Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/ed_bella_prales.jpg

Môj milý perex,

v tejto kapitolke dám trochu priestoru i Jasperovi. Jeho vojenský výcvik sa nezaprie :) Keď je potrebné schladiť hlavy i hormóny je na to jednička.

Príjemné čítanie :)

KAPITOLA 17. JESPER VELÍ

Emíliov zúfalý krik sa rozliehal skalným previsom a jeho ozvena sa vracala späť k nám ako kvílenie duchov smútku a smrti. Pôsobilo to neskutočne strašidelne i na mňa, nieto ešte na moju Dúhu. Tá sa opretá mi o hruď chvela a ja som túžil iba po jednom. Vziať ju do náručia a ujsť z tohto blázinca, z tejto gréckej tragédie, ku ktorej sa schyľovalo. Odniesť ju ďaleko, niekam, kde nebude žiadna legenda, žiadne proroctvá, žiadna pomsta Johamovych dcér.

 

Akoby som tu nebol jediný čitateľ myšlienok, Bella otočila svoje čokoládové oči na mňa. Boli plné strachu a smútku, no pomaly sa v nich rozhorievalo odhodlanie. To bol jasný dôkaz toho, ako výnimočná je. I keď ma náš útek od týchto problémov lákal, vedel som, že by si to Bella, vlastne, v konečnom pohľade ja takisto, obaja by sme si to vyčítali.

 

„Je to naša vina. Mali by sme... musíme niečo urobiť!“ zašepkala. Prikývol som. Láska a dôvera boli emócie, ktoré vystriedali strach v jej očiach. Miloval som jej oči. Boli dokonalým zrkadlom jej duše, jej srdca. Hoci mi bolo odopreté počuť jej myseľ, jej oči mi to tisíckrát vynahrádzali.

 

Zatiaľ, čo prebiehala táto naša malá súkromná očná konverzácia, okolo nás sa nič nedialo. Všetci pôsobili akosi zamrznuto. Stredobodom pozornosti sa stalo súsošie Emília, Benity a Nahuela. Všetci traja sa držali pokope, Emílio už bez slov a kriku, Nahuel s kamennou tvárou a Benita len ťažko zadržujúca vzlyky.

 

Zrazu ma zaujali Emíliove myšlienky. Chcel sa nezmyselne vrhnúť do pralesa a ísť si po ženu a dieťa sám. Pustil som Bellinu ruku, ktorú som celý čas držal a vykročil zabrániť tejto sebevražde. Zarovno so mnou sa pohol i Jasper. Bol bližšie, tak sa i skôr dostal k Emíliovi. Ten sa po ňom ohnal, ale Jasper ho šikovne znehybnil a pritlačil k stene.

 

„Pusti ma!!! Kurva, okamžite ma pusti! Musím ísť za ňou, musím... musím ich priviesť späť. Ony ich zabijú. Bože, Bože môj, moje dieťa. Pustite ma!“ kričal ako zmyslov zbavený.

 

Jasper sa k nemu pritlačil ešte bližšie a jemne mu pošepkal do ucha. „Pokojne, Amigo, pokojne. Hlúposť ti ich nevráti.“ Na čo Emíliovi, s výdatnou Jasperovou upokojujúcou pomocou, ovisli ruky ako bábke bez bábkara. Jasper ho nechal pomaly zošuchnúť sa popri stene na zem a otočil sa na mňa.

 

Edward, toto tí dedinčania nezvládnu. Možno vedia všeličo o tej legende, ale sú to iba civilisti. Keby som vedel skôr, to čo som sa dozvedel dnes večer, nikdy by som im nedovolil nechať dedinu nechránenú. Poslal mi v myšlienkach.

 

Neváhal som ani sekundu. Ak sa niekto bude vedieť v takejto situácii správne rozhodovať, bude to Jasper. Okamžite som sa obrátil na Nahuela.

 

„Nahuel, naše ďalšie kroky treba poriadne premyslieť a rád by som to nechal na Jaspera. Ver mi, že je z nás najvhodnejší.“

 

„Áno, súhlasím. Ja, ehm, dúfal som, že moje sestry nezaútočia, alebo nie tak skoro. Kurva, kurva, kurva! Toto sme mohli predpokladať!“ drolí slová pomedzi zuby. „Jasper, ako môžeme zabrániť podobnému útoku.“

 

„Hm, najskôr sa všetci upokojíme.“ Svoju požiadavku doplní svojim darom, takže sa naozaj všetci cítime rozvážnejšie. Až potom pokračuje. „Nemyslím si, že podobný útok ešte bude. Ale i to je len predbežný názor. Musím sa okamžite dostať do dediny a eliminovať škody. Určite sú tam zranení. Carlito, kedy sa to stalo?“

 

„Môj otec ma sem poslal hneď ako odišli. Ja myslím, že som sem bežal menej ako hodinu.“

 

„Dobre, Carlisle a Nahuel. Bežte do dediny a venujte sa zraneným. Pokiaľ viem, tieto ženy dokážu blokovať naše zmysly rovnako, ako Nahuel, to znamená, že ich necítime a nepočujeme. Keďže nás Alice na tento útok neupozornila, evidentne vedia obísť i jej dar. Ale môžeme ich normálne vidieť, takže Amazonky, preverte okolie dediny. Potrebujeme vedieť, že nás nikto nesleduje a neodpočúva. Iba vy a Nahuel viete ako vyzerajú. My ostatní by sme si ich zmýlili s hocijakým človekom. Alice, pomôžeš Benite s Emíliom a spolu odvediete členov kmeňovej rady naspäť do dediny. Ja s Edwardom zoberieme Bellu niekam do bezpečia. Zdá sa, že sa tá vaša legenda začína napĺňať. Túto situáciu treba brať vážne. Je to ako šach, treba si premyslieť dva-tri kroky dopredu a nikdy neobetovať kráľovnú. Ďalšie inštrukcie dostanete v dedine. Všetci viete, čo máte robiť. Pohyb!“

 

Akoby mávol čarovným prútikom a všetci sa dali do pohybu. Ale neboli v tom žiadne čary, dokonca, ani jeho dar. Bola v tom číra esencia velenia, ktorú má Major Jasper Whitlock vrodenú. Carlisle a Nahuel, rovnako ako Amazonky sa okamžite stratili. Alice vzala utlmeného Emília do náručia a spolu s Benitou a ostanými ľuďmi sa vybrali smerom k dedine. Ostali sme tu už len my traja. Jasper ešte chvíľu čakal kým bude ľudská časť ich zhromaždenia dostatočne ďaleko, aby nás nepočuli a až potom znovu prehovoril.

 

„Edward, musím sa s vami porozprávať. A nie len to. Musíme niečo skúsiť. No najskôr chcem počuť váš názor na to, čo sme tu počuli.“

 

Prvá sa ozvala Bella. „Jasper, môj názor si počul. Poznáš ma omnoho dlhšie ako Edward, veď vo Forks som bola chvostíkom tvojej Alice. Slovo „vyvolená“ mi naháňa hrôzu. No, možno viac je to hrôza z toho, že by som vás sklamala, než čokoľvek iné. Ale...“ moja láska sa odmlčala a začala sa prechádzať hore dole popri nás. „Ja... ja, teda pred pár dňami, som si niečo uvedomila. Toto miesto ma pritiahlo. Akosi cítim, že som tam, kde som mala byť.“

 

Isabella si to stále rázovala hore dole a k tomu ešte začala rozhadzovať rukami. Ja i Jasper sme mlčali, pretože sme cítili, že ešte neskončila. A veru sme sa nemýlili.

 

„Je to celé také divné. Teda, vy ste upíry. Už to samotné, že existujú upíry, by mi malo pripadať strašidelné a najnormálnejšia reakcia by bola tá, pri ktorej by som s krikom utekala preč. No mne sa akýmsi zvláštnym spôsobom uľavilo. To znamená, že nie som normálna. Čo keď teda som tá vyvolená?“ Bella sa prudko zastavila, otočila sa čelom k nám a so zhrozeným výrazom pokračovala. „Čo keď toto všetko, čo cítim, čo cítime my dvaja, je len akousi hrou osudu. Možno, možno sa ani neľúbime. Áno, to je logické, ako inak by si sa mohol on zaľúbiť do mňa?  Jasper, preboha, je to, čo k sebe cítime, pravdivé?!“

 

Chcel som k nej okamžite pristúpiť, objať ju a tisíckami slov a bozkov jej dokazovať, že to, čo k sebe cítime, je viac než pravdivé, ale Jasper ma zastavil.

 

„Edward, toto nechaj na mňa, hoci som si istý, že i tvoj spôsob presvedčovania by mal úspech. Táto Bellina pochybnosť nám zároveň môže pomôcť pri mojom malom pokuse. Bells poď sem a podaj mi ruku.“ Hneď ako to moja láska urobila, Jasper sa na ňu pozrel a začal jej v duchu vsugerovať pocit bezstarostnosti. Bella sa začala uškŕňať a jej úsmev pomaly prešiel do chichotania až prepukla v hlasitý smiech. Smiala sa až plakala a chytala sa za brucho. Nerozumel som, čo tým chce Jasper dosiahnuť, no on mi to v podstate obratom vysvetlil.

 

„Isabella, precíť tu emóciu a skús mi ju vrátiť. Chci, aby som sa smial rovnako.“ Rozprával na ňu, no ona sa iba smiala, krútila hlavou a koktala: „Ja... neviem... ako... hahaha... toto... Bože, už dosť... hahaha!“

 

„No dobre, tak skúsime niečo iné.“

 

Jasper znovu začal s ovládaním jej emócií. Moja Dúha sa okamžite prestala smiať. Premohol ju obrovský strach a panika. Evidentne si chcela vytrhnúť svoju ruku z tej jeho, ale Jasperova silná dlaň ju nepustila. Začala sa pred ním krčiť, akoby sa chcela skryť pred nejakou hrozbou.

 

„Nie, nie, prosím, pusti ma, prosím, neubližuj mi! Nie! Ja sa bojím, strašne sa bojím!“ volala a po tvári jej spadli prvé slzy.

 

„Bella, ty si vieš pomôcť, vráť mi to! Ubráň sa, vráť mi tie emócie späť! Musíš len chcieť. Všetko čo cítiš, daj zo seba von. Poď! Viem, že to cítiš, musíš len použiť svoju moc. Vráť mi to! Otoč to proti mne!“

 

Videll som, ako Bellou prebehla ďalšia vlna hrôzy a zúfalstva. Slzy jej už zmáčali celú tvár. „NIEEE! Jasper, prosíííím, nie!! Edward, pomôž mi!“

 

Už som to viac nemohol vydržať. „Jasper, prestaň!“

 

Nie, bráško, ešte chvíľu budeme túto hru hrať. Ver mi! Poslal mi v myšlienkach.

 

„Takto by to nešlo Bella, Edward ti nepomôže, nikto ti nepomôže a ani ty už nikomu nepomôžeš. Ako by si mohla? Veď si nevieš pomôcť ani sama. Ty vieš, že si vyvolená, že máš tú moc, ale bojíš sa toho. Bojíš sa, že nás sklameš. A pri tom pre tento tvoj strach sa to už deje. Sklamala si nás. Ľudia ťa chránili, všetci by sme za teba položili život a keď ťa potrebujeme, ty sa radšej vzdáš. Emíliova žena a dcéra zomrú a bude to tvoja chyba!“ útočil na ňu Jasper už i slovne.

 

„NIE!!!“ zakričala a zrazu sa všetko otočilo. Jasper spadol na kolená, pod tou strašnou váhou strachu, ktorá predtým ťažila Bellu, triasol sa a vzlykal. Bella nad ním stála s víťazoslávnym výrazom, ktorý sa ale bleskurýchlo začal meniť na bolestný.

 

„Ach, Jasper, prepáč. Ja som nechcela!“ hneď, ako to povedala, sa Jasper uvoľnil a usmial sa na ňu.

 

„Ale ja som to chcel. Presne toto som chcel. Tvoj dar je úžasný. Páni! Je to akýsi druh zrkadlového štítu. Umožňuje ti brániť sa nám a využívať naše dary. To, že si použila svoje emócie proti mne, je jasný dôkaz. Vlastne si urobila presne to, čo viem robiť ja.“

 

„Zrkadlový štít?“ poznamenala moja láska zmätene.

 

„Áno. Najlepšie by som ho prirovnal k zrkadlu, ktoré používajú policajti v miestnosti na výsluch. Určite ho poznáš s filmov. Predstav si, že ty si na tej strane, na ktorej ťa nikto nevidí a my ostatní sme na tej druhej. Len málokto z nás ťa môže ovplyvniť, na druhú stranu tebe tento stav dáva východu poznať naše slabé i silné stránky a využiť ich proti nám, alebo v náš prospech. Moju schopnosť ovplyvňovať emócie si teraz využila proti mne a vrátila si mi to i s úrokmi, musím povedať. Tak strašne som sa hádam ešte necítil. A keď ste bojovali proti Johamovi, dokázala so pod svoj štít zahrnúť i Edwada, čím si ho oslobodila spod Johamovho vplyvu. Vtedy si navyše otočila Edwardovu schopnosť čítať myšlienky proti nemu a tak ste si mohli vypočuť vlastné myšlienky navzájom. Neviem si predstaviť, ako silná by bola tvoja schopnosť ak by si bola upírkou.“

 

Musel som uznať, že Jasperova teória bola zaujímavá, no mrzelo ma, akým spôsobom ju musel preveriť.

 

„Jasper, a to si musel Bellu tak desiť?“ neodpustil som si komentár a pritiahol som si teraz už úplne pokojnú Dúhu tam, kam patrí. Do môjho náručia.

 

„Vedel som, že musím použiť extrémnu emóciu, ale videli ste, že ten smiech nezabral. Keď som si uvedomil, že zatiaľ použila svoj dar iba v situácii, keď sa bála, zmenil som taktiku. Je mi to ľúto Bells, no teraz je dôležité, aby sme poznali svoje schopnosti, ak sa chceme z tejto šlamastiky vysekať. A ak z nej chceme vysekať i Emíliovu rodinu. V prípade, že ešte žijú.“

 

„Ja viem, Jasper. Teraz to chápem, ale bolo to naozaj hrozné. Vieš byť skutočne neskutočne strašidelný. A musím potvrdiť tvoju teóriu. To naše myšlienkove prepojenie s Edwardom sa udialo i neskôr, keď som ležala v bezvedomí. Všade okolo mňa bola tma, nič som necítila, iba strach. Hrozne som sa bála a vtedy som ťa zase počula, láska. Pamätáš sa na to?“ obrátila sa na mňa.

 

„Áno, pamätám. To, že začíname trochu rozumieť tvojim schopnostiam je veľmi dobrá správa. Musíme na tom popracovať.“

 

„Presne tak. To je teraz vaša úloha. Mala by si sa naučiť ovládať to. Bude to ťažké, pretože si len človek.“ Povedal Jasper a nakoľko som výrazne zavrčal, hneď sa snažil svoj prešľap napraviť. „Ehm, teda, je fajn, že si človek. Vieš, ako som to myslel. Niežeby to znamenalo, že si niečo menej, ale proste, to budeš ťažšie ovládať.“

 

„Jasper, Jasper, pokoj. Ja viem, ako si to myslel. A ty na neho nevrč!“ poslednú vetu povedala s ukazovákom zabodnutým do mojej hrude. Bola tak rozkošná keď sa čertila.

 

„Dobre deti, svoju úlohu poznáte. Teraz by sme sa mali vybrať do dediny. Určite tam bude ešte veľa roboty. Hoci prepokladám, že Alice videla mnoho mojich rozhodnutí ohľadom bezpečnosti a ako ju poznám už podnikla patričné kroky, i tak by som sa tam mal dostať čo najskôr. Možno zistím čosi viac o útoku a únose.“

 

„Ehm, Jazz?“ ozvala sa Bella, hoci to bolo skôr iba také pípnutie. „Ja by som ešte... no, vieš, ten tvoj experiment. No, zistili sme, že môžem ten môj dar všelijako používať. Ale pôvodne som chcela zistiť, či ten náš vzťah... no tie city... sú pravdivé. Vlastne, ja už som sa upokojila a viem, teda cítim, že je to také, aké to má byť, ale možno... No dobre, nebudem chodiť okolo horúcej kaše.Dá sa to nejako poznať? Pomocou tvojho daru?“

 

Zasmial som sa. Pre toto jej koktanie sa neuveriteľne hodí prirovnanie, že to ťahala zo seba ako z chlpatej deky.

 

„Prepáč Bells, zabudol som. Toto bude jednoduchšie. Cítiť emócie je ľahšie ako ich ovplyvňovať. Chyť ma zase za ruku. Neviem či dotyk tvojmu daru pomáha, ale uškodiť nemôže.“ Keď to moja láska urobila, Jasper pokračoval. „Skús zavrieť oči. Budeš sa môcť lepšie sústrediť. Predstav si, že okrem tvojich bežných zmyslov máš ešte akési vnútorné oko. Pamätáš, ako si cítila strach, ktorý som ti navodil? Vedela si, že to nie je tvoja emócia. Bola iná, mala iné farby, však?“

 

„Áno, bola... neviem tú farbu vysvetliť. A pamätám si, že sa chvela. Cítila som jemné mravčenie. Ako, keď som oblizovala 12-voltovú batériu, keď som bola dieťa a tá ma jemne pŕhlila na jazyku.“

 

„Presne tak. Tie farby nebudeš poznať, pozeráš sa nimi úplne inými očami, ale podvedome budeš vedieť, čo znamenajú. Otvor oči a pozri sa na mňa. Čo vidíš? Čo cítiš?“

 

„Radosť!“ vyhŕkla Bella s úsmevom.

 

„A teraz?“ Jasperove myšlienky mi prezradili, že sa plánuje nahnevať. Vybral si na to Emmetta a spomienku na ním zničenú motorku. Odkedy má Jasper motorku? Asi som v tomto pralese bol naozaj dlho.

 

„Hnev..? Počkaj, nie... škodoradosť!“

 

„Ach prepáč, neudržal som ten hnev dosť dlho. Ale i to pobavenie máš dobre.“ reagoval Jasper. Tá škodoradosť bola spôsobené asi tým, že si spomenul, aký trest dal Emmettovi za tú motorku. Au, týždeň Aliciných nákupov v New Yorku. Aké kruté! „Dobre Bella. Reaguješ spontánne a automaticky. Teraz sa pozri na Edwarda, ale nehľadaj povrchovú prchavú emóciu, skús zájsť hlbšie.“

 

„Cítim... zmätok. Zmätok a strach.“

 

Bože, čo? Čo cíti? To nie! Teda bál som sa, že nenájde to čo hľadá, že moja láska nebude dostatočná, ale dúfal som, že nejakú predsa len ucíti. Prepadol som totálnej panike. Samozrejme, že to Bella okamžite pocítila.

 

„On panikári!“ vydýchla údivom.

 

„Áno, cítim to tiež Bells, ale to je len povrchové, momentálne. Sú to emócie vyplývajúce so súčasnej situácie. Musíš sa dostať hlbšie. Olúpať všetky tieto nepodstatné pocity, až sa dostaneš k jadru. Skús znova zavrieť oči.“

 

Moja Dúha urobila ako jej radil. Cítil som sa nahý, no nevadilo mi to. Nemohol som jej tieto pochybnosti vyčítať, veď som s podobnou otázkou sám nedávno za Jasperom prišiel. Bella sa pekelne sústredila. Na čele sa jej urobila malá vráska a nos jemne krčila. Vyzerala úžasne. Trpezlivo som čakal, ale bolo to také ťažké. Najradšej by som si ju znova privinul do náručia, vyhladil jej prstom tú vrásku, pobozkal noštek, aby sa jej na tvári rozžiaril úsmev. Túžim po tom, aby sa len usmievala. Túžim robiť ju šťastnou. Spravil by som čokoľvek, čokoľvek, aby bola spokojná a šťastná. Tak veľmi ju milujem.

 

A zrazu sa usmiala i bez môjho bozku na jej nos. Drobný, nenápadný úsmev sa postupne menil, rozširoval a ja som pocítil doslova eufóriu.

 

„Ach!“ vydýchla a otvorila oči. Tie prekypovali toľkou láskou, že mi to skoro podlomilo kolená. „I ja ťa milujem. Milujem ťa mojim srdcom, mojim telom i mojou dušou. Milujem spôsob, akým ťa neviem prestať milovať. Je to láska, ktorú nedokážem kontrolovať, jediné, čo viem, je sa jej plne odovzdať.“

 

Kolená ma definitívne prestali poslúchať a ja som sa pomaly zviezol na zem. Aspoň tak, sa mi to zdalo. Možno to vôbec nebol pomalé, ale mne to bolo jedno. Môj svet sa scvrkol do tých dvoch veľkých čokoládových očí a keď mi ich majiteľka pristála na hrudi, slovo blaženosť sa zhmotnilo v mojej osobe.

 

Periférne som počul čosi ako Nechám vás tu. Idem za ostatnými do dediny. No nevenoval som tomu bohvieakú pozornosť. Všetko, čo bolo dôležité, som objímal mojimi rukami.

 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Kočky moje, na konci bolo trošku romantiky. Dúfam, že sa páčila, pretože sa rútime do temných časov mojej poviedky.Bosi, inak prepáč, že som Nahuela tento krát odstrčila na vedľajšiu koľaj, ale neboj sa, on je ako Terminátor, vždy sa vráti i s "pekáčem buchet" :DD

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Bosorka

4)  Bosorka (06.08.2011 18:43)

Řekl - Kurva, kurva, kurva!:D

julie

3)  julie (06.08.2011 18:02)

No,taky aby se vrátil bez buchet!!! Ta romantika fakt bodla,čekají nás hrůzy a děsy? Monikolo, krásně se čteš!

monikola

2)  monikola (06.08.2011 10:45)

sprostej? prečo?

Bosorka

1)  Bosorka (05.08.2011 21:14)

Nahuel byl sprostej! Ale já ho stejně miluju a jeho buchty též!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek