Sekce

Galerie

/gallery/kiss-me-photography-43pixels.jpg

Rozlúčka so slobodou, počas ktorej sa môže stať veľa vecí. Bella je len človek a tí občas robia chyby...

S touto poviedkou som dlho váhala, ale nakoniec som sa ju rozhozhodla "pustiť von".

Bella

Kopla som do seba ďalšieho panáka a prekrížila si členky. Spokojne som pohupovala nohami a pozerala sa okolo. Bolo mi dobre. Viac ako dobre, úžasne. Vedela so, že za to môže alkohol. Koľko som toho vlastne vypila? Vodku a nejakú tu whisky. Lenže dnes bol jeden z tých dní, pri ktorých sa to tolerovalo. Alebo skôr očakávalo. Zobrala som si Aliceine slová s srdcu a pila koľko som chcela. Rozlúčka so slobodou je len jedna, takže si ju treba poriadne užiť. A ešte k tomu, nikto mi nevynadá keď prídem domov opitá. Charlie po tri a pol hodine presviedčanie konečne povolil a pustil ma do klubu. Aj keď by som o tom ako dospelá mohla rozhodovať sama, on si za svojimi otcovskými povinnosťami stojí.

To, že ešte nemám dvadsať jeden nikto neriešil. Jasper na špeciálny príkaz jeho manželky vybavil falošný preukaz, podľa ktorého som mala dvadsať päť. Vkladala som do svojej budúcej rodiny plnú dôveru a tak sa nebála, že mi o dva dni zazvoní na dvere polícia.

Edward najprv nesúhlasil, ale keď som na neho vrhala prie pohľady aj ja, nechal svojmu bratovi voľnú ruku. On sa môže napiť z pumy, ale mne čistá voda proste nestačí. Aspoň nie dnes.

Pôvodne som sem išla s Alice a Rosalie, ibaže tie sa odišli baviť hneď ako sme prekročili prah. Najprv som sa chcela nakopať, že som sem vôbec išla a okamžite odísť, ibaže zvedavosť ma premohla a tak som po troške alkoholu stratila všetku plachosť. Bola som, ale dosť triezva na to, aby ma nikto nedostal na tanečný parket. Tancovať určite neviem ani v podnapitom stave.

„Ahoj,“ zareval mi nejaký hlas rovno do ucha. Otočila som sa a pozrela na dotyčného. Stál tam chlap s úžasnou postavou, bledou pokožkou, blonďavými vlasmi a zlatými očami. Takými, ktoré určite neboli ľudské a vedela som len o jednom druhu u ktorého sa niečo takého vyskytovalo.

Upír sa posadil na barovú stoličku vedľa mňa a vypýtal si tequilu.

„Ahoj,“ odpovedala som a ďalej ho skenovala pohľadom. Teraz mi to ale vôbec neprišlo trápne.

„Piješ?“ opýtal sa. Ukázala som na prázdny pohár. On len kýval na barmanku, „whisky pre slečnu.“ Nadiktoval a pridal jeden z tých upírich pohľadov, pri ktorých sa podlamujú polená. Dievča za barom omámene kývlo a venovalo sa práci.

„Nemusíš za mňa platiť.“ Namietala som, keď vytiahol peniaze. Automaticky som mu tykala.

„Musím. A rád.“ Usmial sa a bolo po protestoch. Proti tomuto naozaj nemám šancu.

„Mimochodom, som Conor.“ Predstavil sa a natiahol ruku.

„Bella.“ Ochotne som mu tu svoju podala. Asi sa nebál, že by som ho podľa toho chladu mohla spoznať. Alebo vedel, že o ňom viem.

„Tancuješ?“ Hlavou kývol k miesto, kde sa tucty ľudí krútili do rytmu pesničky.

„Nie. Ani náhodou.“

„Ale no tak. Bude sranda.“

„Neviem tancovať.“ Odporovala som. Nechcela som sa strápniť práve pred ním.

„A myslíš, že oni áno?“ Ukázal už na spomínanú skupinku a ja som musela uznať, že má pravdu. Pri nich dokonale zapadnem.

Spoznal, že som rezignovala a chytil ma za ruku. Zoskočila som zo stoličky, trochu sa zapotácala a nechala sa ním viesť. Určite to tu dobre poznal, bolo to vidieť podľa toho, ako neomylne mieril práve tam kam chcel.

Podarilo sa mu pre nás vidobiť pár centimetrom štvorcových, čo sa dalo považovať za zázrak, keďže tu bol obrovský nátresk.

Conor sa postavil oproti mňa a pozrel sa mi do očí. V tých jeho zlatých boli vidieť iskričky.

Došlo mi, že tu nemôžem len tak stáť a civieť na neho, takže som začala tancovať. Niekde som počula, že sa má človek nechať riadiť hudbou. Dobre. Ale ak kecali, osobne si to s nimi vybavím.

Bola som si istá, že predvádzam niečo, čo len ťažko nazvať tancom. To som súdila podľa toho, keď som Conorovi už tretí krát šliapla na nohu.

„Si strašne roztomilá, keď sa snažíš sa snažíš, vieš o tom?“ Zasmial sa mi tesne pri uchu a mňa tým oviala jeho vôňa. Bože! Bola lepšia ako ten najdrahší parfum.

Lepšia ako Edwardova.

Pokrútila som hlavou, aby sa tej myšlienky zbavila. Niečo také by ma ani nemalo napadnúť.

„Dík. Ale kto sa bude smiať, keď odídem a ty tu zostaneš stáť ako odkopnutý frajerkou?“ opýtala som sa vážne a hlavne naštvane. Vytreštil oči a narovnal sa.

„Prepáč, tak som to nemyslel,“ ospravedlnil sa a bolo vidieť, že úprimne. Začalo mi byť ľúto, že som to vôbec vypustila z úst. Lenže hneď ako s tým jeho typickým úsmevom zohol k mojej tvári, pocit viny zbabelo zdrhol.

„Takže so mnou chodíš?“ spýtal sa šibalsky.

„Nemôžem,“ vydýchla som úplne omámená upírim kúzlom. Ale svoje spravila aj tá jeho karamelovo – jahodová vôňa.

„Prečo? Nepáčim sa ti?“ znel trochu sklamane, ale nevedela som určiť, či to len hrá.

„Zajtra sa vydávam.“ Áno, jasné, veď mňa doma čaká snúbenec. Čo na tom, že tu tancujem s úplne cudzím chlapom, ešte k tomu upírom? To je predsa normálne.

„Času dosť.“

„Nikdy by som s nemyslela, že pár hodín, že pre upíra veľa,“ poznamenala som len tak mimochodom. Až potom si uvedomila, že to bola sakra chyba. Conor stuhol na mieste a pozeral mi do očí. V tých jeho už rozhodne neboli iskričky. Teraz len šok a možno aj strach.

„Ako to vieš?“ opýtal sa hlasom úplne bez výrazu.

„Jedného si totiž beriem.“ Rozhodla som sa pre pravdu. Viac to už pokaziť nemôžem, takže čo.

„A to sa nebojíš?“

„On je tiež vegetarián. A naviac ma miluje, nikdy by mi neublížil.“

„To má šťastie,“ poznamenal viac - menej pre seba.

„Prečo?“ Zamračila som sa.

„Lebo má teba.“ Okamžite som sa začervenala. Bezvýznamný rozhovor bol nenávratne preč.

„Nie som zase taká výhra.“ Zasmiala som sa s úmyslom odľahčiť situáciu. No ha ha, Bella. To rovno môžeš čakať, že sem nabehne vlk s tým, že hľadá Červenú čiapočku.

„Nevieš si predstaviť. A teraz, keď už o tom viem, môžem prísť na svadbu?“ Usmial sa a zase to bol ten starý Conor.

