Sekce

Galerie

/gallery/Daj mi dôvod2.jpg

10. kapitola - Prekliata minulosť

10. kapitola


"Môžeme sa pozhovárať? Bude to len chvíľa, dlho vás nezdržím, pane," oslovil Jasper Carlislea ihneď, ako ho po svojom návrate zbadal.

"Ale samozrejme. A o čom?"

"Čo je medzi vami a Harperom? Prečo sa tak urputne snaží ublíziť vám?" spustil ihneď z ostra, čím Carlislea veľmi prekvapil. Jasper bol zjavne rozrušený, čo bolo v jeho prípade nezvyčajné. Možno až na pár výnimiek, ktoré sa do veľkej miery týkali najmä Rose. Zvyčajne dokonale ovládal svoje emócie.

"Ten chlap je ako smrad. Zdá sa, že sa za vami ťahá takmer všade. Teda, najprv som si myslel, že to už konečne vzdal a zmizol, ale zjavne sa tu v okolí stále pohybuje a ukrýva ako taký zlodej. Vyhrážal sa nám a nezabudol pri tom pourážať Alice. Podľa môjho skromného názoru je to čistý magor a ja nechcem, aby ju ešte niekedy obťažoval," dodal s výrazom, ktorý naznačoval, že by kvôli Alice bez váhania použil päste, bez ohľadu na skutočnosť, že ju poznal len pár týždňov.

"To nechcem ani ja. Je Alice v poriadku?" Carlisle nedokázal ukryť znepokojenie.

"Áno, je. Odprevadil som ju domov. Až ku dverám, ale to neznamená, že je všetko v poriadku. Ten chlap si myslí, že sa mstí. Celkom zjavne sa snaží nájsť všetky vaše slabé miesta a ako vidím, darí sa mu to k našej smole náramne. Pri všetkej úcte, pane, rád by som preto vedel, o čo tu do pekla ide!"

Carlisle zneistel.

"Myslím, že na vysvetlenie máš plné právo. Problém však je, že jednoducho nemám najmenšej potuchy o čo tomu chlapovi ide."

Carlisleov pohľad zostával fixovaný na dlážku, pery zovreté do zanovitej čiarky.

"Chcem tým len povedať, že netuším, prečo to James robí. Už počas tych prvých článkov, keď sme s Edwardom prechádzali adopčným procesom, mi naznačil, že z jeho strany ide o akúsi odplatu. Ale úprimne, do tej doby som jeho meno nepoznal. Jeho tvár mi nič nevravela a dôvod, prečo sa zameral práve na mňa, mi tvrdohlavo odmietal objasniť. Nemám ani len najmenšieho poňatia, o čo mu ide, či čo som mu nebodaj urobil, ak sa tak vôbec stalo. Skúšal som ho zo začiatku konfrontovať, ale nikdy mi na žiadnu z mojich otázok neodpovedal. V tomto smere som v koncoch."

Na chvíľu sa medzi nimi rozprestrelo ticho plné urputného premýšľania.

"Čo polícia? Nebolo by rozumné, aby celú vec konečne prevzali do svojich rúk?" navrhol Jazz vecne.

"Rozhodne nie! Takému riešeniu by som sa najradšej vyhol. Myslím, že by to len zbytočne pritiahlo ešte viac pozornosti a konečný efekt by bol minimálny. Edward si už aj tak užil v tomto smere viac než dosť. Chudák Emmett tiež a ja nedovolím, aby niekto vláčil novinami ešte aj Esme. Je posledná, kto by si také niečo zaslúžil," odpovedal Carlisle.

"A Alice hádam hej? Čo tá má s vami spoločné?! Nie je a ani sa nechystá stať sa právoplatnou Cullenovou, tak prečo by si mala odskákať skutočnosť, že sa s vami a Esme priatelí?"

Ak aj Carlisle chcel niečo poznamenať, nechal si to pre seba a radšej pevnejšie zovrel pery.

"Skutočne ma to veľmi mrzí, " zašepkal zlomeným hlasom.

"To je síce pekné, ale rozhodne to nestačí! Musí sa dať urobiť viac. Možno keby ste kontaktovali polí-"

"V žiadnom prípade!" reagoval okamžite Carlisle. "Už som povedal, že polícia nie je práve najlepší nápad!" zopakoval svoj predošlý nesúhlas s dôrazom, ktorý tentoraz Jaspera dokázal na chvílu umlčať.

"Ten chlap je... môže byť nebezpečný. Je vami posadnutý a už začal svoj nezdravý záujem prenášať aj na vaše okolie. Nemyslím, že by sme mali len tak čakať, kým sa skutočne niečo vážne nestane."

Jasper mal nepochybne pravdu a Carlisle si to plne uvedomoval.

"Problém je, že presne viem, čo nechcem, aby sa mojej rodine a priateľom dialo. Ale ako vás mám pred všetkým tým zlom uchrániť, to netuším," priznal napokon Carlisle porazene.

V Jesperových očiach zahoreli nebezpečné ohníčky a na perách sebavedomý úškrn.

"Možno ak by ste sa nesnažili všetko vyriešiť sám... Myslím, že by som o jednej pomoci vedel..."

* * *

Z ponúkanej pomoci sa vykľula nádej na riešenie. Carlisle sa napokon stretol s Jenksom, chlapíkom, ktorého Jasper familiárne prezýval JJ. Tento nenápadný, všedne vyzerajúci chlap poskytoval služby súkromného detektíva a podľa Jaspera bol vo svojej profesii viac než dobrý. Po krátkom rozhovore, ktorý mi Carlisle neskôr opísal, si dohodli podmienky aj úlohy. Zdalo sa, že sme končne našli človeka, ktorý sa zdal byť dostatočne schopný preklepnúť Jamesa Harpera z každej strany. Čo však zistil, Carlislea príliš nepotešilo. Nenašla sa jediná udalosť či miesto, ktoré by ich na prvý pohľad spájali. Ani jedno jediné. Pochádzali z maximálne odlišných spoločenských vrstiev, dokonca ich rozdeľoval aj veķ, čo jednoznačne vylučovalo spoločnú návštevu gymnázia či neskôr vysokej školy. Ako sa totiž ukázalo, Carlisle bol o viac než päť rokov starší. Aj spoločnosť, v ktorej sa zvyčajne tí dvaja pohybovali, bola rozdielna. Jeden doslova žil medzi celebritami - hoci za účelom parazitovať na ich sláve a druhý, i keď mal na konte milióny, cítil sa najlepšie vo svojej práci, v nemocnici, medzi ľuďmi, ktorým bolo treba denno denne pomáhať.

Stále v nás hlodala pochybnosť, že sme niečo celkom určite museli prehliadnuť. Každý večer sme si spolu s Carlisleom sadli a stále dokola prechádzali Jenksovu správu, až kým sme sa nepobrali spať, frustrovaní pocitom, že nám niečo veľmi podstatné uniká.


"Nič. Nevidím jedinú spojitosť medzi vami dvoma," povzdychla som si skrúšene, zahĺbná do hŕby papierov, dopodrobna popisujúcich Harperovu minulosť. Prekvapivo sa v nich nenachádzalo nič šokujúce ani výstredné. James Harper sa narodil v úplne normálnej rodine obyčajného kováča a rovnako obyčajnej kuchárky, ktorí na rozdiel od svojho jediného syna len horko-ťažko zvládali napísať svoje meno. Zo začiatku navštevoval cirkevnú školu a keďže patril medzi najlepších žiakov, dostal najprv štipendium na strednú školu a neskôr aj na univerzitu. Hoci bol pez peňažných prostriedkov, vzali ho bez akýchkoľvek prieťahov, len čo absolvoval vstupné skúšky. V spise sa taktiež uvádzalo, že po celú dobu štúdia si vzorne plnil všetky svoje študijné povinnosti. Žiadna škvrnka, žiadne poklesky, či akékoľvek porušenia predpisov sa nekonali. Na prvý pohľad sa zdalo, že máme dočinenia s niekým, kto ani jediný raz v živote nevybočil z radu, tak prečo sa jeho správanie odrazu tak dramaticky zmenilo?

Takto zaujatá som si vôbec nevšimla, že mi Carlisle vlastne ani neodpovedal. Keď som k nemu zodvihla pohľad od papierov, pochopila som, že on, na rozdiel odo mňa, konečne nejakú spojitosť našiel. Potichu som sa k nemu presunula a skúsila som mu čítať cez rameno, no informácie, ktoré som videla, boli rovnako nezáživné a ničnehovoriace, ako tie, ktoré som mala k dispozícii ja.

"Čo si našiel?" Nemalo zmysel predstierať, že som si nevšimla jeho stuhnutosť. Vedela som, že teraz ho musím už len postrčiť.

"Myslím, že mám dôvod jeho pomsty. Len som..."

Carlisle odhodil papiere, akoby to boli žeravé uhlíky a prudko vstal. Zatiaľ čo on zamieril k obloku, ja som si sadla na jeho miesto a pohľadom som pátrala po príčine jeho šoku. Skutočne tam nebolo nič zvláštne, až na meno, ktoré mi ale nič nehovorilo. Odrazu ma prepadla zlá predtucha. To meno bolo totiž ženské.

"Ty ju poznáš? Tú... Victoriu?" Hlas sa mi chvel obavou z toho, čo mi odpovie.

"Bola to moja pacientka," odvetil po chvíľke napätého ticha. "A tiež prvá týraná žena, ktorú som ihneď po univerzite vôbec ošetroval. Zároveň bola mojou prvou pacientkou, ktorá sa pokúsila o sebevraždu. Žiaľ, úspešne," dodal dutým hlasom.

Carlisleova nálada bola odazu preč. Na jej mieste sa usadil smútok, vyplývajúci z dávnominulých udalostí.

Premýšľala som nad tým, čo povedať, aby som ho trochu povzbudila, alebo upokojila. Jednoducho hocičo, ale v takýchto chvíľach zvyknú byť slová zbytočné. Pritúlila som sa k môjmu snúbencovi a na popud silných emócií som sa ho snažila ukryť vo svojom náručí. Ako sa ukázalo, nie tak veľkom, aké by si Carlisle zaslúžil. Ale to iba vďaka tomu, že som vždy bola o toľko drobnejšia v porovnaní s ním.

Potešilo ma, že prijal ponúknuté útočisko bez hanby či zbytočných výhrad. Dlhé ruky mi dychtivo obtočil okolo pása a bradu usadil v ohybe mojho krku. Pri každom výdychu ma štekil horúcim dychom na špeciálne citlivé miestečko, umiestnené len pár centimetrov pod uchom.

"Porozprávaš mi o nej?" prerušila som naše niekoľkominútové objímacie ticho. Jeho odpoveď som tušila skôr než ju vôbec vyslovil. Nechcelo sa mu pustiť sa do rozprávania. Veď komu by sa aj chcelo vŕtať sa v takej téme dobrovoľne?

"Vlastne ani toho o veľa o nej neviem. Patrila medzi moje prvé prípady vôbec. Stalo sa to doslova pár mesiacov po absolvovaní školy. Prišla ku mne pôvodne so zlomenou ruku, ale počas obhliadky som objavil zopár podozrivých podliatin. Logicky som sa zaujímal, ako k nim prišla, hoci mi bolo jasné, že pád zo schodov, ako sa mi snažila nahovoriť, ich rozhodne nespôsobil. Teraz už viem, že som vtedy na ňu celkom zbytočne tlačil. Pokašľal som to!"

Spustil ruky a pomaly odo mňa poodstúpil.

"Nikto učený z neba nespadol, Carlisle. Nemôžeš byť na seba tak tvrdý!"

"Možno máš pravdu, ale za niektoré chyby sa platí životom. A to je príliš vysoká cena."

Na tieto slová som nemala žiadny protiargument.

Presunula som sa ku gauču a po chvíľke premýšlania sa rozhodla konať. Otvorenou dlaňou som pobúchla na prázdne miesto vedľa seba. To prinútilo Carlislea, aby mi konečne venoval trochu pozornosti, ktorú inak poslené minúty ticha venoval vlastným spomienkam. Pochopil a zamieril ku mne.

"Poď," vyzvala som ho tichým hlasom, "dostaň to zo seba. Možno spolu nakoniec nájdeme nejaké riešenie."

A Calisle mi začal rozprávať príbeh, ktorý mu zmenil jeho dovtedajší pohľad na život.

* * *

"Asi začínam rozumieť tvojej vášni pre stratené prípady." Nedokázala som si odpustiť ľahúčky sarkazmus, keď som si vypočula Carlisleovo rozprávanie.

Carlisle sa zatváril trochu ublížene.

"Uvedomuješ si, že ak by som bol ako ostatní, naše cesty by sa možno nikdy nepretli?" podotkol so štipkou trpkosti, na ktorú som okamżite zareagovala promptným pritúlením sa k milovanému človeku.

"Veď ja sa nesťažujem," bránila som sa okamžite. Ako by som sa aj mohla, jeho blízkosť a telesné teplo by mi to aj tak nedovolili.

Premýšľala som nad minulosťou, čo môjho budúceho manžela tak veľmi ovplyvnila. Rozprával mi po prvý raz o svojich lekárskych začiatkoch. Absolvoval s poslednymi výstrelmi svetovej vojny. Hádam celý svet táto skutočnosť potešila, no časom sa zistilo, že nič, dokonca ani mier, nie zárukou trvalého ľudského šťastia. Nemocnice sa prestali naplňovať zranenými, no na druhej strane sa začali objavovať hlboké rany na dušiach po zážitkch z vojny. Victoria na prvý pohľad nepredstavovala žiadny z tých dvoch prípadov. Pre nemocnicu sa rozhodla vlastne v krajnej núdzi. Dokázala si poradiť s drobnými ranami - také niečo sa dalo kedykoľvek upraviť make upom. Prostredníctvom konzervatívnej módy dokonca vedela veľmi úspešne maskovať sinky a podliatny, nachádzajúce sa na jej tele. S čím si ale sama nedokázala pomôcť, bola zlomemina predlaktia. Kto vie, či to bolo šťastie a či smola, že ju osud spojil s mladým, horlivým a neskúseným Carlisleom. Nezostal len pri ošetrení zlomeniny, rozhodol sa, napriek Victoriinmu nesúhlasu, riešiť jej problémy komplexne. To by bolo v poriadku, keby bola jeho koncepcia postavená inak. Myslel si, že sila jeho autority mu pomôže všetky problémy vyriešiť. A tým v podstate odsúdil celú svoju snahu ku katastrofe hneď od začiatku. Vtedy mu vôbec nenapadlo, že v takýchto prípadoch by sa mal koncentrovať na získanie jej dôvery a nie nastoliť doktorský diktát. Jediné, čo z nej dokázal vytiahnuť bolo, že po krátkom slovnom nátlaku pripustila fakt o malej nezhode so svojim snúbencom. Z toho si Carlisle odvodil, že práve on je za jej zranenia zodpovedný a ona sa rozhodla jeho mylnú domnienku nevyvrátiť.

Carlisle Victorii nielen poradil, aby sa izolovala od svojho "problému", za ktorý považoval práve Jamesa, a orientovala sa na pomoc svojej rodiny. Snažila sa voči tomuto návrhu brániť, ale Carlisle jej neochotu utiecť sa k blízkym mylne dešifroval ako hanbu úbohého dievčaťa. Netušil, že ten, kto v skutočnosti Victorii po celý čas ubližuje, bol jej otčím. Jej rodina...

Po poslednom fyzickom napadnutí si Victoria povedala dosť, napísala list, v ktorom oľutovala svoje rozhodnutie vrátiť sa do jamy levovej, za ktoré vinila práve Carlislea a spáchala sebevraždu.

Carlislea to muselo veľmi zasiahnuť. Ešte aj teraz, keď mi tento smutný príbeh rozprával, to bolo zrejmé.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Kate

3)  Kate (31.05.2014 23:51)

Takže James a Victorie...
Je mi Carlislea líto, to muselo být pro něj jako pro nezkušeného doktora začátečníka fakt hodně těžký.
Snad se ten problém s Harperem brzy vyřeší, ale jak to tak vypadá, asi to tak rychlé nebude. Těším se na svatbu Esme a Carlislea.
Moc krásná kapitolka, Twilly. Děkuju!

Twilly

2)  Twilly (26.05.2014 21:53)

Skorigujem a bude, ségro. Len si na korekciu musím dať zopár dní pohov, aby som po sebe videla chyby. A dik

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (26.05.2014 21:46)

Takže si do príbehu zapojila aj ďaľšie postavy ako Jamesa a Viktóriu.Páči sa mi to,rýchlo treba pridať ďaľšiu kapitolku segro.;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse