Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/ed_bella_prales.jpg

dnes nás čaká cesta... Bellina cesta... Každá cesta má svoj cieľ. Aký cieľ čaká našu hrdinku? Nájde svoje šťastie, či prekliatie?

Kapitolka je dlhšia, ale uznajte, že sa proste nedala rozdeliť.

7. KAPITOLA: Na konci každej cesty je cieľ.

Staručký autobus sa pomaly ťažkopádne štveral hore veľkými serpentínami. Jeho dieselový motor vydával zvláštny chrchlavý zvuk pripomínajúci pokašliavanie nejakého tuberáka. Pre mňa bolo skutočne ťažké uveriť, že tento stroj bude schopný doraziť do cieľa, ale nikto z natriasajúcich sa cestujúcich okolo mňa však o tom nepochyboval. Moji spolucestujúci boli zvláštna zmes ľudí. Našli ste tu chlapíka v obleku s notebookom na kolenách vedľa ktorého sedela žena s výraznými indiánskymi črtami, ktorá práve kojila dieťa. Peter mi hovoril, že pre Kolumbiu je veľmi typická rôznorodosť. Jeho slová sa mi potvrdili už v Bogote.

Bogota. Na to mesto nikdy nezabudnem. Je to jedno z najkrajších miest, aké som videla. Nájdete v ňom všetko. Moderné štvrte s mrakodrapmi, staré kľukaté uličky historického centra, luxusné vilové časti i chudobné oblasti s polorozpadnutými chatrčami. Mala som šťastie v nešťastí, že som si ho mohla prezrieť skutočne poriadne, pretože som tam bola o tri dni dlhšie, ako som plánovala. Dôvod bol prozaický. Stratená batožina. Ona vlastne nebola stratená, iba letela niekam úplne inam, než ja.

Teraz sa už niekoľko hodín trmácam týmto archaickým autobusom smerom k Puerto Asis. Okolitá krajina mi pomaly ubieha pred očami a ja vidím ako sa postupne mení. Rozdiel medzi živou, pulzujúcou Bogotou a týmto pokojným vidiekom je markantný. Čím ďalej sme od hlavného mesta, tým viac si uvedomujem, že hoci je náš autobus v podstate kopa šrotu, akosi neodmysliteľne sem patrí. A celkom nepochopiteľne mám pocit, že i ja patrím do neho, že toto staré vyblednuté a zodraté sedadlo mi bolo súdené. Že všetko je tak, ako má byť. Že tu mám byť.

Mám pocit akéhosi zlomu v mojom živote a hoci sa veľmi snažím nemyslieť na Petra a na jeho prerieknutie sa o citoch, nejde to. Mám ho skutočne rada, no je to láska? Áno, myslím si, že je. Ale, je to tá pravá, romantická? Neviem. Neviem, ako by som to vlastne mala spoznať. Ako človek spozná, že miluje. Kedysi som myslela, že to bude ako blesk z jasného neba, že to jednoducho okamžite spoznám. No s Jacobom to bolo iné. S ním mi bolo skvelo. Cítila som sa skoro úplná. Boli sme najlepší kamaráti a vedela som, že on by chcel viac, že ma ľúbi. Prinútila som sa chcieť to isté i cítiť to isté. No teraz, s odstupom času viem, že ma ľúbil. A že i ja som ho ľúbila. Bola a vlastne stále je to skutočná láska, ale kamarátska, či skôr súrodenecká láska. Obaja sme ju cítili a obaja sme ju nesprávne zaradili.

Bude to s Petrom podobné? Ako spoznám, že to, čo cítim je skutočná láska? Mala som ho pobozkať. Keď sme sa lúčili na letisku skoro sa to stalo. Bolo to všade okolo nás, taká ta aura, iskrenie, neviem, ako to mám nazvať. Videla som, že váha. I ja som váhala. Mala som to spraviť. Určite by mi to pomohlo vyznať sa lepšie v tých mojim popletených citoch. No nenašla som dosť odvahy. Zbabelo som to zahovorila nejakou zdvorilostnou frázou a proste som mu zdrhla. Čoho som sa bála? Že prídem o priateľa ak to nevyjde? Ak  pochopíme, že to nie je ono? A čo keď to bude ono? Asi sa bojím i toho. Bojím sa, že práve toto je ono. Bojím sa, že budem sklamaná, že láska je toto. Že je to také... čo ja viem... také... priemerné? Bože nie, to je odo mňa také hnusné, sebecké. Čo očakávam? Že zem sa zatrasie, že slnko vyjde na západe, že začnú padať traktory z neba, len preto, že ja niekoho ľúbim a on ľúbi mňa? Očakávam, že to bude tak silné, tak strhujúce ako som o tom čítala v knihách. Mala by som sa zobudiť, prestať snívať a konečne dospieť.

O niekoľko hodín a niekoľkých podobných vnorení sa do vlastnej mysle či skôr svedomia sme sa ocitli v Puerto Asis, hlavnom meste oblasti Putamayo. Meste, ktoré je bránou do divokého amazonského pralesa. A práve tento prales sa stane na čas mojím domovom.

Stanica bola budova poskladaná z obrovského množstva prístavieb rôznych farieb a veľkostí. Hemžilo sa tam množstvo ľudí. Rodiny, ktoré sa hlasno zvítavali, predavači s tovarom od výmyslu sveta, čističi topánok, deti pobehujúce sem a tam, výskajúce a pištiace a uprostred toho všetkého chaosu som sa zrazu ocitla ja. Temperament domácich obyvateľov mi vyrazil dych. Bolo to tak nečakané, ale tak okúzľujúce. Zostala som konsternovane stáť a vychutnávala si ten ruch bežného dňa, ktorý sa mi zlieval do akejsi exotickej melódie. Vysoké tóny, nízke tóny, soprány, alty, barytóny, basy, trúbenie, pískanie, smiech, plač.

Z môjho rozčarovania ma vytrhne hlas. „Señorita, por favor. Bagaje.“ Aha áno. Moja batožina. Náš šofér, drobný pupkatý chlapík, ktorý si celú cestu neúnavne popiskoval rôzne piesne, ku mne posúva môj napraskaný batoh a kufrík s laboratórnymi pomôckami. Začnem konečne správne reagovať a obzerám sa po východe. Niekto by ma tu mal predsa čakať. Uprostred tohto chaosu ale asi ťažko toho niekoho nájdem a ten niekto asi ťažko nájde mňa. Chvíľu bojujem s tým obrovským vakom, ktorý sa snažím naložiť na plecia, ešte dlhšiu chvíľu zápasím so všetkými prackami. Bože, na čo ich je toľko. Aha, tieto sa zapínajú takto na prsiach a toto tu na páse. Kurník, mám to akési voľné. Ako sa to uťahuje?

„Stačí to potiahnuť za túto pracku. Ukážte slečna... slečna Swanová, že?“ ozve sa zrazu vedľa mňa hlboký a nesmierne éterický hlas. Nečakala som to, preto doslova poskočím a preľaknuto zapištím. Otočím sa smerom k majiteľovi toho hlasu so snahou upokojiť svoj rozbehnutý tep, no keď mi dôjde na koho sa to pozerám, srdce mi spraví zo dva kotrmelce a šprintuje ako o závod. Predo mnou stojí asi dva metre vysoký, svalnatý indián. Je veľmi sporo odetý. Vlastne jeho oblečenie tvoria iba vydraté rifle, ktoré ma nahrubo odtrhnuté niekde tesne pod kolenami. Ostatnú časť tela pokrýva iba množstvo tetovaní, ktoré sa vinú po jeho pevných kontúrach. Tvár má ostrú, mužnú a hnedé oči hlboko upreté mojím smerom. V tých očiach vidím... ehm, pobavenie? Aha,... aha.. vlastne on sa baví na mne. Samozrejme. Civím. Zase civím a tento krát som pri tom použila i sprievodné doplnky ako otvorená pusa a nejaká ta slinka vytekajúca z kútika.

„Emh... gwtf... hej... Isabella Swanová...“ dobre, Bellinka, výborne, spomenula si si ako sa voláš a teraz sa poriadne nadýchni a pokračuj, ako by si nebola retardovaná. „Teda, chcela som povedať, že áno, volám sa Swanová, Isabella Swanová, ale volajte ma Bella. Smiem vedieť odkiaľ ma poznáte?“

„Teší ma Bella. Ja som Nahuel. A tykaj mi.“ Jeho meno vyslovené so silným miestnym prízvukom, akousi zmesou angličtiny, španielčiny a čohosi neznámeho k tomu mi pripadá ako nejaké magické zaklínadlo. Bells spamätaj sa zase slintáš, správaj sa normálne, lebo ťa nakopem, teda sa nakopeš, či čo vlastne.

Pred vlastným lynčovaním ma znova zachráni jeho jemne chrapľavý hlas. „Poslal ma Emílio. Mal sa pre teba zastaviť on, ale jeho žena predčasne porodila a tak ju nechcel nechať samú. Nie, neboj sa ona i jeho dcéra sú v poriadku. Len nemal silu ich opustiť.“ Dodá asi kvôli môjmu prestrašenému výrazu na záver.

„Tak to som rada. Áno, mal ma tu čakať Emílio, ale ja sa ničomu nečudujem. Už od začiatku, ako sa mi stratila na letisku batožina, sa všetko moje a Petrove plánovanie mení. Dobre, a môžem sa ťa spýtať čo teraz?“

„No, bude mi cťou ťa odviesť najskôr k nám do dediny. Tam prespíme a zajtra vyrazíme peši k vášmu táboru. Bude to fuška, ale hádam to zvládneme, nie?“ Zaškerí sa a drgne ma jemne do ramená, čo znamená, že tam zajtra budem mať iba modrinu. Páni, ten má silu.

„Nahuel, dôležité je aby si to zvládol ty. Ako máš pevné nervy? Vieš, lebo ja a chôdza po lese nie sme rodina. Ale už som sa raz na túto cestu dala, tak to vydržím. Ale nevydržím teraz niečo iné. Nevieš mi prosím povedať, kde sú tu toalety?“

Pozrie sa na mňa a povie: „Bella, no neviem aké pevné nervy máš ty. Nájdeš ich hneď tamto za rohom, ale ak vydržíš, zastavím ti kúsok za mestom, niekde v prírode.“

„Ale to je dobré, ja to nejako zvládnem, predsa len to nemôže byť také hrozné.“ Usmejem sa na neho a vyberiem sa smerom, ktorý ukázal. Táto cesta ma zatiaľ veľa naučila. Výraz otočiť sa na päte som doteraz nechápala doslovne. Odteraz som to nielenže chápala, ale som to i okamžite urobila. Vrátila som sa naspäť k Nahuelovi a ten sa len uškŕňal a bral môj laboratórny kufrík do ruky.

Skutočne o niekoľko minút sme sa ocitli za mestom a o minútku neskôr som uľavila všetkým mojim potrebám na jednej lúčke. Dokonca som v diaľke počula zurčať potôčik. No proste nádhera a ako náhle sa vrátim domov, musím zistiť, kto vymyslel vlhčené obrúsky a navrhnem ho na Nobelovu cenu. Po 16 hodinách natriasania sa v autobuse to bol raj na zemi.

Po tejto mojej hygienickej prestávke sme mohli pokračovať. Nahuel bol veľmi príjemný spoločník, ale veľa toho nenahovoril. Nebol tichý, vždy odpovedal na moje otázky, ale pôsobil proste ako chlap činu, nie slov. Pri Petrovi som bola zvyknutá na to jeho klábosenie. Peter bol slniečko, bol taký ľudský, taký otvorený. Nahuel pôsobil exoticky, možno trochu tajomne. Hmm, asi mi už chýbajú tajomstvá. Alice, Cullenovci i Jacob sú už pridlho iba priatelia na diaľku.

Viezli sme sa v červenom džípe. Ako mi bolo povedané, bola to Petrova Matilda. Staral sa o ňu najmä Emílio, lebo ďalej, ako po ich dedinu sa nedostala. Len raz za dva týždne ju využíval Edward. To vtedy keď chodil do Puerto Asis posielať maily. Autíčko šliapalo ako hodinky, teda iba chvíľami nespokojne zachrčalo, keď Nahuel preraďoval. Išlo mu to občas ťažko. Keď sa to stalo prvý krát, iba sa zahanbene na mňa pozrel a povedal: „Vieš, Bella, ja obyčajne takýto dopravný prostriedok nepoužívam. Mne zväčša stačia moje nohy.“

Cesta často stúpala. Okolitá krajina sa stále viac a viac zalesňovala. Stromy boli vyššie, hustejšie, postupne sa medzi nich prepletali všelijaké iné rastliny. I vlhkosť stúpala. Cítila som, ako moje oblečenie už nestíha sať tie kvapky, ktoré mi vyrážali z pórov, tie potom stekala v pramienkoch dole. Vlasy vzadu na chrbte som mala úplne prilepené na tele a nepríjemne ma šteklili. Keď sme si asi po hodinke znova urobili pauzu, bola som už rozhodnutá. Videla som, že vo dverách auta je veľký nôž. Vyzeral tak, že mi pomôže vyriešiť môj problém. Vzala som ho, vlasy si stiahla do copu a asi desať centimetrov pod gumičkou som urobila definitívny rez. Operácia sa podarila. Vlasy sa stále dali zopnúť, ale keď boli rozpustene, tak sa mi len jemne vlnili okolo ramien, no už sa nemohli lepiť na chrbát.

Nahuel na mňa chvíľku hľadel, potom sa len pousmial, pokrútil hlavou a povedal: „Prepáč, asi budem drzý, ale toto bolo strašne sexi. Myslel som si, že budeš nejaká americká slečinka, ale opak je pravdou. Skutočne som rád, že som ťa spoznal. Až mi je ľúto, že budeš celý čas tam hore... S ním.“ To posledné už ledva zašepkal, ani neviem, či som ho počula správne. Neriešila som to, pretože som sa snažila upokojiť sa a hlavne získať pod kontrolu to moje prekliate červenanie sa.

Zvyšok cesty bol omnoho uvoľnenejší a zhovorčivejší ako dovtedy. Veľa sa ma pýtal na môj život, na dôvody mojej prítomnosti, tu v Kolumbii, prečo som sa rozhodla študovať, to čo študujem, na koníčky a záľuby. Zistila som, že hoci na všetko mám spoločensky prijateľné odpovede, často sú to len frázy. Prečo študujem biochémie? A čo ja viem? Tak nejako ma k nej dotlačila Alice. Moje záľuby a koníčky? Ak nejaké mám, tak len kvôli mojim priateľom. S Jacobom to boli motorky, s Alice to bola móda, s Petrom surfovanie, no ani jeden koníček nebol môj nápad, moja iniciatíva. Prečo som tu v Kolumbii? Výskum, je to prospešné pre moje štúdium, prax, bla, bla, bla... V skutočnosti neviem. Ušla som pred Petrom, ušla som pred vlastnými zmetenými pocitmi. Ale ani to nie je ten hlavný dôvod. Jednoducho ma to sem ťahalo.

Bola už tma, keď sme dorazili do cieľa. Dedina sa volala Mama-killa-ta. Je to v kiluánčine, v miestnom regionálnom jazyku, a ako mi povedal Nahuel, značí to niečo ako „matka Mesiac“. Oni totiž Mesiac považujú za silnú bohyňu, ich ochrankyňu. Hneď, ako sme vystúpili prirútil sa k nám v porovnaní s mojim sprievodcom menší a nižší, no i tak poriadny chlap. Vyobjímal ma. Bol nesmierne šťastný. Nemohol to byť nikto iný ako Emílio. Hneď mi to aj sám potvrdil.

„Vitajte slečna. Som rád, že ste konečne tu. Prepáčte, že som pre vás nemohol prísť, ale viete, moja žena, ona rodila a porodila. Mám krásnu dcéru. Chcete ju vidieť. Je nádherná. Oh, prepáčte, ja som sa Vám ani nepredstavil. Ja som Emílio. Ehm... Nahuela už poznáte. Poslal som jeho, pretože vie po anglicky. Peter síce spomínal, že sa dorozumiete aj po španielsky, ale na Nahuela sa skutočne dá spoľahnúť. Dúfam, že Vám to nevadilo. Aká bola cesta? Je to diaľka, že? No, ale teraz si odpočiniete. Budete spať u nás, nie je v tom problém? Viete, bábätko plače. Vidíte, to mi nenapadlo, asi by som Vás mal dať niekde inde... skúsim to ešte nejako vymyslieť. Poďte, poďte... tadiaľto...“ a takto to pokračovalo. Ten muž, Emílio prežíval úplný stav eufórie. Bol neuveriteľne šťastný a toto svoje šťastie a skvelú náladu prenášal i na svoje okolie. Bola som neskutočne unavená, ale zaspávala som s tou trochou blaženosti, ktorú na mňa zniesol.

Ráno, teda ja by som to nazvala ešte nocou, ma Emílio zobudil vôňou silnej, ale úžasne lahodnej kávy. Bola ešte tma a mne bolo ľúto, že zase nič neuvidím z tejto dedinky. Veľmi som túžila spoznať ako žijú tamojší obyvatelia, no snáď sa mi to  podarí inokedy. Káva so zvláštnym trpko-sladkým koláčom ma vzpružila a ja som bola ochotná vydať sa zvládnuť posledný úsek mojej dlhej cesty. Pred domom už stál Nahuel. Môj batoh mu visel na chrbte. Mal ho pripevnený k nejakej „primitívnej“ obdobe nosičských krosien, ktoré boli zostavené z drevených latiek a ako popruhy tu boli použité liany. Okrem batohu tam mal pripevnený i môj laboratórny kufrík. Hoci som sa cítila previnilo, že na mňa nič neostalo a všetku batožinu mi nesie on, predsa len to tak bude lepšie. Takto mám väčšiu šancu nepotkýnať sa tak často. Keďže bola tma, dostala som na čelo takú tú baterku, čo používajú horolezci a jaskyniari. Nahuel takú nemal, že vraj tú cestu pozná naspamäť. No keď myslí...

Cesta ubiehal pomaly. Nahuel išiel opatrne. Upozorňoval ma na rozkývané kamene, šmykľavé bahno a listy, pomáhal mi preskakovať množstvo potôčikov, ktoré sme mali po ceste. Kráčali sme takto asi tri hodiny, keď sa začalo rozvidnievať. Nahuel navrhol krátku prestávku a ja som rada súhlasila. Veľa sme sa nerozprávali. Cesta bola často poriadne strmá a ja som nechcela strácať dych. A tak som iba poslušne šliapala, zdvíhala jednu nohu za druhou a obdivovala pri tom krásu okolitej prírody. Keď vyšli prvé slnečnú lúče, vyrazilo mi to dych. Toľko zelene, toľko kvetov, toľko zvukov. Okamžite ma zaujala samotná štruktúra tohto rastlinného kráľovstva. Vnútro pralesa je vlastne priestor, ktorý je vyplnený niekoľkými poschodiami rastlinstva. Čím vyššie poschodie, tým viac svetla, kvetov a živočíchov. Tu na zemi, si priame slnko takmer nenašlo cestu, zato vlhkosť tu bola takmer stopercentná. Môj včerajší kadernícky výkon fungoval perfektne.

O ďalšie tri hodinky sme zastavovali druhý krát. Tento krát na dlhšie. Chvalabohu, už som to potrebovala. Potešila ma správa, že už sú pred nami iba dve hodinky chôdze skoro po rovine. Takže to nakoniec zvládnem celkom so cťou. To ma potešilo. Nahuel mi podal koláč, ktorý som mala i na raňajky a ja som sa do neho schuti pustila. Vládlo medzi nami ticho, no ja som ho už dlhšie chcela prerušiť. Nakoniec som sa odhodlala.

„Nahuel. Rada by som sa ťa spýtala niečo.“ Začala som. Keď na mňa povzbudivo kývol hlavou, pokračovala som: „Ty poznáš Edwarda? Aký je?“

„Nuž Bella v tomto ti nepomôžem. Ja som ho vlastne ešte nikdy nestretol. Vždy tam hore chodí Emílio a koniec koncov, ja sa v dedine tiež často nezdržujem. I teraz som tu vlastne iba náhodou, pretože budeme sláviť o pár mesiacov jeden významný sviatok, tak preto som tu.

„Ten sviatok súvisí s tou legendou o matke Masiac, že? Včera mi niečo také spomínal Emílio.“

„Áno, presne tak. Bude čiastočné zatmenie slnka a to je pre nás veľmi významný jav. Dedina usporiada veľkú slávnosť, bude sa tancovať, rozprávať legendy. Vlastne mám pocit, že Edward je na túto oslavu pozvaný, tak možno by si mohla prísť i ty.“

„Tak to by som bola rada. Ale teraz radšej poďme, nech to mám čím skôr za sebou.“

Posledné dve hodinky už ubehli ako voda. Ako náhle sme nemuseli šliapať do kopca, moje tempo sa skutočne zdvojnásobilo. Tábor sme našli práve v momente, kedy začalo pršať. Bolo to zvláštne. Človek by čakal, že už viac vlhkosti nemôže existovať ale príroda nás vždy dokáže prekvapiť.

Tábor bola skupina troch väčších stanov uložených do tvaru písmena L. Stany boli postavené na akejsi drevenej podlahe, ktorá sa týčila približne v metrovej výške na akýchsi širokých pňoch. Pripadalo mi to ako domčeky na stračích nôžkach. Hneď som ale pochopila, prečo to tak je. Keď sa prvotné mrholenie zmenilo vo výdatný lejak, zem sa behom pár minút premenila na rieku. Preto som vybehla po schodíkoch na akúsi krytú terasu pred hlavný stan. Nikde nikoho som nevidela. Vošla som do najväčšieho stanu. Bolo to laboratórium, kancelária a kuchyňa v jednom. Všetko bolo čisté a ekonomicky usporiadané. Edward bude puntičkár.

Potom som si obzrela zvyšné dva stany. Jeden bol určený na bývanie a druhý sklad. Zarazil ma fakt, že i v sklade bola vojenská posteľ na nej uložené Edwardove veci, zatiaľ čo vedľajší stan bol prázdny. Avšak z odkazu, položeného na dokonalo ustlanej posteli, som sa dozvedela, že tento stan je celý prichystaný pre mňa. Áno, Edward je puntičkár, ale i gentleman.

Z odkazu som sa ale dozvedela i to, že ma čakal už pred troma dňami... ach, áno, hlúpa batožina, hlúpe letisko... ale keďže som neprišla, pravdepodobne ma niečo zdržalo. Potreboval odísť nazbierať nejaké vzorky pôdy a tak napísal tento odkaz, ak by som dorazila náhodou vtedy, keď tu nebude. Je puntičkár, gentleman a veľmi pozorný.

Mal by sa vrátiť až na večer. Fajn. Teraz máme poludnie. Takže mám času a času. Zatiaľ, čo som nahlas čítala odkaz, Nahuel zložil môj ruksak a kufrík vedľa mojej postele. Pozrel na mňa a povedal: „Zostanem tu s tebou, kým nepríde.“

„Nie, to nemusíš, už aj tak si toho pre mňa urobil dosť. Veď koľko ti bude trvať cesta naspäť. Jedine... vlastne prší, asi nemôžeš len tak odísť, že?“ pozriem na neho ustarostene.

On sa však len usmeje a povie: „Bella, ver mi, že dážď pre mňa problém nie je a domov sa dostanem rýchlejšie než  by si čakala.“

„No to mi je jasné, keď ťa nebudem zdržovať ako cestou sem. Ale skutočne tu nemusíš ostať. Ja sa chcem vybaliť, možno si zdriemnem, spala som málo a to ranné zobudenie bolo na moje pomery nekresťansky skoré. Pokojne ma tu nechaj.“

„Určite?“

„Určite. Pozdravuj Emília a jeho ženu, že im obom ďakujem za nocľah. Ráno som na to akosi zabudla.“

„Dobre Bella. Emílio by mal prísť zo zásobami už túto sobotu, tak ak by si niečo potrebovala povedz mu to, on alebo ja ti určite radi pomôžeme, ak to bude v našich silách. Drž sa tu, ty divožienka. A ozaj, mám pre teba darček. Vieš, tá tvoja včerajšia práca z nožom ma fakt zaujala, tak som sa rozhodol dať ti ho na pamiatku. Vytiahol ten obrovský nôž z môjho batohu. Ani neviem, kedy ho tam dal. Bol zasunutý v zaujímavom koženom puzdre a to bolo pripevnené na vyrezávaný opasok. Všetko bolo zdobené rôznymi motívmi, pričom najčastejšie sa tam objavoval kruh v kruhu. Prešla som po tom znaku prstom.

„Áno, to je Mama-killa-ta, teda matka Mesiac. Ochraňuje najmä ženy, nech ti tento dar dobre slúži, divožienka.“

„Ja neviem čo mám povedať. Ďakujem, naozaj so srdca ďakujem, je to krásna práca.“ Hneď som si musela ten opasok vyskúšať.

„Svedčí ti, skutočne ti pristane. Dobre. Tak ja teda pôjdem. Maj sa tu krásne. Veď možno sa ešte uvidíme, divožienka.“ Otočil sa a ladne vybehol do dažďa, ktorý vonku bičoval prírodu

„Ďakujem ešte raz za všetko, Nahuel. Dúfam, že prídeš v poriadku naspäť.“ Stihla som ešte zakričať. Ozval sa mi už len jeho smiech. Hmm, chlapi, prečo si myslia, že sú neporaziteľný, najsilnejší, najrýchlejší, pche...

Ostala som sama. Ale necítila som sa zle. Začala som vybaľovať svoje veci, vypratala som celý pracovný kufrík, čím som len malou mierou prispela k celkom dobrému vybaveniu nášho laboratória. Celé to trvalo niekoľko hodín. Hlasné zaškvŕkanie mi pripomenulo, že som toho dnes veľa nezjedla. Celá rozradostená som našla skrinku, ktorá pôsobila ako špajza. Bola úplne plná. Akoby priniesli zásoby dnes ráno. Vybrala som si instantnú polienku a už o pár minút som držala v rukách pariacu misku. Teda bolo to viac ako pár minút. Asi pol hodinu som špekulovala nad tým, ako sa zapína ten varič. Plynová bomba mi totiž skrížila cestu prvý krát.

Konečne prestávalo pršať. Navarila som si ešte čaj a s horúcou šálkou v rukách som si sadla na stoličku, ktorá bola na prekrytej terase pred hlavným stanom. Obzerala som si okolie, keď som ho zrazu zbadala. Asi sto metrov predo mnou sa medzi papradiami objavila postava. Zastala a pozerala sa mojím smerom. Musel to byť Edward. Mal svetlú pleť a bol oblečený ako Európan. Zakývala som, mu nech vie, že som to ja. Zabralo to, vybral sa hneď sem. Ako sa približoval, mohla som si ho lepšie prezrieť. Bol vysoký, štíhly, strapaté vlasy sa mu ligotali kvapkami dažďa. Ostré a črty tváre mi niekoho pripomínali a keď bol dosť blízko na to, aby som sa mu mohla pozrieť do očí, skamenela som. No on spravil to isté. Stáli sme od seba asi 20 metrov. Tie oči. Tie oči poznám. Panebože veď to sú TIE oči. Jeho oči. Oči, o ktorých sa mi snívalo roky. Nádherné medené oči. Podobné ako mala Alice, ako mali všetci Cullenovci. Počkať. On sa volá Edward. Bože, že by to bol ten Edward? Edward Cullen? Alicin brat, ktorého som nikdy nepoznala? Ale nie. Veď tento sa volá Masen. Ale tie oči...

Vstala som a podišla na kraj terasy. Náš očný kontakt sme nepustili. Nešlo to. Akoby sme boli spútaní. Bola som doslova ponorená, topila som sa v jeho pohľade.  Cítila som sa plná. Cítila som, že všetko je tak ako má byť. Keď som prišla až ku schodíkom, opatrne som začala schádzať dole schodmi. I on spravil krok smerom ku mne. Vtom mi vietor zafúkal do chrbta a rozstrapatil moje vlasy. Edward sa napol, ak som si myslela, že pred tým skamenel, teraz stál ako socha. Nechápala som to, ale jeho oči úplne sčerneli. Tie oči ma hltali, no tento krát to bolo iné. Oni ma nenávideli a milovali zároveň. On zavrčal? Počula som dobre? Kto to je? Čo... čo to je?

Nerozumela som ničomu, čo sa tu dialo. Iba som stála a nevedela sa pohnúť. Pocítila som ďalší vánok, ktorý sa mi oprel do chrbta a zrazu behom stotiny sekundy prekonal tých 20 metrov a stál predo mnou. Zľakla som sa a pustila hrnček s čajom z ruky. Ten sa z rachotom zrútil dole a rozbil sa. To som však vnímala iba okrajovo. Celú ma pohltili tie čierne smrtonosné oči. Áno, už som to pochopila. Tu je môj koniec. Hmm, smiešne je, že ma to tu ťahalo. Mala som zomrieť? Tu? A teraz? Prečo? Len to by som chcela vedieť, prečo?

„Prečo?“ to slovo som akoby vydýchla, ani ma nemohol počuť.

No, on sa akoby prebral z tranzu. Pomaličky, milimeter po milimetri sa ku mne nakláňal. Keď jeho pery prepustili slová zo zajatia bol takmer sa dotýkal môjho krku. „Nie je možné odolať.“

Nosom prešiel po mojom ušnom lalôčiku a ja som cez neuveriteľnosť a absurdnosť tejto situácie pocítila akýsi elektrizujúci pocit, ktorý prešiel celým mojim telom a skončil niekde v podbrušku, kde sa premenil na stovky motýľov.

Telo ma zradilo. Nedokázala som dlhšie zniesť tento nápor emócii. Kolená sa mi podlomili a ja som padla na zem. Kľačala som pred ním a cítila sa... ako som sa cítila, ako niekto, kto ešte len pred chvíľkou klopal na nebeskú bránu a teraz... teraz nemám nič.

Nie, nie, stále sa cítim plná, on mnou prestupuje, on ma vypĺňa. Je to choré, zvrátené, ponížene tu kľačím, čakám na smrť, ale cítim, že ak to má byť on... ak to má urobiť on, bolo mi to súdené. Všetko je tak, ako má byť. Zem sa nezatriasla, traktory nepršali, ale spoznala som to. Spoznala som lásku. Milujem... Odpusť mi Jacob, mýlila som sa. Prepáč Peter, už viem, že to nemá zmysel. Milujem... milujem ho i keď ma zabíja.

 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Túto kapitolu a tento koniec som mala v hlave už strašne dlho... napísať ju, ale trvalo omnoho dlhšie, než som čakala. Ani nie preto, že by som nevedela nájsť správne slová, skor tých slov bolo až preveľa... dúfam, že výsledok sa Vám páči a že sa Vám budu páčiť i nasledujúce obrázky...všetky predsa chcete vedieť ako si predstavujem Nahuela (ktorý je o dosť iný od knihy) a ako nám vyzera Bellinky s kratšími vlasmi :)

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

Twilly

23)  Twilly (05.04.2011 17:56)

Bosíííííííííí přijeeeeeeeeeeeeeeeď.... chjo:'-(

Bosorka

22)  Bosorka (05.04.2011 17:54)

Na tobě a na brajglení s tebou

Twilly

21)  Twilly (05.04.2011 17:51)

Bosi, závislá na brajglení nebo na mé maličkosti???

Bosorka

20)  Bosorka (05.04.2011 11:06)

Protože s tebou brajglím strašně ráda a nemůžu si pomoci - POMOOOC JSEM ZÁVISLÁ!!!! Ale nikomu to neříkej, jo
(jsem tam zapomněla na smajlíky)

monikola

19)  monikola (05.04.2011 11:05)

nemusela som si ho domýšlať...ten bol úplne jasný...a vieš, čo si docielila? ešte mi 100 napíšeš: PANI UČITEĽKE SA NIKDY NODHOVÁRA

Twilly

18)  Twilly (05.04.2011 11:03)

a pridaj k tomu, NEBUDU ŽALOVAT NA TWILLUŠKU .... doteď sys nestěžovala Bosi

Bosorka

17)  Bosorka (05.04.2011 11:01)

To není fér, proč Twilluše nemusí?! (domysli si takový ten ukňouraný vzteklý hlásek nepochopeného puberťáka!)

monikola

16)  monikola (05.04.2011 10:58)

Bosulienko, žiadne výhovorky...pekne mi 100 napíšeš: UŽ NIKDY SA NEBUDEM OSPRAVEDLŇOVAŤ ZA BRAJGLOVANIE :D

Bosorka

15)  Bosorka (05.04.2011 10:50)

Moni - my jsme taková dvojka brajglistů - kde se potkáme, tam brajglíme!!! Ale může za to ona, SÍM ONA MĚ DRÁŽDÍ PANČELKO!!!!! :D :D :D

monikola

14)  monikola (05.04.2011 10:37)

eMuska...neumieraj, veď vieš, že sa oplatí umrieť až po ďalšej kapitole
julie...;) pracujem na ňom
Bosi a Twilíčku...zaslúžite si za krásne brajglovanie pekáč buchet jedničky žákajda nemôžem...nemôôôôžem z vás

Twilly

13)  Twilly (04.04.2011 22:00)

Takový inkriminovaný důkazy ze zásady ve své blizkosti neto... pracuju na právním, nezapomínej... a jedničky nejsou jenom v žákajdě

Bosorka

12)  Bosorka (04.04.2011 21:58)

Ty máš ještě schovanou žákajdu?

Twilly

11)  Twilly (04.04.2011 21:57)

Já o slevě pomlčím a vystrčím na něj jedničky v těch tričkách - samozřejmě!!!, to zatím zabírá ale vyjde to nastejno :D

Bosorka

10)  Bosorka (04.04.2011 21:55)

To je klasické dilema mé dítě! To máš jako s tričkama - líbí se mi bílé i hnědé! Udělam co? Koupím si obě!.......a muži řeknu, že byly ve slevě!

Twilly

9)  Twilly (04.04.2011 21:52)

Bosi, já ti fakt nevím, jak jsem napsala v mém profile, když mě se líbí oba a každý jiným způsobem... co s tí m?

Bosorka

8)  Bosorka (04.04.2011 21:50)

Pffffff Jacob......znám lepší! Když ale vidím ten pekáč buchet Budu před spaním počítat buchty místo oveček!
PS: Edward jde v této chvíli úplně mimo mě, promiň....

Twilly

7)  Twilly (04.04.2011 21:48)

Týýýýýýýýýýýý ešte nám povedz, že to bolo naschvál, nie? Tsss, ja už nie som najmladšia, mne nemôžeš servírovať takéto šoky, to ako mám teraz písať, ha?

monikola

6)  monikola (04.04.2011 21:47)

ja som vedela, že vás dostane a podobnosť s Jackobom je čisto náhodná :D naozaj ;)

Twilly

5)  Twilly (04.04.2011 21:14)

Bosi...ááááááááááááááá nás vážně rozdělili

Twilly

4)  Twilly (04.04.2011 21:13)

No, takže eMuš si nám už "umrela" ... teraz budem v agónii pre zmenu ja. Že sexi... že SEXI????? Kua ten tvoj Nahuel.. no to že dobrý Nahuel :D. Akurát som zvedavá, čo je vlastne zač... podľa tých rifiel a nahého hrudníčka (a to nehovorím o indiánskom pôvode... ) bože, koho mi to len pripomína???
A posledná scéna s Edwardom, kurnik, šak po takýchto chvíľach mám normálne chuť sa zaškatulkovať, dievča

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek