila a po chvíli váhania som sa ho dotkla na ramene. Pochopiteľne sa strhol zo sna. Taký rozospatý, keď jeho mozog ešte odmietal naplno pracovať, vyzeral skutočne neodolateľne. Takým tým rozkošným spôsobom, ak viete čo tým myslím.

Chcela som sa s ním rozlúčiť pred tým, ako sa z nemocnice vyparím a hlavne, chcela som sa mu za všetko, čo pre mňa urobil, poďakovať. Zoči-voči, nie nejakým trápnym neosobným listom. Nečakala som však, že bude v takom stave taký... rýchly. Pri prvej známke úteku ma schytil za predlaktie a držal sa ma ako kliešť.


„Kam chcete ísť? Nemôžete nikam ísť! Nemôžete predsa...“ Pálil otázku za otázkou. Po chvíli si uvedomil, že ešte stále sedí v nie práve spoločenskej póze vo svojom kresle a vôbec, že upustil od svojej dobrej výchovy. Rovnako rýchlo, ako ma za ruku schmatol, tak ma aj pustil. Bleskurýchle vstal a začal si nervózne uhládzať pokrkvaný doktorský plášť a neskôr rozstrapatené plavé vlasy. Rozpaky mu nedovoľovali nadviazať očný kontakt a musím sa priznať, bolo mi ho ľúto. Nič sa nestalo, nikdy som predsa neočakávala, že môj rytier v doktorskom plášti, ozbrojený v drevenou špachtličkou do krku a fonendoskopom, bude vždy vyzerať ako zo škatuľky.

„Teraz idem domov, pán doktor a ešte pred tým... chcela som sa vám za všetko poďakovať. Povedali ste mi, že mi nič z toho – z tých peňazí za izbu – nechcete, ale ja skutočne nerada zostávam iným dlžná.“ V tej chvíli som ho musela umlčať zodvihnutou dlaňou. Na moje veľké potešenie poslúchol, hoci zbelené pery zopnuté frustráciou do rovnej čiarky, naznačovali iné.

„Chcem vám všetko vrátiť a ja prísahám, že aj vrátim!“ Zopakovala som svoj úmysel. „Len čo si nájdem prácu,“ dodala som tentoraz už omnoho miernejšie.

Doktor Cullen opäť skĺzol pohľadom k špičkám svojich topánok.

„Rešpektujem vaše rozhodnutie. Rešpektujem, pretože veľmi dobre viem, čo je to hrdosť a ako veľmi je dôležité dostáť svojmu slovu. Ale mám jeden návrh.“

Napätý výraz v jeho tvári neveštil nič dobré.

„Premýšľal som. Pred tým, než som si zdriemol. Vlastne, aby som bol úprimný, vymyslel som plán, na ktorý je skutočne skvelý. Viem, že samochvála smrdí.“

Obaja sme sa pousmiali. Čert vie, kde sme na to obaja vzali silu.

„Ak by ste s tým súhlasila, Esme, rád by som vás zamestnal.“

Moja reakcia bola okamžitá: „Tu? Ale ja nemôžem pracovať v nemocnici. Nemám na to kvalifikáciu!“

„Ale samozrejme, že nie tu, v nemocnici. Myslím u mňa doma.“

Tak tentoraz som na neho regulárne vytreštila oči v absolútnej neviere.

„Ja... ja... ja si nemyslím, že by to bolo práve-“ jachtala som zmätene a vydesene, keď ma prerušil. „-vhodne? Ale o to by som strach nemal. Rád by som si vás najal ako svoju domácu a zároveň guvernantku pre môjho syna.“

Informácia, že má syna ma šokovala. I keď sme sa často rozprávali o všeličom, o synovi, dokonca ani o jeho rodine nikdy nepadlo ani jediné slovíčko.“

„Vy máte syna?“ vypadlo zo mňa napokon predsa len niečo.

„Mám. Volá sa Edward a je to ten najúžasnejší chlapec pod slnkom. Vlastne, už to takmer nie je žiaden chlapec, ale za chvíľu sa z neho stane mládenec. Už má skoro trinásť,“ vysvetľoval so všetkou otcovskou hrdosťou.

„Sme spolu už dva a pol roka. Vlastne, od začiatku mojej praxe. Aby som to spresnil, ale niekedy mám pocit, že sú to už dobré dve storočia. Viete, Edwardova rodina patrila k mojim prvým pacientom vôbec. Bol som čerstvý absolvent, rezident, keď to peklo po celých Štátoch vypuklo.“ V tej chvíli som sa mohla nerušene oddávať pozorovaniu jeho tváre. Keď krčil nos, zatiaľ čo sa jeho pohľad rozostril v spomienkach, bol doslova na zožratie.

„Obaja jeho rodičia zahynuli počas vyčíňania španielskej chrípky. Nad chlapcom museli vtedy stáť asi všetci svätí,“ pokračoval plynule vo svojom rozprávaní.

„Edwardova matka ma na smrteľnej posteli prosila o pomoc. Myslím, že takému niečomu by nikto neodolal už iba z princípu a hlavne zo slušnosti. Keď umrela, nemohol som ho nechať v rukách úradníkov zo sirotinca. Nešlo o sľub, i keď, vo svojej podstate išlo. Každopádne, kto raz poznal Edwarda, prepadol jeho čaru. Veď napokon, sama uvidíte.“ Nepatrný pohyb kútikov jeho pier zjemnil ustaranosť doktorovej tváre.

„Nezostalo mi iné než o neho bojovať. Kvôli nemu i kvôli mne. Ale nemyslite si, nebol to jednoduchý boj. Nič, čo by bolo vopred vyhraté. Štát je v podobných veciach neuveriteľne skostnatený, Esme. Ani by ste neverili, čo všetko som musel podstúpiť, aby sme mohli byť my dvaja spolu. Nikdy neprestanem byť vďačný, že sa nám to napokon podarilo.“

Hodnú chvíľu sme obaja mlčali. Ja som vstrebávala fakty z jeho rozprávania a on mi dával priestor na ich spracovanie.

„Ten chlapec má všetko právo sveta zažiť lásku na vlastnej koži. Tá čo mu bola dopriata, tá jednoducho nestačí, rovnako ako všetko, čo dostáva odo mňa. V našich životoch čosi chýba. Vy nám chýbate. Preto vás prosím, neodmietajte ma. Obávam sa, že my dvaja vás potrebujeme oveľa viac, než vy nás.“

Jeho oči prosili. Nie, jeho oči žobrali o môj súhlas. Vôbec si neuvedomoval, čo všetko mi ponúka. Že mi práve teraz dal jeden obrovský DÔVOD, prečo a hlavne pre koho ešte môžem žiť. Prijatie jeho ponuky nebola otázka vôle, ale odvahy. Od chvíle, čo som sa po svojej neúspešnej samovražde zobudila, som začala podliehať vplyvu zbabelosti. A tá odvtedy pomaly zožierala moju dušu.


Kto by chcel zahodiť šancu, keď sa mu vtíska priamo do náručia? Asi nikto, však? No aj tak bolo jedno jediné, nepatrné prikývnutie ociachované tým najťažším rozhodnutím, ktoré som vo svojom živote urobila. Oveľa ťažším, než keď som sa rozhodla, že môj život stratil zmysle.

Carlisle mi dal niečo, o čom som si myslela, že som stratila. Pochovala, aby som bola konkrétnejšia. Dal mi dôvod... jeden z mnohých.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

3)  Twilly (28.09.2013 20:50)

áááááá, dve Kačenky. Ďakujem obom

Kate

2)  Kate (27.09.2013 14:09)

Ach, ti dva jsou tak úžasní! Já tuhle povídku prostě miluju. Jen tak dál. :)

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (27.09.2013 12:03)

Krásna kapitolka. Carlisle je úžasný...gentleman až do morku kostí...
A Edwarda si uviedla na scénu. Som zvedavá,ako to rozohráš ďalej.
Rýchlo ďalšiu kap. segro;)
A dúfam,že s tým blbcom sa už nestretne

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek