Sekce

Galerie

/gallery/Daj mi dôvod2.jpg

2. kapitola - Aj duša musí vedieť bojovať

2. kapitola


Prvé dni po tej príšernej noci som strávila ako v nejakej hmle. Ak by ste sa ma pýtali, ako som ich prežila, rovno hovorím, že nemám ani potuchy. Moje myšlienky sa točili len okolo môjho úbohého synčeka. Spolu s ním som stratila zmysel svojho života.


„Poďte, niekam vás zavediem,“ povedal a natiahol ruku, aby som sa jej mohla chytiť. Váhala som. V tej chvíli som nechcela nič, len umrieť, nieto ešte niekam ísť. Jeho ruka však nezmizla. Nemienil sa vzdať a keďže som nevidela dôvod sa s ním – s kýmkoľvek a o čomkoľvek – prieť, ponúkanú ruku som napokon prijala. Bola teplá, mäkká a pulzoval v nej život, ktorý zo mňa naopak vyprchával.

Pomohol mi vstať z postele a skutočne ma kamsi viedol. Po celý čas sme mlčali. Kráčali sme po dlhých i krátkych chodbách nemocnice, zdalo sa mi, že ideme už celé veky, až sme zastali pred ťažkými dubovými dvojkrídlovými dverami.

„Sme tu,“ oznámil mi potešene, takmer hrdo. „Nie je to síce miesto, kde za vás niekto vyrieši vaše problémy, ale je tam neuveriteľný pokoj. Ja osobne nepoznám lepšie miesto pre relax.“ S tým naše doposiaľ prepletené prsty rozplietol a siahol po mosadznej kľučke. Na hánkach bolo vidno, že musel použiť silu, jej mechanizmus bol už od pohľadu starý. Možno práve preto ma prekvapilo, že tie masívne dvere nevydali pri otváraní ani hlásku. Čakala som, že budú kvíliť a vŕzgať starobou...

„Kde to sme?“ Nepohla som sa ani o milimeter, len som zvedavo nazerala do neobyčajného prítmia, takmer až tmy, vo vnútri.

Doktor Cullen sa jedným ramenom sa ležérne oprel o masívne drevo jedného z krídel a na hrudi si založil ruky. Chvíľu ma prevŕtaval svojim hrejivým zlatým pohľadom, ktorý som v prítmí chodby viac menej tušila, no napokon mu začalo nebezpečne šklbať kútikmi do úsmevu.

„Nepriviedol som vás sem, aby som vás tu nedajbože napadol. Stále sme na nemocničnej pôde a okrem toho, nemám ani potuchy, ako by som sa zbavil tela,“ snažil sa ma vyprovokovať k úsmevu a k môjmu prekvapeniu sa mu to podarilo. Mala som pocit, že som sa poriadne nezasmiala už celé storočia.

Jeho ležérnosť sa zmenila na nehu, keď ku mne znova natiahol ruku, do ktorej som v ten deň bez zaváhania vkladala tú svoju, ako keby sme si boli súdení.

Voviedol ma do vnútra s istotou, ktorú som mu v tej chvíli závidela.

„Poviete mi už konečne, kde to sme?“ Začala som strácať trpezlivosť, i keď som sa v jeho prítomnosti cítila až hriešne dobre. Alebo možno práve kvôli tomu. Posledné dni som sa cítila tak otrasne a použito, že mi čas, strávený s doktorom Cullenom, prišiel... ja neviem .. cítila som sa skutočne previnilo, že som s ním takmer šťastná.  Ešte pred pár minútami som trúchlila pre svojho syna a teraz som dokázala vnímať jeho teplo, ktoré ma opäť privádzalo k chuti žiť a prežiť ešte veľa krásnych chvíľ. Dokonca som zvažovala, že sa mu pokúsim vytrhnúť. Hlava radila, nech ten „dobrý pocit“ okamžite ukončím! Ale srdce ma premohlo...

Po celý čas sme mlčali. Každý krok, ktorý sme urobili sa ozýval, akoby sme boli niekde v jaskyni. Moje oči si už takmer privykali na šero, keď sa doktor Cullen zastavil.

„Pozrite sa tam!“ Natiahol ruku popred môj nos a mne nezostávalo nič iné, len sledovať trajektóriu ukazovaného smeru.

„Je tam malé okienko, ale ani počas slnečných dní sem veľa svetla neprenikne. Väčšinou tu musia horieť sviece,“ vysvetľoval.

„A kde to vlastne sme?“ pýtala som sa už po tretí raz.

„Predsa v nemocničnej kaplnke.“


* * *

 

Carlisle mal pravdu, v tej kaplnke bol neuveriteľný pokoj. Len tam som mala pocit, že môžem konečne slobodne dýchať. Ponurá atmosféra na mňa paradoxne vôbec nevplývala rušivo. Práve naopak, upokojovala moju roztýranú myseľ.

Chodila som tam pravidelne, dokonca aj potom, čo ma prepustili z nemocnice. Bola som tam aj v deň pohrebu môjho dieťatka. Vtedy som nespala celú noc a ráno som odmietla upokojujúce lieky. Vedela som, že by som si nikdy neodpustila, keby som nebola v tento deň plne pri zmysloch. Pamätám si, že som za celý deň nevyronila jedinú slzu. Všetky sa minuli a zostalo už iba prázdno. A toho som sa desila.

Chirurgický zákrok, ktorý ma navždy zbavil možnosti dať život vlastnému dieťaťu, zatiaľ čo úplne zbytočne zachránil môj život, si vyžiadal pravidelné kontroly u Carlislea v nemocnici. Všimla som si, že si ma pozýval vždy na koniec ordinačných hodín. Keď sme skončili,  akosi prirodzene som na neho vždy počkala, kým si pobalí veci a zloží svoj biely plášť a on ma potom na oplátku odprevadil do kaplnky. Sedávali sme tam spolu. Vo všetkej počestnosti a najmä v chápajúcom tichu. Medzi nami nebolo treba žiadnych slov. Bolo nám spolu dobre práve takto, potichu. Nikdy sa ma nedotkol inak, než len dovoleným spôsobom. Nikdy neurobil nič neprístojné. Ale vždy bol po mojom boku. Namiesto Franka. Netušila som, či som sa dostala do rečí. Život okrem nemocnice pre mňa nemal veľký význam. Frankovi som sa popravde vyhýbala, ako som len mohla a on sa tiež práve netrhal. Z jeho košieľ začala opäť čpieť vôňa neznámo-známeho parfumu a mne to bolo úplne jedno.


* * *


Mala som to tušiť. Mala som vedieť, že sa chystá niečo zlé, keď Frank prišiel domov upravený a s kyticou kvetov. Vo chvíli, keď som ho zbadala stáť vyparádeného v sviatočnom obleku, učesaného a s previnilým výrazom, vedela som, že sa v najbližších chvíľach udeje niečo veľmi veľmi zlé.

Prišiel mi oznámiť, že sa so mnou chce rozviesť. Tá správa ma z nejakého dôvodu neohromila. Dorazil ma až dôvod. Zamiloval sa do niekoho iného a ten niekto – tá žena – mu porodila syna, ktorého som mu ja nikdy dať nemohla.


„Ale veď si sľuboval pred Pánom, že ma nikdy neopustíš, ani v dobrom ani v zlom!“ Zvyšovala som hlas s každým slovom viac a viac do hysterickej fistuly. „Boli to snáď pre teba len prázdne slová?!“ V duchu som sa modlila, aby na túto rečnícku otázku radšej neodpovedal. Nie, vtedy som už Franka nemilovala. Dávno nie. Moja láska, ak v tej chvíli vôbec ešte žila, umrela s naším synom. No desila som sa predstavy, že by som mala žiť úplne sama. Predierať sa týmto smutným životom hoci aj bez Franka, bolo nad moje sily.

„Prosím ťa, nerob to ešte horším. My dvaja už pre seba nič neznamenáme, tak prečo lipneš na nejakých bezcenných sľuboch?“ pokúšal sa ma obmäkčiť pokrivenou chlapskou logikou.

Vtedy sa vo mne čosi zlomilo.

„Takže pre teba znamená náš spoločný život len pár bezcenných sľubov?“ zašepkala som zlomene.

„Nie, samozrejme, že nie,“ začal sa brániť hneď ako si uvedomil svoju chybu, ale ďalšie jeho slová som zastavila zodvihnutou dlaňou. Rešpektoval to a radšej mlčal.

„Daj mi tie papiere. Keď tak na tom trváš, podpíšem ich.“

Môj hlas znel plocho a unavene. Presne tak, ako som sa cítila. S pocitom zrady som napokon rozvodové papiere podpísala a po Frankovi som ich v poslednom záchvate hnevu hodila so slovami, nech sa mi už neukazuje na oči.

* * *

Náš rozvod bol rýchly, ale v mestečku aj tak stihol narobiť pekný rozruch. Nestávalo sa často, aby sa pár rozchádzal až takto radikálne. Atmosféra okolo mňa sa z minúty na minútu dramaticky zmenila. Síce mi nikto do očí nič príšerné nepovedal, ale kto mohol, ten zízal. A tiež sa ľudia správali... čudne. Kedykoľvek som vyšla z domu si šepkali a tajne na mňa ukazovali prstom. Myslím, že som vtedy bola trošku paranoidná a možno to tak celkom nebolo, ale moja pamäť si to pamätá presne takto. Ako keby na mňa všetci usporiadali lov.

Vtedy som na tom bola skutočne zle. Napokon som prestala vychádzať von. Prestala som sa starať o domácnosť, netrápilo ma či som jedla ani to, či som sa v ten deň umyla. Zostala som v tom prekliatom dome, v ktorom som bývala s Frankom toľké roky úplne sama a každý deň som upadala do hlbšej depresie. Cítila som sa úplne bezcenná. Nedokázala som sa ani len na míle priblížiť k tomu, čo sa odo mňa očakávalo. Nevyšla mi ani kariéra manželky ani matky.

Dni sa mi opäť začali zlievať a ja som už vôbec nebola schopná rozlišovať nič okrem bolesti, smútku a neuveriteľnej ťažoby, ktorá sa mi usadila na prsiach. Napokon som sa rozhodla všetko ukončiť raz a navždy.


Pohľad do zrkadla ma samotnú prekvapil. Nedívala som sa do neho už celé storočia. Vyzerala som inak. Po farbe na lícach nezostali ani stopy a medová farba mojich vlasov načisto vybledla do myšacej sivej. Z odrazu sa na mňa tá žena dívala úplne mŕtvymi očami, tmavými, ako hrobová jama. Pery som mala úplne popraskané, dohryzené a na dotyk drapľavé ako šmirgľový papier. Nemala som najmenšieho poňatia, kedy som sa zmenila na takú mátohu. Neohrabane som si prstami vbehla do vlasov a snažila som sa to úbohé vrabčie hniezdo nejako skrotiť. Nedarilo sa mi, tak som si vzala na pomoc striebornú kefu na vlasy. Bola nádherná, gravírovaná jemnými ornamentmi a prinášala spomienky. Bolestné, vlastne šťastné – dostala som ju k prvému výročiu nášho sobáša od Franka – ale tým, že boli AŽ tak veľmi šťastné, prinášali mi bolesť.

Frustrácia urobila svoje a úbohá kefa letela na druhý koniec izby. Strašne som v tej chvíli túžila po plači, ale už nejakú dobu som ho nebola schopná.

Obliekla som sa – šaty, ktoré som mala rada ja, nie Frank – vzala som si k nim slávnostné topánky na podpätku, ktoré vždy lichotili mojim lýtkam a cez ramená som si rozprestrela svetlo fialovú šatku. Voňala letom a príjemne ma hriala. S posledným nádychom som sa odhodlala otvoriť dvere a posledný raz nimi prejsť...


* * *


Vtedy to tak samozrejme nebolo, ale teraz viem, že som vďačná za strkanie nosa do cudzích záležitostí. Moja cesta viedla za mesto, na útesy. Netuším, koho som vtedy zaujala tak veľmi, že ma bol ochotný sledovať až na miesto, na ktorom som sa rozhodla umrieť a zalarmoval dobrú polovicu mesta. Vlastne si nepamätám ani to, ako som sa k útesom dostala. Viem len, že ma hnala vpred túžba konečne so všetkým skoncovať. Pamätám si, že som si stále dookola opakovala, že to už nebude trvať dlho a tam hore alebo dolu sa uvidím so svojim synom. Vo chvíli keď som skutočne skočila, som však nemyslela na dieťa, ale paradoxne na Carlislea. Letiac vzduchom som si uvedomila, že ho tu nechám samého. Že ho už nikdy... NIKDY... viac neuvidím. Že ho možno svojou slabosťou sklamem...

Chcela som sa okamžite zobudiť z toho odporného sna, ale nešlo to. Bezmocne som mávala rukami v snahe zachytiť sa doslova hocičoho, ale už bolo neskoro. Nohami som rozrazila hladinu a odrazu ma obklopila živá váha vody. Aj napriek končiacemu letu bola ľadová. Vražedne ľadová.


* * *


„Toto mi už nikdy viac neurobte!“

Viečka som mala ako z olova. Aj cez všetku snahu som ich nebola schopná otvoriť. Na tom nič nedokázal zmeniť  dokonca ani notoricky známy zamatový barytón.

„Nikdy! Rozumiete? Nikdy!“

Miesto slov zo mňa vyšiel len neartikulovaný zvuk, ktorým som ani zďaleka nemohla vyjadriť to, čo som v tej chvíli najviac potrebovala.

Nežným dotykom čiesi ruky skontrolovali moje čelo a hádam som si to nevymyslela, aj zľahučka pohladili moju tvár. Nie čiesi, boli JEHO. Spoznala by som ich kdekoľvek a kedykoľvek. Nikto sa ma nikdy tak nežne nedotýkal, hoci vo všetkej počestnosti. Nikto. Ani Frank nie.

Znovu som sa pokúsila čosi povedať, no stále bez úspechu.

„Len oddychujte, Esme. Keď vám bude lepšie, spočítam vám to tak, ako si zaslúžite. Pekelne ste ma vystrašili a to od vás nebolo pekné,“ šepkal mi tesne pri uchu a svojim dychom ma neuveriteľne šteklil na krku.

Po chvíli ťažkého ticha opäť zaznel hlas doktora Cullena: „Sestra, myslím, že je čas na ďalšiu dávku upokojujúcich liekov.“

Môj pokus o protest sa od predošlých veľmi nelíšil – ťažko artikulované pazvuky a snaha akokoľvek sa pohnúť som povýšila na svoju momentálnu prioritu, ale jeho horúce ruky ma nekompromisne zatlačili späť do matraca a tým moju snahu úplne zničili. Zvláštne, bola som tak slabá, že som stále nebola schopná  otvoriť tie prekliate viečka.

A odrazu bola táto únava čoraz intenzívnejšia. Ovládala ma so stále väčšou samozrejmosťou, až ma doviedla do ríše všelijakých snov.


* * *


Zase som skončila v nemocnici. Keď sa moje zmysly a súdnosť ako-tak vrátili, nastúpil stud. Pochopila som, že čosi nie je tak úplne v poriadku. Nemocničná izba sa v mnohom nelíšila od tej, v ktorej som ležala pred tým. Bola len o málo väčšia, ale vybavenie bolo o poznanie novšie. Posteľ rozhodne tak príšerne nevŕzgala; naopak, vyzerala, že je úplne nová. Aj nábytok sa zdal byť menej ošúchaný. Dokonca by som bola odprisahala, že keď boli okná pozatvárané a dnu neprúdil čerstvý vzduch, mohla som cítiť ešte posledné záchvevy vône novoty.

Ešte stále som mala pocit, že vážim tonu. Ani napriek chabým pokusom, som sa nedokázala bez pomoci poriadne posadiť. Ticho sa zdalo byť hlučnejšie než kedykoľvek pred tým a minúty pripomínali svojou dĺžkou celé storočia. Túžila som poznať odpovede na otázky, ktoré tak intenzívne napadali moju myseľ od chvíle čo som otvorila oči a zároveň som sa ich desila. Moje spomienky neboli spoľahlivé. Nebola som si istá, čo z toho, na čo si pamätám, bol iba zlý sen a čo realita. Jediné, čo mi zostalo, bolo počkať si na Carlislea a jeho vysvetlenie.


„Prečo som zase tu, pán doktor?“ Doslova som ho verbálne atakovala okamžite, ako som zazrela jeho blond hlavu vo dverách. V tvári mal unavený výraz, ale keď zistil, že som sa už zo svojho delíria prebrala, jeho oči sa na okamih rozžiarili a napriek všetkému mi venoval drobný úsmev.

„Myslela som, že som už odtiaľto odišla domov...“ Zarazila som sa, pretože ma opäť ovládla vlna neistoty. Neslávny návrat domov, kaplnka, samota, rozvodové papiere, strhaná tvár a ľadový pocit, ktorý obostrel nielen moje telo ale aj moje srdce – to všetko mohol byť len obrovský jeden zlý sen. Moje ruky bez premýšľania vystrelili k úplne plochému bruchu, ukrytému pod perinou a hystericky mapovali každú jeho krivku. Nebola som si istá už ani tým, že som vôbec kedy bola tehotná. Čo ak sa mi snívalo ešte aj toto?

Medzitým doktor Cullen vošiel a tichučko za sebou zatvoril dvere. Podišiel najprv k oknu, rozhrnul trochu zašednuté záclony a otvoril okno dokorán. Svojim tichom akoby mi dával čas. Možno si myslel, že sa predsa len rozpamätám.

Po nejakej chvíli, keď som sa už nemohla viac dívať na prázdny priestor, kde si moja pomýlená myseľ pamätala život, uprela som oči plné otázok priamo na neho. Mlčky som sledovala, ako sa otočil a zamieril k stoličke, ktorú si pritiahol bližšie k posteli. Nesadol si na ňu okamžite. Najskôr dlhými prstami zvieral jej operadlo tak silno, až mu obeleli hánky. S hlbokým nádychom, z ktorého sa dalo usúdiť, že tiež potrebuje celú kopu odvahy, si napokon sadol a konečne sa mi pozrel do očí. Boli rovnako krásne ako kedykoľvek predtým. Hrejivé, farby lesného medu a plné smútku.

„Prečo?“ zašepkal takmer zúfalo. „Viem, že toto nie je práve vaše najšťastnejšie obdobie, ale vysvetlite mi ako je možné, že si niekto ako vy odrazu povie, že sa mu už nechce žiť? Nenapadlo vám, že je to neuveriteľne sebecké? Že by ste možno niekomu chýbala? Že by ste chýbala... mne?“ Posledné slovo zašepkal tak dokonale, že som ho skôr vytušila než skutočne počula.

„Takže to nebol sen?“ Čosi poriadne ťažké mi sadlo na hrudník a odmietalo zoskočiť.

„Nie nebol, Esme.“

V ten deň som zistila, že mi Carlisle hradí celý pobyt z vlastného vrecka. Izba bola iná, pretože bola určená pre lepšie platiacich pacientov a preto aj lepšie vybavená. Bola som odhodlaná všetko Carlisleovi vrátiť do posledného centu, ale on ma nechcel počúvať. Na každú zmienku o splatení dlhu reagoval... mimoriadne impulzívne a odmietavo. Napriek jeho snahe udržať ma  v nemocnici za každú cenu, hoci ho to muselo stáť celý majetok, som ju opustila ihneď ako som bola schopná stáť na vlastných nohách bez pomoci. Vrátila som sa do prázdneho domu, tichého a plného spomienok, ktoré na mňa aj napriek tichu kričali hlasnejšie než keby som stála vedľa lodnej sirény. O pár dní na to som v pošte našla list, ktorý mi adresovala nejaká cudzia právnická kancelária. S obavami som ho otvorila a po prečítaní som mala chuť spláchnuť ten pocit zrady riadnou dávkou alkoholu. A to musím zdôrazniť, že okrem prípitku na vlastnej svadbe, som nikdy nič alkoholické nepila. V liste stálo, že mi z neho pripadla po rozvode polovica, ale že sa Frank rozhodol dom predať a vyplatiť mi moju "polovicu". Rôznymi „múdrymi“ právnickými slovami mi bolo pomerne dôrazne naznačené, aby som bola rozumná a pri procese predaja nerobila zbytočné problémy, pretože obchod vraj už je „na spadnutie“.  Inými slovami, Frank ma vyhodil z nášho vlastného domu a ústa mi chcel zalepiť akousi almužnou, predstavujúcou polovicu nášho porozvodového majetkového vyrovnania.

Z minúty na minútu som sa ocitla bez rodiny, domova a bez príjmu. Opäť mi bolo do plaču. V tom prekliatom dome som nemohla zostať už ani sekundu. Musela som odtiaľ zmiznúť skôr, než urobím niečo skutočne... nerozumné. Rozhodla som sa utiecť na jediné miesto, kde som bola schopná premýšľať. Do nemocničnej kaplnky.


Zhrnutie

 

 

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

SestraTwilly

9)  SestraTwilly (14.09.2013 22:05)

Ja nevravím že je...no trochu optimizmu by neuškolo.
Ale nevadí,poviedka len začala a nemôže byť hneď
na začiatku HE,potom by nebolo o čom písať.:) ;)

Twilly

8)  Twilly (14.09.2013 21:19)

Drsné, drsné... kto povedal, že samovražda je med lízať? :p

SestraTwilly

7)  SestraTwilly (13.09.2013 22:06)

No,trochu drsné...ale pekné. Chudera Esme,nemá to ľahké,ale snáď jej pomôže Carlisle...
Pekná kapitolka. :)

SestraTwilly

6)  SestraTwilly (13.09.2013 19:20)

Aaaaá segro,ty žiješ a dokonca aj píšeš?
Za chvíľu si to prečítam a skritizujem ťa.:)

Twilly

5)  Twilly (13.09.2013 16:03)

Děkuju Kate, taky doufám, že to bude dřív. V tomhle hektickém období mi moc chybělo psaní, ke kterému jsem se vůbec nedostala...

Kate

4)  Kate (13.09.2013 14:13)

Tak a je to tady! Esme... :( Že jí vezme Carlisle k sobě? :) Těším se na další kapitolu, doufám, že nebude za tak dlouhou dobu jako tahle. Děkuju, Twill, za super zážitek. :)

Bosorka

3)  Bosorka (13.09.2013 12:46)

Twilly

2)  Twilly (13.09.2013 12:23)

Nooooo... vzhledem k tomu, že mám promyšlený jenom začátek třetí kapitoly (ok, přiznávám, už mám z ní 380 slov napsaných), ale co to nakonec bude - jestli drama s hepáčem nebo drama se saďourem... to ví snad jen ten tvůj Bambi, čéče :p

Bosorka

1)  Bosorka (13.09.2013 12:20)

Jsem tak ráda, že zase píšeš I když vím, že toho máš moc.
Pečující Chemlunek a zdrcená Esme, na kterou se valí rána za ranou. Ale ty jim to štěstí dopřeješ, že ano?! (tu výhružku tam cítíš správně ;) )

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek