Sekce

Galerie

/gallery/Rob-and-Kristen-3-robert-pattinson-and-kristen-stewart-29586010-501-638.jpg

Keď príde na Bellu, vie byť Edward niekedy trochu majetnícky.

Kapitola trochu skôr, nakoľko budem budúci týždeň vďaka práci úplne nezvestná. :)

Boli to už pomaly dva týždne a ja som stále Nancy Postrovú nedokázala pustiť z hlavy. Neustále som striehla, kde by tá psycho ženská na mňa mohla skočiť spoza rohu. Zrelá na schôdzku u psychiatra.

„Bella, haló? Počúvaš ma vôbec?“ Zatriasla mnou Alice. Od šoku som nadskočila a skoro na seba vyliala pohár kávy, ktorý som mala pred sebou.

„Počúvam,“ zamrmlala som neprítomne a snažila sa skontrolovať škody. Našťastie sa káva vyliala iba na podšálku.

Alice bola moja jediná dobrá priateľka. Kvôli nepretržitému pracovnému nasadeniu som prestala udržiavať kontakt s väčšinou známych. Nebolo to úmyselné, pozvoľne sa všetky väzby rozviazali. Jedine Alice bola neodbytná a pravidelne sa ma snažila vytiahnuť von. Dnes sme spolu vyšli aspoň na kávu počas obednej prestávky. Snažila som sa ju presvedčiť, že budúci týždeň si na ňu vyhradím viac času, ale túto výhovorku už poznala. Riadila sa heslom – radšej vrabec v hrsti, ako... Ale veď to je jedno.

„Tak, čo som povedala?“ Našpúlila svoje malé pery a bubnovala nechtíkmi nervózne po stole.

„No presne ti to zopakujem,“ zamyslela som sa a potom sa škodoradostne usmiala, „povedala si niečo ako - Bella, haló? Počúvaš ma vôbec?“ Zaškerila som sa na ňu a vyplazila jazyk. Naozaj, netuším, čo mi vravela. Myšlienkami som stále lietala niekde inde.

„No jasné. Riešiš v svojej hlavičke, čo budeš robiť, hneď ako sa ma zbavíš, ha?“ povedala naoko nahnevane a vyčítavo. Vedela som ale, že ju naše nepravidelné stretnutia naozaj trápia.

„Nie, Alice, tak to vôbec nie je. Som rada, že môžeme byť spolu po dlhej dobe na káve.“ Pohladila som ju zmierlivo po ruke. Hoci bol september a vonku bolo príjemne, Alice mala ruky studené, akoby ich držala ponorené v Atlantiku. Mala netradičnú poruchu kardiovaskulárneho systému, ako mi to raz vysvetľovala. Veľmi som však tomu nerozumela. Našťastie vďaka prísnemu lekárskemu dohľadu mohla normálne fungovať. K tomu nejako patrila alergia na slnko a špeciálna diéta.

„Zničíš sa, ak to bude takto pokračovať, to mi ver. Načisto sa zoderieš alebo zblázniš. A v tomto prípade neviem, čo by bolo lepšie. Nemyslíš na nič iné, len na prácu,“ povedala a priložila si šálku kávy k perám. Napriek tomu, že sme tu sedeli už dvadsať minút, poriadne sa jej ani nedotkla. Musí byť opatrná. Strachovala som sa o ňu. Bola taká drobná, že by jeden čakal, že ju vietor zdvihne a odnesie ako steblo trávy.

„Ale tak to nie je, z času na čas chodím na večierky,“ šepla som, aj keď to bola iba úbohá lož a Alice to vedela.

„Nemyslela som Cullenove večierky.“ Nepriateľstvo v jej hlase bolo na míle jasné, ani sa to nesnažila skryť. Prižmúrila svoje oči farby tekutého zlata do tenučkej štrbinky a prekrížila si nohy.

Chcela som ju automaticky opraviť, že sa volá Edward, ale to nemalo zmysel. Načo dráždiť hada bosou nohou. Alice nemala Edwarda v láske. Keby som chcela trochu preháňať, tak ho priam neznášala. Pokusy o zmierenie boli márne. Mrzelo ma to, lebo to boli jediní dôležití dvaja ľudia v mojom živote. Na druhej strane som bola rada. Ak ma pochytilo, čo i len maličké pokušenie podľahnúť Edwardovi, Alice mi bola spoľahlivou oporou. Vždy pripravená vyliať na mňa vedro studenej vody na vytriezvenie.

