Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

21. kapitola – Guiding light

 

... a jdeme do finále...

 

 

 

Nazval ma štetkou. Mala by som zúriť, ale mňa to, naopak, dostalo. Viem, že som sa tak chovala. Som si vedomá skutočnosti, že všetko, čo sa medzi nami práve stalo som de facto ziniciovala ja. Dala som mu snáď milión dôkazov, ktoré to jeho hnusné tvrdenie potvrdzovalo. Ale aj tak ma to bolelo. Nie to slovo, ale ten spôsob akým ho vyslovil.


Chcela som ho ponížiť, rozdupať na prach a rozsypať si ho obradne pod nohy a on to zatiaľ urobil mne.


Ani som si neuvedomovala, ako som sa dostala do svojej izby. Bezducho, ako nejaká divadelná marioneta, som vošla do kúpeľne. Otočila som kohútikom a vopchala ruky do silného prúdu vody. Nechala som ho len tak tiecť na ruky. Po nejakej chvíli som si ošpliechala aj tvár. Rukami som sa zaprela o umývadlo a konečne rozdýchavala to, čo sa pred pár minútami stalo. Rozdýchavala som jeho... a rozdýchavala som predovšetkým seba samotnú.


Po pár zbytočných nádychoch a výdychoch som otvorila oči a odvážila som sa na seba pozrieť do zrkadla. Vyzerala som príšerne. Rovnako, ako som sa aj cítila. Vzala som uterák a poriadne som si ním vydrhla mokrú tvár. Znovu som mrkla jedným očkom na svoj odraz, ale bolo to snáď ešte horšie ako pred chvíľou.


Dívala som sa, ako ma pozorujú tie cudzie oči s úplne prázdnym výrazom a pýtala som sa komu patria. To predsa nemôžem byť ja? Alebo... ? Zodvihla som ruku a dvojníčka v odraze presne skopírovala môj pohyb. Končekmi roztrasených prstov som si prešla po líci. Ona tiež.


Som to ja. Dočerta! Dočerta aj s tebou, ty prekliaty upír!


Pozorovala som, ako tá cudzia žena v zrkadle, s prázdnym výrazom v očiach, zaťala zuby.


* * *


Medzi dverami sa mihla postava. Ja som však nemal ani tú najmenšiu chuť... vlastne na nič.


„Môžeš mi vysvetliť, čo to vlastne robíš za sprostosti?“ Z Jasperovho hlasu vychádzal odporný chlad.


Nemal som chuť sa s ním vybavovať. S nikým!


„Nie!“ odsekol som stručne.


„Mal by si.“ Bol to skôr príkaz, ako rada. Teda ak to tak pôvodne malo vyzerať.


„Na to ti seriem!“ odmietal som skrývať svoje podráždenie.


Sykavo nasal vzduch. Myslím, že nebol zvyknutý, že mu niekto takýmto spôsobom odporuje. Pohrdlivo som sa tomu zisteniu pousmial.


„Najprv sme si mysleli, že ju trháš na kusy a potom... začuli sme tie zvuky...“ škeril sa od ucha k uchu a ja som sa pristihol, že temne vrčím.


„To si nechaj na niekoho, kto ti na to skočí,“ mávol rukou, akoby zaháňal obtiažny hmyz a s prehľadom ignoroval moje vrčanie.


Došlo mi, že Jaspera len tak nezastraším. Absolútne bez šance.


„Vieš, myslel som, že Emma s Rose už nikto a nič v intenzite neprekoná.“ Trápil ma určite zámerne a riadne si to užíval.


„Sklapni! Nie som na seba práve pyšný, jasné?“ zasyčal som podráždene a radšej som sa odvrátil. Dúfal som  že pochopí, že na nejaké rečičky nemám práve náladu.


A rozhodne jej nepridalo, že sa mojim slovám zachechtal.


„Pochybujem, amigo. Tanya už aj tak potrebovala zraziť hrebienok,“ pokračoval bezstarostne.


Prudko som sa k nemu otočil, aby som mu videl do očí. Mal som tisíc chutí jednu mu vraziť. Jednu? Chcel som mu rozmeniť ksicht na drobné.


„Nič o tom nevieš, tak drž, láskavo hubu!“ zavrčal som a prišpendlil ho ku stene.


„Je ti jasné, že proti mne nemáš žiadnu šancu, mám viac skúseností z boja,“ šklbalo mu zlomyseľne kútikom a mňa to vytáčalo do nepríčetna.


„Vypadni!“ hlas sa mi od zúrivosti chvel, keď som ho pustil.


„Nie tak rýchlo, amigo.“ Stále na mňa používal ten svoj hnusný, pobavený hlások. Naštvane som sledoval, ako si napráva pokrčený golier na manchestrovom saku a potom naťahuje čas tým, že si z rukávu oprašuje neexistujúcu smietku.


„Prišiel som ťa v podstate varovať.“ Nedíval sa na mňa, keď mi to sucho oznamoval. Stále mal príliš veľa práce s kontrolou svojho vzhľadu. Pravdepodobne by ho tá jeho miniupírka rozniesla na kopytách, keby nebol tip-top.


„Varovať? A pred čím?“ neodolal som chvíľkovému záchvatu zvedavosti.


„Skôr sa pýtaj pred kým...“ Dramaticky sa odmlčal. „Pred otcami tejto rodiny. Ešte jedno také číslo s Tanyou a oni ťa rozštvrtia za mravné ohrozovanie Cullenovskej mládeže. Veď ti vravím, že ste vo vášnivosti prekonali aj Emmetta s Rosalie a to je čo povedať.“ Významne na mňa mrkol a ja som sa len tak tak udržal, aby som mu jednu nenatiahol.


Radšej som zaťal zuby aj päste.


„Viac sa to nestane!“ Nie takto kruto... doplnil som v duchu.


Jasper pri pohľade na mňa pochybovačne zodvihol obočie.


„Ty v tom pekne lietaš, amigo!“ Začal sa nechutne pochechtávať a na chrbát mi dopadla jeho tlapa.


„No to ma poser! To si si nevedel vybrať menšie sústo?“ Už sa rehotal takmer bez zábran. Ako taký idiot.


„Vyser si oko, Cullen!“ zavrčal som a striasol jeho ruku z chrbta.


„Nechcem ti brať ilúzie, amigo, ale Tanya nie je práve vzor cnosti a už vôbec to nie je typ na romantické serenády, ak vieš čo tým myslím. Jej blond hrivu je možné vidieť všade, kde sa objaví mužský rázporok.“ Znovu ma dva razy povzbudzujúco potľapkal po chrbte.


„No ale aspoň si si to poriadne užil, podľa toho, čo sme počuli.“ Zabil svoj nechutný preslov poslednou vetou.


Tú už som neprekusol a tú jeho paprču som chňapol s jasným úmyslom. Potom som už len urobil akúsi poondenú otočku, svet sa mi pred očami zhúpol a ja som sa z nejakej zvláštnej príčiny ocitol na lopatkách. A s Jazzom sediacim na mojom hrudníku , ktorému neschádzal z ksichtu ten jeho odporne sebavedomý úškrn.


Znechutene som zo svojej pozície loosera zafunel.


„Ona taká nie je!“ oponoval som zo svojej ponižujúcej polohy so zaťatými zubami.


„Vážne? Tak to sa teda mýliš. Bez urážky, ale ja mám tú česť poznať ju o trochu dlhšie.“ Vyčítavo zodvihol obe obočia a zakrútil nado mnou hlavu. Chvíľu na mňa zízal a nakoniec si nespokojne mľaskol a povzdychol.


„V pohode? Už môžem z teba zliezť? Ty sexuálna mašina? V tejto, ehm, pozícii sa necítim práve... no veď vieš...“ Otvorene sa mi vysmieval, ale vzápätí uvoľnil svoje smrtiace zovretie a ako na strunke vyskočil.


„Debil!“ zavrčal som za ním a ostal ležať na chrbte. Rukami som si zakryl tvár.


„Hej a aby som nezabudol, byť tebou, tak sa vyhýbam aj Emmettovi.“ Namieril na mňa ukazováčik a školil ma ako malé decko. Ako som mal možnosť vidieť pomedzi prsty. „Zranil si jeho city, amigo, že si ho tak trochu predčil.“ Rypol si.


„Ak to budete chcieť opakovať, tak sa radšej zdekujte, nech potom nemusím znášať Emmove žiarlivostné scény.“


„Si somár! Povedal som ti už, že sa to nebude viac opakovať!“ precedil som cez zuby.


„Ok, do toho sa nemám chuť pliesť. Sú to tvoje city a tvoja prdel, koniec koncov.“ Zodvihol ruky s gestom vzdávajúceho sa.


Nemal som chuť to vôbec komentovať.


„Čo s tým chceš ďalej robiť?“ spýtal sa po chvíli nášho spoločného mlčania.


Odtiahol som si dlane z očí a zamračil som sa na od dverí škeriaceho sa Jaspera. Ani som sa nad tým nemusel zamýšľať. Potreboval som zdrhnúť. Okamžite. Od nej. A nemusel som to ani na hlas vyslovovať. Jasper to už veľmi dobre vedel.


„A už vieš kam a kedy, amigo?“ Hádam po prvý raz som sa dnes na neho usmial.


„Už ti niekto povedal, že tráviš veľa času s Edwardom? Chytáš jeho maniere.“ Zubil som sa ako také tela.


A on mi to vracal. Mal na tvári ten istý debilný úškrn ako ja.


Potom sa rozhostila ďalšia chvíľka nášho mlčania.


„Takže čoskoro, však?“


Povzdychol som si a napokon aj prikývol.


„Pôjdem do Volterry. Len čo sa zbalím a rozlúčim s Cullenovcami. Ak sa skôr neprepadnem od hanby.“


To už som však len zamumlal sám pre seba, lebo Jazz sa takticky zdúchol. Ako gáfor.


* * *


Vzali to nakoniec celkom dobre. Carlisle a Esme boli milí a dokonca ma prehovárali, či by som nechcel s nimi ostať. Emmett bol naprudený, ale nakoniec mi tiež podal ruku a zovrel do medvedieho zovretia. Rose ma preletela znechuteným pohľadom od špičiek topánok až po šticu – v podstate nič neobvyklé, nič, čo by som nečakal. A Edward s Bellou? Len sa akosi smutne usmievali. Alice sa tvárila nezúčastnene, asi nad niečím módnym uvažovala a Jazz? Ten pako sa škeril sa ako taký kretén. Tľapli sme si rukou a jeho tlapa mi pristála zo dva razy kamarátsky na pleci.


Po krátkej chvíli trápneho mlčania som sa ospravedlnil a šiel som dobaliť.


Hneď po tejto akcii som mal naplánované vypadnúť, lebo nejakým zázrakom sa mi podarilo zabookovať si letenky s dnešným odletom s prestupom vo Frankfurte. Musel som si švihnúť, ak som mal čo najrýchlejšie zmiznúť. Čakalo ma niekoľko nekonečných hodín v „neľudských“ podmienkach pre upíra. Malý priestor a veľa pachov, takže som sa celé dopoludnie pripravoval na love, až som praskal vo švíkoch.


Ju som celý deň nevidel.


Bolo to zvláštne. Na jednej strane som bol rád, že už ju pravdepodobne nikdy neuvidím a na tej druhej... chýbala mi. Jej vôňa, jej zmyselná divokosť, jej pery... dofrasa, mne chýbali aj tie prekliate nadávky. Jazz mal pravdu. Neuveriteľne som sa v tom plácal.


Dokonca som cítil jej vôňu práve teraz. Sveter, čo som mal v ruke, som od zúrivosti miesto uloženia, šmaril celou silou do kufra a sprevádzal som celú túto naštvanú akciu polohlasnou nadávkou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani pohonič. A keď ma to neuspokojilo a neuvoľnilo to moju zúrivosť, frustráciu som si vybil na tom poondenom kúsku batožiny. Otočil som sa a ... čelil som pohľadu mojej lane. Zúrivú mačku nechala niekde za otvorenými dverami.


„Ruším?“ hlas sa jej triasol, ale pohľad mal pevný bod. Moje oči.

Tak ako ich nedokázala zo mňa spustiť ona, nedokázal som sa ani ja prestať dívať na ňu.


Nedokázal som použiť žiadne slová. Hlasivky som mal ako ochromené a tak som len zavrtel hlavou.


„Počula som, že odchádzaš...“ Hlas sa jej stále chvel.


Až teraz prerušila náš očný kontakt, ale to mi nezabránilo skenovať si do pamäte každý milimeter jej krásy. Aj keď už bol v mojich mozgových závitoch uchovaný bezpečnejšie než poklad v nedobytnom sejfe.


Opäť som bol schopný iba prikývnuť.


Na tvári mala vytesané zúfalstvo a ja, nedokázal som sa ani len pohnúť, či čokoľvek urobiť, aby som jej povedal... Čo? Čo presne by som jej mal povedať?


Túžil som po tom, aby ma zastavila. Ale ona len mlčala, rovnako ako ja.


Potom sa jej štíhle telo pohlo a ona pristúpila ku mne. Blízko, až tak veľmi, že mi začalo pískať v ušiach. Pohľad mala zabodnutý na akýsi imaginárny bod na mojom tričku, kdesi uprostred mojej hrude. Zodvihla ľavú ruku a neuveriteľne pomaly ju ku mne približovala. Akoby sa snáď bála, že jej ju odhryznem. Drobná dlaň sa nakoniec zastavila pár centimetrov nad mojim bruchom, kde mi svojim dotykom takmer prepálila obrys svojej dlane.


Tú pravú mi rovno položila na tvár. Inštinktívne som sa k Tanyinej dlani pritisol, ale kdesi v hlave som už tušil, čo bude ďalej. Ona ma neprišla zastaviť. Prišla sa rozlúčiť. Hoci moje vnútro kričalo, revalo, akokoľvek sa trhalo na kusy, moje ústa ostali nemé.


„Zbohom,“ zašepkala a mne začalo opäť pískať v ušiach.


Nie, nie, niééé! Rezonuje mi v hlave moje podvedomie až tak veľmi, že sa čudujem, že to nikto v dosahu pol míle nepočuje.


„Tanya...“ hlas sa mi zlomil.


Ona sa však odo mňa odtisla. Jej smutný úsmev neveštil nič dobré.


„Nefungovalo by to. Neviem byť verná, sám si to...“ Pevne zopla tie nádherné pery.


„Tanya, ty predsa vieš, prečo som to povedal?“ Naliehal som. Musela to predsa vedieť, veď to bolo len na truc, preboha!

„Viem,“ opäť sa smutne usmiala. Rukami si objala paže a párkrát si po nich prešla dlaňami. Vyzeralo to akoby jej bolo chladno a ona si chcela dotykom dlaní len zahriať zimou stuhnuté svaly. Potom... v jednej chvíli predo mnou ešte stála a v tej druhej, po nej zostala v miestnosti len vôňa kvetu magnólie a čierny smútok.



Epilóg – krátky pohľad späť



„Tak ako, pani Huntová, bavíš sa?“ pristúpil k zlatovlasej upírej neveste jej sotva pár hodinový novomanžel. Objal ju zozadu okolo pása a čerstvo oholenú tvár jej položil na obnažené rameno. Spolu sa pohupovali v rytme akéhosi slaďáka.


„Je mi nádherne, pán Hunt,“ zavrnela upírka a užívala si úsmev, ktorý sa rozlial po tvári jej tanečného partnera.


„Po tom, ako začala Alice šalieť okolo svadobných príprav, som si nebola istá, či je to to pravé, čo chcem. Chcela som zdrhnúť do Vegas,“ usmiala sa nad tou spomienkou.


„A...?“ Upír sa pritúlil bližšie a vtisol žene nie príliš cudný bozk na miestečko medzi kľúčnou kosťou a úpätím jej štíhleho krku.


Slastne vzdychla a snažila sa v tom dave svadobčanov skoncentrovať natoľko, aby sa po svojom manželovi nevrhla priamo na parkete.


„A teraz som neskutočne rada, že som tak neurobila.“


Tichulinko sa jej zasmial do krku a práve v tom miestečku, kde ju ešte pred chvíľkou tak nádherne bozkával, zacítila jeho horúci dych.


„Tiež som rád, že si to neurobila.“ Pohľadom preletel všetkých tých upírov a vlkov, ktorí sa práve dobre zabávali.


Na parkete sa utvoril ľudský vláčik s vyškereným Paulom na čele. Priam až tragicky sa vyžíval v paródii na tanec, ktorý predvádzal a dvíhal tým pekne tlak drobnej tmavovlasej upírke – neveste č. 2.


„Kazíš mi tanečnú koncepciu, ty pako!“ vrieskala na neho rozhadzujúc rukami, zatiaľ čo on ju s vytrvalým pa pa da pa pam pam na perách a ďalšou kreáciou okato ignoroval.


Drobná nevestička zafunela a dokonca dupla nôžkou. Jej čerstvý manžel sa zatiaľ na ostatných svadobčanov nervózne usmial a potom už spomínaná nevestička nadobudla mierne pripitomelý výraz so slovami: „Toto si ešte vypiješ!“ a už ju ťahal kamsi mimo oči ostatných.


Obaja Huntovci sa zasmiali a Conor si konečne svoju manželku, vďaka šikovnej otočke, premiestnil čelom k sebe. Stále ju držal za ruku, len tentoraz nespúšťal oči z tých jej. V pohupovaní sa do rytmu pokračovali ďalej, aj keď už hudba prestala medzitým hrať a parket sa vyprázdnil. Bolo im to absolútne jedno.


„Alice povedala jednu nádhernú vetu,“ zašepkal. Juliino čelo sa pri zmienke  Alicinho mena nepatrne zastrelo drobnou chmúrou a Conor sa pousmial nad nezmyselnou žiarlivosťou svojej ženy, takže jej nemienil poskytnúť ďalšiu príležitosť k dlhšiemu žiarleniu.


„Keď sme dohadovali náš rozvod, vysvetľovala mi svoj postoj. Rozprávala o nás dvoch a o tom, čo sme prežili. Povedala, že sme sa jednoducho museli stretnúť, aby sme si robili spoločnosť na ceste za našim osudom. Ja tvrdím, že je to skôr cesta za šťastím. A my sme ho našli obaja. Aj Alice, aj ja.“


Pohladil ju po zľahka prstom po spodnej pere.


„A ty si to moje šťastie, Julie.“


* * *

Pozoroval ich jeden pár modrých očí. Bili sa v ňom viaceré city, ale radosť nad Julsiným šťastím nakoniec ten boj vyhrala. Miloval, keď jej oči žiarili presne týmto spôsobom. Bolo to očarujúce. A nakoniec, nech čert berie dôvod, Hunt nie je najhorší. Miluje ju a bez váhania by za ňu zložil svoju existenciu. To bolo jediné, čo potreboval vedieť. Že Juls je v dobrých rukách.


Drobný čiernovlasý chlapček vzal do úst ďalší svadobný koláčik.


Manimu vôbec nevadilo, že mu trúsi omrvinky na odev a rozmazáva ich naslinenou rukou. Davida mal od prvého okamžiku rád. Veď je to predsa jeho brat, čo na tom, že nie pokrvný.


Uprel znova pohľad na dvojicu, ktorá sa pohupovala v tanečnom rytme po prázdnom tanečnom pódiu bez hudby. Usmial sa.


Veľa šťastia Julie, ty si ho zaslúžiš...

 

Zhrnutie

 


 

A je tu koniec ďalšej série. Dúfam, že sa nenahneváte, že je taký nemastný neslaný, ale ako možno tušíte, to, čo ostalo nevypovedané, dostane svoju príležitosť v novej kapitolovke. Zatiaľ je v prípravnom štádiu a dúfam, že sa Vám bude páčiť rovnako, ako táto.

Veľké ĎAKUJEM patrí Bosorke a Květuške, za ich neutíchajúcu podporu. Ďakujem Vám dámy, boli ste neoddeliteľnou súčasťou tejto poviedky.

 


předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

1)  belko (25.07.2011 14:22)

Twilluško,díky díky díky!!! Děkuji za krásné čtení, za úžasné zážitky!! Zamilovala jsem si tvoje nové postavičky, a jsem nadšená, že se se všemi ještě nehodláš rozloučit, že budeš pokračovat.
V posledních dílcích mi došlo, že Lďn je vlastně jednička celé ságy, a tak ještě dnes mě čeká příjemné počteníčko.:)
Jsi opravdu skvělá autorka!!!
A slovenština je ozaj pekný jazyk

«   1 2

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still