„Jasné. Ale nezabudni darček, na tie si potrpím.“ Zatvárila som sa smrteľne vážne.

„To sa mám ako zabaliť do škatule?“

„No, čakala som niečo viac, ale budiš.“ Na oko bezstarostne som pokrčila plecami.

„A čo toto,“ zašepkal a sklonil sa k mojej tvári. Teraz už s jasným úmyslom. Mojich pier sa najprv dotkol len zľahka. Ale aj to stačilo, aby mnou prešiel elektrický prúd a stala som sa závislou. Takže som pochopiteľne chcela viac. Chytila som ho za krk a on na to okamžite reagoval. Objal ma okolo pása a trochu zdvihol do vzduchu, aby sa nemusel tak skláňať.

Nezaujímalo ma, že sa mám zajtra postaviť pred oltár ani to, že Edward určite šalie, či nie som opitá niekde v kríkoch s fľašou piva.

Teraz sme boli len my. Ja a Conor. To tiché dievča z Forks a totálne cudzí upír. Rodičia by na mňa boli hrdí, fakt.

Nepostrehla som, kedy sme sa dostali z parketu. Všimla som si len, že sme sa dopracovali až do nejakej miestnosti, pravdepodobne kancelária a Conor ma položil na pohovku.

Potom som už na myslenie nemala čas ani miesto.

***

Zabalená v deke som ležala na obrovskom gauči a hlavu mala položenú na Conorových kolenách. On mal na sebe pre istotu len rozopnutú košeľu a boxerky. Hral sa mi s vlasmi a sledoval ma. Cítila som jeho pohľad ale nebola som schopná sa mu pozrieť do očí. Preto som ich radšej nechala zavreté.

Momentálne som už bola schopná rozmýšľať a môj zákerný mozog to využil.

Teraz zo seba robíš machra. Ale kde si bol, keď ma tu Conor ochytával?

V podstate som nadávala sama sebe. Lenže práve to môj spôsob obrany, aby som sa úplne nezosypala, pretože som to mala slušne načaté.

V duchu som sa fackovala. Ako som mohla niečo také spraviť? Pripadala som si ako jedna z tých mŕch z filmov, čo priateľa podvedú deň pred svadbou. Počkať! Veď presne to som robila. Vyspala som sa s chlapom, ktorého som stretla len pred dvoma hodinami. Vždy som si myslela, že Edwarda milujem tak, že by som niečoho takého nebola schopná, ale teraz som mohla vidieť, aká som naivná. Mohla by som sa proste vyhovoriť na alkohol. Lenže som dobre vedela, že nie som až tak opitá, aby som netušila, čo robím. Jasne som si uvedomovala, že svoj podiel na tom má aj upíria príťažlivosť. Lenže ani to nebola bohvie aká výhovorka.

Nevedela som si predstaviť, čo bude ďalej. Mám len tak prísť domov, pobozkať Edwarda a ísť spať? Tváriť sa, že sa nič nestalo? Túto možnosť som okamžite zavrhla. Nikdy som nebola dobrá klamárka a ešte k tom by ma do ráno zabili výčitky svedomia. Nebolo by to voči nemu fér. Vždy robil všetko preto aby ma chránil a keď už mi niečo zatajil, bolo to pre moje dobro.

A toto by bolo zase pre jeho.

Ozval sa mi neodbytný hlas v hlave. Možno to bola pravda. Ibaže žiť celú večnosť s tým, že som mu nepovedala niečo tak podstatné... to ma by časom zničilo.

Takže tu boli dve možnosti. Nepoviem mu to a budem trpieť len ja.  Alebo sa to dozvie a budeme sa trápiť obaja. Ale aj tak z toho vyplývalo jedno, ja nemám na výber. Urobila som niečo zlé a teraz budem niesť dôsledky. A to všetci hovoria, že spravodlivosť neexistuje. Existuje a viac ako by som chcela.

„Ako to dokážeš?“ opýtala som sa aby som zastavila začínajúci prúd depresívnych myšlienok.

„Čo?“ Conor ma pohladil po líci. Riskla som to a otvorili oči. Stretla som sa s tými jeho zlatými, ktoré na mňa zbožne pozerali.

„Nič nemám zlomené, dokonca ani žiadne modriny. A pritom by si ma jedných dotykom mohol zabiť.“ Zachvela som sa už len pri tej predstave.

„Skúsenosti. Sedemsto rokov vegetariánstva ťa niečo naučí.“ Usmial sa. Nad tým aký je starí som sa nepozastavovala.

Nastalo ticho. Ja som rozmýšľala a on ma sledoval. Prečo som sa vlastne ešte nezdvihla a neodišla? No, tak to neviem. Ale odmietala som si pripustiť, že by som ísť nechcela.

„Toto sa nikdy nemala stať.“ Znovu som zavrela oči a pevne stisla viečka. Možno som si bláhovo myslela, že je to celé len sen a ja sa zobudím.

„Prečo?“

„Nepočúval si? Vydávam sa.“

„Ja viem. Ale myslíš, že to bol omyl?“

„Určite. Ja... toto by som nikdy neurobila. Neviem, čo sa to stalo. Možno to bola len hlúpa náhoda. Veď vieš, alkohol a ty si upír...“

„Nie,“ rozhodne pokrútil hlavou, „niečo ako náhoda neexistuje. Len osud. A keď sa toto stalo, určite to malo dôvod.“

„Možno nie. Predsa... chybovať je ľudské.“

„Ale ja nie som človek.“ Pripomenul mi. A mal pravdu.

Zase zavládlo ticho. Čo ak sa to naozaj malo stať? Lenže potom vysvitla nová otázka, na ktorú som nevedela odpovedať. Prečo?

Nie, nie, určite to bol len omyl. Blbá chyba spôsobená promilami v krvi. Držala som sa tejto teórie zubami nechtami a odmietala si pripustiť opak. Áno, je to presne tak. Určite.

Vedela som, že už tu nemôžem ďalej zostať. Problémov mám aj tak dosť.

Postavila som sa a aj spolu s dekou sa vydala hľadať oblečenie. Conor to prešiel bez slova a len ma pozoroval.

Obliekla som si šaty, ktoré som našla na počítači a obula topánky. Odomkla dvere a chytila kľučku. Tam som sa zasekla. Otočila som sa späť na Conora, jeho pohľad bol úplne bezvýrazný.

„Povedala by som, že som ťa rada spoznala, ale nemôžem. Neviem, či to tak je.“ Ani sa nepohol. Sklonila som hlavu a s tým, že som mu neklamala, som otvorila dvere. Ešte som si ale na niečo spomenula.

„A, prosím ťa, nechoď mi na svadbu. Nemuselo by to dobre dopadnúť.“ Posledný krát som sa mu pozrela do očí a videla v nich bolesť. Alebo som to len chcela vidieť.

Nič nepovedal. Nezastavil ma.

Vyšla som do centra diania a chvíľu trvalo kým som si zvykla na ten kraval okolo. Plánovala som rýchlo odísť a všetko si to v pokoji premyslieť. Lenže som trochu zabudla na môj doprovod. Vždy prídu, keď ich najmenej potrebujem.

Alice sa predrala pomedzi dav a Rosalie sa mierne otrávene vliekla za ňou.

„Bella! Kde si bola? Báli sme sa o teba,“ kričala, ale hneď ako sa dostala dosť blízko, zastavila sa a nadýchla. Až vtedy mi došlo, že toto bude problém, „je z teba cítiť upír.“ Upozornila ma prekvapene.

Vážne? Ani som si nevšimla.

Ignorovala som ju a obe ich oblúkom obišla.

„Bella!“ kričala ďalej.

„Alice, nechaj ma tak. Som... rada, že si ma sem zobrala, ale toto nie je tvoja vec.“

„To si píš, že je. Mám ťa na starosť. Takže mi povedz, kde si bola.“

„Ty to predsa vieš.“ A ďalší problém. Ak ma videla s Conorom, Edward sa to určite dozvie.

„Nie. Nevidela som ťa, preto sme ťa išli hľadať. Ale neverila by si aké je ťažké medzi toľkými pachmi nájsť jeden konkrétny.“

„Alice, prepáč, ale toto sa ťa naozaj netýka.“ Chytila som sa toho, že nič nevie. Nechápala som síce prečo, ale teraz mi to bolo úplne jedno.

„Bella!“ Tento krát som ju už naozaj ignorovala a vyšla z klubu. Nechali ma. Bola som rada. Prekročila som hranicu a teraz budem niesť následky.

***

Rozhodla som sa skôr, ako som zavrela dvere izby. Síce ma to rozhodnutie bolelo a boli mi jasné, že bude bolieť aj Edwarde, ale takto to bude najlepšie. Určite.

Milujem ho a aj vždy budem. Preto to musím urobiť. Nedokážem sa pred ním na nič hrať. A lepšie nech žije v nevedomosti, ako vie pravdu.

Vždy robil všetko, aby som sa mala dobre. Je na čase mu to oplať. Aj keď to bude to najťažšie, čo v živote urobím.

***

Edward

Nechápal som, čo odo mňa môže chcieť. Ale podľa jej hlasu v telefone som usúdil, že to je vážne. Vykašľal som sa na poveru, že ženích nemôže vidieť nevestine šaty pred svadbou. Ak má Bella problém, je to to najdôležitejšie. Aj keby sme kvôli tomu mali odsunúť svadbu. Čakal som na ňu storočie, tak pár dní ešte vydržím.

Lomcoval vo mne strach od hlavy až po päty. Nepokryte som sa bál. Len som sa modlil, že neoprávnene.

Bol som už pred dverami kúpeľne, odkiaľ sa linula Bellina vôňa, keď mi do cesty vbehla moja malá sestra.

„Nikam, braček“ vyhlásila a zatlačila mi do hrude. Keďže bola len s polovice tak vysoká ako ja, nemala žiadny úspech.

„Alice, uhni.“

„Ešte nie je hotová. Budeš si musieť počkať až pred oltár.“

„Sama ma volala. Takže mi okamžite uvoľni cestu.“

Alice otvárala ústa, že niečo povie, ale nestihla.

„Edward? Si to ty?“ ozvala sa Bella z kúpeľne. Jej hlas znel divne. Smutne. Ako keby plakala.

Na nič som už nečakal a rozrazil dvere. Okamžite som ich ale zavrel, celá rodina sa sem vrútiť nemusí.

Bella sedela na stoličke, na seba svadobné šaty a vyzerala naozaj úžasne. Jediné, čo to kazilo boli tie vzlyky. Tiché a krátke, ale boli tam.

„Bell, čo sa deje?“ kľakol som si pred ňu a chytil ju za ruku. Teraz som už mohol jasne vidieť, že jej tečú slzy. Šťastná nálada z rána bola preč. Chrbtom ruku si utrela tvár a pevnejšie zovrela nejakú obálku. O tú som sa, ale nezaujímal.

„Bella!“ vykríkol som panicky, keď nič nehovorila, iba ďalej plakala. Trochu som s ňou zatriasol. Najprv nereagovala.

„Nikdy som nechcela, aby to takto skončilo,“ zašepkala. Zamračil som sa. Nechápal som, o čom to hovorí.

„Bell, nič nekončí,“ odpovedal som zmätene. Prikývla a utrela si ďalšie slzy. Tak ťažko sa mi na ne pozeralo.

„Ver mi, že som nechcela.“

„Čo si nechcela?“

„To je jedno. Len mi ver.“ Prosila a uprela na mňa uslzené oči.

„Verím.“ Súhlasil som, aj keď som nevedel s čím.

Postavila sa, ale nepozerala na mňa. Hypnotizovala kus bieleho papiera a vzlykala.

Tiež som sa postavil oproti nej. Ticho mi pripadalo veľmi dlhé a hlasné. Vedel som, že niečo nie je v poriadku.

Zrýchlene som dýchal, aj keď som vzduch nepotreboval. Keby mi bilo srdce, mal by som ho až v krku.

„Sľúb mi, že za mnou nepôjdeš.“ Prerušila ticho a stále sledovala obálku.

„Sľubujem.“ Dnes už druhý sľub, ktorý som vôbec nevedel, čoho sa týka. Lenže teraz to vyzeralo, že sa Bella každú chvíľu zrúti. Nevedel som, čo mám robiť. Čo si momentálne môžem dovoliť.

Strčila mi do rúk obálku a po dlhej dobe sa na mňa zase pozrela.

„S bohom,“ zašepkala tak potichu, že som to mohol počuť len ja a vybehla z miestnosti. Už už som sa za ňou chcel rozbehnúť, ale vtedy mi došlo, že som jej niečo prisahal. Až teraz som zistil, že to nebol dobrý nápad. Všetky bunky tela to chceli urobiť, ale ovládol som sa. Nemal som na výber. Ona to tak chcela.

Pomaly som otvoril obálku a tento krát to bol ja, kto si musel sadnúť. Moje kamenné vnútro sa trhalo na kusy.

Edward,

nechcela som aby bol koniec takto skoro a už vôbec nie za takýchto okolností. Keby som mohla, vrátim čas späť, ale nejde to. Takže urobím druhú najlepšiu vec, ktorú môžem.

Spravila som toho veľa. Veľa som zničila. A nenávidím sa za to, tým si buď istý. Nemôžem ti povedať, čo sa vlastne stalo. Takto to pre teba bude lepšie.

Hlavne si pamätaj, že ťa milujem viac ako svoj vlastný život. A to ti teraz dokazujem. Vzdám sa všetkého, aby si bol aspoň trochu šťastný. Pretože keby sme boli spolu, dozvedel by si sa to. A potom by to bolo ešte horšie.

Prosím, nehľadaj ma. Je mi ľúto, že sa lúčim takto, ale inak by som to nedokázala. A viem, že by si ma nepustil. Toto je pre všetkých lepšie.

Raz si povedal, že mám žiť ako si nikdy neexistoval. Teraz o to žiadam ja teba. Síce to už nebude také ako pred tým, pokús sa o to. Kvôli mne.

Milujem ťa.

Navždy Tvoja Bella

***

Bella

O dva roky neskôr

„Bell, poď sem!“ Zasmiala sa Reneé z terasy a čítala v jednom z jej obľúbených časopisov. Prevrátila som oči. Ak ma chce zase informovať o rozvode nejakých multimiliardárov, nie, ďakujem.

Hodila som do pohárov dve kocky ľadu a aj s nimi sa vydala za mamou. Limonádu som položila na malý stolík a sadla si na lehátko.

„Toto musíš vidieť.“ Vyhlásila Reneé a  strčila mi pre tvár časopis. Povzdychla som si. Tak čo tak úžasné sa deje vo svete, že o tom mám vedieť?

Celú stranu zaberala len jedna témy. Hlavne fotky a ešte krátky článok. Zaostrila som na text a začala čítať.

Svetoznámy podnikateľ a majiteľ luxusných nočných klubov po celom svete, Conor Dayler , sa chystá znovu investovať. Približne  na jeseň roku 2017 v Las Vegas vyrastie jeho zatiaľ najväčší budova. Tento krát bude mať naozaj zaujímavý názov, povráva sa, že po žene, ktorá Daylerovi zmenila celý život. Či je táto fáma pravdivá, zatiaľ nie je overené. Conorov klub ponesie meno Bella.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

julie

1)  julie (31.07.2012 13:07)

nebude pokračování?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still