„Ale aj to sa počíta. Veď som tam,“ namietla som na obranu, aj keď som si uvedomovala, že Alice to nevzdá. A nemýlila som sa.

„Robíš si srandu. A vypila si si tam? Nevravím, že alkohol je zdraviu prospešný, ale pomáha sa dobre odviazať. Najmä takým úzkostlivým ľuďom ako si ty.“ Prižmúrila viečka, akoby ma chcela zröntgenovať. Nervózne som sa ošila.

„Ja vôbec nie som úzkostlivá. Dobre vieš, že nepijem.“ Moja chabá výhovorka bola až smiešna. Zachmúrila som sa. Mám jedinú priateľku a aj tej klamem. To už je so mnou asi veľmi zlé. „Teda nie v práci.“

Alice sa víťazoslávne usmiala a prekrížila si ruky na hrudi.

„No vidíš a nezabávaš sa tam. Dohliadaš na to, aby bolo všetko perfektné. Organizovanie je zábavné. Ja si to skvele užívam, keď mám niečo také naplánovať, ale ty si iný prípad.“ Zrazu sa oprela o operadlo a malým prštekom si poklepkávala po našpúlenej puse. Oči mala prižmúrené a hľadela do diaľky. Doslova som počula, ako jej tie kolieska v hlave pracujú a ja som sa bála, čo na mňa vyvalí. Vtom sa usmiala a oči sa jej rozžiarili. A je to tu. „Mám nápad. Vo štvrtok máš narodeniny. Chcela som ti darček dať dnes, keďže večne nemáš čas. Ale teraz to spravíme inak. Vezmeš si v práci voľno a pôjdeme sa zabaviť niekam do baru.“

„To neprichádza v úvahu. Pripravujem ten výročný večierok. Mám práce vyše hlavy,“ namietla som nekompromisne. Sama som však zostala prekvapená. Na svoje narodeniny som ani nepomyslela.

„No dobre. Vymyslíme to inak.“ Zamyslene krúžila lyžičkou v káve, akoby sa tam snažila nájsť odpoveď. Čarodejnica jedna, tá sa len tak ľahko nevzdá. Po chvíli sa potutelne usmiala.

„Dobre, choď si do práce. Ale zastavím sa o piatej po teba a rovno niekam skočíme. Vypustíme ventil a poriadne sa zabavíme.“ Zatlieskala nad svojím úžasným nápadom. Alice bola zvláštna, niekedy mi prišla ako rozprávková bytosť, jej radosť bola nákazlivá. Ťažko sa jej odolávalo.

„No ja neviem,“ namietla som nerozhodne. Predstava príjemnej zábavy ma celkom lákala.

„Oblečieš si nejaké pekné šaty, dáš sa trochu do parády, ale najskôr ti niečo zbehneme kúpiť...“ Alice vycítila svoju šancu a hneď sa chytila.

„Čo to tu plánuješ? Večierok storočia?“ Naoko zhrozene som si zakryla ústa. Už som sa však usmievala a pomaly sa začínala tešiť.

„Bella, zlatko, povedz mi úprimne. Kedy si bola naposledy s nejakým chlapom?“ Zvážnela a prisunula si stoličku bližšie ku mne.

Smiech ma razom prešiel. Na sucho som prehltla a rozpačito otočila pohľad iným smerom. Keď som nemala čas na priateľov, vonkoncom som nemala čas na vzťah. S mojím posledným dlhodobým priateľom som sa rozišla asi polrok potom, ako som nastúpila na toto miesto. Párkrát som sa snažila ešte nadviazať nejaký vzťah, ale vydržalo to maximálne pár týždňov. Chlapi nemajú radi, keď je ich partnerka príliš zamestnaná, zarába lepšie ako oni a nemá na nich čas. No najmä, keď má takého sexy šéfa ako ja.

V neposlednom rade je treba povedať, že aj ja som bola náročnejšia a veľmi prieberčivá. Ťažko sa hľadá partner, keď ste dennodenne s chlapom, ktorý ma skoro všetko po čom žena túži. Okrem sklonov k dlhodobému vzťahu.

Moje utrpenie som rozdelila do dvoch kategórií. Išlo o najzradnejšie aspekty nášho občasného, no vlastne dosť častého, spoločného bývania, ktorým som sa nedokázala vyhnúť, aj keď som sa naozaj snažila. Po prvé to boli tie chvíle, keď som náhodou Edwarda našla v nejakej "kamasutra" pozícií s novou slečnou bezmennou. Všetky tie vzdychy sa mi vypálili do mozgu a počula som ich ešte hodnú chvíľu potom. Porno naživo, o ktoré som naozaj nemala záujem.

A to druhé bolo rovnako ťažko zvládnuteľné ako prvé. Nahý Edward. Pri rôznych príležitostiach. Na všetky spôsoby. Náhoda je krycie meno zákona schválnosti. Boli to iba sekundy, keďže som sa vždy rýchlo odvrátila. Napriek tomu ma tieto záblesky oberali o spánok a prinútili ma v noci budiť sa úplne spotená a zadýchaná. Ako puzzle som si to nechtiac v hlave skladala a prehrávala. Jeho dokonalé vyšportované telo a neposlušný rozcuch.

Zavrela som oči. Musela som s takýmito myšlienkami okamžite prestať. Podľahnúť Edwardovi Cullenovi by bolo ľahké a automatické ako hlboký nádych po vynorení sa na hladinu. Bojovať s tým však bolo ako snaha udržať sa pod vodou.

Alice má pravdu. Táto práca ma úplne zničí, aj keď vôbec nie z toho dôvodu, ktorý si myslí ona.

„Neviem, dávno.“ Sklopila som oči a uprela ich na šálku kávy. Poriadne som si odpila. Cítila som však jej pohľad. Čakala na konkrétnu odpoveď, tak som vyšla s farbou von. „Bezmála to bude už vyše roka.“

Alice sa súcitne usmiala, ale nič k tomu nepovedala, za čo som jej bola vďačná. Toto nepotrebovalo komentár. Bola som v poriadnej kaši.

„Tak to budeme teda musieť veľmi skoro zmeniť. Pôjdeme sa zabaviť, nájdeme ti poriadneho chlapa, ktorý ti vyženie toho tvojho sexistického šéfa z hlavy,“ povedala s odhodlaním, zdvihla kávu a štrngla si so mnou na spečatenie našej dohody. Usmiala som sa. Jej energia bola nákazlivá.

Vtom mi zazvonil mobil. Alice otrávene prevrátila oči. Nestihol ani raz dozvoniť a hneď som si zaklapla handset a zodvihla.

„Slečna Swanová, viem, že ste na obede, ale práve odchádzam z kancelárie. Som na ceste na ministerstvo obrany. Samozrejme sa môžeme stretnúť až na mieste, rád by som však s vami prebral jednotlivé body zmluvy.“

Edwardov hlas znel mierne netrpezlivo a ja som si dokázala predstaviť, ako kráča po chodbe a dokonale sa mračí. Nemal rád, keď som odišla sama na obed, aj keď som to robila výnimočne.

Týmto mi vlastne oznámil, aby som bola okamžite pred vchodom. Len to nepovedal priamo. Už som ho však poznala a vedela, že by celé rokovanie bolo ohrozené, keby ho dopálim tým, že by som nešla s ním. Edward bol veľmi impulzívny a nepredvídateľný.

„Áno, pán Cullen, okamžite som tam,“ šepla som do telefónu a chcela zložiť.

„Nie, žiadne také! Veď máme právo ešte na desať minút,“ zvolala Alice a ja som ju rýchlo zahriakla, aby bola ticho. Zamračila sa a trucovito si odsadla ďalej.

Edward ju však určite počul. Odkašlal si a chcel ešte niečo povedať, no ja som ho zarazila. „Hneď som tam.“

A položila som. Chvíľu som neveriacky pozerala na telefón, akoby som sama nemohla uveriť tomu, že som to spravila. Toto mi len tak neprejde. Ale lepšie ako riskovať, že Alice niečo ďalšie povie.

„Ty si riadna zlomyseľná potvora,“ povedala som naoko nahnevane a zavolala na čašníka kvôli účtu. „Môžem mať za to riadny malér, vieš aký je.“

„Jasne, jasne. Ale z toho večera sa nevykrútiš. Pošlem ti šaty. Lebo ako ťa poznám, budeš chcieť ísť v nejakých svojich slušných handričkách.“

Už som vstávala od stola a zhrozene som sa na ňu pozrela.

„Čo máš proti môjmu oblečeniu?“ pozrela som sa na seba, všetko bolo štýlové a značkové. Edward by nikdy nedovolil, aby som chodila zle oblečená.

„Nie je to zlé, ale na to chlapa neulovíš.“ Zamyslene sa na mňa pozrela. „Sľúb, že si oblečieš, čo ti pošlem?“

Povzdychla som si. Malo vôbec zmysel sa s ňou hádať? Iba som prikývla. Alice sa usmiala a rýchlo som ju pobozkala na obe líca.

„Už naozaj musím.“

Niečo ešte za mnou zakričala, ale už som ju nepočula. Prekľučkovala som pomedzi stolíky na terase kaviarne a prešla na chodník. V čase obeda sa to tu hemžilo ľuďmi, čo situáciu dosť komplikovalo. Na toto by sa mi zišlo ovládať free running, ale žiaľ, nebolo kedy trénovať. Začala som pridávať do kroku, aj keď kaviareň bola iba blok od spoločnosti Cullen Industries. Vedela som, že  Edward na mňa určite nebude čakať.

„Prepáčte, dovolíte?“ Rukami som si snažila utvoriť cestu, a tak čo najmenej narážať do ľudí. Podchvíľou, keď sa vytvorila medzera, som to využila a kúsok pobehla. Ako naschvál sa mi vlasy uvoľnili z gumičky a pár prameňov mi teraz neposlušne vialo okolo hlavy. Nemala som však čas sa s tým zaoberať, len som rýchlo stiahla gumičku, nech ju nestratím.

Zúfalo som pozrela na hodinky. Takto to nestihnem. Musela som sa preto poriadne rozbehnúť. V lodičkách žiadna zábava. Srdce sa vplyvom adrenalínu rozpumpovalo a ja som poriadne pridala. Rýchly a hlboký dych mi vniesol do plúc nepríjemnú zmes vzduchu z ulice. Prebehla som krížom cez malý park, ktorým som si trochu skrátila cestu a bolo tam aj menej ľudí. Začalo ma príšerne pichať v boku a páliť v krku. Nie som žiadny maratónec, dočerta s takou prácou. Lýtka ma štípali a myslela som, že už nespravím ani krok. Pritisla som si aktovku s diárom k hrudi, aby som znížila odpor vzduchu. Ešte pár krokov, ešte túto ulicu.

Zabočila som prudko za roh a uvidela, ako práve Edward na opačnej strane nastupuje do čiernej limuzíny. Teraz mi nesmie ujsť. Pridala som do posledného šprintu. Simon, Edwardov šofér, akurát prechádzal okolo auta na miesto vodiča. Rozhliadol sa, ako to má vo zvyku a našťastie ma uvidel skôr, ako si sadol za volant. Pobavene sa usmial. Prebehla som cez ulicu, načo sa ozvalo zaškrípanie bŕzd a nesúhlasné trúbenie niekoľkých áut. Simon ustúpil, aby mi otvoril dvere a rovno v behu som sa šmykla dnu na zadné sedadlo.

Snažila som sa vydýchať, ale kútikom oka som si všimla, že Edward telefonoval. Rýchlo sa pozrel vedľa seba, a keď ma zbadal, zvláštne sa usmial. Niečo po španielsky povedal do telefónu a položil.

„Slečna Swanová, neprestávate ma prekvapovať. Najskôr tanec, ženské zápasy a teraz beh v podpätkoch.“ Usmial sa nádherným pokriveným úsmevom a moje srdce začalo biť ešte rýchlejšie. Bola som rada, že vďaka behu moje zrýchlené dýchanie malo ospravedlnenie.

„Mohli ste si za tie roky všimnúť, že som veľmi všestranná žena,“ zadýchane som odpovedala, na čo sa on z chuti zasmial. Rýchlo som si uhladila vlasy a snažila sa popadnúť dych.

„Budete musieť začať so mnou behávať. Máte mizernú kondičku.“ Znovu sa usmial a oči mu šibalsky svietili.

„Nevedela som, že mám mať všetky tieto fyzické zdatnosti, keď som sa u vás zamestnala,“ šepla som a chcela vytiahnuť notebook z tašky.

„Bella, ale ja som myslel, že ste všestranná a viete všetko.“ Doberal si ma.

„Pán Cullen, zabúdate, že vy ste tu dokonalý, ja som len asistentka.“

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

MaryAngel

5)  MaryAngel (25.05.2015 19:04)

Ďakujem dievčatá!

SestraTwilly

4)  SestraTwilly (20.05.2015 22:59)

Ha,ha,ha...posledné slová,ktoré Bella povedala,tomu celému dali korunu .Pán Dokonalý a slečna Dokonalá...celkom to ide dokopy ;) :)

kala

3)  kala (18.05.2015 22:11)

2)  betuška (18.05.2015 21:37)

a posledný riadok je perla na koniec;)

1)  Seb (18.05.2015 20:58)


Alice je vždycky super.
















1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella